Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. september 2020

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 10C/474/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7802899622
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Tengely
ECLI: ECLI:SK:OSRV:2020:7802899622.40

Uznesenie

Okresný súd Rožňava, v právnej veci žalobkyne: X.. J. P., narodená XX.X.XXXX, bytom XXX XX
A., G. XXXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Harakály, Mlynská 28, 040 01 Košice, IČO:
00620157, proti žalovanej: Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava,
IČO: 36062235, zastúpenej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad č. 4, 815 74
Bratislava, IČO: 00151700, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o sťažnosti žalovanej proti uzneseniu

10C/474/2002-799 zo dňa 21.4.2020 o výške náhrady trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava číslo konania 10C/474/2002-799 zo
dňa 21. apríla 2020 o výške náhrady trov konania z a m i e t a .

II. N e p r i z n á v a žiadnej zo strán právo na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka rozhodol uznesením
10C/474/2002-799 zo dňa 21. apríla 2020 o výške náhrady trov konania v konaní o náhradu škody z
ublíženia na zdraví tak, že zaviazal žalovanú nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 13.661,62 Eur
a zároveň nahradiť znaleckej organizácii: forensic.sk, Inštitútu forenzných medicínskych expertíz, s.r.o.,
trovy znaleckého dokazovania vo výške 1.509,29 Eur.

2. Voči uvedenému uzneseniu podala v zákonnej lehote sťažnosť žalovaná z dôvodu, že rozhodnutie
nepovažuje za správne z viacerých dôvodov.

3. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/21/2009, v ktorom
je uvedené, že trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa nemôžu
posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo

každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.

4. Žalovaná poukázala na to, že právo úspešnej strany sporu na náhradu trov konania neznamená, že
by súd mal takejto strane priznať akékoľvek trovy, aj nedôvodné, resp. neúčelne vynaložené a účelovosť
vynaložených trov konania je potrebné posudzovať vždy v závislosti od konkrétnych okolností danej
veci. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania sa vždy musí prihliadať na to, či sa jedná o trovy potrebné

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

5. Konajúci súd takto nepostupoval pokiaľ priznal trovy konania aj za úkon písomné podanie zo dňa
21.7.2014 - návrh na zmenu účastníka. Tak, ako to vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa toto podanie o
zmene účastníka konania následným podaním doručeným súdu 26.3.2015 vzala späť, čo znamená, že
týmto úkonom nesledovala cieľ konania, preto takýto úkon nebol opodstatnený a ani účelný a neexistuje

zákonný dôvod na jeho priznanie.6. Z ďalších priznaných úkonov žalovaná namietala priznanie náhrady trov konania za písomné podanie
zo dňa 22.10.2018, o ktorom nemala vedomosť a preto nebolo možné preveriť správnosť rozhodnutia
o priznaní trov konania a ani účel a dôvod úkonu.

7.Žalovanánamietalapriznanienáhradyzaporadysklientom,ktorémalibyťrealizovanédňa30.11.2015
a 19.12.2018 t.j. v dňoch nariadeného pojednávania, ktorých sa zúčastnil advokátsky koncipient
substitúta (JUDr. Szöllossyho) - JUDr. Šimoňák. Pokiaľ sa právny zástupca žalobkyne pre iné pracovné
povinnosti pojednávania nemohol zúčastniť, je dôvodné sa domnievať, že v uvedené dni nemohla byť

porada advokáta s klientom zrealizovaná. Namietala aj priznanie režijného paušálu a DPH k týmto
úkonom.

8. Žalovaná nesúhlasila s rozhodnutím konajúceho súdu v časti priznanej náhrady za stratu času vrátane
DPH v súvislosti s účasťou na pojednávaniach pred Okresným súdom Rožňava.

9. Poukázala na ustanovenie § 17 ods.1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., ktorej zmyslom je kompenzovať príjem,
ktorý advokát za uvedený čas môže dosiahnuť poskytovaním právnych služieb. Advokát sa osobne
pojednávaní nezúčastnil a preto mu táto náhrada nemala byť priznaná.

10. Advokát žalobkyne sa osobne nezúčastnil pojednávaní na Okresnom súde Rožňava v dňoch

9.11.2015, 30.11.2015, 16.12.2015 a 19.12.2018. Na pojednávaní sa zúčastnil advokátsky koncipient
substitúta JUDr. Peter Šimoňák. Advokát žalobkyne nebol v dôsledku nevyhnutnosti prepravy svojej
osoby na miesto konania pojednávania obmedzovaný vo výkone svojej advokátskej praxe aj v čase,
ktorý strávil advokátsky koncipient cestou na pojednávania, mohol vykonávať iné úkony právnej služby.
Keďže právna služba nebola poskytnutá advokátom, nemohla mu byť priznaná ani kompenzácia príjmu.

11. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/29/2015 zo dňa 19.4.2016 v
spojení s uznesením ÚS 511/2016, Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/727/2015-59, Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 17Co/1128/2015 zo dňa 10.2.2016, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn.
9C/19/2018 zo dňa 10.06.2019, Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/144/2016 v spojení s uznesením

NS Slovenskej republiky 1 CdoGpl/2017.

12. Žalovaná z vyššie uvedených dôvodov navrhla nepriznať ani náhradu cestovného za účasť na
pojednávaniach, na ktorých sa zúčastnil koncipient advokáta a navrhla zrušiť napadnuté uznesenie
alebo ho zmeniť v súlade s podanou sťažnosťou.

13. Žalovaná v podanej sťažnosti neodôvodnila to, prečo napáda aj výrok o náhrade trov znaleckej
organizácie napriek tomu, že sťažnosťou napadla celé uznesenie.

14. Zástupca žalobkyne k sťažnosti žalovanej proti uzneseniu 10C/474/2002-799 zo dňa 21. apríla 2020

o výške náhrady trov konania vo svojom vyjadrení zo dňa 25.6.2020 uviedol, že žalobkyňa nesúhlasí
s námietkami žalovanej, že súd nepostupoval pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania správne.
Žalovaná namietla konkrétne náhradu trov konania priznanú za úkony právnej pomoci a to návrh
na zmenu účastníka z 21.7.2014, písomné podanie z 22.10.2018 a porady s klientom 30.11.2015 a
19.12.2018. Všetky vyššie uvedené úkony právnej pomoci boli súdu známe, resp. preukázané a preto

nie je dôvod na nepriznanie náhrady trov konania za tieto úkony.

15. Žalovaná ďalej namietla priznanie náhrady za stratu času za úkony spočívajúce v právnom zastúpení
žalobkyne na jednotlivých pojednávaniach, na ktorých sa nezúčastnil advokát osobne, ale bol zastúpený
advokátskym koncipientom, nakoľko v takomto prípade náhrada za stratu času advokátovi nepatrí

a poukázala aj na súdne rozhodnutia niektorých súdov. Žalobkyňa rozhodne nesúhlasí s názorom
žalovanej, že náhrada za stratu času patrí právnemu zástupcovi len v prípade, pokiaľ úkony právnej
služby vykonáva osobne a pokiaľ tieto úkony vykonával prostredníctvom koncipienta, takáto náhrada
za stratu času mu nepatrí.

16.Žalobkyňapripustilasúhlassnázoromžalovanejvtom,žezmyslomustanovenia§17ods.1vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. je paušálnym spôsobom kompenzovať príjem, ktorý by advokát za čas strávený cestou
mohol dosiahnuť poskytovaním právnych služieb. Advokát je obmedzovaný v dosahovaní odmeny za
poskytovanie právnych služieb aj v čase, keď cestu na pojednávanie vykonáva advokátsky koncipient.V čase cesty koncipienta na pojednávanie by totiž tento koncipient mohol taktiež v mene advokáta
poskytovať právne služby, za ktoré by patrila odmena samotnému advokátovi, teda aj v takomto prípade
je naplnený zmysel tohto ustanovenia a to kompenzácia príjmu, ktorý by advokát za uvedený čas mohol

dosiahnuťposkytovanímprávnychslužieb,vdanomprípadeprostredníctvomadvokátskehokoncipienta.

17. K tejto spornej otázke sa jednoznačne vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení číslo
konania 10Sžso/44/2015 zo dňa 28.9.2016, v ktorom považoval za dôvodné priznanie odmeny a
náhrady advokátovi aj za úkony právnej služby vykonané advokátskym koncipientom, vrátane náhrady

za stratu času. Najvyšší súd sa v predmetnom uznesení priklonil k tomu, že žalobcovi prislúcha právo
na náhradu uplatnených nákladov právneho zastúpenia bez ohľadu na to, či úkon vykonal advokát
sám alebo v zastúpení advokátskym koncipientom. Ak by tomu tak nebolo, úplne by sa minulo účinku
ustanovenia § 64 ods. 2 zákona o advokácii: „Advokátsky koncipient vykonáva pod vedením a dohľadom
advokáta, spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti, komplementára komanditnej spoločnosti alebo
konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným právnu prax, ktorej účelom je nadobudnúť vedomosti a

osvojiť si skúsenosti potrebné na výkon advokácie. Počas tejto praxe je advokát oprávnený poveriť
advokátskehokoncipientavykonanímjednotlivýchúkonovprávnychslužieb,ktoréadvokátskykoncipient
robí samostatne.“

18. Na tomto mieste považoval najvyšší súd za dôležité upozorniť na ústavne súladný výklad,

ktorému venoval vo svojej judikatúre značnú pozornosť aj Ústavný súd Slovenskej republiky, nakoľko
súd prvého stupňa pri odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal predovšetkým z gramatického
výkladu aplikovaných ustanovení zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky z výkladu práva vyslovil
svoj názor napr. aj v náleze sp. zn. III.ÚS/341/2007, v ktorom konštatoval: „nevyhnutnou súčasťou
rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti

individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód
právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových
metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k
zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade aplikácie
ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia.

Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca
sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a

svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov
zákonom v zmysle článku 2 Ústavy Slovenskej republiky totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie
článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale
aj zmyslom a účelom zákona“. Žalobkyňa vzhľadom na vyššie uvedené navrhla okresnému súdu, aby

žalovanou napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

19. Podľa ustanovenia § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Civilného sporového poriadku, proti uzneseniu
súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

20. Podľa ustanovenia § 248 Civilného sporového poriadku, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

21. Podľa ustanovenia § 250 ods.1 Civilného sporového poriadku ak nie je sťažnosť dôvodná, súd
sťažnosť zamietne. Podľa odseku 2 citovaného paragrafu, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté
rozhodnutie zruší alebo zmení, v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym

názorom súdu.

22. Súd preskúmal sťažnosť žalovanej, napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a dospel k záveru, že sťažnosť žalovanej nie je dôvodná a preto ju zamietol.

23. Podstatou sťažnosti žalovanej bola námietka priznania odmeny za úkon - písomné podanie zo
dňa 21.7.2014 - návrh na zmenu účastníka. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa prostredníctvom advokáta
podala návrh na zmenu účastníka listom zo dňa 21.7.2014, ktorý bol doručený súdu 23.7.2014. Na
základe uvedeného návrhu súd rozhodol uznesením 10C/474/2002-398 zo dňa 5.2.2015 o pripustenízmeny účastníka konania na strane žalovanej. Z toho jednoznačne vyplýva, že sa jednalo o riadny úkon
žalobkyne, na základe ktorého došlo k zmene na strane žalovanej a preto za tento úkon jednoznačne
patrí náhrada tak, ako bola priznaná.

24. Žalovaná ďalej namietala priznanie náhrady trov právneho zastúpenia za úkon písomné podanie
zo dňa 22.10.2018, nakoľko o ňom nemala vedomosť. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa prostredníctvom
svojho advokáta podala dňa 22.10.2018 písomné vyjadrenie k znaleckému posudku znaleckej
organizácie forensic.sk. Podľa referátu zo dňa 2.11.2018 súd nariadil doručiť vyjadrenie žalobkyne

zo dňa 22.10.2018 žalovanej, ktorá toto písomné vyjadrenie prevzala dňa 5.11.2018, o čom svedčí
doručenkanačl.641spisu.Jednásatedaoriadnyúkon,zaktorýpatrínáhradatrovprávnehozastúpenia
tak, ako bola priznaná.

25. Žalovaná nesúhlasila s priznaním náhrady trov konania za porady s klientom v dňoch 30.11.2015
a 19.12.2018. Žalobkyňa pri vyčíslení trov právneho zastúpenia listom zo dňa 31.3.2020 predložila ako

prílohu Zápisnicu z porady konanej dňa 30.11.2015 od 8.30 hod. do 10.00 hod. so svojim právnym
zástupcom a Zápisnicu z porady konanej dňa 19.12.2018 od 8.30 hod. do 10.00 hod. so svojim právnym
zástupcom. V predmete obidvoch zápisníc je uvedená príprava na nadchádzajúce pojednávanie, teda
na deň 30.11.2015, resp. 19.12.2018. Podľa názoru súdu, uvedené porady boli riadne zdokladované a
účelnosť porád pred konaním pojednávania je dôvodná, keď na pojednávaní 30.11.2015 sa zúčastnila

žalobkyňa, kde bola podrobne vo veci vypočutá a na pojednávaní 19.12.2018 sa vykonával plánovaný
výsluch zástupcu znaleckej organizácie a na uvedenom pojednávaní následne odzneli záverečné reči
strán sporu a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Preto súd považoval aj
tieto úkony za riadne vykonané a vzhľadom na predmet sporu aj dôvodné.

26. Súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalovanej k priznaniu hotových výdavkov pozostávajúcich
z cestovných náhrad a z náhrad za stratu času pri účastiach na pojednávaní dňa 9.11.2015, 30.11.2015,
16.12.2015 a 19.12.2018, na ktorých sa nezúčastnil osobne advokát žalobkyne, ale koncipient JUDr.
Peter Šimoňák.

27. Úkon právnej služby vykonávaný advokátskym koncipientom sa rovná úkonu právnej služby
vykonanému advokátom. Koncipient totiž nevykonáva úkony právnej služby vo vlastnom mene, ale v
mene advokáta na základe ním udeleného poverenia (§ 16 ods. 2 v spojení s § 64 ods. 2 Zákona o
advokácii). Každý úkon, ktorý vykoná resp., na ktorom sa zúčastní, koncipient, sa považuje za úkon
vykonaný advokátom. Inštitút náhrady za stratu času advokátovi kompenzuje čas strávený cestovaním,

ktorý by mohol využiť inak a to poskytovaním právnych služieb. Na účel náhrady za stratu času je právne
irelevantné, či advokát vykonal úkon právne služby osobne, alebo prostredníctvom koncipienta. Právna
úpravanerozlišujeprepriznanietejtonáhrady,čijeúkonvykonanýosobneadvokátom,alebopovereným
koncipientom. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie súd poukazuje aj na Stanovisko Slovenskej
advokátskej komory uvedené v Bulletine Slovenskej advokácie č. 4/2013 na strane č. 67, resp. Komentár

k vyhláške o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb (autorov Fiačan,
Kerecman, Baricová, Hellenbart, Sedlačko a kolektív, Komentár I. vydanie C. H. Beck 2015 str. 180).

28. Súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžso/44/2015 zo dňa
28.9.2016, v ktorom bola riešená otázka náhrady trov konania za úkony, ktoré vykonal advokátsky

koncipient. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že náhrada trov právneho zastúpenia prislúcha
úspešnému žalobcovi bez ohľadu na to, či úkon vykonal advokát sám, alebo v zastúpení advokátskym
koncipientom. Poukázal pritom na ustanovenie § 64 ods. 2 Zákona o advokácii.

29. Z vyššie uvedených dôvodov a citovaných rozhodnutí je možné dospieť k záveru, že ak patrí náhrada

trov právneho zastúpenia žalobkyni za úkon účasť na pojednávaní, na ktorom sa zúčastnil koncipient
jej advokáta a v tejto časti nie sú žiadne námietky, podobne mu patrí aj právo na náhradu za stratu
času a cestovné náhrady. Po preskúmaní napadnutého uznesenia 10C/474/2002-799 zo dňa 21.4.2020
a jednotlivých úkonov, za ktoré bola priznaná náhrada trov konania žalobkyni porovnaním so spisom
je možné konštatovať, že sťažnosť žalovanej je v celom rozsahu nedôvodná a preto ju bolo potrebné

zamietnuť. Trovy právneho zastúpenia uvedené vo výroku I. napadnutého uznesenia boli vyčíslené
správne.30. Keďže žalovaná napadla svojou sťažnosťou uznesenie ako celok, avšak v sťažnosti vôbec
nenamietala výrok II., ktorým bola priznaná náhrada znaleckej organizácii, aj v tejto časti bolo potrebné
sťažnosť zamietnuť.

31. Výrok o trovách sťažnostného konania sa opiera o ustanovenie § 255 ods. 1, 2 a § 262 Civilného
sporového poriadku. V konaní o rozhodovaní o sťažnosti by vzniklo právo na náhradu trov sťažnostného
konania žalobkyni, ktorá bola v celom rozsahu úspešná, avšak trovy konania si neuplatňovala a preto
súd nepriznal trovy sťažnostného konania žiadnej zo strán.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné podľa § 357 Civilného sporového poriadku.