Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. júl 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3Tos/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010290
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5819010290.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline na neverejnom zasadnutí konanom 9. júla 2020 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a Mgr. Miroslava Mazúcha prejednal
sťažnosť odsúdeného I. N. proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6Nt/32/2019 z 10.3.2020
a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného I. N. z a m i e t a ako nedôvodnú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného I. N. na
povolenie obnovy konania vo veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 0T/17/2014.

Svoje rozhodnutie okresný súd v podstate odôvodnil tak, že navrhovateľ neuviedol žiadne nové
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so

skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom, na ktoré
by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa alebo
uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ďalej uviedol, že pokiaľ sa navrhovateľ
domáhal prerušenia trestného stíhania za účelom podania návrhu na začatie konania pred Ústavným
súdom, na takýto postup nezistil dôvody. Poukázal, že podľa jeho názoru všeobecne záväzný právny
predpis nižšej právnej sily, na ktorý poukázal navrhovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania,

nepovažuje za v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť odsúdený, ktorú odôvodnil prostredníctvom svojej
obhajkyne. V sťažnosti uviedol, že mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na
doživotie. Takto uložený trest považuje za nezlučiteľný s konkrétnymi článkami Ústavy SR a Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal ďalej na rozhodnutia Ústavného súdu citované v

návrhu na povolenie obnovy konania, kde sa Ústavný súd vysporiadal s otázkou trestu vo všeobecnosti,
a teda s otázkou trestu, jeho poslania a jeho funkciami. Zo žiadneho z týchto rozhodnutí nemožno
vyvodiťzáver,žebysatietovýchodiskávzťahovalilennatrestodňatiaslobody.Zanesprávnyanelogický
považuje záver okresného súdu spočívajúci v tom, že aj keď represia a výchova sú z hľadiska trestu
dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to prostriedky na dosiahnutie konečného cieľa, ktorým je
ochrana spoločnosti v prípade páchateľov, ktorí sú špeciálnymi recidivistami. Inak povedané nemožno

priznať správnosť takému záveru okresného súdu, ktorý oddelil účel trestu od funkcie trestu. Nie je
možné dosahovať účel trestu inými spôsobmi ako tými, ktoré sú vymenované v ustanovení § 34 ods. 1
Tr. zák. a trest nemôže plniť svoj účel bez svojich funkcií v zákone explicitne vymenovaných. Poukázal,
že doživotný trest zákazu činnosti neplní svoj účel vo vzťahu k výchove páchateľa, k riadnemu životu, v
ktorombymoholosvedčiťsvojepolepšenievoblasti,vktorejsavminulostidopustiltrestnéhočinu,keďže
nemá žiadnu možnosť túto nápravu pred spoločnosťou osvedčiť. Poukázal, že porovnaním právnej

úpravy Zákona o priestupkoch a Trestného zákona možno dospieť k záveru, že zásada trikrát a dosť
vyjadrenávtrestedoživotnéhozákazučinnostinemáobdobuvZákoneopriestupkoch.Jetedanespornéposúdením uvedených dvoch úprav, že uloženie trestu zákazu činnosti nie je nevyhnutným prostriedkom
ochrany spoločnosti pred páchateľmi spoločensky nežiaduceho správania. To isté správanie s tými
istými možnými následkami pre život, zdravie a majetok zákonodarca v jednej oblasti trestného práva

postihuje absolútnym trestom zákazu činnosti a v inej oblasti práva tento prostriedok ochrany za
nevyhnutný nie je považovaný. Pre sťažovateľa sú čiastočne nezrozumiteľné úvahy súdu o tom, že na
vedenie motorových vozidiel je potrebné preukázať odbornú spôsobilosť. Obsah argumentov uvedených
v návrhu na povolenie obnovy konania totiž smeruje k tomu, že práve možnosť preukázať odbornú,
psychickú, zdravotnú či akúkoľvek inú právnymi predpismi predpísanú spôsobilosť, ktorú možnosť právo

priznáva iným osobám, sťažovateľ doživotne stratil. Okresný súd opomenul, že ESĽP v rozhodnutiach
sťažovateľom označených poukázal na to, že možnosť, že odsúdenému bude zmiernený či odpustený
doživotnýtrest,musíbyťvprávnomporiadkuprítomnázdvochhľadísk,atodejure,ajdefacto.Znamená
to, že nepostačuje, že právny poriadok teoreticky tak, ako je to v prípade slovenského práva, pripúšťa
možnosťudeleniamilosti,aletakátomožnosťmusíbyťajvpraxirealizovaná.Lenzatakýchtopodmienok
možno uvažovať o tom, že doživotný trest nie je nezmieriteľný, a teda nie je neľudským, krutým a

ponižujúcim trestom. Ak právny poriadok neumožňuje odsúdenej osobe vedieť, čo je potrebné splniť,
aby jej trest bol odpustený, či zmiernený a právo nestanovuje presné pravidlá aké zmeny by mali v
správaní odsúdeného nastať, aby mu trest mohol byť zmiernený alebo odpustený, nespĺňa požiadavku,
aby možnosť zníženia či odpustenia trestu bola zakotvená v právnom poriadku de jure, aj de facto.
Pokiaľ v minulosti bola prezidentom Slovenskej republiky udeľovaná minulosť, možno predpokladať,

že ani v jednom z týchto prípadov nešlo o prípad odpustenia, či zmiernenia trestu doživotného zákazu
činnosti. Odsúdený na doživotný trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá nemôže predpokladať,
že na základe jeho vlastného správania a zmeny jeho postoja k činnosti, za ktorú mu bol udelený
doživotný trest zákazu činnosti, mu bude v štandardných pomeroch, teda ak sa neocitne v kritickej
životnej situácii, tento trest odpustený, či zmiernený. Takáto situácia nezakladá dôvod pre záver, že

trest zákazu činnosti na doživotie je v Slovenskej republike znížiteľný a že sú odsúdenému známe
kritéria, ktorých splnenie môže s vyššou mierou pravdepodobnosti privodiť jeho odpustenie. Poukázal
aj na postup Krajského súdu v Trnave, ktorý návrhom na začatie konania pred Ústavným súdom z
9.12.2019 sa dožaduje vyslovenia nesúladu dotknutého ustanovenia Trestného zákona - § 60 ods. 5 Tr.
zák. s článkami Ústavy. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a

následne zrušil trestný rozkaz sp.zn. 0T/17/2014 z 18.3.2014 vo výroku o treste zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie a pred vydaním takéhoto rozhodnutia prerušil konanie
o jeho návrhu na povolenie obnovy konania a podal návrh na začatie konania pred Ústavným súdom
SR. K sťažnosti pripojil aj listiny, z ktorých vyplýva udelenie milosti prezidentom Slovenskej republiky v
konkrétnych prípadoch.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku
napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť bola podaná v
zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak táto nie je dôvodná.
Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že výrok prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu odsúdeného

I. N. na povolenie obnovy konania zodpovedá zákonu. Keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku
je podrobné a zrozumiteľné a krajský súd sa s ním stotožňuje, preto v zásade naň odkazuje. Pokiaľ
ide o ustanovenie § 61 ods. 5 Tr. zák. o ukladaní trestu zákazu činnosti na doživotie, krajský súd
poznamenáva, že takáto právna úprava platí od 1.11.2011. Z ustanovenia § 61 ods. 5 Tr. zák. vyplýva,
že ide o obligatórnu povinnosť súdu uložiť doživotný trest zákazu činnosti bez ohľadu na ďalšie okolnosti

prípadu, prípadne na osobu páchateľa a jeho doterajší život. Práve skutočnosť, že ide o obligatórnu
povinnosť súdu uložiť doživotný trest zákazu činnosti - v posudzovanej veci viesť motorové vozidlá,
odzrkadľuje nevyhnutnosť takéhoto postupu v prípadoch uvedených v § 61 ods. 5 písm. a), b) Tr. zák.
Pokiaľ prvostupňový súd nepovažuje ustanovenie § 61 ods. 5 Tr. zák. za odporujúce všeobecne
záväznému právnemu predpisu vyššej právnej sily, alebo medzinárodnej zmluve, nemožno sa domáhať

jeho postupu v zmysle § 283 ods. 5 Tr. por., pokiaľ ide o prerušenie trestného stíhania za účelom podania
návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom. V súvislosti s ukladaním doživotného trestu zákazu
činnosti od 1.11.2011 doposiaľ, ide aj podľa názoru krajského súdu o zaužívanú súdnu prax, ktorá podľa
názoru krajského súdu nebola doposiaľ žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. O správnosti
takejto praxe nemá pochybnosti ani krajský súd, a to ani napriek tomu, že Krajský súd v Trnave podaním

uvedeným v sťažnosti odsúdeného podal v súvislosti s úpravou § 61 ods. 5 Tr. zák. návrh na začatie
konania na Ústavnom súde za účelom vyslovenia nesúladu dotknutého ustanovenia Trestného zákona
s článkami Ústavy. Úvahy odsúdeného o okolnostiach udelenia milosti prezidentom SR pri ukladaní
trestov odňatia slobody považuje krajský súd v predmetnej veci za neopodstatnené, nakoľko sa týkajúúplne iného druhu trestu a najmä podmienok jeho uloženia. Preto aj v tomto smere považuje krajský
súd sťažnostné námietky odsúdeného za nedôvodné.

Je nesporné, že zakotvenie takéhoto druhu trestu do Trestného zákona v roku 2011 bolo reakciou na
nepriaznivú spoločenskú situáciu v súvislosti s vedením motorových vozidiel pod vplyvom návykových
látok a s touto činnosťou spojenými závažnými následkami. Práve zakotvením takéhoto druhu trestu v
Trestnom zákone bola nesporne vyjadrená závažnosť konaní, pre ktoré sa takýto trest ukladal a najmä
ich spoločenská neakceptovateľnosť.

Preto pokiaľ sa prvostupňový súd nedomnieva, že všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily
je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou
zmluvou, nemožno sa dôvodne dožadovať jeho postupu v zmysle § 283 ods. 5 Tr. por., a to prerušenia
trestného stíhania za účelom podania návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia je zrejmé, že prvostupňový súd sa nestotožnil s argumentáciou odsúdeného
v návrhu na povolenie obnovy konania a s jeho závermi sa krajský súd stotožňuje. Napokon, ako bolo

už vyššie konštatované, opodstatnenosti záverov prvostupňového súdu nasvedčuje aj doterajšia súdna
prax v súvislosti s ukladaním tohto druhu trestu, ktorá doposiaľ ani podľa názoru krajského súdu nebola
relevantným spôsobom spochybnená.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd považuje napadnuté uznesenie za

zákonné a zákonu zodpovedá aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preto rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia a sťažnosť odsúdeného I. N. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.
ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.