Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/143/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114222950
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7114222950.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu: C.. M. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom v T., J.
XXX/X, zastúpeného JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Čajakova 5 proti
žalovanému: C.. O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom v T., K. 2, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, o zaplatenie
4.092,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 27.2.2019
č.k. 19C/271/2014-310

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty tak, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1% za každý deň omeškania zo sumy 4.092,00
eur od 17.6.2013 až do zaplatenia.

Žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty nad priznaný rozsah nároku z a m i e t a.

V zostávajúcom rozsahu vyhovujúci výrok rozsudku p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 50%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.092,00 eur s úrokom z omeškania 8,5% ročne od
17.6.2013 až do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,2% za každý deň omeškania zo sumy 4.092,00
eur od 17.6.2013 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

2. Súd rozhodol o záväzku žalovaného z písomnej zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 20.9.2011 s veriteľom

R. V. (pôvodnou žalobkyňou), na základe ktorej E. V. poskytla žalovanému pôžičku vo výške 18.788,00
eur tak, že peňažná suma bola poukázaná na účet veriteľa žalovaného ČSOB a.s. na účely splatenia
hypotekárneho úveru. Na základe zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky uzavretej medzi E. V. ako
postupcom a O. V. ako postupníkom dňa 14. 12. 2017 v spojení s uznesením súdu o zmene strán
sporu zo dňa 24.1.2018, sa novým žalobcom v konaní stal M. V.. Žalovaný mal pôžičku vrátiť spolu
s dohodnutým úrokom 8,9% ročne v lehote do 16.6.2013 v mesačných splátkach 1.023,00 eur so
splatnosťou prvej splátky 16.11.2011. Splnenie záväzku na vrátenie pôžičky spolu s úrokmi z pôžičky

bolo zabezpečené zmluvnou pokutou vo výške 0,2% za každý deň omeškania so splnením záväzku.
Nebolo sporné, že žalovaný uhradil dohodnuté splátky za mesiace december 2011 až marec 2013.
Neuhradený ostal dlh zo splátok splatných 16.11.2011, 16.4.2013, 16.5.2013 a 16.6.2013 v celkovejvýške 4.092,00 eur, ktorý žalobca žiadal priznať spolu s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou odo
dňa 17.6.2013 nasledujúceho po splatnosti poslednej splátky.

3. Súd prvej inštancie hodnotil ako nedôvodnú obranu žalovaného o neplatnosti zmluvy o pôžičke pre jej
neurčitosť, nezrozumiteľnosť a rozpor so zákonom a nezistil, aby išlo o právny úkon simulovaný, ktorého
cieľom malo byť plnenie dlhu za iného. Po citácii § 34, § 37, § 39, § 41a Občianskeho zákonníka (OZ),
vymedzení všeobecných predpokladov platnosti právnych úkonov súd konštatoval, že pri posudzovaní
právneho úkonu je možné vychádzať iba zo stavu, ktorý tu bol v čase jeho uskutočnenia za aplikácie

zásady zmluvnej autonómie, keď je potrebné sa prikloniť k takému výkladu, ktorý zachováva platnosť
právneho úkonu. Ďalej súd uviedol, že v prípade simulovaného právneho úkonu ide o nezhodu vôle
s prejavom, a zastretý disimulovaný úkon platí, len ak zodpovedá vôli konajúceho a má náležitosti
zastretého právneho úkonu. Súd vychádzal z podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke upravených §
657 OZ, a so zreteľom na obsah prejavenej vôle zmluvných strán v písomnej zmluve o pôžičke, ako
aj ich následné úkony po uzavretí zmluvy považoval za preukázané, že písomná zmluva o pôžičke zo

dňa 20.9.2011 predstavuje platný právny úkon vyjadrujúci vôľu E. Ficeriovej a žalovaného o požičaní
peňažnej čiastky 18.788,00 eur, ktorý záväzok veriteľa z pôžičky na poskytnutie finančných prostriedkov
ako reálneho kontraktu bol splnený ich bezhotovostným prevodom na dohodnutý účet v banke ČSOB
a.s..

4. Pri hodnotení právneho úkonu prihliadal na okolnosti predchádzajúce vzniku záväzku, keď z listinných
dôkazov zistil, že E. V. zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v jej vlastníctve v prospech
záložného veriteľa ČSOB a.s. zabezpečovala splnenie úveru vo výške 82.984,79 eur (2.500.000,- Sk)
dlžníkov I. C. (jej dcéry) a žalovaného (bývalého zaťa). Na účely predčasného splatenia úveru v zostatku
41.788,00 eur boli použité finančné prostriedky E. V. získané predajom založenej nehnuteľnosti potom,

čo ČSOB a.s vydala pre žalovaného „Prísľub vydania potvrdenia o zániku pohľadávky a súvisiaceho
záložného práva“, ktorým veriteľ ČSOB a.s. súhlasil s tým, aby pohľadávka z úveru existujúca ku
dňu 15.11.2011 vo výške 41.788,00 eur bola uhradená bezhotovostným prevodom na účet ČSOB
a.s, čo bude mať za následok splatenie zabezpečovanej pohľadávky dlžníkov a zánik záložného
práva. Z predaja nehnuteľnosti E. V. získala 52.000,00 eur, z ktorej sumy plnila na úverový záväzok

žalovaného a jej dcéry tak, že v časti podielu dcéry na dlhu z úveru E.V. poskytla dcére finančný dar, a
žalovanému na účely úhrady úveru poskytla pôžičku 18.788,00 eur. E. V. mala záujem, aby z predaja
nehnuteľností profitovala nielen jej dcéra, ktorej celkovo darovala 23.000,00 eur, ale v rovnakej sume
mienila darovať finančné prostriedky aj svojmu synovi M. V. (aktuálnemu žalobcovi), preto trvala na
vrátenífinančnýchprostriedkovžalovaným,a pretomutietoboliposkytnutéakopôžička.Berúcdoúvahy

vyššie uvedené okolnosti a povahu finančných prostriedkov, ktoré boli získané predajom nehnuteľností
vo vlastníctve E. V., súd nemal pochybnosti o tom, že bola veriteľom zo zmluvy o pôžičke, a nejednalo
sa o plnenie dlhu za iného, rovnako tak za nedôvodné považoval námietky žalovaného o nedostatku jej
aktívnej vecnej legitimácie, založené na tvrdení, že veriteľom bol v skutočnosti O. V.. Za nepreukázané
považoval aj vyjadrenia žalovaného, že nárok žalobkyne vyplýva z neplatného právneho úkonu, čo má

za následok, že sa posudzuje ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré právo na plnenie
sa premlčalo v dvojročnej subjektívnej lehote podľa § 107 OZ. Súd vzal na zreteľ, že v súlade s obsahom
písomnej zmluvy o pôžičke, bola žalovanému na účely splnenia dlhu z hypotekárneho úveru poukázaná
dohodnutá finančná čiastka dňa 13.10.2011 na určený účet, a súčasne žalovaný svoj dlh z pôžičky v
časti uhradil v 16-tich mesačných splátkach, teda bolo bez všetkých pochybností zrejmé, že strany sporu

realizovali vôľu prejavenú v obsahu zmluvy o pôžičke, ktorej súčasťou bola tiež platná dohoda o úrokoch
z pôžičky vo výške 8,9% ročne. Vzhľadom na čas podania žaloby dňa 11.9.2014 a dátum splatnosti
neuhradených splátok dlhu, ktorý pripadol na deň 16.11.2011, 16.4.2013, 16.5.2013 a 16.6.2013, ako
nedôvodnúhodnotilnámietkupremlčaniavznesenúžalovaným,pretoženeuplynulavšeobecnátrojročná
premlčacia lehota podľa § 101 OZ v spojení s § 103 OZ, ktorá plynula od splatnosti každej splátky.

Premlčacia lehota u najskôr splatnej splátky 16.11.2011 by uplynula 17.11.2014 a nakoľko žaloba bola
podaná pred týmto dňom, k premlčaniu nároku nedošlo.

5. Súd nezistil ani neplatnosť dohody o zmluvnej pokute pre jej rozpor s dobrými mravmi, či
neprimeranosť výšky dohodnutej zmluvnej pokuty 0,2 % denne z dlžnej sumy, ktorú žalovaný odôvodnil

tým, že ide o sankciu predstavujúcu úrok až 73% ročne, čo hodnotil ako zjavne odporujúce zásade
adekvátnosti sankcie k povahe zabezpečovaného záväzku, ako i rozporné s dobrými mravmi vzhľadom
na príbuzenské vzťahy strán sporu. Žalovaný dôvodil existenciou rodinných väzieb medzi veriteľkou a
ním, keďže išlo o jeho svokru a súčasne poukazoval na fakt, že peňažné prostriedky, ktoré mali slúžiťna vyrovnanie záväzku žalovaného boli použité na výstavbu spoločného rodinného domu, na ktorom
financovaní sa podieľal prevažne on, a ktorý užíval spoločne s dcérou žalobkyne a ich spoločnými
deťmi. E. V. uhradila hypotekárny úver nielen za žalovaného, ale aj za svoju dcéru I. C. a súčasne

týmto sledovala predovšetkým vlastné záujmy, keď sa snažila vyhnúť speňaženiu zálohu z dôvodu
neuhradenia záväzku zo zmluvy o úvere. Súd po citácii § 544 OZ o zmluvnej pokute uviedol, že pri
posudzovaní primeranosti dojednania treba prihliadať k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam,
účelu, ktorý sledoval, v úvahu treba vziať výšku úrokov z omeškania predstavujúcich sankciu za
porušenie povinností, výšku zabezpečenej čiastky. V tomto odkázal na čl. III. bod 3.1 zmluvy o pôžičke,

v ktorom zmluvné strany prehlásili, že zmluvnú pokutu považujú za obvyklú a primeranú povahe
zabezpečovaného záväzku, ktorý prejav vôle s ohľadom na okolnosti prípadu vyhodnotil ako adekvátny,
vyjadrujúci zhodnú vôľu oboch zmluvných strán.

6. Za nedôvodnú považoval súd požiadavku žalovaného na plnenie dlhu v splátkach vo výške 300 eur
mesačne poukazujúc na to, že súdne konanie prebieha už od roku 2014, žalovaný je zamestnaný a

mal možnosť splátky dlhu poukazovať už v predstihu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s
použitím § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP), keď plne procesne úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, podľa obsahu odvolania uplatňujúc odvolacie

dôvody upravené § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (h/). Navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol
v celom rozsahu, alebo ju zamietol aspoň v rozsahu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Pre prípad,

ak by jeho návrhu nebolo vyhovené žiadal o povolenie úhrady dlhu v splátkach v sume 300 eur mesačne.
Alternatívne navrhoval, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a vrátené na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

8. V odvolaní žalovaný v zásade zopakoval svoje námietky prednášané už v konaní na súde prvej

inštancie majúc za to, že nárok uplatnený v konaní má povahu nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia, preto došlo k uplynutiu premlčacej lehoty v zmysle § 107 OZ. Neplatnosť právneho úkonu
odôvodňoval tým, že vôľa pôvodnej žalobkyne nekorešponduje skutočnej vôli, keď nemala záujem
uzatvoriť zmluvu o pôžičke, ale darovať finančné prostriedky svojmu synovi. Tento záver mal vyplývať z
vyjadrení pôvodnej žalobkyne na pojednávaní o tom, že z finančných prostriedkov získaných za predaj

nehnuteľností vo výške 52.000,00 eur, sumu 41.788,00 eur poukázala na úhradu úveru za žalovaného
a jeho manželku (jej dcéru) a súčasne, že darovala dcére ústnou darovacou zmluvou sumu 23.000,00
eur a zároveň v rovnaký čas darovala 23.000,00 eur synovi, keď časť peňazí mu vyplatila v hotovosti,
a zvyšok peňazí poukázaných na úhradu úveru, mali byť už peniazmi jej syna. Z uvedeného žalovaný
vyvodil, že v skutočnosti mal byť veriteľom zo zmluvy o pôžičke O. V. (syn žalobkyne). Odkázal aj na iné

konanie citované tiež v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie vedené na Okresnom súde Košice
I sp.zn. 25C/129/2014, v ktorom sa domáhal žalobca O. V. od žalovaného zaplatenia 4.092,00 eur s
odôvodnením, že sa jedná o starší dlh, a aj keď došlo k späťvzatiu uvedeného návrhu v danej časti,
z obsahu listín pripojených k spisu vyplýva, že sám syn pôvodnej žalobkyne sa považoval za veriteľa
žalovaného, a teda účastníkom záväzkového vzťahu nemala byť pôvodná žalobkyňa E. V., keď zmluva o

pôžičke nevyjadrovala jej skutočnú vôľu a samotná žalobkyňa okamžite po prijatí platieb od žalovaného
tieto poukazovala svojmu synovi, terajšiemu žalobcovi. Neskoršie konanie žalovaného spočívajúce v
úhradesplátokdlhunepovažovalzapodstatnépreposúdeniezhodyvôleajejprejavunastranepôvodnej
žalobkyne v čase podpísania zmluvy o pôžičke, dôkazné bremeno v tejto otázke zaťažovalo pôvodnú
žalobkyňu.

9. Žalovaný tiež zotrval na stanovisku, že dohoda o zmluvnej pokute je v rozpore s dobrými mravmi,
a aj keď súd prvej inštancie správne citoval predpoklady posudzovania platnosti tohto právneho
úkonu, nevzal do úvahy okolnosti prejednávanej veci. V konečnom dôsledku bol žalovaný zaviazaný
za svoje omeškania zaplatiť žalobcovi 81,5% ročne zohľadňujúc priznaný úrok z omeškania, ako aj

zmluvnú pokutu, pričom dohodnutá zmluvná pokuta nezodpovedá významu zabezpečovanej povinnosti
žalovaného. Nebolo prihliadnuté ani na fakt, že žalovaný je bývalým zaťom pôvodnej veriteľky, pričom
pôvodná veriteľka uhrádzala spoločný dlh jeho a jej dcéry, avšak právo na plnenie si uplatnila iba voči
žalovanému, nie však už voči svojej dcére. Nebol vzatý do úvahy ani dojednaný úrok z pôžičky vo výške8,9% ročne vo vyčíslení 2.672,00 eur, na zaplatenie ktorého bol žalovaný rovnako zaviazaný. Žalovaný
tiež namietal rozhodnutie súdu, ktorým mu nebola povolená úhrada dlhu v splátkach dôvodiac, že
preukázalvroku2017čistýmesačnýpríjemnaúrovni1.200,00eurmesačne,pričommádvevyživovacie

povinnosti. Po rozvode manželstva mu jedno z detí bolo zverené do výchovy na plnenie výživného
bola matka zaviazaná iba v minimálnom rozsahu, zatiaľ čo on je povinný na dieťa v jej starostlivosti
poukazovať výživné 500,00 eur mesačne. Súčasne uhrádza spoločné dlhy s bývalou manželkou, na
ktoré bývalá manželka neprispieva, a žije v rodinnom dome zaťaženom hypotékou. O dĺžku konania sa
nijakým spôsobom nepričinil a s ohľadom na jeho osobné pomery, ktoré neboli v konaní zohľadnené

žiadal o úhradu dlhu v splátkach 300,00 eur mesačne. V doplňujúcom podaní žalovaný uviedol, že
okrem hypotekárneho úveru vo VÚB a.s. so zostatkom na istine k 31.12.2018 vo výške 212.839,00
eur a mesačnou splátkou 1.353,00 eur a spotrebného úveru vo VÚB a.s. so zostatkom na istine ku
dňu 31.12.2018 vo výške 12.338,00 eur a mesačnou splátkou vo výške 291,00 eur, uhrádza splátky
MasterCard v hodnote 161,00 eur, MasterCard World vo výške 216,00 eur mesačne, pričom jeho príjem
sa zásadne nezmenil a mesačné náklady spojené s bývaním predstavujú 207,02 eur.

10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu hodnotil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,
zodpovedajúci zákonu, v ktorom súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu uviedol na základe akých
skutkových zistení, a podľa akých právnych ustanovení dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. V odvolaní
sa žalovaný snaží len o dezinterpretáciu skutočnej vôle pôvodnej žalobkyne, a vykladá ju odlišne od

toho,akojusamaprejavilavpredmetnejzmluve,akoajvrámcivýsluchunapojednávaní.Žalobcažiadal,
aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo ako vecne správne potvrdené.

11. Odvolací súd vyzval sporové strany v zmysle § 382 CSP na vyjadrenie k možnému použitiu §
545a OZ, ktoré v konaní nebolo uplatnené. Žalobca s aplikáciou § 545a OZ nesúhlasil dôvodiac s

tým, že zmluva a uvedené ustanovenie je výsledkom slobodne prejavenej vôle žalovaného, zmluva
nebola uzavretá v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok, a je len vinou samotného žalovaného, že
hypotéza zmluvnej pokuty sa naplnila z dôvodu, že porušil svoju povinnosť na riadnu a včasnú úhradu
dlhu. Ingerenciu súdu do výšky zmluvnej pokuty žalobca hodnotil ako neprimeraný zásah do zmluvnej
autonómie, keď by sa zvýhodnil nezodpovedný dlžník, ktorý si úmyselným a vedomým porušením

povinností privodil nástup zmluvou dohodnutých sankcií.

12. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 545a OZ je možné aplikovať iba za predpokladu, že dohoda
o zmluvnej pokute je platným výkonom práva, a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Zopakoval svoje
stanovisko, že dojednanie o zmluvnej pokute je absolútne neplatné pre rozpor s dobrým mravmi, a

je súčasťou zmluvy, ktorá ako celok je neplatným právnym úkonom. Z uvedených dôvodov žalobcovi
nemožno priznať zmluvnú pokutu ani v zníženej výške podľa § 545a OZ.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas
a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávaniapodľa§385ods.1CSPacontrario,vrozsahuvyplývajúcomz§379a§380CSP,zhľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov dospejúc k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné vo
vzťahu k výroku o nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. V uvedenom rozsahu rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil v súlade s § 388 CSP ako vyplýva z enunciátu tohto rozhodnutia, v zostávajúcom
rozsahu rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.6.2020 o 10,30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
boli zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods.
1,3 CSP.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia, a ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/,b/,c/ CSP, ale ich dôsledok sa
mohol, i keď nemusel prejaviť o výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci

samej. Za inú vadu konania sa v zmysle judikatúry súdov považuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, pochybenie vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie dôkazu nezákonného alebo bez
vzťahu k prejednávanej veci, posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím
príslušného orgánu.16. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak

súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie
môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli
z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor.

Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 ods. 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je

činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide aj vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý
mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

18. Odvolacie dôvody vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že medzi žalovaným a pôvodnou
veriteľkou E. V. vznikol platný záväzok zo zmluvy o pôžičke, neboli naplnené, rozhodnutie súdu
zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania založeného na obsahu predložených listinných
dôkazov, výpovedí strán sporu, z ktorých možno bez všetkých pochybností konštatovať, že obsah
predloženej zmluvy o pôžičke zo dňa 20.9.2011 plne korešponduje vôli zmluvných strán. Súd prvej

inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu stanovenom zákonom rešpektujúc povinnosť tvrdenia a
dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu. Vykonané dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil v
súlade s § 191, §192 CSP t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných
súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení
jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj

správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie napĺňa tiež atribúty riadne odôvodneného súdneho
rozhodnutia, keď obsahuje zrozumiteľné a odvolacím súdom preskúmateľné vysvetlenie dôvodov, na
ktorých je založené.

19. Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností,
ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Obč. zák.).

20. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak
je neplatný.

21.Podľa§41aods.1,2OZkneplatnýprávnyúkonmánáležitostiinéhoprávnehoúkonu,ktorýjeplatný,
možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Ak právnym úkonom
má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené
všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi,

ktorý ho považoval za nezastretý.

22. Interpretácia zmluvných textov je porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Výklad zmluvných
textov ako aj právnych noriem spája tá skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva zakladajú
právo. V prípade výkladu právneho predpisu aj v prípade výkladu zmluvy platí, že jazykový výklad

predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia si jej
obsahu, zmyslu a účelu. Vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a interpretácii zohráva základnú úlohu.
Zmluvné ustanovenia by mali jednoznačne zodpovedať skutočnej vôli účastníkov. Podľa Občianskeho
zákonníka právne úkony vyjadrené slovami je nutné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale
hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom

(§ 35 ods. 2 OZ).

23. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je nikdy bezprostredne prístupný interpretovi
právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu ani poznateľná. Vôľa konajúcej osoby sazisťuje tak z vonkajších okolností spojených s podpisom a následnou realizáciou písomného právneho
úkonu, ako aj z následného správania sa zmluvných strán po podpise zmluvy. Základným princípom
výkladu zmlúv je bez výnimky priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred tým výkladom,

ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak sledovaný princíp autonómie
zmluvných strán a povaha súkromného práva, keď neplatnosť zmluvy musí byť výnimkou a nie zásadou.

24. V prejednávanej veci sa sporná otázka dotýkala zmluvy o pôžičke, ktorej podstatnými obsahovými
náležitosťami podľa § 657 OZ je vymedzenie predmetu zmluvy ako objektu pôžičky a určenie povinnosti

vec rovnakého druhu vrátiť. Pôžička môže byť dohodnutá ako odplatná alebo bezodplatná, v prípade
peňažnej pôžičky možno ako odplatu dohodnúť úroky (§ 658 OZ). Zákon nevyžaduje pre vznik záväzku
osobitnú formu, zmluva môže byť uzavretá tak ústne, ako aj v písomnej forme, keď listina môže byť
dôkazom o existencii uvedeného záväzku. Pretože ide o reálny kontrakt, predpokladá sa odovzdanie
veci dlžníkovi, ktoré odovzdanie však nemusí byť priame, môže sa diať aj sprostredkovane, teda napr.
aj odovzdaním určitej veci na účely jej speňaženia s tým, aby si dlžník získanú čiastku ponechal ako

pôžičku,obdobnetakmôžeísťoposkytnutiefinančnýchprostriedkovbezhotovostnýmprevodomnaúčet
dohodnutýstranamizmluvyakopredmetplneniazmluvyopôžičke.Zmluvaopôžičke,odktorejsaodvíjal
záväzok žalovaného jednoznačne definovala v názve, že ide o pôžičku, vymedzila predmet pôžičky ako
finančnú čiastku vo výške 18.788,00 eur, ktorá mala byť poskytnutá splatením záväzku dlžníka voči
ČSOB a.s., ktorý bol bližšie špecifikovaný súvisiacim záložným právom, ako aj listinou „Prísľubom banky

o vydaní potvrdenia o zániku pohľadávky a záložného práva“. Bolo tak nepochybné, že účelom pôžičky
bolo získanie finančných prostriedkov na splnenie záväzku žalovaného a jeho vtedajšej manželky (dcéry
veriteľky E. V.) vo výške 41.788,00 eur, ktorá pohľadávka banky mala byť uhradená bezhotovostným
prevodom na účet banky. V konaní bolo bez pochybnosti preukázané, že uvedené finančné prostriedky
z pôžičky boli na takto označený účet banky v prospech žalovaného ako dlžníka poukázané. V súlade s

obsahom písomného prejavu vôle, z ktorého jednoznačne vyplývala identifikácia podstatných náležitostí
záväzku zo zmluvy o pôžičke, potvrdila žalobkyňa svoju vôľu požičať finančné prostriedky žalovanému,
aj na pojednávaní dňa 16.12.2016. Z jej výpovede vyplýva, že sa dohodli so žalovaným na zmluve
o pôžičke, keď žalovaný s touto zmluvou súhlasil, ona mu mienila finančné prostriedky iba požičať,
nakoľko ich hradila z predaja nehnuteľností, ktorá bola predmetom záložného práva zabezpečujúceho

záväzok žalovaného a jej dcéry voči ČSOB a.s., ktoré finančné prostriedky z predaja v celkovej výške
52.000,00 eur mienila rozdeliť medzi svoju dcéru a syna, každému po 23.000,00 eur. Dcére poskytla
finančné prostriedky na úhradu úveru, finančné prostriedky pripadajúce na jej syna mu neodovzdala,
pretože už peniaze nemala, keďže išli na úhradu úveru pre žalovaného. Z uvedeného nijako nemožno
vyvodiť, aby pôvodná veriteľka E. V., mala v úmysle niečo iné, než poskytnúť žalovanému pôžičku.

Fakt, že finančné prostriedky slúžili na účely splatenia spoločného dlhu žalovaného s dcérou E. V., nič
nemení na právnej povahe tohto záväzkového vzťahu ako zmluvy o pôžičke, keď účel použitia predmetu
pôžičky, nie je definičným znakom tohto zmluvného typu, a v danom prípade slúžil len na identifikáciu
spôsobu odovzdania predmetu pôžičky. Z výpovede E.V. tiež vyplýva, že pre budúcnosť mienila s
peňažnými prostriedkami v rozsahu pôžičky naložiť tak, že tieto daruje svojmu synovi. Darovacia zmluva

u hnuteľných vecí, u ktorých exituje len ústny prísľub daru, vzniká až odovzdaním hnuteľných vecí (§ 628
ods. 2 OZ). Preto finančné prostriedky, ktorými E. V. nedisponovala, nemohli byť ani predmetom daru, a
O.V.predpostúpenímpohľadávkyzpôvodnejveriteľkynebolvžiadnomzmluvnomvzťahusožalovaným
z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 20.9.2011. Na tejto skutočnosti nič nemenia ani iné súdne spory medzi
žalobcom a žalovaným. Zmluva o pôžičke nemohla predstavovať ani žiadny zastretý simulovaný právny

úkon, keďže existencia určitého, zrozumiteľného, pre obe zmluvné strany jednoznačne vyjadreného
zmluvného záväzku vyplýva nielen z obsahu písomnej zmluvy o pôžičke, ale aj z následného správania
sa žalovaného, ktorý bez výhrad akceptoval peňažné plnenie z pôžičky a v súlade s obsahom zmluvných
dojednaní vracal dlh v dohodnutých mesačných splátkach dlhu. Žalobca v konaní preukázal existenciu
záväzku zo zmluvy o pôžičke predloženou písomnou zmluvou o pôžičke a realizovaným finančným

plnením, a pokiaľ žalovaný tento právny úkon spochybňoval, zaťažovala ho v konaní dôkazné bremeno
o jeho tvrdeniach, ktoré dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Záver súdu prvej inštancie, že nárok
žalobcu plynie z platne uzavretej zmluvy o pôžičke, ktorý bol uplatnený na súde riadne a včas pred
uplynutím premlčacej lehoty v súlade s §101, § 103 OZ je zo všetkých vyššie uvedených dôvodov
správny a niet dôvodu ho spochybňovať.

25. Z obsahu čl. II. zmluvy o pôžičke tiež vyplýva, že žalovaný ako dlžník mal možnosť vrátiť pôžičku aj
bez úrokov, ak by svoj dlh splnil v lehote do 31.12.2011, inak si strany dohodli v súlade s § 658 OZ úroky z
pôžičkyvovýške8,9%ročne,ktorébolivzhľadomnavýškusumy,dobusplatnostiprimeranépriemernýmúrokových sadzbám uplatňovaným v tom čase na spotrebiteľské úvery poskytované bankami (6% až
12% ročne), i úrokom z omeškania podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do
31.1.2013 (9% ročne). Na platnosti dohody o úrokoch z pôžičky nič nemenia ani príbuzenské vzťahy

medzi dlžníkom a veriteľom, keď podmienky poskytnutia pôžičky nemusia odzrkadľovať intenzitu stupňa
príbuzenstva, ale sú predovšetkým výsledkom slobodnej vôle strán sporu.

26. Na účely vyhodnotenia zákonnosti nároku na zmluvnú pokutu bolo však potrebné prihliadať aj k
ďalším okolnostiam vymedzených zákonnou úpravou v § 545a OZ. Súd prvej inštancie neaplikoval

na tento posudzovaný právny vzťah zodpovedajúcu zákonnú úpravu, preto sa dopustil nesprávneho
právneho posúdenia veci v časti nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty.

27. Podľa § 544 ods. 1,2 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú
pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému
účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v

dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

28. Podľa § 545a OZ neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a
význam zabezpečovanej povinnosti. Ak veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej
porušením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje, súd prihliadne aj na výšku škody, ktorá

porušením povinnosti vznikla, a na to, o koľko zmluvná pokuta presahuje rozsah vzniknutej škody.

29. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka k riadnemu splneniu záväzku pod hrozbou majetkovej
sankcie. Zmluvná pokuta má v prvom rade čeliť porušeniu povinností, teda napĺňa sa jej prevenčná
funkcia, a ak je zabezpečená povinnosť splnená, hlavná funkcia zmluvnej pokuty je týmto vyčerpaná.

Vedľa toho zmluvná pokuta plní aj funkciu reparačnú (uhradzovaciu), lebo jej zmysel je reparovať ujmu
na strane veriteľa vzniknutú porušením záväzku dlžníka, a rovnako tak predstavuje sankciu, teda postih
pre toho, kto svoj záväzok zo zmluvy porušil, tak ako to výslovne upravuje aj § 544 OZ. Primeranosť
výšky zmluvnej pokuty sa hodnotí v každej veci individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného
prípadu, preto sa závery o primeranosti či neprimeranosti zmluvnej pokuty sa nedajú zovšeobecňovať.

30. V posudzovanej veci je konečná výška zmluvnej pokuty plne závislá na vôli žalovaného a teda
na dobe, po ktorú si svoj záväzok zo zmluvy neplní. Súčasne však platí, že na účely vyhodnotenia
jej primeranosti, je potrebné v zmluve dohodnutú zmluvnú pokutu posudzovať aj so zreteľom na
určitú pevne časovo stanovenú jednotku doby omeškania, za ktorú výšku sankcie upravuje priamo

zákon. Zákonnou sankciou za omeškanie s plnením peňažného dlhu sú v zmysle § 517 OZ úroky
z omeškania, ktoré sú jedným z porovnateľných kritérií, na ktoré je možné prihliadať pri hodnotení
primeranosti zmluvnej pokuty. Pokiaľ úroky z omeškania v čase uzavretia zmluvy dosahovali 9%
ročne, dohodnutá zmluvná pokuta 0,2% denne zodpovedala úroku 73% ročne. Aj keď zmluvné strany
prehlásili, že zmluvnú pokutu považujú za obvyklú a primeranú povahe zabezpečovaného záväzku,

len samotné vyhlásenie zmluvnej strany nie je spôsobilé zhojiť vady právneho úkonu spočívajúce
v neadekvátnom uplatňovaní sankcií priečiacich sa etickým zásadám v záväzkových vzťahoch (§3,
§39 OZ), alebo zákonným limitom vyplývajúcich z § 545a OZ. Pri hodnotení primeranosti nároku
na zmluvnú pokutu odvolací súd vychádzajúc z hypotézy právnej normy § 545a OZ vzal do úvahy,
že predmetom zabezpečenia bolo splnenie záväzku voči subjektu, ktorý finančne vypomáhal rodine

žalovaného, osobným finančným plnením umožnil žalovanému zbaviť sa jedného z dlhov voči banke,
čím došlo aj k skráteniu obdobia úročenia hypotekárneho úveru, a súčasne súd prihliadol na fakt, že išlo
o finančné prostriedky, s ktorými pôvodná veriteľka mienila naložiť v prospech svojich detí, preto mala
eminentný záujem na ich vrátení v dohodnutej lehote. Odvolací súd ďalej zohľadnil výšku obdobných
sankčných postihov v situácii, keď má veriteľ osobitný záujem o čo najskoršiu úhradu dlhu, ako je tomu

v prípade úhrady nepovoleného debetného zostatku na účtoch v bankách, kedy sa sankčné úroky
v čase uzavretia zmluvy pohybovali na úrovni 30% ročne. Prihliadajúc k významu zabezpečovaného
záväzku pre pôvodnú veriteľku, k sankčným úrokovým sadzbám v bankách, k výške zabezpečovaného
plnenia, ktoré vrátane úrokov z pôžičky predstavovalo 20.460,00 eur, za zodpovedajúce zásade
adekvátnosti sankcie k povahe zabezpečovaného záväzku odvolací súd považoval zmluvnú pokutu vo

výške 0,1% za každý deň omeškania (36,5% ročne). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre vyslovenie
neplatnosti dohody o zmluvnej pokute ako celku, keď ani existencia príbuzenského vzťahu nevylučuje
takúto formu zabezpečenia záväzku, a v danom prípade sa javí ako opodstatnená už z dôvodu, že
žalovaný mal možnosť získať úver od banky a aj ho následne splatiť práve vďaka ochote pôvodnejveriteľky poskytnúť majetok v jej výlučnom vlastníctve na účely zabezpečenia úveru, i jeho následného
splatenia. Pokiaľ aj zmluvná pokuta prevýšila istinu priznaného nároku, stalo sa tak len v dôsledku
dlhodobého omeškania žalovaného s plnením dlhu, na základe jeho neuváženého rozhodnutia neplniť

si zmluvné povinnosti. Odvolací súd zastáva názor, že stanovený rozsah zmluvnej pokuty nepredstavuje
zvýhodnenie žalovaného ako dlžníka, lebo nie je popieraná sankčná a reparačná funkcia zmluvnej
pokuty, pretože túto musí žalovaný za čas svojho omeškania uhradiť. Zníženie výšky zmluvnej pokuty
predstavuje len nastolenie rovnováhy v právnych pomeroch zmluvných strán tak, aby jej uplatňovanie
bolo vzhľadom na povahu záväzku spravodlivé a vyvážené. Nad odvolacím súdom uznaný rozsah

nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, bola žaloba zamietnutá pre neprimeranosť zmluvnej pokuty.

31. V časti určenia dlhšej paričnej lehoty na plnenie sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím súdu prvej
inštancie, že neboli splnené podmienky v zmysle § 232 ods. 3 veta druhá CSP na určenie dlhšej
lehoty žalovanému na plnenie. Pokiaľ žalovaný dôvodil svojou nepriaznivou majetkovou situáciou, jeho
argumentácii odvolací súd považoval za nenáležitú. Ním deklarované príjmy na úrovni 1.200,00 eur v

pomerekrozsahutvrdenýchzáväzkov2.728,00eur(úvery,bývanie,výživné)muvpodstateneumožňujú
ani pokrytie základných životných potrieb, čomu je ťažké uveriť, pokiaľ mu boli poskytnuté finančné
úvery bankovými inštitúciami značného rozsahu (nad 100.000,00 eur) a sám žalovaný nemá postavenie
sociálne odkázanej, nemajetnej osoby. Niet dôvodu, aby veriteľ znášal následky konania dlžníka, ktorý
sa zaťažuje záväzkami, ak ich nie je schopný plniť. Odvolací súd vzal na zreteľ, aj to, že ak žalovaný mal

záujem o úhradu dlhu v splátkach, za čas od vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie si mohol vytvoriť
dostatočnú finančnú rezervu na jeho splnenie. V okolnostiach sporu sa uloženie inej, než zákonom
predvídanej trojdňovej lehoty na splnenie uloženej povinnosti, javí voči veriteľovi zo zmluvy o pôžičke
ako neprimerané a nedôvodné.

32. V súlade s § 262 ods. 1 CSP, § 396 ods. 2 CSP odvolací súd rozhodol tiež o náhrade trov konania
podľa § 255 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

33. Predmetom konania bol v danom prípade nárok na úhradu istiny s úrokmi z omeškania (50%

žaloby) a zmluvnej pokuty, ktorá predstavuje rovnako samostatný nárok, pretože nie je príslušenstvom
pohľadávky (§121 ods. 3 OZ) (50% žaloby). Žalobca bol plne úspešný v spore v časti istiny s
príslušenstvom a čiastočne (v rozsahu 1/2) v nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, čo predstavuje
jeho procesný úspech v rozsahu 75% (50%+25%). Úspech žalovaného sa vzťahuje len k nároku na
zaplatenie zmluvnej pokuty, čo v pomere k celkovému predmetu žaloby zodpovedá jeho procesnému

úspechu v rozsahu 25% nároku. Prihliadajúc na pomer úspechu a neúspechu strán v spore, žalobcovi
vznikol nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 50% (75%-25%).

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).