Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. august 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/170/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117230985
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:6117230985.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: P.. Z. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. T., A.
XX, o zaplatenie sumy 8.156,55 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 17.apríla 2019 č. k. 7Csp/17/2018-217, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 písm. d), § 17 ods. 4
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,§ 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 524, § 525, §
565, Občianskeho zákonníka, § 89 ods. 1, § 92 ods. 8, § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, §
255 ods. 1 CSP, ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žalobu žalobcu
v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je treba zamietnuť.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah návrhu na vydanie platobného rozkazu v
rámci upomínacieho konania doručeného Okresnému súdu Banská Bystrica, ktorým návrhom sa
právny predchodca žalobcu (Prima banka Slovensko, a.s.) domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy
8.156,55 eura s príslušenstvom. Dôvodil tým, že jeho právny predchodca (Sberbank Slovensko, a.s.)
so žalovanou uzatvoril dňa 11.02.2014 zmluvu č. XXXXXX, neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli aj
Všeobecné obchodné podmienky. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovanej peňažné prostriedky
a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Poukázal na to, že

žalovaná porušila svoje povinnosti platiť splátky v termínoch splatnosti, a preto podaním zo dňa
13.05.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 02.06.2015 a súčasne vyzval žalovanú na
úhradu dlžnej sumy najneskôr do dňa 01.06.2015. Ďalej uviedol, že pohľadávka ku dňu 12.05.2015
predstavovala sumu 8.532,64 eura, pričom neuhradená istina predstavovala sumu vo výške 8.156,55
eura. Záverom dodal, že v konaní si uplatňuje len sumu istiny úveru bez príslušenstva pohľadávky vo
výške 376,09 eura.

3. Súd prvej inštancie zo skutkového stavu zistil, že spoločnosť Sberbank Slovensko, a.s. a žalovaná
uzatvorili dňa 11.02.2014 zmluvu o spotrebnom úvere č. XXXXXX. Na základe tejto zmluvy spoločnosť
Sberbank Slovensko a.s. poskytla žalovanej úver vo výške 8.500,- eur s tým, že žalovaná sa zaviazala
splatiť úver spolu s úrokmi v pravidelných mesačných anuitných splátkach (počet 120) vždy k 20. dňu vmesiaci, po 108,44 eura, s termínom prvej splátky ku dňu 20.03.2014. Konečnú splatnosť si dohodli ku
dňu 20.02.2024. Listom zo dňa 13.05.2015 spoločnosť Sberbank Slovensko, a.s. vyhlásila predčasnú/
mimoriadnu splatnosť úveru č. XXXXXX ku dňu 02.06.2015 pre porušovanie povinností dlžníka splácať

úver v dohodnutých termínoch a dohodnutej výške splátky a súčasne vyzvala žalovanú o zaplatenie
celej pohľadávky s príslušenstvom, ktorá ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti predstavovala sumu
8.532,64 eura, a to najneskôr do 01.06.2015. Spoločnosť Sberbank Slovensko, a.s. pokusom o zmier
zo dňa 22.06.2017 vyzvala žalovanú na splnenie pohľadávky vo výške 10.399,60 eura (istina 8.156,55
eura, úrok 2.243,05 eura).

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade ide
o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Dodal, že predmetná zmluva obsahuje
všetky náležitosti zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Poukazujúc na to,
že zákon o bankách nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postúpení
pohľadávok z bánk na iné subjekty, riešil ako zásadnú otázku, či v danom prípade boli podmienky na

postúpenie tzv. bankovej pohľadávky, splnené. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách, v ktorom sú upravené predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky,
ktorých splnenie v spore preukazuje žalobca. Uviedol, že v danom konaní bolo povinnosťou žalobcu
preukázať, že je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom a platne nadobudol pohľadávku od
pôvodného veriteľa žalovanej - Prima banka Slovensko, a.s. (právny nástupca Sberbank Slovensko,

a.s). Zdôraznil, že v prípade pohľadávky banky je spôsobilým predmetom postúpenia iba pohľadávka
banky, ktorá je splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve banky na plnenie po tom, čo bol
klientbankynepretržitedlhšieako90kalendárnychdnívomeškaní.Uvedenépredpokladysúzákonnými
predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Ide
o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky

porušuje zákon, a je preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný.

5. Súd dospel k záveru, že v danej veci žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pre platné postúpenie pohľadávky. Mal za to, že žalobca v konaní
nepreukázal, že práve banka (Sberbank Slovensko, a.s.) písomne vyzvala a výzvu doručila žalovanej v

súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, nepreukázal doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru zo dňa 13.05.2015 žalovanej. Poukázal na to, že pokus o zmier zo dňa 22.06.2017,
oznámenie o zverení pohľadávky do mandátnej správy zo dňa 23.06.2015 takúto výzvu nenahrádza.
Uviedol, že žalovaná v konaní poprela, že by jej bola doručovaná výzva na zaplatenie dlžnej sumy
omeškaných splátok, ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. V zmysle uvedených

skutočností súd prijal záver, že nakoľko nebolo preukázané doručenie výzvy žalovanej v súlade s § 92
ods. 8 zákona o bankách a súčasne aj doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru
zo dňa 13.05.2015, je postúpenie banky na inú spoločnosť neplatné.

6. Pre úplnosť dodal, že znenie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne

povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam
Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§524 a nasl.). Opätovne zdôraznil, že postúpenie
pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách
je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa

§ 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť
prihliadať ex offo. Záverom poukázal na argumentáciu žalobcu o tom, že predchodca žalobcu a
žalovaná sa mali dohodnúť na odchýlnej úprave a to priamo v článku 22.4 VOP a v zmluve v článku
6 bod 5, ktorý sa týka iba udelenia súhlasu žalovanej a neobsahuje žiadnu osobitnú úpravu pre
postúpenie pohľadávky banky. Dodal, že v prípade čl. 22.4 VOP nemožno hovoriť o odchýlnej úprave

vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky, pretože za odchýlnu úpravu nemožno považovať iba dojednanie
vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie je individuálne dojednanie zmluvných strán. V
tejto súvislosti uviedol, že povaha ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách bráni odklonu od jeho znenia v
neprospech spotrebiteľa, čo explicitne zákonodarca naznačil v ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý žiadal
rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie, resp. navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzaz nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom súdu, že žalobca v konaní
nepreukázal písomnú výzvu banky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Mal za to, že podanú
žalobu je potrebné považovať za výzvu veriteľa na úhradu dlžnej sumy. Poukázal na to, že podľa článku

6 bod 5 zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 612427 zo dňa 11.02.2014 žalovaná súhlasila, že pôvodný
veriteľ je oprávnený postúpiť pohľadávku voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť svoje záväzky
zo zmluvy na tretiu osobu. Dôvodil, že ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov
medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku
nevylučuje, pričom ust. § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných

vzťahov. V danom prípade si zmluvné strany dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného
zákona. Uviedol, že vo Všeobecných obchodných podmienkach si zmluvné strany dohodli možnosť
postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy.
Vzhľadom k tomu je možné konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Bol toho názoru,
že uvedené zmluvné ustanovenie nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami. Mal za to, že súd
prvej inštancie sa predmetnou argumentáciou nijako nezaoberal a ani sa s ňou nevysporiadal. V tomto

smere poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 10.01.2018 č.k. 24Co/147/2017- 190
a uznesenie Krajského súdu v prešove zo dňa 08.02.2018 č.k. 10Co/57/2017-230. K vyhláseniu o
predčasnej splatnosti zo dňa 13.05.2015 uviedol, že toto spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách. Poukázal na to, že z tejto výzvy je zrejmé, že žalovaná bola vyzvaná na úhradu
dlžnej sumy vzniknutej titulom zmluvy o splátkovom úvere. Rovnako uviedol, že žalovaná bola ku dňu

postúpenia pohľadávky viac ako 90 dní nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, a to aj napriek
doručeniu výzvy na úhradu.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
27.06.2019. Nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní a mala za to, že súd vo veci úplne

zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec
správne právne posúdil. Preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej

len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a
po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny dostatočne
odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2
CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie

právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí uviedol.

11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie

vec správne právne posúdil v otázke nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Rovnako
správne vyhodnotil posudzovaný právny vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský a zároveň
postupoval správne, keď sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či žalobca je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana na

opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o
absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď síce žalobca predložil Zmluvu o postúpení
pohľadávok zo dňa 28.03.2013, ale nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie
predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Prima banky, a.s. voči žalovanej ako dlžníkovi vyplývajúcich

z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.

12. K námietkam odvolateľa odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpenímpohľadávky, preto pokiaľ došlo k postúpeniu pohľadávky banky v rozpore s týmto ustanovením, je treba
takýto právny úkon považovať za neplatný. Úpravou § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na
mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s
bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi
tretej osobe, ktorý vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pritom nepodlieha dozoru a dohľadu
NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie
úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Ustanovenie §

92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho
banka na jej splnenie písomne vyzvala. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
žalobca v konaní nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky žalovanú riadne písomne vyzvala
na splnenie jej záväzku a táto napriek tomu zostala v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní a rovnako žalobca nepreukázal doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru

zo dňa 13.05.2015 žalovanej. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka. Odvolací súd rovnako prisvedčil súdu prvej inštancie, že pokus o zmier, alebo
oznámenie o zverení pohľadávky do mandátnej správy zo dňa 23.06.2015 výzvu nenahrádza.
13. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku, že v predmetnej veci si zmluvné
strany dohodli postúpenie pohľadávky, a to s poukazom na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktorý

pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, keďže ust. §
92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Ustanovenie § 89 ods.
1 prvej a tretej vety pred bodkočiarkou zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, na
ktoré žalobca vo vyjadrení v priebehu odvolacieho konania o. i. poukazoval, uvádza: „Banka a pobočka
zahraničnej banky pri vykonávaní bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a

vykonávajú obchody so svojimi klientmi na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky. Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a
povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis
výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.“
Odvolací súd na základe odkazu žalobcu na citované zákonné ustanovenie však poznamenáva, že

tvrdenie žalobcu, že v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach (ďalej aj „VOP“) si zmluvné
strany mohli dohodnúť postup pri postúpení pohľadávky na tretí subjekt podľa § 89 ods.1 zákona o
bankách odchýlne od toho, ako je upravený v § 92 ods. 8 tohto zákona, nie je správne. Podľa názoru
odvolacieho súdu z povahy ust. § 92 ods. 2 vyplýva, že sa od jeho znenia nemožno odchýliť. Odvolací
súd v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.

marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, z ktorého vyplýva, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona
o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci
podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto
úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39
O. z.). Zároveň dovolací súd v odôvodnení uvedeného rozhodnutia uvádza: „Tým, čo je ale z pohľadu

správnosti úvah nižších súdov v prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším,
je to, že zadefinovanie v rámci bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k
postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia
takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa
subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce,

že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti
správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu
presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným
spôsobom.“
14. S poukazom na uvedené odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne uzavrel,

že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nepripúšťa možnosť odchylnej úpravy. Navyše správne súd
prvej inštancie konštatoval, že ani článok 6 bod 5 zmluvy neobsahuje žiadnu osobitnú úpravu pre
postúpenie pohľadávky banky. V článku 6 bod 5 zmluvy je upravený súhlas dlžníka, že Sberbank
je oprávnená postúpiť pohľadávku voči dlžníkovi na tretiu osobu alebo previesť svoje záväzky zo
zmluvy na tretiu osobu. V čl. 22.4 Všeobecných obchodných podmienok je uvedené: „a) ak sa banka

s klientom nedohodli inak a nie je to v rozpore s osobitnými právnymi predpismi, Banka je oprávnená
postúpiť tretej osobe akúkoľvek svoju pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta, b) Banka je
oprávnenápreviesťsvojezáväzkyvočiklientovinatretieosobyajbezsúhlasuklienta,akosobitnýprávny
predpis neustanovenia inak.“ Žalovaný na základe tohto ustanovenia vyvodzoval, že vo Všeobecnýchobchodných podmienkach si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú
počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Ani s týmto tvrdením sa odvolací súd
nestotožnil, keďže nie je možné obísť zákonné podmienky postúpenia uvedené v § 92 ods. 8 zákona

o bankách, navyše zmluvnou podmienkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorú
nemožno považovať za individuálne dojednanie zmluvných strán.

15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná nepriznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).