Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/99/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207200118
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8207200118.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka Košča a

JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobcov: 1/ H. Y., B.. XX.XX.XXXX, B. P. XX, XXX XX I., zastúpená
JUDr. Martinom Kirňakom, advokátom AK v Prešove, Hlavná 29, 2/ T. Ď., B.. XX.XX.XXXX, B. XXXX/
XX, V., 3/ L. J., B.. XX.XX.XXXX, I. XXXX/X, V., proti žalovaným: 1/ Y. J., B.. XX.XX.XXXX, X. B. P. XX,
XXX XX I., zastúpený JUDr. Evou Hudákovou, advokátkou AK v Bardejove, Dlhý rad 17, 2/ P. U., B..
XX.XX.XXXX, G. XX, W., 3/ I. B., B.. XX.XX.XXXX, L. X, W., 4/ G. B., B.. XX.XX.XXXX, N. XX, W., 5/ P.
B., B.. XX.XX.XXXX, L. XX, W., 6/ P. B., L. XX, W., 7/ Q. Y., B.. XX.XX.XXXX, V. XX, XXX XX T., 8/ H. P.,
B.. XX.XX.XXXX, J. XX, XXX XX W., 9/ Y. H., B.. XX.XX.XXXX, L. XX, XXX XX W., 10/ H. K., G.. K., B..

XX.XX.XXXX, B. P. X, XXX XX I., 11/ H. K., G.. B., B. P. XX, XXX XX I., o určenie vlastníckeho práva,
o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/13/2007-448 zo dňa 16.7.2014 a
dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5C/13/2007-512 zo dňa 28.6.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Priznáva žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcom v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti určenia, že nehnuteľnosti vedené na LV XXX, a to parcela
KN E č.XXX/X- trvalý trávny porast vo výmere 2.644 m2 pod B 149 v podiele 2/68, LV XXX, a to parcela

KN E č. XXX/XX - trvalý trávny porast vo výmere 66.563 m2 pod B 121 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to
parcela KN E č. XXX - orná pôda vo výmere 252 m2 pod B 143 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela
KN E č. XXX/X - orná pôda vo výmere 683 m2 pod B 142 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN
E č. XXX/XX -trvalé trávne porasty vo výmere 57.353 m2 pod B 150 v podiele 1/34, LV č. XXX, a to
parcela KN E č. XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 421.971 m2, parcela KN E č. XXX - trvalé
trávne porasty vo výmere 17.983 m2, parcela KN E č. XXX/XX - trvalé trávne porasty vo výmere 22.973
m2 pod B 149 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX - trvalé trávne porasty vo výmere

43.830 m2, parcela KN E č. XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 15.580 m2 pod B 121 v podiele
2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - orná pôda vo výmere 1.583 m2, parcela KN E č. XXX/
XX - orná pôda vo výmere 3.524 m2, parcela KN E č. XXX - trvalé trávne porasty vo výmere 1.367
m2, parcela KN E č. XXX/X - orná pôda vo výmere 1.223 m2 pod B 143 v podiele 2/68, LV č. XXX,
a to parcela KN E č. XXX/XX - lesné pozemky vo výmere 57.045 m2 pod B 146 v podiele 2/68, LV č.
XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - orná pôda vo výmere 7.013 m2 pod B 144 v podiele 2/68, LV č.
XXX, a to parcela KN E č. XXX - orná pôda vo výmere 655 m2 pod B 144 v podiele 2/68, LV č. XXX,

a to parcela KN E č. XXX - trvalé trávne porasty vo výmere 488 m2 pod B 146 v podiele 2/68, LV č.
XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 348.481 m2 pod B 146 v podiele
2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/XX - lesné pozemky vo výmere 16.870 m2, parcela KN E
č. XXX/XX - lesné pozemky vo výmere 1.627 m2, parcela KN E č. XXX/XX - lesné pozemky vo výmere29.935 m2 pod B 148 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/XX - lesné pozemky vo
výmere 6.232 m2 pod B 123 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/XX - orná pôda vo
výmere 2.571 m2, parcela KN E č. XXX/X - orná pôda vo výmere 1.494 m2 pod B 141 v podiele 2/68,

LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - orná pôda vo výmere 1.151 m2, parcela KN E č. XXX - orná
pôda vo výmere 7.954 m2 pod B 116 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - trvalé
trávne porasty vo výmere 2.173 m2, parcela KN E č. XXX/XX - trvalé trávne porasty vo výmere 4.674
m2 pod B 144 v podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/XX - trvalé trávne porasty vo výmere
19.279 m2, parcela KN E č. XXX/XX - trvalé trávne porasty vo výmere 9.798 m2 pod B 119 v podiele

2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 963 m2 pod B 139 v
podiele 2/68, LV č. XXX, a to parcela KN E č. XXX/X - trvalé trávne porasty vo výmere 12.557 m2 pod
B 141 v podiele 2/68, nachádzajúce sa v kat. ú. B. P.H., vedené C. Ú. X., Katastrálny odbor, patria
do dedičstva po neb. Z. B., rod. J., zomrelej dňa 11.11.1974. Ďalej rozhodol tak, že o trovách konania
rozhodne do 30-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V dôvodoch rozsudku uviedol, že
žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej podiely na

nehnuteľnostiach špecifikovaných v žalobe. Na základe návrhov pôvodnej žalobkyne súd pripustil do
konania žalobkyňu T. J. a na strane žalovaných, tí ktorí sú označení v 2. až 11. rade s tým, že súčasne
súd pripustil zmenu žaloby, v zmysle ktorej sa žalobcovia domáhali určenia predmetných nehnuteľností
do dedičstva po neb. Z. B., rod. J.. Žalobkyňa v 2. rade zomrela, a preto súd v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p.
pokračoval s jej dedičmi, a to s terajšou žalobkyňou v 2. rade a žalobcom v 3. rade. Ďalej súd uviedol,

že vo veci už rozhodol rozsudkom č.k. 5C 13/07-238, ktorým žalobu zamietol, pričom mal za to, že Z. B.,
rod. J. nesvedčilo vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, a to ani na základe darovacej zmluvy,
ani titulom vydržania. Na odvolanie žalobkyne v 1. rade odvolací súd uznesením č. k. 11Co/94/12-334
rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu bolo vykonať výsluch žalobkyne
v 1. rade a žalovaného v 1. rade, ako aj výsluch svedka H. Y. a zamerať sa na zistenie, či Z. B., rod.

J.Á. bola ku dňu smrti vlastníčkou dotknutých nehnuteľností, pričom v merite veci odvolací súd poukázal
na možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa Uhorského obyčajového práva alebo
podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. Na základe ďalšieho dokazovania súd zistil skutkový
stav, podľa ktorého žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi uviedla, že chodila pásť kravy so svojou
babkou a svojimi rodičmi od 10 rokov, a tak konali až pokiaľ neprišlo družstvo, pričom na pasienkoch

pásol kravy každý z dediny a to tam, kde mu bolo bližšie. Nevedela uviesť presne, od kedy pozemky
užívala babka. Žalovaný v 1. rade vo svojej účastníckej výpovedi uviedol, že parcely užíval 50 rokov,
a ešte predtým ako prišlo v roku 1975 družstvo, každý pásol kravy tam, kde mu bolo bližšie. Svedok
H. Y. - manžel žalobkyne v 1. rade, popísal užívanie dotknutých nehnuteľností od roku 1958, kedy sa
priženil do B. P.. Z rozprávania babky svojej manželky vie, že babke nehnuteľnosti zanechal jej brat v

roku 1912, keď odišiel do zahraničia. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť, pretože podľa neho
nebolo preukázané splnenie predpokladov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

2. Na základe týchto dôkazov súd konštatoval, že jednou z právnych skutočností, na základe ktorej
dochádza k nadobudnutiu vlastníckeho práva k veci je aj vydržanie. V uhorskom práve, ktoré platilo

na Slovensku do 31.12.1950, sa pre vydržanie vyžadovala nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní
32 rokov. Podmienky držby boli nasledovné: 1. držobná spôsobilosť nadobúdateľa, 2. nehnuteľnosť
spôsobilá na vydržanie, 3. dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala, teda len zlý úmysel nadobúdateľa
vylučoval vydržanie, 4. uchopenie sa držby, 5. nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanej zákonom.
Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. obmedzil predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby. V

prípade nehnuteľností sa vyžadovala 10 -ročná doba, pričom vydržanie nehnuteľností v socialistickom
vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 1.1.1951 podľa predtým platného
uhorského práva, skončili najneskôr uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t.j. k
01.01.1961. Tu medzi podmienky vydržania patrili: 1. držba veci v zmysle § 143 OZ, kde nestačila iba
detencia, lebo detentor nikdy nemohol vlastníctvo veci vydržať, 2. držba musela byť vždy oprávnená v

zmysle§145OZ,takženeoprávnenýdržiteľnemoholnikdyvydržanímnadobudnúťvlastníckeprávo,kde
oprávnený držiteľ musel byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo
náležalo, pričom v pochybnostiach sa malo za to, že držba bola oprávnená. Žalobcovia sa domáhali
určenia, že dotknuté nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. Z. B., rod. J., zomr. dňa XX.XX.XXXX,
avšak rozhodujúce v tomto prípade bolo zistenie, či najneskôr ku dňu smrti menovaná bola vlastníčkou

dotknutých nehnuteľností, a to titulom vydržania. Ináč povedané, rozhodujúce bolo zistenie skutočností
svedčiacich o jednoznačnom závere, že u menovanej boli splnené všetky predpoklady, ktoré vtedy
platné hmotné právo vyžadovalo pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. V tomto smere
tvrdenia sporných strán o tom, kto bol pôvodným vlastníkom dotknutých nehnuteľností; z ktorej rodinnejvetvy dotknuté nehnuteľnosti, resp. právni predchodcovia účastníkov konania majú pochádzať; akým
spôsobom ich mal ten/ktorý vlastník nadobudnúť, sú pre spor nepodstatné.
Účastnícka výpoveď žalobkyne v 1. rade, ako aj svedecká výpoveď jej manžela, by mali svedčiť,

že Z. B., rod. J. bola najneskôr ku dňu svojej smrti vlastníčkou dotknutých nehnuteľností titulom
vydržania. Tieto výpovede však neboli podporené ďalšími relevantnými dôkazmi v zmysle záverov
krajského súdu, ako je predloženie potvrdenia držby orgánom obce, inými svedeckými výpoveďami,
resp. predloženie potvrdenia o platení dane, viaznucich na osobu Z. B., rod. J.. Výpoveď žalobkyne
v 1. rade a svedka sú taktiež zoslabené účastníckou výpoveďou žalovaného v 1. rade, ktorá je v

príkrom rozpore s ich výpoveďami, čo do okolností rozhodujúcich pre toto konanie. Podľa súdu prvej
inštancie je potom dôležité považovať tvrdenia žalobkyne v 1. rade a svedka len za ich subjektívne
predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré nemôžu byť podkladom pre prijatie záveru o tom,
že by Z. B., rod. J. skutočne ku dňu jej smrti svedčilo vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam
titulom vydržania. Minimálne tu absentuje uchopenie sa držby z jej strany a nepretržitosť držby v trvaní
vyžadovanej zákonom. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.

3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v 1. rade. Navrhla tento zrušiť a vec
vrátiť na ďalšie konanie, prípadne ho zmeniť a návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovieť, súčasne
priznať žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež rozhodnutie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že predmet sporu sa týka určenia, že
sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. Z. B., rod. J., od ktorej odvodzujú svoj právny nárok
žalobcovia. Vzhľadom na to, sa súd zaoberal otázkou, či Z. B., rod. J. ku dňu jej smrti bola vlastníčkou
týchto nehnuteľností. V prvom rade skúmal možnosť nadobudnutia sporných pozemkov právnou
predchodkyňou žalobcov v tom čase zákonným spôsobom nadobúdania vlastníctva - intabuláciou. V

návrhu na začatie konania a počas samotného konania argumentovala tým, že právna predchodkyňa
žalobcov nadobudla vlastníctvo k pozemkom od svojho brata H. J., nar. XX.X.XXXX, ktorý jej tieto
daroval pred svojim odchodom do zahraničia v roku 1912. Aj keď o tejto skutočnosti neprebehla v
evidencii nehnuteľnosti intabulácia, užívala právna predchodkyňa, aj právni nástupcovia tieto pozemky
dobromyseľne až do roku 1975, kedy ich vložili do JRD. Darovacia zmluva medzi súrodencami J. (H.

a Z.) sa nezachovala, avšak to nevylučovalo ďalší zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k týmto nehnuteľnostiam, a to vydržaním. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, aké
zákonné predpoklady vyžadovalo uhorské obyčajové právo, ktoré platilo na Slovensku do 31.12.1950
pre vydržanie predmetných nehnuteľností do vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov, avšak mal
za to, že dobromyseľnosť užívania nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 21, ktoré sú

predmetom tohto sporu, nebola v priebehu konania preukázaná. S takýmto záverom však žalobkyňa
nesúhlasila a poukázala, že tento je v rozpore so zisteným skutkovým stavom, keď z vykonaných
dôkazov, a to výpovede jej a pôvodnej žalobkyne, taktiež z výpovede svedka H. Y. jednoznačne
vyplynulo, že Z. B., rod. J. nadobudla sporné pozemky od svojho brata H. J., nar. XX.X.XXXX,
a tieto dobromyseľne a pokojne užívala počas celej vydržacej doby, čím takto nadobudla tieto do

svojho vlastníctva. Vydržanie podľa uhorského obyčajového práva bolo možné aj napriek tomu, že v
pozemkovej knihe, ktorá mala v tom čase nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako
vlastník zapísaný niekto iný. V danom prípade, aj keď Z. B. nebola v pozemkovej knihe zapísaná
ako vlastník nehnuteľnosti, darovacia zmluva, v ktorej brat H. J. previedol všetky nehnuteľnosti, u nej
vyvolalo presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam, čo potom svedčilo

o jej oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Aj na základe tejto
dobromyseľnosti užívala Z. B. sporné nehnuteľnosti ako vlastník viac ako 60 rokov, kde počas tejto doby
jej vlastníctvo k týmto nikto nespochybňoval. Tieto skutočnosti boli potvrdené výpoveďou žalobkýň a
svedka H. Y.. Poukázala na skutočnosť, že dobromyseľnosť sa podľa uhorského obyčajového práva
predpokladala a takto predpokladaná dobromyseľnosť platí pokiaľ sa nepreukáže opak, čo sa v danom

prípade nestalo. Aj z tohto hľadiska sú závery súdu nesprávne, predčasné a v rozpore s vykonanými
dôkazmi. Ďalej poukázala na rozsudok Okresného súdu Bardejov č. k. 7C/126/95-34, ktorým bolo
určené, že do dedičstva po právnej predchodkyni žalobkyne Z. B. patria nehnuteľnosti zapísané v
pozemnoknižnej zápisnici č. XX, k. ú. B. P.. Aj keď v právnej veci bolo rozhodnuté rozsudkom na základe
súhlasného stanoviska účastníkov konania, odvoláva sa na tento rozsudok s poukazom, že vlastníctvo

právnejpredchodkynežalobcovkspornýmnehnuteľnostiamnebolonikýmspochybňovanéaždozačatia
tohto konania, resp. po nesprávnom dedení týchto nehnuteľností v dedičskom konaní vedenom notárkou
JUDr. Ľ. V. P. X. sp. zn. XD/XX/XXXX, Dnot XX/XXXX,. kde tieto zdedil neoprávnene žalovaný v 1. rade
a spol. v dôsledku zámeny poručiteľa. Zdôraznila, že treba si uvedomiť, že nehnuteľnosti zapísané vpozemnoknižnej vložke č. XX boli spolu s nehnuteľnosťami zapísanými v pozemnoknižnej vložke č. XX
zapísanévprospechvlastníkaK.H.(J.),ktorýichpreviedolnaJ.W.H.(synaY.).Rovnakoakopozemkyv
pozemnoknižnej vložke č. XX patrili do dedičstva po nebohej Z. B., patria do dedičstva po nej aj pozemky

v pozemnoknižnej vložke č. XX, čo logicky aj vyplýva zo skutočností, že tieto ako celok nadobudla
od svojho brata H. J., nar. XX.X.XXXX. Určenie, že pozemky zapísané v pozemnoknižnej vložke č.
XX rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 7C/126/95-34, patria do dedičstva po nebohej Z. B. a
zamietnutie žaloby v tomto konaní podľa jej názoru vytvára stav právnej neistoty, keď pozemky pôvodne
patriace jednému vlastníkovi a zapísané na tom istom vlastníctve, resp. pozemkovej knihe patria v

súčasnosti rôznym vlastníkom, a to bez akejkoľvek relevantnej právnej skutočnosti. V tejto súvislosti
poukázala na Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 14/07. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade mala absentovať aj držba a nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanom zákonom.
Súd uviedol, že účastnícka výpoveď žalobkyne v 1. rade a výpoveď svedka H. Y. neboli podporené
ďalšími relevantnými dôkazmi v zmysle záveru krajského súdu a taktiež tieto mali byť zoslabené
účastníckou výpoveďou žalovaného v 1. rade, ktorá je v rozpore s ich výpoveďami, čo do okolnosti

rozhodujúcich pre toto konanie. Za týchto okolností považoval súd prvej inštancie výpovede žalobkyne
v 1. rade a svedka len za subjektívne predpoklady, ktoré samé o sebe bez pristúpenia ďalších dôkazov
nemohli byť podkladom pre prijatie záveru o tom, že by Z. B. skutočne ku dňu smrti svedčilo vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam titulom vydržania. K uvedenému uviedla, že v tomto smere je
rovnako podstatné to, že žalovaný v 1. rade nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam

uvedením konajúcej notárky do omylu k otázke osoby H. J., ktorý bol zapísaný v pozemnoknižnej vložke
č.XXakopôvodnýpozemnoknižnývlastník.Okremskutočnostíuvádzanýchvjejpodaniachadoložením
príslušných rodných a úmrtných listov samotný žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 15.5.2014
uviedol, že na základe, akých skutočností nadobudol vlastnícke právo z pôvodnej pozemnoknižnej
vložky č. XX vo veľkosti 2/68, a to, že sa stalo osvedčením. Z výpovedí tam uskutočnených vyplýva,

že nehnuteľnosti nemohol zdediť po H. J.Á., narodenom v roku XXXX, keďže tento nebol jeho priamym
predchodcom, týmto bol H. J., narodený v roku XXXX, ktorý mal byť podľa jeho výpovede iba správcom
týchto nehnuteľností a tento teda nemohol v čase svojej smrti v roku 1949 vlastniť sporné nehnuteľnosti.
Keď na túto skutočnosť upozornil právny zástupca žalobkyne, žalovaný v 1. rade uviedol, že H. J.,
narodený v roku XXXX, vyplatil H., narodeného v roku XXXX a vlastne kúpil od neho tieto nehnuteľnosti

a ten za to išiel na cestu do Ameriky. Uvedená výpoveď opäť iba potvrdzuje klamstvá žalovaného v
1. rade, pretože žiadna kúpa medzi vyššie uvedenými osobami nebola zaevidovaná v pozemnoknižnej
vložke č. XX a navyše v čase dedičského konania ani počas tohto súdneho konania túto skutočnosť
žalovaný v 1. rade vôbec neuviedol. Práve na tomto základe žalobkyňa nesúhlasila so záverom súdu,
že účastnícka výpoveď žalovaného v 1. rade oslabila jej účastnícku výpoveď i svedeckú výpoveď H.

Y.. V tomto kontexte poukázala na skutočnosť, že pokiaľ ide o užívanie predmetných nehnuteľností,
výmera týchto, ktoré sú predmetom sporu, predstavuje 1.208.000 m2, z čoho na spoluvlastnícky podiel
2/68 by malo pripadať 35.000 m2. Ako zhodne uviedla a tiež aj žalovaný v 1. rade každý užíval tú časť
nehnuteľnosti, ktorá bola bližšie k ich domu. Podľa jej názoru vzhľadom na skutočnosť, že na každom zo
sporných LV je viac ako 100 podielových spoluvlastníkov, nie je možné jednoznačne vyjadriť, ktorému

z podielových spoluvlastníkov v závislosti od výšky jeho spoluvlastníckeho podielu patrí tá ktorá časť
predmetných nehnuteľností. Spoluvlastnícky podiel predstavuje ideálny podiel, ktorý pri takom veľkom
množstve podielových spoluvlastníkov a tak rozsiahlej výmere nie je možné v prírode jednoznačne
identifikovať. Žalobkyňa bola toho názoru, že v tomto konaní bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade sa
vlastníkom nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, stal takým spôsobom, že konajúcu notárku

JUDr. V. uviedol do omylu vo vzťahu k osobe H. J., kde za túto nesprávne označil osobu svojho pradeda.
V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcov H. J., narodený v roku XXXX bol pôvodným
vlastníkom sporných nehnuteľností. Tieto pred odchodom do USA prenechal svojej sestre Z. B. a táto
ich až do svojej smrti užívala, a teda v čase smrti XX.XX.XXXX bola ich vlastníčkou titulom vydržania.

4. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne v 1. rade uviedol, že s ním nesúhlasí. Stotožnil
sa so závermi súdu prvej inštancie, tak ako na pojednávaní, ani vo svojom odvolaní žalobkyňa v 1.
rade ničím nepodložila tvrdenie, že jej právni predchodcovia tento majetok nerušene, dobromyseľne
a dlhodobo užívali. V jej tvrdeniach odznela iba skutočnosť, že nehnuteľnosti užívali, avšak bez
akéhokoľvek relevantného dôkazu, čím vlastne celý priebeh úplne spochybnili. Žalobkyňou spomínaný

rozsudok Okresného súdu X. sp. zn. 7C/126/95 nerieši skutkové ani právne okolnosti tejto veci a
neobsahuje skutočnosti preukazujúce nárok žalobkyne a jej príbuzných. Prisvedčila záveru súdu prvej
inštancie, že vo veci bolo nutné sa zaoberať návrhom žalobkyne a spol., ale aj v kontexte toho, či
právnemu predchodcovi, a teda aj žalobkyni a spol. svedčilo vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam.Vo veci nebola preukázaná dobromyseľná držba v trvaní 32 rokov, držobná spôsobilosť nadobúdateľa
a právnych predchodcov, dobromyseľnosť a uchopenie držby, nepretržitosť držby v trvaní vyžadovaný
zákonom. Tieto skutočnosti v priebehu konania neboli preukázané a rovnako neboli preukázané

hodnoverné ani skutočnosti týkajúce sa osoby, ktorá nehnuteľnosti nadobudla v roku 1912, teda či to bol
H. J., nar. XX.X.XXXX, od ktorého odvodzuje právne nástupníctvo žalobkyňa alebo H. J., nar. X.X.XXXX,
od ktorého odvodzuje svoje právo žalovaný v 1. rade. Navrhol z týchto dôvodov potvrdiť rozsudok súdu
prvej inštancie s tým, že trovy konania nežiada.

5. Žalovaná v 3. rade vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne v 1. rade poukázala na to, že v predmetnej
veci nevie uviesť relevantné skutočnosti. Podobne sa vyjadril tak aj G. B., žalovaný v 4. rade.

6. Dopĺňacím rozsudkom súd presne vo výroku uviedol, ktorých nehnuteľností sa výrok v zamietavej
časti týka, a aj proti tomuto podala včas odvolanie žalobkyňa v 1. rade, kde zopakovala odvolacie dôvody
z odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Žalovaný v 1. rade taktiež vo vyjadrení zopakoval pôvodne argumenty.

8. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne v 1. rade v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, zostávajú zachované. Civilný sporový
poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016, pričom odvolanie žalobkyne v 1. rade bolo podané 31.7.2014.
So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty preto odvolací súd prejednal
odvolanie žalobkyne v 1. rade podľa právnej úpravy účinnej v čase jeho podania. Súčasťou princípu
právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz spätného pôsobenia právnych

predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže
byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho
ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu
práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu
úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v

minulosti. So zreteľom na tieto dôvody preto odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne v 1. rade podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, najmä ak
dospel k tomu, že žalobkyňa v 1. rade nepreukázala existenciu držby predmetných spoluvlastníckych

podielov jej právnou predchodkyňou Z. B., rod. J.. Tvrdenie, že Z. B., rod. J. predmetné spoluvlastnícke
podiely nadobudla v roku 1912 darom od svojho brata H. a že od vtedy tieto mala vo svojej držbe, nebolo
ničím preukázané. Je v tejto súvislosti potrebné upozorniť aj na to, že práve Z. B., rod. J.Á., ktorá zomrela
v roku XXXX, sa nikdy v priebehu svojho života nedomáhala tohto vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Tak sa stalo až podaním tejto žaloby, pričom zo žiadnych dôkazov tieto tvrdenia

preukázané neboli. Tak ako už odvolací súd zdôraznil vo svojom uznesení č. k. 11Co/94/2012-334 zo
dňa 28.10.2013 vzhľadom na tvrdenú dĺžku držby predmetnej nehnuteľnosti a to od roku 1912 až do
roku 1974 mohlo prichádzať do úvahy vydržanie vlastníckeho práva do 31.12.1950, ale aj vydržanie
vlastníckeho práva od 1.1.1951 do 31.3.1964. Podmienky vydržania boli rôzne podľa toho, či išlo o
vydržanie do 31.12.1950 alebo o vydržanie za platnosti zákona č. 141/1950 Zb.. Pokiaľ išlo o vydržanie

vlastníckeho práva do 31.12.1950, k vydržaniu sa nežiadal právny titul a len preukázaná mala fides
prekážala vydržaniu. K vydržaniu sa nevyžadoval justus titulus a uplynutím lehoty 32 rokov nastalo
vydržanie aj vtedy, ak držba sa nezakladala na právnom titule. Vydržiteľ nemusel dokazovať justum
titulum. Vydržaniu nemusela prekážať okolnosť, že držiteľ sa veci zmocnil násilím, pretože nepoctivosť
bránila vydržaniu iba vtedy, ak vydržiteľ si držbu nadobudol nepoctivým spôsobom. Pri skutočnej držbe

sa predpokladalo, že je po práve a poctivá; opak sa musel dokázať. V tejto súvislosti však odvolací
súd poukazuje na to, že žalobcom sa nepodarilo preukázať to, že ich právna predchodkyňa sa vôbec
ujala držby predmetných spoluvlastníckych podielov, čo je pre vydržanie jedna z podmienok. Rovnako
to platí aj pre vydržanie v období platnosti zákona č. 141/1950 Zb., pretože ani po tomto období
držba predmetných spoluvlastníckych podielov nebola preukázaná. Zo žiadneho dôkazu nebolo možné

dospieť k tomuto záveru, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.10. V odvolacom konaní boli žalovaní úspešní, preto v zmysle § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,

ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).