Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. december 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/146/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116207065
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116207065.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: P. X., B.. XX.
XX. XXXX, X. V. Y. Č.. XXX, C., Č. G., zastúpený euroadvokátom: JUDr. Lubomír Müller, Symfonická ul.
č. 1496/9, Praha, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, o zaplatenie istiny 174, 04 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. mája 2019, č. k. 15C/38/2016 - 56, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti zaplatenia istiny 170, 24 eur spolu s úrokom
z omeškania od 19. 03. 2016 do 30. 08. 2016 zastavil, žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 94 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, § 442
ods. 1 § 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. 3 písm. b), § 21 ods. 1 písm. a) až e),
§ 72 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z. a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, nakoľko nárok žalobcu

na zaplatenie 3, 80 eur titulom náhrady stravného v spojení s účasťou na pojednávaní na Okresnom
súde Bratislava I dňa 02. 02. 2015 nie je daný, keďže síce nebolo sporné, že sa žalobca pojednávania
zúčastnil, avšak sa mu v konaní nepodarilo preukázať vznik škody ako majetkovej ujmy spočívajúcej
v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, t. j. ako rozdiel v hodnote majetku
poškodeného pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Poukázal na skutočnosť, že
žalobca tvrdil, že mu ako následok odsúdenia v roku 1973 vznikla majetková škoda v sume 3, 80 eur
titulom stravného, avšak nebolo možné dospieť k záveru, že by existoval vzťah príčiny (odsúdenie v roku

1973) a následku (vznik majetkovej škody spočívajúcej v stravnom v roku 2015), keď bolo nesporné, že
bez ohľadu na nevyhnutnosť zúčastniť sa daného pojednávania by žalobca musel vynaložiť prostriedky
na zabezpečenie stravovania s tým, že ak žalobcovi v súvislosti s účasťou na pojednávaní vznikli
zvýšené výdavky na stravovanie, bol povinný túto skutočnosť preukázať, teda aké náklady na stravné
mal nad rámec toho, čo na stravné vynakladal bežne s tým, že až takéto bez pochybností preukázané
náklady by mohli byť žalobcovi priznané. Uviedol, že žalobca si nárok na stravné uplatnil ako paušálnu
náhradu, na ktorú mal podľa jeho názoru nárok automaticky podľa § 72 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005

Z. z., ktorý však upravuje postup súdu a nároky, ktoré sú spojené s účasťou zúčastnených osôb na
pojednávaní, o ktorých rozhoduje súd, t. j. vyhláška predstavuje len pravidlá pre postup súdov a jej
ustanovenia nie je možné vykladať tak, že by zakladalo akékoľvek nároky bez toho, aby boli riadne
preukázané, nakoľko podľa názoru žalobcu, už len účasťou na pojednávaní mu nárok na stravné vznikolautomaticky, ktorý preukazovať nemusí, keďže má nárok na stravné podľa § 1 písm. c) opatrenia
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 110/2009 Z. z. o sumách stravného,
ktoré stanovuje sumy stravného podľa § 5 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v

znení neskorších predpisov, avšak zákon o cestovných náhradách v zmysle § l ods. 1 zákona upravuje
poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon
práce k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe pri vyslaní do členského štátu Európskej únie, pri
vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu,
pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu

pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť, a teda nemožno ho aplikovať na tento
prípad, ako sa domnieval žalobca. Uviedol, že argumentácia žalobcu má viesť k záverom, že všetky
osobyzúčastnenénapojednávaní(zatakétoosobymožnopovažovaťajnapr.svedkov,ktorítaktiežmajú
nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré im v spojení s účasťou na pojednávaní, resp.
výsluchom vznikli, pričom podľa § 258 ods. 1 C. s. p. svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu
účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom) v

prípade, že si nárok na stravné uplatnia majú naň nárok v paušálnej sume s tým, že takúto argumentáciu
žalobcu nepovažujú (zrejme nepovažuje, pozn. odvolacieho súdu) za správnu, nakoľko pri posudzovaní
hotových výdavkov osôb zúčastneným na pojednávané (zrejme zúčastnených na pojednávaní, pozn.
odvolacieho súdu) musí vedieť vždy vyhodnotiť, či tieto oprávneným osobám vôbec vznikli, preto je
nutné tieto výdavky preukázať, nakoľko ak by mal byť cieľ zákonodarcu hotové výdavky automaticky

nahrádzať v paušálnej sume ako sa mylne domnieva žalobca, nebola by opodstatnená požiadavka na
preukazovaní ich vzniku, resp. ich účelnosti. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej
uviedol, že ak žalobca bol účastníkom pojednávania a mal záujem, aby mu bolo preplatené stravné
(ktoré musel v súvislosti s účasťou na verejnom zasadnutí vynaložiť, pričom šlo o výdavky, ktoré by
bežne na stravovanie inak nevynaložil), ide o hotové výdavky, ktoré mu museli vniknúť a ktoré musia

byť vynaložené účelne, avšak žalobca v konaní vôbec nepreukázal, že mu výdavky na stravné vôbec
vznikli, resp. že ich vynaložil, z dôvodu ktorého nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody spočívajúcej
v nákladoch na stravné vzniknutých v súvislosti s účasťou na nariadenom verejnom zasadnutí, pričom
nepreukázal ani opodstatnenosť náhrady tejto škody, keďže zákon 119/1990 Zb. takýto nárok žalobcovi
bez ďalšieho nepriznáva. Zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 170, 24 eur odôvodnil právne

ust. § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 C. s. p. a vecne späťvzatím žaloby žalobcom pred začatím
pojednávania. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1,
§ 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne úspechom žalobcu v zastavenej časti (170, 24 eur) a
neúspechom v zamietnutej časti (3, 80 eur), a preto jeho úspech predstavuje 94 %.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol o nároku
na náhradu trov konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že vec nesprávne právne
posúdil a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho nároku na zaplatenie sumy 3, 80 eur s

príslušenstvom vyhovieť. Poukázal na skutočnosť, že býva P. V. Y., C. B., pričom najrýchlejšia cesta
na súd a späť trvá minimálne 10 hodín, a preto je zrejmé, že nie je možné od neho žiadať, aby celú
dobu hladoval, t. j., aby sa lacno najedol doma pred odchodom a potom, keď sa zase domov vráti.
Uviedol, že odvolanie podáva preto, aby sa precedentným spôsobom vyjasnilo, ako majú oprávnené
osoby v obdobných prípadoch postupovať, a aby boli postupy pre všetkých predvídateľné a aby mohol

dať právny zástupca klientom vopred jasné ponaučenie. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie
odmietol aplikovať ust. § 72 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. a nechcel uplatniť ani zákon o cestovných
náhradách č. 282/2002 Z. z. s tým, že nie je podstatný výpočet situácii uvedený v ust. § 1 ods. 1 zákona
č. 283/2002 Z. z.., ale fakt, že vyhláška č. 543/2005 Z. z. vyslovene hovorí, že sa tento predpis má použiť.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu, ktorý poukázal na
skutočnosť, že v prípade žalobcu nešlo o pracovnú cestu (§ 1 ods. 1 zákona č. 543/2005 Z. z.) a je

absurdné ho aplikovať na daný prípad. Uviedol že § 74 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. upravuje spôsob
výpočtu nákladov osôb zúčastnených na konaní, pričom v prípade žalobcu ide o škodu, ktorá mu mala
byť spôsobená odsudzujúcim rozsudkom z roku 1973, vo vzťahu ku ktorému bolo v roku 2015 vydané
rozhodnutie o účasti na súdnej rehabilitácii.4.

Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že ust. § 23 ods. 1
zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení uvádza demonštratívny výpočet odškodňovacích položiek s
tým, že skutočnosť, že stravné patrí do súboru „účelne vynaložených nákladov“ preukazuje ust. § 72
ods. 1 vyhlášky, pričom výšku stravného je potom potrebné stanoviť podľa opatrenia č. 110/2009 Z. z.,
t. j. 3, 80 eur bez toho, aby bolo potrebné preukazovať čokoľvek ďalšie.

5.

Žalovaný, ktorému bolo uvedené vyjadrenie doručené dňa 18. 10. 2019, sa k nemu nevyjadril.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust.
§ 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.)
a rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. decembra 2019 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods.
3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o

termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

7.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (účinného od 01. 07. 2016) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že v konaní nepreukázal vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť
účasťou na pojednávaní dňa 02. 02. 2015, t. j. majetkovej škody v sume 3, 80 eur, titulom stravného.

10.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku potvrdil, pretože je
vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a
na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

11.

Z obsahu žaloby žalobcu, ktorú na súd prvej inštancie podal dňa 05. 04. 2016 vyplýva, že si uplatnil
nárok podľa § 23 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii na zaplatenie cestovných nákladov v
sume 170, 24 eur, ktorý zobral pred prvým pojednávaním späť, nakoľko žalovaný tento nárok uznal v

Oznámení o výsledku predbežného prerokovania nároku zo dňa 30. 08. 2016, Č.. XXXXX/XXXX/XXX,
pričom nárok na zaplatenie stravného v sume 3, 80 eur neuznal z dôvodu, že túto náhradu nie je možné
priznať ani podľa zákona č. 119/1990 Zb., ani podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
v znení neskorších predpisov, nakoľko upravuje nároky na poskytnutie náhrad výdavkov a iných plnenípri pracovných cestách zamestnancov, čo však nie je prípad žalobcu s tým, že tento nárok ani nie je v
príčinnej súvislosti s účasťou na pojednávaní, nakoľko žalobca by musel aj tak vynaložiť určité finančné
prostriedky na zabezpečenie stravovania.

12.

Bolo potrebné sa v celom rozsahu stotožniť so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu,
ako aj s obranou žalovaného prezentovanou v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalobcovi žiadny

nárok na zaplatenie stravného titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s jeho účasťou
na verejnom zasadnutí (dňa 02. 02. 2015) na Okresnom súde Bratislava I, ktorý uznesením zo dňa
02. februára 2015, sp. zn. 3Nt/25/2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 02. 02.
2015, rozhodol o návrhu žalobcu ako odsúdeného rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu
Bratislava zo dňa 14. decembra 1973, sp. zn. 3T/253/1973 tak, že žalobca je účastný súdnej rehabilitácie
z odsúdenia uvedeným rozsudkom a z odsúdenia rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu

Bratislava zo dňa 29. mája 1991, sp. zn. 3T/107/1991.

13.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že názor žalobcu, že nárok

na náhradu stravného mu vznikol automaticky dôvodiac tým, že je subsumovaný pod ust. § 23 ods. 1
zákonč.119/1990Zb.osúdnejrehabilitácii,ktorýupravujenároknaodškodnenie(nároknaodškodnenie
najmä zahŕňa, a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody
vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada
za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/

náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70
eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5
eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad
poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov) s tým, že jeho výšku upravuje § 1 písm. a) Opatrenia

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 110/2009 Z. z. o sumách stravného,
ktoré podľa § 5 ods. 1, 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (zamestnancovi patrí stravné za
každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je
ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej

cesty je rozdelený na časové pásma 5 až 12 hodín, sumu stravného pre časové pásma podľa odseku
1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia) ustanovilo, že pre časové pásmo 5 až 12 hodín
predstavuje sumu stravného 3, 60 eur a tento nárok mu patrí, keďže sa zúčastnil verejného zasadnutia
na Okresnom súde Bratislava I (§ 72 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd
a vojenské súdy), je absolútne mylný, keďže žalobca sa v konaní domáhal náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe a trestu (väzba žalobcu trvala od 18. 10. 1973 do 28. 12. 1973 a výkon trestu
odňatia slobody od 28. 12. 1973 do 18. 04. 1975), a preto bolo jeho povinnosťou v konaní preukázať,
že mu vznikla skutočná škoda, ktorou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného,

keď ide o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na
majetku a tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody,
pričom nárok je možné priznať iba vtedy, ak je preukázaná príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných
požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. medzi nezákonným odsúdením žalobcu a škodou, ktorá
mu mala vzniknúť v dôsledku jeho účasti na verejnom zasadnutí, na ktorom bolo rozhodnuté, že je

účastný súdnej rehabilitácie z odsudzujúcich rozsudkov.

14.

Zobsahuodvolaniažalobcuvyplýva,žezáverysúduprvejinštancieuvedenévodôvodnenínapadnutého

rozsudku vôbec nerozporoval, keďže odvolanie neodôvodnil ani jedným odvolacím dôvodom (§ 365 ods.
1 písm. a/ až h C. s. p.), nakoľko uviedol, že odvolanie podal iba preto, aby sa precedentným spôsobom
vyjasnilo, ako majú oprávnené osoby v obdobných prípadoch postupovať, keďže súd prvej inštancieodmietol na jeho nárok aplikovať ust. § 72 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z., ako aj zákon o cestovných
náhradách (zák. č. 283/2002 Z. z.).

15.

Odvolacísúdvzhľadomnataktovymedzenéodvolanieuvádza,žesúdprvejinštanciedospelkabsolútne
správnemu právnemu záveru, že nárok na stravné nevzniká osobe zúčastnenej na konaní paušálne (§
72 ods. 1 vyhl. č. 543/2005 Z. z.), ale iba vtedy, ak aj tento nárok riadne preukáže a nie je možné tento

nárok zároveň zlučovať s nárokom na stravné, ktorý upravuje nárok zamestnanca za každý kalendárny
deň pracovnej cesty, nakoľko účasť na pojednávaní nie je pracovnou cestou.

16.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením veci, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov prvoinštančného rozsudku a ako vecne správny ho v napadnutom zamietajúcom

výroku potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

18.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods.

2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v
plnejvýškestým,žeovýšketejtonáhradyrozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).