Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/94/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716203530
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1716203530.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov: 1. X. F. , narodený dňa
XX.X.XXXX, trvale bytom K., D. č. XXX/XX, 2. D. F. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom K., D. č.
XXX/XX,obajazastúpeníLÖWY&LÖWYs.r.o.,Bratislava,Slowackéhoč.56,IČO:47236230,zaktorú
konajú: JUDr. Alexandra Löwy a JUDr. Jakub Löwy, proti žalovanému: Mesto Modra, Modra, Dukelská

č. 38, IČO: 00 304 956, zastúpený LYSINA - ROŠKO & PARTNERS s. r. o., Bratislava, Hurbanovo nám.
č. 3, IČO: 52 735 354, za ktorú konajú JUDr. Tomáš Lysina a JUDr. Rastislav Roško, LL.M., o uloženie
povinnosti strpieť výkon z práva vecného bremena, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 20. novembra 2017, č.k. 10 C 42/2016-110, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. novembra 2017, č.k. 10 C 42/2016-110,
vo výroku, ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. novembra 2017, č.k. 10 C 42/2016-110, vo
výroku, ktorým žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, m e n í tak, že žalovanému
priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 20. novembra 2017, č.k. 10 C 42/2016-110, zamietol

žalobu a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie právne odôvodnil
ustanoveniami § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že
žalobcoviasažaloboudomáhali,abysúduložilžalovanémupovinnosť,abyimakovlastníkompozemkov
parcela registra „C“ č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, nachádzajúcom sa v
katastrálnom území K., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX, parcela registra „C“ č. XXX/XX, druh
pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere X.XXX m2, nachádzajúcom sa v katastrálnom území
K., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX, umožnil prechod pešo aj motorovými a nemotorovými

vozidlami cez pozemok v jeho vlastníctve, a to cez parcelu registra „C“ č. XXX/XX, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria o výmere X.XXX m2, nachádzajúci sa v katastrálnom území K., zapísaný
na liste vlastníctva č. XXXX, a taktiež povinnosť zdržať sa zásahov oplotením, zátarasami, násypmi,
priekopami a pod., ktoré by do uvedeného práva zasahovali. Žalobcovia dôvodili, že žalobca v 1. rade je
vlastníkom pozemku parcela registra „C“ č. XXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria
o výmere X.XXX m2, nachádzajúcom sa v katastrálnom území K., zapísanom na liste vlastníctva č.

XXXXX (ďalej len „pozemok žalobcu v 1. rade“), a žalobca v 2. rade vlastníkom pozemku parcela
registra„C“č.XXX/XX,druhpozemkuzastavanéplochyanádvoriaovýmereX.XXXm2,nachádzajúcom
sa v katastrálnom území K., zapísanom na liste vlastníctva č. XXXXX (ďalej len „pozemok žalobcu v2. rade“). Žalovaný je vlastníkom pozemku parcela registra „C“ č. XXX/XX, druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria o výmere X.XXX m2, nachádzajúcom sa v katastrálnom území K., zapísanom na liste
vlastníctva č. XXXX. Okresný úrad Pezinok dňa 22.5.2015 povolil vklad vecného bremena nehnuteľností

účastníkom: povinný z vecného bremena Mesto K., oprávnení z vecného bremena X. F. a D. F.,
spočívajúcehovpráveprechoduaprejazdumotorovýmianemotorovýmivozidlamicezpozemokparcela
registra „C“ č. XXX/XX podľa zmluvy o zriadení vecného bremena uzatvorenej dňa 9.7.2014 medzi
účastníkmi konania v prospech oprávnených z vecného bremena a každodobého vlastníka pozemku
parcela registra „C“ č. XXX/XX a parcela registra „C“ č. XXX/XX na určitý čas, podľa čl. II Zmluvy o

zriadení vecného bremena. Povinný z vecného bremena podľa žalobcov v 1. a 2. rade nerešpektuje
vecné bremeno, čím bráni jeho výkonu spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu oprávnených. Je
tak nevyhnutné upraviť pomery strán sporu, keď v dôsledku konania žalovaného žalobcovia nemôžu
riadne užívať nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Žalobcovia mali záujem predmetné nehnuteľnosti dať
do nájmu, keďže však žalovaný nerešpektuje vecné bremeno, z ktorého dôvodu tak k predmetných
nehnuteľnostiam nie je zabezpečený prístup, k uzatvoreniu nájomnej zmluvy so záujemcom o nájom

nedošlo. Uviedli, že na pozemkoch vo vlastníctve povinného sa nachádza múr, ktorý znemožňuje prístup
na pozemky v ich vlastníctve, ku ktorým nie je možné dostať sa iným spôsobom.
1.2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že ju považuje za nedôvodnú. Žalobcovia
nepreukázali, akým spôsobom má žalovaný porušovať ich práva vyplývajúce im zo zriadeného
vecného bremena. Žalovaný právo prechodu a prejazdu žalobcov cez zaťažený pozemok v celom

rozsahu rešpektuje a svojim konaním toto právo žiadnym spôsobom neznemožňuje ani nesťažuje.
Je naopak tou osobou, ktorá umožnila žalobcom zriadenie vecného bremena a umožnila im prístup
k predmetným pozemkom a to bez nároku na odplatu. Žalobu považuje za neurčitú a nekonkrétnu,
z ktorej nevyplývajú žiadne skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie žalovaného nároku ako nároku
oprávneného a dôvodného. Tvrdenia o tom, že na ceste k pozemkom žalobcov sa nachádza železná

brána, cez ktorú sa nie je možné dostať, žalovaný považuje za zavádzajúce, nepravdivé a účelové. Je
síce pravdou, že na slúžiacom pozemku sa nachádza železná brána, avšak tá určite nevytvára takú
prekážku, ktorá by žalobcom bránila svoje právo prechodu a prejazdu k svojim pozemkom využívať,
ani výkon tohto práva žalobcami výrazným spôsobom neobmedzuje. Žalovaný uviedol, že predmetná
železná brána bola na jeho pozemku vybudovaná Vinohradníckym a poľnohospodárskym družstvom K.,

so sídlom A. XXX, XXX XX K. (ďalej len „Družstvo“), ktoré je súčasne a výhradne jediným vlastníkom
tejto brány. Žalobcovia už v čase zriadenia vecného bremena mali určite vedomosť o tejto bráne, keďže
tam stála už niekoľko desaťročí skôr, ako bolo vecné bremeno zriadené. Rovnako majú vedomosť o
tom, že im zamestnanci kľúče od brány kedykoľvek na požiadanie poskytnú a tak ich výkon vecného
bremena nebude ničím rušený. Žalovaný poukázal aj na to, že po dohode s Družstvom je možný aj

prístup k pozemkom žalobcov cez vrátnicu. Žalobcovia teda nedisponujú prístupom k svojim pozemkom
výlučne iba cez pozemok, na ktorom je v ich prospech zriadené vecné bremeno, ale dokonca aj ďalším
prístupom priamo cez areál Družstva. O tejto možnosti boli informovaní. Obdobný spôsob prístupu k
svojim skladom a nebytovým priestorom, nachádzajúcim sa v areáli Družstva, využívajú aj mnohí ďalší
vlastníci.Žalobcoviasújediní,ktorístakýmtopostupomnesúhlasia.Podľažalovanéhovlastníkombrány,

ktorá podľa vyjadrenia žalobcov tvorí prekážku ich riadneho výkonu vecného bremena, je Družstvo a
teda v tejto veci nie je pasívne vecne legitimovaný.
1.3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovanie preukázané, že oplotenie, nachádzajúce sa
na slúžiacom pozemku, skutočne tvorí prekážku v ceste - prechode alebo prejazde k pozemkom
žalobcov. Toto oplotenie je vo vlastníctve Družstva, ktoré je o existencii vecného bremena zo

strany žalovaného oboznámené, rešpektuje ho a otváranie brány zabezpečuje v prípade potreby
prostredníctvom službukonajúceho vrátnika (24/7). O tejto možnosti sa žalobcovia, podľa ich vyjadrení,
dozvedeli až v priebehu konania, čo bolo pravdepodobne spôsobené neukončenými rokovaniami medzi
VinohradníckymapoľnohospodárskymdružstvomK.(ktoréjevlastníkomoplotenia) ažalobcami.Okrem
tejto skutočnosti bolo počas konania preukázané, že k pozemku je možný aj iný prístup cez tzv. „Hlavnú

bránu“ Družstva. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 22 Cdo 4491/2016, v ktorom sa okrem iného uvádza „...proto právo odpovídající věcnému
břemeni spočívající ve volném průchodu a průjezdu přes pozemek, není dotčeno tím, že vlastník
pozemku tento pozemek oplotí a k vjezdu umístí vrata, není-li v důsledku těchto opatření znemožněn
anebo podstatně ztížen průchod a průjezd oprávněného přes tento pozemek (například když vlastník

pozemku dá oprávněnému klíče k vratům). Pro posouzení věci je rozhodující, zda průchod a průjezd
přes pozemek nebyl znemožněn anebo podstatně ztížen.“ V uvedenom rozhodnutí súd vychádzal z
obdobných skutkových okolností. V prejednávanom prípade síce z dôvodu ochrany majetku Družstva k
odovzdaniu kľúčov nedošlo, avšak žalobcovia majú prostredníctvom vrátnice, ktorá zabezpečuje službydvadsaťštyri hodín denne a sedem dní v týždni, možnosť sa k svojim pozemkom dostať, na základe
čoho súd dospel k záveru, že prechod cez slúžiaci pozemok nie je pre žalobcov znemožnený ani
podstatne sťažený. Súd mal v konaní preukázané, že vecné bremeno je zriadené v prospech žalobcov

a spočíva v práve prechodu a prejazdu. Žalovaný výkon tohto vecného bremena, tak ako mu vyplýva zo
zmluvy o zriadení vecného bremena, trpí a zdržuje sa konaní, ktoré by viedli k jeho narušovaniu. Cez
pozemok prechádza oplotenie vo vlastníctve Družstva, ktoré žalobcom, využívajúcim právo prechodu
a prejazdu, poskytuje súčinnosť pri prechode cez spornú bránu, a to v dostatočnom rozsahu tak, že
prístup k pozemkom žalobcov nie je podstatne sťažený. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nemá

možnosť zaviazať žalovaného k vstupu do rokovaní s Družstvom o spôsobe otvorenia brány (takýto
postup ani nebol obsahom žalobného petitu). Žalobcovia v konaní nepreukázali, že žalovaný vykonáva
akékoľvek úkony a to stavbou oplotenia, budovaním zátarás a násypov, ktoré by žalobcom do ich práva
vyplývajúceho z vecného bremena zasahovali.
1.4. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podali v zákonnej lehote odvolanie
žalobcovia dôvodiac, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali, že rozhodnutie súdu nie je dostatočne
odôvodnené, keď z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, z čoho súd vychádzal, keď konštatoval, že
žalovaný zabezpečuje výkon práva z vecného bremena žalobcov aj prostredníctvom nájomcu tým, že
v areáli vo vlastníctve Družstva je nepretržite (24/7) k dispozícii vrátnica a vrátnik, ktorý zabezpečí
otvorenie brány pre žalobcov bez obmedzenia, rovnako nie je zrejmé, z čoho súd vychádzal, keď

konštatoval, že plot, prostredníctvom ktorého sa má zabezpečiť prístup na pozemky žalobcov, je vo
vlastníctve Družstva. Podľa žalobcov existencia čestného prehlásenia, ktoré bolo v konaní doložené
zo strany žalovaného, sama o sebe nezakladá vlastnícky vzťah k predmetnému plotu. Súd ďalej
nezdôvodnil, prečo za relevantné nepovažoval rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn.
17 Co 256/2012, na ktoré poukázali, pričom rozhodnutie citované v odôvodnení rozsudku vychádza zo

zásadne odlišných skutkových okolností, ako v prejednávanej veci. Podľa žalobcov v konaní nebolo
preukázané, že by medzi žalovaným a Družstvom existovala osobitná dohoda, prípadne povinnosť
zabezpečiť otváranie brány v prospech tretích osôb, ktoré sú oprávnené z vecného bremena, či
majú pozemky umiestnené za dotknutým plotom. Tento záväzok trpieť právo zodpovedajúce vecnému
bremenu v rozsahu zabezpečenia jeho výkonu nie je ani obsahom nájomnej zmluvy medzi Družstvom

a žalovaným. Žalobcovia ďalej namietali, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď dospel k
záveru, že výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nie je pre žalobcov podstatne sťažený,
keďže možnosť prechodu cez bránu je výslovne a len na vôli tretej osoby, s ktorou žalobcovia
nemajú žiaden právny vzťah a neexistuje ani žiadny vzťah medzi žalovaným a treťou osobou,
ktorý by garantoval takéto právo žalobcov. Len meritórne rozhodnutie vo veci samej je spôsobilé

prinútiť žalovaného, aby zabezpečil prostredníctvom záväzkového vzťahu s Družstvom jeho povinnosť
rešpektovať právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to či už formou dodatku k nájomnej zmluve
alebo formou osobitej dohody. Súd z hľadiska skutkových okolností vychádzal len z výsluchu svedka
bez vyhodnotenia tvrdení tohto svedka vzhľadom na ďalšie dôkazy, a to najmä kópiu z katastrálnej
mapy, z ktorej by bolo zrejmé, či je skutočne možné, aby žalobcovia realizovali právo zodpovedajúce

vecnému bremenu aj prístupom cez hlavnú bránu resp. cez areál Družstva. Žalobcovia poukázali
na absenciu existencie dôkazu o tom, že nemajú znemožnený resp. podstatne sťažený výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, keď dôkazná povinnosť v tomto smere zaťažuje žalovaného.
Žalovaný nepredložil jeden listinný dôkaz a ani iný dôkaz o tom, že tretia osoba rešpektuje a mieni v
budúcnosti rešpektovať výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalobcov, keď povinným z

vecného bremena je žalovaný. Žalobcovia namietali, že súd vo veci nevykonal obhliadku tak, ako to
navrhli, pričom práve a len na podklade tohto dôkazu by prišlo k úplnému zisteniu skutkového stavu, a k
možnosti konfrontácie s výpoveďou svedka. Nevykonanie obhliadky súd v odôvodnení rozsudku nijako
nezdôvodnil. Podľa žalobcov súd síce aplikoval relevantné zákonné ustanovenia, ale tieto nesprávne
interpretoval na skutkový stav. Vecné bremeno obmedzuje vlastníka v realizácii jeho práva, v danom

prípade,ideoprávozodpovedajúcevecnémubremenu,ktorézaťažuježalovaného.Zdikcieustanovenia
§ 151o Občianskeho zákonníka je zrejmé, že aby bolo možné naplniť právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, musí aj povinný z vecného bremena uskutočniť všetky úkony smerujúce k jeho realizácii
a naplneniu. Pokiaľ dochádza k zamedzeniu možnosti realizácie práva zodpovedajúceho vecnémubremenu, má oprávnený z vecného bremena nepochybne právo sa domáhať ochrany pred takýmito
neoprávnenými zásahmi, ktoré bránia vo výkone (realizácii) daného práva. Pokiaľ sa zdroj rušenia
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nachádza priamo na nehnuteľnosti a znemožňuje sa jeho

výkon, možno sa domáhať aj odstránenia zdroja rušenia. Je nepochybné, že zdroj rušenia práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu sa nachádza na parcele, ktorá je zaťažená vecným bremenom
v prospech oprávnených z práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pokiaľ preto vlastník pozemku
umiestni na ceste zaťaženej vecným bremenom prekážku, ktorá neumožňuje právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vykonávať, môže sa oprávnený domáhať odstránenia tejto prekážky, prípadne

realizácie takých úkonov, aby bolo možné právo zodpovedajúce vecnému bremenu skutočne vykonávať,
a to na povinnom z vecného bremena a nie vo vzťahu k tretím osobám. Žalobcovia navrhli odvolaciemu
súdu rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Rozsudok považoval za riadne a dostatočne odôvodnený
a z hľadiska právneho posúdenia za správny. Podľa žalovaného vlastníctvo Družstva k oploteniu bolo

preukázané nielen dvomi čestnými prehláseniami svedkov, ktorí potvrdili, že oplotenie si postavilo
samotné Družstvo v rokoch 1983 až 1986, ale bolo preukázané aj predloženým zoznamom investičného
majetkuDružstva,vktoromjeoplotenieevidované.VlastníckeprávoDružstvakoploteniunavyšepotvrdil
na pojednávaní konanom dňa 20.11.2017 aj svedok T. I., člen predstavenstva Družstva. Vzhľadom k
tomu, že oplotenie nie je stavbou, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností, nie je možné vlastníctvo

preukázať výpisom z príslušného listu vlastníctva. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobcovia po
predloženíčestnýchvyhlásení,súpisuinvestičnéhomajetkuDružstvaavýpovedisvedkaT.I.,vlastníctvo
Družstva k oploteniu nespochybňovali a ani v tejto otázke nenavrhli doplnenie dokazovania. Preto
ich argumentáciu v odvolaní k tejto otázke považuje za účelovú. Poukázal aj na to, že žalobcovia
síce na jednej strane spochybňujú vlastníctvo Družstva k oploteniu, no na druhej strane namietajú,

že medzi žalovaným a Družstvom nedošlo k uzatvoreniu písomnej dohody, na základe ktorej by
bolo Družstvo povinné zabezpečiť otváranie brány, ktorá je súčasťou oplotenia, pre potreby žalobcov.
Žalovaný zotrval na tvrdení, že žiadnym spôsobom nebráni žalovaným vo výkone ich práv z vecného
bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu. Podľa žalovaného, s prihliadnutím na to, že nie
je vlastníkom sporného oplotenia, žalobcovia by sa mali nápravy domáhať voči vlastníkovi oplotenia.

Žalovaný ďalej namietal, že žalobcovia v konaní na súde prvej inštancie, okrem fotografií zatvorenej
brány, žiadne ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení nepredložili. Obhliadku na mieste samom, ktorej
nevykonanie v podanom odvolaní žalobcovia namietali, považuje za zbytočnú, keďže z písomných
podaní strán, svedeckej výpovede svedka T. I. a výpovede strán sporu, ako aj z katastrálnych máp
k predmetných pozemkom, je skutkový stav v danej veci zrejmý. Je teda nesporné, že k pozemkom

žalobcov vedú dva prístupy, a to jeden cez pozemok, na ktorom je zriadené vecné bremeno a ktorý je
križovaný oplotením s bránou vo vlastníctve Družstva, a druhý prístup cez vrátnicu a areál Družstva.
Poukázal aj na to, že vrátnica Družstva je 24 hodín denne strážená vrátnikom, ktorý je schopný
žalobcov pustiť k ich pozemkom obomi prístupovými cestami, Družstvo teda bez akýchkoľvek výhrad
umožňuje žalobcom prístup k ich pozemkom (výpoveď svedka T. I., ktorý je členom predstavenstva

a teda štatutárneho orgánu Družstva). Pokiaľ by aj uvedené nebolo pravdou, a teda ak by Družstvo
vo výkone práv z vecného bremena žalobcom bránilo, znamenalo by to, že nie žalovaný znemožňuje
výkon práv z vecného bremena, ale Družstvo. Pokiaľ teda žalobcovia disponujú, vzhľadom k zriadenému
vecnému bremenu, takými užívacími právami ako vlastník (čo v konaní tvrdia), mali by sa žalobcovia
domáhať ochrany svojich práv priamo voči Družstvu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že sporné oplotenie

abránavovlastníctveDružstvabolinapredmetnompozemkupostavenéužniekoľkodesiatokrokovpred
zriadením vecného bremena v prospech žalobcov, títo boli s jej existenciou ako aj účelom oboznámení
a proti tomuto nenamietali. Podľa žalovaného správne postupoval súd prvej inštancie, keď neprihliadol
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 17 Co 256/2012, keďže toto vychádzalo z
odlišných skutkových okolností, keď na pozemku zaťaženom vecným bremenom spočívajúcom v práve

prechodu a prejazdu došlo k vybudovaniu oplotenia, ktorým došlo k zúženiu prístupu k pozemkom
oprávnenej z vecného bremena tak, že došlo k porušeniu povinnosti zachovávať šírku 4 metre pre
prejazd hasičskej techniky a obsluhy verejných rozvodných sietí SSE, tzn. že vecné bremeno nebolo de
facto porušené tým, že by samotná oprávnená nemohla vykonávať svoje právo prechodu a prejazdu,
ale bolo porušené z hľadiska prípadnej potreby prístupu bezpečnostných a iných technických zložiek;

takéto porušenie práva z vecného bremena však žalobcovia v tomto súdnom konaní nenamietali a ani
nepreukázali; sporné oplotenie vybudovala na zaťaženom pozemku sama vlastníčka pozemku, tzn. že
oplotenie nebolo vlastníctvom tretej osoby, ako je to v prejednávanej veci, keď je vlastníkom sporného
oplotenia Družstvo; v danom prípade neexistovala k pozemkom oprávnenej z vecného bremena ináprístupová cesta, pričom v tejto prejednávanej veci druhá prístupová alternatíva existuje, a spočíva
iba na rozhodnutí žalobcov, ktorú prístupovú alternatívu využijú. Podľa žalovaného súd prvej inštancie
správne vo svojom odôvodnení poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn.

22 Cdo 4491/2016, ktoré zavádza určité mantinely pri výkone práv z vecného bremena a teda, že
pokiaľ nedôjde k „znemožneniu alebo podstatnému sťaženiu“ výkonu práva z vecného bremena,
nemožno iba prípadné nepatrné obmedzenie bez ďalšieho považovať za neoprávnený zásah do práv
vyplývajúcich z vecného bremena. Ako bolo preukázané v tomto konaní na súde prvej inštancie, je
pravdou, že na pozemku zaťaženom vecným bremenom spočívajúcom v práve prechodu a prejazdu,

je postavené oplotenie s bránou. Uvedené oplotenie však nie je majetkom žalobcu, pričom vlastník
oplotenia žalobcom bránu kedykoľvek otvorí, alebo žalobcom dokonca umožní prístup k pozemkom
priamo cez areál Družstva. Uvedené preto nie je podľa žalobcu možné považovať za znemožnenie alebo
podstatné sťaženie výkonu práv žalobcov zo zriadeného vecného bremena. Na základe uvedeného
žalovaný konštatoval, že prístup žalobcov k svojim pozemkom nie je znemožnený a ani podstatne
sťažený. Žiadnym spôsobom nezasahuje do výkonu práv žalobcov z vecného bremena. Pokiaľ by k

akýmkoľvek zásahom do práv žalobcov z vecného bremena dochádzalo, tieto zásahy nie sú spôsobené
žalovaným, ale treťou osobou, a preto by sa žalobcovia mali odstránenia týchto zásahov domáhať voči
tejto tretej osobe. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

4. Ďalšie vyjadrenia strán sporu už do spisu doložené neboli.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcov nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. mája 2020; o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods.
3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie týkajúci sa veci samej ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu

prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

6. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191

ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, na ktoré by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2
C.s.p.).

7. Vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo k veci v prospech iného subjektu. Toto obmedzenie
sa môže vzťahovať len na nehnuteľnosti. Na základe tohto právneho vzťahu vlastníkovi nehnuteľnosti
vzniká povinnosť v prospech oprávneného subjektu niečo strpieť (pati), niečoho sa zdržať (non facere),
niečo konať (facere). Každej povinnosti vyplývajúcej z právneho vzťahu vecného bremena zodpovedajú

na druhej strane práva oprávneného subjektu. Tieto práva (oprávnenia) z vecných bremien sú dvojakého
druhu:1.Vecnébremená,ktorésúspojenésvlastníctvomurčitejnehnuteľnosti(pôsobiainrem).Ztýchto
vecných bremien je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého
ďalšiehovlastníkanazákladesingulárnejalebouniverzálnejsukcesie.Vecnébremenátohtodruhuslúžia
na účelnejšie a prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Sem patrí

aj vecné bremeno, ktorým zodpovedá právo cesty - prechodu alebo prejazdu cez susedný pozemok.
2. Vecné bremená, v ktorých oprávnenia slúžia určitej osobe a sú na túto osobu viazané (pôsobia in
personam).Tomutovecnémubremenuzodpovedánapríkladprávodoživotneužívaťurčitúnehnuteľnosť,
resp. jej časť, byt alebo miestnosť v nej, právo na zaopatrovanie určitým vecným alebo peňažným
plnením od zaviazanej osoby a pod. Toto právo nemožno zmluvne prevádzať a neprechádza na inú

osobu. Povinným je vlastník nehnuteľnosti (a odvodene od neho aj jej užívateľ- nájomca). Oprávneným
(t.j. tým, kto má právo zodpovedajúce vecnému bremenu) môže byť jednak vlastník inej, spravidla
susediacej nehnuteľnosti, pre ktorú sa vecné bremeno zriaďuje, na ktorú je viazané (a tiež odvodene od
nej aj jej užívateľ - nájomca), alebo aj určitá iná osoba, ak ide o vecné bremeno osobné.8.1.Vprejednávanomprípadesažalobcoviadomáhaliochranyprávavyplývajúcehozvecnéhobremena
uložením povinnosti žalovanému trpieť jeho výkon. V konaní nebolo sporné, že na pozemku žalovaného

parcela registra „C“ č. 872/42, katastrálne územie Modra, bolo zriadené vecné bremeno, právo prechodu
a prejazdu motorovými vozidlami a nemotorovými vozidla cez pozemok v prospech každodobého
vlastníka pozemkov parcela registra „C“ č. XXX/XX a XXX/XX (č.l. 9, 10 spisu), ktoré vzniklo na základe
písomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcami a žalovaným dňa 9.7.2014 (č.l. 45, 46 spisu). Žalobcovia
nadobudli právo zodpovedajúce vecnému bremenu vkladom zmluvy do katastra nehnuteľností, ktorý bol

povolený dňa 22.5.2015 pod č. V XXXX/XXXX.
8.2. Žalobcovia tvrdili, že žalovaný im znemožňuje prechod cez predmetný pozemok v rozsahu, ktorým
zasahuje do ich práv spôsobom, upierajúcim im právo z vecného bremena realizovať. Uviedli, že cesta,
ktorá vedie k pozemku žalovaného parcela č. XXX/XX, ktorý má slúžiť ako prístupová cesta k pozemkom
žalobcov, je predelená železnou bránou, žalobcovia nedisponujú kľúčmi k tejto bráne a nemajú možnosť
sa cez bránu dostať. Brána sa nachádza na pozemku vo vlastníctve žalovaného. Tvrdenia o zasahovaní

do práva z vecného bremena žalovaným preukazovali žalobcovia svojimi výpoveďami v konaní ako aj
fotografiami cesty, brány (č.l. 55 až 61spisu), snímkami z katastrálnej mapy (č.l. 62, 63 spisu), nájomnou
zmluvou uzatvorenou medzi žalovaným a Družstvom (č.l. 79 až 83 spisu) ako aj listom Družstva zo
dňa 26.3.2015 adresovanom žalovanému o nesúhlasnom stanovisku so zriadením vecného bremena
bezodplatne (č.l. 77, 78 spisu).

8.3. Žalovaný tvrdil, že žalobcom vo výkone vecného bremena nebráni, nepoprel, že na pozemku v
jeho vlastníctve, ku ktorému je zriadené vecné bremeno v prospech žalobcov, sa nachádza brána, ktorá
nepatrí žalovanému ale Družstvu, avšak Družstvo umožňuje prechod cez pozemok a bránu zapožičaním
kľúčov na vrátnici, takýmto spôsobom umožňuje prechod cez pozemok aj iným vlastníkom a nájomcom.
Vlastníctvo brány žalovaný preukazoval čestnými vyhláseniami S. H. a O. D. (č.l. 101, 102 spisu)

ako aj inventúrnym zoznamom dlhodobého majetku (č.l. 103 spisu). Na preukázanie ďalších tvrdení
žalovaného bol v konaní vypočutý svedok T. I., člen predstavenstva Družstva, štatutárneho orgánu.
Potvrdil, že Družstvo umožňuje vstup a prechod cez dotknutú „zadnú“ bránu tak, že bránu na požiadanie
otvorí, uviedol, že vstup žalobcov na ich pozemky je možný aj od hlavnej cesty, cez tzv. hlavnú bránu,
pri ktorej je 24 hodín denne a 7 dní v týždni zabezpečená služba informátorom, ktorý bránu otvorí

rovnako ako „zadnú“ bránu. Ďalej potvrdil, že z dôvodu zabezpečenia ochrany majetku iné osoby, okrem
pracovníkov Družstva, kľúč od brány k dispozícii nemajú.
8.4. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná tak, že
tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. To znamená, že iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne strany sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie ich tvrdení. Strana sporu má preto povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Následky
spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto
povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie
tvrdeníjevzájomnáväzba.Pokiaľstrananesplnípovinnosťtvrdenia,nemôžesplniťpovinnosťoznačiťna
svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní

spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým
sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, táto dôkazné bremeno neuniesla,
čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech.
8.5. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia výpoveď svedka, štatutára Družstva, v ktorej potvrdil,
že Družstvo umožňuje prechod cez bránu, nachádzajúcu sa na pozemku žalovaného, zaťaženého

vecným bremenom, a v ktorej uviedol, že žalobcovia môžu pri vstupe na svoj pozemok využívať aj
inú možnosť a to vstup cez tzv. hlavnú bránu, cez areál Družstva, 24 hodín denne a 7 dní v týždni,
nenamietali. Žalobcovia nenavrhli v tomto smere doplnenie dokazovania, ktorým by skutočnosti, plynúce
z výpovede svedka, vyvrátili. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo
žalobcov, ktorých, jeho neunesenie majúce za následok nepriaznivé rozhodnutie vo veci, zaťažuje.

Správny bol tak záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovia nemajú prechod cez pozemok
žalovaného, zaťažený vecným bremenom, znemožnený ani podstatne sťažený. Rovnako tak žalobcovia
v konaní nenavrhli dokazovanie, ktorým by bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného, že vlastníkom brány,
umožňujúcej vstup na ich pozemky, je Družstvo. Žalobcovia nepredložili v konaní také dôkazy, resp.
nenavrhli ich vykonanie, ktorými by bolo preukázané, že vlastníkom brány je žalovaný.

8.6. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie nezdôvodnil, prečo za relevantné nepovažoval
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 17 Co 256/2012, odvolací súd,
poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04,
uvádza, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, alelen na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základrozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmikonania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie“ (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I.
ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza,
že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6
ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom

odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho
súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19.
apríla 1994). Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný
rozhodnutiami iných súdov.
8.7. Pokiaľ žalobcovia namietali, že v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalovaným a Družstvom
existovala osobitná dohoda na zabezpečenie otvárania brány v prospech tretích osôb, odvolací súd

uvádza,žetakútoskutočnosťžalovanýaniDružstvonetvrdili.Žalovanývšaktvrdil,žeDružstvoumožňuje
vlastníkompozemkov,atedaajžalobcom,vstupnaichpozemkycezsvojebrány,prostredníctvomslužby
informátora, a to denne počas 24 hodín, čo vo svojej výpovedi potvrdil aj štatutár družstva.
8.8. Žalobcovia namietali nevykonanie nimi navrhnutého dokazovania súdom prvej inštancie a to
obhliadky, keď len týmto dôkazom by bol úplne zistený skutkový stav. Podľa názoru odvolacieho

súdu vykonanie tohto dôkazu možno považovať za nadbytočné. Dokazovaním vykonaným súdom
prvej inštancie výsluchom žalobcov, vyjadreniami žalovaného, listinnými dôkazmi doloženými do spisu
stranami sporu, výsluchom svedka - štatutárneho zástupcu Družstva, bol skutkový stav zistený a
preukázaný v rozsahu dostatočnom na rozhodnutie v prejednávanej veci. Odvolací súd opätovne
poukazuje na to, že skutočnosti zistené výsluchom svedka T. I., štatutárneho zástupcu Družstva, o

možnosti vstupu žalobcov na svoje pozemky cez „zadnú“ bránu ako aj cez areál Družstva, zo strany
žalobcov vyvrátené neboli. Pokiaľ žalobcovia vzniesli požiadavku na možnosť disponovania kľúčmi od
brány Družstva, táto podľa názoru súdu nie je na mieste, keď je potrebné rešpektovať potrebu ochrany
vlastníctva zo strany Družstva. Podstatnou v tomto smere je skutočnosť, že vstup cez bránu Družstva,
a tým aj na pozemky žalobcov, je zabezpečený nepretržite.

9. K odvolacej námietke, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza
nasledovné. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Predmetom sporu je výkon práva vyplývajúci z vecného bremena, správne preto postupoval
súd prvej inštancie keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 151n, § 151o Občianskeho
zákonníka, rovnako ich aj správne interpretoval. Odvolacia námietka žalobcov je tak nedôvodná.

10. Odvolatelia napaoli odvolaním aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolací
súd výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže súd prvej
inštancie nepostupoval dôsledne podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 262 ods. 1 C.s.p.

Podľa uvedeného ustanovenia súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne najprv o nároku na
náhradu trov konania a až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhodne o výške
náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % tak nebol v súlade s uvedenou právnou úpravou.
11. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, §

255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má aj
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovouorganizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).