Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/116/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115216041
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Veselá Zemaníková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7115216041.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: KOMES PLUS, s.r.o., so sídlom SNP 6, 044 42
Rozhanovce, IČO: 31 720 595, zastúpeného JUDr. František Kočka, so sídlom Timonova 13, 040 01
Košice,protižalovanému:Východoslovenskáenergetikaa.s.,sosídlomMlynská31,04291Košice,IČO:
44 483 767, zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811
08Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:51003848,zaúčastiintervenientanastranežalovaného:

Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, o zaplatenie
88,83 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 9Cb/51/2015, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 31. augusta 2018, č. k. 2Cob/19/2018-337,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Košiciach z 31. augusta
2018, č. k. 2Cob/19/2018-337, rozsudok Okresného súdu Košice I z 21. septembra

2017, č. k. 9Cb/51/2015-297 a uznesenie Okresného súdu Košice I z 10. októbra
2018, č. k. 9Cb/51/2015-355 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21.
septembra 2017, č. k. 9Cb/51/2015-297 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 88,83 eur
s príslušenstvom a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo

výške 100 %.
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jedinou spornou otázkou v konaní bolo, či si žalobca
splnil svoju povinnosť voči intervenientovi vyplývajúcu mu z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona
č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie [(ďalej len „zákon o OZE“) tam, kde sa
v predmetnom rozhodnutí uvádza zákon o OZE, myslí sa tým jeho znenie účinné do 31. decembra
2018 - pozn. dovolacieho súdu]. S účinnosťou od 1. januára 2014 bola v ustanovení § 4 ods. 3

zákona o OZE zavedená sankcia pre tých výrobcov elektriny, ktorí nesplnia oznamovaciu povinnosť voči
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy k 15. augustu vyplývajúcu z § 4 ods. 2 tak, že v
ďalšom roku si nemôžu uplatniť právo na odber elektriny a ani právo na doplatok. Pri rozhodovaní súd
prvej inštancie vychádzal z názoru Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský
súd“) vysloveného vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 30Cb/82/2015 (v rozsudku krajského
súdu z 30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 - pozn. dovolacieho

súdu), podľa ktorého, ak termín nie je určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, že
podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech žalobcu. Uvedené znamená, že ak bolo oznámenie
žalobcu adresované intervenientovi podané na poštovú prepravu dňa 15. augusta 2014, došlo k splneniu
povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE.

2. O odvolaní intervenienta podaného so súhlasom žalovaného (podľa § 360 ods. 2 v spojení s § 359

C.s.p.)rozhodolkrajskýsúdrozsudkomz31.augusta2018, č.k.2Cob/19/2018-337tak,že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči intervenientovi v plnom rozsahu.
2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dodržal lehotu stanovenú v ustanovení §

4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, pričom zvýraznil, že v predmetnom ustanovení nie je jednoznačne
stanovené, či do tohto dátumu má byť oznámenie doručené ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy, alebo postačuje, ak je odovzdané orgánu vykonávajúcemu doručenie. Zákonnú
formuláciu „k 15. augustu“ je potrebné vykladať v prospech žalobcu, o to zvlášť vtedy, ak ÚRSO na
svojom webovom sídle oznamuje, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona

č. 309/2009 Z. z. sa považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o
uplatnení podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok,
najneskôr15.augusta(osobne,elektronicky,faxom)alebohonajneskôr15.augustaodovzdánapoštovú
prepravu. Z tohto dôvodu podľa odvolacieho súdu nemožno dodávateľom elektrickej energie pripísať na
ťarchu, že postupovali a postupujú v zmysle usmernenia ÚRSO zverejneného na jeho webovom sídle.

3.Protitomutorozsudkuodvolaciehosúdupodaldňa3.decembra2018 dovolaniežalovaný,
ktorého prípustnosť má byť daná podľa ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej
aj „C. s. p.“). Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1.Namietanúvaduzmätočnostividelvtom,žeodvolacísúdnedoručilžalovanémuaaniintervenientovi

vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Dovolateľ
taktiež vytýkal konajúcim súdom, že sa nevysporiadali s podstatnými argumentmi, ktoré v spore
predniesol, resp. ich predniesol intervenient. Konkrétne konajúcim súdom vytýkal, že vo svojich
rozsudkoch neuviedli, akými úvahami sa riadili pri posúdení žalobcom uplatneného nároku a pri
vyslovení záveru, že lehota upravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE má byť

procesnoprávnou lehotou.

5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného zo 6. decembra 2019 navrhol, aby dovolací súd
dovolanie zamietol.
5.1. Vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu a aj rozsudok súdu prvej inštancie

sú dostatočne odôvodnené a nemohli byť nimi porušené žiadne práva žalovaného a ani intervenienta.
Odvolací súd rozšíril dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu o ďalšie dôvody, ktoré sú jasné,
zrozumiteľné a v súlade s ústavnou praxou.
5.2. Vo vzťahu k charakteru lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona
o OZE žalobca poukázal na jazykový význam predložky „k“, ktorý vyjadruje dátum, ku ktorému majú

byť údaje uvedené v oznámení a nie koniec lehoty na podanie oznámenia („do“). Zároveň poukázal na
cenové rozhodnutia ÚRSO, ktoré neboli doposiaľ zrušené, a preto právo žalobcu na podporu nezaniklo a
predmetnéprávosiuplatniloprávnene.Nepriznaniežalovanýchnárokovbypodľažalobcubolovrozpore
s princípom právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere a obchodnými zvyklosťami.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací (podľa § 35
C. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalovaný zastúpený advokátom (§
429 ods. 1 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.

7. Dovolací súd poukazuje na to, že opakovane vo svojich rozhodnutiach (napr.

3Obdo/72/2016, 3Obdo/10/2017, ako v rozhodnutí vydanom v inom obdobnom spore medzi žalobcom
a žalovaným - v uznesení z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019) vyslovil, že o naplnenie
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho
predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého
a racionálneho logického odôvodnenia. Označená vada zmätočnosti je naplnená aj vtedy, keď určité

skutočností v konaní strana namietala, avšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým
spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným
spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť.
7.1. Uvedenými nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu trpí rozsudok odvolacieho súdu, ako
aj rozsudok súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti dovolací súd vzhľadom na dovolacie námietky

žalovaného uvádza, že súdy nižšej inštancie založili svoje rozhodnutia na prevzatí záveru, že lehota
„k 15. augustu“ je lehotou procesnoprávnou z rozsudku krajského súdu z 30. marca 2017, sp. zn.
3Cob/96/2016 (bod 36. odôvodnenia rozsudku okresného súdu) a na argumentácii stanoviskom ÚRSO
zverejneným na webovej stránke Úradu (bod 34. odôvodnenia rozsudku krajského súdu).8. Nakoľko v rozhodovanej veci súdy nižšej inštancie prevzali závery vyslovené v rozsudku krajského
súdu z 30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 (vydanom v inom obdobnom spore, na základe žaloby

žalobcu v predmetnom spore - pozn. dovolacieho súdu), ktorý bol po vydaní napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v
príslušnom gramatickom tvare) z 31. januára 2019, sp. zn. IV.
ÚS 491/2018, poukazuje dovolací súd na relevantné závery ústavného súdu vyslovené v predmetnom
náleze podstatné pre rozhodnutie o dovolaní žalovaného. Ústavný súd v ňom uviedol, že „odôvodnenie

obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu z pohľadu záruk obsiahnutých v práve na súdnu
ochranu a spravodlivý súdny proces k primárnej otázke povahy zákonom stanovenej lehoty na splnenie
oznamovacej povinnosti (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE) neobstojí.
Zákon o OZE aj napriek tomu, že obsahuje viacero inštitútov verejnoprávnej povahy, upravuje aj
vzájomné práva a povinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou
verejného práva. K vzťahom súkromnoprávnej povahy ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy medzi

výrobcami energie z OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej
podstate regulované ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE. S prihliadnutím na
vnútornú konštrukciu nadväzujúcich ustanovení zákona o OZE ústavný súd vyvodil,
že ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o OZE vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy
obsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, pričom povinnosti podľa

§ 4 ods. 2 zákona o OZE majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu
elektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu z
hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny
a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje

predovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o OZE si výrobcovia elektriny
môžu uplatňovať vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne
inému orgánu verejnej správy. Podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska je neudržateľný
právny záver vyslovený v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu o procesno-
právnom charaktere lehoty ustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE vyvodený len z odkazu

na použitie Správneho poriadku (obsiahnutého v § 17 ods. 1 zákona o OZE),
t. j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Na tomto závere ústavného súdu nič nemôže
zmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj záver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého
má sporná lehota procesno-právny charakter. ÚRSO nie je kompetentný podávať výklad všeobecne
záväzných právnych noriem. Keďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako

súkromnému subjektu a nie orgánu verejnej správy svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o
OZE, nemožno považovať odkaz všeobecných súdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie
v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska za akceptovateľný.“

9. Dovolací súd konštatuje, že procesných pochybení zakladajúcich prípustnosť (a

aj dôvodnosť) dovolania žalovaného - ktoré boli citovaným nálezom vytýkané krajskému súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3Cob/96/2016 - sa dopustili odvolací súd a aj súd prvej inštancie v rozhodovanom
spore.
9.1. Predmetný záver vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že konajúce súdy (najmä okresný
súd) pri posúdení charakteru lehoty upravenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE ako

procesnoprávnej lehoty vychádzali výlučne z rozsudku krajského súdu sp. zn.
3Cob/96/2016, ktorý bol zrušený ústavným súdom pre jeho nesúlad s čl. 46 ods. 1 ústavy
a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
9.2. Súdy nižšej inštancie sa pri formulovaní záveru o charaktere spornej lehoty ako lehoty
procesnoprávnej žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že predmetná lehota sa týka

vzťahumedzisúkromnoprávnymisubjektmi.Dovolacísúdkuvedenému (vzhodesuznesením
z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019) dáva do pozornosti, že predovšetkým v oblasti
energetiky existuje skupina právnych predpisov, ktoré majú charakter tak predpisu verejného práva, ako
aj predpisu súkromného práva (viď napr. zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike, zákon č.
251/2012 Z. z. o energetike, ako aj zákon o OZE), kedy je nevyhnutné rozlišovať, či konkrétne zákonné

ustanovenie upravuje vzťahy medzi subjektmi súkromného práva, alebo ide o ustanovenie, ktoré má
verejnoprávny charakter [a napr. sa týka vzťahu medzi subjektom verejného práva (príkladom ÚRSO -
pozn. dovolacieho súdu) a subjektu súkromného práva (výrobca elektriny, prevádzkovateľ regionálnej
distribučnej sústavy) alebo (správneho) konania vedeného príslušným orgánom verejnej moci].9.3. Uvedenú skutočnosť okresný a aj krajský súd opomenuli a rovnako tak pri svojom rozhodovaní
vôbec nezohľadnili, že ústavný súd už v náleze z 22. mája 2017, sp.
zn. PL. ÚS 50/2015 (vydanom v čase pred vyhlásením rozsudku okresného súdu - pozn. dovolacieho

súdu) výslovne skonštatoval, že „ustanovenia § 4 ods. 2 vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej
normy obsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, pričom povinnosti podľa
§ 4 ods. 2 majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu
elektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu

z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a
prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav.“
9.4. Preto, pokiaľ súdy nižšej inštancie napriek vyššie citovanému jednoznačnému záveru ústavného
súdu vychádzali pri posúdení charakteru lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE iba zo vzťahu
medzi výrobcom elektriny a ÚRSO, ktorý je pre posúdenie obsahu povinnosti výrobcu elektriny (vrátane
záveru o charaktere lehoty) irelevantný, sú ich závery podľa názoru dovolacieho súdu neakceptovateľné

a neudržateľné.

10. Ako nesprávny (a zároveň bližšie neodôvodnený) považuje dovolací súd odkaz odvolacieho súdu na
stanoviskoÚRSO.Ajvrozhodovanejvecijeaktuálnyzáverústavnéhosúdu,vzmyslektorého„ÚRSOnie
je ako orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať

výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len
záver o tom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je procesno-právna, avšak bez
toho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel.“
10.1. V predmetnom stanovisku Úrad skonštatoval, že pokiaľ ide o splnenie povinnosti výrobcu elektriny
voči ÚRSO podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, ju považuje za splnenú, ak výrobca elektriny

predmetné oznámenie doručí Úradu osobne do jeho podateľne, elektronicky, faxom alebo ho najneskôr
15. augusta odovzdá na poštovú prepravu. Napriek tomu, že ide o konanie Úradu ultra vires, krajský súd
ani náznakom neuviedol, prečo predmetné stanovisko týkajúce sa výlučne vzťahu výrobcu elektriny a
Úradu rozširujúco aplikoval aj na vzťah výrobcu elektriny s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy, ktorý v predmetnom stanovisku nebol vôbec posudzovaný (vykladaný).

10.2. Argumentácia krajského súdu stanoviskom ÚRSO je zároveň nelogická a rozporuplná, pretože
nie je vôbec zrejmé, ako dospel k záveru, že žalobcovi nemožno pripísať na ťarchu, ak postupoval
v zmysle uvedeného stanoviska Úradu, keď sa jednalo o povinnosť žalobcu, ktorú mal splniť voči
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (intervenientovi) „k 15. augustu“ (v prípade nároku na
podporu na rok 2015 k 15. augustu 2014 uplatneného v predmetnom spore - pozn. dovolacieho súdu),

keď samotné stanovisko Úradu bolo zverejnené na jeho webovej stránke až 8. decembra
2014 (t. j. takmer 4 mesiace po dátume, kedy mala byť povinnosť výrobcu elektriny podľa
§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE splnená). Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu jednoznačné, že
v čase, keď žalobca odoslal na poštovú prepravu oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, nemohol postupovať podľa stanoviska Úradu (a ani

v dobrej viere, že postupuje v súlade s ním), nakoľko v tom čase predmetné stanovisko ÚRSO ešte
neexistovalo.

11. Dovolací súd zároveň dáva do pozornosti uznesenie najvyššieho súdu z
27. augusta 2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018, v ktorom dospel dovolací súd k právnemu záveru, že „podľa

§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť Úradu
a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a
c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k
15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to
oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15.

augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že
nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Je preto možné dospieť
k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE
dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je
vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné

považovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili súdy nižšej inštancie.
S poukazom na § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy,
ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade
15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákonao OZE, je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej
sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a
nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle zákon spája.“

11.1. Závery z citovaného uznesenia z 27. augusta 2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018 boli podrobené
prieskumu zo strany ústavného súdu, ktorý uznesením zo 6. februára 2020, sp. zn.
II. ÚS 52/2020, odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa (zastúpeného advokátom, ktorý v predmetnom
spore zastupuje žalobcu - pozn. dovolacieho súdu). V predmetnom uznesení ústavný súd uviedol, že
„v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 k povahe právnej úpravy medzi výrobcom elektriny

a distribučnou spoločnosťou uviedol, že 'vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta do špecifického súkromnoprávneho
sankčného mechanizmu ustanoveného v § 4 ods. 3 zákona o OZE...', z čoho možno
vyvodiť, že sankčný mechanizmus v nadväznosti na nesplnenie povinností uvedených v
dotknutom § 4 ods. 2 zákona (teda aj spornej oznamovacej povinnosti, pozn.) ústavný súd považoval za
úpravu hmotného práva. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia správne

identifikoval, že nejde len o oznamovaciu povinnosť o predpokladanom množstve dodanej elektriny, ale
zároveň aj o oznámenie o uplatnení podpory subjektom súkromného práva u subjektu
súkromného práva, ktoré je sankcionované, pričom, berúc do úvahy povahu subjektov, ako aj charakter
právnej úpravy, dospel k ústavne akceptovateľnému záveru o súkromnoprávnej povahe spornej lehoty.“

12. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení
§ 420 písm. f/ C.s.p., najvyšší súd žalovaným napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods.
1 C.s.p.).
12.1. Keďže existencia vady zmätočnosti, pre ktorú bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahuje
aj na rozsudok súdu prvej inštancie a v prípade zrušenia výlučne rozsudku odvolacieho súdu by

bol odvolací súd povinný rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, dovolací súd aj s prihliadnutím na
zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku)
konštatuje, že nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto dovolací
súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C.s.p.) a jeho uznesenie o výške
trov konania vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).

13. V ďalšom konaní sú konajúce súdy (súd prvej inštancie a odvolací súd) viazané právnym názorom
dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 C.s.p.).
13.1. Zároveň dovolací súd uvádza, že súdy nižšej inštancie sú s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2
Základných princípov Civilného sporového poriadku povinné rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít (t. j. ústavného súdu a najvyššieho súdu), na ktorú poukázal
dovolací súd v tomto uznesení (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018, II. ÚS 52/2020 a
2Obdo/18/2018).

14. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania a

dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.