Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312010525
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8312010525.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra

Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.06.2020, v trestnej veci
obžalovaného P. X. pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona s
poukazom § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Humenné sp. zn. 22T/33/2012 zo dňa 30.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d,/e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanému P. X. , nar. XX. X. XXXX v X., trvalé bytom
Q. Q., B. XX,

u k l a d á:

Podľa § 156 ods. 2 Tr. zákona a podľa § 56 ods. 1,2 Tr. zákona a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný peňažný
trest v sume 200,- (dvesto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
ustanovuje obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný P. X. uznaný vinným zo spáchania prečinu

nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zákona, v súbehu s prečinom ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zákona s poukazom k § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a s
prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 18.01.2012 v presne nezistenom čase, v obedňajších hodinách na chodbe pre jedálňou v budove
Základnej školy v obci K., okres O., povedal svojej dcére mal. E. X., nar. XX.XX.XXXX slová: „Ak to bude
naša mamka robiť, tak ju zabijem“, pričom mal. E. X. v ten istý deň v čase okolo 13.00 hod. v budove

Základnej školy v obci K. oznámila mame E. X. st. z A., okres O. a následne v ten istý deň 18.01.2012 v
časeokolo12.30hod.predvstupnoubránoudoareáluZákladnejškolyvobciK.,okresO.F.T.zA.,okres
O. po tom, čo vystúpila z autobusu, išla oproti svojej vnučke mal. E. X., ktorá v tom čase vychádzala zo
školy spolu s učiteľkou F. G. z O., pričom v tom pristúpil k F. T. otec mal. E. X., P. X. a po slovách: „Čo turobíš“, fyzicky napadol F. T. tak, že do nej rukami sotil do oblasti hrudníka, následkom čoho ona spadla
na zem a keď sa postavila, tak P. X. začal ťahať mal. E. X. z rúk učiteľky, pričom F. T. mu povedala slová:
Čo tu robíš“ a P. X. na to znovu sotil rukami do F. T., následkom čoho znovu spadla na zem, pričom keď

tieto skutočnosti videl školník P. L. z K., tak prišiel k P. X., chytil ho zozadu za bundu a tak mu zabránil v
ďalšom jeho konaní, aby mal. E. X. a F. T. mohli odísť do budovy školy, kde pri tomto fyzickom napadnutí
a následných pádoch na zem F. T. utrpela zranenie opuch a bolestivosť pravého lakťa s obmedzením
hybnosti, zlomeninu hlavičky vretennej kosti vpravo s dobou liečenia a práceneschopnosti 3-4 týždne.

Za to mu súd uložil podľa § 156 ods. 2 Tr. zákona za použitia § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2,
3, § 41 ods. 1, 2 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku mu uložil povinnosť uhradiť škodu poškodenej F. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XX, okres O. vo výške 616,- eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodenú F. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, okres Humenné so
zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal obžalovaný písomne odôvodnené odvolanie
prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku odvolaním

napadnutého rozsudku uviedol, že skutky, ktoré sa mu kladú za vinu, nespáchal. Súd síce odkazuje
na výpoveď svedkyne G., ale vôbec neuvádza to, že táto svedkyňa na hlavnom pojednávaní, ktoré
predchádzalo v poradí prvému meritórnemu rozhodnutiu v tejto veci, výslovne uviedla, že poškodená F.
T. spadla ešte pred incidentom s obžalovaným, keď utekala z autobusu smerom ku škole. Hodnotenie
dôkazov, z ktorých súd vyvodil záver o jeho vine, je v príkrom rozpore s ustanovením § 168 ods. 1

Tr. poriadku, podľa ktorého zákon priamo ukladá súdu, aby uviedol akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov, najmä keď si navzájom odporujú. Z rozhodnutia súdu pritom vôbec
nie je zrejmé, na základe čoho vylúčil reálnu možnosť, že si poškodená nespôsobila uvedené zranenie
pri páde cestou od autobusu a na základe čoho súd dospel k záveru, najmä keď v jeho prospech
vyznieva aj vyjadrenie F.. L. Q., že toto zranenie jej mal spôsobiť, práve on. Súd sa pritom v rozhodnutí

odvoláva na znalecký posudok v súvislosti so zranením poškodenej, pričom žiadny znalecký posudok
v tejto veci vykonaný nebol, lebo F.. L. Q. vo veci podal len odborné lekárske vyjadrenie. Menovaný
jednoznačne poukázal, že takýto znalecký posudok sa mal vypracovať už aj so zreteľom na skutočnosť,
že úraz sa mal stať 18.01.2012, ale odborné vyjadrenie bolo vyžiadané až dňa 07.02.2012, preto za
týchto okolností s prihliadnutím aj na tvrdenie svedkyne G. o predchádzajúcom páde poškodenej T.

pri behu od autobusu, sa mal súd s touto skutočnosťou v odôvodnení rozsudku vysporiadať. Pokiaľ
tak súd neurobil, ale len všeobecne konštatoval, že obžalovaný je usvedčený nestrannými svedkami.
Poškodenou ako aj listinnými dôkazmi takéto hodnotenie dôkazov je nepreskúmateľné, nehovoriac
o tom, že absentuje akákoľvek úvaha o subjektívnej stránke o jeho úmyselnom zavinení, ktoré by
pokrývalo príčinný vzťah medzi jeho konaním a spôsobeným následkom na zdraví poškodenej. Pokiaľ

sa tieto nedostatky neodstránia, čo vzhľadom na časový odstup od vyjadrenia znalca F.. Q. je zrejme
už nemožné a ďalšie dôkazy už obstarať možné nebude, bude preto musieť súd uplatniť zásadu o
skutočných pochybnostiach v prospech obžalovaného. Ďalším procesným nedostatkom je porušenie
ustanovenia § 277 ods. 5 Tr. poriadku, keď od predchádzajúceho hlavného pojednávania uplynul dlhý
aj časový úsek, t.j. viac ako 3 roky - a súd na hlavnom pojednávaní prečítal len uznesenie krajského

súdu, prečítal nový odpis registra trestov a nevykonal žiaden z dôkazov, čo i len prečítaním svedeckých
výpovedí, vrátane výpovede už spomenutej svedkyne G., pričom sa na tieto nevykonané dôkazy vo
svojom rozhodnutí odvoláva, napr. svedkov L., U. a G., pritom z Tr. poriadku je zrejmé, že súd môže
hodnotiť len tie dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní vykonal. Z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec
zrejmé, akými úvahami sa súd spravoval, keď ho uznal za vinného z trestného činu nebezpečného

vyhrážania, vylučuje, aby dcére povedal, že zabije jej mamku. Nepravdepodobnosť z takéhoto tvrdenia
údajnej poškodenej - bývalej manželky, nasvedčuje aj rozdielnosť označenia miesta, kedy mal takéto
vyhrážky predniesť a nevie, na základe akých dôkazov potom súd uznal jeho vinu za tento trestný čin.
Rovnako sa súd nevysporiadal so závermi hodnotenia dôkazov prečinu výtržníctva, pretože keď konaniepovažoval za výtržníctvo na základe jeho správania v tejto situácii, rovnako sa správala aj poškodená
T.. Súd sa nevysporiadal s právnou kvalifikáciou a túto riadne neodôvodnil, ak jeho konanie kvalifikoval
aj ako úmyselné ublíženie na zdraví chránenej osobe, keďže zo spisu nevyplýva, že by poškodená F.

T. mala takýto štatút požívať. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol uvedený rozsudok zrušiť a spod
obžaloby oslobodiť, eventuálne vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

V konaní pred súdom boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom k tomu
preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery súd prvého

stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu presvedčivo odôvodnil, preto sa odvolací súd s
jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
s konaním pred prvostupňovým súdom - konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je

totožný - krajský súd nemal dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať) dôkazy a skutočnosti z nich
plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného.

Krajský súd sa však nestotožnil s výmerou trestu tak, ako je uvedený vo výroku napadnutého rozsudku.
Išlo však iba o také pochybenie, ktoré po doplnení výroku o treste bolo možné napraviť aj v odvolacom

konaní.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť predovšetkým na reakciu proti odvolacím námietkam
obžalovaného a preto zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu)
konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného

druhu a výmery trestu.

Krajský súd preto v ďalšom postupe argumentáciu okresného súdu prezentovanú v napadnutom
rozsudku, len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení

skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného P. X..

V prvom rade je teda potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a
bez konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na
obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju
obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho,
aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech
obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či
argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či

skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či
dokonca vyvrátiť a teda do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez
rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej
trestnej činnosti.

Podľa názoru krajského súdu z vykonaného dokazovania vyplynuli dve skupiny dôkazov oproti sebe
stojacich a navzájom si odporujúcich. Jednak je to výpoveď obžalovaného P. X. ako aj jeho matky D.. F.
X., na druhej strane sú to výpovede poškodenej E. X., jej matky - poškodenej F. T., svedkov P. L., G.U., X. Q. rod. A., X. A. a predovšetkým F. G.. Napokon sú to aj závery odborného vyjadrenia F.. L. Q.,
ktorý potvrdil mechanizmus vzniku zranenia diagnostikovaného u poškodenej T. tak, ako opísala jeho
vznik vo svojej výpovedi a rovnako tak vo svojich výpovediach menovaní svedkovia.

Podľa názoru krajského súdu, však argumentácia obžalovaného a jeho matky bola ako to vyplýva z
vykonaného dokazovania nielen zásadným spôsobom spochybnená, ale podľa názoru krajského súdu
aj vyvrátená výpoveďami poškodených a na to nadväzujúcich výpovedí svedkov a ďalších listinných
dôkazov (odborné vyjadrenie F.. L. Q., lekárskej správy).

Práve výpovede poškodených a menovaných svedkov sa navzájom v podstatných skutočnostiach
rozhodných pre ustálenie skutkových okolností dopĺňajú - aké okolnosti predchádzali fyzickému konfliktu
medzi obžalovaným a poškodenou T., akým spôsobom napadol obžalovaný poškodenú T., v prítomnosti
ktorých osôb (svedkov) a že spôsob napadnutia poškodenej obžalovaným s následným pádom na
zem na vystretú ruku zodpovedá príčine, ktorá mala za následok spôsobenie diagnostikovaného

zranenia u poškodenej F. T., ktoré bolo následne aj verifikované odborným vyjadrením F.. L. Q. a
jeho následnými výpoveďami aj na hlavnom pojednávaní, ktorými odobril možný mechanizmus vzniku
zranenia u poškodenej T. tak, ako to opísala a rovnako tak aj svedkovia P. L. F. G. a taktiež aj svedkyňa
X. Q. rod. A..

Práve výpoveď posledne menovanej svedkyne X. Q. rod. A. sa javí ako podstatný dôkaz podporujúci
tvrdenia už spomínaných svedkov (o spôsobe napadnutia poškodenej obžalovaným) - lebo až na
upozornenia detí v triede, že vonku sa bijú, si všimla z okna triedy a ako obžalovaný vyslovene sotil
poškodenú T., načo poškodená spadla smerom na chrbát na zem.

Práve konzistentnosť výpovedí poškodenej F. T., ale aj E. X. o okolnostiach týkajúcich sa napadnutia
poškodenej F. T. obžalovaným, pri konfrontácii s výpoveďami už menovaných svedkov, vedie krajský
súd k záveru, že aj ich výpovede týkajúce sa vyjadrenia maloletej E. X. o tom, že „ocko povedal, že ju
(mamku) zabije“, bez toho, aby boli produkované dôkazy, ktoré by tieto ich vyjadrenia spochybňovali,
potvrdzuje bez rozumných pochybností aj tú časť skutkových okolností (skutkového deja), týkajúci sa

nebezpečného vyhrážania sa obžalovaného voči poškodenej E. X..

Preto správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania
obžalovaného, a teda, že svojím konaním naplnil skutkovú podstatu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona - na chránenej osobe, čiže v tom čase ešte jeho manželke

E. X., kde sa mal vyhrážať smrťou takým spôsobom, že to vzbudilo u nej dôvodnú obavu o možnej
ujme na zdraví, či dokonca na živote, aj vzhľadom na jej výpoveď o ich predchádzajúcom spolužití,
pred odchodom zo spoločnej domácnosti. Taktiež na chránenej osobe sa dopustil úmyselne ublíženia na
zdraví napadnutím, v tom čase ešte jeho svokry F. T. čím naplnil skutkovú podstatu prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa

§ 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, keďže fyzický, verejne, na mieste verejnosti prístupnom sa dopustil
výtržnosti tým, že napadol iného.

Tieto jeho verbálne a fyzické útoky vo vzťahu k chránenej osobe - poškodenej E. X. a F. T. spĺňajú kritériá
blízkej osoby podľa § 139 písm. a/ Tr. zákona v spojení s ustanovením § 127 ods. 4, ods. 5 Tr. zákona.

Podľa § 127 ods. 4 Tr. zákona, blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie príbuzný v priamom
pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa
pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom
pociťovala ako ujmu vlastnú.

Podľa § 127 ods. 5 Tr. zákona, blízkou osobou sa na účely trestných činov vydierania podľa § 189,
znásilnenia podľa § 199 ods. 2, sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2, sexuálneho zneužívania podľa §
201 ods. 2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208, nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 2, nebezpečného prenasledovania podľa § 360a alebo financovania terorizmu podľa § 419c ods. 2

rozumie aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nim
blízkou osobou podľa odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.Niektoré trestné činy, sú teda takého charakteru, že sa v praxi často uskutočňujú na určitých skupinách
osôb, ktoré majú istý vzťah k páchateľovi blížiaci sa vzťahu blízkej osoby, napriek tomu vo všeobecnosti
ich vzťah nespĺňa kritériá, aby boli blízkymi osobami podľa § 127 ods. 4 Tr. zákona. Avšak podľa názoru

krajského súdu pod blízkou osobou sa rozumie aj osoba, ktorá je vo vzťahu k bývalému manželovi
alebo bývalému druhovi alebo rodičovi dieťaťa blízkou osobou podľa § 127 ods. 4 Tr. zákona, čo matka
poškodenej E. X. a babka maloletej E. X., F. T. bezpochyby je.
Zvýpovedíobochpoškodených,aleajobžalovanéhoajehomatky D..F.X.jezrejmé,ževšetcisvedkyňu
poškodenúF.T.pomenovávaliakomamu,babku,resp.svokru,čosavsamotnejskutkovejveterozsudku

odzrkadlilo tak, že je v ňom aj výslovne uvedené, že menovaná poškodená „potom, čo vystúpila z
autobusu, išla oproti svojej vnučke“.

Obžalovaný pred tým ako sotil do poškodenej F. T., bol minimálne uzrozumený s tým, že menovaná,
je v tom čase ešte jeho svokra a súčasne vedel, že pokiaľ do nej (opakovane) sotí v takej intenzite, že
poškodená až spadne na zem, môže si spôsobiť aj u nej diagnostikované zranenia, a pre prípad, že sa

tak stane, bol s tým uzrozumený - § 15 písm. b/ Tr. zákona.

Opierajúc sa o uvedené vo svojom súhrne preto krajský súd má bez rozumných pochybností za to, že
takto ustálený skutkový stav bol aj okresným súdom správne právne posúdený a zodpovedá zákonu.

Ako už bolo skôr naznačené, krajský súd dospel k záveru vo vzťahu k výroku o treste, po zohľadnení
doby, od kedy sa vedie trestné konanie voči obžalovanému (vznesené obvinenie 18.02.2012, obžaloba
podaná28.08.2012)vovzťahukdruhutrestuajehovýmerytak,akohouložilokresnýsúdobžalovanému
v napadnutom rozsudku, že ho bolo potrebné podľa krajského súdu zmeniť, keďže ho považoval za
neprimerane prísny.

Okresný súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa pôvodne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé
hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob
spáchaniačinu,jehonásledok,zavinenie, pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,osoba
páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia

§ 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne
odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež
aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Okresný súd následne síce vecne správne určil trestnú sadzbu, v rámci ktorej aj ukladal trest
obžalovanému, postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona, keďže správne vyhodnotil pomer poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností ako rovnomerný, keď priznal jednu poľahčujúcu okolnosť upravenú v ust. §
36 písm. j/ Tr. zákona (viedol riadny život) a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona

(spáchal viac trestných činov), no zjavne asi len nedopatrením a len formálne mal aplikovať aj ust. § 38
ods. 3 Tr. zákona (aj napriek tomu, že priznal rovnomerný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti)
adokoncaaj§41ods.2Tr.zákona(asperačnúzásadu)ajnapriektomu,ženatonebolisplnenézákonné
podmienky.

S ohľadom na vyššie uvedené zásady a hľadiská ukladania trestov, najmä že u obžalovaného bol
zistený rovnomerný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, svojím konaním nespôsobil závažný
ťažko napraviteľný, či nenapraviteľný následok, zohľadňujúc aj okolnosti, za akých ku skutku došlo,
že obžalovaný bol rozrušený ťaživou rodinnou situáciou, no aj napriek tomu nemal právo to riešiť
takýmto násilným spôsobom, a tiež skutočnosť, že nemá žiadny záznam v registri trestov, napokon dĺžka

trestného konania vedeného voči nemu z dôvodov, ktoré mu nie je možné klásť za vinu, má krajský
súd za to, že uložený druh trestu a jeho výmera okresným súdom, je trestom neprimerane prísnym.

Súčasne teda platí, že predmetná trestná vec nebola prejednaná v primeranej lehote, čím bolo porušené
právo obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote zaručenej článkom 48 ods. 2 Ústavy SR

a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva účinným prostriedkom nápravy v zmysle
článku 13 tohto Dohovoru je v prípade takéhoto porušenia práva priznaného Dohovorom zohľadnenie
dĺžky konania pri rozhodovaní o treste.Rozhodujúcou skutočnosťou, ako už bolo skôr uvedené, pri ustálení záveru o neprimeranosti trestu v
posudzovanom prípade boli zjavne prieťahy v konaní, ktoré v podstatnom obsahu nebolo možné dávať

za vinu obžalovanému, preto primeraná „satisfakcia“ - odškodnenie - v podobe uloženia peňažného
trestu ako trestu samostatného - obžalovanému za takto neprimerane dlho vedené trestné stíhanie voči
nemu bolo v posudzovanom prípade zjavne vecne správne a dôvodné.

Za danej situácie krajský súd preto v posudzovanom prípade uložený úhrnný peňažný trest podľa § 156

ods. 2 Tr. zákona a podľa § 56 ods. 1,2 Tr. zákona a § 41 ods. 1 Tr. zákona v sume 200,- (dvesto) eur, a
pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, s ustanovením obžalovanému
aj náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov, považuje za trest zákonný,
zodpovedajúci plne zásadám na ukladanie trestov a odrážajúci závažnosť protiprávneho konania
obžalovaného pri súčasnom hodnotení jeho osoby, napĺňajúcim účel trestu z pohľadu individuálnej aj
generálnej prevencie.

V ostatných výrokoch zostal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý, nakoľko ani v
postupe okresného súdu vo vzťahu k výrokom o náhrade škody nezistil pochybenie pre ich zmenu v
prospech obžalovaného.

Nad rámec uvedeného v reakcii na námietku obžalovaného, že svedkyňa G. mala uviesť, že poškodená
T. prvýkrát spadla po tom, čo vystúpili z autobusu a to keď utekala smerom ku škole, pričom okresný súd
sastoutoskutočnosťouvôbecnevysporiadal,keďžeajF..L.Q.vypočutývprocesnompostavenísvedka,
ktorý podal odborné vyjadrenie vo vzťahu k diagnostikovaným zraneniam u poškodenej T., pripustil, že
toto zranenie si mohla spôsobiť aj pri tomto páde, krajský súd uvádza nasledovné.

Obžalovaným uvádzané tvrdenia obsiahnuté vo výpovedi svedkyne G. nie je možné hodnotiť inak ako
účelové a vytrhnuté z kontextu v porovnaní s jej výpoveďou, ako v prípravnom konaní tak aj na hlavnom
pojednávaní, kde vypovedala napokon v celom trestnom konaní celkovo 4 krát a vždy potvrdila, že
poškodená T. bola dvakrát napadnutá obžalovaným a to vždy tak, že do nej sotil, kde následkom toho

poškodená spadla na zem. O účelovosti tvrdení obžalovaného svedčí aj tá skutočnosť, že si túto verziu,
že poškodená spadla sama
po tom, čo vystúpila z autobusu, keď k nim bežala, uviedol prvýkrát až na hlavnom pojednávaní a to
až po výpovedi svedkyne F. G., ktorá sa takto mala vyjadriť, ako to aj uviedol v odvolacích námietkach
obžalovaný, už pri svojej prvotnej výpovedi ešte pred sudcom P.. A., no asi nedopatrením opomenul, že

bezprostredne po doplňujúcej otázke procesného sudcu túto svoju výpoveď vysvetlila tak, že poškodená
spadla dvakrát a to vždy po tom, čo do nej dvakrát sotil obžalovaný. Napokon túto verziu obrany
obžalovaný v prípravnom konaní ani raz neuviedol.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) Tr. poriadku zrušil

napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a na základe okresným súdom vykonaného
dokazovania podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, ako je to uvedené
v jeho výroku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.