Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716202287
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:6716202287.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudkýňJUDr.

Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne O. T., narodenej XX.XX.XXXX, V. F. - X.,
G. XXX/X, zastúpenej JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova
4, proti žalovaným: 1. P. M., narodenému XX.XX.XXXX, V. Z. F. XX, XXX XX Y., prechodne Č. X. XXX,
zastúpenému JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, so sídlom vo Zvolene, Tehelná 189, 2. Incar, s. r.
o., so sídlom Lužianky Vinárska 14, IČO: 36 534 391, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr.
Ladislav Barát s. r. o., so sídlom v Nitre, Školská 3, za účasti intervenienta na strane žalovaného v
2. Rade: Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Laurinská 3, o
zaplatenie 100.000,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalovaného v 1., 2. rade a intervenienta
proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. 12C/93/2016-323 zo dňa 29.5.2018 v spojení s opravným
uznesením č.k. 12C/93/2016-431 zo dňa 9.10.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem III. výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

P r i z n á v a žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v 2.rade a intervenientovi

v plnej výške.

Vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania navzájom n e p r i z
n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 12C/93/2016-323 zo dňa 29.5.2018
žalobu žalobcu voči žalovanému v 1.rade zamietol, žalovaného v 2.rade zaviazal povinnosťou zaplatiť
žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 30.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej
časti žalobu žalobkyne zamietol. Priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú bude

povinný zaplatiť žalovaný v 2.rade. V poradí V. výrokom žalovanému v 1. rade aj intervenientovi súd
náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému v 1.rade a
žalovanému v 2.rade spoločne a nerozdielne zaplatiť jej 100.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy a
to na základe skutočnosti, že v dôsledku smrti jej syna spôsobenej dopravnou nehodou, ktorú zapríčinil
žalovaný v 1.rade ako zamestnanec žalovaného v 2. rade, došlo k neoprávnenému zásahu do jej práv na

ochranu osobnosti a to práva na súkromie a rodinný život. K dopravnej nehode došlo zavinením vodiča
nákladného motorového vozidla značky Iveco Stralis ev. čísla O. XXX T. s návesom, ktorý dopravný
prostriedok patril spoločnosti žalovaného v 2 .rade, pričom vodič prejdením do protismeru narazil do
oproti idúceho osobného motorového vozidla značky Peugeot 307 Combi ev. č. TV XXX N. v posádkektorého bol aj jej syn, dnes už nebohý Y. N.. Žalovaný v 1. rade bol uznaný vinným zo spáchania prečinu
usmrtenia podľa § 149/1, 2a Trestného zákona a bol mu uložený trest, pričom žalobkyňa ako poškodená
bola s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaná na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Žalobkyňa poukázala, že stratou syna utrpela takú vážnu ujmu, že sa z nej do dnešného dňa lieči,
stratilamilovanéhosynaapožadovanúujmupretopovažujezaabsolútneprimeranúvzhľadomnavšetky
okolnosti posudzovanej veci. Nebohý syn žil v spoločnej domácnosti s ňou, navyše ho vychovávala po
rozvode s jeho otcom od jeho štyroch rokov veku a tak ich vzájomná citová väzba sa predĺžila ešte viac,
ako to býva v rodinách, kde deti vychovávajú obidvaja rodičia. Žalovaný v 1. rade ako vodič motorového

vozidla porušil dopravné predpisy v dôsledku čoho došlo k dopravnej nehode pri ktorej zahynul jej syn
a tým bolo neoprávnene zasiahnuté do jej práva na súkromný a rodinný život. Poukázala na to, že
pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade vyplýva z jeho protiprávneho konania a u žalovaného v
2. rade je daná tým, že bol prevádzateľom motorového vozidla, v danom prípade bol teda neoprávnený
zásah do jej osobnostných práv ako fyzickej osoby spôsobený žalovaným v 1. rade, ktorý bol použitý
žalovanou v 2. rade ako právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby. Aj keď nie je

pochýb, že ľudský život nemožno nahradiť peniazmi, požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je
vyjadrením hodnoty ľudského života, môže však slúžiť len na zmiernenie následkov tejto ujmy, s ktorou
sa bude musieť žalobkyňa vyrovnávať po celý život. Žalobkyňa na pojednávaní podrobne opísala ako
vníma stratu syna a ako sa zmenil jej život, išlo o syna z prvého manželstva, ktorého vychovávala po
rozvode až do 8 rokov, keď sa znovu vydala, odvtedy syna vychovali spoločne s terajším manželom aj

s dvomi spoločnými dcérami. V čase dopravnej nehody mal syn 21 rokov a nie je možné opísať bolesť,
akú ona prežíva. Vo veci ako svedok vypovedal aj manžel U. T., ktorý podrobne opísal harmonický vzťah
príslušníkov rodiny a osobitne blízky vzťah a pevné puto, ktoré bolo medzi matkou a synom.

3. Žalovaný v 1. rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu vzhľadom k tomu, že v čase dopravnej

nehody si plnil pracovné povinnosti vodiča ako zamestnanec žalovaného v 2. rade. V zmysle § 420
ods. 2 a v spojení s ust. § 853 Občianskeho zákonníka platí, že pokiaľ bol neoprávnený zásah
(porušenie dopravných predpisov a následná nehoda, následkom ktorej Y. N. zomrel) do osobnostných
práv fyzickej osoby bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti
tejto právnickej osoby, a preto sa považuje za zásah spôsobený priamo touto právnickou osobou.

Pokiaľ teda vznikla žalobkyni v súvislosti s dopravnou nehodou ako tretej osoby nemajetková ujma
zodpovedá za ňu jeho zamestnávateľ, t.j. žalovaný v 2. rade. Žiadal preto voči sebe žalobu zamietnuť
a nad rámce uvedeného dodal, že Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 20.10.2013 vo veci C - 22/2012
skonštatoval, že článok III ods. 1 Smernice Rady 71/166/EHS z 24.4.1982 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými

vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok I ods. 1,2 druhej Smernice
Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenené a doplnené Smernice
Európskeho Parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a článok I prvý odsek tretej Smernice Rady
90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú
blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poistenia za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V nadväznosti na
to tvrdil, že ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení je potrebné vykladať
v súlade s komunitárnym právom tak, že nemajetková ujma je krytá povinným zmluvným poistením

zodpovednosti za škodu a uvedený názor prijal už aj Ústavný súd SR (uznesenie zo dňa 11.10.2016
sp.zn. III.ÚS 666/2016). Bez ohľadu na uvedené namietal aj však požadovanú výšku nemajetkovej
ujmy žalobkyňou ako neprimeranú. Poukazoval pritom, že Občiansky zákonník uvedenú problematiku
explicitneneupravuje,apretonaurčenievýškynemajetkovejujmyanalogickymožnopoužiťustanovenia
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ktorého

zákona vyplýva, že poškodený má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, maximálne do
výšky náhrady poskytovanej osoby poškodenej násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, a
to zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Žalovaný v 1.
rade uviedol, že konanie, ktorého sa dopustil v plnej miere už pred orgánmi činnými v trestnom konaní,
ako aj pred súdom úprimne oľutoval, pozostalým a žalobkyni sa ospravedlnil, uplatnený nárok žalobkyni

voči jeho osobe považuje za nedôvodný, a preto žiadal žalobu voči sebe zamietnuť a zaviazať žalobkyňu
k povinnosti zaplatiť mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.4. Aj žalovaný v 2. rade vo svojich písomných vyjadreniach vyjadril ľútosť nad tragickou udalosťou,
ktorá sa stala v rodine žalobkyne, avšak mal za to, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný.
Žalobkyňa jeho pasívnu legitimáciu odôvodňuje ust. § 427 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje

zodpovednosť za škodu právnickej osoby vykonávajúcu dopravu. Zodpovednosť za škodu a právo
na úhradu nemajetkovej ujmy sú však dve úplne rozličné kategórie, pretože náhrada škody má plniť
reparačnú, t.j. reštitučnú funkciu a má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy,
nie však viac. Naproti tomu vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je existencia ujmy žalobkyne,
porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej

za narušenie osobnostných práv žalobkyne a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym
konaním. Občianskoprávna sankcia v podobe povinnosti poskytnúť nemajetkovú ujmu v peniazoch,
nemá charakter majetkovej škody, podľa § 427 Občianskeho zákonníka, ale je výlučne spätá s osobou,
ktorá neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne na rodinný a súkromný život mala vykonať. V
zmysle trestného rozkazu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne sa dopustil žalovaný
v 1. rade a preto žalovaný v 2. rade nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti spočívajúcej v úhrade

nemajetkovej ujmy. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev č. C - 22/12 z
24.10.2013 a zdôraznil, že jeho zaviazaním na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bez toho, aby
bol zaviazaný i poisťovateľ, by bolo priamym porušením princípu právnej istoty. Na základe známej
judikatúry tak všeobecných súdov, ale aj Súdneho dvora mal žalovaný v 2. rade za to, že poisťovateľ
je nepochybne pasívne legitimovaným účastníkom súdneho konania, ak nie sú pochybnosti o existencii

poistného vzťahu v čase vzniku tragickej udalosti. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade je potrebné posúdiť,
či konanie žalovaného v 1. rade popísaného najmä v odcudzujúcom rozsudku Okresného súdu Rožňava
1 T/60/2014 zo dňa 16.6.2014 je okolnosťou, ktorá by bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky,
na základe ktorého by mala vzniknúť zodpovednosť za škodu u žalovaného v 2. rade. Žalovaný v 1.
rade zdôrazňuje teda takú úpravu, ktorá mu privodí priaznivejšie rozhodnutie vo veci a zbavenie sa

zodpovednosti za skutok, ktorý vykonal. Okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke vozidla žalovaný v 2.
rade nepovažuje zavinené porušenie pravidiel cestnej premávky žalovaným v 1. rade. V zmysle ust. §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka sa predpokladá, že zásah do práva na ochranu osobnosti, najmä
života a zdravia vykoná konkrétna fyzická osoba a v tomto konaní nie je sporné, že sa tak stalo osobou
žalovaného v 1. rade, ktorý vykonával v rozhodnom období závislú prácu pre žalovaného v 2. rade

ako prevádzkovateľa motorového vozidla a jeho zamestnanec. Je preto potrebné posúdiť, kto skutočne
vykonal zásah do práv žalobkyne a ako sa tento zásah žalobkyne dotkol, pričom musí vziať do úvahy
aj ostatné kritéria náhrady nemajetkovej ujmy a to aj v súvislosti s posudzovaním výšky nemajetkovej
ujmy tak, aby odrážala všeobecne zdieľané predstavy p spravodlivosti. Aj on zastával názor, že napriek
skutočnosti, že Občiansky zákonník, ktorý upravuje inštitút ochrany osobnosti a náhradu nemajetkovej

ujmy žiadnu maximálnu, ani minimálnu hranicu výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch nestanovuje,
je možné per analgium použiť ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. V tejto súvislosti poukazoval aj na známu judikatúru slovenských
a českých všeobecných súdov.

5. Na pojednávaní dňa 24.4.2018 intervenient oznámil svoj vstup do konania a uviedol, že má právny
záujem na výsledku sporu a to napriek tomu, že zastáva názor, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do súkromného a rodinného života, ku ktorému dochádza usmrtením pri
dopravnej nehode nespadá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Právny záujem
však osvedčuje tým, že táto právna otázka nie je ešte judikatúrou definitívne vyriešená a nemožno

jednoznačne vylúčiť, že žalovaní v prípade neúspechu si uplatnia náhradu žalobcovi prisúdenej náhrady
nemajetkovej ujmy práve voči nemu intervenientovi. Náhrada nemajetkovej ujmy poškodených nie je
zahrnutá v rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
zmysle § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011, ktorý túto právnu otázku riešil a nič na
tom podľa neho nemenia ani poukazovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 vo veci C - 22/12.
Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2016 sp.zn. 3 Cdo/301/2012, kde Najvyšší
súd dospel k názoru, že poisťovňa nie je v konaní o náhradu nemajetkovú ujmy za zásah do práv na
ochranu osobnosti pozostalých obetí dopravnej nehody pasívne legitimovaná. Vyjadroval sa však aj k

výške žiadanej nemajetkovej ujmy, ktorú považuje vzhľadom na známu judikatúru súdov v Slovenskej
republike v obdobných veciach a v porovnateľných veciach za neprimerane vysokú. Navrhol, aby súd
žalobe v navrhovanom rozsahu nevyhovel, požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni znížil,
prípadne ju vôbec nepriznal.6. Z rozsudku Okresného súdu Rožňava sp.zn. 1T/60/2014 - 428 zo dňa 16.6.2014, ktorý nadobudol
právoplatnosť 19.11.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. 6To/73/2014 mal súd

prvej inštancie preukázané, že žalovaný v 1. rade bol uznaný vinným podľa § 149 ods. 1, 2 Trestného
zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov nepodmienečne a bol mu uložený zákaz
trestzákazučinnostiviesťmotorovévozidlovšetkýchdruhovpodobu5rokov.Zpotvrdeniaozamestnaní
vyplývalo, že žalovaný v 1. rade bol zamestnancom žalovaného v 2. rade ako vodič závozník od
doby od 9.8.2010 do 1.3.2015 a aj v čase dopravnej nehody vykonával činnosť žalovaný v 1. rade

pre žalovaného v 2. rade. V súvislosti s tvrdenou nemajetkovou ujmou a ťažkosťami žalobkyne bola
predložená aj lekárska správa psychiatrickej ambulancie - diagnóza žalobkyne so záverom reakcia
na ťažký stres a adaptačná porucha, pričom ide o stav nezmenený, nedá sa predpokladať zmena a
zlepšenie zdravotného stavu, pretože pretrváva úzkosť.

7. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 583 ods. 1, § 420 ods.

1, 2, § 427 ods. 1,2, § 428, § 429, § 430 ods. 1, 2, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15 Občianskeho zákonníka
a vo veci rozhodol.

8. Súd skúmal pasívnu vecnú legitimáciu oboch žalovaných a dospel k záveru, že u žalovaného v 1.
rade nie je daná, pretože v tomto prípade nezodpovedá za škodu, ktorá žalobkyni vznikla, keďže za

škodu zodpovedá jeho zamestnávateľ - žalovaný v 2. rade, preto s ohľadom na túto skutočnosť žalobu
voči nemu zamietol v celom rozsahu. Ďalej dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná voči
žalovanému v 2. rade, avšak nie v plnom uplatnenom rozsahu, ale len sčasti, a preto v prevyšujúcej časti
uplatneného nároku, ktorý bol predmetom voľnej úvahy súdu, žalobu žalobkyne nad sumu 30. 000 €
zamietol. Poukázal na to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov,

ktorá je upravená v § 427 a 431 Občianskeho zákonníka je osobitným druhom občianskoprávnej
zodpovednosti, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na vznik tejto zodpovednosti sa
teda nevyžaduje zavinené konanie, čo však neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného
prostriedku nemôže byť zavinená. Aj pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových dopravných prostriedkov platí zásada vyjadrená v § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti
inými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Znamená to, že vodič prevádzkovateľa dopravného
prostriedku spravidla nebude zodpovedný na škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku,
ak dopravný prostriedok, prevádzkou ktorého škoda bola spôsobená použil v rámci svojej činnosti
pre prevádzkovateľa. Zodpovednosť za škodu podľa § 427 Občianskeho zákonníka pritom spočíva v

tom, že ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku.
Aj keď Občiansky zákonník priamo nevymedzuje, čo treba považovať za osobitnú povahu prevádzku
možno ustáliť, že tá spočíva v tom, že z nej vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v
súvislosti s činnosťou a pohybom prostriedku, čo v danom prípade bolo umocnené v tom, že sa jednalo
o nákladné motorové vozidlo. V záujme ochrany tretích osôb sa riziko prevádzky prenáša výlučne len na

prevádzkovateľa. Toto riziko znášania následkov zodpovednosti za škodu je zmiernené tým, že každý
prevádzkovateľ je zo zákona poistený pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č.
381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. Objektívna zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou
dopravného prostriedku je pomerne prísna, pretože takmer vylučuje možnosť liberácie prevádzkovateľa
a prichádza do úvahy len v prípade, ak škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod

v prevádzke. Okrem toho je viazaná na podmienku, že prevádzkovateľ preukáže, že škode nemohol
zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. V tomto posudzovanom
prípade však nejde o takéto okolnosti, pre ktoré by mohol žalovaný v 1. rade ako prevádzkovateľ vozidla
sa liberovať.

9. V súvislosti s námietkou žalovaného v 2. rade, že nie je pasívne legitimovaný v spore, lebo by mala
byť ako žalovaná označená Poisťovňa Generali, teda má byť priamo žalovaná a nie ako intervenient
v tomto konaní, tak súd poukázal na niektoré legálne súvislosti takejto nesprávnej úvahy. Žalovaný
v 2. rade je povinne zmluvne poistený za škodu u tohto intervenienta, avšak žalobkyňa si v konaní
nemajetkovú ujmu uplatnila u žalovaného v 2. rade ako škodcu a nie u poisťovateľa, ktorý vstúpil do

konania len ako intervenient na jeho strane. Pri uplatňovaní nárokov z náhrady škody platí zásada, že
poškodený musí uplatniť svoje právo voči tomu, kto za škodu zodpovedá a poistiteľ plní poškodenému
namiesto poisteného. Iba výnimočne má poškodený priame právo na náhradu škody voči poisťovateľovi,
ak to ustanovujú osobitné predpisy a takýmto predpisom je aj zákon o povinnom zmluvnom poistenízodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15). Voľba, u koho bude náhradu
škody poškodený uplatňovať, je výlučne na oprávnenej osobe. Pokiaľ sa žalobca rozhodol uplatniť nárok
výlučne proti žalovanému v 2. rade, keďže pasívna legitimácia žalovaného v 1. rade je už vyriešená, je

to jeho výlučná kompetencia pri vedení sporu.

10. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal požadovanou nemajetkovou ujmou a podrobne
predpoklady priznania aj vo všeobecnosti rozobral. Poukázal na to, že na uplatnenie práva na ochranu
osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči osobnosti ktorej neoprávnený zásah

smeroval a kto jej mohol ujmu spôsobiť. Osobnostné práva patria iba konkrétnej fyzickej osobe a
pretrvajú počas jej života. Zo strany žalobkyne je zrejmé, že sa jedná o satisfakčnú žalobu a to
so zreteľom na to, že zásah do osobnostných práv nebohého jej syna nemožno odčiniť obnovením
pôvodného stavu. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, ktorá však
neznamená jeho svojvôľu. V danom prípade rodine žalobkyne a samotnej žalobkyni nespochybniteľne
vznikla nenapraviteľná ujma, keď stratila jediného syna, pričom k tejto strate došlo vo veku jeho 21

rokov, keď citová väzba matka - syn, ktorý bol vychovaný bez vlastného otca bola veľmi intenzívna
vzhľadom na spoločne prežité roky, pričom nebohý syn mal na prahu dospelosti celý život pred
sebou. Aj keď je možné konštatovať, že žalobkyňa nebola hmotne závislá od nebohého syna, táto
skutočnosť je vyvážená silný putom so synom a negatívnym dopadom tejto tragickej situácie na
psychiku žalobkyne, ktorá sa od r. 2013 doteraz lieči na psychiatrii. Závažným spôsobom teda bolo

dotknuté právo žalobkyne na jej súkromný a rodinný život a je teda dôvodné domáhať sa zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, napriek skutočnosti, že žalovaný nad svojím konaním a
jeho následkami vyjadril ľútosť. Súd prihliadol pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy aj na majetkové
pomery žalovaného v 1. rade. Vzhľadom na smrť nebohého rodina v pôvodnom zložení už neuspokojí
potreby lásky, bezpečia a neuspokojí základné emociálne potreby. Priznanie nemajetkovej ujmy nie je

pritom reparáciou a je nespochybniteľné, že žiadna priznaná suma nenahradí matke syna, no môže
zmierniťnásledkyvzniknutejnemajetkovejujmy.Porušenímdopravnýchpredpisovzostranyžalovaného
v 1. rade, ktorý vykonával prácu pre žalovaného v 2. rade došlo k tomu, že zo dňa na deň náhle
šokujúco a nepredvídateľne prišla žalobkyňa o jediného syna, teda o jednu z najdôležitejších osôb
svojho života, stratila osobu, ktorej venovala veľkú časť svojho života, svoju lásku, dlhoročnú opateru

bez možnosti ďalšieho spoločného života. Súd pritom vychádzal aj z doterajšej judikatúry všeobecných
súdov Slovenskej republiky a priznaných súm nemajetkovej ujmy. Na základe uvedeného dospel k
záveru, že primeranou a spravodlivou je náhrada nemajetkovej ujmy žalobkyne vo výške 30.000 € na
úhradu ktorej žalovaného v 2. rade aj zaviazal a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie
sa vyjadroval aj k intervenientovi a jeho účasti v konaní s tým, že tento preukázal svoj právny záujem

na výsledku konania, pretože so žalovaným v 2. rade mal v čase dopravnej nehody uzavretú poistnú
zmluvu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

11. Výrok o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. Rade oprel súd o ust. §
255 ods. 1 CSP s poukazom na článok 4 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.1, 2 CSP. V prejednávanej

vecipriznalpritomžalobkynináhradutrovkonaniavrozsahu100%,ktorýbudepovinnýzaplatiťžalovaný
v 2. rade, pretože žalobkyne čo do právneho základe vyhovel a nebolo by spravodlivé a v súlade so
satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobkyne v danej veci náhradu trov konania,
resp. jej nepriznať právo na náhradu trov konania.

12. Výrok o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade a intervenientom oprel súd o ust.
§ 257 ods. 1 CSP a žalovanému v 1. rade ani intervenientovi vzhľadom na výnimočné okolnosti sporu
náhradu trov nepriznal. Vo vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade by bolo neprimeranou tvrdosťou
vočižalobkynivzhľadomnaokolnostiprotiprávnehonedbanlivostnéhokonaniatohtožalovaného,ktorým
spôsobil smrť syna žalobkyne a intervenient vystupoval na strane žalovaného v 2. rade, ktorý v konaní

úspech nemal.

13. Proti I., II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v
2. rade z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), e) a f) CSP. Uviedol, že je nespochybniteľné, že
smrť blízkej osoby je pre každého zásahom do jeho citovej, emocionálnej a spoločenskej oblasti, teda do

zákonom chránených práv osobnosti človeka, kedy má fyzická osoba nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 15C/4/2017 bola
priznaná nemajetková ujma manželovi žalobkyne v sume 15.000 €. Poukázal tiež na rozdielnosť vzťahu
žalobkyne ako matky nebohého, ale aj jej manžela ako nevlastného otca a podľa názoru odvolateľa súdprvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s rozličnou intenzitou vzťahov oboch rodičov s nebohým a
teda ani neprihliadol na túto skutočnosť v rozhodnutí vo veci samej. Prihliadol len na to, že žalobkyňa
je biologickým rodičom nebohého a jej manžel nie je biologickým rodičom. Zo všeobecnej rozhodovacej

činnosti súdov o výške nemajetkovej ujmy priznávanej v obdobných prípadoch sa súd prvej inštancie
jednoducho priklonil k tej najvyššej možnej výške náhrady bez nadväznosti na ostatné kritériá náhrady.
Všetky ostatné kritériá pre určenie výšky náhrady bola povinná preukazovať žalobkyňa, ktorá však
dôkazné bremeno neuniesla. Súd neprihliadol na to, že žalobkyňa i jej manžel neboli nevyhnutne
odkázaní a hmotne závislí na príjme nebohého, neprihliadol na to, či výška náhrady nie je náhradou

príjmu čo sa u žalobkyne, bez preukázania jej osobných, zárobkových a majetkových pomerov, javí
viac ako pravdepodobné k rozhodnému obdobiu, t. j. k augustu 2013. Bez preukázania zárobkových a
majetkových pomerov na strane žalobkyne tak žalovaný v 2. rade má za to, že priznanie nemajetkovej
ujmy vo výške 30.000 € je náhradou príjmu a nie satisfakciou. Odvolateľ - žalovaný v 2. rade uviedol,
že vzťahy medzi žalobkyňou, jej manželom a nebohým synom nemožno generalizovať a súd by mal
detailne skúmať ich intenzitu a kvalitu, a na túto prihliadnuť aj pri rozhodovaní o výške nemajetkovej

ujmy. Druhým základným kritériom, ktorým by sa mal súd zaoberať pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy sú okolnosti na strane žalovaného v 2. rade, t.j. je potrebné rozlíšiť, či išlo o
úmyselnézavineniealebozavinenieznedbanlivosti.Zvykonanéhovyplynulo,žesmrťnebohéhonastala
v dôsledku nedbanlivostného konania P. M.. V prípade vedomej nedbanlivosti chýba akýkoľvek úmysel
konať v rozpore so zákonom a naplnenie subjektívnej stránky stojí výlučne na vedomosti osoby, že

svojím konaním môže porušiť zákon, keď sa zároveň bez primeraných dôvodov spolieha, že zákon
neporuší. Súd však vôbec neprihliadol na to , že smrť bola zapríčinená v dôsledku nie úmyselného,
ale nedbanlivostného konania. Len si jednoducho porovnal sumy nemajetkovej ujmy priznanej z iných
súdnych konaní bez toho, aby posúdil ostatné kritériá náhrady a priznal najvyššiu možnú s ohľadom na
rozhodovaciu činnosť súdov v skutkovo obdobných právnych veciach. V právnom poriadku Slovenskej

republiky je stanovená maximálna výška nemajetkovej ujmy v peniazoch pre pozostalých obetí v
dôsledku úmyselných konaní osôb, ktorá v rozhodnom období uplatnenia práva žalobkyňou na súde,
t. j. v roku 2015, stanovovala maximálnu výšku 19.000 €, ale súd sa touto úpravou vôbec nezaoberal.
Je potrebné prihliadnuť aj na to, že žalovaný v 2. rade žiadnym spôsobom tak, ako to má na mysli
ustanovenie§11anasl.Občianskehozákonníka,nezasiaholdoosobnostnéhoprávažalobkyne,pretože

tohto sa dopustila konkrétna fyzická osoba, nie žalovaný v 2. rade. Nikdy totiž žalovaný v 2. rade nedal
pokynzamestnancovi-žalovanémuv1.rade,abysubjektívnekonaltak,ženastanútakéneodstrániteľné
následky v rodine žalobkyne, aké nastali v tomto prípade. Nemajetková ujma titulom porušenia práva
na ochranu súkromia a rodinného života je Občianskym zákonníkom ponímaná ako nástroj, ktorý má
dočasne pomôcť preklenúť ťažké obdobie aspoň z finančného hľadiska, ale jej účelom však v žiadnom

prípade nie je nahrádzať príjem a nemá byť ani formou obohatenie sa. Nárok na priznanie finančnej
satisfakcie, náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, ak by sa morálna
satisfakcia nezdala postačujúca a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že v trestnom na Okresnom súde Rožňava
bola žalovaný v 1. rade právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia a žalobkyni tak bola poskytnutá

satisfakcia aj formou trestného odsúdenia pôvodcu zásahu, ktoré znamenalo morálne odsúdenie
páchateľa trestného činu ako aj spáchané skutku. Sám žalovaný v l. rade osobne aj na pojednávaní
vyjadril ľútosť nad svojím konaním uvedomil svoje ľudské zlyhanie, žalobkyni sa ospravedlnil. Podľa
názoru žalovaného v 2. rade pri rozhodovaní súd prvej inštancie nedostatočne prihliadol na dodržanie
princípu primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyňou požadované odškodnenie je neprimerane

vysoké nielen vzhľadom na okolnosti prípadu, ale aj vzhľadom na doterajšiu judikatúru v obdobných
prípadoch a aj súdom priznaná suma náhrady je neprimeraná, nedostatočne zdôvodnená s tým, že
nebolo prihliadané na všetky kritériá náhrady. Súd nezohľadnil ani stav, do akého by sa pôvodca zásahu
dostal, ak by bol podľa práva a rozhodnutia súdu, povinný plniť takúto náhradu žalobkyni, ide pri tom
o kritérium náhrady na strane zodpovedného subjektu. Žalobkyňa i jej manžel podali žaloby každý

samostatne na Okresný súd v Rožňave na náhradu nemajetkovej ujmy z tých istých dôvodov, pričom
napriek návrhu žalovaného na spojenie vecí na spoločné konanie, takýto návrh bol zamietnutý, pritom
v oboch právnych veciach bolo rozhodnuté v jeden a ten istý deň a dôvody prezentované súdom prvej
inštancie pre nespojenie vecí objektívne neexistovali. Má za to, že žalobkyňa i jej manžel sledovali vyššiu
náhradu trov právneho zastúpenia pre ich právneho zástupcu a najmä, aby priznané sumy náhrady

nemohli byť v súčte brané ako náhrada, ktorá nie je satisfakciou, ale náhradou príjmu, pretože súhrn u
oboch manželov predstavuje 45.000 €. Podľa žalovaného v 2. rade za spravodlivé by považoval také
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré by priznalo náhradu nemajetkovej ujmy do výšky 10.000 € a
poukázal pritom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov (Okresný súd Nitra). Pripomenul, že súdy priurčovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú škodu musia zohľadňovať nielen primeranosť k iným
finančným kompenzáciám, ale prihliadať napríklad na osobu poškodeného, resp. žalobcu, jeho doterajší
život, prostredie, v ktorom žije, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, ale

aj závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení, ale aj
dôsledky, ktoré sa prejavili u pôvodcu zásahu. Tu opätovne odvolateľ - žalovaný v 2. rade uviedol súdne
rozhodnutia, z ktorých jednoznačne vyplýva, že súdy v rovnakých, prípadne porovnateľných prípadoch
priznávajú oveľa nižšie náhrady za nemajetkové ujmy v dôsledku úmrtia blízkej osoby pri dopravnej
nehode, nehovoriac o odlíšení kvality príbuzenského vzťahu, od vzťahu otčim - syn a závažnosti konania

úmysel a nedbanlivosť. Priznané právo žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100 % nepovažuje
žalovaný v 2. rade za rozhodnutie, ktoré by zohľadňovalo zásady všeobecnej spravodlivosti ustanovenej
v článku 4. bod 2 CSP. Žalobkyňa sama disponuje žalobou a keď podľa vlastného uváženia požadovala
náhradu nemajetkovej ujmy 100.000 €, hoci je zastúpená advokátom, ktorý pri zvážení veci s odbornou
starostlivosťou mohol vedieť, že takéto určenie, ktoré predstavuje niekoľkonásobok obvyklej náhrady
je neudržateľné a preto podľa žalovaného v 2. rade je čistý úspech pri výsledku v tomto konaní 40 %.

Vzhľadom na účelové podanie dvoch žalôb rodičmi na ten istý súd a spôsobovanie duplicitných nákladov
žalovanému v 2. rade pri cestách na súd prvej inštancie, ktoré mohli byť prejednané v spoločnom konaní,
v prípade priznania náhrady trov konania v akomkoľvek rozsahu bude žalovaný v 2. rade požadovať, aby
súd prvej inštancie i odvolací súd v uznesení o trovách konania dôsledne posúdil výšku, ktorá zohľadní
vykonávanie úkonov právnej služby pre viac ako jedného klienta ako by právne veci 12C/93/2016 a

15C/4/2017 boli prejednané a rozhodnuté v spoločnom konaní. Vzhľadom k uvedenému žalovaný v 2.
rade požadoval, aby odvolací súd po posúdení veci zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zaviaže
žalovaných v 1. a 2. rade povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 10.000 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ďalšieho
žalovaného a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

14. V zákonnej lehote podal proti II., IV. a V. výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie aj
intervenient na strane žalovaného v 2. rade z dôvodov uvedených v ô 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedol,
že právnym základom priznaného nároku bola náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostného
práva žalobkyne, konkrétne do jej práva na súkromie a rodinný život podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Podľa názoru intervenienta súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil výšku náhrady
nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyni, keď nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že k dopravnej nehode
došlo nedbanlivostným konaním vinníka nehody a neprihliadal dostatočne na sumy priznávané súdmi
v obdobných konaniach. Právne posúdenie veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného
skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, čo potom vedie k záveru o právach a povinnostiach

účastníkov. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je celkom jasné ako súd prvej inštancie
vyhodnocoval skutočnosti uvádzané žalobkyňou v priebehu konania vzhľadom na pomerne všeobecné
formulácie, ktoré uviedol v bode 54. svojho odôvodnenia. Toto odôvodnenie intervenient nepovažuje
za správne a v súlade s judikatúrou všeobecných súdov, pretože výška priznanej náhrady žalobkyni
bola neprimerane vysoká. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn.

10C/142/2002 s tým, že samotná závažnosť vzniknutej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre
určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej
úvahy súdu, ale súd musí prihliadať na všetky okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to jednak
vo vzťahu k postihnutej osoby a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil tak, aby
bola zabezpečená požiadavky účinného, primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu

akoajpožiadavkanezneužívaniatohtoprávnehoprostriedkunaneprípustnéobohacovaniesa.Napokon
súd prvej inštancie napriek uvádzaniu súm z rozhodnutí iných súdov v obdobných prípadoch priznal
napadnutým rozsudkom sumu 30.000 €, teda sumu vyššiu než uvádzal v iných prípadoch bez toho, aby
uviedol konkrétne mimoriadne okolnosti, ktorými by sa práve tento prípad odlišoval iných prípadov. Platí
aj pravidlo, že výška relutárnej náhrady nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením osoby dotknutej

neoprávneným zásahom a súčasne by nemala byť pre pôvodcu neoprávneného zásahu jednoznačne
likvidačná. Taktiež dôvodil zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov, ktoré sú odškodňované
maximálnou sumou predstavujúcou 50-násobok minimálnej mzdy, na čo v priebehu konania intervenient
ale aj žalovaný v 2. rade poukazovali. Ak sa teda pri smrti spôsobenej úmyselným dokonca násilným
trestným činom zákon priznáva obetiam, resp. pozostalým po nich maximálne sumu 24.000 €, náhrada

za smrť spôsobenú konaním z nedbanlivosti podľa jeho názoru by mala byť nižšia. Rozhodujúcim
dôvodom pre priznanie tak vysokej náhrady nemôže byť len samotná závažnosť tejto ujmy ani to, že
žalobkyňatútosvojuujmuveľmiťažkoprežíva.Nazákladeuvedenéhointervenientnavrhol,abyodvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie nové prejednanie a rozhodnutie.15. V zákonnej lehote len proti výroku o trovách konania (V.) podal odvolanie žalovaný v 1. rade z
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Napriek tomu, že bol v konaní procesne plne úspešný,

súdprvejinštanciemunáhradutrovkonanianepriznaladôvodilust.§257ods.1CSP.Bližšierozvedenie
úvah súdu prvej inštancie vedúcich ho k nepriznaniu mu trov konania napadnuté rozhodnutie však
neobsahujeatomázanásledokjehonepreskúmateľnosť.Takétozdôvodneniepodľanázoružalovaného
v 1. rade nezodpovedá kritériám kladeným na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Použitie ust.
§ 257 CSP predstavuje totiž výnimku, resp. odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok v zmysle

ust. § 255 CSP, ide o výnimočný prípad, keď sa procesne úspešnému účastníkovi odníma jeho právo
na náhradu trov konania. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia preto musí byť daná osobitnými
okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a
konkretizovaná (uznesenie NS SR zo dňa 13.3.2014 sp. zn. 5MCDo/24/2011). Podľa žalovaného v 1.
rade mal súd pri rozhodovaní o otázke náhrady trov konania postupovať podľa § 255 CSP upravujúceho
tzv. zásadu úspechu v spore, pretože na odchýlenie od tejto zásady vo vzťahu k jeho osobe priestor

nebol. Medzi účastníkmi konania totiž nebolo sporné, že v dôsledku dopravnej nehody nedbanlivostne
zapríčinenej jeho osobu ako zamestnancom žalovaného v 2. rade došlo k neoprávnenému zásahu do
práv žalobkyne na ochranu jej osobnosti, lebo jej pri tejto nehode zomrel syn. Žalobkyňa od začiatku teda
malavedomosťotom,žedopravnánehodasastalavčase,keďplnilpracovnépovinnostiprežalovaného
v 2. rade, napriek tomu podala žalobu nielen voči jeho zamestnávateľovi, ale aj voči nemu. Od začiatku

konania argumentoval, že pasívna vecná legitimácia jeho osoby nie je v tomto prípade daná a túto
argumentáciu podporoval aj ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, napriek tomu v
spore proti jeho osobe žalobkyňa pokračovala. Okrem toho jeho nedbanlivostné konanie nepredstavuje
dôvod hodný osobitného zreteľa vzhľadom na to, že táto skutočnosť sama o sebe nezakladá dôvod, aby
žalobkyňa voči nemu viedla predmetné konanie. Na podporu týchto záverov použil dôvody uznesenia

NSSRz13.3.20145MCdo/24/2011stým,žesamotnáotázkazavinenia,resp.mieryzavineniaúčastníka
za skutkový stav nemôže byť v danom prípade dôvodom pre použitie ust. § 257 CSP, pretože takýmto
postupom by došlo k popretiu ústrednej zásady procesného rozhodovania o náhrade trov konania, a to
zásady úspechu v konaní. Pokiaľ ide o trovy konania, ktoré mu vznikli, tieto mohli byť omnoho nižšie,
ak by žalobkyňa, ktorá bola zastúpená advokátom, podala žalobu proti správnemu intervenientovi. Z

obsahu podanej žaloby totiž vyplýva, že žalobkyňa označila za intervenienta nesprávny subjekt a bola
opakovaneupozorňovanánatútoskutočnosť,avšakostalavtomtosmerenečinná,tedažalobkyňa,ktorá
bola zastúpená advokátom, nekonala s náležitou starostlivosťou a obozretnosťou. V neposlednom rade
žiadnym spôsobom súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že nepriznanie trov konania napriek plnému
úspechu, má negatívny dopad na jeho majetkové pomery, ktoré nie sú na takej úrovni, aby finančné

prostriedky, ktoré boli vynaložené na účelné bránenie jeho práv, a to trov konania, predstavovali pre neho
zanedbateľnú ekonomickú položku. Nemožno nespomenúť, že nie je dôvod na aplikáciu § 257 CSP aj
s poukazom na majetkové pomery žalobkyne, keďže už len napadnutým rozhodnutím jej bola priznaná
pohľadávka vo výške 30.000 € a žalobkyňa ani žiadnym spôsobom nepreukázala, že by jej majetkové
pomery nedovoľovali byť zaviazanou na úhradu jeho trov konania. Navrhol, aby odvolací súd zmenil

V. výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že uloží žalobkyni povinnosť nahradiť mu trovy konania v
rozsahu 100 %, a to tak konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania.

16. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril k odvolaniu žalovaného v 1. rade voči výroku o trovách konania tak,
že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu by mal starostlivo zvážiť odvolací súd a posúdiť, nakoľko je

odklon rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie od všeobecnej zásady úspechu v konaní dôvodný a v
akomrozsahunáležiteodôvodnenýsohľadomnapomerytejtoprávnejveci.Okolnostihodnéosobitného
zreteľa môžu byť podľa názoru žalovaného v 2. rade dané najmä v prípadoch, ak by takéto rozhodnutie
vydané v neprospech strany sporu bolo v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené prináležalo súdu prvej
inštancie, pričom vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorý spôsobil tragickú udalosť v rodine žalobkyne

sa javí bez ohľadu na prílišný formalizmus vo vzťahu k zásade úspechu alebo neúspechu v súdnom ako
aplikovateľné s veľkou pravdepodobnosťou. Žalovaný v 1. rade bol ten kto bol pôvodcom zásahu do práv
žalobcu, nie žalovaný v 2. rade, ktorého právo povoláva k zodpovednosti za nenapraviteľný následok,
ktorého sa dopustil práve žalovaný v 1. rade. Pokiaľ žalovaný v 1. rade poukazoval na svoje písomné
vyjadrenia vo veci, ktorými argumentačne reagoval na vyjadrenia strán sporu je potrebné zdôrazniť,

že jeho účasť na pojednávaní bola nevyhnutná s ohľadom na posúdenie kritérií náhrad nemajetkovej
ujmy, ktoré by sa mali posudzovať vo vzťahu k osobným, zárobkovým a majetkovým pomerom pôvodcu
zásahu, aby tak rozhodnutie súd napĺňalo princíp všeobecnej spravodlivosti. Naopak, práve bol to
žalovaný v 2. rade, ktorému vznikli zbytočné trovy, keď sa žalovaný v 1. rade nezúčastnil na nariadenompojednávaní a oznámil to súdu prvej inštancie oneskorene. Len z výsluchu žalovaného v 1. rade bolo
možné ustáliť splnenie kritérií náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k jeho osobným,
zárobkovým a majetkovým pomerom, pričom vyjadrenia žalovaného v 1. rade spočívali najmä v tom, že

nie je pasívne vecne legitimovanou stranou v konaní a je teda otázke ako pristupoval aj tento žalovaný
k plneniu si svojich procesných povinností, ktoré boli len duplicitne zdôraznené spôsobom obdobným v
predchádzajúcich písomných podaniach. Keďže žalovaný v 1. rade sa musel zúčastňovať pojednávaní
a vyjadrovať sa minimálne k svojim pomerom s prihliadnutím na kritériá náhrady nemajetkovej ujmy
na strane zodpovedného subjektu, teda pôvodcu zásahu, nie je podľa názoru žalovaného v 2. rade

bez ďalšieho pričítať zavinenie žalobkyne, keď sa musel žalovaný v 1. rade vyjadrovať, nakoľko takýto
postup stanovuje CSP ako právo žalovaného v 1. rade a je na posúdení, či v takomto štádiu konania
s ohľadom na všetky okolnosti prípadu možno požadovať postup dôvodný na späťvzatie žaloby, teda v
tomto prípade voči žalovanému v 1. rade. K odvolaniu intervenienta sa žalovaný v 2. rade vyjadril tak, že
sa v prvom rade stotožňuje s jeho dôvodmi s poukazom na to, že aj on vo svojom odvolaní prezentoval
dôvody, pre ktoré rovnako ako intervenient s tým, že namieta primeranosť priznanej nemajetkovej ujmy.

17. K odvolaniu žalovaného v 2. rade sa vyjadril písomne žalovaný v 1. rade a uviedol, že z obsahu tohto
odvolania vyplýva, že podal odvolanie okrem iného aj voči prvému výroku napadnutého rozhodnutia,
ktorým súd žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol a požaduje, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie
tak, že uloží tak žalovanému v 1. ako aj žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.000

€ s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalšieho žalovaného.
V nadväznosti na to, teda má za to, že žalovaný v 2. rade napadol prvý výrok rozsudku, ktorý sa ho
netýka, nakoľko bol tento vydaný v neprospech žalobkyne a nie v neprospech žalovaného v 2. rade.
S poukazom na ust. § 359 a § 386 CSP požadoval, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v 2. rade
proti prvému výroku rozsudku Okresného súdu Rožňava odmietol. Bez ohľadu na to však, čo sa týka

tohto napadnutého prvého výroku rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie voči žalovanému v 1. rade
žalobu zamietol, považuje ho za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Pokiaľ ide o obsah odvolania
žalovanéhov2.rade,tentovpodstatesavyjadrujeibavovzťahukvýškesúdomprvejinštanciepriznanej
nemajetkovej ujmy a v tomto prípade sa s argumentáciou žalovaného v 2. rade stotožňuje. Žalovaný
v 1. rade P. M. sa vyjadril aj k odvolaniu intervenienta, ktorý v ňom namieta hlavne výšku súdom prvej

inštancie priznanej nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o túto argumentáciu, s ňou sa s ňou žalovaný v 1.
rade stotožnil.

18. K odvolaniam žalovaných sa písomne vyjadril intervenient. K odvolaniu žalovaného v 1. rade
proti výroku rozsudku o nepriznaní náhrady trov konania sa intervenient plne stotožnil s názorom

žalovaného,žetakétoodvolanienapadnutéhorozsudkunezodpovedápožiadavkámkladenýmnariadne
odôvodnenie súdnych rozhodnutí a spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Súhlasí preto s jeho názorom,
že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade neboli dané dôvody na aplikáciu ust. § 257 CSP, keďže samotné
nedbanlivostné konanie, resp. miera zavinenia žalovaného v 1. rade nemožno považovať za dôvod
hodný osobitného zreteľa ako sa to uvádza aj v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. K odvolaniu

žalovaného v 2. rade taktiež intervenient súhlasil s názorom žalovaného, že náhrada nemajetkovej
ujmy v priznanej výške žalobkyni súdom prvej inštancie je neprimerane vysoká a súd prvej inštancie
nesprávne posúdil závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva, najmä
sa nedostatočne vysporiadal s rozličnou intenzitou vzťahov oboch rodičov s nebohým synom. Súhlasí s
názorom žalovaného v 1. rade, že rodinné vzťahy nemožno tak jednoducho generalizovať a súd prvej

inštancie mal detailne skúmať ich intenzitu a kvalitu, k čomu nedošlo. Súd prvej inštancie podľa neho
nezohľadnil maximálne možné priznávané sumy pre pozostalých po obetiach násilných činov podľa
aktuálnej právnej úpravy a nebral do úvahy, že pri nedbanlivostnom trestnom čine by táto náhrada mala
byť určite nižšia ako pri trestnom čine úmyselnom. Na základe uvedeného intervenient rovnako ako vo
svojom odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie

na nové prejednanie a rozhodnutie.

19. Žalobkyňa podala vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v 2. rade a prvom rade uviedla, že argumenty
tohto žalovaného sa jej hlboko dotýkajú a považuje ich sčasti za prejav hyenizmu. Nespochybňuje
pritom právo žalovaného v 2. rade využiť opravné prostriedky, ktoré mu zákon dáva, ale humánnosť

jeho argumentácie áno. Napriek tomu, že podané odvolanie pôsobí mohutným dojmom, žalovaný v 2.
rade opakuje tie isté námietky, ktoré už odzneli v konaní pred súdom prvej inštancie, či už zo strany
žalovaného v 2. rade, ale aj žalovaného v 1. rade, prípadne intervenienta. Obsahuje celý rad citácií a
myšlienok prevzatých z iných súdnych rozhodnutí a citáciu zákona, avšak myslí si, že neexistuje žiadneuniverzálne pravidlo, akýsi kopirák, cez ktoré by sa bolo možné vec posúdiť, keďže ide o individuálny
prípad, ktorý je determinovaný nielen svojimi špecifikami čo do okolností jeho spáchania, ale aj ľudí,
na ktorých tento mal a má dopad. Podľa nej sa odvolateľ sa mýli, ak opakovane vyslovuje názor, že

súd jej prisúdil ako biologickej matke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 €, čo je neprimeraná
suma a čiže presne dvojnásobok čiastky ako otčimovi poškodeného, teda manželovi. Ona síce nebola
stranou v konaní 15C/4/2017 Okresného súdu Rožňava, kde sa rozhodovalo o obdobnom nároku
otčima, avšak v odôvodnení tohto rozsudku nikde nenašla ani len odkaz na to, že v akej výške bola
priznaná nemajetková ujma otčimovi dieťaťa. Platí to o to viac, že obe senáty vyniesli rozsudok v ten

istý deň len s niekoľko minútovým odstupom. Neobstojí preto ani argument žalovaného v 2. rade, že
by sa súd nebol vysporiadal s rôznymi intenzitami vzťahov rodičov a predsa priznal inú sumu. Len
na margo dodala, že ak aj keď jej manžel bol len otčimom nebohého syna, mal k nemu intenzívny
vzťah, považoval ho za otca, ktorý ho odmalička vychovával a o správnosti úvahy súdu prvej inštancie
svedčí fakt, že biologický otec poškodeného sa žiadnej náhrady ani nedožadoval. Žalovaný v 2. rade
v žiadnom prípade nemá dôvod obviňovať ju ani nie v právnom slova zmysle z toho, že má snahu

bezdôvodne sa obohatiť na úkor smrti jej syna a že požadovaná náhrady by mala mať v jej prípade
charakter náhrady príjmu. Zrejme si žalovaný neuvedomil informáciu, ktorá odznela aj v pojednávacej
sieni pred súdom, kde uviedla, že je dlhší čas zamestnaná v zahraničí a dosahuje celkom slušný príjem.
Ak však odvolateľ teraz mieni otvoriť túto otázku, nie je v medziach CSP, pretože ide o prípad, v ktorom
tzv. novoty v odvolacom konaní nie sú prípustné, pretože žalovanému nič nebránilo, aby sa táto otázka

začala riešiť a mohol navrhnúť vykonanie dôkazov v tomto smere, resp. jej mal umožnil, aby bola činná
a aby tieto dôkazy na vyvrátenie jeho tvrdení predložila. Nesúhlasila s názorom odvolateľa, že sa súd
prvej inštancie nedôsledne vysporiadal so všetkými kritériami majúcimi vplyv na určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, práve naopak. Rovnako nemôže obstáť argumentácia koľko má so svojim manželom
dostať peňazí v tejto súvislosti do spoločnej domácnosti. Nikomu nepraje takýto zdroj peňazí a o tom sa

už ani nemôže zmieňovať. Je však potrebné zvýrazniť, že práve v dôsledku straty milovaného syna sa
vzťahy natoľko zhoršili, že s manželom už ani nevedú spoločnú domácnosť, pretože nedokážu o ničom
inomkomunikovaťlenonebohomsynovi.Rodina,naktorejjejtakstrašnezáležalo,safaktickyrozsypala.
Napriek tomu je potrebné podčiarknuť, že nebyť tejto okolnosti, priznanú náhradu nemajetkovej ujmy
v žiadnom by nebolo možné považovať za príjem do domácnosti, ale len za satisfakciu pre obidvoch,

avšak osobitne. Tak ona ako aj jej manžel sa rozhodli do veci neťahať ich spoločné deti, nakoľko sa
nechceli vystaviť ďalšej druhotnej viktimizácii , už táto samotná skutočnosť vylučuje, že by sa mali snahu
bezdôvodne obohatiť, prípadne získať nejaký náhradný zdroj príjmu. Čo sa týka úvah odvolateľa, čo
by si mohli zadovážiť za získané peniaze, tieto neobstoja a sú scestné, pretože ich život sa viaže k
obci Somotor, kde majú svoj dom, v ktorom pre stratu syna aj tak nemôžu kľudne bývať a už vôbec nie

ako predtým. Tiež nesúhlasí s názorom, že by bolo možné analogicky použiť zák. č. 215/2006 Z.z. na
určenie výšky nemajetkovej ujmy, a to z dôvodov, ktoré už opakovane uvádzala v priebehu konania.
Tento zákon totiž pojednáva o odškodňovaní obetí poškodených trestnými činmi vyslovene počíta s tým,
že takéto odškodnenie nie je reálne a úplné. Aj judikáty, ktoré žalovaný v 2. rade uvádza na podporu
svojich argumentov, nepovažuje za také, ktoré by mali dopad na rozhodovanie v prejednávanej veci.

Každý prípad je iný, každá rodinná väzba je niečím špecifická a nie je možné preto ich porovnávať.
Čo sa týka námietok ohľadne spojenia jej veci a veci jej manžela na spoločné konanie uviedla, že je
vecou súdu, či takémuto návrhu vyhovel alebo nie a pokiaľ takémuto návrhu nevyhovel, jeho rozhodnutie
ostalo právoplatné a za takýchto okolností nechápe, akú úlohu pripisuje odvolateľ tomuto rozhodnutiu.
V súvislosti k rozhodnutím súdu o priznaní trov konania v rozsahu 100 % zo strany žalovaného v 2. rade

poukázala na ust. § 10/8 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., z ktorého jasne vyplýva, že výška nemajetkovej
ujmy nie je rozhodujúca z hľadiska posúdenia jej úspešnosti tej - ktorej sporovej strany. Vzhľadom k
tomu navrhla, aby napadnuté rozhodnutie odvolací súd vo všetkých jeho napadnutých výrokoch potvrdil
a priznal jej právo na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Strany sporu a intervenient následne podali opätovné písomné vyjadrenia k vyjadreniam k
odvolaniam, kde zotrvávali na svojich stanoviskách a argumentoch.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalovaných strán sporu a intervenienta
ako podané včas oprávnenými osobami bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP

preskúmal napadnuté výroky rozsudku aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolania
nie sú dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. 2. 2020, pričom
verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené. V dôsledku odvolanía ich rozsahu boli predmetom prieskumu výroky rozsudku okrem v poradí III., ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti nad sumu 30000 € zamietnutá.

22. Odvolatelia použili odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. d/ , e/, f/, h/ CSP. Odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu,
ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a
pod.). Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla

dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz
nevykonal. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd
berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom

na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny

právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

23. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v

dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom
a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo
zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods.
2 CSP.

24. Odvolacie námietky odvolateľov boli v prevažnej väčšine už predmetom posudzovania súdom prvej
inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci samej. Ani ďalšie skutočnosti
uvedené v odvolaniach neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny

potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

25. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na

doplnenie a zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

26. Žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, teda aj proti výroku, ktorým bola žaloba
proti žalovanému v 1. rade zamietnutá. Odvolanie bolo odvolacím súdom prejednané aj v tejto časti,
keďže žalobný návrh smeroval voči obom žalovaným na zaplatenie nemajetkovej ujmy spoločne a

nerozdielne, ak bola voči jednému z týchto žalovaných žaloba zamietnutá a druhý bol zaviazaný na
plnenie, nepochybne sa tento výrok dotýka tohto žalovaného a nie je namieste odmietnutie odvolania
proti tomuto výroku ako podanému neoprávnenou osobou. Čo sa týka právneho posúdenia, že pasívne
legitimovaný je len žalovaný v 2. rade, s takýmto posúdením súdom prvej inštancie sa odvolací súd plne
stotožňuje a poukazuje pritom na dôvody v rozsudku prvej inštancie uvedené.

27. V súvislosti s výškou priznaného zadosťučinenia žalovaný v 2. rade v odvolaní uviedol, že za
spravodlivé by považoval také rozhodnutie súdu, ktoré by priznalo náhradu nemajetkovej ujmy do
výšky 10.000 € a dôvodil, že súd mal prihliadať na stanovenú maximálna výšku nemajetkovej ujmy v
peniazoch pre pozostalých obetí v dôsledku úmyselných konaní osôb. K obmedzeniu výšky náhrady,

ktorou dôvodili tak žalovaný ako aj intervenient s poukazom na zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach
trestných činov, odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník výšku náhrady ničím neobmedzuje, je na
voľnej úvahe súdu a nejde o zodpovednosť štátu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. (§ 17 ods. 4), kde je
priamo odkaz zák. č. 274/2017 Z.z..28. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou ujmy na
hodnotách ľudskej osobnosti a konkrétnym finančným vyjadrením náhrady tejto ujmy, vždy ide o nástroj,

ktorého úlohou je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu fyzickej osobe. Odvolací súd sa nestotožňuje
s argumentáciou žalovaného v 2. rade a intervenienta ohľadom priznanej výšky nemajetkovej ujmy v
tomto prípade. Súdy v Slovenskej republike nie sú vo výške odškodnenia za väzbu viazané žiadnymi
pravidlami a ani pevnými čiastkami. Je na úvahe súdu, aby v každom jednotlivom prípade pri zvážení
jeho individuálnych skutkových okolností stanovil adekvátnu výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil závažnosť vzniknutej ujmy žalobkyne, ktorú mal preukázanú
predovšetkým s prihliadnutím na príbuzenský vzťah ako najbližšej rodinnej príslušníčky nebohého,
pričom správne ustálil aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznaná výška nemajetkovej
ujmy v prejednávanej veci je výsledkom úvahy súdu, ktorá nevybočila výrazne z medzí a hľadísk
stanovených zákonom a známou judikatúrou. Odvolací súd pritom poukazuje napr. na rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/84/2018-337, kde v obdobnej veci bolo matke pri dopravnej nehode

usmrtenej 34 ročnej dcéry prisúdená nemajetková ujma od škodcov 25000 €, pričom dcéra už neviedla
s matkou spoločnú domácnosť, mala vlastné dieťa. V posudzovanom prípade nebohý syn bol mladší,
žil s matkou a celkové okolnosti jej prežívania, ktoré podrobne popísal v odôvodnení svojho rozsudku
súd prvej inštancie odôvodňuje primeranosť priznanej výšky nemajetkovej ujmy. Namietaná výška
nemajetkovej ujmy priznaná v inom konaní, inej osobe, aj keď je to manžel žalobkyne a nevlastný otec

nebohého je predmetom posúdenia v inom konaní a nemožno jednoduchým súčtom priznaných súm
poukazovať na neprimeranosť odškodnenia.

29. V súvislosti s v odvolaní namietanou pasívnou legitimáciou žalovaného v . rade, že žalobca mal
priamo žalovať v tomto spore intervenienta (poisťovňu) poukazuje odvolací súd na správny záver súdu

prvej inštancie, že je na rozhodnutí žalobcu, či žaluje priamo poisťovňu, alebo zodpovedný subjekt.
Právny záujem na výsledku sporu u intervenienta je nepochybne daný vzhľadom na rozhodnutie prijaté
na kolégiu NS SR dňa 9.10.2018, (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017
sp. zn. 6 MCdo 1/2016). Uvádza sa v ňom, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková
ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/
ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje
pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku,
resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo
škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu,
resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010

vo veci C-63/09 R. S. proti Clickair SA).

30. Ohľadne napadnutého súvisiaceho výroku o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 2.
rade odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,ževpredmetnomsporevýškaplneniazáviselaodúvahy
súduajetoprávesúd,ktorýmázohľadniťšpecifikákonkrétnehoprípaduanazákladetohoposúdiťnárok

žalobcu ako dôvodný či nedôvodný. V danom prípade nemožno konštatovať, že žalobkyňa uplatňovala
zjavne bezdôvodný nárok za zásah do jej práv na ochranu osobnosti - rodinného života. Rozhodnutie
o trovách konania má korešpondovať so zásadou procesného úspechu žalobkyne v spore rešpektujúc
uplatnenie čl. 4 CSP. Je potrebné preto prijať záver, že žalobkyňa sa považuje za procesne úspešnú aj
pri priznaní čiastočného plnenia, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu, ktoré rozhodnutie nie je

predvídateľné procesným návrhom žalobkyne. Takýto výklad je zhodný s názorom autorov komentára k
Civilnému sporovému poriadku (nakladateľstvo C.H.Beck, Civilný sporový poriadok, rok vydania 2016,
autori Štefček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajanková, Tomašovič). Pokiaľ ide o rozsah priznávanej
náhrady advokátovi, táto bude vyplývať z ust. § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov. To zodpovedná i účelu zákonodarcu aby v konaniach, v ktorých je výsledok závislý od

úvahy súdu, nedochádzalo k neopodstatneným navyšovaniam trov právneho zastupovania, aby trovy
zohľadňovali len predmet sporu bez ohľadu na výšku žiadaného odškodnenia.31. Odvolanie žalovaného v 1. rade proti výroku rozsudku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne
a žalovaného v l rade považuje odvolací súd za nedôvodné. Napriek citovaným rozhodnutiam, súd
má povinnosť pri použití ustanovení § 257 CSP zohľadniť všetky okolnosti s prihliadnutím na princíp

očakávanej spravodlivosti. Žalobkyňa napriek zastúpeniu advokátom podala žalobu aj proti žalovanému
v 1. rade, pretože bol právoplatne odsúdený za čin, ktorého následkom bola smrť jej syna a priznanie trov
konania práve samotnému škodcovi by princíp spravodlivosti nenaplnilo, aj keď napokon bol v konaní
úspešný, keďže za neho zodpovedá jeho zamestnávateľ.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vrátane výroku o trovách konania ako vecne správne.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v
spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalovaní a intervenient neboli so svojím odvolaním úspešní, preto má
úspešná žalobkyňa nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa sa osobitne

k odvolaniu žalovaného v 1. rade nevyjadrila, preukázateľne jej trovy odvolacieho konania nevznikli,
preto odvolací súd vo vzťahu týchto sporových strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
poslednej vety CSP).