Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. júl 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219010121
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8219010121.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.

Mariána Mačuru a JUDr. Evy Rešatkovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.07.2020, v trestnej
veci proti obžalovanému O. W. pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona, o
odvolaniach okresného prokurátora a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn.
2T/65/2019 zo dňa 14.11.2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obž. O. W., nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B., M. B. XXXX/X,

podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Bardejov pre skutok kvalifikovaný ako prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona,
ktorého sa mal dopustiť tak, že

- v dobe od podvečerných hodín dňa 16.06.2017 do 09:00 hod. dňa 17.06.2017 na budove obytného
bloku č. XXXX/X na ulici I. M. v meste Z. nezisteným spôsobom a farbou poškodil časť vonkajšieho
obvodového plášťa na východnej strane budovy v mieste od prístupovej miestnej komunikácie tak, že
bielou farbou vytvoril neidentifikovateľné znaky a nápis „F.“ na ploche o rozmere 5,20 m x 0,90 m a
modrou farbou vytvoril neidentifikovateľné znaky na ploche o rozmere 1,30 m x 0,70 m, čím takto svojím
konaním spôsobil vlastníkom bytov v tomto obytnom bloku zastúpených spoločnosťou M., s.r.o., K. XX,
Z., škodu vo výške 379,- EUR,

lebo nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obž. O. W. uznaný za vinného z prečinu poškodzovanie
cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- v dobe od podvečerných hodín dňa 16.06.2017 do 09:00 hod. dňa 17.06.2017 na budove obytného

bloku č. XXXX/X na ulici I. M. v meste Z. nezisteným spôsobom a farbou poškodil časť vonkajšieho
obvodového plášťa na východnej strane budovy v mieste od prístupovej miestnej komunikácie tak, že
bielou farbou vytvoril neidentifikovateľné znaky a nápis „F.“ na ploche o rozmere 5,20 m x 0,90 m a
modrou farbou vytvoril neidentifikovateľné znaky na ploche o rozmere 1,30 m x 0,70 m, čím takto svojímkonaním, spôsobil vlastníkom bytov v tomto obytnom bloku zastúpených spoločnosťou M., s.r.o., K. XX,
Z., škodu vo výške 379,- EUR.
Za to mu súd podľa § 44 Tr. zákona upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože pokladal trest odňatia

slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov,
uložený mu trestným rozkazom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. 1T/17/2019 zo dňa
13.09.2017, na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa za dostatočný.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie okresný prokurátor proti výroku o

treste v neprospech obžalovaného a obžalovaný proti výrokom o vine i treste.

Prokurátor v odôvodnení svojho odvolania uviedol, že obžalovaný má evidovaných päť záznamov
o spáchaní priestupkov a doposiaľ bol štyrikrát súdne trestaný, naposledy trestným rozkazom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. 1T/25/2017 zo 13.09.2017 pre prečin podľa § 333
ods. 1, 2 Tr. zákona, pre ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečný

odkladom na 2 roky. Uvedené okolnosti okresný súd dôsledne nevyhodnotil, keďže z odpisu registra
trestov vyplýva, že u obžalovaného W. sa jedná o špeciálnu recidívu, pretože tento bol doposiaľ trikrát
súdne trestaný pre rovnaký trestný čin - poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona.
Vzhľadom na uvedené mal za to, že v súlade so znením ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zákona, že jediným
trestom, ktorý dokáže naplniť účel trestu vo vzťahu k obžalovanému O. W. je nepodmienečný trest

odňatia slobody uložený v hornej polovici trestnej sadzby.

Obžalovaný v písomných dôvodoch svojho odvolania prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na to,
že z napadnutého rozsudku nevyplýva, aby existoval akýkoľvek priamy dôkaz o tom, že skutok spáchal
a úvahy okresného súdu o vine sú len subjektívne hypotetické úvahy, a tak závery súdu nemajú oporu vo

vykonanom dokazovaní. Reťaz nepriamych dôkazov nevylučuje, že páchateľom skutku mohla byť iná
osoba. Namietal ďalej nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa,
keďže súd za účelom vysvetlenia rozporov vo výpovedi svedka U. medzi jeho výpoveďou na hlavnom
pojednávaní a jeho výpoveďou v prípravnom konaní postupoval podľa § 258 ods. 4 Tr. por., avšak
uvedené ustanovenie sa vzťahuje na vysvetlenie rozporov vo výpovedi obžalovaného a nie svedka.

Navyše súd nečítal časť zápisnice o výsluchu svedka, ktorá bola v rozpore s výpoveďou svedka na
hlavnom pojednávaní, ale prečítal celú zápisnicu o jeho výsluchu. Na základe uvedeného považoval
uvedenú výpoveď za nezákonný dôkaz. Uvedený postup súdu namietal i vo vzťahu k výpovedi svedka
W. s tým, že navyše uviedol, že súd sám iniciatívne odstraňoval rozpory, pričom na uvedený postup
nemal zákonné oprávnenie. Zdôraznil, že záznam o podaní informácie zo strany svedka O., ktorý bol

ako dôkaz vykonaný na hlavnom pojednávaní jeho prečítaním je nezákonným dôkazom. Ako nezákonný
postup orgánov činných v trestnom konaní vnímal i skutočnosť, že ho ako svedka v prípravnom konaní
vypočúval vyšetrovateľ, aj napriek tomu, že v danom prípade bola daná príslušnosť len povereného
príslušníka policajného zboru. Rovnako považoval ako nenáležité, ak okresný súd pri vyhodnocovaní
jeho osoby poukazoval na to, že mu v minulosti bolo vznesené obvinenie za sprejerstvo dňa 18.02.2017

napriek tomu, že uvedené uznesenie bolo zrušené a v ďalšom konaní už opätovne pre daný skutok
nebolo vznesené. So zreteľom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom
rozsahu a jeho oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku, prípadne, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju znova prejednal a rozhodol.

Krajský súd na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že dôvodné je iba odvolanie
obžalovaného, aj keď niektoré jeho námietky sú právne irelevantné, nepravdivé a nesprávne.

Už okresný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žiaden z vypočutých svedkov nebol priamym
svedkom spáchania skutku obžalovaným, avšak svoje závery o vine odôvodnil tým, že ju preukazujú
nepriamo svedkovia U. a W., ktorí vypovedali, že mali vedomosť, že obžalovaný sa venuje grafitom a
používa pritom označenie „F.“, záznam o podaní informácie zo strany M. O. a uznesenia o vznesení
obvinení pre prečiny poškodzovania cudzej veci, ktorých sa dopustil striekaním nápisov s označením

„F.“.

S týmto však nie je možné súhlasiť. V súvislosti s prejednávanou vecou je nutné zdôrazniť niektoré
zásady dôkazného konania. Vina obvineného musí byť preukázaná na základe dôkazov vykonaných vsúlade s Trestným poriadkom. O nepriame dôkazy môže súd opierať výrok o vine len za predpokladu,
že tieto vytvárajú vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu nepriamych
dôkazov (nestačí preto jeden nepriamy dôkaz) vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich,

ktoré vo svojom celku zhodne a spoľahlivo dokazujú skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré sú v takom
príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich je možné vyvodiť len jediný záver a súčasne
vylúčiť možnosť akéhokoľvek iného záveru.

Z výpovedí svedkov W. U. a X. W. v podstate len vyplynulo, že obžalovaný sa venuje grafitom a

používa umelecké meno „F.“. Uvedené tvrdenie nebolo v konaní napokon spochybňované ani samotným
obžalovaným a ani žiadnym iným dôkazom. Aj napriek uvedeným zisteniam nie je z napadnutého
rozhodnutia zrejmé, akými úvahami sa okresný súd spravoval, keď pripísal obžalovanému aj autorstvo
v skutkovej vete uvedeného nápisu „F.“ a rovnako aj ďalších neidentifikovateľných znakov. Krajský súd
navyše uvádza, že aj v prípade, ak by išlo o nápis, ktorý by sa zhodoval s umeleckým menom „F.“, aj
tak by bolo potrebné pre uznanie viny páchateľa preukázať, že jeho autorom bol práve obžalovaný.

Ďalším „dôkazom“, o ktorý konajúci súd oprel svoj záver o vine, bolo paušálne poukázanie okresného
súdu na v minulosti vznesené obvinenia voči obžalovanému pre prečiny poškodzovania cudzej veci.

Podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý, proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného,
kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Uvedený postup súdu je neprípustný, a v rozpore s princípom prezumpcie neviny vymedzeného
nielen v Trestnom poriadku, ale i v Ústave Slovenskej republiky, a preto vyhodnocovanie v minulosti
vznesených obvinení obžalovanému, a to pre akúkoľvek trestnú činnosť vo vzťahu k výroku o vine, je
neakceptovateľné.

Napokon posledným dôkazom, ktorý viedol okresný súd k záveru o vine obžalovaného mal byť úradný
záznam o podaní informácie k prečinu poškodzovania cudzej veci zo dňa 23.11.2017. Odhliadnuc od
obsahu samotného záznamu, ktorý ani zďaleka neindividualizuje obžalovaného ako autora textov, ktoré
sú predmetom skutku, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že obsah uvedeného úradného
záznamu nie je použiteľný ako dôkaz v tomto trestnom konaní, keďže by obchádzal ustanovenia o

výsluchu svedka podľa § 131 a nasl. Tr. poriadku, čo je rovnako neprípustné, keďže bol vyhotovený po
začatí trestného stíhania v predmetnej veci.

Za danej dôkaznej situácie, po starostlivom uvážení všetkých uvedených skutočností jednotlivo i v ich
súhrne, nie je možné jednoznačne určiť, že skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, spáchal obžalovaný.

Preto je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť alternatívu pre obžalovaného
najpriaznivejšiu.

Keďže teda vina obžalovaného nie je nepochybná ani po starostlivom vyhodnotení všetkých dôkazov,
pričom do úvahy už neprichádza vykonanie ďalších dôkazov, odvolací súd napadnutý rozsudok v celom

rozsahu zrušil a obžalovaného podľa § 285 písm. c) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolanie okresného prokurátora podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné
zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.