Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 6. september 2020

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 10Csp/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4220200236
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Czafiková

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2020:4220200236.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou Mgr. Monikou Czafikovou v spore žalobkyne: E. Y., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom N. X. Č.. XX, E., práv. zast.: Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
práv. zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o
zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 300,00 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 300,00 eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 23.01.2020 domáhala voči žalovanému zaplatenia
finančného zadosťučinenia vo výške 300,00 eur s príslušenstvom.

2. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 03.04.2013 uzatvorila so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.500,00 eur, ktorý sa
žalobkyňa zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach po 80,37 eur pri dojednanej ročnej úrokovej
sadzbe 70,01 % a RPMN 67,50 %. Celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa žalovanému vrátiť bola

3.375,54 eur. Okresný súd Komárno rozsudkom zo dňa 26.03.2018, sp. zn. 14Csp/71/2017 na základe
žaloby žalobkyne zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 447,72 eur s 5% úrokom z
omeškania ročne od 05.08.2017 do zaplatenia, vrátane zaplatenia trov právneho zastúpenia v rozsahu
100 %. Súd v rámci predmetnej zmluvy zistil najmä nasledovné nedostatky:
a) v písomnom vyhotovení zmluvy nie je uvedený údaj o termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, ani termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
b) zmluva v časti úroku vo výške 70,01 % z úveru je v rozpore s dobrými mravmi a so zákonom,

c) dohoda o poskytnutí služby je neprijateľná podmienka,
d) zmluva tiež obsahuje nesprávny údaj o RPMN,
e) reálne poskytnutý úver bol len vo výške 1.284,25 eur.
Rozsudok napadol žalovaný včas podaným odvolaním, pričom Krajský súd Nitra rozsudkom zo dňa
07.11.2019 sp. zn. 8Co/175/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Na
základe týchto nedostatkov bolo právoplatne rozhodnuté, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo
znamenalo, že spotrebiteľ bol povinný veriteľovi vrátiť len istinu úveru; platby prevyšujúce istinu úveru

tak predstavovali bezdôvodné obohatenie, ktoré bol žalovaný povinný žalobkyni vydať. Žalobkyňa si
uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie, keďže má za to, že sú dané všetky podmienky
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007
Z.z. Vo veci totiž existuje:1. porušenie povinnosti veriteľom, ktorú povinnosť mu ukladá zákon č. 129/2010 Z. z. v spojení s
Občianskym zákonníkom; konkrétne sa jednalo o uvedenie pravdivých náležitostí úveru a zdržanie sa
používania neprijateľných podmienok,

2. spotrebiteľ (žalobkyňa) úspešne uplatnil na súde porušenie predmetných povinností, keďže o nich
bolo právoplatne (v prospech spotrebiteľa) rozhodnuté rozsudkom,
3. príčinná súvislosť, pretože spotrebiteľ bol v predmetnom konaní úspešný práve v dôsledku toho, že
veriteľ (žalovaný) porušil právne predpisy a vyhotovil zmluvu v rozpore s výslovným znením právnej
úpravy.

Žiadne ďalšie podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia pritom zákon nevyžaduje, teda pre
vznik tohto práva zákon nevyžaduje, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k
takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. V tomto prípade však možno konštatovať, že škoda
spotrebiteľovi nie len hrozila (čo už samo o sebe je postačujúce na priznanie finančného zadosťučinenia)
ale reálne aj vznikla. Pri čestnom a odbornom postupe žalovaného pri vyhotovovaní zmluvy, by
majetkové práva spotrebiteľa neboli ohrozené a nebolo by do nich zasiahnuté. Je pravdou, že veriteľovi

patrí a mala by patriť odplata za poskytnutý úver, avšak iba v prípade splnenia podmienky, že sám
neporuší kogentné ustanovenia zákona upravujúce postup poskytovania úverov. Ak veriteľ postupuje
v rozpore so zákonom a spotrebiteľ je tak objektívne uvedený do omylu v otázkach podstatných pre
posúdenie obsahu, resp. rozsahu jeho záväzku, veriteľ tak bez právneho dôvodu ohrozuje jeho majetok
a v končenom dôsledku do neho aj priamo zasahuje (ak je úver poskytnutý). Zásah do práv a majetkovej

sféry žalobkyne je pritom zrejmý z toho, že najskôr bola zo strany žalovaného zavedená (nepravdivo
informovaná) o podmienkach úveru, následne bola nútená plniť na účet žalovaného prostriedky, na ktoré
zo zákona nemal žalovaný nárok a napokon bola žalobkyňa nútená podstúpiť súdne konanie za účelom
ochrany svojich práv, keďže žalovaný sa aj napriek svojmu nezákonnému postupu odmietol akýmkoľvek
spôsobom mimosúdne dohodnúť. Výšku primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňa vyčíslila na

sumu 300,00 eur a to vychádzajúc z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti s nezákonnou odplatou úveru,
ktorú žalovaný od nej požadoval, hoci na ňu nemal nárok, čo bolo súdom aj právoplatne potvrdené. Teda
bez zásahu súdu by žalovaný zasiahol do majetkových práv žalobkyne v rozsahu rovnajúcom sa odplate
za úver. Odplata za poskytnutie jedného úveru formálne predstavovala 1.875,54 eur (celková čiastka -
istina). Skutočná odplata po zohľadnení nezákonného strhnutia poplatku však predstavovala až sumu

2.091,29 eur; teda v tejto výške boli zároveň ohrozené majetkové práva žalobkyne. Preto žalobkyňa
považuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia 300,00 eur za primeranú na to, aby pre ňu
predstavovala dostatočnú náhradu za diskomfort z dôvodu, že ako spotrebiteľ bola nútená domáhať sa
ochrany práv na súde (aby tak naďalej neznižovala svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval
v rozpore so zákonom) a zároveň táto výška finančného zadosťučinenia bude v dostatočnej miere plniť

aj odradzovaciu funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany žalovaného. K žaloby žalobkyňa
pripojila rozsudok Okresného súdu Komárno sp. zn. 14Csp/71/2017-76 zo dňa 26.03.2018 a rozsudok
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/175/2018-129 zo dňa 07.11.2019.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že popiera splnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z §

3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., na ktoré sa žalobkyňa odvoláva. Z formulácie uvedeného zákonného
ustanovenia vyplýva, že zákon v prvom rade vyžaduje postup podľa prvej vety (domáhanie sa ochrany
svojho práva). Za predpokladu úspešného uplatnenia porušenia práva môže prichádzať do úvahy vznik
nároku na finančné zadosťučinenie. Podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje
a) úspešné uplatnenie porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom ochrany

spotrebiteľa,
b) zodpovednosť za porušenie práva alebo povinnosti takto ustanovenej zákonom.
Z podanej žaloby nevyplýva ani preukázanie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
Žalobkyňa ani neoznačila a ani nekonkretizovala, porušenie ktorého práva alebo povinnosti jej zakladá
nárok, ktorý si uplatňuje podanou žalobou. Ak by chcel zákonodarca priznať spotrebiteľovi právo na

primerané finančné zadosťučinenie za akékoľvek úspešného uplatnenie akéhokoľvek práva, potom
zakotvil by to priamo (za porušenie), a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ úspešne (účelne)
domáhal jeho ochrany na súde. Účelom uvedeného ustanovenia totiž bolo priznať spotrebiteľovi,
ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v reklamačnom
konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne účelne

uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní. Z podanej žaloby nevyplývajú žiadne skutkové okolnosti,
ktoré by preukazovali nutnosť priznania finančného zadosťučinenia ako spôsobu zavŕšenia ochrany
spotrebiteľa. Jeho vznik nie je automatický; naopak, vznik tohto nároku treba chápať ako prostriedok
završujúci ochranu spotrebiteľa za situácie, kedy to okolnosti vyžadujú. Z podanej žaloby nevyplýva anioznačenie práva spotrebiteľa, ktoré malo byť porušené a vo vzťahu ku ktorému (porušeniu) sa finančné
zadosťučinenie uplatňuje. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

4. Žalobkyňa v replike uviedla, že je nepochybné, že porušenie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.
z. predstavuje porušenie práva žalobkyne ako spotrebiteľa. Zákon č. 250/2007 Z. z. je všeobecným
zákonomvovzťahukspotrebiteľomadodávateľom,bezohľadunašpecifikáichprávnehovzťahu.Zákon
o spotrebiteľských úveroch je následne zákonom špeciálnym, ktorý konkretizuje práva a povinnosti
strán pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom tento zákon celkom jednoznačne slúži k

ochrane spotrebiteľa (už len z dôvodu, že veriteľ má povinnosť uviesť do zmluvy o úvere náležitosti
podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona). Podmienka porušenia práva spotrebiteľa, a to práva na pravdivé,
riadne a včasné informácie o poskytovanom produkte (spotrebiteľskom úvere), je teda splnená, o čom
bolo právoplatne rozhodnuté. Zároveň žalovaný použil voči žalobkyni neprijateľné podmienky, ktoré
sú zakázané, teda došlo aj k porušeniu ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Rozsudky,
ktoré žalobkyňa k žalobe priložila, sú právoplatné, teda záväzné pre strany sporu, ako aj pre konajúci

súd. Za predmetné porušenia pritom zodpovedá práve a výlučne žalovaný, ktorý predmetnú zmluvu
o spotrebiteľskom úvere predložil žalobkyni na podpis a mal z tejto zmluvy prospech. Žalobkyňa v
žalobe zrozumiteľne uviedla, ktoré práva a povinnosti boli porušené - išlo o ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého má veriteľ povinnosť riadne a pravdivo informovať spotrebiteľa o
podmienkach úveru, a taktiež došlo k porušeniu ustanovenia § 53 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka,

pretože do zmluvy boli zakomponované neprijateľné podmienky. K požadovanej výške finančného
zadosťučinenia žalobkyňa ďalej uviedla, že kritériami pre posúdenie výšky primeraného zadosťučinenia
sú:
a) intenzita zásahu do práv spotrebiteľa - použitie neprijateľných podmienok, poskytnutie nižšej sumy
úveru, ako bola deklarovaná v zmluve, úročenie neposkytnutej časti finančných prostriedkov úrokom vo

výške až 70% a pod.
b) výška nedôvodne požadovanej sumy žalovaným - viac ako 2.000,- EUR, ktoré žalovaný od žalobcu
požadoval na základe zmluvy,
c) dĺžka trvania závadného stavu - od uzatvorenia zmluvy (04.03.2013) až do rozhodnutia Krajského
súdu (07.11.2019), teda viac ako 6 rokov

d) objektívne spôsobilosti vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobcu - znižovanie životnej
úrovne na úkor žalovaného, ktorý požadoval neprimerane vysokú odplatu za úver.

5. Žalovaná v duplike uviedla, že predpoklad formulovaný v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. cit.
„úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“

vyžaduje logicky rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje. Uvedené vyplýva zo
základného princípu civilného sporu - pre súd a každý orgán je záväzný len výrok rozhodnutia, nie
odôvodnenie rozhodnutia (porov. § 159 ods. 2 O.s.p., § 228 ods. 2 CSP). S poukazom na judikatúru
ústavného súdu SR, ako aj rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR sa vyžaduje rozhodnutie (teda
autoritatívne vyslovenie porušenia v podobe výroku ako jedinej záväznej a právne relevantnej časti

každého rozhodnutia), ktorým spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti. Žalobca si
ako spotrebiteľ neuplatňoval v žiadnom súdnom konaní porušenie svojich práv alebo povinností. Túto
právnu skutočnosť t. j. predchádzajúce úspešné uplatňovanie práv a povinností, si mylne zamieňa s
tým, že medzi účastníkmi konania prebehlo konanie, v ktorom sa rozhodovalo o neplatnosti dohody
o zrážkach zo mzdy, neprijateľnosti zmluvnej podmienky, povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie,

a i. Vyššie uvedenými skutočnosťami deklaruje žalovaný to, že na strane žalobkyne nevznikla a ani
nemohla vzniknúť žiadna ťažko napraviteľná majetková, resp. nemajetková ujma alebo škoda, ktorá
by prípadne zakladala premisu o možnosti nároku na finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa v podanej
žalobe neosvedčila a nepreukázala splnenie zákonnej podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. Neexistenciu uvedeného nároku je predovšetkým možné vyvodiť z toho, že rozhodnutie v danom

konaní nekonštatuje a neurčuje porušenie povinnosti žalovaného ustanovenej právnym predpisom na
ochranu spotrebiteľa.

6. Súd na prejednanie veci nariadil na 07.09.2020 pojednávanie, ktorý vykonal v neprítomnosti
ospravedlnených strán sporu a ich zástupcov. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa

s listinnými dôkazmi, a to s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 14Csp/71/2017-76 zo
dňa 26.03.2018 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/175/2018-129. Takto vykonaným
dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:7. Rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 14Csp/71/2017-76 zo dňa 26.03.2018 bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 447,72 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 447,72 eur od 05.08.2017 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že

žalobkyni bolo priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. Z odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala voči žalovanému zaplatenia
žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia sa žalovaného na jej úkor. Súd v uvedenom rozsudku
dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorý žalovaný poskytol žalobkyni na základe
Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500023630, keďže zmluva neobsahovala náležitosti vyžadované v

zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

8. Krajský súd v Nitre po odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn.
14Csp/71/2017-76 zo dňa 26.03.2018 rozsudkom sp. zn. 8Co/175/2018-129 zo dňa 07.11.2019
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol, že sa

stotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského
úveru, nakoľko mal preukázané, že v úverovej zmluve je uvedená nesprávne RPMN v neprospech
spotrebiteľa v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z., čo má s poukazom na ustanovenie §
11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“) proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil

protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy
spotrebiteľov").Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Hmotnoprávne predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia požadovaného
žalobkyňou upravuje zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 3 ods. 5. Základnými predpokladmi
vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú: 1/ porušenie práva alebo povinnosti stanovenej

zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi a 2/ úspech spotrebiteľa pri ochrane práva
spotrebiteľa v dôsledku porušenia práv a povinností ustanovených zákonom. Z uvedeného vyplýva, že
ak spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej či už zákonom o ochrane
spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo iným predpisom zodpovedá.

11. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je v plnom rozsahu dôvodný.

12. Ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Komárno sp. zn. 14Csp/71/2017-76 zo dňa 26.03.2018,

ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8Co/175/2018-129 zo dňa 07.11.2019
žalovaný pri uzatváraní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX porušil svoju povinnosť
zakotvenú v § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo má v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru,
čo bolo dôvodom, pre ktorý bola žalobkyňa v predmetnom súdnom konaní úspešná a súd jej priznal

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 447,72 eur s príslušenstvom. Súd má v danom
prípade za to, že sú splnené oba predpoklady na to, aby bolo žalobkyni priznané primerané finančné
zadosťučinenie, a to jednak porušenie zákonom stanovenej povinnosti žalovaným a úspech žalobkyne
ako spotrebiteľa pri ochrane jej práv v dôsledku porušenia povinností žalovaného. V tejto súvislosti
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 389/2015 zo dňa

14.09.2016, v ktorom sa konštatuje, že „v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvznení
neskorších predpisov len poznamenáva, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti
v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia právaalebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na
určenieneprijateľnostikonkrétnevymedzenejzmluvnejpodmienkypoužívanejvspotrebiteľskejzmluve“.
Nie je teda dôvodná námietka žalovaného, že na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je

potrebné, aby súd priamo výrokom rozhodnutia konštatoval porušenie povinnosti, ale je postačujúce,
keď na základe porušenia povinnosti je spotrebiteľ úspešný pri uplatňovaní konkrétneho nároku
vyplývajúceho z porušenia povinnosti, teda aj napr. z bezdôvodného obohatenia. Rovnako tak nie
je potrebné, aby spotrebiteľovi vznikla ujma z porušenia tejto povinnosti, keďže na vznik nároku na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zákon nevyžaduje, aby bola privodená ujma.

13. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia súd považoval žalobkyňou žiadanú sumu 300,00 eur
za primeranú, a to vychádzajúc z ujmy hroziacej žalobkyni v súvislosti s nezákonnou odplatou úveru,
ktorú žalovaný od žalobkyne požadoval, hoci na ňu nemal nárok. Žalobkyňa mala podľa zmluvy o úvere
celkovo zaplatiť sumu 3.375,54 eur, pričom v skutočnosti jej bola poskytnutá suma 1.284,25 eur (suma
úveru 1.500,00 eur bola v skutočnosti znížená o sumu 215,75 eur žiadanú žalovaným titulom odplaty

za poskytnutie odkladu splátok). Žalovaný teda požadoval od žalobkyne o 2.091,29 eur viac, než na čo
vzhľadom na porušenie svojich povinností mal nárok. Vo vzťahu k tejto sume sa žalobkyňou požadované
finančné zadosťučinenie vo výške 300,00 eur javí ako primerané, zodpovedajúce ujme, ktorá žalobkyni
hrozila, úsiliu žalobkyne, ktoré musela vynaložiť na to, aby sa domohla ochrany svojich práv na súde
v záujme ďalšieho neznižovania svojho majetku na úkor žalovaného, ktorý postupoval v rozpore so

zákonom. Zároveň táto výška finančného zadosťučinenia v dostatočnej miere plní aj odradzovaciu
funkciu pre prípadné budúce porušenie práv zo strany žalovaného.

14. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalovanú zaviazal na
zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 300,00 eur. Lehotu na plnenie súd v zmysle § 232 ods.

3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) určil na tri dni od právoplatnosti
tohto rozsudku.

15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa

bola v konaní úspešná v plnom rozsahu, preto jej súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde

Komárno.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Ak zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje osobitné náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o
podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto

konania (§ 127 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutia považuje za nesprávne (odvolacie dôvody,
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok, nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci (365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).