Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 7C/4/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218200330
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2019:8218200330.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Romanom Lajošom v spore žalobcu: F.. F. U., Z.. X.X.XXXX, B.

P.. U. XX, B., zastúpeného: JUDr. Michal Roháč, nar. 24.12.1960, bytom Tri Hôrky 13, Košice, proti
žalovanej: Q. U., Z.. X.XX.XXXX, B. K.. Š. X, B., zastúpenej: JUDr. Svätoslav Vaško, advokát so sídlom
Baštová 5/A, Bardejov, o zrušenie spoločného nájmu bytu, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e právo spoločného nájmu strán sporu k bytu číslo X na X. poschodí obytného bloku B.,
súpisné číslo XXXX nachádzajúceho sa v B. na ulici P.. U. XX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX
vedenom pre katastrálne územie B. a za výlučného nájomcu bytu u r č u j e žalobcu.

II. Žalovaná je p o v i n n á byt číslo X na X. poschodí obytného bloku B., súpisné číslo XXXX
nachádzajúceho sa v B. na ulici J. U. XX, zapísaného na liste vlastníctva číslo XXXX vedenom pre
katastrálne územie B. v y p r a t a ť v lehote 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobcom.

III. Žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 15.2.2018 domáhal zrušenia spoločného nájmu strán sporu
k bytu č. X na X. poschodí obytného bloku B., súpisné číslo XXXX nachádzajúceho sa v B. na ulici P..
U. XX, zapísaného na LV č. XXXX vedeného pre katastrálne územie Bardejov.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 5.6.2008 uzavrel so žalovanou manželstvo, ktoré bolo rozsudkom
tunajšieho súdu č. k. 5P/5/2014-217 z 28.2.2017 právoplatne rozvedené. Počas trvania manželstva bol
stranám sporu Mestom Bardejov pridelený nájomný byt na ulici P.. U. XX, na podklade ktorého uzavreli
s mestom ako prenajímateľom dňa 2.8.2012 nájomnú zmluvu. Uvádzal, že žalovaná sa v mesiaci máj
2014 z tohto bytu odsťahovala aj s maloletým synom Marekom ku svojim rodičom do bytu na adrese K..
Š.M. X, B. a od tohto dňa užíval prenajatý byt výlučne sám, pričom uhrádzal všetky finančné výdavky

spojené s užívaním bytu. Žalovaná sa odvtedy v byte nezdržiavala ani jeden deň. Tvrdil, že žalovaná
má stále evidovaný trvalý pobyt na adrese P.. U. XX, B., napriek tomu, že o svoje bývanie má postarané
inými spôsobmi. Poukazoval tiež na skutočnosť, že žalovaná opustila byt dobrovoľne.

3. V replike z 23.6.2018 na vyjadrenie žalovanej v podstatnom uvádzal, že žalovaná sa do mestom
prideleného bytu nechcela sťahovať a preto tento museli najskôr prenajať, pretože ho žalobca odmietal
mestu odovzdať, ďalej že žalovaná sa z bytu odsťahovala počas jeho neprítomnosti dobrovoľne, o byt

aj o domácnosť sa počas období, keď bol doma medzi pracovnými turnusmi staral stále on a v čase
jeho neprítomnosti sa žalovaná zdržiavala väčšinu času u svojej matky. Poukazoval tiež na jednu z
príčin rozvratu manželstva spočívajúci v manželskej nevere žalovanej. Na pojednávaní konanom dňa
2.10.2018 žalobca svoj návrh odôvodňoval aj skutočnosťou, že žiadosť o pridelenie bytu do nájmupodával ešte v čase, keď nebol so žalovanou v manželstve a len on sa pričinil o jeho nadobudnutie. V
nájomnej zmluve však už bola ako spolunájomníčka uvedená žalovaná, ktorá sa práva k bytu začala
domáhať až po podaní tejto žaloby. Ďalej dôvodil, že o byt sa súvisle stará od jeho pridelenia mestom,

platí nájomné a všetky výdavky s ním spojené a vykonal v ňom isté úpravy. Poukazoval tiež na to, že
pri podaní návrhu na rozvod manželstva žalovaná podpísala dokument o tom, že byt bude po rozvode
užívať on. Žalovaná má podľa jeho názoru svoju bytovú otázku vyriešenú. Pre prípad, že by sa výlučným
nájomcom bytu stala žalovaná, uplatňoval si právo na bytovú náhradu.

4. Žalovanej bola žaloba doručená do vlastných rúk dňa 4.5.2018. Vo svojom vyjadrení z 21.5.2018
odporovala tvrdeniam žalobcu, že sa do bytu nechce vrátiť a žiadala, aby bola v konaní určená
za výlučnú nájomníčku bytu. K dôvodom opustenia spoločnej domácnosti v roku 2014 poukazovala
na obsah zápisníc z pojednávaní vo veciach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 5P/5/2014 a
5C/124/2014. Zdôraznila, že dôvodom jej odsťahovania sa zo spoločného bytu bol žalobcom iniciovaný
rozvod manželstva a udržiavanie vzťahov s inými ženami žalobcom. S poukazom na to, že žalobca

pracovalvzahraničínaturnusytvrdila,ževšetkastarostlivosťobytamaloletédieťaležalanajejpleciach,
ich spoločné bývanie sprevádzali hádky, výčitky, nadávky a ponižujúce správanie zo strany žalobcu a
v dôsledku týchto skutočností bola nútená opustiť spoločnú domácnosť, pričom však nemala v úmysle
trvale sa práva vyplývajúceho zo spoločného nájmu k predmetnému bytu vzdať. Návrh na určenie jej
osoby za výlučnú nájomníčku opierala o rozhodnutie súdu, ktorým bol maloletý syn zverený do jej

osobnej starostlivosti.

5. Vo svojej duplike k replike žalobcu z 30.7.2018 zotrvala na predchádzajúcich stanoviskách, pričom
dôraz kládla na skutočnosť, že byt dobrovoľne neopustila, ale bola k nemu donútená správaním žalobcu.
Žalovaná prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní konanom 2.10.2018 a v následnom podaní

z 19.11.2018 popierala, že žalobca je jediným nájomcom predmetného bytu, pripomínajúc skutočnosť,
že nájomná zmluva s mestom bola uzatvorená 2.8.2012, následkom čoho sa obaja manželia stali
spoločnými nájomcami bytu. Poukazovala tiež na to, že žalobcom spomínaný dokument o ďalšom
užívaní bytu po rozvode jej žalobca predložil na podpis naraz s dokumentom o súhlase so striedavou
starostlivosťou k synovi. Tvrdila tiež, že po rozvode manželstva a opustení prenajatého bytu riešila

dôležitejšie veci, ktoré vznikli v dôsledku zásadnej zmeny jej situácie (najmä ohľadom starostlivosti
o dieťa, hľadanie náhradného bývania po odchode zo spoločného bytu, otázku financií, vlastných
zdravotných problémov a neustálych konfliktov so žalobcom ohľadom starostlivosti o maloleté dieťa).
Skutočnosť, že žalovaná dočasne býva v byte svojich rodičov a momentálne má kde bývať, ju nemôže
v tomto smere voči žalobcovi znevýhodňovať.

6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom oboch strán sporu a oboznámením sa s listinnými dôkazmi
predloženými do konania, a to zmluvou o nájme bytu zo dňa 20.8.2010 a 2.8.2012, oznámením o
pridelení nájomného bytu zo dňa 16.8.2010 a 31.7.2012, rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo
dňa 28.2.2017 č.k.: 5P/5/2014-217, platobnými dokladmi SIPO II., oznámením o registrovaní žiadosti

o nájomný byt zo dňa 6.2.2012, stanoviskom Mesta Bardejov k zrušeniu spoločného nájmu bytu
rozvedených manželov zo dňa 28.8.2018 a ďalšími v spise založenými listinami. Z navrhovaných
dôkazov súd nevykonal len dôkaz navrhnutý žalovanou počas záverečnej reči jej právneho zástupcu
(návrh na vyjadrenie mesta k možnostiam pridelenia bytu pre samostatne žijúce osoby), keďže uvedený
návrh z jej strany nebol podaný včas, čo by bolo v rozpore s princípom sudcovskej koncentrácie konania

(§ 153 ods. 2 Civilného sporového poriadku) a podľa názoru súdu by ním neboli preukázané žiadne
také podstatné okolnosti, ktoré by mohli zvrátiť vo veci realizované právne posúdenie prípadu, čím by
bolo odročenie pojednávania za účelom vykonania tohto dôkazu v rozpore so zásadou hospodárnosti
a rýchlosti konania.

7. Žalobca vo veci vypovedal, že žiadosť o pridelenie mestského bytu podal po rozvode s prvou
manželkou v čase, v ktorom sa so žalovanou nepoznali. Po uzavretí manželstva so žalovanou bývali
najskôr u rodičov žalovanej, počas obdobia ktorého mal na mestskom úrade opakovane urgovať
vybavenie svojej žiadosti o pridelenie mestského nájomného bytu. Z jeho výsluchu vyplynulo, že v
priebehu trvania nájomného vzťahu s mestom došlo k výmene bytov, z dôvodu ktorého sa strany konania

presťahovali na iné poschodie bytového domu. V druhom z pridelených bytov bývali žalobca a žalovaná
spoločne od augusta 2012 do roku 2014, kedy sa žalovaná z prideleného bytu odsťahovala počas jeho
neprítomnosti v priebehu pracovného turnusu v J., kde v tom čase pracoval. Žalovaná si podľa jeho
tvrdení z bytu zobrala všetky osobné veci a časť spoločne nadobudnutých vecí, na ktorých odsťahovanísa so žalovanou dohodli. Od času, kedy sa žalovaná zo spoločného bytu odsťahovala, sa o tento byt
viac nestarala, neprispievala na úhradu ako energií, tak ani nájomného. V ďalšom poukazoval na svoj
zdravotný stav, osobitne oslabený zrak a liečebné operačné výkony, ktorým sa podrobil v poslednom

období.

8. Žalovaná pri svojom výsluchu uvádzala, že byt bol stranám sporu pridelený z dôvodu, že ako manželia
starajúci sa o maloleté dieťa nemali vyriešenú bytovú otázku. Pre nevhodnosť prvého prideleného bytu
na prízemí bytového domu na výchovu ich maloletého syna podali ďalšiu žiadosť, na základe ktorej došlo

kzámeneprenajatýchbytovastranyzačaliužívaťbytnaX.poschodítohtobytovéhodomu.Poukazovala
na to, že nájomnú zmluvu podpisovala spolu so žalobcom, hoci s mestským úradom komunikoval len
žalobca. Tvrdila, že k rozhodnutiu sa z bytu odsťahovať ju viedlo násilné správanie žalobcu k nej a jej
zdravotné problémy, a ďalej že pri odsťahovaní sa z bytu si zobrala len základné osobné veci a veci,
ktoré patrili jej rodičom. Tvrdila tiež, že pokiaľ si v byte ponechala ďalšie veci, tieto si neskôr už vziať
nemohla, pretože žalobca vymenil zámok na vstupných dverách do bytu. Z bytu sa odsťahovala do dva

a pol izbového bytu patriaceho pôvodne jej rodičom, ktorí ho darovali jej sestre. V byte krátky čas bývala
so svojou sestrou, ktorá sa následne odsťahovala k svojmu manželovi a odvtedy byt obýva sama s
maloletým synom a to za protihodnotu nájomného v sume 20,- Eur mesačne spojeného s povinnosťou
uhrádzať všetky náklady na jeho prevádzku. Uvádzala tiež, že pri živote v pôvodne rodičovskom byte
jej finančne vypomáha jej vlastná rodina a pre maloletého syna v ňom zariadila samostatnú detskú izbu,

čím v ňom vytvorila adekvátne podmienky pre jeho rozvoj. Pokiaľ ide o aktuálny stav maloletého syna
tvrdila, že bolo u neho zaznamenané zlepšovanie školských výsledkov, hoci je s psychologických, resp.
pedagogických aspektov stále sledovaný. V ďalšom poukazovala na svoj zdravotný stav v rámci ktorého
je psychiatricky liečená pre stavy úzkostí a sú jej predpisované lieky. V priebehu výsluchu potvrdila, že
žalobcovi ponúkla rozšírenie rozsahu osobnej starostlivosti žalobcu o maloletého syna a v budúcnosti aj

možnosť striedavej starostlivosti o neho, v tejto otázke však k dohode rodičov zatiaľ nedošlo. Uvádzala,
že okrem bytu v ktorom býva nemá žiadnu inú možnosť bývania a vzhľadom na všetky okolnosti vzťahu
so žalobcom uvažuje o odsťahovaní sa do iného mesta. Pre prípad, že by sa výlučným nájomcom bytu
stal žalobca si uplatnila právo na bytovú náhradu. V tejto súvislosti tvrdila, že o pridelenie ďalšieho
nájomného bytu zo strany mesta žiadať nemôže, nakoľko jej už bol mestský byt raz do nájmu pridelený.

9. Z oboznámených listinných dôkazov súd zistil, že medzi Mestom Bardejov ako prenajímateľom
a stranami sporu ako nájomcami bola dňa 20.8.2010 uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú do
30.6.2011, ktorej predmetom bol nájom bytu č. X, na prízemí domu s. č. XXXX nachádzajúceho sa na
ulici P.. U. XX, B. B.-XX. Tento byt bol stranám sporu ako nájomcom pridelený na prenájom na základe

žiadostižalobcuz19.7.2006č.sp.XXXX/XXXXXregistrovanejvzoznamezáujemcovpodč.XXX.Podľa
označenej nájomnej zmluvy boli strany ako spoloční nájomcovia povinní uhrádzať mesačné nájomné
vo výške 95,03 Eur, a služby poskytované v súvislosti s užívaním bytu vo forme preddavkových platieb.
Zmluvou bolo dohodnuté tiež právo spoločných nájomcov na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme
(predĺženie nájmu) vždy na dobu určitú, ak nevzniknú dôvody pre ukončenie nájmu výpoveďou.

10. Na základe žiadosti z 24.1.2012 č. sp. XXXX/XXXXX, registrovanej v miestnom zozname záujemcov
pod č. XXX o pridelenie bytu na vyššom podlaží bol stranám tohto konania pridelený 31.7.2012 do
užívania nájomný byt č. X na 1. poschodí obytného bloku B.-XX na ul. J. U. XX, s. č. XXXX s tým,
že dovtedy užívaný byt boli povinní odovzdať prenajímateľovi. Dňa 2.8.2012 tak bola medzi Mestom

Bardejovakoprenajímateľomastranamisporuakonájomcamiuzavretázmluvaonájmebytuvzťahujúca
sa na pridelený byt a to na dobu určitú do 31.12.2013. Podľa označenej nájomnej zmluvy boli strany ako
spoloční nájomcovia povinní uhrádzať mesačné nájomné vo výške 114,87 Eur a služby poskytované
v súvislosti s užívaním bytu vo forme preddavkových platieb. Zmluvou bolo dohodnuté tiež právo
spoločných nájomcov na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme (predĺženie nájmu) vždy na dobu

určitú, ak nevzniknú dôvody pre ukončenie nájmu výpoveďou. Napriek tvrdeniu strán, že v danom
prípade išlo len o dohodu o zmene určenia prenajatého bytu mal súd z obsahu predloženej zmluvy za
preukázané, že zmluva o nájme bytu, ktorého sa podaná žaloba týka, je novou, samostatnou zmluvou,
pričom tento nový zmluvný vzťah vznikol dňa 2.8.2012, teda za trvania manželstva. Ako vyplynulo zo
zhodných tvrdení strán sporu, z tohto bytu sa žalovaná odsťahovala v máji 2014, zatiaľ čo žalobca v

tomto byte ostal bývať.

11.ZostanoviskamestaBardejovkzrušeniuspoločnéhonájmubyturozvedenýchmanželovz28.8.2018
vyplýva, že prenajímateľ počas spoločného bývania nezaznamenal nijaké porušenie nájomnej zmluvyani sťažnosti susedov. Nájom je uhrádzaný pravidelne prostredníctvom platby SIPO žalobcom, na
predmetnom byte mesto neeviduje nedoplatky za nájom a služby spojené s užívaním bytu. Žalovaná
doposiaľ nepožiadala o pridelenie iného nájomného bytu mesta.

12. Z rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5P/5/2014-217 zo dňa 28.2.2017 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoP/23/2017-259 z 30.1.2018, ktorý vo výroku o rozvode
manželstva nadobudol právoplatnosť 8.4.2017 a v ostatných svojich výrokoch dňa 2.3.2018 súd zistil,
že manželstvo medzi stranami sporu trvalo od 5.6.2008 do 8.4.2017. Dôvodom rozvratu manželstva

účastníkov bola ich nepripravenosť na vstup do manželstva, rozdielnosť v očakávaní od tohto zväzku,
nereflektovanie vzájomných potrieb, neexistencia vzájomnej podpory jeden pre druhého, neschopnosť
vytvoriť harmonické zázemie pre rodinu a dieťa, ktoré bolo svedkom ich hádok. Z manželstva pochádza
jedno maloleté dieťa, ktoré je zverené do osobnej starostlivosti žalovanej a žalobca je zaviazaný na
prispievať na jeho výživu sumou 80,- Eur mesačne k rukám žalovanej. Žalobca je oprávnený stýkať sa
s maloletým F. každý párny týždeň od štvrtka od 18.00 hod. do nedele 17.00 hod. a každú stredu v

nepárnom týždni v čase od 16.00 hod do 19.00hod.

13. Z predložených platobných dokladov SIPO II. a z vyjadrení strán sporu mal súd za to, že od opustenia
bytu žalovanou uhrádzal výdavky spojené s nájmom a užívaním prenajatého bytu výlučné žalobca.

14. Podľa § 703 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) ak sa za
trvania manželstva manželia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu, vznikne spoločný nájom bytu
manželmi.

15. Podľa § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa rozvedení manželia nedohodnú o nájme bytu, súd

na návrh jedného z nich rozhodne, že sa zrušuje právo spoločného nájmu bytu. Súčasne určí, ktorý z
manželov bude byt ďalej užívať ako nájomca.

16. Podľa § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ
najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa.

17. Podľa § 705a Občianskeho zákonníka, ak sa z dôvodu fyzického násilia alebo psychického násilia,
alebo hrozby takýmto násilím vo vzťahu k manželovi alebo k rozvedenému manželovi ako spoločnému
užívateľovi bytu alebo k blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, stalo ďalšie spolužitie
neznesiteľným,môžesúdnanávrhjednéhozmanželovaleborozvedenýchmanželovobmedziťužívacie

právo druhého z nich, alebo ho z jeho užívania úplne vylúčiť.

18. Podľa § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zomrie jeden z manželov, ktorí boli spoločnými
nájomcami bytu, stane sa jediným nájomcom pozostalý manžel.

19. Podľa § 708 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 706 ods. 1 a 2 a § 707 ods. 1 platia aj v prípade, ak nájomca opustí trvale spoločnú domácnosť.

20. Podľa § 712 ods. 1 Občianskeho zákonníka bytovými náhradami sú náhradný byt, náhradné

ubytovanie a prístrešie.

21. Podľa § 712 ods. 3 Občianskeho zákonníka náhradným bytom je byt, ktorý svojou veľkosťou a
vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie nájomcu a členov jeho domácnosti.

22. Podľa § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety
môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo
len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo
po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne
v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová

náhrada mu nepatrí.23. Podľa § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak tento zákon neustanovuje inak, nájomca nie je
povinný vysťahovať sa z bytu a byt vypratať, kým nie je pre neho zabezpečená zodpovedajúca bytová
náhrada. Spoloční nájomcovia majú právo len na jednu bytovú náhradu.

24. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní
v znení neskorších predpisov, doba nájmu dohodnutá v nájomnej zmluve môže byť najviac tri roky
okrem prípadov, a) ak nájomcom je osoba so zdravotným postihnutím uvedeným v prílohe č. 2
, ktorému sa prenajíma nájomný

byt spĺňajúci podmienky ustanovené osobitným predpisom; pričom doba nájmu v tomto prípade môže
byť najviac desať rokov alebo b) ak nájomcom je osoba podľa § 22 ods. 3 písm. d) , ktorej sa prenajíma nájomný byt, pričom doba
nájmu v tomto prípade môže byť najviac desať rokov.

25. Podľa § 12 ods. 3 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v

zneníneskoršíchpredpisov,vnájomnejzmluvesaupravíprávonájomcunaopakovanéuzavretiezmluvy
o nájme nájomného bytu pri dodržaní podmienok uvedených v nájomnej zmluve a v tomto zákone.
O možnosti opakovaného uzavretia nájomnej zmluvy bude žiadateľ informovať nájomcu minimálne tri
mesiace pred dohodnutým termínom skončenia nájmu nájomného bytu.

26. Súd mal vzhľadom na vyššie opísané skutkové zistenia za preukázané, že medzi Mestom Bardejov
ako prenajímateľom a stranami sporu ako spoločnými nájomcami bola uzavretá 2.8.2012 nájomná
zmluva k bytu č. X na X. poschodí obytného bloku B., súpisné číslo XXXX nachádzajúceho sa v B. na
ulici P.. U. XX, zapísaného na LV č. XXXX vedeného pre katastrálne územie Bardejov, čím došlo k vzniku
spoločného nájmu bytu manželov. Spoločnými nájomcami bytu sa totiž stali tak žalobca ako aj žalovaná

atovzmysle§703Občianskehozákonaprávezdôvodu,žesatakstalozatrvaniamanželstva.Uvedené
napokon potvrdzuje aj samotné označenie nájomcov v predmetnej nájomnej zmluve. Skutočnosť, že
žiadosť o pridelenie ešte skoršieho bytu podal žalobca pred uzavretím manželstva so žalovanou v roku
2006 nemá v zmysle označeného ustanovenia Občianskeho zákonníka za následok vznik nájomného
vzťahu prenajímateľa len so žalobcom. Podstatný je totiž deň, v ktorý sa aspoň jeden z manželov za

trvania manželstva stal nájomcom bytu v zmysle nájomnej zmluvy, ktorou nájomný vzťah vznikol. V tom
čase boli žalobca a žalovaná manželmi, preto v danom prípade k predmetnému bytu vznikol spoločný
nájom bytu žalobcu a žalovanej.

27. Vzhľadom na predmet konania súd ďalej skúmal, či ku dňu vydania rozhodnutia nájomný

pomer založený zmluvou z 2.8.2012 trvá a to vo vzťahu k obidvom stranám konania. K zrušeniu
spoločného nájmu bytu rozsudkom totiž nemožno pristúpiť v prípadoch, ak nájomný vzťah už skôr medzi
účastníkmi zmluvy zanikol, alebo došlo k zániku spoločného nájmu na strane nájomcov. V zmysle §
708 Občianskeho zákonníka môže k zániku spoločného nájmu dôjsť aj trvalým opustením spoločnej
domácnosti, pod ktorým možno rozumieť konanie nájomcu bytu, ktoré je vedené s úmyslom spoločnú

domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Znak trvalosti má také opustenie spoločnej domácnosti, ktoré nie
je časovo obmedzené a ktoré treba považovať za konečné. Právnym následkom trvalého opustenia
spoločnej domácnosti nájomcom bytu je prechod práva nájmu bytu na osoby uvedené v ustanoveniach
§ 706 a § 707 a súčasne aj zánik práva nájmu bytu u nájomcu, ktorý spoločnú domácnosť trvale
opustil (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 37/2003). V prípade trvalého opustenia spoločnej

domácnosti jedným z manželov nájomný vzťah trvá v zmenenej podobe, kedy nájomcom zostáva
druhý manžel. K trvalému opusteniu spoločnej domácnosti môže dôjsť predovšetkým tým, že spoločnú
domácnosť opúšťajúci manžel dá už pri svojom odchode z domácnosti jasným, nespochybniteľným
a zrozumiteľným spôsobom najavo, že natrvalo opúšťa spoločnú domácnosť, alebo aj prípad, kedy
manžel, ktorý odišiel zo spoločnej domácnosti so zámerom a vôľou vykonávať v budúcnosti práva

nájomcu, následne z určitého dôvodu a niekedy aj s dlhším časovým odstupom svoje pôvodné postoje
a zámery prehodnotí tak, že zrealizuje zámer opustiť natrvalo spoločnú domácnosť. V takom prípade
sa odchod zo spoločnej domácnosti a trvalé opustenie spoločnej domácnosti časovo nekryjú; právne
následky konania smerujúceho k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti nastávajú v momente, keď
manžel - nájomca svoju vôľu opustiť natrvalo spoločnú domácnosť prejavil a realizoval (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 46/2008). O trvalé opustenie spoločnej domácnosti s následkom
prechodu nájmu nejde, ak je opustenie spoločnej domácnosti motivované snahou vyhnúť sa nezhodám
kuktorýmmedzispoločnýminájomcamidochádzaloaktorýchopakovaniemožnovbudúcnostiočakávať
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdon 1980/97). Rovnako okolnosť, že jeden zo spoločnýchnájomcov opustil spoločný byt už pred rozvodom sama osebe nemusí znamenať, že mal v úmysle trvale
sa vzdať práva tento byt užívať.

28. V danom prípade žalobca trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalovanou netvrdil a na jeho
preukázanie neoznačil žiadne dôkazy, pričom žalovaná vo vyjadrení k žalobe z 21.5.2018 trvalé
opustenie spoločnej domácnosti priamo popierala. Súd považuje medzi stranami za nesporné, že
žalovaná sa v máji 2014 z nájomného bytu prideleného mestom 2.8.2012 počas neprítomnosti žalobcu
odsťahovala, čo odôvodňovala neúnosným správaním žalobcu voči nej, ako aj zdravotnými dôvodmi.

Bezprostredne po jej odsťahovaní žalobca žalovanej fakticky znemožnil prístup do bytu tým, že vymenil
zámok na vstupných dverách bytu. Z týchto skutočností podľa názoru súdu nemožno nepochybne
vyvodiť záver, že žalovaná sa dobrovoľne z bytu odsťahovala a tak zrušila spoločné vedenie domácnosti
s úmyslom do bytu sa už nevrátiť, v dôsledku čoho by toto opustenie domácnosti mohlo nadobudnúť
trvalý charakter, najmä ak bolo v konaní preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou dlhodobo
pretrvávali konflikty v spolužití, ktoré vyústili do rozvodu manželstva, príčiny ktorého boli identifikované

v rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 5P/5/2014-217 zo dňa 28.2.2017 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoP/23/2017-259 z 30.1.2018. S poukazom na uvedené súd
napriek opusteniu spoločnej domácnosti žalovanou ešte počas trvania manželstva a prebiehajúceho
rozvodového konania nepovažoval za splnené podmienky pre záver o jeho trvalom opustení, ako to
má na mysli § 708 Občianskeho zákonníka, ktoré by malo za následok zánik spoločného nájmu bytu

manželmi predo dňom vydania tohto rozsudku.

29. K uplatnenému nároku ďalej súd uvádza, že rozvod manželstva nemá spravidla za následok zánik
práva spoločného nájmu bytu. Dochádza k tomu výnimočne len pri tých družstevných bytoch, v ktorých
bol členom družstva iba jeden z manželov (§ 705 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka). V ostatných

prípadoch, pokiaľ rozvedení manželia nechcú naďalej spoločne užívať byt, sa na zánik spoločného
nájmu bytu manželmi vyžaduje rozhodnutie súdu o zrušení spoločného užívania. Súd pritom rozhodne,
ktorý z manželov bude byt naďalej užívať ako nájomca. Tento manžel môže potom podať návrh na súd,
aby druhý manžel vypratal spoločný byt. Úprava otázky vplyvu rozvodu manželstva na ďalšie trvanie
spoločného práva nájmu bytu manželmi obsiahnutá v § 705 Občianskeho zákonníka je odlišná podľa

toho, či ide o družstevný byt (odsek 2), alebo o iný byt (teda o byt v dome v súkromnom vlastníctve
fyzických alebo právnických osôb, vo vlastníctve štátu alebo obcí). Osobitná úprava pri družstevných
bytoch je potrebná vzhľadom na určitú spätosť nájmu bytu s členstvom v družstve.

30. Bývalý spoločný nájomca bytu nie je povinný sa z bytu vysťahovať a byt vypratať, kým pre neho

nie je zabezpečená primeraná bytová náhrada, pričom zo zákona má nárok na náhradný byt (§ 712c
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa § 705 ods. l a 2 druhá veta Občianskeho zákonníka však súd,
ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, môže rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo iba na
náhradné ubytovanie (§ 712a ods. 8 prvá veta Občianskeho zákonníka). Podstatne iná je situácia vtedy,
keď spoločný nájom družstevného bytu manželmi zanikol podľa § 705 ods. 2 prvá veta Občianskeho

zákonníka. V takom prípade manžel, ktorý má vypratať byt, má právo iba na náhradné ubytovanie;
súd však podľa § 712a ods. 7 Občianskeho zákonníka môže rozhodnúť, že rozvedený manžel má z
dôvodov hodných osobitného zreteľa právo na náhradný byt. Ustanovenie odseku 1 sa teda vzťahuje na
tzv. nedružstevné byty. Pri týchto bytoch spoločný nájom manželov nezaniká už rozvodom manželstva.
Bývalí manželia môžu, ak sa tak dohodnú, aj naďalej spoločne užívať byt, teraz už ako bývalí manželia

(podľa § 700 až 702 OZ). Môžu sa však dohodnúť aj tak, že jeden z nich zostane bývať v byte ako
jediný nájomca a druhý sa z bytu vysťahuje. Zákon tieto dohody uprednostňuje pred ich riešením na
súde. O týchto otázkach teda súd rozhoduje len vtedy, keď sa rozvedení manželia nevedia dohodnúť
v otázke, kto by mal po rozvode ostať výlučným nájomcom bytu. Vtedy môže každý z nich podať na
súd návrh, aby rozhodol o zrušení spoločného nájmu bytu už medzi bývalými manželmi. Súd súčasne

určí, ktorý z manželov bude byt naďalej užívať ako nájomca. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu súd
podľa § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka vezme zreteľ najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko
prenajímateľa.

31. Vedľa hľadísk výslovne uvedených v § 705 ods. 3 OZ (záujem maloletých detí, stanovisko

prenajímateľa), na ktoré je súd povinný prihliadať a sa s nimi vždy vysporiadať, tak v zhode s ustáleným
výkladom podávaným súdnou praxou prihliada súd podľa okolností konkrétneho prípadu aj na ďalšie
hľadiská (porovnaj R 27/1999), a to najmä na príčiny rozvratu manželstva strán, možnosti usporiadania
ich bytových pomerov, sociálne a majetkové pomery manželov (menovite vzhľadom na možnosti novéhousporiadania bytových pomerov), zdravotný stav rozvedených manželov, pracovné zaradenie manželov,
ako sa ktorý z manželov pričinil o získanie bytu, účelné využitie bytu, kto v byte fakticky býva, či sú u
osôb, ktoré zotrvajú v nájomnom pomere, predpoklady na pokojné a usporiadané užívanie bytu. Súdna

praxjejednotnávnázore,ženiejevylúčené,abytietoďalšiehľadiskáprerozhodovaniepodľa§705ods.
3 OZ prevážili nad hľadiskami, ktoré zákon v citovanom ustanovení výslovne uvádza. Hodnotenie týchto
ďalších hľadísk, pokiaľ ide o ich dôležitosť pre rozhodovanie o určení výlučného nájomcu v situácii, keď
majú strany maloleté deti, je však potrebné urobiť v kontexte s hľadiskami výslovne uvedenými v zákone.

32. Pri rozhodovaní o otázke, koho zo spoločných nájomcov súd určí za nájomcu výlučného súd
vychádzal z vyššie opísanej nespornej skutočnosti, že žalovaná sa z predmetného bytu odsťahovala v
roku 2014 a to spolu s maloletým synom a od tej doby býval v tomto byte žalobca sám. Nesporné bolo aj
to,žežalovanábývasmaloletýmsynomužpiatyrokvpôvodnombytesvojichrodičov,ktorýboleštepred
jej nasťahovaním sa rodičmi žalovanej vlastnícky prevedený na jej sestru. Ako sama v konaní uvádzala,
z tohto titulu sestre uhrádza nájomné vo výške 20,- Eur mesačne a tiež všetky ostatné úhrady spojené

s užívaním bytu. Nesporné tiež bolo, že spoločný maloletý syn strán sporu má v byte, kde žalovaná
toho času býva zariadenú detskú izbu a vytvorené vhodné podmienky na svoj rozvoj a v tomto byte
vyrastá už skoro päť rokov. Zo strany žalovanej súčasne nebolo tvrdené, že by maloletý syn navštevoval
školu v blízkosti adresy bytu, vo vzťahu ku ktorému súd v tomto konaní rozhoduje o zrušení spoločného
nájmu bytu; v minulosti v blízkom okolí navštevoval len materskú škôlku. Z vlastnej činnosti je súdu

známe, že maloletý syn strán sporu bol rozsudkom Okresného súdu Bardejov č. k. 5P/5/2014-217 zo
dňa 28.2.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 20CoP/23/2017-259 z 30.1.2018
zverený do osobnej starostlivosti žalovanej a v prospech žalobcu s ním bol upravený styk počas každého
párneho týždňa od štvrtka do nedele, teda aj súvisle počas troch dní raz za dva týždne. Aj s prihliadnutím
na vykonané výsluchy strán je tiež zrejmé, že žalobca opakovane prejavuje záujem o zverenie dieťaťa

do striedavej starostlivosti. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto podľa názoru súdu
záujem maloletého dieťaťa jednoznačne nepredurčuje za výlučného nájomcu bytu len jednu zo strán
sporu, a to obzvlášť za situácie, kedy žalovaná má možnosť adekvátneho uspokojenia svojej bytovej
potreby prostredníctvom iného bytu užívaným ňou v obdobnom nájomnom vzťahu, ktorého realizácia
jednoznačne nie je a nemôže byť v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa.

33. Vo vzťahu k ďalší hľadiskám vymedzeným v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto
rozsudku súd ďalej zistil, že ani v tomto, a ani v rozvodovom konaní nebolo preukázané, že by bol rozvod
manželstva zapríčinený len jedným z manželov. Súd v rozsudku, ktorým manželstvo strán rozviedol
ustálil, že k rozpadu vzťahov medzi manželmi došlo z dôvodu rozdielnosti očakávaní účastníkov od

manželského zväzku a od seba navzájom, manželia nereflektovali vzájomné potreby, neboli jeden pre
druhého oporou, nedokázali vytvoriť harmonické zázemie pre rodinu a výchovu narodeného dieťaťa.
V danom prípade teda v konaní nebola preukázaná žiadna taká skutočnosť týkajúca majetkových
alebo iných sociálnym pomerov strán, ktorá by mohla mať výrazný vplyv na obsah rozhodnutia o
určení žalobcu alebo žalovanej za výlučného nájomcu. Ani u žalobcu a ani u žalovanej totiž nebolo

preukázané vlastníctvo (a u žalobcu ani nájomný vzťah) k žiadnej inej nehnuteľnosti spôsobilej a vhodnej
na uspokojenie ich bytových potrieb. Vo vzťahu k hľadisku založenom na zdravotnom stave niektorého
zo spoločných nájomcov súd konštatuje, že v konaní zistené okolnosti v tomto smere nepredurčujú
ktoréhokoľvek zo spoločných nájomcov k priznaniu výhody v podobe určenia jedného z nich za
výlučného nájomcu. Podľa názoru súdu by takýmto prípadom mohla byť napríklad obmedzená mobilita

niektorého z nájomcov v súvislosti s rozhodovaním o zrušení spoločného nájmu k bytu upraveného pre
takto zdravotne postihnutú osobu, čo však zjavne nie je prerokúvaný prípad.

34. Pri skúmaní možností pre usporiadania bytových pomerov strán po zrušení spoločného nájmu bytu
súd dospel k záveru, že bytová otázka žalovanej je aj po odsťahovaní sa zo spoločne prideleného

bytu naďalej riešiteľná nájmom bytu vlastnícky patriacim jej blízkemu rodinnému príslušníkovi. Aj keď
žalovaná nepreukazovala nájomný pomer k bytu, v ktorom býva písomnou zmluvou, súd má za to, že
takýto nájomný právny vzťah medzi ňou a jej sestrou existuje, keďže v zmysle obsahu § 686 ods.
1 Občianskeho zákonníka možno takúto zmluvu uzatvoriť aj ústne alebo konkludentne. Uvedené v
zásade vedie súd k záveru, že bytové pomery žalovanej sú zabezpečené a bez prikázania bytu do

výlučného nájmu pre jej osobu nie sú ohrozené takým spôsobom, aby táto okolnosť ju obmedzovala
predovšetkýmpriposkytovaníosobnejstarostlivostisynovi,ktorýjejbolsúdomzverenýdoopatery.Tento
záver súdu napokon podporuje aj skutočnosť, že žalovaná v čase vrcholiacich konfliktov prameniacich z
manželského spolužitia so žalobcom neuplatnila nárok podľa § 705a Občianskeho zákonníka, ktorým samohla domáhať obmedzenia alebo vylúčenia užívacieho práva žalobcu k predmetnému bytu. Naopak,
pokiaľ ide o bytové pomery žalobcu, súd v konaní nemal preukázanú možnosť usporiadania jeho
bytových pomerov iným spôsobom, než zotrvaním v prenajatom byte. Je nepochybné, že žalobca v

predmetnom byte súvisle fakticky býva a len týmto spôsobom sú uspokojované jeho bytové potreby.

35. Pokiaľ ide o schopnosť strán sporu uhrádzať nájomné a služby spojené s užívaním bytu, žalovaná
konkrétne nepreukazovala, že by bolo v jej možnostiach samostatne uhrádzať nájomné za bývanie
v predmetnom byte. V konaní pritom uvádzala, že pri uhrádzaní svojich výdavkov (vrátane výdavkov

na bývanie) jej finančne vypomáhajú najbližší rodinný príbuzní. A ako vyplýva z jej výsluchu, svojej
sestre má uhrádzať nájomné vo výške 20,- Eur. Žiada sa však poukázať na to, že podľa predloženej
nájomnej zmluvy k bytu, ktorého sa týka zrušenie spoločného nájmu by bola povinná uhrádzať len na
nájomnom sumu 114,87 Eur. To vo svojej podstate oslabuje prípadný záver o jej schopnosti do budúcna
trvalo predmetný nájomný vzťah udržať, keďže je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že nájomná
zmluva k danému bytu je opakovane uzatváraná na dobu určitú v súlade s § 12 zákona č. 443/2010

Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení neskorších predpisov. Predpokladom
opakovaného uzatvorenia zmluvy o nájme je, že u nájomcu nie je prítomný niektorý z dôvodov pre
ukončenie nájomného vzťahu, medzi ktoré nepochybne patrí aj vznik prípadných nedoplatkov na
nájomnom a službách spojených s užívaním bytu. Prakticky ponímané, pri rodinných príslušníkoch
žalovanej, ktorý sú prenajímateľmi bytu v ktorom býva je aj vzhľadom na tvrdenia samotnej žalovanej

o ich podpore možné predpokladať aj pomoc vo forme odpustenia prípadného dlhu na nájomnom a
nákladoch za služby spojené s užívaním bytu, čo však pri nájomnom vzťahu k mestskému bytu nie
je možné automaticky očakávať. Na druhej strane žalobca jednoznačné preukázal svoju schopnosť
riadne a včas uhrádzať odplatu za užívanie bytu, čo jasne vyplýva zo stanoviska prenajímateľa. Byt
od roku 2014 užíva sám, pričom z vyjadrenia prenajímateľa sa javia splnené aj predpoklady pre ďalšie

pokojné a usporiadané užívanie bytu žalobcom, keďže prenajímateľ neeviduje žiadne sťažnosti susedov
na správanie žalobcu.

36. K otázke pričinenia sa niektorého z účastníkov o získanie bytu, súd konštatuje, že žiadnej zo strán
nemožnonazákladevykonanéhodokazovaniapriznaťväčšípodielnazískaníbytu.Skutočnosť,žetobol

žalobca, kto na začiatku úsilia o pridelenie bytu podal príslušnú žiadosť mestu sama o sebe neznamená,
že k prideleniu bytu došlo len jeho zásluhou. Byt bol pridelený trojčlennej rodine, tvorenej žalobcom,
žalovanou a ich maloletým synom. Avšak s poukazom na skutočnosť, že pri danom nájomnom vzťahu
na dobu určitú žalobca po odsťahovaní sa žalovanej z bytu uhrádzal nájomné ako aj služby spojené s
užívaním bytu, je dôvodný záver, že sa väčšou mierou pričinil o udržanie bytu v nájomnom vzťahu so

žalobcom a žalovanou. Žalovaná sa totiž v konaní netajila svojim názorom, že pre svoje odsťahovanie
sa z bytu nepovažovala za potrebné prispievať nielen na úhradu služieb spojených s jeho užívaním, ale
ani na nájomné, ktorá je odplatou prenajímateľovi za poskytnutie bytu do nájmu a o túto otázku sa v
zásade ani nezaujímala.

37. K žalovanou v minulosti podpísanom dokumente, v ktorom súhlasila s tým, že nájomný byt bude po
rozvode užívať žalobca a ktorý ním mal byť predložený v konaní o rozvod manželstva sp. zn. 5P/5/2014
(č.l. 8 spisu) súd uvádza, že § 705 Občianskeho zákonníka takúto dohodu pripúšťa až po rozvode
manželstva. K tvrdenému uzavretiu takejto dohody však malo dôjsť počas trvania manželstva žalobcu
a žalovanej, teda v čase, v ktorom podľa zákona takúto dohodu uzavrieť možné nebolo. Preto na ňu

nemožno nahliadať ako na platný právny úkon majúci následky, ktorý s takýmto úkonom označené
ustanovenie Občianskeho zákonníka spája. Navyše táto dohoda bola uzavretá pred podaním návrhu
na rozvod manželstva strán sporu a teda pravdepodobne za iných skutkových okolností, nakoľko po jej
uzavretí (konkrétne dňa 28.1.2013) dočasne došlo k obnoveniu manželského spolužitia a až po roku bol
žalobcom podaný návrh na rozvod manželstva.

38. S ohľadnom na uvedené skutočnosti v súvislosti s aplikáciou § 705 Občianskeho zákonníka súd
právne uzatvára, že v danom prípade boli preukázané všetky predpoklady pre zrušenie spoločného
nájmu bytu (spoločný nájom vznikol, existoval do rozvodu manželstva a nebol zrušený ani dohodou).
Berúc na zreteľ kritériá, na ktoré je pri rozhodovaní o tom, ktorý z bývalých manželov sa má stať

výlučným nájomcom bytu potrebné prihliadať, dospel súd na základe zistení vyplývajúcich z vykonaného
dokazovania a úvah, ktoré podrobne opísal v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku
k záveru, že predmetný byt je vhodnejšie prisúdiť do výlučného nájmu žalobcovi. Aj podľa súdnej praxe
môže byť byt za určitých podmienok ponechaný tomu z manželov, ktorému neboli zverené maloleté detido výchovy, pretože zmyslom ustanovení § 705 OZ nie je zabezpečiť jednému z manželov (či dokonca
obidvom) v súvislosti s rozvodom ich manželstva zlepšenie podmienok ich bývania, ale rozumne
usporiadať vzájomné vzťahy medzi niekdajšími spoločnými nájomcami a umožniť im tak oddelené

bývanie. Súd opakovane zvýrazňuje, že pri svojom rozhodnutí v prvom rade prihliadal na potreby
maloletého dieťaťa, ktorý má v byte, v ktorom býva v súčasnosti s matkou vytvorené vhodné podmienky
pre svoj život. V tejto súvislosti sa javilo ako dôvodné vziať na zreteľ tiež skutočnosť, že určením
žalobcu za výlučného nájomcu mestského nájomného bytu budú zabezpečené aj vhodné podmienky
na realizáciu súdom upraveného styku otca s maloletým synom za podmienok uvedených v rozsudku

o rozvode manželstva, čo je taktiež v záujme maloletého dieťaťa. Pri svojom rozhodovaní napokon súd
prihliadal aj na skutočnosť, že žalovaná o prikázanie bytu do výlučného nájmu v prospech svojej osoby
prejavila záujem až po podaní žaloby, teda štyri roky odkedy sa z bytu odsťahovala a pri svojom výsluchu
na pojednávaní dokonca prezentovala (hoci len pre budúcnosť) aj možnosť odsťahovania sa z mesta
B.. To všetko v súhrne odôvodňuje vydanie rozhodnutia, ktoré vyplýva z prvého výroku tohto rozsudku,
ktorým súd zrušil spoločný nájom bytu a za výlučného nájomcu určil žalobcu.

39. Vzhľadom na rozhodnutie súdu o určení žalobcu za výlučného nájomcu bolo potrebné sa ďalej
zaoberať aj žalovanou v konaní uplatneným právom rozvedeného manžela na náhradný byt. Takéto
právo pre pôvodného spoločného nájomcu, ktorý po zrušení spoločného nájmu k bytu nie je určený za
výlučného nájomcu vyplýva priamo z § 712 a nasl. Občianskeho zákonníka. Je potrebné predovšetkým

konštatovať, že zákon vychádza zo zásady poskytnutia náhradného bytu tým pôvodným nájomcom,
ktorý v nájomnom vzťahu s prenajímateľom zostáva. Zákon výslovne nevylučuje, možnosť viazať
vypratanie bytu na zabezpečenie náhradného bytu len preto, že nájomca má právo aj k inému bytu.
Len z dôvodov hodných osobitného zreteľa môže súd rozhodnutie o povinnosti byt vypratať viazať
iba na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ani v prípade zabezpečenej bytovej potreby bývalého

nájomcu bytu zákon nepočíta výslovne s tým, aby mu ako forma bytovej náhrady nebolo poskytnuté
aspoň prístrešie, pretože zákon neupravuje situáciu, v ktorej by z tohto dôvodu nepatrila takémuto
manželovi žiadna forma bytovej náhrady. Súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného
zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných

potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú
osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným
dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich
navonok. Vychádzajúc z uvedeného má súd za to, že v danom prípade sú u žalovanej ako nájomníčky,
u ktorej sa v zmysle prvého výroku súdu jej právny pomer k prenajímateľovi zrušuje, z titulu čoho

je zároveň povinná predmetný byt vypratať, splnené podmienky pre to, aby jej bol zo strany žalobcu
ako zostávajúceho nájomcu poskytnutý náhradný byt. Skutočnosť, že jej bytové pomery toho času
umožňujú nerušené uspokojenie vlastných bytových potrieb predovšetkým vzhľadom na okolnosť, že
jej bol do osobnej starostlivosti zverený maloletý syn, ale aj na širšie okolnosti prípadu ako aj stav a
vývoj vzťahov medzi žalobcom a žalovanou nemôže byť dostatočným dôvodom pre rozhodnutie súdu

o povinnosti žalobcu poskytnúť jej iný typ bytovej náhrady. Takéto rozhodnutie môže mať základ iba v
dôvodoch hodných osobitného zreteľa, ktoré majú vo svojej podstate povahu okolností výnimočných.
V povinnosti poskytnúť bytovú náhradu druhému bývalému spoločnému nájomcovi, ktorý nedisponuje
vlastníctvom k inému vhodnému bytu nemožno vidieť úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu,
alebo neprijateľné dôsledky prejavujúce sa na postavení niektorého z účastníkov právneho vzťahu

navonok. Zmyslom práva ustupujúceho nájomcu na zabezpečenie náhradného bytu alebo na náhradné
ubytovanie je totiž ochrana pôvodného nájomcu ako oprávneného užívateľa bytu, ktorého spoločný
nájom bol zrušený. Inými slovami povedené, znevýhodnenie ustupujúceho nájomcu je danou právnou
úpravou kompenzované povinnosťou uloženou nájomcovi, ktorý bol určením za výlučného nájomcu
vo svojej podstate zvýhodnený. Potom aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná, ktorá sa z bytu

odsťahovala síce pred značným časom, avšak za okolností, ktoré jej zo strany žalobcu následne
neumožnili sa do spoločne prideleného bytu vracať (žalobca v konaní nepoprel, že po odsťahovaní sa
žalovanej z bytu v máji 2014 svojím faktickým konaním spočívajúcim vo výmene zámku vchodových
dverí bytu žalovanej v podstate odoprel možnosť ďalšieho prístupu do bytu), na základe čoho sa
javí, že v predmetnom byte zostali nielen niektoré veci vlastnícky patriace žalovanej, ale tiež spolu

so žalobcom veci spoločne nadobudnuté počas trvania manželstva, bolo dôvodné rozhodnúť nielen o
povinnosti žalovanej byt, ku ktorému bolo právo spoločného nájmu zrušené z jej strany vypratať, ale
predovšetkým splnenie tejto povinnosti viazať na poskytnutie adekvátneho náhradného bytu a to za
splnenia podmienok vyplývajúcich z citovaného § 712 ods. 3 Občianskeho zákonníka, tak ako to vyplývaz druhého odseku výroku tohto rozsudku. Žalobca do doby poskytnutia náhradného bytu je tým zároveň
povinný umožniť žalovanej prístup do bytu, ku ktorému bol spoločný nájom zrušený, resp. aj prípadné
jeho užívanie a tiež umožniť žalovanej vypratať z neho veci, ktorej jej patria.

40. Nad rámec uvedeného v tejto súvislosti súd poznamenáva, že náprava nezhôd, ktoré sú medzi
stranami zjavné už od obdobia pred rozvodom manželstva nie je možná bez vzájomného odpustenia
a dodržiavania vzájomnej úcty. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že jej mestom nemôže byť do nájmu
pridelený iný byt, keďže v minulosti jej už ako spoločnej nájomníčke bol pridelený predmetný byt súd

poukazuje na obsah všeobecne záväzného nariadenia Mesta Bardejov č. 117/2011 zo dňa 22.9.2011
o podmienkach nájmu v nájomných bytoch (),
v zmysle ktorého je pridelenie bytu vylúčené len u žiadateľa, ktorý je nájomcom alebo spoločným
nájomcom mestského, družstevného alebo podnikového bytu, alebo vlastníkom, spoluvlastníkom bytu
alebo domu a nie je stavebníkom bytu resp. rodinného domu (čl. IV ods. 1 bod b/ označeného všeobecne
záväzného nariadenia). Je evidentné, že táto prekážka pre pridelenie nájomného bytu by však v prípade

právoplatného zrušenia spoločného nájmu bytu rozsudkom súdu (ale rovnako tak aj dohodou strán)
zanikla. Javí sa, že možnosť prípadného pridelenia nájomného bytu žalovanej v budúcnosti v konečnom
dôsledku naznačuje aj záver stanoviska mesta Bardejov z 28.8.2018 oboznámeného v konaní, pričom
ako u matky starajúcej sa o maloletého syna je nepochybne daná vyššia naliehavosť potreby riešenia
prípadne podanej žiadosti o pridelenie mestského sociálneho bytu v zmysle zákona č. 443/2010 Z. z.

o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení neskorších predpisov a označeného
všeobecne záväzného nariadenia mesta.

41. Podľa § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

42. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 C.s.p. Žalobca mal v konaní plný úspech, kedy súd
vyhovel jeho žalobe tak ako to navrhol. Žalobca však výslovne na pojednávaní konanom 22.1.2019
uviedol, že náhradu trov konania nepožaduje, čo súd považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa.
Preto bolo rozhodnuté tak, že inak v konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania

nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde

(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o

odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a
odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť
výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku

závisívýrok,ktorýodvolanímnebolvýslovnedotknutý,aleboakurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak
odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo
o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa

odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie

súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.