Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. október 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/352/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113209584
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113209584.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu N. H., nar. X.X.XXXX, bytom Y. - G. mesto,
okres Y. I, zast. Advokátska kancelária Bauer s.r.o., so sídlom Košice, Dénešova 19, IČO: 47254874,
proti žalovanej I.. H. K., T., zast. JUDr. Martinom Salokom, so sídlom Košice, Zvonárska 8, o zaplatenie
sumy 47.191 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 13C 99/2013-615 zo 4.8.2017 Okresného
súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu
trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal zaplatenia sumy 47.191 € s prísl.
a náhrady trov konania.

3. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že po trojročnej internetovej známosti sa na pozvanie žalovanej

rozhodol vrátiť s USA natrvalo na Slovensko a žiť so žalovanou v spoločnej domácnosti ako partneri
na adrese jej trvalého pobytu, a to v rodinnom dome na ulici I.. XX/A v Y.. Dňa 8.12.2011, ešte pred
svojím odchodom z USA na Slovensko, zaslal po dohode so žalovanou, nakoľko nemal inú osobu
okrem rodiny, a ani iný účet, s ktorým by na Slovensku disponoval, na jej bankový účet sumu 105.000
USD, v prepočte 77.500 €. Išlo výlučne o jeho finančné prostriedky, ktoré chcel použiť na živobytie a
zábezpeku do budúcna na Slovensku a jednalo sa o časť finančnej kompenzácie za pracovný úraz,
ktorý predtým v USA utrpel. Po vzájomných nezhodách v spolužití, žalobca zistil, že žalovaná sa chcela

bezcharakterne na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, keď mu zrušila trvalý pobyt na adrese jej trvalého
pobytu a dňa 10.7.2012 ho bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, vecí osobnej potreby, liekov a
finančných prostriedkov deložovala za asistencie polície na ulicu, čím sa stal fakticky bezdomovcom.
Žalovaná mu neskôr vrátila časť dlžnej sumy vo výške 24.000 €, a to 23.000 € vkladom na jeho účet
v banke, ktorý mu bol medzitým za asistencie právneho zástupcu zriadený a sumy 1.000 € v hotovosti
prostredníctvom tretej osoby. Vzhľadom na to, že so žalovanou žil 210 dní, nežiadal od nej vrátiť
celú sumu, pretože aj on sa podieľal svojím finančným vkladom na chode domácnosti, pričom za svoj

mesačný vklad považoval sumu 2.100 €. Od sumy 77.500 € odrátal aj všetky svoje osobné výdavky
v sume 4.209 €. Spolu suma, ktorú nežiadal vydať je 30.309 €. Domáhal sa vydania zvyšku do sumy
77.500 €, teda sumy 47.191 € titulom bezdôvodného obohatenia spolu s prísl.4.Žalovaná,žiadajúcažalobuzamietnuť,nerozporovala,žežalobca,ktorýnemalnaSlovenskuzaložený
vlastný účet, previedol na jej účet sumu v prepočte 77.556,52 € potom, keď dňa 7.11.2011 mu
emailom na jeho vyžiadanie oznámila číslo účtu. Tvrdila, že to bol dar. Žalobca sa viackrát v telefonickej

komunikácii s ňou vyjadril, že sú to prostriedky, ktoré si zaslúži z dôvodu, že ho po celý čas ich
korešpondencie podporovala morálne, neskôr aj finančne, a jednoznačne prejavoval vôľu, aby si
žalovaná túto finančnú čiastku so žalobcom užívala.

5. Súd po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca dňa 5.12.2011 zaslal na bankový účet žalovanej

vedený v Tatra banke a.s. sumu 77.556,52 €, podľa svojho tvrdenia po dohode so žalovanou, že po
jeho návrate na Slovensko mu peniaze odovzdá aby ich mohol užívať pre svoju potrebu. Dispozičné
právo s nakladaním finančných prostriedkov na účte mala len žalovaná. Poprel, že by malo ísť o dar
pre žalovanú. Svoj vlastný účet v banke si nezaložil. Ďalej zistil, že žalobca nesúhlasil a nepodpísal
dohodu o vrátení časti daru, vyhotovenej žalovanou 18.7.2012, v ktorom mu žalovaná navrhla vrátenie
časti daru formou finančných prostriedkov v sume 10.000 € v lehote 3 dní a zároveň do 30.9.2012

zabezpečenie doživotného bývanie v byte zakúpenom z darovaných prostriedkov v prípade, ak si
žalobca bude plniť svoje povinnosti spojené s úhradami za služby spojené s bývaním. Nepodpísal ani
dohodu z 5.11.2012, ktorej sa žalovaná zaviazala vrátiť mu časť daru vo forme finančných prostriedkov
v sume 24.000 € v hotovosti v prítomnosti svedka. Zo sumy 24.000 €, ktorú mu žalovaná vrátila (dňa
5.11.2012 sumu 23.000 € poukazom na jeho účet a dňa 2.11.2012 sumu 1.000 € v hotovosti do rúk

jeho sestry) zaplatil dlhy voči rodičom a pohľadávky vyplývajúce z trestného konania proti nemu. Na
výzvu právneho zástupcu žalobcu z 20.12.2012 na vrátenie dlhu vo výške 43.000 € žalovaná písomne
oznámila, že v jej prípade nešlo o žiadnu pôžičku medzi ňou a žalobcom, ale peniaze, ktoré zaslal
na jej účet boli darom, čo zdôvodňoval žalobca jednak ako odmenu za čas, ktorý mu venovala viac
ako 3,5 roka, keď mu psychicky pomáhala prekonať stav jeho liečenia po vážnom úraze ako aj jeho

vklad do spoločného žitia od 13.12.2011. Žalovaná na preukázanie svojich tvrdení predložila rozsiahlu
korešpondenciu so žalovaným. Tvrdila, že opakovane naliehala na žalobcu, aby si založil vlastný
účet v banke, no ten to odmietal a neprejavil žiaden záujem disponovať s finančnými prostriedkami,
nakoľko žalovanej zdôrazňoval, že vedú spoločnú domácnosť a spoločne aj hospodária. Darované
finančné prostriedky boli výlučne použité na spoločnú domácnosť, resp. podľa dohody a želania žalobcu.

Prevyšujúcu neskonzumovanú časť financií, bez ohľadu na to, že išlo o dar, z úcty k žalobcovi mu
vrátila spolu v sume 24.000 €. Súd zo znaleckého posudku č. 54/2014 znalkyne v odbore psychológia
PhDr. J. G., vypracovaného na osobu žalobu v trestnom konaní a predloženého žalovanou, zistil, že
žalobca má schopnosť vypovedať podľa skutočností tak, ako ju sám vnímal a interpretoval, so sklonom
k zakrývaniu vlastných prejavov, že má sklon ku skresľovaniu tak, že seba dáva do sociálne lepšieho

svetla. Sklon ku klamaniu je u neho zistený (lži skorej nad hranicou štatistickej významnosti), čo môže
nasvedčovať tomu, že jeho výpovede môžu byť kombináciou reálne prežitých skutočností, klamania a
zakrývania ako aj skresľovania niektorých udalostí o sebe a iných. Má sklon k subjektívnemu hodnoteniu
situácií. V štruktúre jeho osobnosti je v popredí paranoidné ladenie, čo sa prejavuje ako podozrievavosť,
pocit nespravodlivosti, prenasledovania, žiarlivosti na iné osoby, cynizmus voči ľudskej povahe, ide už

o patologické rozhranie, čo znamená, že menovaný nekriticky hodnotí životné situácie. V popredí je aj
psychopatické ladenie osobností, má menej zábran ako bežní ľudia, neprekáža mu nebezpečenstvo, či
kritika, je menej empatický, citovo chladný, prejavuje sa nezodpovednosť, citová povrchnosť, absentujú
u neho dlhodobé ciele, emočne je nestabilný a menej citlivý. K iným sa správa s množstvom výhovoriek,
manipulatívne,sprehnanýmsebavedomým.Zvlastnejiniciatívysvojeinterpersonálnevzťahyutváratak,

aby ho uspokojovali, bez ohľadu na druhú stranu, to sa týka aj jeho vzťahov so ženami vo všeobecnosti,
ide u neho o vlastné záujmy a aj o bezcitnosť. Viacero vzťahov mu zlyhalo (manželstvo aj vzťah so
žalovanou). Jeho vzťah k žalovanej bol s veľkou pravdepodobnosťou účelový, bez väčšej citovanej
angažovanosti. Vnímal ju ako pomáhajúcu osobu.

6. Súd vec právne posudzoval podľa § 628 ods. 1, 2, § 724, § 725, § 726, § 730 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k platnému uzavretiu
darovacej zmluvy, keď medzi stranami sporu došlo ku konsenzu, že peniaze žalobcom poukázané na
účet žalovanej budú užívať po návrate žalobcu na Slovensko a spoločne budú rozhodovať o ich použití.
Súd nezistil, aby v danom prípade došlo k uzavretiu príkaznej zmluvy medzi stranami sporu. Pokiaľ ide

o tvrdenie žalobcu, že sa so žalovanou dohodol, že mu vydá finančné prostriedky, ktoré jej dobrovoľne,
zaslal na jej účet, túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Súd neuveril tvrdeniu žalobcu, že si
účet na Slovensku nezaložil z dôvodu, že si ho založiť nemôže. Tvrdenie žalobcu, že uvedené finančné
prostriedky neboli darom pre žalovanú, vyhodnotil tak, že pokiaľ nešlo o dar, žalobca súdu neoznačildôkaz ako sa mali strany dohodnúť, kedy a na aký účet mu tieto peniaze mala žalovaná vrátiť. V tejto
súvislosti súd poukázal na to, že podľa výpovede samotného žalobcu, pre prípad rozchodu so žalovanou
si nedohodli ďalšiu dispozíciu s peniazmi na účte žalovanej.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej ako strane úspešnej v konaní
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie alternatívne zmenil a žalobe
vyhovel. Namietal záver súdu o platnom uzavretí darovacej zmluvy týkajúcej sa žalovanej sumy a o
konsenze strán sporu, že tieto peniaze budú užívať po návrate žalobcu na Slovensko a spoločne budú
rozhodovať o ich použití. Táto skutočnosť podľa neho z vykonaného dokazovania nevyplýva. Dôvodom

poukázania peňažnej sumy v prepočte 77.556,52 € boli tie skutočnosti, že mal záujem po dlhoročnej
komunikácii so žalovanou vrátiť sa na Slovensko a zdieľať s ňou spoločnú domácnosť. Tento svoj cieľ
naplnil po obdržaní odškodného za utrpený úraz vo výške 105.000 USD a vzhľadom na to, že nemal
zriadený bankový účet na SVK, a keďže potreboval poukázať vyššiu sumu peňazí na Slovensko, ktorú
nechcel z osobných dôvodov poukázať nikomu zo svojej rodiny žijúcej na Slovensku, dohodol sa so

žalovanou, že peniaze poukáže na jej bankový účet, a že po príchode na Slovensko budú tieto peniaze
slúžiť na jeho živobytie, na ktorom sa mala podieľať aj žalovaná. Zopakoval svoje tvrdenie, že nikdy
nedaroval uvedenú finančnú čiastku žalovanej, ale poukázal jej ju na ňou zriadený účet s tým, že
žalovaná mu bude z tejto sumy hradiť jeho živobytie na Slovensku. Poukazoval na to, že ani samotná
žalovaná nepovažovala peniaze, ktoré jej žalobca poukázal na účet za dar, ale za peňažnú sumu,

ktorou bude zabezpečovať jeho živobytie. Mal za to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nikdy
nemal v úmysle darovať žalovanej uvedené finančné prostriedky a žalovaná bezodplatne nič neprijala,
teda nemohlo dôjsť ku konsenzu a k riadnemu uzavretiu darovacej zmluvy. Rovnako žalovaná ako
obdarovaná nikdy nenakladala s poukázanými peniazmi ako so svojimi, teda ako so svojím vlastníctvom,
ale riadila sa pokynmi a príkazmi žalobcu pri ich užívaní. O skutočnosti, že peniaze nechcel darovať

žalovanej, len ich poukázal na jej bankový účet s tým, že z tohto účtu sa budú zabezpečovať jeho potreby
a potreby žalovanej (avšak s jeho súhlasom a na jeho pokyn) svedčí aj objektívna skutočnosť, že nemal
a nemá iné prostriedky na svoju obživu a život, a preto je nelogické, aby všetko čo má daroval tretej
osobe. Argumentoval, že aj z jeho psychologického posudku vyplýva, že bytostne nemal nikdy v úmysle
nič darovať žalovanej, nakoľko to „nie je v jeho povahe“, z psychologického vyšetrenia jeho osobnosti

vyplýva, že nikdy by sa nezriekol svojho majetku bez tohto, aby mal z toho prospech. Psychologický
posudok potvrdzuje, že nikdy nemal v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu. Žalovaná mala poukázanú
peňažnú sumu zverenú do svojej starostlivosti a na základe dohody so žalobcom používala túto peňažnú
sumu podľa pokynov a príkazov žalobcu, preto išlo o uzavretie príkaznej zmluvy podľa ust. OZ. Vyjadril
názor, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, svojvoľný, zmätočný a nezákonný.

9. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne. Argumentovala, že žalobca v priebehu konania tvrdil, že išlo o pôžičku, ktorej vrátenie (po
viacerých modifikáciách jej výšky) požaduje, neskôr žalovanú sumu subsumoval pod ustanovenia
o bezdôvodnom obohatení a napokon prišiel s ničím relevantným nepodloženou argumentáciou o

príkaznej zmluve, resp. nepomenovanej zmluve. Sám žalobca teda nebol spôsobilý jednoznačne určiť,
na základe akého právneho titulu sa domáha zaplatenia žalovanej sumy a ani žiadnu zo svojich
argumentačných línií nedokázal podporiť relevantnými dôkazmi. Správne súd preto ustálil, že v danom
prípade došlo k platnému uzavretiu darovacej zmluvy a naopak nezistil, aby v danom prípade došlo k
uzavretiu príkaznej zmluvy medzi stranami sporu. Ani v odvolaní neuviedol žalobca také rozhodujúce

skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť nazeranie na právny vzťah medzi ním a žalovanou ako na
iný než darovanie. Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní (peniaze mali slúžiť na zabezpečenie jeho
živobytia po návrate na Slovensko, so žalovanou sa dohodol, že po návrate na Slovensko mu tieto
peniaze odovzdá, resp. že ich budú so žalovanou používať pri spoločnom žití v dome žalovanej, ktoré
sa nepreukázali) podľa žalovanej nemajú vplyv na skutočnosť, že ide v danom prípade o darovanie.

Žalovaná nadobudla vlastníctvo k darovaným finančným prostriedkom zo strany žalobcu bez povinnosti
poskytnúť mu akékoľvek protiplnenie. Nakoľko však žila v intímnom partnerskom vzťahu so žalobcom a
v spoločnej domácnosti s ním, považovala za prirodzené, že tieto peniaze budú slúžiť pre oboch a preto s
nimi disponovala, aj na základe žiadosti zo strany žalobcu. Forma spolurozhodovania ohľadne užívaniafinančných prostriedkov znamená, že neboli naplnené esenciálne náležitosti príkaznej zmluvy, ale išlo
o bežné hospodárenie s financiami medzi životnými partnermi. Na margo tvrdení žalobcu týkajúcich sa
poukazovania na jeho psychologický posudok žalovaná uviedla, že žalobca vytrhol závery znaleckého

posudku z kontextu, navyše poukázala na fakt, že žalobca mal zo spoločného života s ňou evidentný
prospech a až ukončenie tohto vzťahu a zmena životnej úrovne žalobcu bola evidentne dôvodom žaloby
zo strany žalobcu. Argumentácia žalobcu vylučujúca možnosť darovania všetkých svojich finančných
prostriedkov tretej osobe je irelevantná vzhľadom na správanie sa žalobcu, ktorý sám seba v priebehu
dvoch mesiacov, potom čo od nej obdržal 24.000 €, priviedol do stavu nemajetnosti, ktorá situácia

vykresľuje jeho charakter a vzťah k peniazom. Zdôraznila, že žalobca popieral, že nedošlo z jeho strany
k darovaniu, no nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o opaku, resp. o tom, že by sa malo jednať o
príkaznú zmluvu.

10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Podľa ust. § 470 ods. 2

veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona zostávajú zachované.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 12.10.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

14. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 191 a nasl. CSP.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci potom je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

16. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel
k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.
Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcuprivodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

17. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

18. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo.

19. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (takisto ako dovtedy účinný Občiansky súdny poriadok)
upravuje povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán sporu (v teórii procesného práva sa pomenúva
ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu
kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúceho, že je zásadne vecou sporovej strany tvrdiť

skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma
právaapovinnostiúčastníkovhmotnoprávnehovzťahu.Stranasporujepretopovinná(§132CSP)tvrdiť
(pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných
skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme).

Pritom posúdenie, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je
možnéibapriznalostihmotnoprávnehopredpisu,ktorýsúdaplikujenazistenýskutkovýstav.Súdnaprax
vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za
to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté
v jej neprospech. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v dôkaznej situácii, keď

aktívna strana sporu bezozbytku splnila svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým
cieľomjeumožniťsúduvydaťrozhodnutieajvtýchprípadoch,kedyurčitáskutočnosť,vsporepodstatná,
nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia
dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti ale ani záver o tom, že by
bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech tohto

účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

20. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca na účet žalovanej poukázal sumu v prepočte
77.500 €. K takémuto kroku pristúpil dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia, bez toho, aby
takýto jeho krok iniciovala žalovaná, alebo ho k tomu vyzvala, resp. prehovárala. Treba prisvedčiť súdu

prvej inštancie, že žalobca v priebehu konania, až do vyhlásenia uznesenia o ukončení dokazovania,
neponúkol súdu žiadny dôkazný prostriedok, preukazujúci jeho neskoršie tvrdenie v spore, že tak urobil
s tým, že so žalovanou sa dohodol, že po jeho príchode na Slovensko, mu tieto finančné prostriedky
vydá. Jednoznačne v konaní bola preukázaná zhodnosť vôle žalobcu s ním uskutočneným úkonom,
t.j. prevedením finančných prostriedkov na účet žalobkyne. Správanie sa žalobcu v čase vykonania

prevodu peňazí ako aj neskoršie po príchode na Slovensko a v čase spolužitia so žalovanou tak,
ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, z vykonaného dokazovania, z obsiahlej korešpondencie žalobcu
smerovanej k žalovanej, nasvedčuje procesnej obrane žalovanej, že žalobcovým úmyslom v prípade
dobrovoľného poukázania peňazí na jej účet, bolo „dať jej ich“ (z dôvodov popísaných v rozhodnutí súdu
prvej inštancie) bez očakávania nejakej protislužby, resp. nejakých výhrad, t.j. v právnom zmysle darovať

ich. Na tom nič nemení fakt, že žalovaná z týchto peňazí financovala ich spolužitie, resp. z nich zaplatila
aj úhrady výlučne za žalobcu alebo na jeho požiadanie platila rôzne útraty, pretože bolo na jej vôli,
ako nakladá s finančnými prostriedkami a ak mala vôľu, nič jej nebránilo konať v zmysle platiť aj podľa
usmernenia alebo žiadosti žalobcu. Za týchto okolností niet logického dôvodu, nepovažovať peniaze
dobrovoľne poukázané žalobcom na účet žalovanej a aj neskôr žalobcom z vlastnej vôle ponechané na

jej účte, bez toho, aby mal snahu ich vybrať z účtu vybrať (resp. táto skutočnosť nebola preukázaná)
za dar. To, že neskôr, po prerušení spolužitia žalobca zmenil svoj pôvodný úmysel, nič nemení na jeho
prvotnomúmyslevyplývajúcomzobsahuspisu„daťjejpeniaze“(napodporutejtoargumentácieviďnapr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.7.2012 sp. zn. 3Cdo 81/2011). Naopak, zo strany
žalobcu neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by vôbec umožňovali uvažovať a už vôbec nie aby

preukazovali uzavretie príkaznej zmluvy medzi stranami sporu, ako to v závere sporu a v odvolaní tvrdil
žalobca. Minimálne žalovaná, ktorá by podľa príkaznej zmluvy (ak by existovala) mala byť príkazníkom
sa nezaviazala, že pre príkazcu (žalobcu) vykoná nejakú činnosť, resp. ako bolo už uvedené, žalobca v
tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno.21. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu nevyhovel
a závery, ktoré prijal, primerane a zrozumiteľne vysvetlil. Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Súd vnútorne komplexne a zrozumiteľným
spôsobomzdôvodnilsvojpostupauviedoldostatočnéarelevantnédôvody,naktorýchsvojerozhodnutie
založil, ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke.

22. Odvolací súd preto rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej trovy odvolacieho konania boli
priznané v plnom rozsahu.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osobaa jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).