Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. február 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/196/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617207771
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7617207771.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členiek

senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: Š. A., P.. XX.X.XXXX, Y. H.
XXX, právne zastúpeným Mgr. Marekom Tauberom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova 11, Spišská
Nová Ves proti žalovanému I. U., P.. X.X.XXXX, Y. O. XX, G. E. O., právne zastúpenému JUDr. Zuzanou
Kollárovou, advokátkou so sídlom Zimná 59, Spišská Nová Ves, v konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 9C/24/2017 -
223 zo 07.02.2019

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zamietol
žalobu a žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že
o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu
investícií vynaložených na majetok žalovaného bez právneho dôvodu.

3. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že spolu so svojou vtedajšou manželkou D. A. bývali pred a počas ich
manželstva v rodinnom dome v O. Č.. XX, v ktorom rekonštruoval a opravoval bytovú časť, s prísľubom
a súhlasom žalovaného, že môže spolu s jeho vtedajšom manželkou túto časť domu užívať pre seba
a svoju rodinu na dobu neurčitú. Jeho manželstvo bolo rozvedené tunajším súdom dňa 31.3.2015,
čím mu zanikol právny dôvod na užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Túto prestal užívať rozhodnutím
súdu. V predmetnej nehnuteľnosti pred svadbou t.j. pred 1.10.2011 vykonal tieto práce: nové stierky v

spálni, obývacej izbe, hornej a dolnej chodbe, výmena zárubni s dverami, schody, založenie plávajúcich
podláh, oprava dvora, výmena okien. Po svadbe t.j. po 1.10.2011 vykonal práce v kúpeľni, búracie a
stavebné práce v priestoroch kuchyne, oprava strechy, výkopové práce na dvore, kúrenie. Zároveň
rekonštruoval a renovoval X. V.. V., ktorý mal v užívaní od žalovaného a ktorý mu dal prísľub, že ho
môže používať v prospech rodiny. Vynaložením investícií do cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu
vzniklo vlastníkovi bezdôvodné obohatenie. Doplnením žaloby doručeným súdu dňa 26.4.2017 žalobca
upresnil, že od žalovaného sa domáha vrátenia materiálu použitého pri rekonštrukcií bytovej jednotky

alebo 70 % z vynaložených finančných prostriedkov, čo predstavuje za práce a materiál pred 1.10.2011
sumu 8 330,- Eur, za práce a materiál po 1.10.2011 sumu 15 890,- eur a opravu a renováciu traktora
sumu 1 200,- eur.4.Vychádzalzozistenia,žežalovanýjevýlučnýmvlastníkomnehnuteľnostíatorodinnéhodomusúpisné
číslo XX N. XX a pozemkov parciel registra „C“ č. XX/X, XX/X, XX, XX, XXX, XXX N. XXX, ktoré
sú zapísané na liste vlastníctva č. X katastrálne územie O.. Žalobca žil v domácnosti žalovaného a

teda užíval uvedené nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalovaného vrátane rodinného domu a
priľahlých pozemkov v období rokov 2011 až 2014. Dňa 1.10.2011 bolo uzatvorené manželstvo žalobcu
a dcéry žalovaného D. U.. V konaní nebolo sporné, že už pred uzatvorením tohto manželstva sa
žalobca a dcéra žalovaného rozhodli žiť spoločne v rodinnom dome žalovaného, ktorý toto žiadnym
spôsobom nenamietal. Do uzatvorenia svadby žalobca a dcéra žalovaného žili spoločne v domácnosti

rodičov žalobcu, následne sa nasťahovali do domu žalovaného, kde už dovtedy boli vykonávané
určité rekonštrukčné práce. Žalobca býval v predmetnom dome a užíval ho do marca 2014, kedy v
dôsledku zhoršenia vzťahov medzi ním a jeho v tom čase manželkou, dobrovoľne z ich spoločnej
domácnosti odišiel a teda vtedy aj prestal užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného. Napriek tomu,
že odišiel zo spoločnej domácnosti ešte v lete 2014, sám iniciatívne dokončoval práce na streche domu
žalovaného predpokladajúc, že je preč iba prechodne. Žalovaný nemal voči tomu námietky. Manželstvo

žalobcu a dcéry žalovaného bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp.zn.
5P/249/2014 z 9.2.2015. Žalobca preukazoval vynaloženie finančných prostriedkov na práce a materiál
vykonané na nehnuteľnosti žalovaného výpisom z účtu dokladmi o uzavretí zmluvy o medziúvere a
stavebnom spotrebiteľskom úvere z 27.9.2011, zmluvy o splátkovom úvere uzavretou medzi Slovenskou
sporiteľnou ako veriteľom a žalobcom, žalovaným, dcérou žalovaného (vtedajšou manželkou žalobcu)

a manželkou žalovaného ako dlžníkmi dňa 9.9.2013, pričom predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru
na nadobudnutie, opravu a údržbu nehnuteľnosti. Napokon vychádzal zo zistenia, že v zmysle žaloby
o vyporiadanie BSM podanej 4.5.2016 okrem iného predmetom vyporiadania medzi žalobcom a jeho
bývalou manželkou, mali byť aj investície do cudzieho majetku do nehnuteľností nachádzajúcej sa v
obci Lúčka vo vlastníctve I. U. (žalovaného v tomto konaní), v tejto časti však došlo zo strany žalobkyne

k späťvzatiu žaloby.

5. Po právnom posúdení veci podľa § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z vykonaného dokazovania konštatoval, že v danej veci sa
žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného ako vlastníka nehnuteľností, do

ktorých mal investovať svoje finančné prostriedky. Keďže žalovaný je zapísaný ako výlučný vlastník
predmetných nehnuteľností, mal preukázané, že je pasívne legitimovaný v tomto konaní. Uzavrel, že z
dokazovania je zrejmé, že žalobca mal investovať do nehnuteľností žalovaného z dôvodu jeho spolužitia
s dcérou žalovaného. Už pred uzatvorením svadby žalobcu a dcéry žalovaného došlo k dohode, že
budú bývať v nehnuteľnosti žalovaného, čo vyplynulo aj z toho, že k investíciám do nehnuteľností zo

strany žalobcu malo dôjsť aj v období pred svadbou, ako aj z toho, že pred svadbou žili spolu a v
podstate len z dôvodu vykonávania rekonštrukcie nehnuteľnosti určitý čas bývali aj u rodičov žalobcu.
Uvedené skutočnosti žalovaný žiadnym spôsobom nenamietal. Keďže žalovaný v konaní uplatnil
námietku premlčania, v prvom rade posudzoval jej (ne)dôvodnosť. Vychádzal zo zásady, že v prípade
vynaloženia investícií na základe dohody s vlastníkom bezdôvodné obohatenie vzniká až odpadnutím

právneho dôvodu plnenia, t.j. napr. odvolaním dohody zo strany vlastníka. Právnym dôvodom pritom
môže byť aj ústna dohoda s vlastníkom veci. Mal za to, že v danej veci právnym dôvodom užívania
nehnuteľnosti žalovaného žalobcom bolo jeho spolužitie s dcérou žalovaného. Žalovaný takýmto
spôsobom súhlasil aj s rekonštrukciou nehnuteľnosti. Podľa záveru súdu pre určenie začiatku plynutia
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia a to objektívnej ako aj subjektívnej, preto nebol

rozhodujúci okamih zhodnotenia predmetnej nehnuteľnosti ale deň, kedy žalobcovi bolo znemožnené
predmetné nehnuteľnosti užívať, resp. deň, kedy ich skutočne prestal užívať. Pri posudzovaní počiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby vychádzal zo záverov vyplývajúcich z rozsudku NS ČR sp.zn.
21Cdo/3433/2008. Vychádzajúc zo zhodných tvrdení strán a vypočutých svedkýň mal preukázané, že
žalobca opustil spoločnú domácnosti, ktorú mal s dcérou žalovaného v mesiaci marec 2014. Následne

k obnoveniu spolužitia nedošlo napriek tomu, že žalobca navštevoval nehnuteľnosť žalovaného, ale
len za účelom návštevy jeho dcéry resp. komunikácie medzi ním, žalovaným a jeho manželkou. Mal
preukázané, že žalobca bol presvedčený iba o prechodnom období a nádeji, že vzťahy medzi ním a
jeho manželkou sa urovnajú, z ktorého dôvodu v lete 2014 pomáhal aj pri výmene strechy na dome
žalovaného. Na druhej strane z dokazovania vyplynulo, že žalobca pri odchode vzal so sebou všetky

svoje osobné veci a dokonca aj nábytok. Z dokazovania nevyplynulo, aby žalobca sa snažil riešiť
vzťahy medzi ním a dcérou žalovaného, v tom čase svojou manželkou, ale komunikoval iba rodičmi
svojej manželky. S návrhom na rozvod manželstva síce nesúhlasil, z jeho vyjadrenia na rozvodovom
konaní však vyplynulo, že si bol vedomý toho, že k obnoveniu jeho spolužitia s dcérou žalovanéhouž nedôjde. Z takto vykonaného dokazovania vyvodil záver, že najneskôr v deň konania pojednávania
vo veci rozvodu žalobcu s dcérou žalovaného, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok o rozvode ich
manželstva, žalobca mal vedomosť o tom, že k obnoveniu spolužitia medzi nimi nedôjde. Tomuto

záveru nasvedčujú aj vyjadrenia žalobcu v rozvodovom konaní ako aj skutočnosť, že voči rozsudku o
rozvode manželstva z jeho strany odvolanie podané nebolo. Uzavrel, že najneskôr v deň pojednávania
- 09.02.2015 vo veci rozvodu manželstva, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, preto žalobcovi začala
plynúť premlčacia lehota. Najneskôr v uvedený deň totiž žalobca prestal predmetnú nehnuteľnosť
definitívne užívať, a teda najneskôr v uvedený deň došlo aj k odpadnutiu právneho dôvodu investovania

zo strany žalobcu do nehnuteľnosti žalovaného t.j. najneskôr v uvedený deň mal žalobca vedomosť
o tom, že k obnoveniu spolužitia s dcérou žalovaného už nedôjde. V uvedený deň žalobca mal aj
vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Uzavrel, že
právny dôvod investovania finančných prostriedkov odpadol 9.2.2015 a dňom nasledujúcim 10.02.2015
začala plynúť objektívna premlčacia trojročná doba. Uplynula 10.2.2018. Žalobca podal žalobu na súde
30.3.2017 t.j., pred uplynutím objektívnej premlčacej lehoty, bola však podaná po márnom uplynutí

subjektívnejpremlčacejlehoty,ktorájedvojročnáazačalaplynúť10.2.2015amárneuplynula10.2.2017.
Vychádzajúc zo záveru, ak márne uplynula aspoň jedna z kombinovaných premlčacích lehôt, v danom
prípade subjektívna, námietka premlčania bola vznesená dôvodne a nie je možné oprávnenému
právo priznať. Námietku žalobcu, podľa ktorej uplatnená námietka premlčania je v rozpore s dobrými
mravmi, nepovažoval za dôvodnú, keďže v konaní žalovaného nezistil žiaden úmysel poškodiť žalobcu,

konštatujúc, že postavenie žalovaného je odlišné od vzťahu medzi žalobcom a jeho bývalou manželkou.
Prihliadal pritom na skutočnosť, že žalobca mal investovať do nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného z
dôvodu spolužitia s dcérou žalovaného. Žalovaný ako vlastník nehnuteľnosti nemal žiadne výhrady voči
investíciám ani voči užívaniu nehnuteľností žalovaným, a to bez akýchkoľvek kompenzačných nárokov.
Z vykonaného dokazovania podľa záveru súdu vyplynula aj skutočnosť, že žalobca začal investovať a

užívať nehnuteľnosti žalovaného bez toho, aby si vopred jasne a bez akýkoľvek pochybností dohodol,
resp. ujasnil svoj vzťah so žalovaným ako ich vlastníkom. Žalobca už od počiatku mal vedomosť o
tom, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný. Konaním nebola preukázaná existencia
dohody so žalovaným, resp. prísľub žalovaného, že nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť žalobcovi s
dcérou žalovaného. Uvedená skutočnosť žalobcom v konaní nebola preukázaná. Nebola preukázaná

ani tvrdená vedomosť žalovaného o tom, že jeho dcéra udržiavala počas manželstva so žalobcom
známosť s iným mužom. Mal za to, že žalobca nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti, resp.
opatrnosti, preto sa nemôže dovolávať konania v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu
nevyhovel žalobe. Z dôvodu zamietnutia žaloby pre premlčanie nároku, zamietol návrh žalobcu na
doplnenie dokazovania vykonaním znaleckého dokazovania za účelom zistenia rozsahu zhodnotenia

nehnuteľností vo vlastníctve žalovaného investíciami z jeho strany. Poukázal na to, že dôkazné bremeno
preukázania vykonania investícií je na žalobcovi, pričom predloženie výpisov z účtu bez ďalšieho
neodôvodňuje vykonanie znaleckého dokazovania. Ďalšie dokazovanie však žalobca nenavrhol, i keď
vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie zhodnotenia nehnuteľnosti vykonanými investíciami
prichádza do úvahy len potom, čo by sa najprv preukázalo samotné uskutočnenie tvrdených investícií

a ich výška.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 od. 1 C.s.p., žalovaný bol v konaní úspešný, vznikol mu nárok
na náhradu trov konania, preto ich priznal žalovanému v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté
samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
e), f), g) a h) C.s.p., žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie alebo alternatívne zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu voči
žalovanému plnú náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Poukazujúc na ust. § 220

C.s.p., rozhodnutia Ústavného súdu SR napr. ÚS/44/2003, ÚS/115/2003, ÚS/2d09/2004 konštatoval,
že súd prvej inštancie správne konštatoval, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia od
žalovaného ako vlastníka nehnuteľností, do ktorých mal investovať svoje finančné prostriedky. Za
správne považoval aj konštatovanie o plynutí objektívnej trojročnej a v rámci nej subjektívnej dvojročnej
premlčacej lehoty. Namietal však správnosť záveru súdu prvej inštancie, ktorý určil u subjektívnej i

objektívnej lehoty začiatok plynutia premlčacej doby deň 10.02.2015, lebo dňa 09.02.2015 odpadol u
neho právny dôvod investovania finančných prostriedkov, keďže na pojednávaní dňa 09.02.2015 mal
nadobudnúť vedomosť o tom, že k obnoveniu spolužitia medzi ním a dcérou žalovaného nedôjde, o
čom majú svedčiť jeho vyjadrenie v rozvodovom konaní a najneskôr v uvedený deň žalobca prestalpredmetnú nehnuteľnosť definitívne užívať a mal aj vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Súd podľa neho nesprávne aplikoval ust. § 107 OZ z dôvodu,
že považoval za nepochybné, že dňa 09.02.2015 neprestal užívať predmetné nehnuteľnosti žalovaného

a ani mu to žalovaný nezakázal, teda tento deň nemohla začať plynúť ani objektívna ani subjektívna
lehota. Súd začiatok plynutia premlčacích lehôt odvádzal od toho, že dňa 09.02.2015 mal nadobudnúť
vedomosť, že k obnoveniu spolužitia s dcérou žalovaného nedôjde. Takáto aplikácia § 107 OZ ohľadom
začiatku plynutia premlčacích lehôt podľa neho je nesprávna, pretože v predmetnom prípade sa nerieši
bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k dcére žalovaného, ale výlučne je tu právny vzťah jeho voči

žalovanému a vo vzťahu k žalovanému sa musí posudzovať začiatok plynutia subjektívnej aj objektívnej
lehoty vo veci práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Navyše úplne nesprávne interpretoval jeho
vyjadrenia na pojednávaní 09.02.2015 v súvislosti s rozvodom konania, pretože s rozvodom nesúhlasil a
manželstvo de iure zaniklo až právoplatnosťnou rozsudku vo veci sp.zn. 5P/249/2014. Mal za to, že súd
sa nesprávne vysporiadal s jeho tvrdením, že žalovaným uplatnená námietka premlčania je v rozpore
s dobrými mravmi. Poukázal na správanie žalovaného, ktorý ako vlastník nehnuteľnosti nemal žiadne

výhrady voči investíciám ešte pred samotnou svadbou, pričom po svadbe existovali prísľuby zo strany
žalovaného, že nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť jemu (žalobcovi) spolu s dcérou žalovaného a v
tomto smere sa realizovalo aj právne poradenstvo za účelom vyriešenia veci, ale písomný prevod nebol
vykonaný.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť
a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania majúc za to, že súd dostatočne zistil skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a
svojerozhodnutiedostatočneodôvodnil.Poukázalnato,žezodvolaniažalobcuniejezrejmé,čožalobca
považuje za začiatok plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukazujúc

na odôvodnenie rozsudku v bode 42. mal za to, že v súlade s právnym názorom prezentovaným
v rozsudku NS ČR 21Cdo/3433/2008 rozhodujúcim dňom pre začiatok plynutia premlčacej doby v
tomto prípade bol deň, kedy žalobca opustil spoločnú domácnosť, nakoľko v tento deň prestal žalobca
nehnuteľnosti užívať (v marci 2014). Tento deň mal vedomosť o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Hoci súd za okamih začatia plynutia premlčacej doby stanovil

neskorší deň (deň konania pojednávania o rozvode) stotožnil sa s jeho názorom, že nárok žalobcu na
vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný a žalobu zamietol, čím považoval rozhodnutie za vecne
správne. Stotožnil sa s názorom, že uvedený deň konania pojednávania o rozvode manželstva je možné
považovať za najneskorší možný deň, kedy začala plynúť premlčacia lehota (objektívna aj subjektívna),
keďže najneskôr v uvedený deň žalobca vedel, že sa do zhodnotenej nehnuteľnosti nikdy nevráti a

nebude ju viac užívať. Podľa jeho názoru však žalobca o tejto skutočnosti vedel ešte oveľa skôr, pričom
pre rozhodnutie v konaní nie je nutné ustáliť presný deň, keďže je ustálený najneskorší deň, kedy celkom
určite začala plynúť premlčacia lehota. Vyjadrenie žalobcu v bode 2. odvolania (prísľub, že predmetné
nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť žalobcovi a jeho bývalej manželke) sa podľa neho nezakladá na
pravde dôvodiac, že so žalobcom sa nikdy nebavil a už vôbec mu takýto prísľub nedal, že predmetné

nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť jemu a jeho bývalej manželke. Namietal tvrdenia žalobcu, aby do
jeho nehnuteľnosti v čase pred a v čase po svadbe investoval vlastné finančné prostriedky, poukazujúc
na to, že žalobca počas konania túto skutočnosť ani nepreukázal. Zdôraznil, že jeho vyjadrenie k otázke
premlčania nároku v žiadnom prípade neznamená uznanie investícií.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že sa nestotožňuje s názorom
žalovaného o definitívnom opustení spoločnej domácnosti v marci 2014, od ktorého dátumu
mala začať plynúť premlčacia lehota. Dočasné opustenie spoločnej domácnosti v marci 2014 ešte
neznamenalo, že sa do domácnosti, resp. nehnuteľnosti žalovaného nikdy neplánoval opätovne
vrátiť, vykonané dokazovanie preukázalo opak, pretože v lete 2014 vykonal aj za pomoci vlastných

finančnýchprostriedkovrozsiahlurekonštrukciustrechynehnuteľnostižalovaného,čopotvrdzuje,žemal
jednoznačne úmysel vrátiť sa do nehnuteľnosti a pokračovať v spolužití s dcérou žalovaného. Dočasné
opustenie nehnuteľnosti vykonal s úmyslom, aby sa zatiaľ neeskalovali napäté vzťahy v manželstve, aby
sakrízovásituáciavyriešilavkľude.Nesúhlasilanisrozvodom,takžezačiatokplynutiapremlčacejlehoty
určite nemôže začať skôr ako právoplatnosťou rozsudku o rozvode, keďže aj po tomto dátume navštívil

nehnuteľnosť žalovaného. K otázke prísľubu žalovaného, že nehnuteľnosti budú v budúcnosti patriť
jemu spolu s dcérou žalovaného, podľa neho treba chápať výpovede svedkýň z pohľadu príbuzenského
pomerukžalovanémuapochopiteľnejsnahepomôcťmu,abybolúspešnývspore.Zotrvalnatvrdeniach,
podľa ktorých vlastník nehnuteľnosti nemal žiadne výhrady voči investíciám, ešte pred samotnousvadbou, po svadbe existovali prísľuby z jeho strany, že nehnuteľnosti budú patriť jemu (žalobcovi) spolu
s dcérou žalovaného. Poukazoval na to, že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dokazovanie
sa nezaoberalo konkrétnou výškou investícií, avšak už z doterajšieho dokazovania je nepochybné, že

vložil nemalé finančné prostriedky na rekonštrukciu nehnuteľností žalovaného, či už pred svadbou alebo
po svadbe, čo žalovaný ani nepopieral. Vzhľadom k tomu tvrdenie žalovaného, že žiadne finančné
prostriedky do nehnuteľnosti žalobca neinvestoval, je vyloženie účelové a má navodiť myšlienku, že ak
by odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie v otázke premlčania, tak žaloba by bola
aj tak nedôvodná.

10. Žalobca písomnými podaniami doručenými súdu prvej inštancie 15.04.2019 a 23.04.2019
označenými ako doplnenie odvolania proti rozsudku a doplnenie č. 2 odvolania proti rozsudku, hodnotil
výpoveď svedkyne D.. D. A.. Namietal správnosť odôvodnenia rozsudku v bode 43. tvrdiac, že nie
je pravdou, aby tvrdil, že „v tom čase mal za to, že ide len o prechodné obdobie a že vzťahy medzi
ním a jeho v tom čase manželkou sa ešte urovnajú, z uvedeného dôvodu v lete 2014 pomáhal aj pri

výmene strechy na dobe žalovaného“, tvrdiac, že nerozumie ako sa sudkyňa dopracovala k uvedenému
konštatovaniu. Podľa neho rozhodnutie plynúce z pojednávaní resp. z prepisu zápisníc, ktoré smerovali
len v prospech žalovanej strany nemajú nič spoločné so spravodlivým procesom. V časti odôvodnenie
v rozhodnutí sú podľa neho dych vyrážajúce fakty, ktoré podľa sudkyne sú obsahovo správne a nemajú
vplyv na zamietacie stanovisko („takže moja dcéra si o 20 rokov prečíta, že som pomáhal aj na streche,

ďakujem“). Bolo preňho nepochopiteľné, prečo sudkyňa menila výpoveď svedkov v terminológii: na súde
- v rozvodovom konaní“ („o akom rozvodovom konaní hovorí, pretože nás rozviedli na prvom a jedinom
pojednávaní a pred týmto dňom som z exmanželkou nekomunikoval - jej tvrdenie“). Zdôrazňoval, že
na súde o rozvode nemal právnu obhajobu, zastupoval sa sám, lebo veril v to, že súd má povinnosť
chrániť rodinu. Vyslovil otázku, ako je možné, že aj napriek tomu, že nedal ani písomný ani ústny súhlas

na rozvod, rozviedli ich na prvom pojednávaní a prečo súd sa prikláňa k žalovanej strane, neberúc
do úvahy protiargumentáciu resp. overovanie si informácií svedkov - rodinných príslušníkov žalovanej
strany, majúc nezvratné a právne podložiteľné fakty a teraz opätovne bojuje o svoje práva na tom
istom. Nerozumel, prečo má vkladať toľko svojich peňazí do toho „právom založeného“ procesu, ktorý
dedukuje a konštatuje bez overených faktov a zaujatých svedkov. Nesúhlasil s konštatovaním súdu,

že bol pasívny vo vzťahu k svojej exmanželke, pretože aj podľa jej výpovede riešil problém a bol
ochotný ho aj vyriešiť, lebo chcel pre ich, v tom čase ešte nenarodenú dcéru, rodinu. To, že exmanželka
povýšila svoje osobné ambície nad ucelenú rodinu, je výsledkom morálnych hodnôt, ktoré jej vštepili
jej rodičia. Keďže exmanželka bola v posledných mesiacoch tehotenstvá, bolo prioritou nevystavovať
ju stresu, resp. kritickým situáciám a urobiť všetko preto, aby sa jej narodila zdravá dcéra. Žiadal,

aby súd mu presne špecifikoval, aká mala byť dostatočná miera snaženia sa v jeho prípade, aby
subjektívnemu názoru súdu vyhovel. V ďalšej časti doplnenia č. 2 odvolania, špecifikoval, aké výdavky
hradil v prospech dcéry žalovaného od roku 2008, špecifikoval ako pomáhal rodičom bývalej manželky
(žalovanému a jeho manželke - poznámka odvolacieho súdu) zabezpečením palivového dreva na
zimné obdobie, nakupovaním potravín aj do domácnosti žalovaného, úhradou telefónnych účtov aj s

pokutami a vykonávaním bežných prác okolo domu a záhrade. Uvádzal, z akého dôvodu od roku 2011
do jari 2012 býval u svojich rodičov, špecifikoval, kedy začali búracie práce v neobývanej hornej časti
nehnuteľnosti žalovaného. Uviedol, že v jeho nehnuteľnosti začal plne bývať od októbra 2013 do marca
2014 kedy odišiel. Ku konštatovaniu súdu, že nepostupoval s dostatočnou mierou opatrnosti, preto sa
nemôže dovolávať konania v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že jeho konanie nebolo opatrné, lebo

budoval vzťah s rodinou žalovaného na slušnosti, poctivosti, čestnosti, tolerancie, dôvery a vzájomnej
úcte. Pýtal sa, či keď sám odišiel z domácnosti a nikto ho nevyhadzoval a ani v podstate nenamietal,
takéto správanie je podľa súdu v súlade s dobrými mravmi. Ďalej namietal, že záver o nezistení žiadnych
výnimočných dôvodov pre aplikáciu inštitútu dobrých mravov v predmetnej veci založil na subjektívnej
domnienke odrážajúcej výpovede svedkov žalovanej strany, ktorí uvádzali nepravdivé informácie v

prospech žalovaného. Poukázal na to, že z prepisu zvukového záznamu preukázateľne vyplýva, že
samotná manželka žalovaného potvrdila právne poradenstvo o prepise nehnuteľnosti s právnikom, o
ktorom sa dozvedel na pojednávaní a tým vysvetlila aj náhlu zmenu postoja k danému prísľubu. Vyslovil
domnienku, že súd prvej inštancie nastavil morálne zrkadlo rodine žalovaného a odraz v ňom im ukázal
správnosťichnemorálnehokonaniavočijehoosobe.Podľanehosúdhájilprávnyúkon,ktorýneprispieva

k udržiavaniu zásad mravného poriadku demokratickej spoločnosti.

11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu z 25.04.2019 (vyjadrenie vypracované
advokátom žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) uviedol, že z vykonaného dokazovania je nesporné,že žalobca opustil spoločnú domácnosť vo februári 2014, už sa do nej nevrátil žiť, do jeho domu
chodil len za účelom návštevy jeho dcéry, o návrat sa nijakým spôsobom nepokúsil. To, či žalobca
mal alebo nemal v úmysle sa neskôr vrátiť je podľa neho právne irelevantné. Právne relevantný je

okamih skutočného opustenia nehnuteľnosti. Opakovane uvádzal, že žalobcovi nikdy nesľúbil, že v
budúcnosti na neho prevedie nehnuteľnosti. Tvrdil, že pokiaľ by žalobca vedel preukázať toto svoje
tvrdenie, urobil by tak už počas pojednávaní. Poukazujúc na odstavec 50. odôvodnenia rozsudku,
konštatovanie žalobcu, podľa ktorého dokazovanie sa nezaoberalo konkrétnou výškou investovaných
vlastných finančných prostriedkov do nehnuteľnosti a že už z doterajšieho dokazovania je nepochybné,

že vložil nemalé finančné prostriedky na rekonštrukciu nehnuteľností, považoval za protirečiace,
zarážajúce, nezakladajúce sa na pravde.

12. Stanovisko žalovaného bolo advokátovi žalobcu doručené 20.05.2019. Ďalšie stanoviská podané
neboli.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p. a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

14.Rozsudokjevovýrokuvecnesprávny,pretohoodvolacísúdvzmysleust.§387ods.1C.s.p.potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19.02.2020 o 09.40 hodine v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 12.02.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

1, 3 C.s.p.

16. Žalobca v odvolaní namieta odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) C.s.p.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonforme s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie
procesných práv.

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. (§ 205 ods. 2 pís. c /O.s.p.)
je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä
nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a
dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú
založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom

len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie
nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba
samotnáokolnosť,ženevykonaldôkazystranaminavrhnuté,nemôžebyťvsporovomkonaníspôsobilým
odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod,
súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné

skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za
právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvej inštancie.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) je v súdnej

praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. §
191 C.s.p. (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo

alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo.20. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C.s.p. ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ) odvolací

súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) C.s.p., v zmysle ktorého zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, je prípustný iba za splnenia podmienok § 366 C.s.p.

23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia
správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

25. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie,
s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jeho odvolacie námietky

nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle
ktorého žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty v zmysle § 107
ods. 1 OZ. V tomto smere poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje a na

tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

27. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd uvádza:

28. Podľa § 107 ods. 1 OZ sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky

odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

29. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).

30. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je, ako správne konštatuje v
odôvodnení svojho rozhodnutia aj súd prvej inštancie, ustanovená kombinovaná premlčacia doba,
t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie
doby začínajú plynúť a končia nezávislé na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná.
Objektívna doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z nedbanlivosti alebo

desaťročná ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

31. V posudzovanom prípade je riešená právna otázka, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná
premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v
konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto

ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť
už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej
starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia,
ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Pre začiatok plynutia subjektívnejpremlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je totiž rozhodujúci
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie
tohto práva. Táto vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto bezdôvodne obohatil a o tom,

v prospech koho k tomuto obohateniu došlo, pritom musí byť skutočná.

32. V danej veci správne súd prvej inštancie posúdil vznesenú námietku premlčania nároku, nakoľko
z dokazovania je nepochybné, že o tom, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu
a to vynaložením investícií na nehnuteľnosť žalovaného došlo dňom, kedy sa žalobca z predmetnej

nehnuteľnosti odsťahoval s úmyslom trvale opustiť predmetnú nehnuteľnosť. I keď konanie žalobcu
nasvedčovalo tomu, že k trvalému opusteniu nehnuteľnosti došlo v marci 2014, správne súd prvej
inštancie vzhľadom na to, že subjektívna vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor sa niekto
bezdôvodne obohatil a v prospech koho k tomuto obohateniu došlo musí byť skutočná (bez ohľadu,
či sa o tomto práve mohol dozvedieť alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti
skôr), vychádzal zo záveru, že žalobca vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia nadobudol

najneskôr v deň, kedy súd rozviedol jeho manželstvo s dcérou žalovaného, t.j. na pojednávaní dňa
09.02.2015, na ktorom pojednávaní bol žalobca prítomný. Najneskôr v uvedený deň, tak ako to
správne konštatoval aj súd prvej inštancie, nadobudol vedomosť, že sa do spoločnej domácnosti s
manželkou - dcérou žalovaného nevráti, teda najneskôr od tohto momentu došlo k trvalému opusteniu
nehnuteľnosti žalovaného, do ktorej žalobca investoval svoje finančné prostriedky. Je teda zrejmé,

že žalobcovi dňom nasledujúcim dňa 10.02.2015 začala plynúť subjektívna dvojročná premlčacia
doba a uplynula dňom 10.02.2017. Keďže žaloba bola podaná dňa 30.03.2017 je zrejmé, že bola
daná po uplynutí tejto lehoty. Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že rozsudok o rozvode
manželstva nadobudol právoplatnosť 31.03.2015, uvedená skutočnosť nemala vplyv na začiatok
plynutia premlčacej lehoty vzhľadom na to, že žalobca bol prítomný na pojednávaní, na ktorom bol

rozsudok o rozvode manželstva vyhlásený. Súd prvej inštancie bol vyhláseným rozsudkom viazaný,
preto písomné vyhotovenie rozhodnutia, resp. jeho doručenie žalobcovi znamenalo iba potvrdenie
skutočností, ktoré sa dozvedel pri vyhlásení rozsudku. Preto otázka právoplatnosti rozsudku nemala
vplyv na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Momentom vyhlásenia rozsudku o rozvode manželstva
žalobca totiž zistil skutkové okolností, na základe ktorých mohol podať žalobu o vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia, pretože vyhlásením rozsudku o rozvode manželstva mu muselo byť zrejmé,
že jeho návrat do spoločnej domácnosti k dcére žalovaného nie je možný.
33. Za nedôvodnú odvolací súd považuje odvolaciu námietku k otázke plynutia objektívnej premlčacej
lehoty. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnej veci k začatiu
plynutia objektívnej lehoty došlo v deň začatia plynutia subjektívnej lehoty, že uplynutiu objektívnej

trojročnejlehotykudňupodaniažalobynedošlo,ženezistildôvodyprekonštatovanievznikuúmyselného
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci žaloba bola
podaná pred uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej doby, je bez právneho významu skutočnosť,
či v danom prípade objektívna premlčacia lehota je trojročná alebo desať ročná, keďže subjektívna
premlčacia lehota plynula a márne uplynula v rámci trojročnej lehoty.

34. Neobstojí tvrdenie žalobcu o tom, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi.

35. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči
nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek

právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Premlčanie, ako zákonnom stanovený inštitút, slúži na naplnenie
zásady právnej istoty, pretože svojou podstatou tiež bráni otváraniu sporných otázok po uplynutí
neprimeranej doby a núti nositeľov práv, aby si svoje nároky uplatňovali v dobách stanovených zákonom.
Na druhej strane široko koncipované ustanovenie § 3 ods. 1 OZ vyžaduje, aby výkon práva a povinnosti
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ktorým môže byť aj vznesenie námietky premlčania práva,

nebol v rozpore s dobrými mravmi. Stret týchto dvoch ustanovení treba vykladať tak, že vznesenie
námietky premlčania určitého práva nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože
existenciu a uplatňovanie námietky premlčania v občiansko-právnych právnych vzťahoch predpokladá a
stanovuje zákon, ktorý takýto postup odobruje. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta
premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným, a teda

použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje ( rozhodnutie NS SR sp.zn.
3Cdo/41/2015).36. Navyše v predmetnej veci žalobca síce namietal, že žalovaným vznesená námietka premlčania je
v rozpore s dobrými mravmi, neuviedol však žiadne relevantné skutočnosti, ktorými toto svoje tvrdenie
odôvodňuje, preto nebolo možné posúdiť, v čom by konanie žalovaného malo napĺňať znaky konania

v rozpore s dobrými mravmi.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vrátane
výroku o trovách konania.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. Odvolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov odvolacieho konania
s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konaniekončíatosamostatnýmuznesením,ktorévydásúdnyúradník.Žalovanýbolvodvolacomkonaní
plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému
žalobcovi.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).