Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/833/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106213240
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2106213240.1

Uznesenie
Krajský v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti
povinnému: U. O., nar. XX. X. XXXX, bytom R., A. E. XXXX/X, o 298,74 eur s príslušenstvom, za účasti
súdneho exekútora: JUDr. Vladimír Sucháček, Pezinok, Hrnčiarska 2/B, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 21. februára 2012, č. k. 27Er/423/2006-8, EX 1078/06 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie
p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný vyšším súdnym úradníkom) vo výroku v
bode I/ návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora zamietol, vo výroku v bode II/ zastavil exekúciu
a vo výroku v bode III/ súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Toto rozhodnutie v časti
zamietnutia návrhu na zmenu súdneho exekútora súd prvého stupňa odôvodnil neúčelnosťou zmeny
súdneho exekútora v okamihu, keď sa exekúcia zastavuje. Rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie
potom odôvodnil právne ustanoveniami § 41 ods. 2 druhá veta, § 57 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 58 ods.
1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z., čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenia § 22 ods. 2,
§ 31 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.), ustanovenia § 1 ods. 2, § 323 ods. 1 a § 497 Ob.
z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.), ako aj na nálezy Ústavného súdu SR vo veciach I. ÚS
5/2000, II. ÚS 498/2010 a III. ÚS 329/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 3Cdo/164/1996.
Vecne mal za to, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe úverovej zmluvy č.
1460253 uzatvorenej dňa 19. januára 2005, ktorú povinný riadne a včas neplnil. V tejto úverovej zmluve
povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci z
úverovej zmluvy tak, aby sa táto notárska zápisnica mohla stať vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že povinným udelené splnomocnenie advokátovi Mgr.
Tomášovi Kušnírovi je neplatné, keďže splnomocnenie tejto osoby bolo súčasťou formulárovej zmluvy,
ktorej obsah povinný nemohol ovplyvniť a v ktorej bol splnomocnenec určený druhou zmluvnou stranou,
teda priamo oprávnenou. Okolnosti, za ktorých bola notárska zápisnica spísaná sú v ostrom rozpore s
ustanoveniami týkajúcimi sa základných predpokladov zastúpenia, nakoľko záväzok povinného uznala
osoba, ktorej samotné splnomocnenie povinným akceptovateľné nie je, keďže toto bolo udelené v čase,
keď dlh povinného ešte neexitoval, nebola známa jeho výška a povinný sa tak dopredu vzdal svojich
práv. Súd prvého stupňa potom ustálil, že notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne podmienky
exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok povinného a
už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou, a ako taká nie je spôsobilým exekučným

titulom. Rozhodnutie o trovách exekúcie bolo potom odôvodnené neuplatnením si súdnym exekútorom
ich náhrady.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila predovšetkým nesprávnosťou právneho
posúdenia veci a na základe toho vyvodených skutkových záverov. Uviedla, že všeobecný súd ako
exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúceho k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného
zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V
danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv pred notárom, ktorý nezistil
rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie
exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa pri podpise Zmluvy
nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku za jej osobu na
osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala,
pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle
§ 33b O. z. odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol preto vydaný v súlade
s právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad
rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa
nepriaznivé následky, keď i odňatie odvolateľke možnosti konať pred súdom tým, že jej nebolo umožnené
sa k veci vyjadriť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

Súdu prvého stupňa vytkla aj prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom, majúc za to, že
exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naviac,
ak k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 E. p. zo strany súdu
považuje za extenzívnu a v prípade ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ust. § 44 ods. 2 E. p. podanou oprávnenou, žiadala, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.
s. p. (Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie
o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky a to
pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované
uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p., a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Súčasne s odvolaním oprávnená podala tiež návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn.
odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných
(prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi ?

Tento návrh odôvodnila poukazom na časť rozhodovacej činnosti ÚS SR (v jeho veciach sp. zn. I. ÚS
120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej
zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného

titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47
notárskeho poriadku a stránka materiálna v existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné
podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva. V čase spísania uzavretia notárskej zápisnice potom zákon umožňoval
a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinný neprevzal na
seba žiadne nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody).
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto
plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo
nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu,
aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Odvolateľka opätovne uplatnila
námietku o nemožnosti považovania udelenia plnomocenstva tretej osobe za neprijateľnú podmienku a
keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob
posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod
v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za
neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým
dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu).
Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou
otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na
povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho
následnej aplikácie všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.

Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach
odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj závislého rozhodnutia o trovách exekúcie)
a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad
potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhom
oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a predloženie
predbežných otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba
považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD
EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. ÚS
SR (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací
súd nezdieľa.

Prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. možno len vtedy, ak k záveru, že
všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd a nie len účastník konania
(R 53/1999). Odvolací súd nedospel k názoru svedčiacemu o existencii oprávnenou naznačeného
rozporu a nižšie v odôvodnení vysvetľuje, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne
súladnú a návrh na prerušenie konania za nedôvodný.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého
zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz
poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských
štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy
a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p.
totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie
vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne
normy, alebo že sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je
vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa
výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre
rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania
navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok
podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú
tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu
dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého
je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a
použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok
informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu
otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o
možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti
tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej
základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť výsledok konania. Je totiž celkom zrejmé,
že v danom prípade súd prvého stupňa svoj záver o plnomocenstve ako neprijateľnej podmienke založil
primárne na ustanoveniach vnútroštátneho práva (O. z.), Smernicu nepoužil ani ako výkladové pravidlo
a z pohľadu eurokonformity vnútroštátnej úpravy na poli ochrany spotrebiteľa i výkladu tejto právnej
úpravy (bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ - vrátane SD EÚ) bolo jediným limitom
zaručenie spotrebiteľovi (tu vystupujúcemu v procesnom postavení povinného) minimálne úrovne práv
zaručovanej komunitárnym právom (ktorá podmienka bola akceptovaním výkladu ponúkaného súdom
prvého stupňa nepochybne splnená).

Ani druhá oprávnenou položená otázka, v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu
členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z
článkov Charty základných práv EÚ nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší
odvolací súd predložili SD EÚ.

Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej
oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo
docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza
Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98
až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou (o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej šiel potom SD EÚ vo veci
Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), inak vo veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci, kde
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný
touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
(exekúcie) posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak

posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného
posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom
v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa §
44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§ 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku
veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva) a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd
oprávnený uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z
povinnosti predkladania predbežných otázok.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a
predloženie prejudiciálnych otázok SD tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto
takéto návrhy zamietol.

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z výroku I/ napadnutého uznesenia potom
podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto
otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou,
keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik
nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa si tak otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho
postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne
presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom
nemohla nič zmeniť.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie
je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín
súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2)
návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu už i len u jednej z nich a z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom
je nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd tak nemôže rezignovať na možnosť
odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu, ktorý odporuje zákonu a na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že v konaní už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, keďže
existencia rozporu jednej z troch vyššie uvedených listín tu bola aj v čase posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia a k udeleniu poverenia došlo z dôvodu nie dostatočného posúdenia veci, daného
aj tým, že exekučný súd svoje rozhodovanie v rozhodnom čase (v roku 2006 - viď č. l. 9 ex. spisu.)
nemohol oprieť o tak rozsiahlu judikatúru (nie len slovenských súdov), ako je tomu v súčasnosti.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých titulov je možné vykonať exekúciu. Okrem
iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a
v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E. p.). Formálna
stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v
ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí,
ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vyhlásenie povinného o uznaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala
byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého plná
moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 19. januára 2005. Uvedená Zmluva
pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z

čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a na základe vlastného
uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného
(ak tu vôbec o zástupcovi možno hovoriť) v skutočnosti v danej veci nehájil jej záujmy v súvislosti s
návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto
určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho
právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť
exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica zo dňa 28. januára
2006 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať
spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie
exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci
exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251
ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v časti zastavenia exekúcie potvrdil.

Hoci potom oprávnená v podanom odvolaní podľa jeho obsahu vyslovene napadla len výrok o zastavení
exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, podaným odvolaním
bol napadnutý i výrok o trovách exekúcie, keďže ide o výrok závislý od výroku jemu predchádzajúcemu.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal
§ 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov
účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn.
odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je E. p. na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p.) ak tento osobitný
zákon neustanovuje inak.

Nakoľko konštrukcia opravných prostriedkov v E. p. je (na rozdiel od O. s. p.) založená na zásade
neprípustnosti odvolaní, z toho plynie aj nutnosť každú výnimku z takéhoto pravidla výslovne v
zákone (v E. p.) vymedziť. Ak E. p. v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania
nepočíta, toto je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá)
osoba na to oprávnená (účastník konania). Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním
nenapadnuteľného) rozhodnutia je tak (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych
opravných prostriedkov alebo na Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym
úradníkom alebo justičným čakateľom (rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného
odvolania naň oprávnenou osobou došlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu por. aj ust. § 374 ods.
4 poslednej vety O. s. p.).

Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania napadnutého uznesenia odvolanie
proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou
zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania
voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani
nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovene
vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí
podľa § 57.

Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v časti náhrady trov exekúcie
napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b
ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 musí postupovať podľa predpisov účinných od tohto
dátumu, ktoré vylučujú prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa §
57 E. p., čo spôsobuje i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.

So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie včasného odvolania oprávnenej
osoby, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvého stupňa, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti
zmienenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti, ktorou bolo rozhodnuté
o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013) preto
nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvého stupňa už a naopak z pohľadu
prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou
by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať a posúdenie tejto otázky a opätovné rozhodnutie
o nej bude prináležať sudcovi súdu prvého stupňa.

To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu
došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvého stupňa
povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p. per
analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.