Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/187/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713210354
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6713210354.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci navrhovateľky Bc. K. W.,
narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K. K. XX, XXX XX K., právne zastúpenej JUDr. Alžbetou
Čalfovou, advokátkou, so sídlom Tatranská Lesná 10, 059 60 Vysoké Tatry, proti osobe povinnej platiť
výživné (matke) K. W., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. XX, XXX XX K., právne
zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Veselým, so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, o určenie
výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní navrhovateľky a osoby povinnej platiť výživné proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/117/2013-614 z 31. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 31. 01. 2019 uložil povinnosť osobe, ktorá je podľa
návrhu povinná platiť výživné K. W., narodenej XX. XX. XXXX (ďalej aj ,,osoba povinná platiť výživné,“
resp. ,,matka“) prispievať na výživu navrhovateľky Bc. K. W., narodenej XX. XX. XXXX výživným v sume
30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a v sume 50,- Eur mesačne od 01. 10. 2015 do 13. 05.
2017 splatným vždy do 10.-teho dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky (I. výrok). Prvoinštančný

súd konanie v časti o určenie výživného v sume 250,- Eur mesačne za obdobie od 23. 03. 2013 do 24.
03. 2013 a v časti o určenie výživného v sume 100,- Eur mesačne za obdobie od 25. 03. 2013 do 31.
10. 2017 zastavil (II. výrok) a vo zvyšujúcej časti návrh zamietol (III. výrok).
Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodoltak,žežiadenzúčastníkovnemánárok nanáhradu
trov konania (IV. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom domáhala
určenia výživného pre plnoleté dieťa, a to vo výške 250,- Eur mesačne počnúc dňom 23. 03. 2013,

splatných vždy do 10. dňa v mesiaci k rukám navrhovateľky, ako aj náhrady trov konania.
Pretože navrhovateľka vzala návrh na určenie výživného čiastočne späť, súd konanie v tej časti, v ktorej
navrhovateľka vzala návrh späť konanie zastavil, keď povinná osoba so späťvzatím návrhu v tejto časti
súhlasila, a to podľa § 29 ods. 1 a ods. 3 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj ,,CMP“). Po
späťvzatí návrhu predmetom konania bol návrh navrhovateľky na určenie výživného v sume 150,- Eur
mesačne od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 62 ods. 1, 2, 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1

prvá a druhá veta č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,Zákon o
rodine,“ resp. ,,ZoR“).
Súd prvej inštancie konštatoval, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, keď pri
určeníkonkrétnehorozsahuvyživovacejpovinnostisúdprihliadanaodôvodnenépotrebyoprávnenéhoato podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery oboch rodičov
podľa § 62 ods. 2 prvá veta Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, tak ako to vyplýva z ustanovenia §

62 ods. 1 Zákona o rodine. Schopnosti a možnosti rodičov súd zohľadňuje podľa všetkých relevantných
hľadísk, najmä z hľadiska ich veku, zdravotného stavu, dosiahnutej kvalifikácie, možnosti ich uplatnenia
v zamestnaní, možnosti získania u nich zárobku a podobne. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti
súd prihliada aj na to, ktorý z rodičov sa o dieťa stará vo forme uspokojovania potrieb dieťaťa v podobe
bývania, stravovania, tiež uspokojovania základných životných potrieb. Vyživovacia povinnosť rodičov

k deťom je ich primárnou povinnosťou a z tohto dôvodu má výživné prednosť pred inými výdavkami
rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča preto súd neberie
do úvahy výdavky rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Výživou dieťaťa sa rozumie uspokojovanie
všetkých životných potrieb pre jeho všestranný telesný a duševný vývoj, teda nielen zabezpečovanie
odôvodnených hmotných potrieb dieťaťa (napríklad jedlo, oblečenie, obuv, bývanie), ale aj potrieb, ktoré
sú dôležité pre jeho výchovu a všestranný vývoj (napríklad vzdelávanie, kultúrne, športové a rekreačné

potreby a podobne).
Súd prvej inštancie uviedol: ,,Povinná osoba je matkou navrhovateľky. Navrhovateľka do 07. 08.
2010 žila v spoločnej domácnosti s matkou v Krupine, keď tohto dňa, tak ako súd zistil z
výsluchu navrhovateľky ako účastníčky konania sa navrhovateľka zo spoločnej domácnosti od matky
odsťahovala. Od tohto času navrhovateľka žije v prenajatom byte v Kežmarku. Navrhovateľka dňa 25.

03. 2013 podala voči matke na súde návrh na určenie výživného pre plnoleté dieťa s odôvodnením,
že pokračuje v štúdiu za účelom prípravy na budúce povolanie, pričom matka si voči nej vyživovaciu
povinnosť neplní. Po skutkovej stránke treba doplniť, že navrhovateľka je polosirotou od roku 1999,
kedy otec navrhovateľky Q. W. zomrel. Tento bol manželom matky. Matka navrhovateľky po smrti
manžela, ktorý tragicky zahynul pri rozsiahlej povodni v Krupine zostala vdovou, ktorá sa starala sama

o 4 nezaopatrené mal. deti, okrem navrhovateľky i o ďalšie 3 sestry navrhovateľky. Osobný stav
matky navrhovateľky od smrti manžela sa nezmenil. Navrhovateľka od narodenia je ťažko zdravotne
postihnutou osobou, trpí detskou mozgovou obrnou a podľa poslednej doloženej lekárskej správy
neurológa MUDr. Antona Rotha, neurologická ambulancia Kežmarok zo dňa 06. 12. 2016 ide o
kvadruparetickú formu s prevažným postihnutím DKK s tým, že u navrhovateľky je nutnosť použitia

invalidného vozíka a dvoch francúzskych barlí pri chôdzi na krátku vzdialenosť. Navrhovateľka primárne
odôvodnila svoj návrh tým, že hoci má príjem zabezpečený z invalidného dôchodku a sirotského
dôchodku, peňažné prostriedky z tohto príjmu nepostačujú na zabezpečenie všetkých jej oprávnených
potrieb, a keďže sa pripravuje na budúce povolanie a je osobou zdravotne znevýhodnenou, nie je
schopná samostatne uspokojovať svoje potreby bez finančnej podpory matky. Vyživovacia povinnosť

rodičov voči deťom predstavuje jeden z dvoch základných pilierov systému zákonnej povinnosti
poskytovať výživu. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné
samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi
rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa,
schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Len samotná

skutočnosť,žedieťanadobudlopracovnoprávnuspôsobilosťnemávplyvnazánikvyživovacejpovinnosti
rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa už je schopné nejakej - hocijakej zárobkovej
činnosti. Zákon uprednostňuje záujem oprávneného. Preto v prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v
ďalšomvzdelávaní,povinnosťrodičovvyživovaťdieťanezaniká.Dôležitýmfaktoromvtomtoprípadejeaj
skutočnosť, či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Nie je vylúčené,

aby vyživovacia povinnosť rodičov trvala aj v prípade, keď sa dieťa po skončení strednej odbornej školy
rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole, hoci aj iného zamerania. Súhrnne možno konštatovať,
že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa
stať, že táto okolnosť nenastane nikdy, napríklad je to v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Rozhodne však
povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný

zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle
nepracuje. Na tieto prípady sa vyživovacia povinnosť rodičov nevzťahuje.
V súdenej veci mal súd za nesporne zistené, že navrhovateľka v rokoch 2005-2009 študovala na 4-
ročnnom Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Krupine. Po maturite navrhovateľka bola prijatá na štúdium na
Katolícku univerzitu v Ružomberku, Filozofická fakulta, v bakalárskom študijnom programe Žurnalistika.

Toto štúdium i absolvovala v čase od 01. 09. 2009 do 11. 10. 2010. Štúdium prebiehalo v Ružomberku
dennou formou a nebolo spoplatnené. Po úspešnom absolvovaní prvého roka štúdia, navrhovateľka
do druhého roka štúdia ani po výzve fakulty nenastúpila a do druhého ročníka sa nezapísala, keď tiež
ani žiadnou formou nepožiadala o ukončenie tohto štúdia. Dôvody pre ktoré nepokračovala v štúdiupre vysokú školu nie sú známe. Študovala dennou prezenčnou formou štúdia o individuálnu formu
štúdia nepožiadala. Tieto skutočnosti pre súd vyplynuli zo správy Katolíckej univerzity v Ružomberku,
Filozofická fakulta zo dňa 16. 04. 2018. Obdobie predmetného štúdia navrhovateľky spadalo ešte

do času, keď navrhovateľka z časti tohto obdobia žila v spoločnej domácnosti s matkou. Dôvody,
ktoré navrhovateľka uviedla pre ukončenie tohto štúdia v súdnom konaní neboli podložené žiadnym
dôkazom. Následne navrhovateľka nepokračovala v žiadnom štúdiu až do roku 2012, keď 01. 09.
2012 do 20. 05. 2014 začala navštevovať a navštevovala Obchodnú akadémiu pre žiakov s telesným
postihnutím - pomaturitné kvalifikačné štúdium - odbor sociálno-právna činnosť. Štúdium ukončila

úspešne maturitnou skúškou. Študovala dennou formou. Túto skutočnosť mal súd preukázanú správou
Spojenej školy, Mokrohájska 3, Bratislava zo dňa 18. 04. 2018. V čase tohto štúdia navrhovateľka žila
už oddelene od matky s tým, že sčasti toto štúdium absolvovala i v posudzovanom období t.j. 25. 03.
2013, kedy podala návrh na určenie výživného na súd. Hoci predchádzajúce štúdium na Filozofickej
fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku navrhovateľka ukončila bez preukázania dôvodu, tým že
začala študovať dennou formou po ukončení predchádzajúceho štúdia na Spojenej škole, Mokrohájska

3, Bratislava, stala sa osobou odkázanou na výživu matky, keďže navrhovateľka si štúdiom na tejto
škole, konkrétne Obchodnej akadémii pre žiakov s telesným postihnutím rozšírila všeobecné maturitné
vzdelanie získané bez vyštudovania v odbore, ktoré získala maturitou na gymnáziu v Krupine. Súd mal
za to, že navrhovateľka štúdiom na tejto ďalšej strednej škole si rozširovala vzdelanie a pripravovala sa
na budúce povolanie dennou formou, pričom štúdium ukončila úspešne maturitnou skúškou v odbore

sociálno-právna činnosť. V posudzovanom období, t.j. od 25. 03. 2013, kedy navrhovateľka návrh na
určenie výživného na súde podala až do ukončenia štúdia na tejto ďalšej strednej škole bola výživou
odkázaná na navrhovateľku, hoci už aj počas tohto obdobia mala zabezpečený pravidelný príjem z
invalidného dôchodku a zo sirotského dôchodku. Keďže navrhovateľka do začatia štúdia na tejto ďalšej
strednej škole mala dosiahnuté hoci vzdelanie stredoškolské s maturitou, išlo o všeobecné vzdelanie,

bez odborného zamerania, takže bolo prirodzené pre navrhovateľku, že si vzdelanie rozširovala ďalším
štúdiom na tejto strednej škole. Následne navrhovateľka tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania
pokračovala v ďalšom štúdiu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Palackého
1, Bratislava, detašované pracovisko Spišská Nová Ves, keď štúdium absolvovala v čase od 09.
09. 2014 do 12. 05. 2017. Štúdium ukončila bakalárskym stupňom a v riadnom termíne štátnou

záverečnou skúškou dňa 12. 05. 2017. Štúdium neprerušila, neopakovala ročník. Tieto skutočnosti
mal súd preukázané zo správy Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
zo dňa 17. 04. 2018. Z tejto správy pre súd ďalej vyplynulo, že navrhovateľka pokračovala v štúdiu v
odbore sociálna práca, v ktorom odbore štúdium i ukončila získaním vysokoškolského diplomu prvého
stupňa bakalár. Na tejto vysokej škole pokračovala v tom istom odbore, v ktorom sa vzdelávala v

pomaturitnom kvalifikačnom štúdiu. Po ukončení štúdia na vysokej škole navrhovateľka už v ďalšom
štúdiu, druhý stupeň vysokoškolského štúdia neabsolvovala a odo dňa 01. 11. 2017 si založila živnosť,
preto aj obmedzila svoj nárok na výživné do 31. 10. 2017. I keď navrhovateľka štúdium na vysokej
škole absolvovala externou formou štúdia, súd vzhľadom na ťažké zdravotné postihnutie navrhovateľky
vyhodnotil, že i pri takejto forme štúdia navrhovateľka nebola schopná sama sa živiť, a v plnej miere

uspokojovať svoje potreby vykonávaním práce, keďže bez ukončenia resp. rozšírenia vzdelania v
odbore, ktorý začala študovať v pomaturitnom štúdiu, čím si rozširovala svoje všeobecné vzdelanie a
vzhľadom na svoju trvalú invaliditu mala obmedzené možnosti uplatnenia na trhu práce. K takémuto
záveru súd dospel napriek tomu, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na
dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov,

za sústavnú prípravu dieťaťa na povolanie podľa tohto zákona je štúdium, ktoré sa uskutočňuje na
vysokej škole dennou formou. Po ukončení prvého stupňa vysokoškolského štúdia navrhovateľka sa
zaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie na ÚPSVaR Kežmarok od 02. 06. 2017, ako súd zistil
zo správy ÚPSVaR Kežmarok zo dňa 31. 10. 2017 a následne s účinnosťou od 01. 11. 2017 si
založila živnosť, prostredníctvom ktorej si zabezpečuje doplnkový príjem k invalidnému dôchodku. Vo

všeobecnosti teda platí, že dieťa nie je schopné sa samé živiť, pokiaľ sa sústavne pripravuje na výkon
budúceho povolania dennou formou štúdia, teda takou formou, ktorá mu neumožňuje zabezpečiť si
iný zdroj príjmu. Za takúto prípravu súdna prax nepovažuje externú formu štúdia, pretože samotná
podstata tejto formy štúdia predpokladá, že štúdium sa realizuje popri zamestnaní. V súdenom prípade
však súd zohľadnil pri štúdiu navrhovateľky externou formou štúdia na vysokej škole skutočnosť,

ktorou je trvalá invalidita navrhovateľky, a teda skutočnosť, že bez rozšíreného vzdelania navrhovateľka
mala obmedzené možnosti uplatnenia na trhu práce. Preto dospel k záveru, že navrhovateľka v
posudzovanom období, teda od 25. 03. 2015 až do ukončenia štúdia na vysokej škole nebola schopná
sama sa živiť, a preto posúdil jej návrh na určenie výživného od matky za dôvodný, ale len za obdobie od25. 03. 2013, teda od obdobia, kedy navrhovateľka žiadala priznať nárok na výživné, keď po čiastočnom
späťvzatí návrhu ho uplatnila v súlade s § 77 ods. 1 druhá veta zákona o rodine, v zmysle ktorého
výživné možno priznať v prípade plnoletého dieťaťa len odo dňa začatia súdneho konania, čo v danom

prípade bolo dňa 25. 03. 2013, kedy navrhovateľka doručila súdu návrh na určenie výživného. Súd
však opodstatnený nárok na výživné uznal len do 13. 05. 2017, kedy navrhovateľka ukončila štúdium
na vysokej škole, keďže následne mala vytvorené podmienky pre uplatnenie na trhu práce, o čom
svedčí fakt, že sa následne zaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie u ÚPSVaR Kežmarok, tak
ako vyplynulo zo správy tohto úradu doloženej v súdnom konaní zo dňa 31. 10. 2017. Preto pokiaľ

navrhovateľka žiadala priznať nárok na výživné aj po 13. 05. 2017, jej návrh na určenie výživného
za obdobie od 14. 05. 2017 do 31. 10. 2017 súd vyhodnotil za neopodstatnený, pretože v tomto
období navrhovateľka sa už nepripravovala na budúce povolanie. Za uvedené obdobie preto návrh
navrhovateľky na určenie výživného v sume 150,- Eur mesačne ako nedôvodný zamietol.
Na základe vyššie uvedených záverov súdu bolo potom dôvodné rozhodovať o návrhu navrhovateľky
na určenie výživného zo strany matky za obdobie od 25. 03. 2013 do 13. 05. 2017.

Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná životná úroveň rodiča, pretože platí prvoradá
premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. Miera životnej úrovne
je objektívne zistiteľná rôznymi dôkazmi. Vodiacou zásadou na strane povinného rodiča je miera
jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Pokiaľ je životná úroveň povinného rodiča nízka
a tento nemá možnosť ju zvyšovať, je nevyhnutné obmedziť nároky dieťaťa a prispôsobiť ich

takejto životnej úrovni rodiča. Zákon totiž neustanovuje rodičom povinnosť zvyšovať životnú úroveň
dieťaťa. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok, ktorý dosahuje. Tento
však treba pri posudzovaní ďalej modifikovať možnosťami rodiča, ktoré rozširujú reálny zárobok o
subjektívnymi vlastnosťami podmienené možnosti (fyzická zdatnosť, vzdelanie, zdravotný stav, časový
priestor, prax, skúsenosti v odbore a podobne). Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej

povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa. Výška mesačných nákladov na
dieťa má predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na dieťa tak, aby
bola jednoznačne určiteľná. Náklady na dieťa predstavujú všetky náklady potrebné na uspokojenie
jeho potrieb. Medzi tieto základné patrí bývanie, stravovanie, ošatenie, hygienické potreby, drogéria,
zdravotná starostlivosť, školské potreby a náklady súvisiace s plnením školskej dochádzky, preprava

dieťaťa, poplatky na záujmovú činnosť, prípadne primerané náklady na mobilný telefón. Iba základné
bežné potreby dieťaťa pokrýva vyživovacia povinnosť rodičov len v tom prípade, ak sú možnosti a
schopnosti rodičov resp. povinného rodiča slabé alebo objektívne obmedzené a nedovoľujú poskytnúť
dieťaťu viac. Týmito kritériami sa súd spravoval pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti matky voči
navrhovateľke v prisúdenom období.

Navrhovateľka v roku 2013 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 304,80 Eur mesačne,
sirotského dôchodku v sume 78,40 Eur mesačne, v roku 2014 bola poberateľkou invalidného dôchodku
v sume 312,60 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume 79,90 Eur mesačne, v roku 2015 bola
poberateľkou invalidného dôchodku v sume 317,20 Eur mesačne a sirotského dôchodku v sume 80,80
Eur mesačne, keď výplata sirotského dôchodku jej bola pozastavená v kalendárnom mesiaci máj

2015, v roku 2016 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017
bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 326,- Eur mesačne, keď tieto skutočnosti súd mal
preukázané správou Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava zo dňa 09. 11. 2017 včítane potvrdenia
o výške vyplatených dôchodkových dávok pre navrhovateľku zo dňa 08. 11. 2017. Navrhovateľka ďalej
v posudzovanom období mala príjem z peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov

súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia v roku
2013 v sume 18,06 Eur mesačne ale len do júna, od júla v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2014 v
sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 18,39 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 18,39 Eur
mesačne, v roku 2017 v sume 18,39 Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v
sume 18,52 Eur mesačne. Ďalej poberala aj príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich

so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla v roku 2013 v sume 32,50 Eur mesačne
ale len do júna, od júla v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku
2015 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 33,09 Eur mesačne a v roku 2017 v sume 33,09
Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v sume 33,32 Eur mesačne. V rokoch
2013-2017 jej bol vyplatený aj peňažný príspevok na osobnú asistenciu, a to za rok 2013 spolu v sume

7.569,42 Eur, za rok 2014 v sume 8.285,52 Eur, za rok 2015 v sume 9.582,72 Eur, za rok 2016 v
sume 9.582,72 Eur a za rok 2017 do septembra 2017 jej bol tento vyplatený spolu v sume 7.196,10
Eur. Zhodne s právnym názorom navrhovateľky peňažný príspevok na osobnú asistenciu súd neposúdil
za príjem navrhovateľky, tak ako to vyplýva zo zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch nakompenzáciuťažkéhozdravotnéhopostihnutiaaozmeneadoplneníniektorýchzákonov.Navrhovateľka
tak v roku 2013, do mesiaca jún 2013 mala príjem 433,76 Eur mesačne, od júla príjem 434,68 Eur
mesačne, v roku 2014 mala príjem 443,98 Eur mesačne, v roku 2015 mala príjem do apríla v sume

449,48 Eur mesačne, od mája len v sume 368,68 Eur mesačne, pretože v máji stratila nárok na
sirotský dôchodok, v roku 2016 mala príjem v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017 mala príjem
do júna v sume 377,48 Eur mesačne a od júla 377,84 Eur mesačne. Pravidelné mesačné výdavky
navrhovateľky počas posudzovaného obdobia sa zásadným spôsobom nemenili. Pravidelné mesačné
výdavky navrhovateľky, ktoré súd uznal ako opodstatnené boli tie, ktoré pôvodne vyčíslila, a to výške

15,90 Eur za internet, za elektrinu vo výške 21,70 Eur, za plyn vo výške 58,- Eur, na ošatenie 15,-
Eur, na kozmetiku, drogériu a lekáreň vo výške 30,- Eur, na kultúru a spoločenské vyžitie 10,- Eur, na
stravu 120,- Eur. I keď navrhovateľka je osobou ťažko zdravotne postihnutou a má sťažené možnosti
samostatne si pripraviť a uvariť jedlo, v tomto ohľade má pomoc zabezpečenú cez osobnú asistenciu,
na čo navrhovateľke je vyplácaný peňažný prostriedok zo strany štátu, ktorý ako súd už dôvodí je však
príjmom osobného asistenta. K ďalším mimoriadnym nepravidelným výdavkom navrhovateľky patria

náklady na ošatenie (bunda, kabát, nohavice) raz za štvrťrok v čiastke 30,- Eur, náklady na obuv v
čiastke 30,- Eur za štvrťrok. Tieto výdavky súd uznal za primerané. V spojení so štúdiom na Spojenej
škole, Mokrohájska 3, Bratislava mimoriadne zvýšené výdavky navrhovateľka nemala, štúdium bolo
bezplatné, navrhovateľka ohľadne tohto štúdia nedokladala žiadne zvýšené výdavky, tak ako sama
uviedla, do školy nechodila každý deň, s učiteľmi komunikovala prostredníctvom internetu ohľadne

študijného programu, raz za mesiac, prípadne za dva si dohodla preskúšanie a vtedy školu priamo
navštívila, s čím jej vznikli opodstatnené jednorazové výdavky na cestovné pri ceste raz mesačne v
čiastke 50,- Eur, pri ceste dvakrát mesačne 100,- Eur. Nepotvrdili sa tvrdenia navrhovateľky o pobyte na
internáte a o náklade na internát 240,- Eur mesačne. Nepotvrdili sa ani tvrdené výdavky navrhovateľky s
bývaním v Kežmarku vo výške mesačne 230,- Eur, keďže tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,

navrhovateľka v súvislosti s bývaním uhrádzala len náklady na energie, vodu, teda služby spojené
s užívaním bytu, nájom bytu mala bezplatný. Pokiaľ ide o štúdium na vysokej škole, navrhovateľka
študovala externou formou, školu navštevovala na detašovanom pracovisku v Spišskej Novej Vsi, ktorá
je vzdialená od miesta bývania navrhovateľky v Kežmarku 25 km. V súvislosti s týmto štúdiom mala
náklady na cestovné, keďže na víkendy cestovala do Spišskej Novej Vsi do školy, keď tieto náklady

bolo potrebné zohľadniť. V súvislosti s týmto vysokoškolským štúdiom mala ďalšie jednorazové výdavky,
keď v školskom roku 2014/2015 uhradila poplatok 556,- Eur, za nasledujúce 2 roky jej poplatky boli
odpustené, uhradila však jednorazový poplatok za štátnu záverečnú skúšku 180,- Eur, ktorú skutočnosť
súd tiež zohľadnil. Navrhovateľka ďalej dokladala mimoriadny výdavok na okuliare 232,- Eur, tento
súd však zohľadnil len za jeden rok v posudzovanom období, napriek tomu, že navrhovateľka tento

mimoriadny výdavok žiadala zohľadniť v celkovej výške 250,- Eur za každý rok posudzovaného obdobia.
Navrhovateľka žiadnym dôkazom nezdokladovala tento mimoriadny výdavok každoročne. Obdobne
navrhovateľka každoročne za posudzované obdobie žiadala zohľadniť ďalší mimoriadny výdavok
školné 500,- Eur, takýto výdavok nebol preukázaný navrhovateľkou, v súvislosti s návštevou školy
navrhovateľke vznikli výdavky tak, ako súd uviedol. Neopodstatnene navrhovateľka každoročne žiadala

zohľadniť aj ďalší mimoriadny výdavok v sume 1.000,- Eur za operáciu strabizmu - škúľavosť, keď
ani takýto výdavok navrhovateľka nezdokladovala, a ani neodôvodnila opodstatnenosť tohto výdavku
každoročne za posudzované obdobie. Možno uznať aj výdavky navrhovateľky spojené s rehabilitačným
cvičením vo výške 12,- Eur týždenne. Vychádzajúc z uvedeného mal potom súd za to, že náklady
na výživu navrhovateľky, pokiaľ ide o pokrytie jej nevyhnutných potrieb bez mimoriadnych výdavkov

približne činili 350,- Eur mesačne. Pokiaľ ide o náklady liečebné rehabilitačné pobyty navrhovateľky,
ktoré nie sú hradené zdravotnou poisťovňou, náklady na tieto nebolo možné v konaní zohľadniť, pretože
boli hradené formou sponzorských darov, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. Navrhovateľka
sa za posudzované obdobie jej nároku podrobila trom rehabilitačným kurzom v rehabilitačnom zariadení
ADELI Center, Piešťany. Bolo to v období od 27. 05. 2013 do 08. 06. 2013, kde náklady na rehabilitačný

kurz činili včítane nákladov na stravu a ubytovanie sumu 3.795,- Eur. Tieto náklady boli hradené darcom
Ing. H. a to priamo rehabilitačnému zariadeniu. Priame náklady pre navrhovateľku nevznikli. Táto
skutočnosť bola v konaní preukázaná faktúrou tohto zariadenia č. 201302091 zo dňa 08. 06. 2013.
Navrhovateľka ďalšieho rehabilitačného kurzu sa zúčastnila v tomto zariadení i v dňoch 09. 12. 2013
do 21. 12. 2013, náklady na rehabilitačný kurz včítane stravy a ubytovania predstavovali spolu sumu

3.473,- Eur. Z tejto sumy suma 170,- Eur bola hradená pacientom, čo bol priamy výdavok navrhovateľky,
zvyšujúca časť do sumy 3.473,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez APPA PROJEKT
SPP - o krok vpred 2013 tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201313311
zo dňa 21. 12. 2013. Aj finančné prostriedky na túto faktúru boli uhradené okrem čiastky 180,- Eur voforme sponzorského daru priamo rehabilitačnému zariadeniu. V období od 19. 01. 2015 do 31. 01. 2015
sa navrhovateľka zúčastnila ďalšieho rehabilitačného kurzu v predmetnom zariadení, kde náklady na
rehabilitačný kurz podľa faktúry tohto zariadenia č. 201417341 zo dňa 31.01.2015 činili spolu čiastku

2.578,- Eur, ktorá suma bola v čiastke 578,- Eur uhradená formou sponzorského daru cez projekt APPA
PROJEKT SPP a zvyšujúca časť v sume 2.000,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez
Nadáciu TA3, ako to vyplýva z predmetnej faktúry, bez priamych nákladov navrhovateľky. Opätovne
sponzorské dary boli poukázané priamo rehabilitačnému zariadeniu. Okrem toho v tomto období
rehabilitačného kurzu vznikli navrhovateľke i náklady na ubytovanie a stravu spolu v čiastke 912,50 Eur,

tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201510044 zo dňa 18. 01. 2015, ktoré
náklady boli tiež uhradené vo forme sponzorského daru bez priamych nákladov navrhovateľky. V tomto
prípade sponzorského daru navrhovateľka darcu neidentifikovala. Predložila však hotovostný doklad o
úhrade tejto čiastky 912,50 Eur, pričom neušlo pozornosti súdu, že v tejto čiastke išlo o vyúčtovanie
pre dve osoby. Navrhovateľka mimo týchto troch rehabilitačných kurzov sa pravdepodobne zúčastnila
rehabilitačného kurzu v tomto zariadení aj mimo posudzovaného obdobia, a to v čase od 20. 01. do

02. 02. 2013, keď predložila v tejto súvislosti faktúru tohto rehabilitačného zariadenia č. 20130130PO,
z ktorej vyplýva, že touto faktúrou boli vyúčtované strava a ubytovanie v tomto rehabilitačnom zariadení
pre navrhovateľku v čiastku 910,- Eur, s tým, že navrhovateľka v konaní tvrdila, že táto faktúra tiež bola
uhradená formou sponzorského daru, keď darcu neidentifikovala. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľka
sa zúčastnila aj rehabilitačných cvičení v závesnom systéme Redcord v októbri 2013 v rehabilitačnom

zariadení PALMED s.r.o., Kežmarok, za čo bola vyúčtovaná suma 300,- Eur, uhradená zo zdravotnej
poisťovne, o čom svedčí faktúra tohto rehabilitačného zariadenia č. 2013109 zo dňa 22. 10. 2013 s tým,
že navrhovateľka uviedla, že táto faktúra bola uhradená vo forme sponzorského daru priamo darcom
tomuto rehabilitačnému zariadeniu, ktorého identifikovala, keď obdobne to platí aj ohľadne faktúry za
cvičenie navrhovateľky v tomto závesnom systéme Redcord toho istého rehabilitačného zariadenia

v období od 09. 05. 2014 do 30. 06. 2014 č. 2014052 zo dňa 09. 05. 2014. Touto faktúrou za toto
cvičeniebolanavrhovateľkevyúčtovanásuma140,-Eur,oktorejnavrhovateľkatvrdila,žebolauhradená
formou sponzorského daru darcom, ktorého navrhovateľka neidentifikovala. Náklady na rehabilitačné
kurzy a rehabilitačné cvičenia takto skutkovo popísané neboli hradené zdravotnou poisťovňou, išlo o
sponzorské dary, ktoré v zmysle záverov odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v predmetnej veci

bolo nevyhnutné pri opätovnom rozhodovaní o nároku navrhovateľky zohľadniť do príjmu navrhovateľky.
V roku 2016 povinným výdavkom navrhovateľky bola aj zrážka exekúcie vo výške 80,54 Eur mesačne a
v roku 2017 vo výške 85,26 Eur mesačne, ktoré zrážky boli vykonávané do mesiaca júl 2017. Exekučné
zrážky boli vykonávané z dôchodku navrhovateľky v súvislosti s uspokojením pohľadávky oprávneného
ÚPSVaR Kežmarok v čiastke 2.845,20 Eur včítane príslušenstva vymáhanej v exekučnom konaní sp.zn.

EX 20/2015 vedenom súdnym exekútorom JUDr. Michalom Kešeľakom, exekútorský úrad Spišská Nová
Ves. Po doplnení dokazovania ohľadne celkových majetkových pomerov navrhovateľky bolo nutné
prihliadnuťvzmyslezáverovodvolaciehosúduvpredmetnejveciinatúskutočnosť,ženavrhovateľkapri
odchode zo spoločnej domácnosti od matky bola vlastníčkou finančných prostriedkov na osobnom účte
vedenom v Poštovej banke, a.s. Bratislava číslo XXXXXX-XXXXXXXXXX, keď sa nepotvrdili tvrdenia,

že navrhovateľka na tomto učte ku dňu odchodu zo spoločnej domácnosti od matky mala finančné
prostriedky len vo výške približne 1.000,- Eur, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na tomto
účte k tomuto dňu navrhovateľka disponovala s finančnými prostriedkami v čiastke 6.989,64 Eur, ako
súd zistil z výpisu z tohto účtu predloženého Poštovou bankou, a.s. Bratislava ku dňu 07. 08. 2010. I
na túto skutočnosť súd ako na celkové majetkové pomery navrhovateľky pri rozhodovaní o jej nároku

na výživné prihliadol.
Povinná osoba, matka navrhovateľky je od smrti manžela vdovou. V posudzovanom období táto mala
pravidelný príjem z vdovského dôchodku, ktorý poberala v roku 2013 v sume 241,70 Eur mesačne,
v roku 2014 v sume 247,40 Eur mesačne, v roku 2015 v sume 250,80 Eur mesačne, v roku 2016
v sume 252,- Eur mesačne a v roku 2017 v sume 257,30 Eur mesačne ako súd zistil zo správy

Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 06. 11. 2017. Príjem matka mala zabezpečený aj z
trvalého pracovného pomeru keď táto je zamestnankyňou Materskej školy, Malinovského 874, Krupina.
U tohto zamestnávateľa pracuje od roku 2008 ako administratívny pracovník. V roku 2013 dosiahla
priemerný čistý mesačný príjem od zamestnávateľa v sume 482,83 Eur, v roku 2014 v sume 527,40
Eur, v roku 2015 v sume 591,81 Eur, v roku 2016 v sume 676,05 Eur a v roku 2017 v sume 686,65 Eur.

Tieto skutočnosti vyplývajú zo správy zamestnávateľa povinnej osoby Materskej školy, Malinovského
874, Krupina zo dňa 16. 01. 2018. V tomto príjme je zahrnutý aj daňový bonus vyplácaný matke na
3 ďalšie dcéry, neskôr na 2 ďalšie dcéry. Čo sa týka výdavkov matky, tieto v zásade počas celého
posudzovaného obdobia boli rovnaké, táto mala výdavky mesačne na internet 5,- Eur, na telefón 28,-Eur, na elektrinu 75,- Eur, na vodu 48,- Eur, na kúrenie 137,70 Eur, na poistenie u spoločnosti Axa vo
výške 16,71 Eur, na životné poistenie v sume 15,- Eur, keď ďalej udávala odôvodnené výdaje ročne na
poistenie detí v čiastke 93,12 Eur, na poistenie domácnosti ročne 137,73 Eur, na daň z nehnuteľností

vo výške 123,47 Eur ročne, na opravy domu približne výdavok 178,- Eur ročne a na cestovné ročne
výdavok 137,- Eur. Počas posudzovaného obdobia došlo k miernemu nárastu poplatku za vodu na
čiastku približne 70,- až 100,- Eur mesačne, zvýšili sa náklady i na opravy domácnosti, keď tieto v roku
2015 predstavovali ročne sumu 543,67 Eur, mierne vzrástli náklady na cestovné zo sumy 11,41 Eur
mesačne na sumu 15,- Eur mesačne. Ostatné výdaje zostali počas posudzovaného obdobia takmer

nezmenené, matka ešte uvádzala nákupy pre domácnosť v nákladoch ročne v čiastke 351,65 Eur.
Matka okrem navrhovateľky mala vyživovaciu povinnosť ešte voči trom ďalším nezaopatreným dcéram
pochádzajúcim z manželstva s otcom navrhovateľky J.W., XXXX W. a XXX,XXW., ktoré výživou boli
odkázané jedine na matku navrhovateľky, rovnako ako navrhovateľka. Ich výživXXX,XXkrem zo strany
matky bola zabezpečovaná formou sirotského dôchodku, ktorý v roku 2013 bol vyplácaný do mesiaca
jún spolu v čiastke 469,80 Eur mesačne, od mesiaca júl v čiastke spolu 313,20 Eur mesačne, v roku

2014 spolu v čiastke 319,20 Eur mesačne, v roku 2015 spolu v čiastke 322,80 Eur mesačne avšak
od septembra 2015 keďže odbudla matke vyživovacia povinnosť voči dcére V. W. spolu len vo výške
161,40 Eur mesačne. Matka v roku 2013 a v roku 2014 hradila záujmové krúžky pre dcéry vo výške
12,25 Eur mesačne, internát vo výške 40,50 Eur mesačne, stravné v školskej jedálni sumou 21,30 Eur
mesačne, v roku 2015 pre dve dcéry za obdobie od augusta do decembra 2015 uhradila za internát

sumu 781,- Eur, na poistenie detí sumu 91,82 Eur ročne. Po zohľadnení všetkých príjmov do domácnosti
matky (príjem zo zamestnania, vdovský dôchodok, sirotský dôchodok pre ostatné deti, prídavky na deti),
príjem matky do domácnosti v roku 2013 činil priemerne mesačne v čistom do júna sumu 1.282,02 Eur,
od júla sumu 1.125,42 Eur, v roku 2014 sumu priemerne mesačne v čistom 1.188,82 Eur, v roku 2015
do septembra priemerne mesačne v čistom sumu 1.235,97 Eur a od septembra sumu 1.051,05 Eur

priemerne mesačne v čistom, v roku 2016 to bola priemerne v čistom mesačne suma 1.136,49 Eur a v
roku 2017 táto suma priemerne mesačne v čistom predstavovala čiastku 1.152,39 Eur. Pri zohľadnení
vyživovaných osôb z tohto príjmu v domácnosti matky v roku 2013 do júna na jednu osobu pripadla tak
priemerne čiastka 320,51 Eur, od júla čiastka 281,36 Eur, v roku 2014 to bola čiastka 297,21 Eur, v roku
2015 do augusta to bola čiastka 308,99 Eur, od septembra to bola čiastka 350,35 Eur, v roku 2016 to

bola čiastka 378,83 Eur a v roku 2017 to bola čiastka 384,13 Eur. Pri porovnaní týchto príjmov na jednu
osobu v domácnosti matky v jednotlivých časových obdobiach s príjmom navrhovateľky v jednotlivých
časových obdobiach súd mal za to, že nebolo v schopnostiach matky vzhľadom na príjem do domácnosti
matky a vzhľadom na ďalšie vyživovacie povinnosti matky prispievať na výživu navrhovateľky väčšou
čiastkou ako je suma 30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a od 01. 10. 2015 kedy matke

odbudla v septembri 2015 vyživovacia povinnosť väčšou čiastkou, než sumou 50,- Eur mesačne do
13. 05. 2017, kedy súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zanikla vyživovacia povinnosť
matky voči navrhovateľke. Vzhľadom na zistené príjmové pomery matky a počet vyživovacích povinností
nebolo v schopnostiach matky prispievať na výživu navrhovateľky za posudzované obdobie výživným
v sume 150,- Eur mesačne, preto v prevyšujúcej časti súd návrh navrhovateľky na určenie výživného

až do sumy 150,- Eur mesačne nad prisúdené sumy v posudzovaných obdobiach zamietol. Pokiaľ ide
o ďalšie majetkové pomery matky, táto tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania je síce vlastníčkou
nehnuteľnosti v katastrálnom území Krupina, konkrétne rodinného domu a priľahlých pozemkov, avšak
tentorodinnýdomapriľahlépozemkymatkanavrhovateľkyužívanatrvalébývaniespolusďalšímidvomi
dcérami, nemá z tejto nehnuteľnosti žiaden výnos, a pokiaľ ide o ostatné pozemky, ktorých vlastníčkou

resp. spoluvlastníčkou je matka navrhovateľky a ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Krupina,
pričom ide o poľnohospodársku pôdu, na vlastníctvo resp. spoluvlastníctvo k týmto pozemkom súd
u matky prihliadol pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnosti matky voči navrhovateľke, a to
pripočítajúc k príjmu matky. Vlastníctvo k motorovému vozidlu EČV: K bolo dlhodobo sporné, otázka
vlastníctva k tomuto motorovému vozidlu bola riešená v súdnom konaní, preto súd na vlastníctvo k

tomuto motorovému vozidlu ako na majetkovú výhodu neprihliadol ani na strane navrhovateľky, ani na
strane matky navrhovateľky. Pri rozhodovaní o výške výživného pre navrhovateľku prvoinštačný súd pri
svojom opätovnom rozhodnutí neopomenul závery odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, ktoré bolo
vydané v predmetnej veci odvolacím súdom v októbri 2016, podľa ktorého odvolací súd už konštatoval,
že už len s prihliadnutím na doposiaľ zistené majetkové pomery navrhovateľky a matky navrhovateľky

je výživné v sume 150,- Eur mesačne neadekvátne.
Pokiaľ matka navrhovateľky aj po odvolacom konaní zotrvávala na tom, že priznanie výživného pre
navrhovateľku je v rozpore s dobrými mravmi, v tomto prvoinštačný súd uvádza, že i k tejto otázke
sa odvolací súd vyjadril vo svojom zrušujúcom uznesení a vyslovil právny záver, že podávanietrestných oznámení navrhovateľkou na matku, absencia komunikácie medzi účastníčkami konania nie
je dôvodom pre nepriznanie výživného v dôsledku rozporu s dobrými mravmi. Iná by bola situácia,
keby navrhovateľka spáchala trestný čin voči matke, správala sa k nej dehonestujúcim spôsobom,

spôsobila jej majetkovú resp. nemajetkovú ujmu. Žiadne takéto skutočnosti v konaní neboli zistené
do odvolacieho konania, a ani po odvolacom konaní. Preto aplikácia ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona
o rodine v súdenej veci neprichádzala do úvahy, v konaní neboli zistené žiadne skutkové dôvody,
pre ktoré by nebolo možné priznať navrhovateľke nárok na výživné pre rozpor s dobrými mravmi. V
konaní matkou nebol produkovaný žiaden dôkaz, že by navrhovateľka voči matke spáchala trestný

čin, správala sa k nej dehonestujúcim spôsobom, alebo by jej úmyselne spôsobila majetkovú resp.
nemajetkovú ujmu. I keď vzťahy medzi účastníčkami konania sú dlhodobo a vážne narušené, keď
absentuje akákoľvek komunikácia medzi nimi, ako súd už dôvodí, nie je naplnený skutkový dôvod pre
nepriznanie nároku navrhovateľke na výživné voči matke. Tiež nemôže ísť na ťarchu navrhovateľky
skutočnosť, že navrhovateľka sa odsťahovala zo spoločnej domácnosti od matky, a že sa rozhodla
bývať sama. Keby bol aj v konaní preukázaný bližší vzťah navrhovateľky s jej osobným asistentom, ani

táto skutočnosť nie je dôvodom, aby súd navrhovateľke nárok na výživné od matky nepriznal. Tiež nie
je dôvodom na nepriznanie výživného pre navrhovateľku skutočnosť, ak navrhovateľka s finančnými
prostriedkami na svojom účte po odchode zo spoločnej domácnosti začala disponovať jedine sama,
keďže išlo o jej finančné prostriedky s tým, že súd pri rozhodovaní o nároku na výživné navrhovateľky
prihliadol na skutočnosť, v akej výške navrhovateľka mala na osobnom účte finančné prostriedky

pri odchode zo spoločnej domácnosti od matky ako na jej majetkovú výhodu. Ako súd už dôvodí,
z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy medzi dcérou a matkou sú značne narušené, až
neobvyklým spôsobom, pokiaľ sa navrhovateľka však rozhodla si zariadiť svoj život sama bez rodiny,
vzhľadom k tomu, že je plnoletá, matka musí prijať takúto skutočnosť a rozhodnutie navrhovateľky. Na
uvedenom nič nemení skutočnosť, že navrhovateľka je zdravotne znevýhodnenou osobou. Táto je plne

spôsobilou na právne úkony, jej zdravotný handicap spočíva v pohybových obmedzeniach v dôsledku
detskej mozgovej obrny, preto je nutné prijať matkou rozhodnutie dcéry žiť samostatne a naplniť svoj
život podľa svojich predstáv. Takéto rozhodnutie navrhovateľky nie je v rozpore s dobrými mravmi a preto
tiež vylučuje aplikáciu ustanovenia § 75 ods. 2 Zákona o rodine.
Vzhľadom na výšku a na obdobie priznaného nároku na výživné, zročné výživné za obdobie od 25.

03. 2013 do 13. 05. 2017 predstavuje sumu 1.877,72 Eur (za 7 dní mesiaca marec 2013 6,75 Eur,
t.j. 30,- Eur ÷ 31 dní x 7 dní, za mesiac apríl až december 2013 predstavuje sumu 270,- Eur, t.j. 9
mesiacov x 30,- Eur, za rok 2014 predstavuje sumu 360,- Eur, t.j. 12 mesiacov x 30,- Eur, za mesiace
január až september 2015 predstavuje sumu 270,- Eur, t.j. 9 mesiacov x 30,- Eur, za mesiace október
až december 2015 prestavuje sumu 150,- Eur, t.j. 3 x 50,- Eur, za rok 2016 predstavuje sumu 600,-

Eur, t.j. 12 mesiacov x 50,- Eur, za mesiace január až apríl 2017 prestavuje 200,- Eur, t.j. 4 x 50,- Eur,
a za 13 dní mesiaca máj 2017 predstavuje sumu 20,97 Eur t.j. 50,- Eur ÷ 31 dní x 13 dní, spolu to
činí 1.877,72 Eur). Z vykonaného dokazovania, zo správy súdneho exekútora JUDr. Robert Rychtarčík,
exekútorský úrad Poprad zo dňa 13. 04. 2018 vyplýva, že v rámci exekučného konania sp.zn. EX
356/2016 na základe vykonateľného rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/117/2013-311 zo dňa

16. 10. 2015 bola v prospech navrhovateľky ako oprávnenej na úkor matky ako povinnej vymožená
na výživnom a poukázaná na účet navrhovateľky čiastka 1.950,- Eur, keď 40,51 Eur bola poukázaná
na účet navrhovateľky titulom trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní. Nakoľko vymožená
čiastka na výživnom na základe predmetného rozsudku, ktorý bol neskôr v rámci odvolacieho konania
zrušený odvolacím súdom bola vymožená čiastka 1.950,- Eur, vzhľadom na opätovné rozhodnutie

prvoinštančného súdu o nároku navrhovateľky na výživné v čiastke 1.877,72 Eur, nevznikol matke
navrhovateľky dlh na zameškanom výživnom. Preto súd nerozhodol pri opätovnom rozhodnutí o
zameškanom výživnom. Matka prisúdené výživné navrhovateľke týmto spôsobom uhradila.
Výšku rodinných prídavkoch do príjmu domácnosti matky súd vo veci nedokazoval, keďže z činnosti
súdu je známe, že tieto činili v roku 2013 sumu 23,10 Eur pre jedno dieťa mesačne, v rokoch 2014 až

2017 sumu 23,52 Eur mesačne na jedno dieťa.
Pokiaľ matka prostredníctvom právneho zástupcu navrhla doplniť dokazovanie opätovným výsluchom
navrhovateľky ako účastníčky konania k otázkam, ktoré navrhovateľka nezodpovedala pri výsluchu
pred dožiadaným súdom, súd tento dôkaz nevykonal z dôvodu, že skutkové okolnosti, ktoré mali byť
predmetom zisťovania položenými otázkami boli súdom už zistené, a to z predchádzajúcich výsluchov

navrhovateľky ako i z ďalších vykonaných dôkazov. „
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu, konkrétne do výroku, ktorým bola osobe povinnej platiť výživné
(I. výrok) a do závislého výroku o trovách konania (IV. výrok), osoba povinná platiť výživné (matka)
podala včas odvolanie.

Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu a návrh navrhovateľky v plnom
rozsahu zamietol a priznal jej náhradu prvoinštančného konania a odvolacieho konania.
Odvolanie odôvodnila odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b), c), h) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj ,,CSP“)
Poukázala na to, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie hlavne výsluchom

navrhovateľky, ktorá bezdôvodne odmietla na pokyn svojej právnej zástupkyne odpovedať na legálne
položené otázky zo strany jej právneho zástupcu a súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že od nej v
exekučnom konaní bola vymožená oveľa vyššia suma ako súd prvej inštancie určil výšku výživného, a
teda súd takúto žalobu mal zamietnuť ako nedôvodnú, pretože výživné za stanovené obdobie už bolo
vyplatené.
V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že súdny exekútor na základe návrhu

navrhovateľkypovyhlásenírozsudkusúduprvejinštanciemalvexekučnomkonaníEX356/2016vymôcť
pre oprávnenú, t.j. navrhovateľku sumu 1.990,51 Eur. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy, že súdny
exekútor vymohol od nej celkovo sumu 3.632,27 Eur, kde na trovy exekúcie si tento ponechal čiastku
1.378,13 Eur, pričom uznesením Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 4Er 55/2016 zo dňa 11. 01.
2017 bola exekúcia zastavená a súdny exekútor si ponechal predmetné finančné prostriedky, kde tento

ich doteraz nevrátil ani oprávnenej, ani povinnej a Okresný súd vo Zvolene vyše dva roky nerozhodol
po zastavení exekúcie o trovách exekúcie, kde je zrejmé, že ani súdny exekútor nekonal zákonným
spôsobom a Okresný súd vo Zvolene, pokiaľ dva roky nerozhodol o trovách exekúcie, tak to nie je
obvyklá doba a takýmto spôsobom sa zvýšil stav právnej neistoty účastníkov konania.
Podľa rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý takýmto spôsobom založil nový exekučný titul, by ona mala

zaplatiť z titulu výživného za inkriminované obdobie od 25. 03. 2013 do 31. 05. 2017 sumu 1.878,-
Eur, pričom preukázateľne exekútor zaslal oprávnenej sumu z titulu vymoženia pohľadávky ohľadne
pôvodného rozhodnutia súdu prvej inštancie v exekučnom konaní EX 356/2016 sumu 1.990,51 Eur.
Teda je nezákonné a nelogické, že súd prvej inštancie znovu jej uložil povinnosť zaplatiť výživné za
uvedené obdobie, ktoré už bolo fakticky zaplatené a dokonca oprávnená a súdny exekútor by jej mali

vrátiť zvyšnú časť finančných prostriedkov, čo sa doteraz nestalo.
Ďalej poukázala na to, že v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 2/2018
bolo publikované uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/30/2017 zo dňa 25. 10. 2017, kde vo
výrokovej vete sa uvádza, že súd opätovne konajúci o žalobe o splnení povinnosti v peniazoch po tom,
ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené dovolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie

prihliadne podľa § 154 ods. 1 OSP (teraz § 217 ods. 1 Civilného sporového poriadku) na to, že žalovaný
už splnil povinnosť uloženú mu skorším právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, inak neprípustne
založí exekučný titul na opätovné vymáhanie už raz splnenej povinnosti.
Podľa odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR ak už bola uplatnená pohľadávka uhradená, tak
je potrebné žalobu zamietnuť a to aj vtedy, ak by súd dospel k záveru, že nárok je opodstatnený a v

prípade priznania práva žalobcovi na zaplatenie pohľadávky, ktorá už bola uhradená by bol založený
tým neprípustne exekučný titul na jeho opätovné vymáhanie.
Obdobne túto problematiku riešil aj Najvyšší súd Českej republiky a to rozsudkom 28Cdo/661/2013 a
takisto v tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na závery prijaté v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 7Cdo/85/2013 zo dňa 09. 04. 2014, kde o bezdôvodné obohatenie na strane žalobu by išlo len

vtedy, ak by bolo plnené na základe právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré nezodpovedalo skutočným
hmotnoprávnym pomerom strán, teda ak by právny dôvod plnenia nemal oporu v hmotnom práve a túto
problematiku riešil aj Ústavný súd SR nálezom sp. zn. II.US18/2016 z 09. 02. 2017.
Na tieto skutočnosti poukázal jej právny zástupca pri záverečnej reči pred súdom prvej inštancie,
avšak súd prvej inštancie sa týmito rozhodujúcimi námietkami vôbec nezaoberal, pričom navrhovateľka

nezobrala návrh späť napriek tomu, že navrhovateľke bola uhradená suma výživného podľa rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý bol neskoršie zrušený. Tieto finančné prostriedky neboli jej ani napriek jej
výzve, na ktorú navrhovateľka nereagovala.
Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa § 52 CMP, pričom neodôvodnil, prečo
nepostupoval v zmysle § 54 CMP, resp. § 55 CMP.

Poukázalanato,že navrhovateľkapotomakobezdôvoduaneočakávaneopustilaspoločnúdomácnosť,
v ktorej žila s ňou a sestrami a zobrala si so sebou všetky úspory, ktoré jej ona sporila z titulu
sirotského a iných príjmov, podala na ňu trestné oznámenie z titulu podozrenia na subvenčný podvod,
týranie blízkej a zverenej osoby, avšak tieto skutočnosti neboli preukázané. Napriek tomu, že jej bolpriznaný invalidný dôchodok a poskytnutá asistencia zo strany 3 asistentov, od nej žiadala platenie
neadekvátneho výživného, pričom takisto bezdôvodne prerušila štúdium a študovala až skoro vo veku
28 rokov. Navrhovateľka nezobrala do úvahy fakt, že ona má malý príjem a z tohto vyživuje ďalšie

tri deti, ktoré sú od nej závislé a podala návrh na vykonanie exekúcie, kde súdny exekútor vykonával
exekúciu tak, že z účtu, kde jej boli zasielané finančné prostriedky z titulu mzdy jej ,,zobral“ celú sumu
a takýmto spôsobom ju a jej vystavila stavu núdze, ktorý musela ona riešiť pôžičkami a dostala sa tak
do zlej ekonomickej situácie.
Takisto navrhovateľka svoj postoj k nej prezentovala na sociálnej sieti ako aj v masmédiách s tým, že za

rozhodné obdobie pokiaľ sa dostala pod vplyv iných ľudí, táto prijala rôzne sponzorské dary v značných
výškach a voči nej viedla konanie ohľadne vlastníctva k motorovému vozidlu, ktoré jej bolo odovzdané,
pričom nesúhlasila s kúpou tohto motorového vozidla za 1,- Eur, kde ona hradila 40 % nákladov na kúpu
motorového vozidla zo svojich vlastných finančných prostriedkov a po odovzdaní motorového vozidla,
ktoré bolo pojazdné a malo STK, navrhovateľka dala motorové vozidlo zošrotovať.
Navrhovateľka prerušila s ňou, jej príbuznými a sestrami akékoľvek kontakty, pričom takúto zmenu

správania si ona nevie vysvetliť a napriek jej snahám navrhovateľka zotrváva na svojom negatívnom
postoji voči celej rodine.
Ona vynaložila nemalé finančné prostriedky na úpravu rodinného domu na bezbariérový prístup s tým,
že v súčasnej dobe navrhovateľka býva v byte na treťom poschodí bez výťahu, pričom navrhovateľka
jej za bývanie neprispievala žiadnou sumou.

V čase podania návrhu mala navrhovateľka príjem vyše 300,- Eur s tým, že jej sestry nemali žiadny
príjem a boli živené z jej príjmu vo výške 500,- Eur, kde navrhovateľka mala skoro taký istý príjem ako
ona s tromi deťmi a napriek tomu žiadala od nej výživné bez ohľadu na postavenie svojich sestier.
Zásadnú otázku, ktorú mal súd prvej inštancie vyriešiť je tá skutočnosť, či navrhovateľka bola alebo
nebola schopná samostatne sa živiť.

Ďalší aspekt je etického charakteru v tom zmysle, či priznanie výživného pre navrhovateľku, ktorá je
schopná podať trestné oznámenie na vlastnú matku a privodiť jej trestné stíhanie za taký trestný čin,
kde jej hrozil vysoký trest a žiadať výživné od nej bez ohľadu aký to bude mať následok pre jej sestry,
evokuje otázku, či priznanie výživného by bolo v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu ohľadne správania
sa navrhovateľky k svojej matke.

3. Navrhovateľka podala včas formálne do celého rozsudku prvoinštančného súdu, avšak z obsahu
jej odvolania vyplýva, že de facto podala odvolanie do výroku o zastavení konania sčasti (II. výrok) a
do výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšujúcej časti návrh zamietol (III. výrok) vrátane závislého
výroku o trovách konania (IV. výrok). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Podľa jej názoru súd prvej inštancie neúplne a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvej inštancie
sa podrobne a aj nad rámec veci zameral na jej majetkové pomery. Aj na jej príjmy a dary, ktoré sa
viazali na činnosť zabezpečujúcu jej existenciu, pričom boli vyčíslené odmeny jej osobnej asistencie,
ktoré nie sú jej príjmom. Súd prvej inštancie upriamil svoju pozornosť aj na finančnú hotovosť, ktorú

mala, keď opustila spoločnú domácnosť svojej matky, hoci jej právny zástupca žiadal prvoinštančný
súd, aby zameral svoju pozornosť len na rozhodné obdobie t. j. na obdobie od 25. 03. 2013 do 30. 09.
2017. Súd prvej inštancie poukázal na zostatok finančnej hotovosti, ktorú mala na účte v roku 2010,
išlo k čiastku necelých 3 500,- Eur, ktoré použila na štúdium zveľaďovanie domácnosti a svoju osobnú
potrebu. Súd prvej inštancie nepokladal za potrebné preskúmať majetkové pomery osoby povinnej jej

platiť výživné (matky), preto ona musela predložiť list vlastníctva, týkajúci sa nehnuteľnosti, ktoré jej
matka zdedila, pričom matku ani raz súd prvej inštancie nevyzval na predloženie výpisu z účtu za
rozhodné obdobie marca 2013 do septembra 2017, pričom v rozhodnom období bola matka vlastníčkou
motorového vozidla.
Podľa jej názoru súd prvej inštancie nezabezpečil rovnovážne postavenie účastníkov konania. Ďalej

trvala na dôkladnom a reálnom preskúmaní majetkových pomerov jej matky (výpis z banky príjem
zo závislej činnosti zhodnotenie pozemkov, ceny nehnuteľnosti - rodinný dom, na ktorú matka taktiež
požiadala o príspevok z dôvodu jej invalidity a preinvestovala veľa štátnych peňazí, avšak opäť ako pri
motorovom vozidle ju „udala“, že nebýva s ňou v spoločnom dome, preto bola nútená zaplatiť alikvotnú
čiastku vo výške 1 715,02 Eur zo sumy 4 747,53 Eur, aby sa vyhla exekúcii).

Je bežnou súdnou praxou priznanie výživného invalidnej plnoletej osobe, ktorá je poberateľom
invalidného dôchodku.
Ďalej nesúhlasila s tým, že súd prvej inštancie jej priznal výživné len za obdobie od 25. 03. 2013
do 31. 05. 2017, avšak až dňom 01. 11. 2017 sa stala živnostníčkou, a teda až týmto momentompreukázala schopnosť samostatne sa živiť. Býva bežným zvykom, že výživné v sume 30,- Eur
súd priznáva povinným osobám, ktoré sú bez zamestnania bezdomovcom alebo osobám v hmotnej
núdzi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o takto stanovenej výške výživného žiadnym spôsobom

neodôvodnil. Takýmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ľudských práv a základných
slobôdgarantovanýchÚstavouSlovenskejrepublikyavyplývajúcichzmedzinárodnýchzmlúv(Európsky
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd) podľa č. l. 127 Ústavy SR. Ohľadne jej práva na
spravodlivý proces poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 252/04 z 31. 08. 2014,
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/03 z 31. 03. 2014, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

239/06 z 03. 11. 2006, IV. ÚS 14/07, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, I. ÚS 265/05).
Za zmätočný a nejasný považuje aj výrok II. a III. rozsudku prvoinštančného súdu, keďže návrh bol
podaný 25. 03. 2013, v ktorom navrhla priznať výživné vo výške 250,- Eur mesačne, počnúc podaním
návrhu. Na poslednom pojednávaní v záujme urýchlenia a ukončenia predmetného sporu jej právny
zástupca dal súhlas, aby návrh upravila tak, že žiada priznať výživné v sume 150,- Eur mesačne, počnúc
podaním návrhu do 31. 10. 2017. O 100,- Eur výživnom nemala vedomosť, preto pokladá rozsudok

prvoinštančného súdu za nezrozumiteľný.
Namietala aj nepriznanie trov konania, keďže je zaužívanou praxou, že v konaniach o výživnom pre
plnoleté aj nezaopatrené deti sa trovy konania úspešnému účastníkovi priznávajú.
Súd prvej inštancie ďalej započítal už exekučne vymožené výživné od jej matky v sume 1 950,- Eur
a takýmto postupom nemôže súhlasiť, keďže toto výživné je uložené na depozitnom účte a čaká sa

na konečné rozhodnutie o výživnom. Zdôraznila, že je chránenou osobou s poukazom na Dohovor č.
317/2010 Z. z. o právach osôb so zdravotným postihnutím. Výslovne zakázaná diskriminácia osôb
zdravotne postihnutých, ktorých je nadradený našim zákonom. Súd prvej inštancie neprihliadol na to,
že musela znášať trovy exekúcie vzniknuté vymáhanou alikvotnou čiastkou, pretože svojou matkou bola
„udaná“, že nevyužíva motorové vozidlo a rodinný dom pre svoju potrebu. Motorové vozidlo jej matka

odmietla vydať a toto motorové vozidlo znehodnotila a rodinný dom za štátne peniaze zveľadila.

4. Osoba povinná platiť výživné vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedla, trvá na všetkých
dôvodoch odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie sa zaoberal jej majetkovými pomermi aj nad rámec obvyklých postupov súdu v

obdobných konaniach, pričom v rozhodnom období bola ona vlastníčkou motorového vozidla, avšak
zabudla pripomenúť, že bolo vedené súdne konanie o určenie vlastníctva k tomuto motorovému vozidlu,
na ktorého kúpu prispela 40 % kúpnej ceny, kde po odovzdaní pojazdného motorového vozidla na
základe rozhodnutia súdu, navrhovateľka ho dala zošrotovať.
Pokiaľ súd prvej inštancie určil nárok navrhovateľky na výživné dňom 13. 05. 2017, a to ukončením

vysokoškolského štúdia navrhovateľky na vysokej škole, je rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne
konca povinnosti platenia výživného zákonný a správny, pretože navrhovateľka ukončila uvedeným
dňom vysokoškolské štúdium a mohla nastúpiť do zamestnania. To, že navrhovateľka nadobudla
živnostenské oprávnenie až dňa 01. 11. 2017, je jej osobná záležitosť.
Pokiaľ navrhovateľka cituje všeobecné právne vety, resp. citácie niektorých rozhodnutí, tak vychádza z

predpokladu, že súd pozná právo a aj ho vykladá, kde napriek tomu, že navrhovateľka bola schopná
samostatne sa živiť, tak nezobrala návrh v časti rozhodného obdobia, kedy už táto skutočnosť nebola
sporná, späť a súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť o zastavení konania a právna zástupkyňa
navrhovateľky tak urobila len v zmysle záverečnej reči, pritom na otázky súdu prvej inštancie, či
má návrhy na doplnenie dokazovania odpovedala „určite nie,“ ale v odvolaní poukazuje na to, že súd

prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav, pričom ona sama vo veci nenavrhla žiadne doplnenie
dokazovania a žiadala, aby súd vo veci rozhodol, a preto takéto tvrdenie v odvolaní je možné považovať
za „schizofrenické,“ pretože právna zástupkyňa navrhovateľky výslovne uviedla, že nežiada doplniť
dokazovanie, ale v odvolaní poukazuje na to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav.
Pokiaľ sa týka toho, že malo dôjsť k údajnému započítaniu doposiaľ zaplatenej dlžnej sumy, súd prvej

inštancie konštatoval, že pokiaľ sa týka prisúdeného výživného vo výške 1.877,72 Eur, táto suma už
bola z jej strany navrhovateľke uhradená v exekučnom konaní.
Ohľadne odvolacích argumentov navrhovateľky týkajúcich sa motorového vozidla uviedla, že tento spor
je riešený v inom konaní na Okresnom súde v Kežmarku, ktoré nie je právoplatne skončené.

5. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu osoby povinnej platiť výživné (matky) uviedla, že sú
nepravdivé tvrdenia matky, že jej pri výsluchu prostredníctvom dožiadaného súdu v Kežmarku bolo
odopreté právo na kladenie otázok. Tohto výsluchu sa zúčastnila aj jej matka, ktorá položila len jednuotázku, ktorá ale nesúvisela s predmetom návrhu. Jej právny zástupca sa výsluchu nezúčastnil. Ona
na tieto otázky neodpovedala, keďže nebolo preukázané, že by aj zákonný sudca súhlasil s týmito
otázkami. Právny zástupca matky sa opätovne domáhal zodpovedania týchto otázok z jej strany, na

ktoré chcela odpovedať jej právna zástupkyňa, avšak právny zástupca matky jej žiadnu otázku nepoložil.
Z uvedeného vyplýva záver, že jej matka a jej právny zástupca majú záujem na jej osobnom kontakte s
matkou dúfajúc, že narušia jej psychiku a duševnú rovnováhu.
Doposiaľ nebolo rozhodnuté o výške výživného za jednotlivé mesiace. Za predpokladu, že by v tejto
časti vzala návrh späť, zaniklo jej právo na jej nárok, čím by boli poškodené jej záujmy. Ďalej uviedla,

že matka podala návrh o vrátenie sumy 3 632,27 Eur a toto konanie je vedené na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 3Pc 55/2017.
Matka opätovne poukázala na služby a činnosť osobných asistentov, ktorí sú platení zo štátnych financií
a ich odmena je príjmom nie zdravotne postihnutej osoby ale je príjmom osoby, ktorá osobnú asistenciu
vykonáva.Zvyjadrenímatkyvyplynulo,žeprisvojejstarostlivostizabezpečovalabývaniestravuošatenie
aštúdiumpresvojeďalšietridcéry,zktorýchdveštudovalinavysokýchškolách,kdematkaprezentovala

výdavky napr. 160,- Eur internát. Pokiaľ matka bola schopná zabezpečiť všetky tieto služby pre svoje
tri dcéry, je prirodzené, že na to má nárok aj ona a to zvlášť preto, že je hendikepovaná.
Matka nie je osobou v núdzi, žije v rodinnom dome, ktorý si zveľadila zo štátnych peňazí, pretože z
dôvodu jej hendikepu požiadala o príspevok na prestavbu. O tom sa dozvedela až po opustení spoločnej
domácnosti a z podnetu jej matky, že neužíva dom, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Krupine

rozhodol o vrátení finančných prostriedkov.
Mala za to, že v tomto prípade išlo o zanedbanie rodičovských povinností na strane matky, to znamená
povinnosť rodiča zaopatriť svoje dieťa do času kým nie je schopné samostatne sa živiť, ktoré nie je
viazané na to, že musia žiť pod jednou strechou.
Pokiaľ matka poukázala na to, že ona mala príjem 300,- Eur mesačne a jej matka mala príjem vo výške

500,- Eur s tým, že jej dcéry nemali žiaden príjem, išlo o nepravdivé tvrdenie matky, ktorej príjem bol
oficiálne cca 600,- Eur mzda, vdovský dôchodok, detské prídavky, bonusy na deti. Zdôraznila, že jej
sestry si mohli hľadať brigádu a zarobiť si vlastné peniaze na štúdium, alebo na dovolenky. Kvôli matke
musela splácať exekúcie a to alikvotnú čiastku za motorové vozidlo a alikvotnú čiastku za prestavbu
domu, o ktorú jej matka požiadala bez jej vedomia, a preto musela vyplatiť Úradu práce sociálnych vecí

sa rodiny sumu 1 715,02 Eur ako pokutu za neužívanie domu matky a sumu 2 845,20 Eur za neužívanie
auta, ktoré jej matka odmietala vydať.

6. Osoba povinná platiť výživné vo vyjadrení navrhovateľky k jej odvolaniu uviedla, že pokiaľ
navrhovateľka pred dožiadaným súdom v Kežmarku neodpovedala na otázky, ktoré jej boli položené

písomne zo strany jej právneho zástupcu, bolo to na základe výslovného pokynu právnej zástupkyne
navrhovateľky.
Pokiaľ mala navrhovateľka odpovedať na otázky jej právneho zástupcu, nie je prípustné, aby za ňu
odpovedala právna zástupkyňa a táto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia CSP.
Jedinou pravdou v tomto vyjadrení je tá skutočnosť, že na Okresnom súde v Kežmarku sa viedlo súdne

konanie o vrátenie sumy 3.632,27 Eur, ktoré nie je doteraz ukončené.
Právna zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní pred prvoinštančným súdom jednoznačne uviedla, že
žiada, aby súd prvej inštancie konanie ukončil a že nenavrhuje vykonať žiadne dokazovanie.
Poukázala na to, že v exekučnom konaní bola vymožená suma, ktorá predstavuje v súčasnom období
oveľa vyššiu sumu, ako by mala ona zaplatiť navrhovateľke. Doteraz navrhovateľka nevrátila z titulu

neprávom prijatého výživného žiadnu sumu.

7. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu matky k jej odvolaniu uviedla, že má vedomosť o tom, že
majetkové pomery jej matky boli v rozhodnom období t. j. od roku 2013 do 2017 podstatne vyššie a
väčšie ako sama matka uvádzala. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s predloženými dokladmi, ktoré

matka sama predložila. Preto súd prvej inštancie sám mal požiadať peňažné ústavy, v ktorých mala
matka účty, aby predložili výpisy v rozhodnom období. Taktiež pozemky, ktoré vlastní matka neboli vôbec
brané do úvahy a nikto sa nezaoberal ich hodnotou.
Ohľadne vlastníctva matky k motorovému vozidlu poukázala na to, že matka sa protiprávne stala
vlastníčkou motorového vozidla, na ktoré ona dostala z titulu hendikepu príspevok štátu. Od roku 2006

toto motorové vozidlo bolo na základe protiprávneho úkonu matky jej majetkom. Nie je podstatné,
koľko vlastných finančných prostriedkov do tohto motorového vozidla investovala matka, podstatné je,
že konala v rozpore s platnou legislatívou a od roku 2010 odmietala jej toto motorové vozidlo vydať.
Preto, aby niekedy v budúcnosti mohla sa domáhať vrátenia príspevku na motorové vozidlo, muselasa najskôr vysporiadať s vlastníctvom tohto motorového vozidla. Matka sa jej „snažila“ vrátiť motorové
vozidlo za jedno Eur až v čase, keď už bolo známe, že sa vedú správne konania z dôvodu „udania“
matky o vrátenie alikvotnej čiastky za „nevyužívanie“ motorového vozidla ňou.

Ďalej uviedla, že je pravdou, že ukončila štúdium dňa 13. 05. 2019, avšak až dňom 01. 11. 2017
preukázala, že je schopná sa samostatne živiť tým, že sa stala živnostníkom. Do tohto obdobia nebola
schopná sa samostatne živiť. Ju s takýmto zdravotným postihom každý v okolí obdivuje, a to jej
odhodlanie a silnú vôľu.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 65
a contrario, § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok
okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom

rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu

a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
11. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a

zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty navrhovateľky a osoby povinnej platiť výživné v odvolaní.
12. Odvolací súd konštatuje, že práva a povinnosti rodičov vyplývajú z rodičovského právneho vzťahu,
ktorý je trvalej povahy. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom preto nie je časovo obmedzená, môže

však byť podmienená určitými skutočnosťami, ktoré majú za následok jej zánik. Absolútne vyživovacia
povinnosť zaniká napr. smrťou rodiča, resp. dieťaťa, prípadne úspešným zapretím otcovstva k dieťaťu.
Relatívne rodičovská vyživovacia povinnosť najčastejšie zaniká v okamihu, keď dieťa nadobudne
schopnosť samé sa živiť.
13. Povinnosť rodiča vyživovať dieťa, ktoré študuje a pripravuje sa na svoje budúce povolanie trvá do

toho obdobia, pokiaľ dieťa neukončí štúdium, myslí sa tým stredoškolské, resp. vysokoškolské štúdium
denného smeru. Nadobudnutie plnoletosti dieťaťa podľa Zákona o rodine v súvislosti s vyživovacou
povinnosťou rodičov je bezvýznamné.
14. Odôvodnené potreby a nároky dieťaťa zahŕňajú základné a najnutnejšie potreby pre život
dieťaťa. Miera potrieb dieťaťa je závislá od veku dieťaťa, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, podľa

jeho schopností, zdravotného stavu, formy štúdia, atď.. Odôvodnené potreby dieťaťa sú ale súčasne
závislé na schopnostiach a možnostiach rodičov dieťaťa. Ak možnosti a schopnosti rodičov sú vyššie,
resp. vysoké, je potrebné vzhľadom na hore uvedené potreby dieťaťa, všetky tieto potreby uspokojiť. Ak
schopnosti a možnosti rodičov sú obmedzené, sú odôvodnené iba bežné potreby detí, ktoré nepresahujú
obvyklú mieru. Platí základná zásada pri určení rozsahu výživného a to, že odôvodnené potreby dieťaťa

sú úmerné životnej úrovni rodičov. Schopnosti rodičov sú ich subjektívnymi vlastnosťami, vyplývajúcimi z
ich telesných a duševných schopností, zdravotného stavu, nadania, získaných vedomostí a skúseností.
Z hľadiska vyživovacej povinnosti ide predovšetkým o to, ako sa tieto skutočnosti prejavujú v pracovných
schopnostiach. I v tomto smere nejde len o všeobecnú spôsobilosť pracovať, ale o špeciálnu schopnosť
rodiča k výkonu určitého povolania získanú spravidla na podklade odbornej prípravy. V prvom rade súdy

zisťujú zárobkové možnosti rodičov. Pri určovaní rozsahu výživného je treba prihliadnuť k záväzkom, k
vyživovacím povinnostiam povinného rodiča.
15. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd pri určovaní výšky výživného zohľadnil
všetky vyššie uvedené zákonné aspekty. Okresný súd pri rozhodovaní o rozsahu vyživovacej povinnostimatky voči plnoletej navrhovateľke správne prihliadol na odôvodnené potreby navrhovateľky vzhľadom
na jej vysokoškolské štúdium, na jej výdavky so zdravotným stavom, s ostatnými výdavkami, pričom
prihliadol i na to, že navrhovateľka mala vlastný pravidelný mesačný príjem z invalidného a sirotského

dôchodku, z peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo
s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, ďalej mala príjem z príspevku na
kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového
vozidla. Súd prvej inštancie správne zohľadnil i to, že z vlastných príjmov navrhovateľka bola spôsobilá
uhrádzať svoje výdavky a výdavky navrhovateľky súvisiace z rehabilitačným kurzami boli hradené so

sponzorských darov.
16. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne zistil osobné, majetkové pomery u
navrhovateľky vrátane jej výdavkov, a to : ,,Navrhovateľka v roku 2013 bola poberateľkou invalidného
dôchodku v sume 304,80 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume 78,40 Eur mesačne, v roku 2014
bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 312,60 Eur mesačne, sirotského dôchodku v sume
79,90Eurmesačne,vroku2015bolapoberateľkouinvalidnéhodôchodkuvsume317,20Eurmesačnea

sirotského dôchodku v sume 80,80 Eur mesačne, keď výplata sirotského dôchodku jej bola pozastavená
v kalendárnom mesiaci máj 2015, v roku 2016 bola poberateľkou invalidného dôchodku v sume 318,90
Eurmesačne,vroku2017bolapoberateľkouinvalidnéhodôchodkuvsume326,-Eurmesačne,keďtieto
skutočnosti súd mal preukázané správou Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava zo dňa 09. 11. 2017
včítane potvrdenia o výške vyplatených dôchodkových dávok pre navrhovateľku zo dňa 08. 11. 2017.

Navrhovateľka ďalej v posudzovanom období mala príjem z peňažného príspevku na kompenzáciu
zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového
zariadenia v roku 2013 v sume 18,06 Eur mesačne ale len do júna, od júla v sume 18,39 Eur mesačne, v
roku2014vsume18,39Eurmesačne,vroku2015vsume18,39Eurmesačne,vroku2016vsume18,39
Eur mesačne, v roku 2017 v sume 18,39 Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v

sume 18,52 Eur mesačne. Ďalej poberala aj príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich
so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla v roku 2013 v sume 32,50 Eur mesačne
ale len do júna, od júla v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku
2015 v sume 33,09 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 33,09 Eur mesačne a v roku 2017 v sume 33,09
Eur mesačne ale len do júna, od júla bola jeho poberateľkou v sume 33,32 Eur mesačne. V rokoch

2013-2017 jej bol vyplatený aj peňažný príspevok na osobnú asistenciu, a to za rok 2013 spolu v sume
7.569,42 Eur, za rok 2014 v sume 8.285,52 Eur, za rok 2015 v sume 9.582,72 Eur, za rok 2016 v
sume 9.582,72 Eur a za rok 2017 do septembra 2017 jej bol tento vyplatený spolu v sume 7.196,10
Eur. Zhodne s právnym názorom navrhovateľky peňažný príspevok na osobnú asistenciu súd neposúdil
za príjem navrhovateľky, tak ako to vyplýva zo zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na

kompenzáciuťažkéhozdravotnéhopostihnutiaaozmeneadoplneníniektorýchzákonov.Navrhovateľka
tak v roku 2013, do mesiaca jún 2013 mala príjem 433,76 Eur mesačne, od júla príjem 434,68 Eur
mesačne, v roku 2014 mala príjem 443,98 Eur mesačne, v roku 2015 mala príjem do apríla v sume
449,48 Eur mesačne, od mája len v sume 368,68 Eur mesačne, pretože v máji stratila nárok na
sirotský dôchodok, v roku 2016 mala príjem v sume 318,90 Eur mesačne, v roku 2017 mala príjem

do júna v sume 377,48 Eur mesačne a od júla 377,84 Eur mesačne. Pravidelné mesačné výdavky
navrhovateľky počas posudzovaného obdobia sa zásadným spôsobom nemenili. Pravidelné mesačné
výdavky navrhovateľky, ktoré súd uznal ako opodstatnené boli tie, ktoré pôvodne vyčíslila, a to výške
15,90 Eur za internet, za elektrinu vo výške 21,70 Eur, za plyn vo výške 58,- Eur, na ošatenie 15,-
Eur, na kozmetiku, drogériu a lekáreň vo výške 30,- Eur, na kultúru a spoločenské vyžitie 10,- Eur, na

stravu 120,- Eur. I keď navrhovateľka je osobou ťažko zdravotne postihnutou a má sťažené možnosti
samostatne si pripraviť a uvariť jedlo, v tomto ohľade má pomoc zabezpečenú cez osobnú asistenciu,
na čo navrhovateľke je vyplácaný peňažný prostriedok zo strany štátu, ktorý ako súd už dôvodí je však
príjmom osobného asistenta. K ďalším mimoriadnym nepravidelným výdavkom navrhovateľky patria
náklady na ošatenie (bunda, kabát, nohavice) raz za štvrťrok v čiastke 30,- Eur, náklady na obuv v

čiastke 30,- Eur za štvrťrok. Tieto výdavky súd uznal za primerané. V spojení so štúdiom na Spojenej
škole, Mokrohájska 3, Bratislava mimoriadne zvýšené výdavky navrhovateľka nemala, štúdium bolo
bezplatné, navrhovateľka ohľadne tohto štúdia nedokladala žiadne zvýšené výdavky, tak ako sama
uviedla, do školy nechodila každý deň, s učiteľmi komunikovala prostredníctvom internetu ohľadne
študijného programu, raz za mesiac, prípadne za dva si dohodla preskúšanie a vtedy školu priamo

navštívila, s čím jej vznikli opodstatnené jednorazové výdavky na cestovné pri ceste raz mesačne v
čiastke 50,- Eur, pri ceste dvakrát mesačne 100,- Eur. Nepotvrdili sa tvrdenia navrhovateľky o pobyte na
internáte a o náklade na internát 240,- Eur mesačne. Nepotvrdili sa ani tvrdené výdavky navrhovateľky s
bývaním v Kežmarku vo výške mesačne 230,- Eur, keďže tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania,navrhovateľka v súvislosti s bývaním uhrádzala len náklady na energie, vodu, teda služby spojené
s užívaním bytu, nájom bytu mala bezplatný. Pokiaľ ide o štúdium na vysokej škole, navrhovateľka
študovala externou formou, školu navštevovala na detašovanom pracovisku v Spišskej Novej Vsi, ktorá

je vzdialená od miesta bývania navrhovateľky v Kežmarku 25 km. V súvislosti s týmto štúdiom mala
náklady na cestovné, keďže na víkendy cestovala do Spišskej Novej Vsi do školy, keď tieto náklady
bolo potrebné zohľadniť. V súvislosti s týmto vysokoškolským štúdiom mala ďalšie jednorazové výdavky,
keď v školskom roku 2014/2015 uhradila poplatok 556,- Eur, za nasledujúce 2 roky jej poplatky boli
odpustené, uhradila však jednorazový poplatok za štátnu záverečnú skúšku 180,- Eur, ktorú skutočnosť

súd tiež zohľadnil. Navrhovateľka ďalej dokladala mimoriadny výdavok na okuliare 232,- Eur, tento
súd však zohľadnil len za jeden rok v posudzovanom období, napriek tomu, že navrhovateľka tento
mimoriadny výdavok žiadala zohľadniť v celkovej výške 250,- Eur za každý rok posudzovaného obdobia.
Navrhovateľka žiadnym dôkazom nezdokladovala tento mimoriadny výdavok každoročne. Obdobne
navrhovateľka každoročne za posudzované obdobie žiadala zohľadniť ďalší mimoriadny výdavok
školné 500,- Eur, takýto výdavok nebol preukázaný navrhovateľkou, v súvislosti s návštevou školy

navrhovateľke vznikli výdavky tak, ako súd uviedol. Neopodstatnene navrhovateľka každoročne žiadala
zohľadniť aj ďalší mimoriadny výdavok v sume 1.000,- Eur za operáciu strabizmu - škúľavosť, keď
ani takýto výdavok navrhovateľka nezdokladovala, a ani neodôvodnila opodstatnenosť tohto výdavku
každoročne za posudzované obdobie. Možno uznať aj výdavky navrhovateľky spojené s rehabilitačným
cvičením vo výške 12,- Eur týždenne. Vychádzajúc z uvedeného mal potom súd za to, že náklady

na výživu navrhovateľky, pokiaľ ide o pokrytie jej nevyhnutných potrieb bez mimoriadnych výdavkov
približne činili 350,- Eur mesačne. Pokiaľ ide o náklady liečebné rehabilitačné pobyty navrhovateľky,
ktoré nie sú hradené zdravotnou poisťovňou, náklady na tieto nebolo možné v konaní zohľadniť, pretože
boli hradené formou sponzorských darov, tak ako vyplynulo z vykonaného dokazovania. Navrhovateľka
sa za posudzované obdobie jej nároku podrobila trom rehabilitačným kurzom v rehabilitačnom zariadení

ADELI Center, Piešťany. Bolo to v období od 27. 05. 2013 do 08. 06. 2013, kde náklady na rehabilitačný
kurz činili včítane nákladov na stravu a ubytovanie sumu 3.795,- Eur. Tieto náklady boli hradené
darcom J.. H. a to priamo rehabilitačnému zariadeniu. Priame náklady pre navrhovateľku nevznikli. Táto
skutočnosť bola v konaní preukázaná faktúrou tohto zariadenia č. 201302091 zo dňa 08. 06. 2013.
Navrhovateľka ďalšieho rehabilitačného kurzu sa zúčastnila v tomto zariadení i v dňoch 09. 12. 2013

do 21. 12. 2013, náklady na rehabilitačný kurz včítane stravy a ubytovania predstavovali spolu sumu
3.473,- Eur. Z tejto sumy suma 170,- Eur bola hradená pacientom, čo bol priamy výdavok navrhovateľky,
zvyšujúca časť do sumy 3.473,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez APPA PROJEKT
SPP - o krok vpred 2013 tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201313311
zo dňa 21. 12. 2013. Aj finančné prostriedky na túto faktúru boli uhradené okrem čiastky 180,- Eur vo

forme sponzorského daru priamo rehabilitačnému zariadeniu. V období od 19. 01. 2015 do 31. 01. 2015
sa navrhovateľka zúčastnila ďalšieho rehabilitačného kurzu v predmetnom zariadení, kde náklady na
rehabilitačný kurz podľa faktúry tohto zariadenia č. 201417341 zo dňa 31.01.2015 činili spolu čiastku
2.578,- Eur, ktorá suma bola v čiastke 578,- Eur uhradená formou sponzorského daru cez projekt APPA
PROJEKT SPP a zvyšujúca časť v sume 2.000,- Eur bola uhradená formou sponzorského daru cez

Nadáciu TA3, ako to vyplýva z predmetnej faktúry, bez priamych nákladov navrhovateľky. Opätovne
sponzorské dary boli poukázané priamo rehabilitačnému zariadeniu. Okrem toho v tomto období
rehabilitačného kurzu vznikli navrhovateľke i náklady na ubytovanie a stravu spolu v čiastke 912,50 Eur,
tak ako to vyplýva z faktúry tohto rehabilitačného zariadenia č. 201510044 zo dňa 18. 01. 2015, ktoré
náklady boli tiež uhradené vo forme sponzorského daru bez priamych nákladov navrhovateľky. V tomto

prípade sponzorského daru navrhovateľka darcu neidentifikovala. Predložila však hotovostný doklad o
úhrade tejto čiastky 912,50 Eur, pričom neušlo pozornosti súdu, že v tejto čiastke išlo o vyúčtovanie
pre dve osoby. Navrhovateľka mimo týchto troch rehabilitačných kurzov sa pravdepodobne zúčastnila
rehabilitačného kurzu v tomto zariadení aj mimo posudzovaného obdobia, a to v čase od 20.01. do 02.
02. 2013, keď predložila v tejto súvislosti faktúru tohto rehabilitačného zariadenia č. 20130130PO, z

ktorej vyplýva, že touto faktúrou boli vyúčtované strava a ubytovanie v tomto rehabilitačnom zariadení
pre navrhovateľku v čiastku 910,- Eur, s tým, že navrhovateľka v konaní tvrdila, že táto faktúra tiež bola
uhradená formou sponzorského daru, keď darcu neidentifikovala. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľka
sa zúčastnila aj rehabilitačných cvičení v závesnom systéme Redcord v októbri 2013 v rehabilitačnom
zariadení PALMED s.r.o., Kežmarok, za čo bola vyúčtovaná suma 300,- Eur, uhradená zo zdravotnej

poisťovne, o čom svedčí faktúra tohto rehabilitačného zariadenia č. 2013109 zo dňa 22. 10. 2013 s tým,
že navrhovateľka uviedla, že táto faktúra bola uhradená vo forme sponzorského daru priamo darcom
tomuto rehabilitačnému zariadeniu, ktorého identifikovala, keď obdobne to platí aj ohľadne faktúry za
cvičenie navrhovateľky v tomto závesnom systéme Redcord toho istého rehabilitačného zariadeniav období od 09. 05. 2014 do 30. 06. 2014 č. 2014052 zo dňa 09. 05. 2014. Touto faktúrou za toto
cvičeniebolanavrhovateľkevyúčtovanásuma140,-Eur,oktorejnavrhovateľkatvrdila,žebolauhradená
formou sponzorského daru darcom, ktorého navrhovateľka neidentifikovala. Náklady na rehabilitačné

kurzy a rehabilitačné cvičenia takto skutkovo popísané neboli hradené zdravotnou poisťovňou, išlo o
sponzorské dary, ktoré v zmysle záverov odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v predmetnej veci
bolo nevyhnutné pri opätovnom rozhodovaní o nároku navrhovateľky zohľadniť do príjmu navrhovateľky.
V roku 2016 povinným výdavkom navrhovateľky bola aj zrážka exekúcie vo výške 80,54 Eur mesačne a
v roku 2017 vo výške 85,26 Eur mesačne, ktoré zrážky boli vykonávané do mesiaca júl 2017. Exekučné

zrážky boli vykonávané z dôchodku navrhovateľky v súvislosti s uspokojením pohľadávky oprávneného
ÚPSVaR Kežmarok v čiastke 2.845,20 Eur včítane príslušenstva vymáhanej v exekučnom konaní sp.zn.
EX 20/2015 vedenom súdnym exekútorom JUDr. Michalom Kešeľakom, exekútorský úrad Spišská Nová
Ves. Po doplnení dokazovania ohľadne celkových majetkových pomerov navrhovateľky bolo nutné
prihliadnuť v zmysle záverov odvolacieho súdu v predmetnej veci i na tú skutočnosť, že navrhovateľka
pri odchode zo spoločnej domácnosti od matky bola vlastníčkou finančných prostriedkov na osobnom

účte vedenom v Poštovej banke, a.s. Bratislava čísloW., keď sa nepotvrdili tvrdenia, že navrhovateľka
na tomto učte ku dňu odchodu zo spoločnej domácnosti od matky mala finančné prostriedky len vo
výške približne 1.000,- Eur, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na tomto účte k tomuto dňu
navrhovateľka disponovala s finančnými prostriedkami v čiastke 6.989,64 Eur, ako súd zistil z výpisu z
tohto účtu predloženého Poštovou bankou, a.s. Bratislava ku dňu 07. 08. 2010. I na túto skutočnosť súd

ako na celkové majetkové pomery navrhovateľky pri rozhodovaní o jej nároku na výživné prihliadol.“

17. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil i osobné, majetkové pomery
na strane matky, ktorá bola v rozhodnom období samoživiteľkou a mala pravidelný mesačný príjem
z pracovnoprávneho vzťahu a vdovského dôchodku, pričom súd prvej inštancie správne prihliadol na

početvyživovacíchpovinnostínastranematkyvtom-ktoromobdobí,navýdavkynastranematkyvrátane
výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s vysokoškolským štúdiom jej troch dcér.
18. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne zistil výšku príjmov a výdavkov
u navrhovateľky, keď uviedol : ,,Povinná osoba, matka navrhovateľky je od smrti manžela vdovou.
V posudzovanom období táto mala pravidelný príjem z vdovského dôchodku, ktorý poberala v roku

2013 v sume 241,70 Eur mesačne, v roku 2014 v sume 247,40 Eur mesačne, v roku 2015 v sume
250,80 Eur mesačne, v roku 2016 v sume 252,- Eur mesačne a v roku 2017 v sume 257,30 Eur
mesačne ako súd zistil zo správy Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa 06. 11. 2017. Príjem
matka mala zabezpečený aj z trvalého pracovného pomeru keď táto je zamestnankyňou Materskej
školy, Malinovského 874, Krupina. U tohto zamestnávateľa pracuje od roku 2008 ako administratívny

pracovník. V roku 2013 dosiahla priemerný čistý mesačný príjem od zamestnávateľa v sume 482,83
Eur, v roku 2014 v sume 527,40 Eur, v roku 2015 v sume 591,81 Eur, v roku 2016 v sume 676,05 Eur a
v roku 2017 v sume 686,65 Eur. Tieto skutočnosti vyplývajú zo správy zamestnávateľa povinnej osoby
Materskej školy, Malinovského 874, Krupina zo dňa 16. 01. 2018. V tomto príjme je zahrnutý aj daňový
bonus vyplácaný matke na 3 ďalšie dcéry, neskôr na 2 ďalšie dcéry. Čo sa týka výdavkov matky, tieto v

zásade počas celého posudzovaného obdobia boli rovnaké, táto mala výdavky mesačne na internet 5,-
Eur, na telefón 28,- Eur, na elektrinu 75,- Eur, na vodu 48,- Eur, na kúrenie 137,70 Eur, na poistenie u
spoločnostiAxavovýške16,71Eur,naživotnépoistenievsume15,-Eur,keďďalejudávalaodôvodnené
výdaje ročne na poistenie detí v čiastke 93,12 Eur, na poistenie domácnosti ročne 137,73 Eur, na daň
z nehnuteľností vo výške 123,47 Eur ročne, na opravy domu približne výdavok 178,- Eur ročne a na

cestovné ročne výdavok 137,- Eur. Počas posudzovaného obdobia došlo k miernemu nárastu poplatku
za vodu na čiastku približne 70,- až 100,- Eur mesačne, zvýšili sa náklady i na opravy domácnosti keď
tieto v roku 2015 predstavovali ročne sumu 543,67 Eur, mierne vzrástli náklady na cestovné zo sumy
11,41 Eur mesačne na sumu 15,- Eur mesačne. Ostatné výdaje zostali počas posudzovaného obdobia
takmer nezmenené, matka ešte uvádzala nákupy pre domácnosť v nákladoch ročne v čiastke 351,65

Eur. Matka okrem navrhovateľky mala vyživovaciu povinnosť ešte voči trom ďalším nezaopatreným
dcéram pochádzajúcim z manželstva s otcom navrhovateľky V. W., M. W. a Q. W., ktoré výživou boli
odkázané jedine na matku navrhovateľky, rovnako ako navrhovateľka. Ich výživa okrem zo strany matky
bola zabezpečovaná formou sirotského dôchodku, ktorý v roku 2013 bol vyplácaný do mesiaca jún spolu
v čiastke 469,80 Eur mesačne, od mesiaca júl v čiastke spolu 313,20 Eur mesačne, v roku 2014 spolu v

čiastke 319,20 Eur mesačne, v roku 2015 spolu v čiastke 322,80 Eur mesačne avšak od septembra 2015
keďže odbudla matke vyživovacia povinnosť voči dcére V. W. spolu len vo výške 161,40 Eur mesačne.
Matkavroku2013avroku2014hradilazáujmovékrúžkypredcéryvovýške12,25Eurmesačne,internát
vo výške 40,50 Eur mesačne, stravné v školskej jedálni sumou 21,30 Eur mesačne, v roku 2015 pre dvedcéry za obdobie od augusta do decembra 2015 uhradila za internát sumu 781,- Eur, na poistenie detí
sumu 91,82 Eur ročne. Po zohľadnení všetkých príjmov do domácnosti matky (príjem zo zamestnania,
vdovský dôchodok, sirotský dôchodok pre ostatné deti, prídavky na deti), príjem matky do domácnosti

v roku 2013 činil priemerne mesačne v čistom do júna sumu 1.282,02 Eur, od júla sumu 1.125,42 Eur,
v roku 2014 sumu priemerne mesačne v čistom 1.188,82 Eur, v roku 2015 do septembra priemerne
mesačne v čistom sumu 1.235,97 Eur a od septembra sumu 1.051,05 Eur priemerne mesačne v čistom,
v roku 2016 to bola priemerne v čistom mesačne suma 1.136,49 Eur a v roku 2017 táto suma priemerne
mesačne v čistom predstavovala čiastku 1.152,39 Eur. Pri zohľadnení vyživovaných osôb z tohto príjmu

v domácnosti matky v roku 2013 do júna na jednu osobu pripadla tak priemerne čiastka 320,51 Eur, od
júla čiastka 281,36 Eur, v roku 2014 to bola čiastka 297,21 Eur, v roku 2015 do augusta to bola čiastka
308,99 Eur, od septembra to bola čiastka 350,35 Eur, v roku 2016 to bola čiastka 378,83 Eur a v roku
2017 to bola čiastka 384,13 Eur. Pri porovnaní týchto príjmov na jednu osobu v domácnosti matky v
jednotlivých časových obdobiach s príjmom navrhovateľky v jednotlivých časových obdobiach súd mal
za to, že nebolo v schopnostiach matky vzhľadom na príjem do domácnosti matky a vzhľadom na ďalšie

vyživovacie povinnosti matky prispievať na výživu navrhovateľky väčšou čiastkou ako je suma 30,- Eur
mesačne od 25. 03. 2013 do 30. 09. 2015 a od 01. 10. 2015 kedy matke odbudla v septembri 2015
vyživovacia povinnosť väčšou čiastkou, než sumou 50,- Eur mesačne do 13. 05. 2017, kedy súd na
základe vykonaného dokazovania ustálil, že zanikla vyživovacia povinnosť matky voči navrhovateľke.“
19. Podľa Zákona o rodine vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do doby, pokiaľ deti nie sú

samy schopné sa živiť (§ 62 ods. 1 ZoR). Táto schopnosť závisí od toho, kedy dieťa je schopné hradiť
svoje odôvodnené potreby z príjmov za vlastnú prácu takej povahy, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a
duševným predpokladom.
20. Povinnosť rodiča vyživovať dieťa, ktoré študuje a pripravuje sa na svoje budúce povolanie, trvá do
tej doby, pokiaľ dieťa neukončí úspešne štúdium. Myslí sa tým stredoškolské, vysokoškolské štúdium.

Neplatí to však už pre štúdium na ďalšom typu školy rovnakej úrovne (napr. ďalšia vysoká škola). V
tomto prípade povinnosť rodičov jednoznačne zaniká, pretože zárobkové možnosti dieťaťa sú dané už
absolvovaním jedného odboru a voľba štúdia ďalšieho odboru spadá už do jeho osobných záležitostí,
nie existenčných.
21. V posudzovanej veci navrhovateľka ukončila štúdiom na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej

práce sv. Alžbety, Palackého 1, Bratislava, detašované pracovisko Spišská Nová Ves prvý stupeň
štúdia, tzv. bakalársky stupeň štátnou záverečnou skúškou dňa 12. 05. 2017 a ďalej nepokračovala
vo vysokoškolskom štúdiu absolvovaním druhého stupňa, preto súd prvej inštancie správne ustálil deň
zániku vyživovacej povinnosti matky k navrhovateľke, a to dňom 13. 05. 2017, pričom skutočnosť, že
navrhovateľkazačalavykonávaťživnostenskúčinnosťaž01.11.2017nemalovplyvnazánikvyživovacej

povinnosti matky k navrhovateľke.
22. Tým, že osobu povinnú platiť výživné, t.j. matku súd prvej inštancie zaviazal k povinnosti prispievať
na výživu plnoletého dieťaťa (navrhovateľky) výživným v sume 30,- Eur mesačne od 25. 03. 2013 do
30. 09. 2015 a v sume 50,- Eur mesačne od 01. 10. 2015 do 13. 05. 2017 splatným vždy do 10.-teho dňa
v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky, realizoval splnenie primárnej zákonnej podmienky pre určenie

výživného, ktorou je zabezpečenie oprávnených potrieb navrhovateľky. Určené výživné zabezpečuje
oprávnené potreby plnoletej navrhovateľky v rozsahu primeranom životnej úrovni povinného rodiča,
teda matky s prihliadnutím na pravidelné mesačné príjmy navrhovateľky (invalidný dôchodok, sirotský
dôchodok, príspevky na kompenzáciu). Odvolací súd zdôrazňuje, že životná úroveň povinného rodiča
jednoznačne nemôže byť nižšia ako životná úroveň jeho detí.

23. Takto určené výživné zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného, t.j. aktuálnym finančným
možnostiam a schopnostiam matky, pretože na určenie vyššieho výživného (vzhľadom na objektívnu
finančnú, majetkovú a sociálnu situáciu matky s prihliadnutím na ďalšie vyživovacie povinnosti matky)
neboli dané zákonné podmienky.
24. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní (pri formulovaní enunciátu) správne prihliadol na to, že

v rámci exekúcie vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 4Er/55/2016 na základe exekučného
titulu(rozsudkuOkresnéhosúduZvolenč.k.7C/117/2013-311zodňa16.10.2015)osobapovinnáplatiť
výživné (povinná) zaplatila navrhovateľke na výživnom sumu 1990,51 Eur, preto súd prvej inštancie
správne vo výrokovej časti nerozhodol o zročnom výživnom.
25. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vo výrokovej časti rozhodnúť

o výživnom pre navrhovateľku, pretože navrhovateľke vznikol nárok na výživné voči matke v rozhodnom
období. Ak by súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky, znamenalo by to, že navrhovateľke v
rozhodnom období, t.j. od 25. 03. 2013 do 13. 05. 2017 nevzniklo voči matke právo na žiadne výživné
a navrhovateľka by bola povinná matke vrátiť výživné, ktoré v rámci exekúcie bolo od matky vymožené,pričom skutočnosť, že v rámci exekučného konania boli od matky vymožené aj trovy exekúcie, nemá
vplyv na výšku prvoinštančným súdom určeného výživného (jedná sa o iný titul peňažného plnenia než
ako je výživné). V posudzovanej veci pre rozhodovanie súdu bol rozhodujúci stav v čase vyhlásenia

rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP). Z vykonaného dokazovania (resp. z obsahu exekučného spisu sp.
zn. 4Er/55/2016) nevyplynulo, že by matke po zastavení exekúcie bola súdnym exekútorom, resp.
navrhovateľkou vrátená v exekučnom konaní vymožená suma výživného. Pokiaľ navrhovateľka uviedla,
že vymožené výživné sa má nachádzať na depozitnom účte súdneho exekútora, odvolací súd poukazuje
na to, že z exekučného spisu táto skutočnosť nevyplýva. Samotná navrhovateľka (v pozícii oprávnenej)

v písomnom podaní zo dňa 14. 02. 2017 uviedla, že jej bola súdnym exekútorom poukázaná suma vo
výške 1950,- Eur k 12. 01. 2017 (viď č.l. 85 exekučného spisu), pričom súdny exekútor JUDr. Robert
Rychtarčík oznámil prvoinštančnému súdu písomným podaním datovaným ku dňu 13. 04. 2018, že
vymohol a na účet uvedený v návrhu na vykonanie exekúcie (účet navrhovateľky) poukázal sumu
1990,51 Eur (viď č.l. 527 spisu), avšak ako už bolo uvedené, podstatnou skutočnosťou pri rozhodovaní
súdu bolo to, že matke v čase vyhlásenia rozsudku prvoinštančného súdu nebola vrátená žiadna suma

na výživnom vymoženom v rámci exekúcie.
26. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní navrhla vykonať dokazovanie (výpis z banky matky, príjem zo
závislej činnosti, zhodnotenie pozemkov, cena rodinného domu), odvolací súd zdôrazňuje, že právna
zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní dňa 31. 01. 2019 na otázku súdu prvej inštancie, či má
právnazástupkyňanavrhovateľkynávrhynadoplneniedokazovania,uviedla:,,Určitenie.“(viďZápisnica

o pojednávaní zo dňa 31. 01. 2019; č.l. 604 spisu).
27. Odvolací súd zdôrazňuje, súd prvej inštancie náležitým spôsobom vykonal dokazovanie, pričom
v zmysle ustanovenia § 68 CMP nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ktoré nebolo
potrebné pre zistenie skutočného stavu, keďže skutočný stav bol zistený riadne a dôsledne. Z obsahu
spisu totiž vyplynulo, že matka nemala iný príjem, než ako bol zistený súdom prvej inštancie, pričom

zisťovanie ceny nehnuteľností vo vlastníctve matky v posudzovanej veci nebolo potrebné, pretože cena
nehnuteľností nemohla mať vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti matky voči navrhovateľke.
28. Matka v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky,
avšak táto námietka je podľa odvolacieho súdu nedôvodná, pretože výsluch navrhovateľky bol
opakovane vykonaný pred dožiadaným súdom, t.j. Okresným súdom Kežmarok (viď Zápisnica o

vykonaní dôkazu pred dožiadaným súdom zo dňa 19. 08. 2014; č.l. 61-62 spisu a zo dňa 21. 09.
2018; č.l. 550-554 spisu) ohľadne otázok položených prvoinštančným súdom týkajúcich sa komplexných
osobných, majetkových, zárobkových pomerov, výdavkov navrhovateľky vrátane jej vysokoškolského
štúdia. Pokiaľ navrhovateľka pri výsluchu nezodpovedala na otázky položené právnym zástupcom
matky písomne, odvolací súd poukazuje na to, že bolo na navrhovateľke, či zodpovie na otázky

právneho zástupcu matky, keďže na právne relevantné otázky položené prvoinštančným súdom
týkajúce sa jej komplexných pomerov navrhovateľka zodpovedala pri svojom výsluchu.
29. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri svojom rozhodovaní
zastavil konanie sčasti v zmysle ustanovenia § 29 ods. 1 CMP, keďže navrhovateľka so súhlasom
matky na pojednávaní dňa 31. 01. 2019 zobrala späť návrh sčasti. Právna zástupkyňa navrhovateľky na

pojednávaní výslovne uviedla: ,,...obmedzujem návrh aj ohľadne výšky výživného na sumu 150,- Eur
mesačne, navrhovateľka teda žiada priznať výživné od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017 v sume 150,- Eur
mesačne, v prevyšujúcej časti netrvá na návrhu.“(viď Zápisnica o pojednávaní zo dňa 31. 01. 2019; č.l.
599-611 spisu), preto súd prvej inštancie s prihliadnutím na predmet konania, vychádzajúc z návrhu na
začatie konania (určenie výživného v sume 250,- Eur mesačne počnúc dňom 23. 03. 2013) a na rozsah

späťvzatia návrhu navrhovateľky zastavil konanie sčasti o určenie výživného v sume 250,- Eur mesačne
za obdobie od 23. 03. 2013 do 24. 03. 2013 a v časti o určenie výživného v sume 100,- Eur mesačne
(250,- Eur -100,-Eur = 150,- Eur) za obdobie od 25. 03. 2013 do 31. 10. 2017.
30. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd rozsudok okresného súdu za vecne správny, a preto
ho potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) vrátane závislého výroku o trovách konania (IV. výrok), nakoľko súd

prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 52 CMP. V posudzovanej veci neboli zistené žiadne
okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali použitie moderačného práva súdu prvej inštancie pri náhrade
trov konania v zmysle § 55 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľka nebola úspešná v
celom rozsahu v konaní vzhľadom na súdom prvej inštancie priznanú výšku výživného a taktiež ani
matka nebola úspešná v celom rozsahu v konaní, keďže navrhla zamietnuť návrh v celom rozsahu.

31. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ustanovenie § 396 ods. 1
CSP v spojení s ustanovením § 57 CMP, ktoré ustanovuje: „O povinnosti nahradiť trovy konania, ak
nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.“ V posudzovanej veci zo strany navrhovateľky i
matky bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách konania, preto odvolací súd v súlade s ustanovením§ 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania,
keďže CMP neustanovuje inak. Zároveň odvolací súd prihliadol na to, že navrhovateľka a ani matka
neboli vo vzťahu k svojim odvolaniam úspešné.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o
zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383

ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).