Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/81/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417217413
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4417217413.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň
JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev
Farnosť Obid, Obid, Kráľa Štefana 4522/42, IČO: 34015744, zast. Mgr. Csaba Bodnár, advokát, so
sídlom Štúrovo, Továrenská 1, proti žalovaným: 1. M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., T. rad XX, 2. D.
I. X., F.., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., T. rad XX a 3. P.. A. G., F.., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., W. XX,

všetci zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Ing. Vajliková, s.r.o., so sídlom Komárno, Ul. bisk. Királya
6, IČO: 47 251 395, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky z 15. februára 2019, č. k. 13C/163/2017-312, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o určenie vlastníckeho práva zamietol.

Právne vec odôvodnil s poukazom na § 34, § 37 ods. 1, 2, § 39, § 123, § 126 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj OZ). Ďalej v odôvodnení uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za nepochybne
preukázané, že žalovaní v I. - III. rade nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam dedením
a to na základe Osvedčenia o dedičstve 8D/335/2015, Dnot 239/2015 zo 17.12.2015 v znení doložky k
osvedčeniu o dedičstve zo dňa 20.6.2016 - Z 2170/16, č. zmeny XXX/XX a teda dobromyseľne a v dobrej
vierevto,žeporučiteľovivlastníckeprávoktýmtonehnuteľnostiamsvedčaloaboloosvedčenéizápisom

v katastri a bol platným vlastníkom predmetných nehnuteľností. V takomto prípade musí predchádzajúci
vlastník nehnuteľnosti (resp. v tomto prípade žalobca ako subjekt, ktorý tvrdí, že vlastnícke právo
k totožným nehnuteľnostiam nadobudol skôr) znášať väčšie riziko a to ako nedbalý vlastník než je
riziko nadobúdateľa v dobrej viere (žalovaných), pretože títo neboli nijako schopní sa dozvedieť o
prípadných vlastníckych nárokoch žalobcu v čase, keď sa nehnuteľnosti dostali na list vlastníctva ich
právneho predchodcu (poručiteľa) po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Žalovaní v

I. - III. rade ako dedičia nemali žiadnu možnosť dozvedieť sa o spore o vlastníctvo nehnuteľností
a nemali žiadnu vedomosť o tom, že by poručiteľ nebol vlastníkom dedenej nehnuteľnosti, alebo že
by bolo jeho vlastníctvo spochybnené. Žalobca sám nespochybnil dobromyseľnosť žalovaných pri
nadobúdaní ich vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti a súd konštatuje, že z vyššie uvedeného
bolo preukázané, že žalovaní v čase dedenia predmetných nehnuteľností a až do doby začatia tohto
súdneho konania boli dobromyseľní v tom, že ich právny predchodca, po ktorom dedia, je vlastníkom

dedených nehnuteľností. Táto skutočnosť vyplývala aj zo zápisu jeho vlastníctva v katastri nehnuteľností
a nič nespochybňovalo tento ich záver. Ak žalovaní pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v
katastri nehnuteľností konali v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mali by požívať ústavnú ochranu.
ObdobnouproblematikousazaoberalajÚstavnýsúdČeskejrepubliky(napr.III.ÚS415/15)avostatnom
náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom
o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému

treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútneneplatným. Nevyhnutným predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na
individuálne okolnosti každého prípadu. Zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie

ochrany jej vlastníckemu právu. Vychádzajúc z uvedeného súd žalobu zamietol, keď konštatuje, že
ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva (žalovaných) má prednosť pred ochranou
žalobcovho vlastníckeho práva a to s poukazom na vyššie uvedené. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti
notárskej zápisnice č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007, dôvodom
pre jej zamietnutie je skutočnosť, že nejde o žalobu prípustnú podľa § 137 písm. c) alebo d) zák.

č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). Platná právna úprava týmto zákonom
zaviedla novú právnu úpravu a koncepciu žalôb, ktorá je zakotvená v § 137 v písmenách c) a d)
CSP kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba na určenie právnej skutočnosti. Podmienkou
prípustnosti žaloby na určenie právnej skutočnosti je, že táto vyplýva z osobitného predpisu. Zmluvy a
inéprávneúkony,existenciaaplatnosťčineplatnosťsúprávnymiskutočnosťami(§2ods.1OZ).Určenie
existencie právnej skutočnosti (ako napr. neplatnosti právneho úkonu) vo svojej podstate odporuje

zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo
bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti (komentár CSP Števček a kol., C.H.
BECK, 2017). Z uvedeného dôvodu nová právna úprava pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti
iba za predpokladu, že to vyplýva z právneho predpisu. Pri určovacej žalobe podľa § 137 písm. c)
CSP znie žalobný návrh na určenie, či tu právo je (pozitívna určovacia žaloba) alebo či tu právo nie

je (negatívna určovacia žaloba). Vyhovujúci rozsudok na základe určovacej žaloby má deklaratórne
účinky. V posudzovanej veci je potom podľa platnej právnej úpravy predmetom konania žaloba na
určenie právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu). V tomto prípade nejde o žalobu podľa vyššie
uvedených ustanovení, a preto je neprípustná.

2. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovaným v 1. - 3. rade, v konaní plne
úspešným, priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti tohto rozsudku.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia

a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tvrdil, že súd prvej inštancie v predmetnej
veci vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že právny predchodca
žalovaných žiadnymi dôkaznými prostriedkami nepreukázal, že došlo k vydržaniu predmetných
nehnuteľností.Chýbalivšetkyzákonomstanovenépodmienkyvydržania.Posmrtiprávnehopredchodcu
žalovaných boli predmetné pozemky ako predmet dedičstva zapísané na LV č. XXXX do ich

podielového spoluvlastníctva. Žalobca predmetné nehnuteľnosti nadobudol na základe Dohody o vydaní
nehnuteľnostívzmysle§4anasl.zák.č.282/93Zb.ozmiernenínásledkovniektorýchmajetkovýchkrívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločenstvám zo dňa 09.05.1995. V roku 2016 bolo žalobcom
zistené, že uvedené nehnuteľnosti sa v ich vlastníctve nenachádzajú a že tieto nadobudol právny
predchodca žalovaných titulom vydržania. Uvedené je spísané v notárskej zápisnici č. N 475/2007,

NZ 59747/20007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007. Z tejto notárskej zápisnice vyplývalo, že
lehota na vydržanie začala plynúť dňa 01.01.1992 a uplynula dňa 01.01.2002. Neboli splnené zákonom
stanovené podmienky vydržania. Právny predchodca žalovaných totiž vôbec nebol dobromyseľný a
ani neuplynula 10 ročná premlčacia doba. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie postavil na jedinej
zásade, a to dobromyseľnosti dedičov. Nezaoberal sa ostatnými okolnosťami prípadu a použil pri tom

Nálezy Ústavného súdu ČR ako aj SR. Má za to, že prípady, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí sú úplne odlišné od daného predmetného prípadu. Súd nesprávne uviedol v rozsudku aj
to, že začal riešiť túto otázku koncom roka 2017, teda po 10 rokoch od spísania notárskej zápisnice.
Prvé mimosúdne rokovania medzi žalobcom a žalovanými sa uskutočňovali už v novembri - decembri
2016, pričom podklady k rokovaniu boli zabezpečené z katastra už v lete 2016. Nestotožnil sa s

názorom súdu prvej inštancie, že nepreukázal v konaní svoj naliehavý právny záujem na tejto žalobe.
Keďže medzi stranami je spor, tento môže vyriešiť iba určovacia žaloba. Jeho vlastnícke právo je
jednoznačne ohrozené a žalovaní odmietli rokovať o akejkoľvek dohode. Sporné nehnuteľnosti patrili
vždy do vlastníctva žalobcu a tieto mu boli v rámci reštitúcie aj vrátené. Tieto nehnuteľnosti boli
protiprávne z jeho vlastníctva odňaté bez splnenia zákonom stanovených podmienok vydržania na

strane právneho predchodcu žalovaných. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov aj
k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ ide o užívanie sporných nehnuteľností. Sporné nehnuteľnosti
užíval v roku 1995 subjekt Družstvo agropodnikateľov OBI, pričom dohoda o vydaní nehnuteľností bola
podpísaná aj zo strany tohto družstva. Dohoda o vydaní nehnuteľností z roku 1995 bola zavkladovanáaj v katastri nehnuteľností. Skutočnosti uvedené v notárskej zápisnici o vydržaní nehnuteľnosti sú
absolútne nepravdivé, právny predchodca žalovaných nemohol tieto nehnuteľnosti užívať od roku 1992,
resp. 1993 dobromyseľne a nerušene, ak tieto boli vydané žalobcom v roku 1995 s tým, že ich

užívalo Družstvo agropodnikateľov OBI. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd sa zameriaval iba
na vysvetlenie dobromyseľnosti dedičov, avšak hodnotenie veľkého množstva žalobcom predložených
dôkazov úplne absentovalo. Chýba hodnotenie nájomnej zmluvy, zmluvy o podnájme, potvrdenie o
platení dane z nehnuteľnosti, atď. Teda nevyhodnotil súd prvej inštancie značnú časť dôkazov, čo malo
za následok aj iné vady konania.

4. Žalovaní v 1. až 3. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok
potvrdiť. Poukázali na to, že k uznaniu vlastníckeho práva zo strany žalobcu aj zo strany obce došlo
však na základe neperfektného úkonu, ktorý bol odplatný a podľa toho, ako právny predchodca
žalovaných informoval, mal žalobcovi za predmet sporu zaplatiť 10.000 Sk. Dohoda o vydaní majetku
bola spísaná 13.10.1993 a doba vydržania by bola začala plynúť až od tohto dňa, do dňa vydania

notárskeho osvedčenia, t. j. do 21.12.2007 dobromyseľne, nepretržite a nikým nerušený užíval predmet
sporu ako vlastný a predpokladaná doba 10 rokov na vydržanie vlastníckeho práva, v čase vydania
Notárskeho osvedčenia bola zachovaná. Majú za to, že súdom aplikovaná judikatúra bola správna.
Súd prvej inštancie veľmi podrobne odôvodnil, prečo a na základe akých skutočností prihliadal pri
svojom rozhodnutí na princíp všeobecnej spravodlivosti. Dobromyseľnosť a dobrá viera žalovaných ako

nadobúdateľov bola jednoznačne preukázaná.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k písomnému vyjadreniu žalovaných poukázal na dôvody svojho
odvolania, na ktorých v plnom rozsahu zotrval. Právny predchodca žalovaných vôbec nebol
dobromyseľný a neuplynula ani 10 ročná premlčacia doba. Prvoinštančný súd sa v konaní vôbec

nezaoberal otázkou splnenia podmienok vydržania právnym predchodcom žalovaných. Mal za to, že
žalovaní ako nadobúdatelia vlastníckeho práva dedením sú dobromyseľní, a preto ani neskúmal žiadne
ďalšie okolnosti prípadu. V prípade dedenia nie je možné skúmať dobromyseľnosť dediča. V prípade,
ak poručiteľ nesplnil zákonom stanovené podmienky vydržania, potom tieto podmienky nemohol splniť
ani jeho dedič, keďže ten z dôvodu prechodu práv a povinností iba vstúpil do všetkých práv a povinností

poručiteľa.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§
362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) a že spĺňa náležitosti
§ 365 a nasl. CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§

379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a podľa § 391 ods.
1 CSP vec vrátiť na ďalšie konanie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej

inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné
doplniť dokazovanie odvolacím súdom

8. V tomto konaní sa žalobca svojou žalobou, doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.12.2017, domáhal
voči žalovaným v I. - III. rade určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v

kat. území E., obec E., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX ako parc. reg. „C“-KN č. XXXX/X - zast.
plochy a nádvoria o výmere X.XXX m2, č. XXXX - orná pôda o výmere X.XXX m2, a parc. č.
XXXX - zast. plochy a nádvoria o výmere XX.XXX m2. Vlastníkom uvedených pozemkov bola do
roku 2008 Rímskokatolícka cirkev (Farský úrad Obid), ktorej boli predmetné nehnuteľnosti vydané
na základe Dohody o vydaní nehnuteľností v zmysle § 4 a nasl. zák. č. 282/93 Zb. o zmiernení

následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam zo dňa
09.05.1995, V 1280/1995. Po prešetrení aktuálneho stavu majetku v roku 2016 žalobcom bolo zistené,
že nehnuteľnosti vlastní právny predchodca žalovaných na základe Notárskej zápisnice č. N 475/2007,
NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21.12.2007. I keď prílohou Notárskej zápisnice je súhlas
žalobcu, v ktorého mene konal farár D. W., tento bol v obdobných veciach bol oprávnený konať iba so

súhlasom diecézneho biskupa. Takýto súhlas daný nebol a v spise sa ani nenachádzal. K vydržaniu
nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných dôjsť nemohlo, nehnuteľnosti užívať žalovaný ani
nemohol, pretože tieto užíval ako prenajímateľ iný subjekt. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
žalobu zamietol vychádzajúc z toho, že ochrana dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva,v tomto prípade žalovaných, má prednosť pred ochranou žalobcovho vlastníckeho práva. Ďalším
dôvodom na zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na
tejto žalobe.

9. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba, na rozdiel od ostatných typov žalôb
uvedených v § 137 CSP má miesto iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na
požadovanom určení existencie alebo neexistencie práva. Je preto primárnou povinnosťou, aby sa pri
rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadal súd najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho

záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny
záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého
ak súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli
k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu
ochranu ďalšieho účastníka konania {spravidla žalovaného (porovnaj II. ÚS 382/2010)}.
10. Určovacia žaloba má predovšetkým preventívny charakter. Jej účelom je spravidla poskytnúť

ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu práva. Je namieste tam, kde jej pomocou možno
odstrániť stav ohrozenia práva, či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné
dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovacia žaloba účinnejšia ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a
povahu príslušného právneho vzťahu, a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny
rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej žaloby korešponduje so

zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ňou navrhovanom určení. Právny
záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v
danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia)
sa ňou žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže

na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa
žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo
neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení práva
je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie práva, ktoré je touto neistotou ohrozené. Záver súdu o (ne)existencie naliehavého

právneho záujmu žalobcu preto predpokladá posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne
prípustným nástrojom ochrany jeho práva, a či snáď spornosť neodstraňuje, a len zbytočne vyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý
právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby;
pokiaľ súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,
zamietnežalobubeztoho,abysazaoberalmeritomveci.Určovaciažalobaniejespravidlaopodstatnená
vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného práva, alebo
ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu či tu je (nie je) právo.
Ďalejsauplatnívprípadoch,vktorýchurčovaciažalobaúčinnejšienežinéprávneprostriedkyzodpovedá

obsahu a povahe príslušného vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý
právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi účastníkmi.

11. Z tohto hľadiska súd prvej inštancie nesprávne zhodnotil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem
na požadovanom určení. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva v

zmysle ust. § 137 písm. c/ CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že ak žalovaní sú zapísaní v katastri
nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností. žalobca má naliehavý právny záujem na určení
svojho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v
katastri nehnuteľnosti. Určovacia žaloba má vo všeobecnosti predovšetkým preventívny charakter, ktorý
spočíva v tom, že s jej pomocou možno pomôcť pri odstránení (či aspoň znížení) stavu ohrozenia práva

či neistoty v právnom vzťahu v prípade, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o určenie neplatnosti notárskej
zápisnice č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs 59272/2007 zo dňa 21. 12. 2007, že nie je daný
naliehavý právny záujem a v podrobnostiach poukazuje na dôvody prvoinštačného súdu.

13. Súd prvej inštancie oprel svoje zamietajúce rozhodnutie, keď konštatoval, že ochrana
dobromyseľného nadobúdateľa vlastníckeho práva (žalovaných) má prednosť pred ochranou
žalobcovho vlastníckeho práva a to s poukazom na vyššie uvedené a že žalobca nepreukázal naliehavýprávny záujem na tejto žalobe. Z vykonaného dokazovania mal za nepochybne preukázané, že žalovaní
v I. - III. rade nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam dedením a to na základe Osvedčenia
o dedičstve 8D/335/2015, Dnot 239/2015 zo 17.12.2015 v znení doložky k osvedčeniu o dedičstve zo

dňa 20.6.2016 - Z 2170/16, č. zmeny 192/16 a teda dobromyseľne a v dobrej viere v to, že poručiteľovi
vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam svedčalo a bolo osvedčené i zápisom v katastri a bol platným
vlastníkom predmetných nehnuteľností.

14. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/31/2020 došlo k vyriešeniu otázky, či je nutné

zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“
- nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá - aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako
nespravodlivé. Z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery
aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje. Konštatoval vo svojich
dôvodoch, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 6Cdo/71/2011, je možné prelomiť ochranu dobrej

viery nadobúdateľa len celkom výnimočne. Týmto rozhodnutím sa odklonil od ustálenej rozhodovacej
činnosti, keď konštatoval, že o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení
potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal,
prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom,
že v skutočnosti subjektu, ktorý je nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností takéto právo

nesvedčí. V kontexte tohto rozhodnutia musí byť dobrá viera hodnotená veľmi prísne, pričom napokon
ani Najvyšší súd nekonštatoval dobrú vieru nadobúdateľa - v danom prípade vydražiteľa.

15.DokoncaajvrozhodnutíÚstavnéhosúdu(I.ÚS549/2015),ktorécitovalprvoinštančnýsúdvosvojom
rozhodnutí, ktoré nie je možné považovať za dovolacie rozhodnutie, zvýraznil Ústavný súd v prospech

„bona fides“ právny názor, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere.
Tu je dôležité vyriešenie i skutkových okolností sporu. Pretože zodpovedanie problematických otázok
je vždy v konkrétnom prípade jedinečné. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí s preferenciou princípu
„nemo plus iuris“ akcentoval okolnosti, ktoré skutkovo ani právne v prípade uvádzaných rozhodnutí
Ústavného súdu v hre neboli. Konštatoval ďalej vo svojich dôvodoch, poukazujúc na ďalšie rozhodnutia,

že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje
(derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani
nemohol ďalej platne previesť. Ochrana poskytujúca nadobúdateľom nie je takej intenzity, aby zabránila
vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností
nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri. Nadobudnutie vlastníctva od

nevlastníka nie je v Občianskom zákonníku upravené ako pravidlo, ale len ako výnimka z pravidla. Tieto
výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil.
je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse
habet“ - nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré sám nemá - aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť
ako nespravodlivé. Z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť

možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v
iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje.

16. So zreteľom na obsah žaloby, vyjadrenia žalovaných, za ťažisko konania pred súdom prvej inštancie
v prejednávanej veci treba považovať riešenie otázky, či boli splnené predpoklady pri posudzovaní
podmienok vydržania právneho predchodcu žalovaných.

17. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou

alebo kto vykonáva právo pre seba.

18. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky 31okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa
predpokladá, že držba je oprávnená.

19. Podľa § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe inýchskutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,
nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

20. Podľa § 134 Obč. zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe
po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno
nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu
byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku
1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie

doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

21. Konanie o určenie vlastníckeho práva na súde je sporové konanie, ktoré je ovládané dispozičnou
zásadou. Predmetom dokazovania sú v zásade tvrdenia strán sporu. Strany sporu majú procesnú
dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Procesný
dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena a

v konečnom dôsledku môže byť žaloba z tohto dôvodu zamietnutá. Posúdenie, ktorá zo strán sporu
má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, závisí od znenia hmotnoprávneho predpisu,
o ktorý sa uplatnené právo opiera. Navrhovanie dôkazov v zmysle cit. zák. ustanovenia má priamu
spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže strana splniť od začiatku konania v žalobe,
vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní

pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a
vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v
rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie.
Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového

základuzistenéhozdôkazovnavrhnutýchstranamivopačnomprocesnompostavenínežjestrana,ktorá
nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť.

22. Občiansky zákonník vydržanie až do novelizácie (zák. č. 131/1982 Zb.) t. j. do 01.04.1983
neupravoval. Až uvedená novela OZ v ust. § 132a, § 135a novoupravila ochranu držby a vydržanie s

možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983, s tým, že tento čas sa
neskončil skôr než 01.04.1984. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb.,
účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho
práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.
januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.

Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992
podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j.
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto
dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. Pochybnosti ohľadne započítania oprávnenej držby aj pred
1. januárom 1992 preklenula súdna prax (R 83/2002, Rč 50/2000) tak, že pre vydržanie treba do doby

oprávnenej držby započítať aj dobu pred 1. januárom 1992. Vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia
vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona,
nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným
držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav

užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,

ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý dôvod (titulus putativus),
teda, ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí“. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na

všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba.
Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo
právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný
okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva“.

23. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisu, vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie konštatuje,
že súd prvej inštancie sa dôsledne nezaoberal plynutím 10 ročnej vydržacej doby právneho predchodcu
žalovaných, keď tento sám prehlásil v Notárskej zápisnici č. N 475/2007, NZ 59747/2007, NCRIs
59272/2007 zo dňa 21.12.2007, ako dátum vstúpenia do užívania sporných nehnuteľností deň
13.10.1993. Týmto dňom začala plynúť 10 ročná vydržacia lehota a uplynula dňom 13.10.2003,

kedy malo dôjsť k vydržaniu sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalovaných. Avšak listiny
nachádzajúce sa v spise na č.l. 41 a 42 preukazujú iné okolnosti spochybňujúce dobromyseľnosť
právneho predchodcu žalovaných. Je potrebné celú dôkaznú situáciu opätovne preskúmať a až
následne konštatovať, či boli, resp., neboli splnené podmienky vydržania sporných nehnuteľností
právnym predchodcom žalovaných. Následne s poukazom na rozhodnutie NS SR 7Cdo/31/2020 sa
zaoberať samotným postavením žalovaných. Notárska zápisnica bola spísaná dňa 21.12.2007 na

Notárskom úrade v A. N. a žalobca podal na súd žalobu dňa 19.12.2017.

24. Pre vyššie uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.
c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle § 391 ods. 1 CSP. Názorom odvolacieho súdu
je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne aj o

náhrade trov odvolacieho konania (396 ods. 3 OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).