Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317216533
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317216533.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov
senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: X/ J.. Ľ. K., N..
XX. XX. XXXX, A. M. Č.. XXX, X/ R. K., N.. XX. XX. XXXX, A. M. Č.. XXX, žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení
advokátkou:Mgr.BarboraNováková,Štefánikovául.č.15,Nitra,protižalovanému:Slovenskárepublika,
zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o

náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 24. mája
2019, č. k. 24C/124/2017 - 428, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .
Žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobkyninemajetkovú
ujmu vo výške 3. 000 eur a žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1. 500 eur, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo

strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1, § 3 ods. 1,
§ 4 ods. 1 písm. b), f), m), § 6 ods. 1, § 7, § 9 ods. 1, 3, 4, § 17 ods. 1 až 4, § 25 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z., § 135 C. s. p., § 71 ods. 1 Trestného poriadku, § 11 Občianskeho zákonníka, čl.
40 Ústavy Slovenskej republiky a vecne splnením prvého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za
škodu, ktorá vznikla žalobcom, ktorým je nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie alebo zadržanie
alebo iné pozbavenie osobnej slobody alebo nesprávny úradný postup, keď zo žaloby bolo zrejmé,

že žalobcovia poukazovali najmä na skutočnosť, že boli pozbavení osobnej slobody a približne na
päť hodín boli nezákonne zadržaní, pričom okrem tohto zásadného dôvodu žalobcovia namietali aj
proti neprimeranému, až zastrašujúcemu použitiu osobitných policajných jednotiek, ako aj zásah do
súkromia a dôstojnosti žalobkyne pri jej ošetrení v nemocnici. Uviedol, že náhrada škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím prichádza do úvahy iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, avšak v priebehu trestného konania voči
žalobcomnebolovydanéžiadnerozhodnutie,ktorébybolopotom,čonadobudloprávoplatnosť,zrušené,

pričom žalobcovia boli len v postavení podozrivých, nebolo vydané žiadne rozhodnutie, proti ktorému
by sa mohli účinne brániť s tým, že uznesenie o začatí trestného stíhania nemožno
považovať za nezákonné rozhodnutie. Poukázal na skutočnosť, že v pripojenom trestnom spise sa
nenachádzalo žiadne rozhodnutie o zadržaní alebo obmedzení osobnej slobody žalobcov s tým, že
ustanovenie § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. rozlišuje medzi rozhodnutím o zatknutí a
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, o rozhodnutí sa v zákone hovorí len pri zatknutí,

nie pri zadržaní alebo pri obmedzení osobnej slobody, a preto v prípade žalobcov nebolo možné, aby
takéto rozhodnutie o zadržaní, resp. faktické zadržanie mohli napadnúť a aby ho nadriadený orgán
mohol zrušiť, a preto neuznal argumentáciu žalovaného, že žiadne rozhodnutie príslušníka PZ nebolozrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť. Uviedol, že žalobcovia neboli príslušníkom OO PZ
zadržaní ako podozriví pri páchaní trestného činu, ani na úteku, boli zadržaní z dôvodov odôvodňujúcich
väzbu, pričom príslušník OO PZ zadržanie žalobcov odôvodnil dňa 20. 07. 2016 len tým, že doslovne

odcitoval znenie § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j., že žalobkyňa aj žalobca budú pokračovať
v trestnej činnosti, že dokonajú trestný čin, o ktorý sa pokúsili alebo že vykonajú trestný čin, ktorý
pripravovali alebo ktorým hrozili, avšak nakoľko proti žalobcom nebolo vznesené žiadne obvinenie,
zadržaní tak mohli byť len vtedy, ak by bol daný dôvod na ich uväznenie, pričom takýto dôvod zjavne
neboldaný,acitovanéustanoveniasinemožnovysvetľovaťtak,žepolicajtmôžekohokoľvekna48hodín

zadržať a tak ho obmedziť na osobnej slobode a zároveň uviedol, že mu nebolo vôbec zrejmé, z akého
konkrétneho dôvodu boli žalobcovia vlastne zadržaní, keď zo žiadneho dôkazu nebolo tiež zrejmé,
prečo príslušník OO PZ nemohol včas žiadať prokurátora o predchádzajúci súhlas k zadržaniu, napriek
tomu, že pred zadržaním žalobcov sa vec vyšetrovala už viac ako pol roka a ani jeden z poznatkov,
ktoré mal príslušník OO PZ v tom čase k dispozícii, nenasvedčovali tomu, že by žalobcovia nemali
spolupracovať s OČTK, že by kládli odpor vyšetrovaniu. Uviedol, že od začiatku vyšetrovania, až do

zadržania žalobcov, neboli získané akékoľvek nové poznatky, nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali postup príslušníka PZ a prokurátora, ktorý neznesie odklad. Poukázal na skutočnosť,
že rovnako nebolo zrejmé, na základe akých ústnych informácii od príslušníka OO PZ prokurátor udelil
telefonický súhlas, a prečo až v čase začatia policajného zásahu, pričom všetky vyjadrenia a podklady,
ktoré mal vyšetrovateľ k dispozícii svedčili o tom, že možné poškodenie životného prostredia

už predtým opakovane vyšetrovali odborné štátne orgány a nezistili znečistenie pôdy ani podzemnej
vody maštaľným hnojom, keď skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa mal stať v čase od augusta
2014 do októbra 2015 a šetrenia okresného úradu prebiehali počas celého roka 2015. Uviedol, že vo
všeobecnosti platí argument žalovaného, že policajt je povinný riadne preveriť každé trestné oznámenie,
musí však pritom postupovať podľa zákona, pričom takisto platí, že súdu v konaní o náhradu škody

neprináleží podrobne hodnotiť postup a rozhodnutia povereného príslušníka PZ, teda či je logický,
primeraný okolnostiam, ktoré by mal ako príslušník miestneho obvodného oddelenia poznať, a preto
posudzoval postup príslušníkov PZ a prokurátora len z hľadiska zákonnosti zadržania
žalobcov a pozbavenia ich osobnej slobody, a dospel k záveru, že na zadržanie
nebol zákonný dôvod. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že pri posudzovaní postupu povereného

príslušníka OO PZ možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie jeho postupu
prokurátorom, nakoľko zo znenia § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že toto ustanovenie
sa týka len nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti alebo v prípade
zbytočných prieťahov v konaní a poukázal na skutočnosť, že v tomto konaní bol príslušníkom

PZ vytýkaný úkon, ktorý urobili, hoci ho urobiť vôbec nemali a prokurátor na neho nemal dať súhlas,
nakoľko išlo o nezákonné zadržanie, pri ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.
Uviedol, že z formálneho hľadiska mali úkony príslušníka PZ požadované náležitosti,
chýbalo však to najdôležitejšie pre naplnenie zmyslu zákona - vecné odôvodnenie konkrétnych dôvodov
väzby, pričom takéto vecné odôvodnenie neposkytol ani žalovaný, ktorý v konaní argumentoval tým,

prečo musel byť vydaný príkaz na prehliadku pozemkov, akú nesmiernu dôkaznú hodnotu mali odobrané
vzorky, vôbec sa však nevyjadril, prečo mal byť u žalobcov daný dôvod väzby, a preto sa nestotožnil
s názorom žalovaného, že dovtedajšia spolupráca žalobcov s orgánmi ochrany životného prostredia,
bola irelevantná. Poukázal na skutočnosť, že ani GP SR neuviedla prečo, na základe akých naliehavých
dôvodov, súhlasil prokurátor so zadržaním žalobcov, v čom videl dôvody ich väzby, i keď bolo od začiatku

zrejmé,žesťažnostianáslednážalobabolizaloženépredovšetkýmnanezákonnomzadržaníasprávaní
príslušníkov PZ, a nie na skutočnosti, že sa na pozemku žalobcov odobrali vzorky pôdy a vody.
K postupu prokurátora uviedol, že sa na predmetný prípad dali plne aplikovať závery Krajského súdu
v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 12. 03. 2013, sp. zn. 2Co/363/2011, na ktorý poukazovali žalobcovia,
nakoľko vychádzalo z obdobného skutkového stavu, kedy došlo k zadržaniu a obmedzeniu

osobnej slobody podozrivej osoby iba na základe telefonického súhlasu prokurátora bez toho, aby sa
prokurátor predtým, než súhlas dal, s vecou riadne oboznámil, pričom sa odvolací súd stotožnil s tým, že
nebyť telefonického súhlasu prokurátora, k zásahu by nedošlo a príslušníci PZ by nemohli takýto zásah
vôbec uskutočniť a zdôraznil, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov
verejnej moci uvedených v § 2 aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Uviedol, že

pokiaľ z trestného spisu nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností mal dozorujúci prokurátor
preukázanú, resp. aspoň osvedčenú existenciu konkrétnych skutočností odôvodňujúcich väzbu, porušil
tým pravidlá stanovené právnymi normami pre konanie, najmä § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. a) a
§ 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, ktorá je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnomzáujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia
zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie, pričom je povinná
využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, pričom túto pôsobnosť vykonávajú prokurátori, okrem
iného aj dozorom nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní, a preto je škoda vzniknutá
žalobcom v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s konaním dozorujúceho
prokurátora, keďže z dôkazov, ani z vyšetrovacieho spisu nebolo možné posúdiť, ako mierou sa na
vzniku škody podieľali príslušníci PZ, napr. tým, že pri žiadaní ústneho súhlasu poskytli prokurátorovi

nepravdivé alebo zavádzajúce informácie. Ako čiastočne správne a oprávnené uznal súd prvej inštancie
námietky žalovaného, ktoré sa týkali ďalších dvoch predpokladov zodpovednosti štátu, a to skutočnej
škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným zásahom a škodou s tým, že skutočná škoda, ktorú si
žalobkyňa uplatnila, predstavovala vynaložené náklady na jej liečenie, keď mal z vykonaných dôkazov
za preukázané, že počas zadržania došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobkyne, ktorý si vyžadoval
okamžitú lekársku pomoc, nakoľko to vyplývalo zo zistenia záchranárov, ktorí konštatovali, že zdravotný

stav žalobkyne sa nezlepšil, preto nariadili jej prevoz do nemocnice, pričom v dôsledku zadržania
žalobkyne boli nevyhnutné aj ďalšie vyšetrenia u psychiatra v júli 2016 a v septembri 2016 a
tieto lekárske vyšetrenia nasledovali v primeranom časovom odstupe po policajnom zásahu,
a vzhľadom na zistenia lekára bolo možné dospieť k záveru, že hlavnou a bezprostrednou príčinou
zhoršenia zdravotného stavu žalobkyne v tomto období bolo jej zadržanie a nakoľko príčinnú súvislosť

medzi ďalšími vyšetreniami u psychiatra nemal za dostatočne preukázanú, keď z lekárskej správy bolo
zrejmé, že žalobkyňa sa v minulosti už opakovane liečila na depresiu, a od roku 2008 bola v tzv.
remisii, t. z. jej zdravotný stav si nevyžadoval akútnu liečbu, pričom vykonané dôkazy neboli dostatočne
presvedčivépreprijatiezáveru,žehlavnoupríčinoupretrvávajúcichzdravotnýchproblémovžalobkyneaj
v ďalšom období bol policajný zásah. Súd prvej inštancii v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že

náklady na nevyhnutné ošetrenie žalobkyne mali byť hradené zo zdravotného poistenia, keďže v konaní
neuviedla konkrétne dôvody, na základe ktorých by bola vylúčená z poskytnutia bezplatnej zdravotnej
starostlivosti, či už na Slovensku alebo v Rakúsku, kde pred odchodom do dôchodku pracovala, pričom
ak žalobkyňa nevyužila v júli a v septembri 2016 možnosť bezplatného ošetrenia, nemôže sa voči štátu
domáhať náhrady takejto škody. Uviedol, že mal náklady na znalecký posudok, vypracovaný RNDr.

Ivanom Šaríkom, za dostatočne preukázané, keď prehlásenie znalca o zaplatení odmeny považoval
za dostatočný dôkaz, pričom prihliadol aj na zrejmý fakt, že znalec by zadarmo znalecký posudok
nevyhotovil, avšak tieto náklady nebolo možné žalobkyni priznať ako náhradu škody, lebo neexistovala
príčinná súvislosť medzi touto škodou a zásahom polície s tým, že znalecký posudok si žalobkyňa
objednala a znalec ho aj vypracoval, ešte pred zadržaním žalobcov, pričom samotná skutočnosť, že sa

začalo trestné stíhanie vo veci, nezakladá príčinnú súvislosť, pretože začatie trestného stíhania nebolo
nezákonné. Priznanie nemajetkovej ujmy odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým, že nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval aj s prihliadnutím na článok 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania
v rozpore s ustanovením tohto článku, má nárok na odškodnenie, nakoľko zadržanie a obmedzenie

osobnej slobody predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život, a preto len samotné konštatovanie porušenia práva žalobcov
nebolo možné považovať za dostatočné zadosťučinenie s tým, že bližšie nezdôvodnili, prečo o náhradu
nemajetkovej ujmy žiadajú spoločne a nerozdielne, keď z výsluchu žalobcu bolo síce zrejmé, že ujmu
žalobkyne pociťuje ako svoju vlastnú a že následky zásahu negatívne ovplyvnili spoločný rodinný život

oboch žalobcov, avšak iba toto zistenie nezakladalo spoločný nárok na peňažné zadosťučinenie, preto
hodnotil závažnosť vzniknutej ujmy u každého zvlášť. Uviedol, že otázku zásahu do osobnostných práv
žalobcov skúmal z objektívneho hľadiska, nie iba zo subjektívnych pocitov a vnímaní žalobcov, keď
podľa súdnej praxe súd musí vychádzať z toho, či zásah bol za daných okolností objektívne
spôsobilý dotknúť sa chránených práv fyzickej osoby, to znamená, ako by zásah pociťoval každý človek,

ktorý by sa ocitol v rovnakej situácii ako žalobcovia, pričom Občiansky zákonník poskytuje
ochranu len proti takému konaniu, ktoré je objektívne spôsobilé spôsobiť ujmu na osobnosti subjektu
práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a tým ohrozuje vážnosť postavenia a uplatnenie v
spoločnosti a dospel k záveru, že nezákonný zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu u žalobkyne aj žalobcu,
keďže zo strany štátu išlo o také konanie, ktoré bolo objektívne spôsobilé v značnej miere

znížiť dôstojnosť a vážnosť žalobkyne v spoločnosti (obci), a zasiahnuť aj do súkromného života oboch
žalobcov, a preto priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú považoval za primeranú, pričom
pri rozhodnutí o výške nemajetkovej ujmy žalobkyne bral do úvahy, že žalobkyňa sa v obci venovala
ochrane životného prostredia a policajný zásah a zadržanie súviselo s ochranou životného prostredia stým, že zásah kompromitoval žalobkyňu pre ňu v citlivej oblasti ochrany životného prostredia. Poukázal
na skutočnosť, že zásah osobitných policajných jednotiek sa v malej obci a jej bezprostrednom okolí
nedá utajiť, je pravdepodobné, že sa o ňom dozvedia obyvatelia, ktorí žijú v obci, avšak na druhej strane

nebolo preukázané, že by mal zásah závažné následky na spoločenský život žalobcov alebo na ich
pracovné uplatnenie, nakoľko závažné dopady mal zásah najmä na súkromný a rodinný
život oboch žalobcov a ovplyvnil aj duševné zdravie žalobkyne v dôsledku prežitého šoku a strachu.
Uviedol, že ako dôležitú hodnotil skutočnosť, že všetky opakované sťažnosti a podnety vyhodnotili
kompetentné orgány žalovaného a prokuratúry ako neopodstatnené, pričom dlhšiu dobu tak pretrvával

stav, ktorý by u každej bežnej fyzickej osoby mohol vzbudzovať obavy, alebo minimálne pochybnosti o
tom, či sa podobný zásah polície nemôže kedykoľvek v budúcnosti zopakovať s tým, že nedôsledný a
formálny postup orgánov, ktoré vybavovali sťažnosti žalobcov a vykonávali dohľad nad dodržiavaním
zákonov, by u každého, nielen u žalobcov, muselo vyvolávať znepokojenie a zároveň bral zreteľ aj
na okolnosti, za ktorých k zadržaniu žalobcov došlo, keď nasadenie príslušníkov PPÚ bolo vzhľadom
na všetky okolnosti neprimerané, objektívne bolo spôsobilé vyvolať traumu a spolu so zadržaním a

obmedzením osobnej slobody mohlo mať až zastrašujúci účinok. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v neposlednom rade prihliadal aj na súdnu
prax, pokiaľ ide o primeranú výšku zadosťučinenia a ako opodstatnenú uznal námietku žalovaného,
že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy je prehnane vysoká, keďže napr. za smrť blízkej osoby pri
dopravnej nehode, čo je trvalý a nezvratný stav, súdy priznávajú náhrady do 20. 000 eur,

a preto žalobcovi ako odškodnenie za nezákonné zadržanie a zásah do súkromia priznal sumu 1. 500
eur a žalobkyni aj za zásah do cti a dôstojnosti dvojnásobnú sumu 3. 000 eur a vo zvyšku nemajetkovej
ujmy a náhrady skutočnej škody žalobu zamietol. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 255 C. s. p. a vecne čiastočným úspechom žalobcov v konaní, keď o prisúdenú náhradu
škody boli prevažne neúspešní, a preto by patrila žalovanému pomerná náhrada trov konania, prípadne

by žiadnej strane nemala byť náhrada trov konania priznaná a keďže vzal do úvahy, že rozhodnutie o
výške nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu a žalobcovia boli úspešní v samotnom základe sporu,
nepriznal žalovanému pomernú náhradu trov konania, ale rozhodol tak, že ani jedna strana nemá na
náhradu trov konania právo.
2.

Proti tomuto rozsudku do jeho vyhovujúceho výroku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z
dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a písm. h/ C. s. p.) a navrhol žalobu žalobcov zamietnuť
v celom rozsahu (t. j. napadnutý rozsudok zmeniť, pozn. odvolacieho súdu) alebo rozsudok zrušiť a

vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku
s tým, že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva strany v súdnom konaní
na spravodlivý proces, pričom toto právo je priznané tak článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že poverený
príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Dunajská Lužná Okresného riaditeľstva Policajného

zboru v Senci (ďalej len „poverený príslušník PZ“) uznesením č. ČVS: Y.-XXX/DL-B.-XXXX zo dňa 13.
01. 2016 začal trestné stíhanie vo veci prečinu Ohrozenie a poškodenie životného prostredia podľa
§ 300 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa dopustil trestne zodpovedný páchateľ tým, že v presne
nezistenom čase od mesiaca august 2014 do dňa 12. 10. 2015 v katastri obce
C.Y. - V. V. na pozemku parcely registra „C“ s parcelným číslom XX/XX,

F. W. D., Y. M. XXXX V. P. na W. W. T. „.E. B. W. Č. XX/XX, F. W. Y. W., Y. M. XXX V., Y. B., Y.
C.Š., K. Ú. V. V., Z. na R. M. Č. XXX voľným uskladňovaním maštaľného hnoja v blízkosti vŕtanej
studne o priemere 120 cm vydal životné prostredie do nebezpečenstva vzniku malej škody
tým, že porušil všeobecne záväzné právne predpisy o ochrane životného prostredia, zákona o vodách
a taktiež legislatívne predpisy upravujúce skladovanie hnojív a ich využívanie, čím došlo k

voľnému úniku maštaľného hnoja a hnojovky do uvedenej vŕtanej studne, resp. spodnej vody, ktorá sa
nachádza už 4,5 m pod povrchom, kde podľa vypracovaného znaleckého posudku vo veci znečisťovania
podzemných zdrojov pitnej vody a zhoršenia kvality životného prostredia č. 03/2015 zo dňa 12. 10. 2015
vypracovaného znalkyňou Ing. Melániou Kováčikovou na základe dodaných vzoriek bolo zistené, ževoda nevyhovuje limitom nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 354/2006 Z. z., ktorým sa ustanovujú
požiadavky na vodu určenú pre ľudskú spotrebu a kontrolu kvality vody určenej pre ľudskú spotrebu
v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 496/2010 Z. z. v parametroch koliformné baktérie vo

výsledku 1 (limit citovaného nariadenia je 0), kultivovateľné mikroorganizmy pri 22 C vo výške 1576 (limit
citovaného nariadenia je 500) a kultivovateľné mikroorganizmy pri 36 C vo výsledku 700 (limit citovaného
nariadenia je 100), súčasne v biologickom rozbore pitnej vody v sekcii „parameter“ nevyhovuje limitu
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 354/2006 Z. z. položka Abiosestón, ktorá bola
nameraná s výsledkom 20 (limit citovaného nariadenia je 10) a položka Živé organizmy, ktorá bola

nameraná s výsledkom 2 (limit citovaného nariadenia je 0), pričom osobami dôvodne podozrivými zo
spáchania skutku boli žalobcovia 1/ a 2/, preto dňa 20. 07. 2016 poverený príslušník PZ na základe
predchádzajúceho súhlasu prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 30. 06. 2016 vydal
príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov č. Č.: Y.-XXX/DL-B.-XXXX zo dňa 30. 06. 2016 a v
zmysle § 101 ods. 1 Trestného poriadku realizoval výkon prehliadky predmetných pozemkov žalobcov
1/ a 2/ s cieľom odobratia vzoriek pôdy a vody na ich následný rozbor. Uviedol, že z hľadiska dosiahnutia

účelu nariadeného procesného úkonu poverený príslušník PZ v súlade so zákonom a čl. 3 ods. 4
nariadenia Prezídia Policajného zboru č. 10/2009 požiadal Žiadosťou o nasadenie PPÚ č. Y.-XXX/DL-
B.-XXXX zo dňa 27. 06. 2016 o nasadenie pohotovostného policajného útvaru odboru
poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave na plnenie úloh podľa čl. 4
ods. 2 písm. a) s poukazom na čl. 5 ods. f) predmetného nariadenia o činnosti PPÚ,

ktoré bolo odôvodnené asistenciou pri prehliadke iných priestorov a pozemkov voči podozrivej osobe,
resp. prekonaním prípadných mechanických zábran vstupu do cieľového priestoru služobného zákroku,
teda na pozemky žalobcov 1/ a 2/ s tým, že na základe pokynu povereného príslušníka PZ použili
výzvu „Polícia“, pričom si opreli rebríky o plot a vyšli na ne a následne príslušníci pohotovostného
policajného útvaru odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave

klopalinadvere,keďnadvorespozorovaliosobu,ktorúvyzvalinaotvoreniedverí,čomuosobavyhovela.
Poukázal na skutočnosť, že po otvorení dverí a vyjdení žalobcov 1/ a 2/ pred priestory dverí si miesto
prevzal poverený príslušník PZ, na základe pokynu ktorého príslušníci pohotovostného policajného
útvaru odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave ukončili zásah
a vrátili sa na základňu, kde veliteľ spracoval úradný záznam z jeho priebehu, pričom v tejto

súvislosti dal do pozornosti, že príslušníci pohotovostného policajného útvaru odboru poriadkovej polície
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave na pozemok žalobcov 1/ a 2/ počas predmetného
služobného zásahu nevstúpili, keď samotný zásah príslušníkov pohotovostného policajného útvaru
odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave trval iba 10 minút, počas
ktorých nevstúpili na pozemok žalobcov. K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/, že v oboch prípadoch šetrení

vykonaných kompetentnými orgánmi dňa 26. 11. 2014 a dňa 20. 01. 2015 poskytli ochotne, dobrovoľne
a bez námietok inšpektorom vykonávajúcim kontrolu všetku potrebnú súčinnosť, a tak na zabezpečenie
dôkazov vôbec nebol potrebný príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov,
žalovaný uviedol, že príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov podľa § 101
ods. 1 Trestného poriadku zo dňa 30. 06. 2016 bol vydaný na základe predchádzajúceho písomného

súhlasu prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III a tento bol náležite odôvodnený skutočnosťou,
že bez vykonania prehliadky pozemkov žalobcov 1/ a 2/ by nebolo možné tieto dôkazy získať iným
spôsobom, pričom z hľadiska dokazovania skutkového stavu majú tieto dôkazy nesmiernu hodnotu a
je možné predpokladať, že ak by nebola vykonaná prehliadka iných priestorov a pozemkov, došlo by k
zničeniu dôkazov a zmareniu dôležitej časti dokazovania, keď predchádzajúca dobrovoľná

súčinnosť žalobcov v 1/ a 2/ rade s orgánmi starostlivosti o životné prostredie (nie s orgánmi činnými
v trestnom konaní) bola vo vzťahu k vyšetrovanej trestnej veci a k potrebe nariadeného procesného
úkonu irelevantná. Uviedol, že počas samotnej realizácie procesného úkonu žalobkyňa 1/ požiadala o
privolanie rýchlej zdravotnej pomoci (ďalej len „RZP“) z dôvodu, že jej prišlo nevoľno, pričom RZP jej bola
priamo jedným zo zasahujúcich príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Dunajská Lužná

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senci privolaná prostredníctvom linky 155 s tým, že
pred príchodom RZP na určené miesto sama žalobkyňa 1/ pred tam prítomnými osobami uviedla, že už
jej je lepšie a RZP nepotrebuje s tým, že po príchode RZP na pozemok žalobcov 1/ a 2/ bola žalobkyňa 1/
v priestoroch sanitky RZP vyšetrená, pričom po ukončení vyšetrenia zdravotník RZP poverenému
príslušníkovi PZ uviedol, že u žalobkyni 1/ nezistili žiadne zdravotné komplikácie, ale z preventívnych

dôvodov ju prevezú do Nemocnice s poliklinikou Bratislava na ďalšie lekárske vyšetrenia, a preto bola
za doprovodu (eskorty) hliadky Obvodného oddelenia Policajného zboru Dunajská Lužná Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Senci prevezená do Nemocnice s poliklinikou Bratislava
a neskôr po skončení vyšetrení bola eskortovaná na Obvodné oddelenie Policajného zboru DunajskáLužná Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senci k realizácii ďalších potrebných procesných
úkonov. Poukázal na skutočnosť, že z Príkazu na nasadenie pohotovostného policajného útvaru odboru
poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. K.-A.-Y.-XX-XXX/XXXX zo

dňa 13. 07. 2016 jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že príslušníci pohotovostného
policajného útvaru Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave boli povinní vykonať služobný
zákrokaprekonaťprípadnémechanickézábranyvstupudocieľovéhopriestoruslužobnéhozákrokuvoči
podozrivej osobe, pričom na predmetný služobný zákrok bolo vyčlenených 9 policajtov, čo nepredstavuje
ani len polovicu počtu „kukláčov“ uvádzaného žalobcami 1/ a 2/, keď celý obsah predmetného „Príkazu

na nasadenie pohotovostného policajného útvaru odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislave č. K.-A.-Y.-XX-XXX/XXXX zo dňa 13. 07. 2016 bol
odporučený riaditeľom odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave
a schválený riaditeľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave. Poukázal na skutočnosť,
že žalobkyňa 1/ na Obvodnom oddelení Policajného zboru Dunajská Lužná Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Senci neuvádzala žiadne zdravotné ťažkosti, ktoré by bránili vykonaniu procesných

úkonov, tiež nepožiadala o odročenie jej výsluchu zo zdravotných alebo iných dôvodov, ale vypovedať
výslovnechcela,pričomjejvýsluchtrvaljednuhodinu,čopotvrdzujeajZápisnicaovýsluchupodozrivého
(žalobkyne 1/) zo dňa 20. 07. 2016 a odmietol jej tvrdenie, že „ako osoba trpiaca akútnou poruchou
zdravia“ nebola schopná realizovať svoje práva vyplývajúce z ustanovení § 85 ods. 5 a 6 Trestného
poriadku, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 16 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a vyslovil predpoklad,

že v prípade, ak by to tak skutočne pociťovala, tak by po skončení jej výsluchu dňa 20. 07. 2016 o
14.30 hod. neadresovala svojím spôsobom formu vyhrážky poverenému príslušníkovi PZ, že „všetku
svoju energiu a finančné prostriedky vynaloží na to, aby ho dostala z Policajného zboru.“ Žalovaný
vo svojom odvolaní ďalej opísal celý priebeh vykonaných úkonov, ktoré považuje odvolací súd za
zbytočné v tomto rozhodnutí uvádzať, keďže ich podrobne a nesmierne rozsiahlo opísal už vo svojich

písomných podaniach, ktoré sú súčasťou spisu. Vytkol súdu prvej inštancie, že napriek tomu, že vo
svojich písomných vyjadreniach, ako aj v ústnych prednesoch nesúhlasil s rozšírením žaloby žalobkyňou
1/ a toto namietal s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z., konajúci
súd sa s jeho argumentáciou nijakým spôsobom nevysporiadal a žalobu o žalobkyňou 1/ požadovaný
nároknanáhraduškodyrozšíril,čopovažujezanesprávneprávneposúdenievecisúdomprvejinštancie,

nakoľko zo žiadosti žalobcov 1/ a 2/ o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa
24. 04. 2017 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa 1/ sa domáhala od príslušného orgánu zaplatenia
skutočnej škody vo výške 1. 480 eur a nakoľko jej nárok nebol v rámci predbežného prerokovania
pred príslušným orgánom uspokojený, mohla sa svojou žalobou domáhať nároku na náhradu škody
len v rozsahu prerokovanej žiadosti, teda v rozsahu sumy predstavujúcej skutočnú škodu vo výške 1.

480 eur s tým, že v súvislosti s rozšírením žaloby v časti nároku žalobkyne 1/ o náhradu skutočnej
škody až na sumu 2. 020 eur súd prvej inštancie postupoval v rozpore s ustanovením § 16 ods. 4
druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z., a teda došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, avšak
sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a jeho právnym názorom o nepriznaní nároku na náhradu
skutočnej škody vo výške 2. 020 eur z dôvodu nepreukázania priamej a bezprostrednej príčinnej

súvislosti medzi policajným zásahom z roku 2016 a vzniknutou ujmou, resp. škodou. Nestotožnil sa s
tvrdením súdu prvej inštancie o splnení prvej zákonnej podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencie nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia
alebo zadržania a nesprávneho úradného postupu, a preto dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, tiež že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čo malo

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko má aj naďalej jednoznačne za preukázané,
že pri zadržaní a obmedzení osobnej slobody žalobcov 1/ a 2/ nedošlo k porušeniu procesných noriem
Trestného poriadku, nakoľko na ich zadržanie a obmedzenie osobnej slobody boli v plnej miere naplnené
všetky procesné predpoklady, keďže boli zadržaní v súlade s procesnými predpokladmi ustanovenými v
§ 85 ods. 1 Trestného poriadku a zároveň na základe predchádzajúceho súhlasu prokurátora Okresnej

prokuratúry Bratislava III udelenom dňa 20. 07. 2016 o 09.00 hod., pričom v žiadnom štádiu
trestného konania nebol zo strany príslušného nadriadeného orgánu konštatovaný nesprávny úradný
postup, tiež žiadne rozhodnutie vydané v predmetnom trestnom konaní nebolo zo strany príslušného
nadriadeného orgánu zrušené alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, a preto žiadne rozhodnutie a
rovnako ani úradný postup v predmetnom trestnom konaní nemožno považovať za nezákonné alebo

nesprávne, nakoľko žiaden na to oprávnený nadriadený orgán akýkoľvek rozpor so zákonom ani
nesprávnosť rozhodnutí a úradných postupov, ktoré vydaniu akéhokoľvek z rozhodnutí
bezprostredne predchádzali, nekonštatoval. Žalovaný vo svojom rozsiahlom odvolaní ďalej poukazoval
na predpoklady, ktoré musia byť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. splnené na vznik zodpovednosti štátu zaškodu s tým, že všetky predpoklady, protiprávny úkon, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný
postup, škoda alebo nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nimi, musia byť splnené kumulatívne,
avšak žalobcovia nijakým spôsobom nešpecifikovali rozhodnutie, ktoré považujú za nezákonné, a tiež

neoznačili orgán verejnej moci, ktorý údajné nezákonné rozhodnutie mal vydať, a preto je žaloba
žalobcov v tomto ohľade zmätočná a nejasná. Zdôraznil, že v predmetnom konaní je
dôležité správne vnímanie postavenia žalobcov 1/ a 2/, ktoré zastávali v trestnom konaní, nakoľko toto
determinovalo následné procesné úkony, ktoré boli voči nim v súlade so vzťahujúcimi sa ustanoveniami
Trestného poriadku realizované orgánmi činnými v trestnom konaní a tiež od tohto postavenia žalobcov

1/ a 2/ záviselo vydávanie, príp. nevydávanie rozhodnutí, pričom ich postavenie predstavuje imanentnú
časť tohto konania, nakoľko nemožno dávať na ujmu, resp. ťarchu orgánom činným v trestnom konaní,
že voči žalobcom postupovali ako k osobám podozrivým zo spáchania trestného činu a nie ako k
osobám obvineným zo spáchania trestného činu. Uviedol, že už vo svojich podaniach reflektoval na
právnu úpravu osoby podozrivej a osoby obvinenej a poukazoval na rozdiely v postavení týchto osôb
v rámci trestného konania, keď Trestný poriadok ako kódex trestného práva procesného jednoznačne

upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní v prípade osoby podozrivej, ako aj osoby obvinenej,
pričom medzi nimi rozlišuje a nestotožňuje ich, a preto orgány činné v trestnom konaní nemohli k
žalobcom 1/ a 2/ pristupovať ako k osobám obvineným, keďže im zo strany povereného príslušníka
PZ nebolo vznesené obvinenie, o to viac mu nemožno dávať na ujmu, že vo vzťahu k žalobcom
nebolo vydané žiadne rozhodnutie v súvislosti s ich zadržaním a obmedzením ich osobnej slobody, voči

ktorému by sa mohli účinne brániť a ktoré by následne mohlo byť zrušené alebo zmenené zo strany
nadriadeného orgánu práve z dôvodu nezákonnosti. Opätovne uviedol, že žalobcovia nemali postavenie
osoby obvinenej ani osoby obžalovanej, ale osoby podozrivej zo spáchania trestného činu a na základe
tohto postavenia im s poukazom na príslušné ustanovenia Trestného poriadku prináležali práva a
povinnosti a nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne 1/ vo vzťahu k odopretiu jej zákonom garantovaných

práv, nakoľko žalobcovia 1/ a 2/ mohli realizovať im patriace práva v zmysle Trestného poriadku, t.
j. práva prináležiace osobám podozrivým zo spáchania trestného činu s tým, že v prípade zadržania
osoby a následného obmedzenia jej osobnej slobody, orgány činné v trestnom konaní
nevydávajú žiadne rozhodnutie, uvedené sa realizuje formou zápisníc o zadržaní a obmedzení osobnej
slobody zadržanej podozrivej osoby, ktoré sú aj súčasťou pripojeného vyšetrovacieho spisu a

uvedený postup orgánov činných v trestnom konaní je a bol uskutočnený plne v súlade s
príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, preto nie je možné hovoriť o akejkoľvek nezákonnosti v
tomto smere a poukázal na obsah zápisníc o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby
zo dňa 20. 07. 2016, v ktorých je jednoznačne uvedené, že k zadržaniu a obmedzeniu
osobnej slobody žalobcov 1/ a 2/ došlo zo strany povereného príslušníka PZ až po predchádzajúcom

telefonickom súhlase dozor vykonávajúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III, ktorý bol
udelený dňa 20. 07. 2016 v čase o 9.00 hod., z čoho je zrejmé, že prokurátor vykonávajúci dozor
a dohľad nad dodržiavaním zákonnosti v rámci trestného konania vyslovil so zadržaním a následným
obmedzením osobnej slobody žalobcov 1/ a 2/ súhlas, čiže možno bez najmenších pochybností uviesť,
že nešlo o svojvoľné a zákon porušujúce či obchádzajúce realizovanie predmetného procesného úkonu

zo strany povereného príslušníka PZ. Uviedol, že z obsahu vyšetrovacieho spisu bez pochybností
vyplýva, že dozor vykonávajúci prokurátor sa s postupom povereného príslušníka PZ v plnej miere
stotožnil, nakoľko pri pravidelných kontrolách, resp. previerkach spisu tento procesný úkon, ako ani
žiaden iný, nebol zo strany prokurátora vytknutý ako úkon nesprávny alebo v rozpore so zákonom s tým,
že žiadna z vykonaných kontrol, t. j. kontrol vykonaných Okresnou prokuratúrou Bratislava III, ako aj

Krajskou prokuratúrou v Bratislave, nekonštatovala nezákonnosť zadržania a následného obmedzenia
osobnej slobody žalobcov 1/ a 2/, ani nerozporovala samotné uskutočnenie predmetného procesného
úkonu, a preto žalovaný názor súdu prvej inštancie uvedený v bode 42 na strane 11 odôvodnenia
napadnutého rozsudku nepovažoval za správny, nakoľko konajúci súd vlastne vytkol a dal mu na ujmu,
že voči žalobcom 1/ a 2/ nebolo vydané žiadne rozhodnutie o ich zadržaní a obmedzení ich

osobnej slobody, voči ktorému by sa mohli účinne brániť a ktoré by bolo možné ako nezákonné zrušiť
alebozmeniťpríslušnýmnadriadenýmorgánom,hociuvedenénepripúšťaanisamotnýTrestnýporiadok.
Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, ktorý mal prvú zákonnú podmienku pre priznanie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existenciu nezákonného rozhodnutia,
nezákonného zatknutia alebo zadržania a nesprávneho úradného postupu za preukázanú a splnenú, a

preto konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tiež že
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej. Uviedol, že má aj naďalej jednoznačne za preukázané, že pri zadržaní a obmedzení osobnej
slobody žalobcov 1/ a 2/ nedošlo k porušeniu procesných noriem Trestného poriadku, nakoľko na ichzadržanie a obmedzenie osobnej slobody boli v plnej miere naplnené všetky procesné predpoklady,
keďže boli zadržaní v súlade s procesnými predpokladmi ustanovenými v § 85 ods. 1 Trestného
poriadku a zároveň na základe predchádzajúceho súhlasu prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava

III udelenom dňa 20. 07. 2016 o 09.00 hod. s tým, že v žiadnom štádiu trestného konania nebol zo strany
príslušného nadriadeného orgánu konštatovaný nesprávny úradný postup, tiež žiadne rozhodnutie
vydané v predmetnom trestnom konaní nebolo zo strany príslušného nadriadeného orgánu zrušené
alebo zmenené pre jeho nezákonnosť, z čoho je zrejmé, že žiadne rozhodnutie a rovnako ani úradný
postup v predmetnom trestnom konaní nemožno považovať za nezákonné alebo nesprávne,

nakoľko žiaden na to oprávnený nadriadený orgán akýkoľvek rozpor so zákonom ani nesprávnosť
rozhodnutí a úradných postupov, ktoré vydaniu akéhokoľvek z rozhodnutí bezprostredne predchádzali,
nekonštatoval. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa 1/ v priebehu trestného konania podala množstvo
podaní, sťažností a podnetov na jeho rôzne útvary, ako aj na prokuratúru, tiež podala trestné oznámenie
na povereného príslušníka PZ, pričom odmieta tvrdenie, že by sa s jej podaniami a sťažnosťami
nezaoberal, ako aj jej tvrdenie, že v podstate ani jedna jej sťažnosť nebola z hľadiska trestného poriadku

vybavená, nakoľko to, že jeho orgány kontroly a tiež dozor vykonávajúci prokurátor podnety a sťažnosti
žalobkyne 1/ nevyhodnotili v súlade s jej názorom alebo presvedčením, t. j. nekonštatovali, že jej
sťažnosti boli opodstatnené, čím jej nedali za pravdu, nemožno bez ďalšieho automaticky tvrdiť, že
jeho postupom, ako aj postupom dozorujúceho prokurátora bol porušený zákon. Uviedol, že aj napriek
skutočnosti, že žalobcovia 1/ a 2/ neboli v postavení obvineného, poškodeného ani osoby zúčastnenej,

a teda sa nemohli v zmysle Trestného poriadku domáhať podaním žiadosti prokurátorovi o preskúmanie
postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, tak podali viacero podaní a sťažností, ktorými sa jeho
orgány kontroly v súlade so zákonom zaoberali a z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia 1/ a 2/ sa
mohli domáhať ochrany svojich práv a slobôd formou a spôsobom, ktoré pre nich ako osoby podozrivé
vyplývali expressis verbis z Trestného poriadku, pričom toto svoje právo aj náležite využili,

nakoľko podali viacero podnetov a sťažností, v dôsledku ktorých bol postup povereného príslušníka PZ,
ako aj dozor vykonávajúceho prokurátora viackrát prešetrovaný a posudzovaný nadriadenými orgánmi
kontroly jednak na úrovni žalovaného, ale aj na úrovni Krajskej prokuratúry v Bratislave či dokonca
na úrovni Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pričom žiaden na to oprávnený orgán kontroly
nekonštatoval akýkoľvek rozpor so zákonom, akúkoľvek nesprávnosť úradných postupov orgánov

činných v trestnom konaní či zásah do práv a slobôd jednotlivcov a skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/
neboli v postavení osoby obvinenej, a teda sa nemohli v zmysle § 210 Trestného poriadku domáhať
prešetrenia postupu policajta, nemôže byť jemu na ujmu, nakoľko orgány činné v trestnom konaní
postupovali príkro v súlade so zákonom. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej opísal výsledky všetkých
podaní a podnetov žalobcov 1/ a 2/, ktoré sa týkali predmetnej trestnej veci s tým, že závery vykonaných

kontrol bezprostredne súvisia s posúdením otázky prípadnej existencie prvej zákonnej podmienky pre
priznanie nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
t. j. existencie nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia
osobnej slobody a nesprávneho úradného postupu a skonštatoval, že všetky podania a sťažnosti
žalobcov 1/ a 2/ vzťahujúce sa na postupy povereného príslušníka PZ a ďalších zasahujúcich

príslušníkov Policajného zboru, ktoré viedli k dôkladnému a objektívnemu
prešetreniu nimi tvrdených skutočností príslušnými orgánmi kontroly žalovaného, boli vyhodnotené ako
neopodstatnené, pričom kontroly vykonané na základe sťažností a podnetov žalobcov 1/ a 2/ odborom
kontroly Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave a sekciou kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nekonštatovali porušenie všeobecne záväzných právnych

predpisov ani interných predpisov a zo súvisiaceho spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že
v žiadnom štádiu trestného konania č. ČVS: Y.-XXX/DL-B.-XXXX nebola konštatovaná nesprávnosť
akéhokoľvek z postupov povereného príslušníka PZ nadriadeným dozorujúcim prokurátorom, ako ani
nezákonnosť akéhokoľvek z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania a žiaden z postupov
povereného príslušníka PZ nebol nadriadeným dozorujúcim prokurátorom zrušený pre nesprávnosť

alebo nezákonnosť, a preto možno jednoznačne uviesť, že celé trestné konanie vedené na Obvodnom
oddelení Policajného zboru Dunajská Lužná pod č. ČVS: Y.-XXX/DL-B.-XXXX bolo realizované plne v
súlade s ustanoveniami príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov,
teda bolo zákonné. V súvislosti s existenciou údajného nesprávneho úradného postupu
povereného príslušníka PZ dodal, že trvá na svojom právnom názore uvedenom vo všetkých jeho

písomných vyjadreniach, ako aj ústnych prednesoch na pojednávaniach, že na uvedené je nevyhnutné
aplikovať § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a preto možno vychádzať len z výsledkov vybavenia
žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, resp. povereného príslušníka prokurátorom
tak, ako to bolo v predmetnom prípade. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným vbode 49 a 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z., ktoré jednoznačne konštatuje, že pri titule, ktorým je nesprávny úradný postup je
možné vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadostí o preskúmanie postupu vyšetrovateľa PZ alebo

povereného príslušníka PZ prokurátorom, pričom výsledkami vybavenia žiadostí o preskúmanie postupu
polície prokurátorom je súd v konaní o náhradu škody viazaný, nakoľko súd v civilnom konaní nie
je oprávnený svojou činnosťou posudzovať zákonnosť, nezákonnosť alebo správnosť, nesprávnosť
úradných postupov, t. j. súd v konaní o náhradu škody nedisponuje právomocou sám si vyhodnocovať
zákonnosť postupov orgánov činných v trestnom konaní, nakoľko súd na to neoprávňuje Trestný

poriadok ani iný všeobecne záväzný právny predpis, avšak v predmetnom prípade si súd sám vyhodnotil
a posúdil správnosť a zákonnosť postupov orgánov činných v trestnom konaní a na
základe vlastnej úvahy dospel k záveru o existencii nezákonného zadržania a
nesprávneho úradného postupu, a preto konal a postupoval v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z.,
čím dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na predmetný prípad sa dali aplikovať závery

Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 12. 03. 2013, sp. zn. 2Co/363/2011, nakoľko v prípade
žalobcov 1/ a 2/ boli dozor vykonávajúci prokurátor, jemu nadriadený prokurátor, ako aj Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, plne oboznámení s obsahom vyšetrovacieho spisu a predmetným
prípadom. Za absurdný označil žalovaný záver súdu prvej inštancie, že škoda vzniknutá žalobcom je
v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s konaním dozorujúceho prokurátora, ktorým má byť

udelenie súhlasu na zadržanie žalobcov s tým, že nebolo možné posúdiť, akou mierou sa na vzniku
škody podieľali príslušníci PZ tým, že mali poskytnúť dozor vykonávajúcemu prokurátorovi nepravdivé
alebo zavádzajúce informácie, nakoľko žiadne podanie či sťažnosť žalobcov nebola vyhodnotená ako
opodstatnená, žiadna vykonaná kontrola, či na úrovni okresnej, krajskej či Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky nekonštatovala ani len minimálne pochybenie či rozpor so zákonom, avšak s

touto argumentáciou sa súd nijakým spôsobom nevysporiadal a vôbec ju nebral do úvahy, dokonca
bola zo strany konajúceho súdu zignorovaná. Uviedol, že dozor vykonávajúci prokurátor bol riadne
oboznámený so spisom, ako aj s postupmi povereného príslušníka PZ, ktorý s ním procesné úkony
vždy zodpovedne skonzultoval, takže nemožno hovoriť ani o akejkoľvek svojvôli orgánov činných v
trestnom konaní, nakoľko poverený príslušník PZ sa plne pridržiaval pokynov dozorujúceho prokurátora

a tieto rešpektoval, pričom dozorujúci prokurátor mal vedomosť aj o zadržaní a obmedzení osobnej
slobody žalobcov 1/ a 2/, resp. tento procesný úkon s ním poverený príslušník PZ riadne odkonzultoval
a prokurátor naň dal svoj predchádzajúci súhlas, ktorý následne vlastnoručne potvrdil, keď nemožno
hovoriť o nezákonnosti postupu povereného príslušníka PZ, ale ani dozor vykonávajúceho
prokurátora len preto, že s predmetným úkonom žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasili, t. j. uvedené automaticky

nemôže zakladať nezákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní. Namietol, že ak súd v
priebehukonaniadospelkzáveru,žepríčinouvznikuškodyjepochybenieprokurátora,takmalkonaťako
s procesne spôsobilým orgánom štátu aj s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a na náhradu
škodyzaviazaťtenorgánverejnejmoci,ktorýmalškoduspôsobiťsvojímprípadnýmpochybením,apreto
konanie trpí vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne právne posúdenie veci konajúcim súdom,

dôsledkom čoho je nesprávne rozhodnutie vo veci samej. K údajnej škode a príčinnej súvislosti uviedol,
že naďalej má skutočnú škodu a jej výšku a príčinnú súvislosť medzi údajným nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zadržaním a nesprávnym úradným postupom a skutočnou škodu za nepreukázané a
nesúhlasil so záverom, že hlavnou a bezprostrednou príčinou zhoršenia zdravotného stavu žalobkyne
v tomto období bolo jej zadržanie, keďže nie je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

dospieť k predmetnému názoru bez toho, aby sa k zdravotnému stavu žalobkyne 1/ vyjadril odborník, t.
j. psychiater a nakoľko návrh žalobkyne 1/ na vykonanie dokazovania oboch jej ošetrujúcich psychiatrov,
súčasného ako aj predchádzajúceho, nebolo možné uskutočniť z dôvodu, že obe ošetrujúce lekárky
svoju účasť na pojednávaní za účelom ich výsluchu ospravedlnili, nie je zrejmé, na základe akých
relevantných skutočností súd dospel k predmetnému názoru, nakoľko ani súd, ani žalovaný a

dokonca ani žalobkyňa 1/ nie sú spôsobilí odborne posudzovať jej zdravotný stav. Nestotožnil sa s
tvrdením, že vyšetrenia žalobkyne 1/ u psychiatra v júli a septembri 2016 nasledovali v primeranom
časovom odstupe po policajnom zásahu, nakoľko súd prvej inštancie nijakým spôsobom nešpecifikoval,
čo znamená „v primeranom časovom odstupe“ a navyše tento časový horizont stanovil sám
na základe vlastného posúdenia, len na základe predložených lekárskych správ a bez akéhokoľvek

odborného vyjadrenia ošetrujúceho psychiatra, a preto postup súdu prvej inštancie nebol správny,
nakoľko dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Nesúhlasil s tvrdením
súdu prvej inštancie, že v konaní boli preukázané náklady na znalecký posudok, nakoľko faktúra zavypracovanie znaleckého posudku fakturovaná znalcom RNDr. Ivanom Šaríkom č. 3/2016 vo výške 870
eur sama o sebe hodnoverne a objektívne nepreukazuje, že táto suma bola aj skutočne žalobcami
1/ a 2/ vyplatená, resp. že skutočne došlo k zmenšeniu ich majetku o predmetnú

sumu, keďže príjmový pokladničný doklad č. 1/2016 zo dňa 02. 05. 2016, ktorý je súčasťou príloh k
podanej žalobe, vystavený na sumu vo výške 300 eur má preukazovať zaplatenie zálohy žalobcami
1/ a 2/ za vypracovanie predmetného znaleckého posudku, pričom suma vo výške 570 eur, ktorú
má žalobcom zaplatiť a ktorá predstavuje rozdiel medzi sumou za vypracovanie znaleckého posudku
vo výške 870 eur a údajne zaplatenou zálohou za jeho vypracovanie vo výške 300 eur, v konaní

preukázaná nebola, keď svedecká výpoveď aj čestné vyhlásenie T.. J. Š. o údajnej úhrade sumy za
vypracovanie predmetného znaleckého posudku v plnej výške 870 eur sú ako dôkaz nepostačujúce,
nakoľko nepreukazujú skutočnú úhradu tejto sumy, ktorú bez akýchkoľvek pochybností môže preukázať
výlučne výpis z účtu, resp. doklad o uhradení sumy. K nemajetkovej ujme a
príčinnej súvislosti uviedol, že má nemajetkovú ujmu a jej výšku a príčinnú súvislosť medzi údajným
nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním a nemajetkovou

ujmou naďalej za nepreukázané a namietol, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevysvetlil,
prečo má za to, že len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
v odôvodnení napadnutého rozsudku absentujú dôvody, na základe ktorých súd takto rozhodol a
podľa akých kritérií uvedené posúdil, a preto považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a
nedostatočne odôvodnený. Uviedol, že trvá na svojom názore, že žalobcovia nepreukázali existenciu

nemajetkovej ujmy, tobôž nie jej výšku, neuniesli dôkazné bremeno v tejto súvislosti, nakoľko nimi
predložené listinné podklady nepredstavujú dôkaz spôsobilý preukázať existenciu nemajetkovej ujmy
a výsluchmi nimi navrhnutých svedkov T. P. Q. nepreukázali žiadne dôležité a konkrétne skutočnosti,
ktoré by mali vplyv na rozhodnutie súdu, čo jednoznačne konštatoval aj súd prvej inštancie v bode
31 na strane 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku, na základe čoho naďalej považuje ich súdom

povolené výsluchy za úplne zbytočné a nehospodárne s tým, že nemajú žiaden nárok na náhradu
škody ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko nepreukázali kumulatívne splnenie
zákonných podmienok pre ich priznanie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a zotrval na svojom názore,
že zo strany žalobkyne 1/ ide o špekuláciu, keďže svoj dlhodobo nepriaznivý
zdravotný stav zneužíva ako prostriedok na preukázanie údajne utrpenej ujmy v súvislosti s policajným

zásahom z roku 2016, keď ani len plač na pojednávaní nie je dôkazom spôsobilým preukázať údajne
utrpenú ujmu. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne aplikoval ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti na prípad žalobcov 1/ a 2/ tak, ako to vyslovene
konštatoval v bodoch 60, 61 a 65 na stranách 14 až 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko sa
domáhali náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., nedomáhali sa poskytnutia

primeranéhofinančnéhozadosťučineniažalobouoochranuosobnostivzmysle§11anasl.Občianskeho
zákonníka, pričom uvedené právne úpravy nie je možné kombinovať a zamieňať si ich aplikáciu,
nakoľko obe disponujú vlastným režimom úpravy, a preto nesprávnou aplikáciou predmetných právnych
úprav dospel súd k nesprávnemu posúdeniu veci, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej. Poukázal na skutočnosť, že v konaniach o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka štát nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko nemôže byť zdrojom zásahu
do osobnostných práv jedinca a keďže súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcov 1/ a 2/ na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, avšak títo
sa žalobou domáhali náhrady nemajetkovej ujmy podľa špeciálneho zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý
disponuje samostatnou právnou úpravou náhrady nemajetkovej ujmy, tak súd rozhodol ultra petitum, čím

postupoval v rozpore so zásadou rovnosti zbraní a na základe uvedených skutočností v tomto konaní
vzniesol námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie (rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 5Co/248/2017 zo dňa 12. 12. 2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/329/2017
- 188 zo dňa 03. 04. 2019). Namietol, že nie je ani zrejmé, základe čoho súd dospel k záveru, že
policajný zásah z roku 2016 bol spôsobilý vyvolať traumu, malo zastrašujúci účinok a malo výrazný

negatívny dopad na zdravie, spoločenský aj rodinný život žalobcov 1/ a 2/, keď vykonaným dokazovaním
predmetné skutočnosti preukázané neboli a rovnako nebola preukázaná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť medzi policajným zásahom a problémami žalobkyne 1/, čo konštatoval aj súd prvej
inštancie, keď žalobca 2/ dokonca ani len neuviedol, prečo sa tiež domáha náhrady nemajetkovej ujmy,
nevedel zásahy a „traumu“ objasniť, len sa „pripojil“ k ujme svojej manželky, a preto uvedené nie je

nespôsobilé vyvodiť akýkoľvek záver o spôsobenej ujme, nakoľko aj výsluchom samotných žalobcov 1/ a
2/ vyplynulo množstvo nejasností, nezrovnalostí a pochybností, na základe čoho nie je objektívne možné
konštatovať, že obaja nejakú ujmu vôbec utrpeli. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa 1/ nemohla byť
skompromitovaná v pre ňu citlivej oblasti ochrany životného prostredia, nakoľko jej občianske združenieaj naďalej fungovalo, avšak ako vyplynulo z dokazovania, v súvislosti s ochranou životného
prostredia mala problémy a ťažkosti aj pred zásahom, keďže obyvatelia obce príliš neakceptovali jej
aktivity, pričom sama uviedla, že ochrana životného prostredia rozdelila obyvateľov na dve skupiny,

takže akýkoľvek priamy a bezprostredný súvis medzi policajným zásahom a údajnou kompromitáciou
žalobkyne 1/ rade je absolútne vylúčený. Žalovaný sa výrazne ohradil voči záverom súdu prvej inštancie,
ktorými opätovne vyhodnocoval a posudzoval výsledky kontrol vykonaných v súvislosti s podaniami
žalobcov 1/ a 2/ jeho orgánmi kontroly, ako aj prokuratúry, pričom postup orgánov verejnej moci, na
činnosť ktorých súd nemá žiaden dosah, vyhodnotil ako „nedôsledný a formálny“, nakoľko v civilnom

konaní nedisponuje právomocou posudzovať proces i výsledky vykonaných kontrol (je viazaný iba
ich závermi), keďže súd vychádzal len z podaní žalobkyne 1/ a výsledkov vykonaných kontrol, nebol
riadne oboznámený s celým postupom a už vôbec nie so súvisiacim spisovým materiálom a jednak,
konajúci súd svoju predmetnú úvahu žiadnym zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom nevysvetlil,
a preto sú prijaté závery prekročením právomoci súdu, vyplývajú z nedostatočne zisteného skutkového
stavu, súd nesprávne právne vec posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Vytkol súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, nakoľko nijakým spôsobom neuviedol,
akým spôsobom posúdil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, na základe akých skutočností
dospel k predmetnej sume, nijakým zrozumiteľným, vyčerpávajúcim a preskúmateľným spôsobom ju
nezdôvodnil, čím konanie postihol inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/329/2017 - 188 zo dňa 03. 04. 2019 a č.

k. 15Co/26/2017 - 127 zo dňa 16. 01. 2019 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4 Cdo 171/20005 zo dňa 27. 04. 2006, zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn. 6 MCdo
15/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo 145/2011 zo dňa 12. 12.
2012). Uviedol, že samotné predloženie súvisiaceho vyšetrovacieho spisu Okresnému súdu Bratislava
III nepostačovalo na celkové a objektívne posúdenie všetkých okolností, ktoré sa predmetnej veci týkajú

a zotrval na svojich návrhoch na doplnenie dokazovania tak, ako boli súdu prvej inštancie opakovane
predložené, avšak súd nepovažoval ich vykonanie za potrebné, s čím sa vôbec nestotožnil a poukázal
na príkry nepomer vykonaných dôkazov zo strany žalobcov 1/ a 2/ a z jeho strany,
ktorému nebolo umožnené podporiť svoje tvrdenia a vyvrátiť zavádzajúce a účelovo
prekrútené skutočnosti zo strany žalobcov 1/ a 2/, pričom takýmto postupom súdu došlo k porušeniu

princípu rovnosti zbraní a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na
skutočnosť, že viaceré tvrdenia žalobcov 1/ a 2/ vychádzajú z procesných úkonov, ktorých sa zúčastnili
lenoniazasahujúcipríslušníciPolicajnéhozboru,tiežpopisovanieúdajných„nadštandardných“vzťahov
medzi povereným príslušníkom PZ a oznamovateľom, údajne vyslovené zákazy a príkazy zasahujúcimi

príslušníkmi Policajného zboru na adresu žalobcov 1/ a 2/, vyvíjaný psychický tlak, svojvoľné konanie
povereného príslušníka PZ, údajné rozširovanie informácií o plánovanom uskutočnení prehliadky iných
priestorov a pozemkov políciou, neprimerané správanie sa zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru
na mieste procesného úkonu, ako aj pri eskorte za účelom ošetrenia žalobkyne 1/, či výsluchu priamo na
Obvodnom oddelení Policajného zboru v Dunajskej Lužnej, prípadne zámerné ignorovanie požiadaviek

a návrhov žalobcov 1/ a 2/ povereným príslušníkom PZ priamo pri odberoch vzoriek vody a pôdy a iné, sú
tvrdenia, ktorých pravdivosť spochybňuje, teda uvedené tvrdenia považuje za nepreukázané a nijakým
dôkazom nepodložené s tým, že za dôležité považuje to, aby vo vzťahu k týmto tvrdeniam žalobcov
1/ a 2/, pre bližšie ozrejmenie a popísanie skutkového stavu, vzájomného správania sa jednotlivých
zúčastnených osôb na predmetnom úkone, správania sa zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru

k žalobcom, ako aj špecifikovanie údajných vzťahov a prepojení medzi povereným
príslušníkom PZ a oznamovateľom a skutočnosť, či došlo k údajnému odtajneniu plánovaného
výkonu prehliadky iných priestorov a pozemkov políciou, súd prvej inštancie povolil výsluch zasahujúcich
príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru v Dunajskej Lužnej, ako aj odborných pracovníkov
zúčastnených na predmetnom procesnom úkone a vykonávajúcich odber vzoriek vody a pôdy, a to K..

W. S. (W. W.Í. Y. Y. W. F. R.), W.. V.P. A. (M. C. Č. T. B. Ú. P. Y. D. Y. Y. W. F. R.), N.. V. Q. (T. L. Y.
W. F. R.Á.), W.. V. Q. (T. L. Y. W. F. R.), K.. Q.. V. V.Z. (M. C. Č. W. W. Y. W. F. R., M. B.P. M. Y. K. W.
Okresného T. W.S. D. A. X), T.. Q. M. (V. pre V. P. C., B. Z. B.R.. B..T..Y..), J.. V. A. (M.-M. W., M. Ú.
M.S. S.), V.. P. C. (M.-M. W., M. Ú.B. M. S.) P. B. K. (C. M. M., M.Ý. Ú. M. S.). Uviedol,
že subjektívne problémy sú nemerateľné, sú len pocitom pacienta, čím je nemožné ich objektivizovať,

pričom vychádzajúc z lekárskych nálezov od súčasného ošetrujúceho psychiatra je zrejmé, že psychické
problémy žalobkyňa 1/ viaže aj na bežné životné situácie a svoju ujmu neviaže výlučne na
policajný zásah v roku 2016, čím rozporuje priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť
medzi policajným zásahom a údajne utrpenou ujmou žalobkyne 1/ s tým, že v predmetných správachabsentuje údaj o liečbe vysokého krvného tlaku, aj napriek tomu, že na centrálnom príjme v Ružinovskej
nemocnici bola žalobkyni 1/ primárne poskytnutá liečba na zníženie vysokého krvného tlaku a poukázal
na to, že osobám v tomto veku prirodzene pribúdajú zdravotné problémy, čím vylučuje priamu

a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nimi a udalosťou z roku 2016, ktorá má byť jedinou príčinou
vzniku jej problémov, ako starých aj nových.
3.
Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že navrhujú napadnutý rozsudok
potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100

%, nakoľko je zrejmé, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným sú len všeobecným vymenovaním
písmen § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku a ďalej v texte odvolania nie sú uvedené žiadne
skutočnosti, ktoré by uvedené dôvody odôvodňovali, resp. niektoré dôvody vôbec nie sú v texte
odvolania ďalej spomenuté, a preto nie je jasné, pre ktoré odvolacie dôvody je odvolanie podané s tým,
že argumentácia žalovaného týkajúca sa akejsi vady konania, porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie alebo odklonu od rozhodovacej praxe, je opäť len všeobecnou argumentáciou aplikovateľnou v

rámci akéhokoľvek konania, nakoľko žalovaný nepoukazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by
jeho závery odôvodňovali ani nepredložil rozhodnutia, z ktorých by vyplýval akýkoľvek odklon súdu od
rozhodovacej praxe. Poukázali na skutočnosť, že nie je preto rovnako vôbec zrejmé, v čom konkrétne
žalovaný vidí pochybenie súdu, resp. čo konkrétne podľa jeho názoru nie je dostatočne odôvodnené
alebo akými jeho relevantnými argumentami sa súd nezaoberal, pričom v odvolaní nie je uvedená

ani jedna skutočnosť, ktorá by bola odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, nakoľko súd prvej inštancie správne právne vec posúdil a na základe predložených dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, odôvodnenie rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, pričom
súd jasne a zrozumiteľne uvádza všetky skutočnosti vyžadované § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Uviedli, že žalovaný pri opise skutkových okolností opomenul to najpodstatnejšie,

a síce spomenúť skutočnosť, že na ich zadržanie a obmedzenie osobnej slobody neexistoval žiadny
dôvod a rovnako neexistoval žiadny dôvod na nasadenie príslušníkov PPÚ a žiadny dôvod na nich
namieriť čo i len jedinú zbraň, keď na ich zadržanie navyše neboli splnené ani podmienky v zmysle
§ 85 ods. 1 a ani ods. 2 Trestného poriadku, pričom dôvodnosť takéhoto postupu žalovaný doteraz
nijakým spôsobom nevysvetlil. Namietli, že nielenže neexistoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý bv

odôvodňoval či už začatie trestného stíhania alebo akýkoľvek ďalší postup, ktorý sa v danej veci
urobil, ale polícia úplne odignorovala dôkaz, ktorý údajné spáchanie prečinu úplne vyvrátil a ktorý
mala k dispozícii mesiace pred zásahom zo dňa 20. 07. 2016, ktorým bola Odpoveď zo dňa 09. 12.
2015, ktorú Okresný úrad Senec, odbor starostlivosti o ŽP, zaslal ORPZ v Senci, OOPZ Dunajská
Lužná ako odpoveď na jeho žiadosť o poskytnutie súčinnosti. Zdôraznili, že k údajnému trestnému

činu malo v zmysle uznesenia o začatí trestného stíhania prísť v období od mesiaca august 2014
do dňa 12. 10. 2015 a teda 9 mesiacov pred zásahom polície na ich pozemku dňa 20. 7. 2016, a
preto je zarážajúce, že taký neodkladný úkon sa uskutočnil po takom dlhom čase po začatí trestného
stíhania. Uviedli, že na str. 22 odvolania žalovaný v poslednom odseku ospravedlňuje neexistenciu
dôvodov väzby tým, že zápisnica o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby bola po

formálnej stránke úplná a zdôraznili, že je úplne bezpredmetné, čo táto zápisnica má obsahovať alebo
čo obsahovala, nakoľko súd žalovanému vytýkal, že vecne neodôvodnil konkrétny dôvod väzby, keď
žalovaný mohol tieto údajné dôvody, resp. skutočnosti, na základe ktorých mal za to, že existovala
dôvodná obava, uviesť priamo na pojednávaní alebo preukázať akýmkoľvek iným spôsobom, avšak
doteraz tak neurobil, a preto je nepochybné, že skutočnosti odôvodňujúce postup orgánov činných v

trestnom konaní neexistovali, pričom práve v tom spočíva svojvoľnosť konania kompetentných orgánov.
Poukázali na § 71 ods. l Trestného poriadku, ktorý umožňuje zobrať obvineného do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a
z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že..., pričom nielenže

doteraz zistené skutočnosti nenasvedčovali spáchaniu skutku (keďže sa tieto skutočnosti mali zistiť
práve odberom vzoriek pôdy a vody zo dňa 20. 07. 2016), ale neexistovali ani žiadne
skutočnosti, z ktorých by vyplývala dôvodná obava v zmysle 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
navyše s prihliadnutím na presne ohraničený čas spáchania údajného skutku a toľko mesiacov pred
ich zadržaním a presne tieto konkrétne skutočnosti alebo konanie páchateľa, z ktorých by dôvodná

obava vyplývala, žalovaný nepreukázal. Za absurdné považovali odôvodňovať dôvody väzby tým, že v
zápisnici bol predsa odcitovaný § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a preto sa má zato, že dôvod
väzby existoval, nakoľko však neexistoval žiadny z dôvodov väzby, ich zadržanie tak bolo vykonané
v rozpore so zákonom. V súvislosti s celým bodom II. odvolania, ktorý sa týka rozšírenia žaloby včasti nároku na náhrady skutočnej škody a celým bodom IV odvolania, ktorý sa týka škody a príčinnej
súvislosti poukázali na skutočnosť, že v časti náhrady skutočnej škody bol žalovaný v plnom rozsahu
úspešný, nakoľko súd v tejto časti žalobu zamietol, a preto je argumentácia žalovaného irelevantná a

zbytočne mätúca už aj tak zmätočné odvolanie. K bodu III. odvolania uviedli, že rovnako nadbytočné
a zmätočné tak vyznie aj rozsiahla argumentácia žalovaného týkajúca sa neexistencie nezákonného
rozhodnutia uvádzaná v tomto bode odvolania, nakoľko z odôvodnenia rozsudku je predsa zrejmé,
že škoda, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, bola spôsobená
nezákonným zadržaním a nesprávnym úradným postupom, keďže súd v odôvodnení

rozsudku (bod 41. a 42.) jasne uvádza, že nebolo vydané žiadne rozhodnutie, proti ktorému by sa mohli
účinne brániť. Uviedli, že odôvodnenie odvolania nabáda si myslieť, že žalovaný odôvodneniu rozsudku
neporozumel, čo bude pravdepodobne hlavným dôvodom zmätočnosti a rozsiahlosti odvolania, keďže
súd žalovanému v bode 42 rozsudku predsa nevytýka ani mu nedáva na ujmu, že nebolo vydané žiadne
rozhodnutie, ale iba konštatuje, že nemôže uznať námietku žalovaného, že sa nebránili, a to preto, že
sa logicky brániť ani nemohli, avšak táto skutočnosť vplyv na rozhodnutie súdu nemala. Poukázali na

skutočnosť, že súd sa len vyporiadaval s námietkami strán sporu a po tom, čo ustálil, že nezákonné
rozhodnutie neexistovalo (keďže žiadne napadnuteľné rozhodnutie vydané nebolo a ani vydané byť
nemohlo), mohol sa zamerať na sporné argumenty tykajúce sa existencie nezákonného zadržania
a nesprávneho úradného postupu, a preto je aj táto argumentácia žalovaného irelevantná a úplne
nadbytočná, nakoľko uvedené konštatovanie súdu je na prospech práve žalovanému. Za nedôvodnú

považovali aj argumentáciu žalovaného na strane 24 odvolania, kde poukazuje na to, že za ministerstvo
mala konať Generálna prokuratúra, keďže súd dospel k záveru, že príčinou vzniku škody je najmä
pochybenie prokurátora, nakoľko to bolo predsa práve Ministerstvo vnútra SR, kto vo veci začal konať
ako prvý a bolo to práve Ministerstvo vnútra, kto na pojednávaní dňa 06. 11. 2018 (čas 11 minút a 25 sec.
až 57 sec. zvukového záznamu z pojednávania) na otázku súdu: „...vzhľadom na to, že Vy sa vyjadrujete

teda alebo odôvodňujete ten postup aj tým že vlastne prokurátor všetko odsúhlasil, Vy sa teda cítite
ako Ministerstvo kompetentné konať v tomto spore?", odpovedá Ministerstvo vnútra SR jasne: „Áno”, a
napriek tomu zaslal súd následne žalobu na vyjadrenie aj Generálnej prokuratúre, ktorá trvala na tom,
aby súd ako so žalovanou aj ďalej konal len so Slovenskou republikou v zast. Ministerstvom vnútra SR
„.... nakoľko prokurátor sám v ich trestnej veci nevydal žiadne rozhodnutie, ani osobne nevykonal žiadny

procesný úkon, keďže na vykonanie prehliadky dňa 20. 07. 2016 a na ich zadržanie prokurátor nedal
záväzný pokyn a pri žiadnych procesných úkonoch s nimi ako so zadržanými podozrivými osobami, sa
prokurátor ani osobne nezúčastnil". Poukázali na skutočnosť, že uvedenú problematiku navyše riešili
už v čase prerokovania ich žiadosti na náhradu škody, ktorú adresovali práve Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky a už v žalobe poukazovali na to, že Generálna prokuratúra žiadosť postúpila na

prerokovanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky s tým, že Ministerstvu vnútra
prostredníctvom listu zo dňa 25. 06. 2017 navrhli, aby prešetrilo skutočnosti, na základe ktorých k
postúpeniu prišlo a podľa výsledku ich žiadosť prorokovalo alebo postúpilo príslušnému orgánu, avšak
na tento list Ministerstvo vnútra SR a rovnako ani Generálna prokuratúra SR nereagovali a ich žiadosť zo
dňa24.04.2017prerokovaloMinisterstvovnútraSR,ktoréjuposúdiloakonedôvodnú,avšakbezohľadu

na uvedené je v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v tomto spore ako žalovaný pasívne legitimovaný
štát, keď vzhľadom k tomu, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa
24. 04. 2017 prerokovalo Ministerstvo vnútra SR, je potrebné ako orgán konajúci v mene štátu označiť
Ministerstvo vnútra SR. V súvislosti s bodom V. odvolania týkajúcim sa nemajetkovej ujmy a príčinnej
súvislosti opätovne poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20. 01. 2016,

sp. zn. 30 Cdo/2865/2015, kde súd v odôvodnení konštatoval, že v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci sa vznik nemajetkovej ujmy spravidla nepreukazuje, keď
sa v konaní obvykle iba zisťuje, či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla
cítiť poškodenou, pričom je nespochybniteľné, že udalosti, ktoré dňa 20. 07. 2016 museli prežiť, mali
práve takýto charakter, a je absurdné, že žalovaný popiera, že by im týmto zásahom mohla vzniknúť

akákoľvek ujma a že by sa mohli cítiť dotknutí, resp. že tieto skutočnosti nepreukázali, nakoľko vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu nie je pochýb o tom, že by sa v takomto postavení mohla rovnako
cítiť dotknutou akákoľvek iná osoba. Uviedli, že na základe uvedených skutočností a preukázaných
faktov nemožno pochybovať o závažnej ujme, ktorú v dôsledku týchto udalostí utrpeli
a o jej následkoch, ktoré ich budú sprevádzať do konca života, pričom náhrada nemajetkovej ujmy

je len zanedbateľným zadosťučinením v porovnaní s krivdou a hanbou, ktorú týmto utrpeli. Odmietli
žalovaným opätovne prekrúcané skutočnosti v súvislosti s dostatočnosťou konštatovania porušenia
ich práva prezentované na str. 27 odvolania s tým, že sa opakovane v konaní vyjadrili, že akákoľvek
finančná náhrada je len malou kompenzáciou ich ujmy, a z toho dôvodu sa vyjadrili, že im prioritnenešlo o výšku tejto náhrady, ktorú nechali na posúdenie súdu. Poukázali na opätovné zavádzanie zo
strany žalovaného, ktorý na strane 28 odvolania poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 5Co/284/2017 zo dňa 12. 12. 2017, nakoľko skutkový stav v uvádzanom konaní nemožno

aplikovať v tomto konaní, nakoľko nebol ani len obdobný, keďže sa v ňom žalobca podanou žalobou
domáhal práve ochrany osobnosti a nešlo o žalobu podľa zákona č. 514/2003
Z. z. ako v ich prípade s tým, že ich nárok súd posudzoval podľa zákona č.
514/2003 Z. z. a skutočnosť, že v rámci odôvodnenia súd poukázal aj na ustanovenia upravujúce
ochranu osobnosti nespôsobuje automatickú zmenu žaloby a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného. Uviedli, že rovnako absurdne vyznieva aj poukazovanie na súbor rozhodnutí iných súdov,
kde žalovaný zvýrazňuje vety, ktoré samé osebe sú vo svojej podstate správne, ale nijak nesúvisia s
týmto konaním, nakoľko nepoznáme jednotlivé skutkové okolnosti týchto prípadov a žalovaný ich ani
nijakým spôsobom nešpecifikoval. Namietli, že nie je pravdou, čo namieta žalovaný, že súd nijakým
spôsobom neuviedol, resp. nezdôvodnil, akým spôsobom posúdil výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, keď na strane 16 rozsudku, v bodoch 67, 68, 69, 70 a 71 jasne a podrobne uvádza, s ohľadom

na aké skutočnosti a na základe akých kritérií určil výšku náhrady nemajetkovej ujmy, a preto nie je
možné hovoriť o akejkoľvek voľnej úvahe, ľubovôli alebo nepreskúmateľnosti, ktorú napriek očividnému
opaku žalovaný namieta. V súvislosti s bodom VI. odvolania opätovne poukázali na to, že zo strany
žalovaného ide pravdepodobne o neporozumenie odôvodnenia rozsudku, nakoľko súd pri rozhodovaní
o ich nároku totiž vôbec neprihliadal na ich vyjadrenia týkajúce sa správania príslušníkov polície, keďže

v bode 30 rozsudku jasne uvádza, že na rozhodnutie mu postačovalo zistenie, že ošetrenie žalobkyne
v nemocnici sa uskutočnilo v bezprostrednej blízkosti dvoch príslušníkov OO PZ, a z rovnakého dôvodu
nebol vykonaný ani výsluch ostatných navrhovaných svedkov. Poukázali na skutočnosť, že to, že
sa zásah vykonal, že naň boli nasadení ozbrojení príslušníci PPÚ, že boli zadržaní a že žalobkyňa
bola eskortovaná do nemocnice z dôvodu akútnej stresovej reakcie, totiž jasne vyplývalo z dôkazov

predložených samotným žalovaným a navyše tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné a nebolo
pritom vôbec dôležité, kto komu a čo povedal a súd na to pri rozhodovaní vôbec neprihliadal, a preto
je logické, že dôkazy navrhované žalovaným súd nevykonal, nakoľko tieto mali len ozrejmiť a popísať
vzájomné správanie sa zúčastnených osôb, z dôvodu ktorého nemohlo prísť ani k porušeniu princípu
rovnosti zbraní alebo práva na spravodlivý proces, keďže túto námietku by bolo žalovanému možné

uznať len vtedy, ak by rozhodnutie súdu z ich tvrdení vychádzalo. Uviedli, že žalovaný sa v odvolaní
vyjadruje ku všetkým skutočnostiam, ktoré odzneli na pojednávaniach alebo ktoré uvádzali v žalobe a
súvisiacich vyjadreniach, bez ohľadu na to, či tieto mali alebo nemali význam pri rozhodovaní súdu,
pritom rovnako vôbec nerozlišuje, v ktorej časti bol úspešný a v ktorej neúspešný, namieta anblok všetky
tvrdenia, ignorujúc odôvodnenie rozsudku, čím úplne zbytočne spôsobil neprehľadnosť a nejasnosť

svojho odvolania, keď nenapadol rozsudok len v časti, v ktorej bol neúspešný.
4.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ k jeho odvolaniu uviedol, že na podanom
odvolaní zotrváva v plnom rozsahu a odkázal na obsah všetkých svojich písomných vyjadrení, ktoré
sú súčasťou spisu, ako aj ústnych prednesov na pojednávaní vo veci. Nestotožnil sa s vyjadrením

žalobcov 1/ a 2/ a namietol, že tvrdenia sú zámerne prekrúcané, rozhodujúce skutočnosti zamlčované
a prezentované tak, aby to žalobcom vyhovovalo s tým, že vo svojom odvolaní podrobne uviedol a
špecifikoval odvolacie dôvody, na ktoré sa odvoláva a na ktorých postavil svoje odvolanie a tiež je presne
precizovaný výrok, proti ktorému odvolanie podal, a preto výhrady žalobcov 1/ a 2/ v tomto smere mu
nie sú celkom zrejmé, nakoľko o nejasnosť a zmätočnosť odvolania a odvolacích dôvodov s

poukazom na ich popísanie a špecifikáciu v žiadnom prípade nejde, teda okrem toho, že by nejasnosti
v jeho odvolaní žalobcovia 1/ a 2/ vidieť vyslovene chceli. Uviedol, že nemá dôvod a ani potrebu
akokoľvek zavádzať súd, či už prvoinštančný alebo odvolací, sprístupnil všetky relevantné a veci sa
týkajúce podklady z vyšetrovacieho spisu a vykonaných kontrol, tvrdí objektívne skutočnosti a vyvracia
žalobcami 1/ a 2/ účelovo prekrúcané a deformované tvrdenia, ktorými ovplyvňujú konajúce súdy vo

svoj prospech s tým, že obsah vyjadrenia žalobcov 1/ a 2/ nie je pre neho prekvapením, nakoľko stále
pokračujú vo svojich tvrdeniach obsahovo podobným ich vyjadreniam, či už písomným alebo ústnym,
ku ktorým vždy zaujal písomné stanovisko a snažil sa ustáliť objektívny, nie skreslený skutkový stav,
ako aj poukázať na relevantné skutkové i právne závery. Poukázal na skutočnosť, že jeho odvolanie
postupne, chronologicky uvádza jednotlivé skutočnosti a právne názory, ktoré náležite zdôvodňuje,

poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky, prislúchajúce zákonné ustanovenia
a vzťahujúce sa ustanovenia jeho interných predpisov, pričom stranová obsiahlosť ešte bez ďalšieho
nezakladá jeho zmätočnosť a celkovú irelevantnosť právnych názorov, nakoľko sa zámerne vyjadroval
ku všetkým skutkovým tvrdeniam a všetkým údajným nezákonnostiam a nesprávnostiam, ktoré samali dňa 20. 07. 2016 v súvislosti s policajným zásahom udiať, a to práve z toho
dôvodu, že žalobcovia 1/ a 2/ s obľubou počas celého konania pred súdom prvej inštancie uvádzali a
naďalej uvádzajú polopravdy, nepravdivo a cielene skresľujú skutkový stav, zveličujú fakty a celkové

dianie, správanie či postoje v rámci predmetného dňa, t. j. 20. 07. 2016, vyhýbajú sa, resp. opomínajú
uviesť závery vykonaných kontrol a výsledky prešetrení ich podnetov, prípadne uvádzajú len tie, ktoré
sa im práve hodia, pričom takýto postoj a postup žalobcov nemôže byť objektívne spôsobilý popísať
skutkový stav a vývoj predmetnej veci aj po právnej stránke tak, aby bolo možné bez pochybností
dospieť k spravodlivému rozhodnutiu vo veci samej a zotrval na tom, že v rámci celého konania pred

súdom prvej inštancie predkladal a uvádzal skutočnosti tak, ako to vyplýva z vyšetrovacieho spisu,
nič nezamlčoval, neuvádzal polopravdy a nevytrhával tvrdenia a názory z kontextu. K vehementnému
tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/, že na ich zadržanie a obmedzenie osobnej slobody v predmetný deň, t.
j. 20. 07. 2016 neexistoval žiaden dôvod, tiež rovnako nemal existovať žiaden dôvod na nasadenie
príslušníkov PPÚ a žiaden dôvod na namierenie na nich „čo i len jedinej zbrane“ žalovaný uviedol,
že sa s ním absolútne nestotožňuje, rozporuje a namieta ho, nakoľko sa vôbec nezakladá na pravde

a je účelovo zveličované a nadnášané a poukázal na svoje písomné vyjadrenia, ústne prednesy na
pojednávaniach a doplnil (i keď predmetné skutočnosti už tvoria obsah písomných vyjadrení a tiež
jeho odvolania) aj záznam prokurátora, ktorého účelovo vytrhnutú časť ako dôkaz pochybení orgánov
činných v trestnom konaní v predmetnej trestnej veci odovzdala žalobkyňa 1/ súdu prvej inštancie na
pojednávaní dňa 29. 03. 2019 s tým, že dotknutý záznam prokurátora slúži pre potreby prokuratúry za

účelom evidencie zadržaných osôb, prípadne udelených súhlasov na zadržanie osôb, keď štandardne
tento záznam vypĺňa prokurátor, ktorému bolo oznámené zadržanie podozrivého, prípadne ktorý udelil
súhlas na zadržanie tejto osoby a z uvedeného vyplýva, že môže nastať aj situácia, že prokurátor, ktorý
súhlasudelil,nemusíbyťtýmistýmprokurátorom,ktorémubolozadržanieoznámené,resp.tým,ktorýdal
súhlas na prepustenie a vyplnil predmetný záznam prokurátora, t. j. prokurátor, ktorý mal v inkriminovaný

deň služobnú pohotovosť (jeho meno a priezvisko predstavujú chránený údaj, ktorý je možné sprístupniť
len s výslovným súhlasom dotknutého prokurátora) vyplnil dotknutý záznam prokurátora o tom, že
došlo k zadržaniu podozrivej osoby, pričom skutočnosť, že k zadržaniu konkrétnej podozrivej osoby
došlo na základe predchádzajúceho súhlasu iného prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III (Q..
V. J.) si overil u dotknutého prokurátora, ktorý dozoroval vyšetrovanú trestnú vec a ktorý udelenie

predchádzajúceho súhlasu na zadržanie osôb, t. j. žalobcov 1/ a 2/ potvrdil na predmetnom zázname
prokurátora svojím podpisom (Q.. V. J.), prečo sa predmetného policajného zákroku dňa 20. 07. 2016
zúčastnili aj príslušníci PPÚ, keď tieto dôvody boli uvádzané súdu, ako aj protistrane, ktorá ale naďalej
tvrdí, že dôvodnosť takéhoto postupu doteraz nijakým spôsobom nevysvetlil a nakoľko žalovaný iba
zopakoval okolnosti zadržania žalobcov, ktoré už uviedol vo svojom odvolaní, považuje odvolací za

nadbytočné ich opätovne uvádzať. Ohradil sa proti fabulácii, ktorou žalobcovia 1/ a 2/ vypĺňajú strany
svojich podaní, a to, že na nich boli namierené raz samopaly a inokedy len zbrane vo všeobecnosti,
nakoľko predmetné tvrdenie je nepravdivé a klamstvo, ktorým sa žalobcovia 1/ a 2/ snažia svoju údajne
utrpenú ujmu ešte zvýrazniť s tým, že na žalobcov 1/ a 2/ neboli namierené žiadne samopaly ani
iné zbrane zo strany žiadneho zasahujúceho policajta v inkriminovaný deň, keď hrozba zbraňou je

jeden z donucovacích prostriedkov, ktorý je príslušníkmi PZ využívaný v prípade kladenia aktívneho,
príp. pasívneho odporu osoby, nikdy nie svojvoľne, bez uváženia a výlučne za splnenia zákonných
podmienok a keďže žalobcovia 1/ a 2/ opakovane uvádzali, že nekládli zasahujúcim príslušníkom PZ
žiaden odpor, teda ani aktívny a ani pasívny, absolútne nemohol existovať dôvod na hrozbu použitia
zbrane a mierenie zbraňou na nich, a preto ide o ich výmysel. K tvrdeniu žalobcovia 1/ a 2/, že k

odberu vzoriek vody a pôdy z ich pozemkov polícia pristúpila až po dlhom čase žalovaný uviedol, že
uznesenie o začatí trestného stíhania je datované na 13. 01. 2016, pričom v zimnom období objektívne
nie je možné zrealizovať odber vody a pôdy práve z dôvodu nepriaznivých podmienok, nakoľko voda
aj pôda boli dlhodobo zamrznuté s tým, že odber vzorky pôdy sa uskutočňuje navŕtaním časti zeme
do určitej potrebnej hĺbky, čo v zimných mesiacoch nie je možné, takže je potrebné počkať na vhodné

ročné obdobie s priaznivejšími prírodnými podmienkami, keď v danom čase bolo náročné zabezpečiť
spoločnosti realizujúce odbery vzoriek vody a pôdy, nakoľko nie je neobmedzené množstvo spoločností,
ktoré by disponovali akreditáciou na jednak odber vzoriek vody alebo pôdy a zároveň aj akreditáciou na
analýzu odobratých vzoriek. Poukázal na skutočnosť, že pre predmetné trestné konanie bolo potrebné z
časového hľadiska zabezpečiť akreditované spoločnosti na odbery vzoriek, ktoré by tiež boli oprávnené,

t. j. akreditované na analýzu týchto vzoriek tak, aby v priebehu konania nevznikla pochybnosť o
objektivite a hodnovernosti vykonávaných testov, čím by sa mohlo zmariť celé vyšetrovanie a práve
z dôvodu zabezpečovania akreditovaných spoločností na realizáciu odberov vzoriek vody a pôdy a z
dôvodu zimných mesiacov došlo k odberu vzoriek vody a pôdy z pozemkov žalobcov 1/ a 2/ až dňa 20.07. 2016. Žalovaný vo svojom vyjadrení vyslovil právny názor, že skutočnosť, ktorý orgán predbežne
prerokoval písomnú žiadosť žiadateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ako prvý,
nie je po nadobudnutí novely zákona č. 412/2012 Z. z. zo dňa 27. 11. 2012 s účinnosťou od 01. 01.

2013, rozhodujúca a relevantná, nakoľko od nadobudnutia účinnosti citovanej novely je podstatné len
to, či a s akým výsledkom orgán verejnej moci nárok žiadateľa predbežne prerokoval, čo je procesnou
podmienkouuplatnenianárokunanáhraduškody,resp.nemajetkovejujmynasúde,apretoježalobcami
1/ a 2/ prezentovaný názor v tomto smere neaktuálny a prekonaný (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14. 10. 2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 1/2016).

Žalovaný opätovne namietol, že bol zaviazaný na náhradu škody vzniknutej v priamej a bezprostrednej
príčinnej súvislosti s postupom dozorujúceho prokurátora, napriek tomu, že súd ustálil, že pochybenia
sa mal dopustiť dozorujúci prokurátor vyslovením súhlasu na zadržanie a obmedzenie osobnej slobody
žalobcov 1/ a 2/, čo považuje za nelogické a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.
z., pričom sa vyslovil, že sa cíti byť procesne spôsobilý zastupovať Slovenskú republiku v tomto súdnom
konaní v prípade, ak mala škoda vzniknúť v súvislosti s činnosťou zasahujúcich príslušníkov PZ, a to za

plného rešpektovania ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., avšak z obsahu žaloby
vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ rozporujú a namietajú postup a konanie zasahujúcich príslušníkov
PZ v súvislosti s procesnými úkonmi, ktoré boli dňa 20. 07. 2016 realizované, a preto za predpokladu,
že súd prvej inštancie dospel k právnemu názoru, že príčinou vzniku škody je pochybenie prokurátora
tak, ako je popísanie vyššie, tak mal súd ďalej v konaní pokračovať a konať ako s procesne spôsobilým

orgánom štátu s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, príp. aj s Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky a na náhradu škody zaviazať ten orgán verejnej moci, ktorý mal škodu spôsobiť
svojím prípadným pochybením a opätovne vzniesol námietku nedostatku svojej procesnej spôsobilosti
na zastupovanie Slovenskej republiky v tomto súdnom konaní.
5.

Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného uviedli, že sa
v plnom rozsahu stotožňujú s rozhodnutím súdu a trvajú na všetkých písomných, ako aj ústnych
vyjadreniachstým,žeráznepopierajúskutočnostiuvádzanéžalovanýmvovyjadrenístým,žesavrámci
prvoinštančného konania k nim opakovane vyjadrovali a predložili argumenty, ako aj dôkazy, ktoré ich
vyvrátili, keď osočovanie, urážky a osobné invektívy zo strany žalovaného voči nim nie sú namieste, a to

najmäspoukazomnato,ženimitvrdenéskutočnostibolivkonanípreukázané.Poukázalinaskutočnosť,
že z vyjadrení žalovaného je zrejmé, že je to práve žalovaný, kto uvádza nepravdy a
zámerne skresľuje skutkový stav, nakoľko nie je pravdou, čo tvrdí žalovaný na str. 8 svojho vyjadrenia, a
to, že príslušníci PPÚ na ich pozemok nevstúpili, keďže uvedené preukázali fotografiami zachytávajúcim
i príslušníkov PPÚ na ich pozemku, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise a boli priložené ako

dôkazy k žalobe a zároveň nie je pravdou, že by sa žalovaný v prvoinštančnom konaní vyjadril, že sa
cíti byť procesné spôsobilý zastupovať Slovenskú republiku v tomto súdnom konaní v prípade, ak mala
škoda vzniknúť v súvislosti s činnosťou zasahujúcich príslušníkov PZ, ako to žalovaný uvádza
na str. 10 svojho vyjadrenia, keďže sa jasne vyjadril, že sa cíti byť kompetentný zastupovať Slovenskú
republiku v spore všeobecne, čo je nakoniec aj zrejmé z nahrávky z pojednávania zo dňa 06.

11. 2018 a ako žalovaný tvrdí, bol už v tom čase oboznámený so všetkými skutočnosťami a
faktami predmetného sporu, a preto toto konanie a stanovisko žalovaného nie je jasné a
považujú ho za účelové, s cieľom znemožniť vymoženie ich nároku, čo je v zrejmom rozpore s účelom
zákona č. 514/2003 Z. z. a takáto zmena postoja žalovaného im nemôže byť na ujmu. Namietli, že je to
práve žalovaný, kto cielene skresľuje skutkový stav a bagatelizuje celkové dianie, správanie či ostatné

skutočnosti, ktoré sa udiali dňa 20. 07. 2016, nakoľko o tom, aký vplyv mali skutočnosti
zo dňa 20. 07. 2016 na nich dopad, rovnako preukázali v rámci konania na súde prvej
inštancie, pričom žalovaný nie je spôsobilý takýto následok hodnotiť, a preto jeho vyjadrenia, ktorými ich
obviňuje zo zveličovania, považujú za bezpredmetné. Uviedli, že najzarážajúcejším však je, že žalovaný
ani vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 14. 10. 2019 stále neuviedol jedinú skutočnosť, z ktorej by

vyplývala dôvodná obava v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda ani jediný dôkaz,
fakt alebo skutočnosť, ktorá by preukazovala to, že mali pokračovať v trestnej činnosti s tým, že v čase
ich zadržania nebolo navyše vôbec preukázané, či bol trestný čin vôbec spáchaný a ani kto
ho spáchal, nakoľko uvedené sa malo preukázať až odobratím vzoriek pôdy a vody dňa 20. 07. 2016,
pričom za nemenej dôležité však považovali tiež to, že obdobie spáchania domnelého trestného činu,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bolo ohraničené na obdobie od mesiaca august 2014 do dňa 12.
10. 2015, ich zadržanie bolo realizované dňa 20. 7. 2016 a teda necelých 9 mesiacov po čase, v
ktorom mal byť skutok spáchaný s tým, že od vydania uznesenia o začatí trestného stíhania dňa 13.
01. 2016 do zadržania navyše nenastali žiadne nové skutočnosti. Poukázali na dôvod obmedzenia ichosobnej slobody s poukazom na § 85 ods. 2 Trestného poriadku vyplývajúce zo zápisníc o zadržaní, a
to v súvislosti s časom spáchania trestného činu, keď v zmysle Trestného poriadku je možné obmedziť
osobnú slobodu osoby, ak bola pristihnutá pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom,

čo koliduje s časovým vymedzením, kedy mal byť trestný čin podľa trestného oznámenia a uznesenia
o začatí trestného stíhania spáchaný, t. j. od augusta 2014 do 12. 10. 2015. Poukázali (opätovne)
na skutočnosť, že obmedzenie osobnej slobody podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, s následným
zadržaním podozrivých osôb podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku je v absolútnom rozpore s vyjadreniami príslušníka PZ v správach o stave

konania zo dňa 20. 04. 2016 a 15. 06. 2016 doručených dozorujúcemu prokurátorovi,
z ktorých rezultuje, že až po vykonaní odberov vody a pôdy a až na základe ich rozboru bude do
konania pribratý znalec za účelom vypracovania znaleckého posudku, a až po uvedených výkonoch a
vypracovaní znaleckého posudku bude možné určiť, či konanie podozrivých napĺňa skutkovú podstatu
stíhaného trestného činu a bude možné vo veci vydať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré v
zmysle Trestného poriadku musí predchádzať vzatiu do väzby s tým, že uvedené poukazuje na zneužitie

právomoci príslušníkom PZ, nakoľko len na základe odberu vzoriek vody a pôdy vykonaného dňa 20. 07.
2016, bez vykonania ich rozborov a vyhotovenia znaleckého posudku, poverený príslušník PZ nemohol
rozhodnúť o vznesení obvinenia a následnom vzatí do väzby, nakoľko o vznesení obvinenia v zmysle
ustanoveníTrestnéhoporiadkumoholrozhodovaťažnazákladevyhotoveniaznaleckéhoposudku,ktorý
bol v konaní predložený až 25. 10. 2016, na základe záveru ktorého mohol vo veci vydať uznesenie

podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku (príp. zvoliť iný postup, ako to vyplýva zo správy o stave konania
zo dňa 20. 04. 2016 doručenej dozorujúcemu prokurátorovi). Uviedli, že nedôvodnosť, nezákonnosť a
absurdnosť zadržania vyplýva aj z Príkazov na prepustenie zadržaných zo dňa 20. 07. 2016, ktorými
poverený príslušník PZ prikázal zadržaných prepustiť na slobodu o 13:22 a 14:35 na základe § 85 ods. 4
Trestnéhoporiadku,podľaktoréhopolicajtprepustízadržanúosobunasloboduvprípade,akpodozrenie

nebude naďalej dôvodné alebo dôvody zadržania z inej príčiny odpadnú, s poukazom na to, že len
samotný odber vzoriek vody a pôdy na pozemku, ktorý bol podľa Zápisnice o vykonaní prehliadky iných
priestorov alebo pozemkov zo dňa 20. 07. 2016 ukončený o 12:10, bez ich laboratórneho rozboru a
vyhotovenia znaleckého posudku, nemohli eliminovať ani potvrdiť podozrenie zo spáchania trestného
činu, ani nemohla nastať situácia, aby odpadli dôvody zadržania. Žalobcovia ďalej uviedli, že nakoľko

sa už k uvedeným skutočnostiam niekoľkokrát vyjadrovali, k opakujúcim vyjadreniam žalovaného sa
podrobnejšie vyjadrovať nebudú. V súvislosti s novými skutkovými tvrdeniami žalovaného zdôraznili, že
pre odvolacie konanie podľa Civilného sporového poriadku je typický systém neúplnej apelácie, ktorý
vylučuje možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní (§ 366 C.
s. p.) s tým, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie ani vo svojom odvolaní nikdy nepoprel, že

príslušníci PPÚ použili hrozbu zbraňou, pričom túto skutočnosť popiera až vo svojom vyjadrení zo dňa
14. 10. 2019, a preto pokiaľ teda žalovaný doplnil svoju právnu argumentáciu v prebiehajúcom konaní
o tvrdenia uvedené vyššie až v odvolacom konaní, na tieto odvolací súd už neprihliada, keďže ide
o prostriedky procesnej obrany, ktoré mohol žalovaný nepochybne predložiť už v štádiu
prvoinštančného konania, t. j. pred rozhodnutím okresného súdu.

6.
Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcov uvedené v bode 5. tohto rozhodnutia doručené dňa 06. 11.
2019, sa k nemu nevyjadril.
7.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust.

§ 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C.
s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219
ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.),
pričomotermíneverejnéhovyhláseniarozsudkubolistranysporuaichprávnizástupcoviaupovedomení
zákonným spôsobom.

8.
K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom
právnomposúdeníveci(odvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.h/C.s.p.),odvolacísúduvádza,že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9.Odvolacísúdrozsudokvnapadnutomvýrokuvyhovujúcomakovecnesprávnypotvrdil,pretožesúdprvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného

dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnymzáverom,ktoré vnapadnutomrozsudkuajnáležiteodôvodnil(§220ods.2C.s.p.).
10.
K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo

vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p., dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité

obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň

správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalovaným v podanom odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí

prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov.
11.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické,
presvedčivé a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalovaného), ale

z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričomsporovýmstranámnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkyniminastolené,alelennatie,ktorémajú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o

tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Obsahom
základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd
opätovne konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie
náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom

sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp. so
všetkými námietkami žalovaného, ktoré v konaní prezentoval, a preto sa nestotožnil s jeho tvrdením,
že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí
na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať,
že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu

je zrejmé, čoho sa žalobca predmetnou žalobou domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumentystrán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil
a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným
v napadnutom rozsudku, a preto odvolateľ nedôvodne namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohtoaspektujeplnerealizovanéprávoúčastníkanaspravodlivésúdnekonanie(podobneajrozhodnutia
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo
svojejjudikatúreuvádza,žesúdnerozhodnutiamusiavdostatočnejmiereuvádzaťdôvody,naktorýchsa
zakladajú;článok6ods.1Dohovoruvšaknemožnochápaťtak,ževyžadujepodrobnúodpoveďnakaždý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

rozhodnutia nižšieho súdu (X. T. proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, M. F. S. proti Holandsku zo
dňa 19. apríla 1994).
12.
Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti vyhovujúceho výroku
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ nemajetkovú

ujmu vo výške 3. 000 eur a žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu vo výške 1. 500 eur, keď dospel k záveru,
že nárok na priznanie peňažného zadosťučinenia z titulu nezákonného zásahu žalovaného do
osobnostných práv žalobcov 1/ a 2/ bol spôsobilý u nich vyvolať ujmu, nakoľko zo strany štátu išlo o také
konanie, ktoré bolo spôsobilé v značnej miere znížiť ich dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti (v
obci), a zasiahnuť do ich súkromného života, keďže na ich zadržanie neexistoval žiadny zákonný dôvod.

13.
Odvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštancieuvádza,ževprípadenáhradyškodyčinemajetkovejujmy
uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ide o objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie
a bez možnosti liberácie, a to za súčasného splnenia troch podmienok: existencie nezákonného
rozhodnutia (príp. nesprávneho úradného postupu), vzniku škody ako majetkovej, resp. nemajetkovej

ujmy a existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom)
a vzniknutou škodou.
14.
Z obsahu žaloby žalobcov 1/ a 2/, ktorú na súd prvej inštancie podali dňa 05. 09. 2017 vyplýva, že sa
voči žalovanému domáhajú náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá im bola spôsobená tým, že na

základe začatého trestného stíhania vo veci prečinu ohrozenia a poškodenia životného
prostredia uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Senci zo dňa 13. 01. 2016, ČVS: Y.-
XXX/DL-B.-XXXX bola príslušníkmi pohotovostného policajného útvaru (PPÚ, kukláči v nepriestrelných
vestách,ozbrojenísamopalmi),nazákladepredchádzajúcehosúhlasuprokurátoraOkresnejprokuratúry
Bratislava III dňa 30. 06. 2016 vydaný príkaz na prehliadku iných priestorov a pozemkov a dňa 20. 07.

2016 o 9:30 hod. vykonaná prehliadka pozemkov vo vlastníctve žalobcov, ktorí boli zadržaní a prevezení
na Obvodné oddelenie Policajného zboru Dunajská Lužná, namietajúc, že pri ich zadržaní a
obmedzení osobnej slobody došlo k porušeniu procesných noriem trestného poriadku, nakoľko neboli
naplnené žiadne procesné predpoklady na zadržanie uvedeným spôsobom a následné
obmedzenie ich osobnej slobody.

15.
V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporné, že poverený príslušník Obvodného oddelenia
Policajného zboru Dunajská Lužná, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Senci požiadal Žiadosťou
o nasadenie PPÚ č. Y.-XXX/DL-B.-XXXX zo dňa 27. 06. 2016 o nasadenie pohotovostného
policajnéhoútvaruodboruporiadkovejpolícieKrajskéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvBratislave,ktoré

žalovaný odôvodňoval asistenciou pri prehliadke iných priestorov a pozemkov voči podozrivej osobe,
resp. prekonaním prípadných mechanických zábran vstupu do cieľového priestoru služobného zákroku
(na pozemky žalobcov 1/ a 2/), ako ani skutočnosť, že následne došlo k zadržaniu žalobcov, ktorí boli
eskortovaní na Obvodné oddelenie Policajného zboru Dunajská Lužná, Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru v Senci, ako aj do priestorov Nemocnice s poliklinikou Bratislava (žalobkyňa

1/, ktorá pri zásahu skolabovala).
16.
Z obsahu spisu, ako aj z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu Číslo: Y.-XXX/DL-B.-XXXX
jednoznačne vyplýva, že dňa 18. 11. 2015 R. L., prevádzkujúci plochu pre lietajúce športové zariadeniasituovanej na pozemkoch parcelných Č. XX/XX P. XX/XX, bezprostredne susediacimi s pozemkami
žalobcov 1/ a 2/ (parcelné číslo XX/XX P. XX/XX) podal na neznámeho páchateľa trestné oznámenie z
dôvodu, že v katastri obce C.Á. - Č. V. V. na pozemkoch s parcelným číslom XX/XX P. XX/XX voľným

uskladňovaním maštaľného hnoja v blízkosti kopanej studne o priemere 120 cm malo dôjsť k
nebezpečnému ohrozeniu životného prostredia, zákona o vodách a k porušeniu všeobecne záväzných
právnych predpisov o ochrane životného prostredia a legislatívnych predpisov upravujúcich skladovanie
hnojív a ich využívanie, čím došlo k voľnému úniku maštaľného hnoja a hnojovky do uvedenej studne,
resp. spodnej vody, ktorá sa nachádza 4, 5 m pod povrchom, keď okolnosť, že voda nevyhovuje limitom

nariadenia vlády SR č. 354/2006 Z. z. skonštatoval znalecký posudok č. 03/2015 zo dňa 12. 10. 2015
vypracovaný znalcom Ing. Melániou Kováčikovou.
17.
V posudzovanej veci je nesporné, že žalovaný pred zadržaním žalobcov 1/ a 2/ dňa 20. 07. 2016 bol
oboznámený s tým, že od roku 2014 podával R. L.K. na žalobcov podnety z dôvodu podozrenia, že
došlo k znečisteniu podzemných zdrojov pitnej vody v katastrálnom území obce C.,

Č.P. V. V., naskladneným hnojom z chovu dobytka a koní, na parcelách č. XX/XX P. XX/XX, nakoľko
z obsahu vyšetrovacieho spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný ešte dňa 30. 11. 2015 požiadal
o súčinnosť Slovenskú inšpekciu životného prostredia, Útvar inšpekcie životného prostredia vo veci
podozrenia zo spáchania trestného činu Ohrozenie a poškodenie životného prostredia, ktorého sa mal
dopustiť trestne zodpovedný páchateľ tým, že v presne nezistenom čase od mesiaca august roku 2014

do 12. 10. 2015 v katastri obce C. - V. V. na pozemkoch parcelných čísiel XX/XX P. XX/XX voľným
uskladňovaním maštaľného hnoja v blízkosti kopanej studne o priemere 120 cm vydal životné prostredie
do nebezpečenstva malej škody, odvolávajúc sa na závery znaleckého posudku č. 03/2015 zo dňa 12.
10. 2015, vypracovaný znalcom Ing. Melániou Kováčikovou, dňa 30. 11. 2015 podal identickú žiadosť
o súčinnosť na Okresný úrad Senec, Odbor starostlivosti o životné prostredie, ako aj na Obecný úrad

Tomášov, pričom z odpovedí všetkých oslovených štátnych orgánov vyplýva, že Okresný úrad Senec
(list zo dňa 09. 12. 2015, číslo: Y.-B.-Y.-XXX, Č.. R.. XX vyšetrovacieho spisu) žalovanému oznámil,
že eviduje štyri spisy s vykonanými šetreniami týkajúcimi sa nielen podnetov R. L., ale aj žalobkyne
1/, keď podnet R. L. Slovenskej inšpekcii životného prostredia, úseku oddelenia kontroly, postúpený
Okresnému úradu Senec dňa 27. 10. 2014 vyhodnotil po prešetrení ako neopodstatnený, rovnako ako

neopodstatnený bol posúdený aj podnet žalobkyne 1/ zo dňa 19. 12. 2014 s podozrením zo
znečistenia podzemných vôd ropnými látkami v súvislosti s podozrením na znečisťovanie podzemných
vôd na parcele číslo XX/XX P. XX/XX (na ktorých podávateľ trestného oznámenia R. L. prevádzkuje
lietajúce športové zariadenia), pričom z odpovede Okresného úradu Senec zároveň vyplýva,
že požiadavke žalobkyne 1/, žiadajúcej sprístupnenie fotokópie vzorky vody zo studne nachádzajúcej

sa na parcele číslo XX/XX, t. j. na vzletovej a pristávacej ploche pre lietajúce športové zariadenia (R. L.)
nemohol vyhovieť, nakoľko rozborom vody, na základe ktorého správny orgán vodochranného dozoru
skonštatoval, že na pozemku nebolo preukázané podozrenie zo znečistenia podzemných vôd ropnými
látkami nedisponoval, a napokon bolo žalovanému oznámené, že na parcelách číslo XX/XX P. XX/XX
vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/ sa kopaná studňa nenachádza, keďže sa tam nachádza vŕtaná studňa,

ktorá nevykazuje žiadne znečistenie (stavebné povolenie zo dňa 08. 10. 2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 30. 10. 2012 a ktorým bola žalobcom 1/ a 2/ povolená strojne vŕtaná čerpacia studňa
na pozemku s parcelným číslom XX/XX, zapísaným na Liste vlastníctva č. XXX, K. Ú.D. V. V., pozn.
odvolacieho súdu), pričom aj z odpovede obce Tomášov zo dňa 15. 12. 2015, doručenej žalovanému
(Obvodnému oddeleniu PZ Dunajská Lužná) dňa 18. 12. 2015 vyplýva, že Okresný úrad Senec, odbor

životného prostredia, ktorý vo veci konal, znečisťovanie spodnej vody nedokázal.
18.
Z uvedenej chronológie, ktorá je zachytená vo vyšetrovacom spise žalovaného preto jednoznačne
vyplýva, že žalovaný pred zadržaním žalobcov 1/ a 2/ dňa 20. 07. 2016 mal deväť mesiacov o tom, že
medzi žalobcami a podávateľom trestného oznámenia R. L. prebieha na základe navzájom podávaných

podnetov, resp. zo strany R. L. aj trestného oznámenia, interpersonálna komunikácia skoro dva roky (od
roku 2014) a z vyšetrovacieho spisu, ktorý sám žalovaný vytvoril mal zároveň vedomosť o tom, že sa
žalobcovia nielenže nebránili odobratiu vzoriek podzemnej vody z pozemku v ich vlastníctve, keďže ako
vyplýva z vyššie uvedenej odpovede Okresného úradu Senec (list zo dňa 09. 12. 2015, číslo:
Y.-B.-Y.-XXX, nachádzajúci sa na č. l. XX vyšetrovacieho spisu), podnet R. L.Á. vyhodnotila Slovenská

inšpekcia životného prostredia, úsek oddelenia kontroly, ešte v roku 2014 ako neopodstatnený, z
dôvodu ktorého zadržanie žalobcov, na základe telefonického súhlasu prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava III udeleného dňa 20. 07. 2016 o 9.00 hod., za účasti pohotovostného policajného útvaru,
odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, o nasadeniektorého ešte dňa 27. 06. 2016 (tri týždne pred zásahom) požiadalo Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru v Senci, Obvodné oddelenie Policajného zboru Dunajská Lužná, Č. p.: ČVS: Y.-XX,/.-B.-XXXX (M.
Č.. R.. XXX vyšetrovacieho spisu), za účelom asistencie pri prehliadke iných priestorov a pozemkov voči

podozrivej osobe z dôvodu, že služobný zákrok je nutné vykonať z dôvodu prekonania mechanických
zábran vstupu do cieľového priestoru služobného zákroku, nakoľko cieľom je betónovým panelovým
plotom oplotená poľnohospodárska usadlosť s dvomi možnými vstupmi na pozemok, a dokonca pri
konštatovaní, že jeden vstup v prednej časti pozemku je cez kovovú bránu, druhý cez drevenú, ktorá sa
využíva na vypustenie hospodárskych zvierat, v ktorom by sa mali nachádzať vlastníci vo veku 58 rokov

(manželský pár, t. j. žalobcovia 1/ a 2/), je nutné vyhodnotiť ako nesprávny, resp. nezákonný postup
orgánov činných v trestnom konaní, keďže z obsahu vyšetrovacieho spisu, ako aj z obsahu súdneho
spisu a dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom bez akýchkoľvek pochybností aj podľa názoru
odvolacieho súdu vyplýva, že nielenže na nasadenie pohotovostného policajného útvaru (kukláčov so
zbraňami), ale ani na zadržanie žalobcov a obmedzenie ich osobnej slobody, neboli naplnené žiadne
procesné predpoklady vyplývajúce z Trestného zákona a Trestného poriadku, a preto bolo zadržanie

žalobcov nelegálne a bezprecedentné.
19.
Odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že z vyšetrovacieho spisu vôbec nie je možné zistiť, aké konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce väzbu žalobcov mal dozorujúci prokurátor za preukázané, keď je viac ako

zrejmé, že svoj telefonický súhlas na zadržanie žalobcov udelil bez toho, aby sa vôbec so skutkovým
stavom danej trestnej veci minimálne oboznámil, napriek tomu, že pri plnení úloh je prokurátor povinný
uplatňovať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony, medzinárodné zmluvy vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, rešpektovať a chrániť
ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody a vyvarovať sa akejkoľvek diskriminácie, chrániť

verejný záujem a slúžiť mu, zároveň je povinný konať objektívne a prihliadať na všetky
rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či sú pre strany prospešné, alebo neprospešné, a zároveň chrániť
ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody s tým, že súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozhodnutia správne skonštatoval, že z obsahu zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody
podozrivej osoby zo dňa 20. 07. 2016 (R. K. P. J.. Ľ. K.) jednoznačne vyplýva, že k

ich zadržaniu došlo z dôvodu odôvodňujúceho väzbu, keďže príslušník policajného zboru (K..
W. S.) odôvodnil ich zadržanie tým, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, napriek tomu, že žalobcovia
s OČTK nielenže spolupracovali, ale ani vyšetrovaniu nekládli žiadny odpor, naopak, ako vyplýva zo
súdneho ale aj z vyšetrovacieho spisu, kooperovali a dôvod na ich zadržanie vôbec neexistoval, resp.

žalovaný v priebehu prvoinštančného konania nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by dôvod ich zadržanie
ozrejmil.
20.
Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

ustanovených právnymi normami.
21.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho

orgánu,alebosňounesúvisí,nenašielsvojbezprostrednývýrazvovydanomrozhodnutí.Pretožeúradný
postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť
úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti,
pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Pod termín "postup"

možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo
opomenutie).

22.
Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri

jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Podľa konkrétnych
okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí štátneho orgánu, ak pri nej alebo
v jej dôsledku, dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho
orgánu alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. O "úradný" postup ide vtedy,ak tak postupujú osoby, ktoré plnia úlohy štátneho orgánu a pokiaľ tento postup slúži výkonu štátnej
(verejnej) moci.
23.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že povinnosti je možné ukladať len na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods.
3 Listiny základných práv a slobôd, každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
24.

Legalita zásahu štátu do práva na súkromie znamená, že zásah je možný len na základe zákona, resp.
platného právneho predpisu, pričom pri posudzovaní splnenia tejto podmienky sa vychádza z toho,
či bola rešpektovaná dostupnosť (verejné publikovanie právneho predpisu) a predvídateľnosť zákona.
V rámci podmienky predvídateľnosti zákona judikatúra ESĽP zdôrazňuje potrebu konkretizovania
prostriedkov, ktorými štát disponuje pri zasahovaní do práv chránených čl. 8 Dohovoru, teda kladie dôraz
na kvalitu relevantnej právnej úpravy. V rozhodnutí B. c. Fínsko z 27. decembra 2005, ESĽP vyslovil

záver, že vnútroštátne právo musí poskytovať jednotlivcovi ochranu proti arbitrárnemu zásahu do jeho
práv zaručených čl. 8 Dohovoru, preto musí dostatočne jasne v pojmoch poskytovať občanovi náležitú
indikáciu podľa okolností a podmienok, za akých je verejná autorita zmocnená k zásahom
do jeho práva na súkromie.
25.

Podmienka legitímnosti vyžaduje, aby opatrenie umožňujúce zásah štátu do práva na súkromie
zodpovedalo cieľu odôvodňujúcemu jeho legitimitu, ktorým môžu byť len záujmy výslovne špecifikované
Dohovorom, a síce záujem štátu (z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
predchádzania nepokojov a zločinnosti), záujem spoločnosti (z dôvodu ochrany zdravia alebo morálky,
zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny) a záujem jednotlivcov (z dôvodu ochrany ich práv s

slobôd).
26.
Kritérium proporcionality zásahu znamená dodržanie rovnováhy vo vzťahu medzi právom jednotlivca na
súkromie a výberom prostriedkov, ktorými štát disponuje pri plnení legitímneho cieľa. Pri ich výbere je
limitovaný tým, že zásah do práva na súkromie je možný len vtedy, keď je to nevyhnutné, a vykonať ho

možno len v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť.
27.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že pri zásahoch do práva
na súkromie v súlade s dohovorom sa štát nemôže dovolávať iba akejsi "všeobecnej nevyhnutnosti".
Termín "nevyhnutný" je pritom podľa názoru ESĽP nie až taký flexibilný, aby sa mohol interpretovať

ako "užitočný", "primeraný" alebo "žiaduci", ale musí sa spájať s existenciou "naliehavej spoločenskej
potreby" vykonať daný zásah. Pre výklad pojmu "demokratická spoločnosť" je zasa pre ESĽP dôležité
jej spojenie s pluralizmom, toleranciou a duševnou slobodou.
28.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že už Ústavný súd Slovenskej republiky

judikoval, že zásah do základného práva alebo slobody musí zodpovedať naliehavej spoločenskej
potrebe a musí byť primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a zároveň pri určovaní rozsahu
obmedzenia je dôležité zohľadniť aj podstatu práva, ktoré sa má obmedziť (I. ÚS 13/00) a Európsky súd
pre ľudské práva (rozhodnutie W. c. Spojené kráľovstvo zo dňa 28. januára 2003) v záujme
rešpektovania princípu proporcionality zdôraznil potrebu selektovať z viacerých dostupných možností

pre dosiahnutie cieľa možnosť primeranú zaručujúcu potrebnú rovnováhu medzi právom jednotlivca na
súkromie a záujmami štátu a vymedzil aj špecifické minimálne kritéria potrebné pre účely posúdenia
dodržania garancií čl. 8 Dohovoru v súvislosti s vykonaním prehliadky, ktoré aplikuje pri skúmaní legality
a proporcionality zásahov a medzi ktoré zaradil najmä: závažnosť porušenia zákona, v súvislosti s
ktorým sa prehliadka (domová alebo iných priestorov) a zaistenie veci uskutočnili, spôsob a okolnosti,

za ktorých bol vydaný príkaz na prehliadku, najmä z pohľadu dostupnosti dôkazov, obsah a rozsah
príkazu na prehliadku, najmä vzhľadom na povahu prehľadávaných objektov, záruky minimalizujúce
negatívny dopad zásahu a tiež rozsah možných dôsledkov na dobrú povesť osoby dotknutej vykonanou
prehliadkou.
29.

V posudzovanej veci odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že na zadržanie
žalobcov z dôvodu uvalenia väzby, na ktoré dozorujúci prokurátor udelil telefonický súhlas neexistoval
žiadny legitímny dôvod, pričom túto spornú otázku žalovaný v priebehu prvoinštančného,
ale ani vo svojom extrémne rozsiahlom odvolaní nielenže právne relevantným spôsobom nevysvetlil,ale ju dokonca ignoroval, z dôvodu ktorého prvoinštančný súd dospel k absolútne správnemu právnemu
záveru, že zadržanie žalobcov a pozbavenie ich osobnej slobody bolo nezákonným, čím došlo k zásahu
do ich ľudských práv a slobody, ktoré sú v demokratickom štáte zaradené na najvyšší stupeň, nakoľko

výkon každej kompetencie alebo právomoci štátneho orgánu nemôže byť chápaný izolovane od hodnôt
demokratického štátu.

30.

K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že k odberu vzoriek pôdy a vody z
pozemkov žalobcov 1/ a 2/ mohol pristúpiť napriek začatému trestnému stíhaniu uznesením zo dňa 13.
01. 2016 až dňa 20. 07. 2016, t. j. v deň nezákonného zadržania žalobcov, t. j. so značným časovým
odstupom vzhľadom na zimné obdobie a zmrznutú pôdu odvolací súd uvádza, že je všeobecne známou
skutočnosťou, že rok 2016 bol mimoriadne teplý rok, dokonca s veľmi teplou zimou, keď vo februári bolo
zaznamenané najvyššie denné maximum namerané na Slovensku vo februári od roku 1951 a to 20,3°C

v Bratislave (pri teplote 20,3°C zem zmrznutá byť nemohla), a preto túto argumentáciu posúdil ako
účelovú a zavádzajúcu, keďže je nesporné, že neexistovali také nepriaznivé poveternostné podmienky,
ktoré by žalovanému bránili 7 mesiacov od začatia trestného stíhania, dokonca až v letnom období
odobrať potrebné vzorky s tým, že žalovaný v konaní ani právne relevantným spôsobom nepreukázal
svoje tvrdenie, že odobratiu vzoriek bránilo časovo náročné zabezpečenie akreditovanej spoločnosti na

odber vzoriek, nakoľko je zákonnou povinnosťou každej právnickej osoby poskytnúť súčinnosť orgánom
činným v trestnom konaní a súdu pri plnení ich úloh, ktoré súvisia s trestným konaním, z dôvodu ktorého
sa aj uvedená argumentácia javí ako absolútne účelová a najmä nepreukázaná.
31.
Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil z dôvodu, že na nárok žalobcov 1/ a 2/ na primerané finančné zadosťučinenie aplikoval
ust. § 11 Občianskeho zákonníka, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva,
že prvoinštančný súd daný nárok právne posudzoval podľa § 17 zák. č. 514/2003 Z. z. (§ 17 ods. 1, 2)
a ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na Článok 5 ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) a dospel k správnemu záveru, že žalobcom nárok na

finančné zadosťučinenie vznikol, nakoľko iba konštatovanie porušenia ich práv, t. j. nárok, ktorého sa v
konaní ani nedomáhali, je nedostatočným, vzhľadom na okolnosti nezákonného zadržania vykonaného
žalovaným.
32.
Z ustálenej judikatúry totiž jednoznačne vyplýva, že už trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do

osobnej slobody jednotlivca, vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre jeho osobný život a životný osud
jednotlivca, pričom prebiehajúce trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného,
na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia nutné pozerať ako na nevinného,
a zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, sú spôsobilé vedľa porušenia
práva na osobnú slobodu obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho

súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, pričom trestné stíhanie, ktoré
bolo realizované v rozpore so zákonom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody i
vznik nemateriálnej ujmy.

33.

Odvolací súd argumentáciu žalovaného, že žalobkyňa 1/ zneužila svoj dlhodobo nepriaznivý zdravotný
stav a zveličuje, ak tvrdí, že utrpela psychickú ujmu z dôvodu vykonaného zásahu, t. j. zadržania, z
prítomnosti kukláčov so zbraňami, posúdil ako výnimočne cynickú, keďže je nesporné, že síce z pohľadu
žalovanéhomôžeísťorutinnúsituáciu,avšakvbežnomčlovekuužibapohľadnapohotovostnýpolicajný
útvar (ozbrojení kukláči v maskách) musí vyvolať pocit úzkosti a strachu, pričom vpád takéhoto útvaru do

obydlianičnetušiacejosoby,keďjenepodstatnétvrdeniežalovaného,čistálinarebríkochopretýchoplot
so zbraňami, alebo sa po pozemku žalobcov pohybovali (fotografie, ktorú sú súčasťou spisu preukazujú,
že na pozemku boli) musí nesporne vyvolať nesmierne zhrozenie, úzkosť a údes u každého človeka,
a preto klasifikovanie takto vzniknutej situácie žalovaným ako zveličovanie utrpenej traumy je nutné
hodnotiť ako dehonestáciu prirodzených ľudských emócii, medzi ktoré patrí aj strach, obava, následkom

ktorých môže vzniknúť aj psychická trauma (dočasná alebo trvalá).
34.
K tvrdeniu žalovaného, že v danom prípade nejde o nesprávny úradný postup, ale nanajvýš o nezákonné
rozhodnutie, ktoré však nebolo pre nezákonnosť zrušené, odvolací súd uvádza, že ide o účelovýargument v snahe zbaviť sa zodpovednosti za tento postup, nakoľko vo vyšetrovacom spise sa
nenachádza písomné rozhodnutie o zadržaní alebo obmedzení osobnej slobody žalobcov (takéto
rozhodnutie sa pri zadržaní ani nevydáva, rozhodnutie sa vydáva len pri zatknutí s tým, že § 7 zákona

č. 514/2003 Z. z. rozlišuje medzi rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným obmedzením
osobnej slobody, pričom o rozhodnutí hovorí len pri inštitúte zatknutia, nie zadržania alebo obmedzenia
osobnej slobody); a preto bolo v prejednávanej veci nemožné, aby takéto "rozhodnutie"
žalobcovia mohli napadnúť, a aby ho prípadne nadriadený orgán pre nezákonnosť mohol zrušiť, z
dôvoduktoréhopráveabsenciuakéhokoľvekrozhodnutiaozadržanísvýnimkouzápisnicebolopotrebné

postup vykladať prospech dotknutých osôb, a takéto konanie orgánov činných v trestnom konaní bolo
nevyhnutné subsumovať pod nesprávny úradný postup.
35.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že v konaní nie je vecne pasívne legitimovaný,
keďže žalobcovia síce podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.
z.) na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky dňa 24. 04. 2017, avšak žiadosť

postúpila Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktoré ju prerokovalo a posúdilo ako nedôvodnú, a
preto v mene štátu správne v súdnom konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
36.
Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky

požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,
keď iba zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd
prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje
odpovede na všetky argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
37.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalobcom 1/ a 2/

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.).
38.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§
434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).