Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/212/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717202047
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6717202047.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným I/ U.i H., narodenému XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom L. XXX, XXX XX L., II/ Y. H., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom L. R.,
XXX XX L., obaja právne zastúpeným JUDr. Petrom Vachanom, advokátom, so sídlom Pavla Mudroňa
1191/5, 010 01 Žilina, o zaplatenie 3.693,36 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č.k. 11Csp/32/2017-194 zo 4. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovaným I/, II/ spoločne a nerozdielne náhradu trov tohto
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 04. 07. 2019 žalobu zamietol (I. výrok). O náhrade trov
konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov

konania (II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal uloženia
povinnosti žalovaným I/, II/ spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 6.068,07 Eur s príslušenstvom.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že dňa 20. 05. 2008 uzavrela Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava
(ďalej aj ,,právny predchodca žalobcu“) so žalovanými I/, II/ Zmluvu o splátkovom úvere č. 0403468986
(ďalej aj ,,Zmluva o úvere,“ resp. ,,úverová zmluva“). Výška úveru bola dohodnutá vo výške 260.000,-
Sk, čo je 8.630,42 Eur. Dohodnutá bola premenlivá úroková sadzba s tým, že v deň uzatvorenia Zmluva

o úvere bola úroková sadzba 11,35% ročne. Úver bol poskytnutý bezhotovostne jednorázovo. Poplatok
za správu úveru bol dohodnutý vo výške 60,- Sk mesačne a spracovateľský poplatok vo výške 5.699,-
Sk. Výška mesačnej splátky bola dohodnutá sumou 3.721,- Sk, počet splátok 119, splatnosť 1. splátky
istiny do 20. 06. 2008, periodicita a splatnosť splátok 20. deň v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť
úveru 20. 04. 2018, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) 13,21%, priemerná hodnota RPMN
17,75% a celkové náklady spojené s úverom 189.486,20 Sk.
Právnypredchodcažalobcu(postupca)oznámeniamizodňa30.10.2015oznámilžalovanýmI/,II/,žena

základeZmluvyopostúpenípohľadávokč.1237/2015/CEuzavretejdňa23.10.2015(ďalejaj,,Zmluvao
postúpení pohľadávok“) postúpil pohľadávku voči žalovaným I/, II/ EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava
(žalobcovi).Zmluvou o postúpení pohľadávok bola žalobcovi postúpená aj pohľadávka voči žalovaným I/, II/.
Postupca výzvami zo dňa 09. 09. 2015 vyzval žalovaných I/, II/ na zaplatenie dlhovanej sumy, ktorá ku
dňu 08. 09. 2015 predstavovala sumu 2.152,27 Eur do 15 dní od doručenia výzvy s tým, že ak žalovaní

I/, II/ svoju povinnosť nesplnia, právny predchodca žalobcu vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky.
Oznámeniami zo dňa 30. 09. 2015 oznámil právny predchodca žalobcu žalovaným I/, II/, že došlo
k mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky (úveru) dňom 29. 09. 2015 a vyzval žalovaných I/, II/ na
zaplatenie sumy 6.089,14 Eur do 15 dní.
Súd prvej inštancie konštatoval, že rozsudkom č. k. 11Csp/32/2017-114 zo dňa 22. 03. 2018 zamietol

žalobu vo výške 3.693,36 Eur s 8,05% úrokmi z omeškania ročne z dlhovanej sumy a v prevyšujúcej
časti predstavujúcej sumu 2.374,71 Eur konanie zastavil.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 12Co/246/2018-171 zo dňa 28. 03. 2019 zrušil rozsudok
prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti žalovanej sumy 3.693,36 Eur s 8,05%
úrokmi z omeškania ročne z uvedených súm a v závislom výroku o trovách konania, pričom výrok
rozsudku prvoinštančného súdu o zastavení konania sčasti o zaplatenie sumy 2.374,71 Eur (II. výrok)

nadobudol právoplatnosť 08. 05. 2018.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 23. 10. 2015 (ďalej aj ,,Zákon o bankách,“
resp. ,,ZoB“), § 565, § 53 ods. 9, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“).
Súd prvej inštancie uviedol: ,,Jedným z listinných dôkazov majú byť výzvy zo dňa 09. 09. 2015, ktorými

Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava vyzvala jednotlivo žalovaných v I. a II. rade na zaplatenie dlhovanej
sumy 2.152,27 Eur, čo bol dlh ku dňu 08. 09. 2015 najneskôr do 15 dní od doručenia tejto výzvy.
Výzvy sa týkali úverovej zmluvy č. 403468986. Žalobca nepreukázal, že jeho právnym predchodcom -
postupcom pohľadávky boli tieto výzvy riadne doručené žalovaným ako dlžníkom. Dňa 30. 09. 2015 bolo
vydané Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ktoré malo byť doručené žalovanej Y. H. 05. 10.

2015, kedy obyčajná zásielka s označeným číslom 0292/119/2015-1173, ako je uvedené na Oznámení o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti bola prevzatá matkou žalovanej. V ten istý deň bolo takéto oznámenie
adresované žalovanému U. H. prevzaté jeho svokrou.
Dňa 30. 10. 2015 boli vydané aj Oznámenia o postúpení pohľadávky podľa § 526 Občianskeho
zákonníka, ktoré mali byť doručené žalovaným v I. a II. rade. Do spisu bola predložená aj Zmluva o

postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 23. 10. 2015 s Prílohou č. 1 k zmluve. Podľa tejto prílohy
mali byť súčasťou postúpenia pohľadávok aj pohľadávky voči žalovaným v I. a II. rade.
Z predložených listinných dôkazov bolo zistené, že neboli splnené podmienky podľa § 92 ods.8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách, lebo nebolo preukázané ani riadne doručenie výzvy - výziev žalovaných v
I. a II. rade na zaplatenie dlhovanej sumy, pričom súdu boli predložené len výzvy zo dňa 09. 09. 2015.

Od vypracovania výziev do postúpenia pohľadávky žalobcovi, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 23. 10.
2015, neuplynula lehota 90 kalendárnych dní od doručenia písomnej výzvy žalovaným.
Podľa ustanovenia § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z.z. môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo
jej časť), ak je : 1./ splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve akumulatívne, ak je splnené
omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

Toto ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia
bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení
pohľadávkyrôznychsubjektovažnadpohľadávkou,nievždyjezachovanákontinuitadôležitéhodohľadu
centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Uvedené
predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia

byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Ak zákonné predpoklady nie sú splnené, ide o právny
úkon postúpenia contra lege a z toho dôvodu je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom (§ 39
Občianskehozákonníka).Zozneniacitovanéhoustanovenia§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.vyplýva,
že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá
má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom

omeškaní (nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto
výzva zo strany banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej
omeškanému záväzku, inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa
vymedzené kritéria, je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej
časti na inú osobu. Žalobca takýto dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca

nepreukázal už prvú obligatórnu podmienku uvedenú v § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z.z.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd považuje predloženú Zmluvu o postúpení pohľadávky
voči žalovaným v I. a II. rade za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Z
toho dôvodu žalobca nie je v tomto spore vecne aktívne legitimovaný. Súd preto žalobu zamietol.“O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a vyhovel jeho žalobe. Zároveň si uplatnil náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania.
Odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi, a to: rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky
podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a teda nedošlo k porušeniu bankového
tajomstva a že žalovaní I/, II/ boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči

postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaní I/, II/ boli v nepretržitom omeškaní so
splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi najskôr od 19. 05. 2014, kedy titulom
úveru uhradili postupcovi bez meškania splátku úveru, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa
23. 10. 2015). Ďalej žalovaní I/, II/ boli postupcom opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok,
a to okrem iných výziev aj Výzvou zo dňa 09. 09. 2015, Výzvou zo dňa 30. 09. 2015 označenou ako

„Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, ktoré je tiež výzvou banky a bolo doručené žalovaným
I/, II/, o čom predložil doručenky.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo
strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového
tajomstva.Konkrétnetotoustanovenievyžaduje,abyboldlžníkpredpostúpenímpohľadávkyvomeškaní

so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok, predloženými výzvami zo strany postupcu a platobnou históriou úveru, pričom žalovaní I/,
II/ boli v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku najneskôr od 19.
05. 2014, kedy aj to len z časti uhradili titulom úveru platbu a k postúpeniu pohľadávky došlo až dňa 23.

10. 2015) a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie aspoň časti svojho
peňažného záväzku (toto bolo v konaní preukázané predloženými výzvami zo strany postupcu). Ak sú
uvedené podmienky splnené, čo bolo podľa jeho názoru v danom prípade v konaní riadne preukázané,
postúpením pohľadávky zo strany banky na inú osobu nedošlo k porušeniu bankového tajomstva.
Žalovaní I/, II/ boli v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku v

okamihu, kedy prestali svoj záväzok splácať spôsobom, akým si to s postupcom dojednali v zmluve
o úvere. Postupca ich na splnenie záväzku opakovane vyzval, a preto možno uzavrieť, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní
bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaní I/, II/ boli v čase postúpenia pohľadávky
napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči

postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu
nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách porušeniu bankového tajomstva.
Nestotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona
o bankách je na splnenie predpokladov podľa tohto ustanovenia potrebné, aby bol dlžník v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom

táto lehota začína plynúť až po doručení písomnej výzvy banky.
Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách totiž pojednáva len o písomnej výzve banky voči svojmu
klientovi, t. j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek
za trvania omeškania dlžníka. Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením poskytnúť dlžníkovi lehotu
na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, bolo by to v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona

o bankách výslovne a jednoznačne uvedené. Postup súdu prvej inštancie, ktorým si súd prvej inštancie
„upravil“ zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nad rámec zákona, je v priamom rozpore s ústavným
princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží moci zákonodarnej,
nie moci súdnej (viď nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, č.k. II. ÚS 796/2016-65).
V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5Co/351/2017 - 153 zo dňa

24. 05. 2018.
Pretože ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom
odchylne od ustanovení Zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si v posudzovanom prípade dohodliotázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v čl. I bode 7 Zmluvy o úvere, resp. v bode
18.14. Všeobecných obchodných podmienok.
Podľa jeho názoru preukázanie splnenia podmienok v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nebolo

potrebné, keďže preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom
prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ďalej poukázal na rozhodnutia všeobecných
súdov(napr.rozhodnutie KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.19Co/2/2016zodňa02.05.2017,uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07. 12. 2016, uznesenie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05. 10. 2016., atď).

Uviedol, že predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným I/, II/ o postúpení pohľadávky spolu s
podacímihárkami,preukazujúcimiodoslanietýchtopodanížalovanýmI/,II/,ktorébezďalšiehozakladajú
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto
oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení. Dlžník (žalovaní I/, II/) sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky, ani jej prípadne neexistencie.

PodľaRozsudkuNajvyššiehosúduSRzodňa11.06.2003,sp.zn.4Obo210/01„Relevantnéoznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu
otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne
dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by

postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník.“
Súd prvej inštancie pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o
postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení.
Mal za to, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z omeškania.
Splnenie podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v konaní preukázal prílohou

č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, platobnou históriou úveru, ako aj výzvami zo strany postupcu.
Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše podľa jeho názoru v konaní nebolo potrebné, keďže
a preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s
ustanovením § 89 ods. 1 Zákona o bankách odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

3. Žalovaní I/, II/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť.
Zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
Podľa ich názoru súd prvej inštancie jasným a zrozumiteľným spôsobom uviedol, že žalobca v
konaní nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, pretože neboli splnené podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky z banky na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyššia súdna autorita v oblasti interpretácie a aplikácie
zákonov, v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. 03. 2018, ako aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017 z
24. 04. 2018 zhodne konštatoval, že podmienky § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách sú zákonnými
podmienkami platného postúpenia pohľadávky banky, nie úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené
porušenie bankového tajomstva.

Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť iba
pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu pohľadávky banky a musia
byť splnené v čase postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne.

V súvislosti s počítaním lehoty 90 dní poukázali na rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn.
3Co/151/2018 zo dňa 08. 01. 2019, sp. zn. 1 Co/6/2019 zo dňa 14. 02. 2019.
Keďže v danom prípade právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku na žalobcu pred tým, ako
uplynula lehota 90 dní od doručenia výzvy v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nerešpektoval
ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a preto neboli splnené podmienky v zmysle citovaného

zákonného ustanovenia a žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Taktiež žalobca
nepreukázal doručenie výzvy zo dňa 09. 09. 2015, čo je tiež jednou z nevyhnutných podmienok v zmysle
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý
nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor a zároveň ďalšími zo Zákona o bankách

vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi
(v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.
S prihliadnutím na princíp zákazu spätnej časovej účinnosti zákona - zákaz retroaktívneho pôsobenia
právnych predpisov, keď účastníci hmotnoprávneho vzťahu nemôžu mať vopred vedomosť o tom,aké právne normy budú účinné v budúcnosti, teda po vzniku záväzkov vyplývajúcich z ich záväzkovo
právneho vzťahu uviedli, že v posudzovanom spore nie je právne relevantným žalobcom zdôrazňované
ustanovenie § 89 ods. 1 Zákona o bankách, pretože toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 10. 06.

2013 a v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere dňa 20. 05. 2008, nebolo súčasťou dikcie Zákona o bankách,
preto ustanovenie bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok nie je v súlade s ustanovením
§ 89 ods. 1 Zákona o bankách, na ktorom založil svoju odvolaciu argumentáciu žalobca, keďže
toto ustanovenie v čase vzniku predmetného zmluvného vzťahu neposkytovalo bankám oprávnenie
prostredníctvom zmluvných dojednaní, resp. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť

Zmluvy, odchýliť sa od ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Ďalej poukázali na to, že Čl. 18.14 Všeobecných obchodných podmienok predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku (viď rozhodnutie Krajského súd Žilina sp. zn. 11Co/162/2018 zo dňa 31. 07. 2018,
rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/463/2017 to dňa 08. 06. 2018).
Konštatovali, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka za predpokladu, že postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade so

zákonom. Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa sp. zn. 4Obo/210/01 zo dňa 11. 06. 2003 je už dávno
prekonané (viď rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 23Co/17/2016 zo dňa 31. 05. 2017).
Pokiaľ ide o omeškanie viac ako jeden rok, ide o účelový výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, ku ktorému zaujali už viaceré krajské súdy jednoznačné stanovisko, že ani omeškanie
presahujúce jeden rok nemení nič na skutočnosti, že pre platné postúpenie pohľadávky musia byť

splnené podmienky v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách (napr. rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 15Co/369/2016 zo dňa 18. 01. 2017, rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn.
19Co/846/2015 zo dňa 08. 12. 2016, rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/196/2016 zo dňa
30. 11. 2016).

4. Žalobca vo vyjadrení žalovaných I/, II/ k odvolaniu uviedol, že naďalej trvá na svojich vyjadreniach,
s argumentáciou protistrany sa nestotožňuje, preto trvá na podanom odvolaní a žiada, aby odvolací
súd mu v plnom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaní I/, II/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok

prvoinštančného a priznal im právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Poukázali na to, že právny názor, podľa ktorého ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno
spájať s aktívnou legitimáciou je nesprávny, čo potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď rozsudok
NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28 . marca 2018, ako aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/147/2017
z 24. apríla 2018, publikovaný Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky ako R 60/2018), z ktorého vyplýva: ,,Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky.Postúpeniepohľadávkybanky,kuktorémudošlovrozporestýmtoustanovením,jeneplatný
právny úkon.“
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017 „Podmienky podľa § 92

ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému
subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre
rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“
VzmysleuznesenieNajvyššiehosúduSRz20.novembra2019,sp.zn.1Obdo/92/2018:„Ustanovenie§

92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je nevyhnutné pre platné postúpenie
pohľadávky banky, ktorú má voči klientovi, na inú banku, alebo aj na osobu, ktorá nie je bankou.
Postúpenie pohľadávky v rozpore s uvedeným ustanovením má za následok absolútnu neplatnosť
zmluvy o postúpení podľa § 39 OZ.“ V tomto rozsudku Najvyšší súd vyvrátil právny názor žalobcu
nasledovne: „V rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca 2018 dospel dovolací súd rozborom § 92

ods. 8 Zákona o bankách k záveru, že celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp.
nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu mimo bankový sektor.
Predmetné ustanovenie nemožno, len na základe jeho zaradenia do konkrétnej časti zákona, chápať
ako celok len ako úpravu podmienok, za ktorých môže dôjsť k prelomeniu bankového tajomstva, pretože
takáto interpretácia opomína vyššie uvedený zmysel tohto ustanovenia. Z § 92 ods. 8 Zákona o bankách

teda vyplýva presný záujem zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným
spôsobom, pričom neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu tejto zákonnej úpravy než
tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju
pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísťnesmie.Nerešpektovanietejtoúpravymápotomzanásledokneplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky
pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.).“
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. apríla 2018 uviedol, že

osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp.
môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie pohľadávky potrebné.
Podmienky vyplývajúce z § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovolací súd označil za špeciálne zákonné
podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu
(nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj §
92 ods. 8 tretia veta Zákona o bankách), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí,
avšak vzájomne sa nevylučuje. Dovolací súd konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky
podľa § 92 ods. 8 prvá veta Zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový
subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách),
kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný

právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí pritom
prihliadnuť súd aj bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom
ktorej to zákon vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. K dovolateľovej
argumentácii ohľadne námietky, že § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje výnimky z bankového
tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd v prejednávanej veci uviedol,

že aj keď je uvedené ustanovenie § 92 Zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti
právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho
usudzovať,žezákonodarcapriúpravepostúpeniapohľadávkybankounanebankovýsubjekt,malzámer
riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by
nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol. Podmienky platného postúpenia pohľadávky

banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve
naopak sa prekrývajú.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a

contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v
odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366

CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

8. Odvolací súd z množstva argumentov, pre ktoré okresný súd žalobu zamietol, sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal splnenie vyžadovaných zákonných
podmienok postúpenia pohľadávky.

9. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v civilnom sporovom konaní musíme rozlišovať
procesnú legitimáciu a vecnú legitimáciu. Procesnou legitimáciou rozumieme oprávnenie byť stranou
v spore. Vecnou legitimáciou rozumieme z hmotného práva vyplývajúci stav svedčiaci o tom, kto je
nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Či je strana vecne legitimovaná,

buď aktívne (na strane žalobcu) alebo pasívne (na strane žalovaného), ukáže sa v konečnom vecnom
súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o
ktoré išlo v konkrétnom konaní. Vecná legitimácia má význam v každom sporovom konaní. Nedostatok
vecnej legitimácie teda znamená, že strana nebola nositeľom práva, o ktoré išlo v konaní.

10. Prioritným dôvodom zamietnutia žaloby okresným súdom bol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu s odkazom na Zmluvu o postúpení pohľadávok, a to konkrétne pre rozpor s § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, ktoré ako lex specialis požíva prednosť pred všeobecnou právnou úpravou § 524 OZ.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal splnenie vyžadovaných zákonných podmienok

postúpenia pohľadávky. Predpokladom postupiteľnosti pohľadávky podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách
je splatnosť dlhu, omeškanie klienta trvajúce aspoň 90 dní a písomná výzva banky na splnenie
povinnosti. Ak niektorý z týchto predpokladov nie je splnený, pohľadávka banky nie je postupiteľná. Ak
napriek tomu k jej postúpeniu došlo, ide o právny úkon odporujúci zákonu, preto je neplatný (§ 39 OZ).12. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dáva možnosť postúpenia pohľadávky aj bez
súhlasu klienta tak, ako uvádza žalobca, musia však byť naplnené vyššie uvedené podmienky. Práve v

nevyžadovaní súhlasu klienta je potrebné vidieť prelomenie bankového tajomstva, na ktoré poukazuje
žalobca. Jednou z podmienok prípustnosti jeho porušenia (okrem nepretržitého omeškania klienta viac
ako 90 kalendárnych dní a splatnosti pohľadávky) je písomná výzva klientovi.

13. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.

marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, z ktorého vyplýva: ,,Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka).“

14. ,,Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky,
ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon“. (viď rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. apríla 2018 publikovaný Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 60/2018).

15. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 z 24. apríla 2018 ďalej vyplýva: „Z
dovolania je zrejmé, že žalobca za dosiaľ dovolacím súdom neriešenú považuje otázku, či § 92 ods. 8
ZoB upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva v prípade
postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, alebo upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné

pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu a s tým súvisiacej právnej otázky, či si banka so
svojím klientom môžu dojednať vzájomné práva a povinnosti odchylne od tohto ustanovenia.
Najvyšší súd už podobnú vec týkajúcu sa ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB prejednával v konaní pod sp. zn.
5 Cdo 13/2016, avšak v tomto prípade bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné a dovolací súd sa
preto meritórne vecou nezaoberal. Zároveň bola skutkovo a právne totožná vec riešená v konaní pod

sp. zn. 7 Cdo 26/2017, kde dovolací súd rozhodol rozsudkom z 28. marca 2018 a dovolanie zamietol.
Uvedené rozhodnutie však bolo vynesené až po podaní dovolania v prejednávanej veci, preto dovolací
súdkonštatuje,ževčasezačatiadovolaciehokonaniaprávnaotázka,ktorúžalobcanastoliladostatočne
konkretizoval v dovolaní, nebola dovtedy dovolacím súdom vyriešená. Vec prejednávajúci trojčlenný
senát najvyššieho súdu toto konštatovanie uvádza jednak z dôvodu významného z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v nadväznosti na ktorý dospel k záveru, že dovolanie žalobcu
je v zmysle tohto ustanovenia prípustné, jednak z dôvodu významného z hľadiska § 48 ods. 1 CSP, v
spojitosti s ktorým dospel k záveru, že nie sú dané predpoklady pre postúpenie veci veľkému senátu.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním napadnutý
rozsudok na správnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru
dovolací súd uvádza nasledovné.

Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť
zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je
zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto

účelomsamuzachovávajúvšetkynámietkyprotipostúpenejpohľadávkearovnakoajmožnosťnamietať
voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v
právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami
s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcua pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň
ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu

upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné
podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.
Podľa § 92 ods. 8 ZoB v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, ak je napriek písomnej výzve
banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže

banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 ZoB na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,

úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a

zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym
predpisom upravenou činnosťou.
Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci je kardinálnym právnym problémom otázka platnosti či
neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie
pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods.

8prvávetaZoBmusiabyťsplnené,abydošlokplatnémupostúpeniupohľadávkybankyvočižalovanému
na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v
podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií v tejto veci sa veľmi
podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu o
postúpení pohľadávky, a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu s ich uvedenými

argumentmi súhlasí.
Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý
nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru).
Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné
zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie

dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia
čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym
predpisomvovzťahukObčianskemuzákonníku.Tietoistépodmienkymusiabyťsplnenéajpriprelomení
bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené
spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

Podľa § 525 ods. 2 OZ nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo
dohode s dlžníkom.
Dovolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta
ZoB pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so
zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods.

2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalobca v dovolaní poukazuje na judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov SR bol pod č. 119/2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, ktorého publikovaná právna
veta znie: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladáaktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia
vychádzabeztoho,abyakoprejudiciálnuotázkuskúmalexistenciuaplatnosťzmluvyopostúpení.Dlžník
sa v takomto prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie.

To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník“.
Podľa názoru vec prejednávajúceho trojčlenného senátu sa jedná o judikát v obchodnoprávnom spore
staršiehodáta,ktoréhozáveryvsúčasnostiniejemožnéaplikovaťvoblastispotrebiteľskéhopráva,ktoré
spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát
primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie

(táto právna skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v
obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže)
možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná
právna úprava postúpenia pohľadávky podľa OZ obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia (§ 525
OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené
konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si

uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom
rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, a zároveň berie na seba riziko
vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe
(postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe
veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba

oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa.
Dovolací súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa §
525 OZ alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre
jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj
bez námietky (z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon

vylučuje, ide o cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť.
K dovolateľovej argumentácii ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 ZoB upravuje výnimky z
bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky dovolací súd záverom
podotýka nasledovné. Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do
štrnástejčastiprávnehopredpisusnázvomBankovétajomstvo,nemožnolennazákladetohtozaradenia

bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový
subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené
cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona
o bankách účinnú od 1. januára 2017 (zákon č. 299/2016 Z. z.) - sprísnenie pravidiel pre postúpenie
pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu]. Ako už

bolo spomenuté v bode 21. tohto rozhodnutia, podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a
podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, ale práve naopak sa
prekrývajú.
Čo sa týka dovolateľom nastolenej právnej otázky, či si banka so svojím klientom môže dojednať
vzájomnéprávaapovinnostiodchylneodustanovenia§92ods.8ZoB,dovolacísúduvádza,žeuvedená

právna otázka nebola predmetom prieskumu v konaní pred odvolacím súdom, preto ani dovolací súd
nemôže zaujať k nej relevantný výklad s poukazom na § 442 CSP.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu neopodstatnene
smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Najvyšší súd preto nedôvodné dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448 CSP.“

16. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie
písomnej výzvy banky (právneho predchodcu žalobcu) žalovaným I/, II/ v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách. Vyhotovenie výzvy ešte neznamená, že výzva bola aj žalovaným I/, II/ doručená.
Nepreukázaním tejto rozhodujúcej skutočnosti teda nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky a ani

nemohlo dôjsť k naplneniu ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

17. Pretože žalobca v konaní nepreukázal existenciu písomnej výzvy banky klientovi (žalovaným I/,
II/) na splnenie peňažného záväzku, s ktorou boli žalovaní I/, II/ v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní, ktorá by bola aj reálne doručená žalovaným I/, II/, preto dôvodom na zamietnutie

žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak žalobca nedisponuje
dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je vždy
dôvodom pre zamietnutie žaloby.18. Na tejto skutočnosti nemení ani zmluvné dojednanie v čl. 18.14 Všeobecných obchodných
podmienok, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu je v rozpore
s § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keďže ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách určuje striktne

zákonné podmienky, bez splnenia ktorých k postúpeniu pohľadávky nemôže dôjsť (je zakázané) a tieto
zákonné podmienky nie je možné zmeniť, a to ani na základe dohody účastníkov zmluvy.

19. Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdrozsudokokresnéhosúduakovecnesprávnypodľaustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok).

20. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého: ,,Súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“

21. V predmetnom prípade boli v tomto odvolacom konaní plne úspešní žalovaní I/, II/, preto im podľa
§ 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi,
a to spoločne a nerozdielne.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).