Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/79/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111222135
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:6111222135.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.
X. XX/XX, XXX XX M., právne zastúpeného: URBÁNI & Partners, s.r.o., Skuteckého 17, 974 01 Banská
Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. Y. XXXX/XX, XXX XX
R., právne zastúpenému: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862
711, o zaplatenie 6.250 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Poprad 21C/40/2012-333 zo dňa 06.03.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Mení sa rozsudok tak, že žaloba sa zamieta.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej
rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 6.250,- eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 63,40 %. O výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu
Banská Bystrica dňa 04.10.2011, postúpenou tunajšiemu súdu 13.03.2012, domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu sumu 7.650 eur s 10 % zmluvnou pokutou z dlžnej sumy mesačne od
04.12.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnil nasledujúcimi skutočnosťami. Vzájomný právny vzťah bol založený na základe zmluvy
o bezúročnej pôžičke, uzavretej dňa 30.09.2010 aj s uvedením dátumu, kedy mal byť splnený, t.j.

do 03.12.2010. Do dnešného dňa nedošlo k úhrade pôžičky žalovaným. Dlh ku dňu podania žaloby
predstavoval sumu 7.650 eur, ktorá bola poskytnutá dňa 30.09.2010 žalovanému, ako to vyplýva zo
zmluvy. Keďže žalovaný porušil svoju povinnosť splatiť pôžičku včas, žalobca si uplatnil dohodnutú
zmluvnú pokutu 10 % za každý začatý mesiac omeškania s plnením.
Na pojednávaní dňa 13.09.2017 žalobca uviedol, že poskytoval finančné prostriedky svojím známym
ako bolo spomenuté, či p. J. alebo p. Q.. Tiež poskytol finančné prostriedky p. X., p. K., ktorý poskytol
finančné prostriedky aj jemu. Pár rokov dozadu mal záložňu, tak poskytol ešte nejakým ďalším osobám

v rámci podnikania so záložňou. Na vysvetlenie uviedol, že je to v rámci podnikania v záložni, teda oni
mu dali napr. do zálohy zlatú retiazku, telefón, on to s nimi spísal a po určitom čase mu oni vrátili
peniaze a on im tovar. S podnikaním so záložňou skončil, kedy presne uviesť nevedel, v rozmedzí rokov
2005 až 2007.Na otázku sudcu, či mal žalobca na túto činnosť, teda na požičiavanie finančných prostriedkov
akoukoľvek formou nejaké povolenie, či bol registrovaný v príslušnom registri centrálnej banky alebo
živnostenskom registri, žalobca uviedol, že požičiavanie peňazí nebola jeho podnikateľská činnosť.

Požičiaval len fyzickým osobám tiež ako fyzická osoba. Živnosť mal, ale na podnikanie so záložňou.
Na otázku sudcu, aby sa žalobca vyjadril k okolnostiam požičiavania finančných prostriedkov iným
osobám, z akých dôvodov ich požičiaval a či ich požičiaval bezúročne, žalobca uviedol, že požičiaval po
kamarátskej línii. Až keď došlo k nejakým problémom, dal to na súd a v rámci konania tam bola zmluvná
pokuta alebo čo tam bolo, už nevie.

Na otázky právneho zástupcu žalovaného ďalej uviedol, že p. Q. požičal asi raz, p. J. raz, p. K. to bolo
niekoľkokrát, požičali si navzájom niekoľkokrát. Žalovanému túto hlavnú pôžičku, ktorá je predmetom
tohto konania a potom mal také menšie pôžičky. So žalovaným ho zoznámil p. K. a keďže s p. K.
mal výborný vzťah, tak to fungovalo bez papierov, bolo to len na slovo. Takže také menšie pôžičky
žalovanému poskytoval aj pred touto pôžičkou, ktorá je predmetom tohto konania aj po nej, kde on mu
dával v priebehu toho času veci do zálohu, napr. zlatú retiazku, s tým, že žalobca vedel zlato rozpoznať,

vedel akú má cenu, tak to bola dostatočná zábezpeka pre neho. Nebol žiaden problém, až do času,
keď mu prestal dvíhať telefón a iba sľuboval a naťahoval čas, až skončili na súde. Peniaze požičiaval
týmto osobám bezúročne.
Na otázku sudcu k žalobcovi, či mal presnú evidenciu pôžičiek, ktoré poskytol žalovanému a spôsob ich
splácania, žalobca uviedol, že presnú evidenciu nemá. Tak ako uviedol, bolo to v rámci kamarátskeho

vzťahu aj tým, že to bolo cez p. K., s ktorým mal výborný vzťah, takže to bolo bez papierov. Postupne mu
niečo platil, vždy, keď mu dal niečo do zálohu, tak žalobca mu dal finančné prostriedky, ktoré mu požičal
a keď mu vrátil peniaze, žalobca mu zas vrátil vec naspäť. S p. K. mal výborný vzťah a so žalovaným
kamarátsky, preto tam boli brané aj veci do zálohy. V prípade tejto pôžičky, ktorá je predmetom žaloby,
žalovaný nemal čo dať do zálohu, preto sa spísala zmluva o pôžičke.

Podnikal, keď mal oprávnenie, na to mal živnosť. Bol riadne zapísaný v živnostenskom registri, aj je
zapísaný v živnostenskom registri a určite mal zapísané aj oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti
ohľadne záložne, aj ju reálne vykonával. V súčasnosti ju už reálne nevykonáva, ale či toto oprávnenie
ešte stále v živnostenskom registri má zapísané nevie, pretože ďalej podniká ako živnostník. Nestaral
sa o to, či to bolo vymazané zo živnostenského registra, ale prevádzku fakticky zrušil. Je zapísaný v

živnostenskom registri v Žiari nad Hronom.
Na pojednávaní dňa 13.09.2017 žalovaný uviedol, že čo povedal žalobca ohľadne K. a prvých pôžičiek,
to je pravda, to si požičiavali spoločne s p. K.. Čo sa týka tých malých pôžičiek, kde tvrdí, že mu dával do
zálohy nejakú zlatú retiazku, tak to nie je pravda. Žiadnu retiazku zlatú nikdy nevlastnil v takej hodnote.
Čo sa týka tej veľkej pôžičky, tak tá veľká pôžička nebola vôbec veľká, lebo na začiatku si od žalobcu

požičal nejakých 500,- eur s tým, že tam bol týždeň úrok 250 eur, čo mu dával 250 eur do ruky a bol
problém s tým, že keď prítomný niekedy nebol, tak mu to dával na účet. S tým, že tá výška peňazí,
ktoré dokladoval vkladmi, je len výška peňazí, ktorú mohol dokladovať papierovo, ale fyzicky čo mu dal
peniaze, nemá ako dokladovať.
V odpovediach na otázky ďalej uviedol, že v rokoch 2010-2011 mal nejaké finančné problémy. Mohol

byť dlžný aj iným veriteľom, požičal si na to, aby vrátil p. E.. Momentálne je nezamestnaný. V rokoch
2010-2011 bol zamestnaný. Podnikal, ale bolo to také slabé, že s tým skončil a následne sa zamestnal.
Sú voči nemu momentálne vedené exekúcie pre neplnenie.
Žalobca so žalovaným uzavreli zmluvu o pôžičke, v ktorej je vyslovene uvedené, že žalobca poskytuje
pôžičku a žalovaný pôžičku prijíma dňa 30.09.2010 v celkovej výške 7.650 eur s tým, že sa zaväzuje,

že prijatú pôžičku 7.650 eur uhradí žalobcovi v lehote do 03.12.2010. V závere zmluvy je pri podpisoch
uvedené „pôžičku poskytol“, nasleduje podpis žalobcu, „pôžičku prevzal“, nasleduje podpis žalovaného
a podpis prítomného svedka J. Y..
Žalovaný uhradil žalobcovi prostredníctvom účtu sumu 1.000 eur k 24.06.2009, sumu 250 eur k
31.03.2010, sumu 250 eur k 23.04.2010, sumu 250 eur k 20.05.2010, sumu 250 eur k 27.05.2010,

sumu 1.100 eur k 03.06.2010, sumu 250 eur k 20.08.2010, sumu 200 eur k 25.08.2010, sumu 250 eur
k 22.09.2010, sumu 500 eur k 03.12.2010, sumu 250 eur k 30.12.2010, sumu 250 eur k 23.05.2011 a
sumu 400 eur k 21.06.2011.
Citovaným rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 31. mája 2012 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove zo dňa 30. mája 2013 bolo právoplatne rozhodnuté, čo do výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti, t. j. ohľadne sumy 1.400 eur (jedná sa o 4 platby uvedené v rozsudku - „Súd prvého
stupňa zistil, že po uzavretí zmluvy o pôžičke dňa 03.12.2010 žalovaný uhradil platby dňa 30.12.2010 v
sume 250 eur, dňa 23.05.2011 v sume 250 eur, dňa 03.12.2010 v sume 500 eur a 21.06.2011 v sume
400 eur. Táto suma celkovo predstavovala 1.400 eur“) ako aj ohľadne zmluvnej pokuty 10 % zo sumy7.650 eur mesačne od 04.12.2010 do zaplatenia. Predmetom konania teda zostalo zaplatenie sumy
6.250 eur ako aj rozhodnutie o náhrade trov konania.
Pokiaľ ide o zisťovanie súdnych sporov vedených so žalobcom na ostatných súdoch prvej inštancie,

pozitívna odpoveď bola len v dvoch prípadoch a to konania vedené na Okresnom súde Žiar nad Hronom,
ktoré spisy boli vyžiadané. Ide o vec, ktorá bola vedená pod sp. zn. 4Ro/204/2011 v právnej veci
žalobcu X. E. proti žalovanému J. Q., ktoré konanie sa skončilo právoplatným platobným rozkazom
č. k. 4Ro/204/2011 - 11 zo dňa 19.07.2011, právoplatným 21.09.2011. Žalovaný J. Q. bol v tomto
konaní vypočutý ako svedok. Ďalšia vec bola vedená pod sp. zn. 9C/150/2006, kde žalobcom bol X.

E. a žalovaným N. J., ktorá bola skončená rozsudkom č. k. 9C/150/2006 - 22 zo dňa 11.07.2006,
právoplatným 29.07.2006, ktorým bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené. Žalovanému bol v konaní
ustanovený opatrovník. N. J. bol v tomto konaní predvolaný ako svedok, písomným podaním doručeným
súdu 15.02.2018 (čl. 326) oznámil, že sa nemôže zúčastniť pojednávania z dôvodu, že pracuje ako
vodič kamiónu a jazdí na turnusy. Zároveň uviedol, že žalovaného nepozná, nevie, aký majú títo páni
medzi sebou problém, ale nemôže byť ako svedok, keď pri tom probléme nebol a ani ich poriadne

nepozná. Nechápe, prečo ho navrhli ako svedka a toto by povedal aj na súde. Vzhľadom na uvedené
súd nepovažoval za potrebné, aj vzhľadom na hospodárnosť konania, svedka ďalej predvolávať.
Podľa výpisu zo živnostenského registra žalobca je zapísaný pod obchodným menom X. E., IČO: 37 147
749, miesto podnikania 966 81 Žarnovica, Fraňa Kráľa 48/28 s nasledujúcimi predmetmi podnikania:
Záložňa, Kúpa tovaru za účelom jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) v rozsahu

voľnej živnosti, Kúpa tovaru za účelom jeho predaja iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod)
v rozsahu voľnej živnosti, Sprostredkovateľská činnosť v rozsahu voľnej živnosti, Predaj na priamu
konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných mliečnych nápojov, koktailov, vína a destilátov.
Predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov a obvyklých príloh ako
aj bezmäsitých jedál, ak k ich priamej konzumácii nie je k dispozícii viac ako 8 miest, Usporadúvanie

spoločenských podujatí, Reklamná činnosť, Činnosť astrológov a numerológov, Veštenie z karát a iných
podkladov, Nepravidelná osobná cestná doprava vykonávaná cestnými osobnými vozidlami, ktoré majú
okrem miesta pre vodiča najviac 8 miest na sedenie.
V konaní bolo preukázané, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva o pôžičke. V zmysle
zmluvy o pôžičke žalobca požičal žalovanému sumu 7.650 eur. Zmluva o pôžičke obsahovala podstatné

náležitosti, a to prenechanie veci, ktorá bola prejavená podpisom žalovaného, že pôžičku prevzal,
druhové určenie veci, ktorým bola suma 7.650 eur s povinnosťou vrátiť vec rovnakého druhu s určením
času vrátenia, na ktorú sa zaviazal vrátiť žalovaný do 03.12.2010. Čas vrátenia bol určený konkrétnym
dňom 03.12.2010. Právny zástupca žalovaného poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo/238/2010,
v ktorom konaní však bola riešená vec na inom skutkovom základe, kde žalobca pred podpisom zmluvy

poskytol žalovanému v celosti a v hotovosti 250.000,- Sk, pretože tu absentoval moment faktického
odovzdania predmetu pôžičky žalovanému, ktorý v konaní žalobca nepreukázal. V tomto konaní však
práve samotná zmluva o pôžičke je dokladom o odovzdaní a prevzatí v nej uvedenej sumy (inak by
zmluvné strany pri uzatváraní tohto typu zmluvy, kde sa nevyžaduje ani písomná forma, boli nútené
zabezpečovať nejaké ďalšie nespochybniteľné dôkazy o poskytnutí finančných prostriedkov) čo bolo

potvrdené aj výpoveďou svedka J. Y.. Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že sporové strany sa
poznali, žalobca mal viac krát žalovanému požičať hotovosť, ktorú mu, až na tento prípad žalovaný aj
vrátil.
Nebol preukázaný spotrebiteľský charakter vzťahu sporových strán, tieto vystupovali ako fyzické osoby.
Nebol preukázaný protispoločenské konanie pri poskytovaní úverov žalobcom do takej miery aby bola

naplnenáskutkovápodstataakejkoľvektrestnoprávnejnormy,anirozporsdobrýmimravmi.Žalobcasíce
poskytol finančné prostriedky (pôžičky) aj iným osobám, ako však vyplýva z vykonaného dokazovania,
neprekročilo to mieru zodpovedajúcu charakteru súkromnoprávnych vzťahov medzi fyzickými osobami
danú právnym rámcom zmluvy o pôžičke. Preto nemožno konštatovať, že by išlo o činnosť, na ktorú by
mal mať žalobca nejaké povolenie. Súd preto žalobe v časti, ktorá zostala predmetom konania, vyhovel.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s povinnosťou žalobcu nahradiť
žalovanému trovy konania vo výške 100 %.
Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že ide o vzájomný právny vzťah
založený na základe zmluvy o bezúročnej pôžičke. Keďže odo dňa podania žaloby nedošlo ani len kčiastočnej úhrade žalovaným, mala dlžná suma predstavovať sumu vo výške 7.650 eur, z čoho žalobcovi
vznikol aj nárok na dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 10 % za každý mesiac omeškania s plnením.

4. Prvoinštančný súd (predošlým rozsudkom) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
6.250 eur a trovy konania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vo svojom predošlom rozsudku
prvoinštančný súd vyhodnotil výpoveď svedka J.a Y. ako účelovú v prospech žalobcu keďže J.. a žalobca
sú dlhoroční spoločníci.

5.NaodvolaniežalovanéhoKrajskýsúdvPrešoveuznesenímzrušilpredošlýrozsudokprvoinštančného
súdu okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že má pochybnosti o poskytnutí pôžičiek
žalobcom nakoľko je tu podozrenie na faktické podnikanie pri poskytovaní peňazí bez oprávnenia.
Taktiež konštatoval, že prvoinštančný súd sa nevyrovnal s otázkou či nejde o protispoločenské konanie
pri poskytovaní úveru do takej miery, že by napĺňal skutkovú podstatu trestnoprávnej roviny. Podľa

odvolacieho súdu je táto otázka osobitne dôležitá, pretože pri naplnení skutkovej podstaty trestnoprávnej
normy by išlo o neplatnosť právneho úkonu buď pre rozpor s trestným zákonom a pri nedostatku
subjektívnej stránky pre rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu je nepravdepodobné,
že žalobca poskytoval pôžičky bezodplatne.

6. Doplnením dokazovania výsluchom svedkov žalobca uviedol, že so žalovaným sa poznal niekoľko
rokov, nakoľko tejto pôžičke predchádzali aj iné pôžičky. Do 30.09.2010 so žalovaným neuzavrel
písomnú zmluvu o pôžičke, pretože dovtedy za pôžičky ručil zálohom zlatou retiazkou, žalovaný mu
prevádzal peniaze na jeho účet ak bol mimo Žiaru nad Hronom, inak mu ich vracal osobne. Zmluva
bola podpísaná osobne pred žalobcovým vchodom okolo 15.00 hod., keď čakali so svedkom v aute K.,

peniazemuodovzdalv500-eurovýchpapierovýchbankovkách,zmluvunáslednepodaldozadusvedkovi
J. Y., ktorý ju podpísal.
Na pojednávaní konanom dňa 31.05.2012 žalovaný vypovedal, že zmluvu podpísal v aute, v ktorom
nebol prítomný svedok, k odovzdaniu peňazí zo strany žalobcu nedošlo, suma 7.650 eur mala
predstavovať úroky, ktoré nevrátil žalobcovi do uvedeného dátumu, so žalobcom uzavrel pôžičku aj v

roku 2009, ktorá bola uzatvorená písomne s rovnakým znením na výšku 1.000 eur a na úrok vo výške
250 eur, ktorú splatil v celej výške 1.250 eur, dlh má na papieri 5.200 eur ale minimálne 5.000 eur
už žalobcovi splatil osobne, vedel, že žalobca požičiava peniaze jeho kamarátovi a tak ho požiadal o
požičanie sumy 200 eur, 300 eur až do výšky 1.000 eur, tieto peniaze mu splatil do výšky 1.000 eur a
zvyšok postupne splácal, na žalobcu nepodal trestné oznámenie, pretože žalobca mal v tej dobe dobré

kontakty a neodvážil sa.

7. Odvolateľ v ďalšom sa v odvolaní venoval rozporom vo vzájomných výpovediach žalobcu a
žalovaného a poukázal na výpoveď svedka J. Y., ktorý taktiež vypovedal na pojednávaní 31.05.2012,
ale súd vyhodnotil jeho výpoveď ako účelovú v prospech žalobcu keďže so žalobcom sú dlhoroční

spoločníci. V súvislosti s výpoveďou tohto svedka ho upozornil odvolateľ na nasledujúce skutočnosti.
Žalobca i svedok veľmi podrobne, úplne zhodne a do najmenších detailov opísali priebeh stretnutia pri
ktorom malo dôjsť k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému, čo vzhľadom k dobe, ktorá od
stretnutia uplynula vyvoláva dojem, že na znení svojich výpovedí boli vopred dohodnutí, napriek tomu,
že svedok do najmenších podrobností opísal priebeh celého stretnutia ohľadom sumy, ktorá mala byť

na osobnom stretnutí odovzdaná žalovanému sa vyjadril, že si ju pamätá len matne. Malo ísť o sumu asi
7.500 eur pričom o presnej sume sa vraj dozvedel až pri predvolaní na pojednávanie. Odvolateľ naďalej
trvá na skutočnosti, že žiaden svedok pri podpise zmluvy prítomný nebol a podpis svedka na zmluve bol
doplnený dodatočne. Zároveň opätovne zdôrazňuje fakt, že v zmluve absentujú akékoľvek identifikačné
údaje údajného svedka, pričom tvrdenie žalobcu, že znenie zmluvy zodpovedá skutočnosti, že zmluvu

podpisovali dvaja laici v tomto prípade neobstojí, nakoľko napriek tomu, že šlo o laikov, zmluva obsahuje
úplné, presné a podrobné identifikačné údaje žalobcu a žalovaného, avšak ani len meno a priezvisko
údajného svedka. Práve výpoveď svedka J.., aj keď ju prvoinštančný súd vyhodnotil za účelovú odvolateľ
dal do pozornosti odvolaciemu súdu pretože má podozrenie, že sa svedok svojou výpoveďou dopustil
krivej výpovede v zmysle príslušných ustanovení trestného zákona a v znení neskorších predpisov.

Odvolateľ v ďalšom vyhodnocoval výsluchy svedkov na pojednávaní dňa 07.12.2015 a dňa 13.09.2017
po vrátení veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom zvýraznil žalobcovu
výpoveď ktorý uviedol, že poskytoval finančné prostriedky svojim známym s tým, že v čase keď mal ešte
záložňu tak poskytol finančné prostriedky aj nejakým ďalším osobám, ale v rámci podnikania v záložnia to tak, že oni mu to dali do zálohy (zlatú retiazku, telefón), on to s nimi spísal a po určitom čase mu oni
vrátili peniaze a on im tovar. Na otázku sudcu, či mal na túto činnosť, teda na požičiavanie finančných
prostriedkov akoukoľvek formou nejaké povolenie, či bol registrovaný v príslušnom registri centrálnej

banky alebo živnostenskom registri žalobca uviedol, že požičiavanie peňazí nebola jeho podnikateľská
činnosť. Živnosť mal, ale len na podnikanie so záložňou. Ďalej tvrdil, že požičiaval len po kamarátskej
línii a až keď došlo k nejakým problémom dal to na súd a v rámci konania tam bola zmluvná pokuta alebo
niečo, ale nevie čo. Menšie pôžičky žalovanému poskytoval aj pred touto pôžičkou, ktorá je predmetom
konania aj po nej, kde on mu dávala v priebehu času veci do zálohu s tým, že žalobca vedel rozoznať

zlato, vedel akú má cenu, takto bola dostatočná zábezpeka pre neho. Peniaze týmto osobám požičiaval
bezúročne, keďže pri poslednej pôžičke nemal žalovaný čo dať do zálohu, spísala sa zmluva o pôžičke.

8. Žalovaný tieto tvrdenia žalobcu poprel tým, že žiadnu zlatú retiazku nikdy nevlastnil a na začiatku si
od žalobcu požičal nejakých 500 eur s tým, že tam bol týždenný úrok 250 eur s tým, že tých 250 eur mu
dával do ruky a bol problém s tým, že keď žalobca niekedy prítomný nebol, musel mu to posielať na účet.

9. Na základe všetkého uvedeného odvolateľ má za to, že žalobca podnikal v oblasti poskytovania
finančných prostriedkov bez akéhokoľvek povolenia, bez registrácie v príslušnom registri centrálnej
banky alebo živnostenskom registri. Jeho neoprávnené podnikanie vyplýva z tvrdení, že peniaze
požičiaval viacerým osobám (mená niektorých si nespomína, nakoľko im peniaze požičiaval keď

prevádzkoval záložňu). Nemal problém požičať aj vyššie sumy napriek tomu, že údajne požičiaval týmto
osobám finančné prostriedky na úrovni kamarátskeho vzťahu a bezúročne nielen žalovaný potvrdil, že
bolo potrebné vždy žalobcovi vrátiť viac peňazí ako si osoba požičala.

10. V tejto súvislosti poukázal na svoje tvrdenia, že žalobca mu poskytol pôžičku, avšak v roku 2009

pričom i po jej vrátení od neho požadoval platenie „úrokov z omeškania“ a to pod hrozbou, že o
transakciách, ktoré medzi žalobcom a žalovaným prebiehali bude informovať manželku žalovaného,
pričom práve dodatočné zaplatenie týchto nezaplatených úrokov z omeškania malo byť pokryté a
zabezpečené predmetnou zmluvou o pôžičke.

11. Odvolateľ ďalej namietal, že prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal reálnosťou tohto kontraktu
s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/238/2010 s tým, že
odvolateľ má za to, že dokázal, že žalobca podnikal v oblasti požičiavania finančných prostriedkov bez
akéhokoľvek povolenia či registrácie v príslušnom registri centrálnej banky alebo živnostenskom registri
a nepreukázal reálne odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému napriek tomu, že na ňom spočíva

dôkazné bremeno.

12. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu

predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne závery a z toho dôvodu neboli splnené podmienky
na potvrdenie napadnutého rozsudku (podľa § 387 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

15. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.16. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou

tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli

preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

17. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán

sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej
zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia o tom, že s žalovaným (dlžníkom) uzavrel
zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol
riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy

preukazujúce tvrdené skutočnosti žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, uzavretie zmluvy a
poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno
tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.

18. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.

19. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov

nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

20. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná

logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

21. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a

prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie
podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť apredložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam

pre moment viazanosti súdu.

22. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

23. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa bez akéhokoľvek odôvodnenia
odklonil od predchádzajúceho hodnotenia svedeckej výpovede svedka J., ktorú v rozsudku zo dňa
31.05.2012 „vyhodnotil ako účelovú v prospech žalobcu, keďže sú dlhoroční spoločníci, čo však na veci
nemení, že aj keby nebol prítomný pri podpísaní zmluvy o pôžičke, nezmenilo by to rozhodnutie vo veci
samej.“

24. Prekvapivo v napadnutom rozsudku prvoinštančný súd už považuje výpoveď svedka J. Y. za
dôveryhodnú bez toho, aby sa čo i len zmienil čo ho viedlo k takému zásadnému odklonu v hodnotení
svedeckej výpovede v otázke jej dôveryhodnosti.

25. Súd prvej inštancie ďalej správne zistil, že z výpisu zo živnostenského registra žalobca je zapísaný
pod obchodným menom X. s predmetmi podnikania ako to uviedol v bode 26 napadnutého rozsudku s
absenciou predmetu podnikania - požičiavanie peňazí.

26. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca

zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu
určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto
skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio
diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej
procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní

vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných
pozitívnychskutočností,ktorévkonečnomdôsledkuvedúkzáveruotom,žeurčitánegatívnaskutočnosť
je daná.
Ak žalovaný od počiatku výplatu namieta, tak bolo povinnosťou žalobcu preukázať bez akýchkoľvek
pochybností jej výplatu.

27. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zreteľne jasné, že žalobcovi sa v priebehu celého konania
nepodarilo preukázať reálne odovzdanie finančných prostriedkov - peňazí žalovanému a to vzhľadom na
nedôveryhodnosť svedeckej výpovede svedka J. Y.. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere,
aby nad všetky pochybnosti preukázal, že dňa 30.09.2010 osobne odovzdal žalovanému ako dlžníkovi

predmet pôžičky 7.650 eur. Absencia momentu faktického odovzdania predmetnej pôžičky žalovanému,
ktorý v konaní žalobca nepreukázal je zásadným dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku a
zamietnutie žaloby (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/238/2010)
pričom z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva, že podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody (t.j.
zmluvy o pôžičke) okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu

zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je
reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje jej skutočné odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. K odovzdaniu peňazí nedôjde medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky
nevznikne.
Zo zmluvy o pôžičke (č.l. 2) síce vyplýva, že žalovaný pôžičku prijíma 30.09.2010 a že prijatú pôžičku

7.650 eur uhradí v lehote do 03.12.2010, avšak bez ďalšieho uvedená skutočnosť nepreukazuje faktické
odovzdanie peňazí.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie má za to, že žalobca nad všetky pochybnosti
nepreukázal odovzdanie peňazí v čase podpisu zmluvy aj napriek výpovedí svedka Y. ktorý je
nedôveryhodným, práve pre obchodnoprávne vzťahy, ktoré má so žalobcom (spoločníci a konatelia v

obchodnej spoločnosti H.S.G. group s.r.o., IČO: 36 650 765).
Obsah zmluvy o tom, že žalovaný prijíma pôžičku a pôžička sa poskytuje vo výške 7.650 eur a že sa
zaväzuje, že prijatú pôžičku 7.650 eur uhradí v lehote do 03.12.2010 bez ďalšieho neznamená unesenie
dôkazného bremena. Práve naopak odvolaciemu súdu sa javí (za stavu ak žaloba dôkazné bremenoneuniesol), že suma pôžičky predstavovala úroky z iných pôžičiek (požičiavanie bezplatne je vysoko
nepravdepodobné).
Žalobcatotižtonepreukázalosobitnýmotívalebovzťahkžalovanémuodôvodňujúcibezplatnosťpôžičky.

28. Navyše z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca poskytoval finančné prostriedky
neobmedzenému okruhu osôb mimo svojej podnikateľskej činnosti a to ešte „bez úroku bezodplatne“.

29. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikovať správny právny predpis nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
27.07.2011 sp.zn. 7Cdo/7/2010).

30. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že „za zneužití výkonu práva lze považovat pouze

takové jednání, jehož cílem není dosažení účelu a smyslu sledovaného právní normou, nýbrž které je v
rozporusustálenýmidobrýmimravyvedenopřímýmúmyslemzpůsobitjinémuúčastníkuújmu(rozsudek
Nejvyššího soudu z 28. 6. 2000, sp. zn. 21 Cdo 992/99, Soudní judikatura 11/2000."

31. Dobrými mravy v občanskoprávních vztazích se v soudní praxi rozumí soubor společenských,

kulturních a mravních pravidel chování, který je vlastní obecně uznávaným vzájemným vztahům mezi
lidmi a mravním principům společenského řádu a který v historickém vývoji osvědčil jistou neměnnost,
vystihujíce podstatné historické tendence jsou sdíleny rozhodující částí společnosti, a mají povahu
norem základních (srov. například rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 30.9.1998 sp. zn.
3 Cdon 51/96, uveřejněný pod č. 5 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2001, a rozsudek

Nejvyššího soudu České republiky ze dne 29.5.1997 sp. zn. 2 Cdon 473/96, uveřejněný pod č. 16
ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1998), který je konformní se závěrem obsaženým v
nálezu Ústavního soudu ze dne 26.2.1998, sp. zn. II. ÚS 249/97, uveřejněným pod č. 14 ve Sbírce
nálezů a usnesení Ústavního soudu, roč. 1998, který za dobré mravy považuje souhrn etických, obecně
zachovávaných a uznávaných zásad, jejichž dodržování je mnohdy zajišťováno i právními normami tak,

aby každé jednání bylo v souladu s obecnými morálními zásadami demokratické společnosti.

32. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva
je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného
práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva vyplývajúceho
z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností.
Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť -

upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.
marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010).
Z daňového hľadiska by zásada zákazu zneužitia práva mohla definovať ako zákaz vyslovene umelých
konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu
(rozhodnutie Súdneho dvora Európske únie vo veci č.k. C - 504/10 Tanoarch s.r.o.: zákaz umelých

(daňovoprávnych) konštrukcií.
Žalobca teda na jednej strane uplatňuje práva ako fyzická osoba nepodnikateľ poskytujúci úvery -
pôžičky ďalšiemu neobmedzenému okruhu osôb mimo svojej podnikateľskej činnosti s efektom vyhnúť
sa spotrebiteľskej kontrole zmluvných podmienok a tak konania so slabšou zmluvnou stranou podľa §
290 a nasl. CSP, čo tiež podľa názoru súdu predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

33. Rozpor výkonu práva žalobu s dobrými mravmi je indikovaný podnikaním mimo svojej činnosti,
pretože v tomto ako aj označených konania uplatňoval práva prevažne z pôžičiek, ktoré poskytoval
ako fyzická osoba nepodnikateľ. V priamej spojitosti s uvedeným potom vyvstáva otázka, či konanie
žalobcu nevykazuje aj znaky rozporu s fiškálnym záujmom štátu, čoho dôsledkom v prejednávanej veci

je aj neposkytnutie ochrany práve z dôvodu jeho konania v rozpore s dobrými mravmi. So zreteľom na
neunesenie dôkazného bremena a zjavný rozpor výkonu práva žalobcu s dobrými mravmi bolo dôvodné
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť postupom podľa § 388 CSP.34. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na

zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi
stranami sporu je, že pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k poskytnutiu pôžičky vo
výške 7.650 eur, potom jediným logickým vyústením a záverom v prejednávanej kauze je, zamietnutie

žaloby.

35. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

36. Rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania má svoju oporu v ust. § 396 CSP s poukazom
na ust. § 255 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti odvolací súd úspešnému žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej

inštancie samostatným rozhodnutím.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).