Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/11/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8204116470
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8204116470.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému D. W., nar. X.XX.XXXX, bytom T. XXX/XX, XXX XX J., štátny občan
SR, o vymoženie 474,67 eur, o odvolaní oprávneného a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa

HOOS, Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti uzneseniu Okresného súdu
Bardejov č. k. 3Er/500/2004-23 zo dňa 20.4.2012 a o návrhoch oboch odvolateľov na prerušenie
konania, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a o zastavení exekúcie.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

N e v y h o v u j e návrhu oprávneného na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
na rozhodnutie o predbežnej otázke.

O d m i e t a odvolanie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080
01 Prešov, IČO: 42 176 778, proti výroku uznesenia o nepripustení vstupu do konania ako vedľajšieho
účastníka na strane povinného.

Z a m i e t a návrh Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, 080

01 Prešov, IČO: 42 176 778, na prerušenie konania a jeho žiadosti na predloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru EÚ n e v y h o v u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom nepripustil vstup
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 15, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778
(teraz so sídlom Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
povinného. Zároveň vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom Ing. JUDr. Karolom Mihalom pod č.

EX 1860/04 za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne zamietol návrh oprávneného zo dňa 18.11.2010 na
zmenu súdneho exekútora a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie samostatným uznesením.

Výrok o nepripustení Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 01 Prešov,
IČO: 42 176 778 do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného odôvodnil tým, že vedľajšie

účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastníci vystupujú
v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Vedľajšie účastníctvo ako inštitút lenzákladného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov
ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné. V tejto
súvislosti súd prvého stupňa poukázal na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 1Cdo/106/2008. Napriek tomu, že vedľajšie účastníctvo je v exekučnom konaní z dôvodov
uvedených vyššie vylúčené, súd postupujúc v zmysle zásady, že o každom relevantnom procesnom
podaní v konaní je potrebné rozhodnúť vo forme uznesenia, rozhodol, že vstup tohto Združenia do
konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného nepripúšťa. Výrok o neprípustnosti a zastavení
exekúcie zdôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Vychádzal

zo zistenia, že exekučným titulom v danom prípade je notárska zápisnica spísaná dňa 12.9.2004 v
Bratislave notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou. V zmysle bodu 2./ notárskej zápisnice, mal byť Mgr.
Tomáš Kušnír povinným splnomocnený (plnomocenstvom obsiahnutým v zmluve o úvere ako prílohe
notárskej zápisnice), na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. uznať jeho záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp.
pre exekúciu. Takéto splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, obsiahnuté v zmluve o úvere

zo dňa 30.10.2003, na základe ktorého konal pri spísaní notárskej zápisnice, považoval súd za
neplatné. Jedným z dôvodov je to, že toto splnomocnenie na uznanie dlhu malo byť dlžníkom udelené
splnomocnencovi v čase, keď žiadny dlh neexistoval, nakoľko v tom čase nemohlo byť zrejmé, či vôbec
a ak áno, kedy a v akom rozsahu dlžník poruší záväzok splácať poskytnutý úver, t. j. dlžník sa ním
vopred vzdal svojho práva na uznanie, resp. neuznanie dlhu v dobe, keď ešte nemal ani nemohol mať

vedomosť o jeho prípadnom vzniku, ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie je neurčité, všeobecné
a absolútne neplatné. Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je
neplatný. Predmetné splnomocnenie tieto zákonné požiadavky nespĺňa. Najdôležitejšou náležitosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je súhlas povinného s jej vykonateľnosťou. Totiž až tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon

povinnosti uvedenej v jej obsahu. Za povinného mal pri tak vážnom právnom úkone, akým je spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, konať advokát, ktorý o povinnom mohol mať v čase prijatia
splnomocnenia len takú vedomosť, že je v omeškaní s peňažným záväzkom a že si tohto advokáta
nevybral, ale „bol mu vybraný“ oprávneným ako veriteľom. Splnomocnenie, ktoré povinný „udelil“ pri
podpise zmluvy, ktoré prijal advokát za účelom uznania jeho dlhu voči oprávnenému, je obchádzaním

zákona neplatným právnym úkonom a aj uznanie dlhu na základe takéhoto udeleného splnomocnenia
je taktiež absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal aj na to, že samotnú úverovú zmluvu v
mnohých jej ustanoveniach (napr. v časti bodu 06 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, kde mal
byť „dohodnutý“ úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, teda 91,25 % ročne), považoval za absolútne
neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a pre ich nesúlad s ustanovením § 23a ods. 2 v tom čase účinného

zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Oprávneným vybraný splnomocnenec povinného v
notárskej zápisnici
uznal aj od počiatku neexistujúce záväzky povinného. Notárska zápisnica je verejná listina podľa §
134 O.s.p., ktorá je bez ďalšieho platná v celom rozsahu, ale v prípade, ak nemá náležitosti, ktoré
zákon vyžaduje, nie je ani verejnou listinou, ani spôsobilým exekučným titulom. Splnomocnenie, na

základektoréhobolaspísanánotárskazápisnica,jetotižneplatné.Keďžejeneplatnésplnomocnenie,na
základe ktorého bola spísaná notárska zápisnica, ani táto nemôže byť platná. Notárska zápisnica, ktorú
oprávnený predložil ako exekučný titul, nie je listinou o právnom úkone o uznaní dlhu povinného, lebo
pre neplatné splnomocnenie účastníka na strane povinnej osoby nie je verejnou listinou, ani spôsobilým
exekučným titulom, na podklade ktorého možno viesť exekúciu, je absolútne neplatná a ako taká je

nulitným aktom. Zároveň exekučný súd poukázal na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto
súvislosti, ako aj rozhodnutia iných súdov. S poukazom na tieto zistenia vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zastavil ju. Vzhľadom na zastavenie exekúcie nebolo možné vyhovieť návrhu na zmenu súdneho
exekútora a preto tento návrh zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podalo odvolanie Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, pôvodne
Važecká 15, 080 05 Prešov, v súčasnosti Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej
len „Združenie“) a oprávnený.

Odvolanie Združenia smeruje len proti výroku o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania. V

dôvodoch odvolania Združenie poukázalo na ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého o
prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Z uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania. Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia, pri absenciinávrhu na takéto rozhodnutie. Nesúhlasí s názorom súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené
v exekučnom konaní. S účinnosťou od 15.10.2008 bola do Občianskeho súdneho poriadku zavedená
tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať v konaní ako vedľajší účastníci a túto skupinu

účastníkov legitimizuje na vstup do konania samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Pôsobenie vedľajšieho účastníka
v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so zámerom
chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o napĺňanie cieľov EÚ pri zabezpečení vysokej úrovne ochrany
spotrebiteľov. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach,

v ktorých sú oprávnenými najmä nebankové subjekty, azda k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu
spotrebiteľskýchpráv,paradoxnezaaktívnejasistenciesúdovSR.Exekučnésudydlhoročnevykonávajú
exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov ako paaktov, prípadne na podklade notárskych
zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej
vykonateľnosti. V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, preto „ožívajú“ inštitúty zo
základného konania (dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné). S poukazom na

uvedené má za to, že vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania je zákonný, odôvodnený
a spoločensky žiaduci, pretože priemerný spotrebiteľ je neinformovaný a nedokáže poukázať na
neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Ak by mal súd aj napriek tomu pochybnosti o
možnosti vedľajšieho účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, v ktorom sa
vymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky,

navrhuje toto konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť
prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej na výzvu súdu predloží. Navrhuje, aby sudca napadnutému
odvolaniu vyhovel, v opačnom prípade navrhuje predložiť vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu s tým,
aby tento napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie.

Oprávnený svojim odvolaním vytýka súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, zároveň svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne
zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že
exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu nesprávne,
uviedol, že súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému

rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. Poukázal na možnosť vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je
jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť.
Všeobecný súd, podľa jeho názoru, nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto

garancie ovplyvňovať výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný
súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v
súlade s platnými predpismi. Uviedol, že povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa nápravy
cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo domáhať sa náhrady škody. Vzhľadom na to, že platná
notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto

titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného sudu v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti. V rámci skúmania exekučný súd teda nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť.
Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným
titulom. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú
príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie.
Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho
preto voči povinnému vymáha. Uviedol, že exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Tvrdil, že

plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie
je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 OZ. Poukázal na to, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi
plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby
predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak by mali všetky náležitosti platného

právneho úkonu. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.Podaním zo dňa 26.7.2012 oprávnený navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na uznesenie Ústavného

súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis. zn. I.ÚS120/2012 - 12, v ktorom sa okrem iného uvádza, že
„... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní
formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a
notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení

neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41
ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu
sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné
splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom
povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“. V analyzovanom prípade Ústavný súd SR

uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi
predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne
ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku
nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej

a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne
nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným postupom by exekučný súd
odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný poriadok umožňoval a

aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy predstavujúcej
poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných
pokút) (§ 41 ods. 3 a § 240a Exekučného poriadku). Súd považuje za neprijateľnú podmienku podľa
§ 53 ods. 1 OZ, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo

pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer
medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa.
Uvedenýzáversúduneobstojíasúdhonijakonezdôvodnil.Sudcasanijakonevysporiadalsvýkladovými
pravidla uvedenými v Smernici Rady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol,

na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán.
Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne
nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice
nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale

v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a
následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to,
aby každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho

právneho základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže
za istých okolností zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním
vnútroštátneho súdu. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden
oprávnenýprostriedok.Ak taký súd,ktorýjesúdom,protiktoréhorozhodnutiuužnietžiadnehoprávneho
prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka
ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Opravným prostriedkom

sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny právny prostriedok,
ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť
v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú
sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnychotázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade
prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu

súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a
následnejaplikáciivnútroštátnymsúdomSR.Podľanázoruoprávnenéhobyustanoveniavnútroštátneho
práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1

Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v
rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol
preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní EÚ predložiť
prejudiciálne otázky v znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Sudca prvostupňového súdu, ktorému bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovel a
vec postúpil na ďalšie rozhodnutie v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 1,3 O.s.p). Predmetom preskúmavania nebol
výrok uznesenia o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora. Tento výrok nebol odvolaniami
napadnutý, nadobudol
právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a §
206 ods. 2 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že

ani odvolanie oprávneného, ani odvolanie Združenia nie je opodstatnené.

Pred rozhodnutím o podaných odvolaniach sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu
oprávneného a Združenia na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd, či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod

prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20).

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre
vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať
požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase
podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva

tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité
pre výklad práva Spoločenstva,
ktorýmáposkytnúť.Tietoúvahyvšaknijakoneobmedzujúvoľnúúvahuvnútroštátnehosudcurozhodnúť,
v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru,
keďže tento sudca je jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania,

ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej
pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie

členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.
rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu

sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku
súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto

nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené

len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie
Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý
neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku

(rozsudok Súdneho dvora ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situácie sú opísané v rozsudku Cilfit/Ministero della Sánitá zo dňa 6.10.1982 283/81, Zb. s. 3415, body

10 a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže
mať, bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak
je vzniknutá otázka vecne zhodnás otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade alebo, ak sporná
právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu na povahu konania, z
ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne zhodné. Treťou situáciou je

taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozhodné
pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán
dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa
bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,
je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že
odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu. Združenie svoju otázku ani nesformulovalo.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je

dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/
EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58
ods. 2 Exekučného poriadku.

Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie
rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v
tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia

Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu
komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)

O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o
predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne
nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto
žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Preto odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v ním
navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

V podstate z totožných dôvodov nevyhovel ani žiadosti na prerušenie konania podanej Združením na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS. K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie

je možné prerušiť s výnimkou stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb.
o konkurze a vyrovnaní platného do 31.12.2005.

Pri preskúmavaní odvolania podaného Združením, proti výroku o nepripustení vstupu do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane povinného, odvolací súd prednostne posudzoval, či Združeniu svedčí

subjektívna legitimácia na podanie odvolania a dospel k záveru, že v prejednávanej veci Združenie nie
je na podanie odvolania oprávnenou osobou.Subjektívnu legitimáciu na podanie odvolania zákon priznáva v prvom rade účastníkovi konania.
Za zákonom určených podmienok je na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v
sporovom konaní legitimovaný aj vedľajší účastník.

Kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje ustanovenie § 37 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov
(v ďalšom texte už len „Exekučného poriadku“).

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 2 Exekučného poriadku ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctvemanželov,účastníkomkonania,akideotietoveci,jeajmanželpovinného,akdozačatia

exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.

Vedľajšie účastníctvo (§ 93 O.s.p.) je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom
účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Zákonodarca výslovne

vylučuje možnosť vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo
určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O.s.p.). V nesporovom, resp. mimosporovom
konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť
vedľajšieho účastníctva.

Z týchto dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie
aplikovateľné (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Pokiaľ teda prvostupňový súd v exekučnom konaní nepripustil vedľajšie účastníctvo
Združenia, plne rešpektoval platnú procesnú úpravu. Takýto záver súdu prvého stupňa korešponduje

aj s názormi v právnej teórii i v právnej praxi. Už zo samotnej povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva
vyplýva, že je možné len v sporovom konaní. Použitie ustanovenia o vedľajšom účastníctve je v konaní
o výkon rozhodnutia (exekúciu) pojmovo vylúčené (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/106/2008
zo dňa 25.11.2008, Občiansky súdny poriadok, Komentár I. diel 2.vydanie, Praha: C.H.Beck, 2012, s.
327). Najnovšie zaujal k tejto problematike stanovisko Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 10.10.2012

sp. zn. 6 Cdo 207/2011. Podľa tohto rozhodnutia „účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať
len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z
účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie .... V exekučnom konaní je z
povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým.....“.

Uznesenie súdu prvého stupňa v prvom výroku je obsahovo oznámením súdu Združeniu, že vedľajšie
účastníctvo nie je v konaní prípustným. Tento výrok rozhodnutia nemožno posudzovať ako rozhodnutie
o prípustnosti účastníctva na návrh, tak ako je to upravené v § 93 ods. 3 O.s.p.. Inak v sporovom
konaní totiž platí, že o neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania rozhoduje súd na návrh
účastníka, prípadne už v konaní vystupujúceho vedľajšieho účastníka. V predmetnej veci však exekučný

súd oznamoval subjektu, ktorý mal záujem o vstup do konania to, že v exekučnom konaní vedľajšie
účastníctvo nie je prípustné.

Ak subjekt, ktorý mal záujem o vstup do konania ako vedľajší účastník, sa vedľajším účastníkom nestal,
nie je ani subjektívne legitimovaný na podanie odvolania.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie Združenia v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
odmietnuť.

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o

vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Aj keď v podanom odvolaní sa deklaruje, že sa
ním napáda celé uznesenie súdu prvého stupňa, dôvody odvolania, ktorými je odvolací súd viazaný,
sa nezmieňujú o výroku, ktorým bol zamietnutý návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, proti
ktorému inak odvolanie nie je prípustné (§ 251 ods. 3 a §44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej Exekučný
poriadok). Keďže však v preskúmavanej veci rozhodoval vyšší súdny úradník, podanie odvolania proti
tomuto výroku má za následok zrušenie tejto časti uznesenia a vznik povinnosti sudcu rozhodnúť o tomto

návrhu opätovne (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právnyúkon,oktorýide,aniten,záujmyktorésúvrozporesozáujmamizastúpeného.Samotnámožnosť
existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo
formulárovej spotrebiteľskej zmluve koná na základe vôle veriteľa opakovane aj
v iných spotrebiteľských zmluvách, čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu
dlžníka. Zástupca dlžníka, ktorý túto funkciu vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní
viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu

plnej moci tvoriacej súčasť spotrebiteľskej zmluvy.

Pri zastupovaní dlžníka (povinného) pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastúpeného zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej

skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo
o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté
medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho
istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených
rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Splnomocnenie bolo súčasťou formulárovej

zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 sp. zn. 3Cdo63/2009 „aj
pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska

zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa
podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska
zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho
vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej osoby,
povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových
a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica zo dňa
12.9.2004 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom
v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr.

Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 30.10..2003.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
23.11.2011 č. k. I.ÚS 456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie
zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex

officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto
predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.V náväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010

z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o
úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala
záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v
tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať

výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a
určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka
a v akom
rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v
zmluveoúvere,vytváraširokýpriestorprekonanieaprávneúkonysplnomocnenca,správnehoodvolací
súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola

zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej
vôli pri zvolení si
zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca.

Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon
uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre
osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť
exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého

vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky
II.ÚS 499/2010 a II.ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny
predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho

predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v
iných ustanoveniach exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým

exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania
exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v
prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§
57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku
v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré

je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní
zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku
v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení),

pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa
exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli
alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. prvostupňové uznesenie potvrdil ako vecne
správne.

Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že o trovách konania bude
rozhodovať prvostupňový súd po právoplatnosti tohoto uznesenia. V súlade

s § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súčasne aj o trovách odvolacieho konania.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.