Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/41/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115209248
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7115209248.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov

senátu JUDr. Drahomíra Brixiová a JUDr. František Čisovský v spore žalobcu: 2. FVE HUMENNÉ,
s.r.o., so sídlom Dostojevského 4532/67, 058 01 Poprad, IČO: 45 918 686, proti žalovanému v 1/
rade: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361,
zastúpenému spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, Bratislava,
IČO: 51 003 848 a žalovanému v 2/ rade: Východoslovenská energetika a.s., so sídlom Mlynská 31, 042
91 Košice, IČO: 44 483 767, o určenie povinnosti a zaplatenie 29.742,26 eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 33Cb/70/2015-958 z 19.11.2018 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalovanému v 1/ rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.
III. Žalovanému v 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť
žalovaným v 1/ a 2/ rade trovy konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal:

- určenia povinnosti súdom, že právo žalobcu na podporu podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/, c/ zák.č.
309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie, elektriny vyrobenej v zariadení žalobcu EIC kód
24 ZVS0000669482T v kalendárnom roku 2015 podľa ust. § 4 ods. 3 Zákona č. 309/2009 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2014, nezaniklo;
- uloženia povinnosti žalovanému v 1/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 23.902,44 eur s úrokom z omeškania
5,05% ročne od 26.3.2015 do zaplatenia;
- uloženia povinnosti žalovanému v 2/ rade zaplatiť žalobcovi sumu 5.839,82 eur s úrokom z omeškania

5,05% ročne od 23.4.2015 do zaplatenia z titulu neuhradenia vyúčtovanej ceny za dodanú elektrinu.
Zároveň žiadal, aby žalovaní v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne nahradili žalobcovi trovy konania.

3. Žalobca uviedol, že ako výrobca elektriny zo slnečnej energie v zariadení s celkovým inštalovaným
výkonom 998,2 kW na pozemku parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX v k.ú. Z. pod EIC kódom 24 G dňa
24.5.2011 uzavrel so žalovaným v 1/ rade Zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy a 2.5.2011 Zmluvu
o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov (ďalej len ako „zmluva

I.“). Na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0233/2014/E-OZ z 26.9.2013
bola pre žalobcu schválená na roky 2014 až 2026 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo
výške 382,61 eur/MWh vyrobenej zo slnečnej energie a teda žalobcovi vzniklo právo uplatniť si doplatok
po dobu 15 rokov. Úrad vychádzal z predpokladaného ročného množstva elektriny, na ktoré sa vrokoch 2014 až 2026 uplatní doplatok a to z údajov predložených regulovaným subjektom. Záväzky
žalovaného v 1/ rade zo zmluvy I. boli v plnom rozsahu nahradené ďalšou zmluvou uzavretou medzi
žalobcom a žalovaným v 1/ rade (ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy) a žalovaným v 2/ rade

(ako odberateľom) dňa 9.12.2014 o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku
(ďalejlenako„zmluvaII.“),nazákladektorejbolodberelektrickejenergiebezprerušeniazabezpečovaný
odberateľom (žalovaným v 2/ rade) ako osobou poverenou žalovaným v 1/ rade (preambula bod I).
Žalobca sa zaviazal dodávať elektrinu žalovanému v 1/ rade prostredníctvom žalovaného v 2/ rade ako
odberateľovi (čl. I bod 1 písm.a)) a žalovaný v 2/ rade ako odberateľ sa zaviazal odobrať vo vlastnom

mene elektrinu podliehajúcu § 3 ods. 1 písm.b/ Zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa
tejto zmluvy (čl. I bod 1 písm.c)) a zaviazal sa prevziať zodpovednosť za odchýlku výrobcu podľa ust. § 3
ods. 1 písm.d/ Zákona o podpore. Cena bola dojednaná podľa čl. V zmluvy II., ktorá je platná a účinná do
1.1.2015abolauzavretánadobuurčitúdozánikuprávavýrobcunapodporupodľaust.§3ods.1písm.b/
Zákona o podpore. Navyše zmluvou II. zanikla dňom 31.12.2014 zmluva I. z 2.5.2011 a keďže v zmluve
neboli dohodnuté žiadne rozväzovacie podmienky zániku účinnosti zmluvy ani žiadne obmedzenia, či

zmeny v dohodnutej cene, účastníci konania sú zmluvou II. v plnom rozsahu viazaní. Preto žalobca aj v
roku 2015 (v súlade s uzavretou zmluvou, rozhodnutím ÚRSO z 27.11.2014 a oznámením žalovaného
v 1/ rade z 10.12.2014) účtoval žalovaným pravidelne mesačne cenu elektriny t.j. žalovanému v 1/ rade
s doplatkom 338,595 eur/1 MWh a žalovanému v 2/ rade straty na dodávke elektriny do distribučnej
siete vo výške 44.0150 eur/1 MWh, teda cenu spolu 382,61 eur/MWh ako bola schválená cena elektriny

s doplatkom rozhodnutím ÚRSO z 26.9.2013 na roky 2014 až 2026.
Listom z 10.10.2014 (teda ešte pred uzavretím zmluvy II.) žalovaný v 1/ rade oznámil žalobcovi, že výkup
elektriny na účely pokrytia strát v sústave deleguje s účinnosťou od 1.1.2015 na žalovaného v 2/ rade
a vyplácanie doplatku za vyrobenú elektrinu zostane naďalej v zodpovednosti spoločnosti žalovaného
v 1/ rade. Aj napriek tomu, že uvedené sa premietlo aj v zmluve II., (podľa ktorej záväzok platiť za

odobratú elektrinu na účely pokrytia strát prevzal žalovaný v 2/ rade (čl. I. bod 1. písm.b/, c/, d/) a
záväzok zaplatiť žalobcovi doplatok prevzal žalovaný v 1/ rade (čl. I., bod 1., písm.f/)), žalovaný v 1/
rade listom z 15.12.2014 oznámil žalobcovi, že naďalej od neho odoberá elektrinu a že obaja žalovaní
odmietajú platiť doplatok za dodávku elektriny a za straty čím porušujú povinnosti z uzavretej zmluvy.
Preto žalovaný v 1/ rade odmietol žalobcovi uhradiť faktúru č. 003/2015 z 10.3.2015 (splatnú 10.3.2015)

za dodávku elektriny za február 2015 na sumu 23.902,44 eur a faktúru č. 005/2015 za marec 2015 na
sumu 37.436,76 eur a žalovaný v 2/ rade už neuhradil faktúru č. 006/2015 za marec 2015 na sumu
5.839,82 eur, ktorá je splatná 22.4.2015. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaní porušujú svoje záväzky z
uzavretej zmluvy a ustanovenia Zákona o podpore.
Napriektomu,žalobcamalzato,žesplnilvšetkypodmienkynapodporupodľaust.§3Zákonaopodpore,

a keďže žalovaný v 1/ rade listom z 15.12.2014 bližšie nekonkretizoval, aké podmienky žalobca podľa
ust. § 4 Zákona o podpore nesplnil, aby požíval podporu, považuje oznámenie žalovaného v 1/ rade z
15.12.2014 za neurčité a nezrozumiteľné. Žalobca opakovane u žalovaného v 1/ rade namietal zánik
záväzku pre nemožnosť plnenia v roku 2015 a dožadoval sa vysvetlenia, avšak žalovaný v 1/ rade
žalobcovi nezaslal žiadne stanovisko ani vysvetlenie.

Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia a účinnosti zmluvy I. až do 1.1.2014 platilo
ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie. Následne až
zmenou, t.j. zákonom č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2014 bolo okrem iného zmenené ust. § 4 -
práva a povinnosti výrobcu elektriny tak, že podľa ods. 3 „Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý
nesplní povinnosti podľa ods. 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny

uplatniť právo podľa ods. 1 písm.b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok.", teda výrobca stratil právo na
odber elektriny aj na doplatok. Navyše uvedenou zmenou právneho predpisu boli rozšírené povinnosti,
t.j. o povinnosť oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi RDS uplatnenie podpory vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny vždy k 15.8. na nasledujúci rok (ods. 2 písm.c/) a v prípade nesplnenia
tejto povinnosti si výrobca nemôže uplatniť právo na odber elektriny a na doplatok. Podľa prechodného

ustanovenia § 18e ods. 1 zák.č. 309/2019 Z.z. k úpravám účinným od 1.1.2014 podmienky podpory
výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie... pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené
do prevádzky pred 1.1.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov, teda aj znenie ust. § 4
ods. 3 účinné do 31.12.2013. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca konštatoval, že pokiaľ
zariadenie bolo uvedené do prevádzky v roku 2011, aj prípadné nesplnenie povinnosti (podľa ust. §

4 ods. 2 písm.c/) nemá za následok zánik, resp. nemožnosť uplatniť si právo podľa ust. § 4 ods. 1
písm.b/ a c/ t.j. právo na odber elektriny a na doplatok, lebo ust. § 4 ods. 3 s porušením povinností podľa
ods. 2 písm.c/, takýto následok nespája, ale len pri nesplnení povinností podľa ods. 2 písm.a/ a b/, čo
žalobcovi doposiaľ nebolo nikým vytknuté. Napriek uvedenej skutočnosti žalobca splnil aj podmienkynovelizovaného zákona a dňa 28.5.2014 zaslal na ÚRSO hlásenie. Následne dňa 3.6.2014 zaslal
žalobca žalovanému v 1/ rade oznámenie z 29.5.2014 o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku
2015 a oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015, čo vyplýva aj z podacieho hárku pošty Poprad 8

pod č. RP XXXXXXXXXSK. S poukazom na uvedené žalobca konštatoval, že jeho nárok na podporu
nezanikol ani podľa ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, pretože povinnosti podľa ods. 2 si splnil a má
teda právo na odber elektriny podľa ust. § 4 ods. 1 písm.b/ ako aj právo na doplatok podľa ust. § 4
ods. 1 písm.c/, a preto obmedzenie podpory žalobcu v roku 2015 podľa listu žalovaného v 1/ rade z
15.12.2015 nie je dôvodné.

Ďalej mal žalobca za to, že splnil aj povinnosť oznámiť predpokladané množstvo elektriny vždy k 15.8.
na nasledujúci kalendárny rok tým, že žalovanému v 1/ rade zaslal rozhodnutie ÚRSO z 26.9.2013, čo
žalovaný v 1/ rade potvrdil žalobcovi v emailovej komunikácii z 30.1.2014. Z rozhodnutia ÚRSO vyplýva,
že úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2026 uplatní
doplatok,vychádzalzúdajovpredloženýchregulovanýmsubjektomato,žepredpokladanáročnávýroba
elektriny je 1.242 MWh/rok.

Čo sa týka uplatnenia nároku na podporu odberom elektriny a doplatkom, podľa žalobcu tento nárok bol
uplatnený ešte v roku 2011 (čo navyše vyplýva z uzavretej zmluvy I. z 2.5.2011), pretože ak by tieto práva
na podporu podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ a d/ nevznikli, žalovaný v 2/ rade by zmluvu neuzavrel. Teda aj
uvedenými úkonmi bola podľa žalobcu splnená oznamovacia povinnosť podľa ust. § 4 ods. 2 písm.c/.
Správanie sa žalovaného v 1/ rade, ktorý zmluvne poveril odberom elektriny žalovaného v 2/ rade je v

rozpore s uzavretou zmluvou II., keďže táto zmluva neobsahuje žiadne obmedzenia ani rozväzovacie
podmienky účinnosti zmluvy v predmete zmluvy a v právach a povinnostiach v roku 2015 pre prípad, že
žalobca si nesplní povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore. Táto zmluva nahrádza zmluvu
I. uzavretú ešte 2.5.2011.
Návrh žalovaného v 1/ rade uzavrieť dodatok k zmluve II., žalobca považoval za nátlak, aby ním uznal

tvrdené neurčité porušenie podmienok podľa ust. § 4 Zákona o podpore a taktiež aj tvrdenie žalovaného
v 1/ rade, že poštovou zásielkou z 3.6.2014 prijal iba faktúru od žalobcu je irelevantné.

4. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že Zákon o podpore neustanovuje explicitne vo vzťahu k splneniu si
oznamovacej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, konkrétnu predpísanú

formu, a preto je potrebné na jednotlivé úkony výrobcu prihliadať aj vo väzbe na požiadavky stanovené
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Teda takýto právny úkon smerujúci k splneniu si uvedenej
oznamovacej povinnosti musí byť urobený predovšetkým zrozumiteľne, dostatočne určito a musí z neho
vyplývať prejav vôle, ktorý ním výrobca sleduje, pretože absencia čo i len jedného z týchto atribútov
je spojená s neplatnosťou takéhoto právneho úkonu. Podľa žalovaného v 1/ rade zásielka žalobcu,

(ktorú zaslal žalovanému v 1/ rade 3.6.2014 a na ktorú sa žalobca odvoláva v návrhu z 20.4.2015)
neobsahovala podanie, z ktorého by bolo zrejmé, že jeho úmyslom bolo splnenie si oznamovacej
povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. Napriek tomu, že žalobca vo svojom
návrhu uviedol, že obsahom jeho zásielky odoslanej žalovanému v 1/ rade dňa 3.6.2014 bolo oznámenie
z 29.5.2014 o predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a oznámenie o uplatnení podpory v

roku 2015, čo preukázal priložením podacieho lístka z 3.6.2014 ako dokladu o odovzdaní danej zásielky
na poštovú prepravu, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že v jeho podateľni sa všetky prijaté zásielky evidujú
tak, že z ich obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza. Po preverení vyššie uvedenej
spornej zásielky od žalobcu, žalovaný v 1/ rade potvrdil, že obsahom uvedenej zásielky nebolo žiadne
oznámenie o splnení si povinnosti žalobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, ale

len faktúra č. 005/2014, na základe ktorej si žalobca u žalovaného v 1/ rade uplatnil cenu za dodávku
elektrinydodistribučnejsústavyžalovanéhov1/radenastratyadoplatoknadodanúelektrinudosústavy
žalovaného v 1/ rade za predošlý kalendárny mesiac daného roku. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie
žalobcu o splnení si oznamovacej povinnosti je iba jeho tvrdením, ktoré dostatočne nepreukázal a teda
neosvedčil svoj domnelý nárok. Je evidentné, že plnenie si uvedenej zákonnej povinnosti výrobcami

má mať charakter určitej pravidelnosti, nakoľko uvedené ustanovenie Zákona o podpore uvádza, že
„oznámenie o uplatnení si podpory sa má oznámiť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“.
Taktiež názor žalobcu, že si odoslaním schváleného cenového rozhodnutia ÚRSO z 26.8.2013 a jeho
následným potvrdením žalovaným v 1/ rade 30.1.2014 splnil voči žalovanému v 1/ rade oznamovaciu
povinnosť, považoval žalovaný v 1/ rade za účelový a nepresný, keďže je v rozpore s tým, čo uvádza

samotné znenie ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore a to najmä s akcentom na pravidelnosť
vykonávania týchto oznámení jednotlivými výrobcami voči svojim regionálnym prevádzkovateľom
distribučných sústav.Podľa žalovaného v 1/ rade teda nárok žalobcu nie je dostatočne osvedčený ani v súvislosti s
poukazom na uzatvorenie Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku
č. PDS: OZE_194_2011_15 medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným v 1/ rade ako regionálnym

prevádzkovateľom distribučnej sústavy žalovaného v 1/ rade. Uvedená zmluva v sebe obsahuje
ustanovenie, podľa ktorého sa zmluvný vzťah riadi okrem iného aj ustanoveniami Zákona o podpore.
Navyše predmetná zmluva obsahuje aj vyhlásenie žalobcu, že spĺňa podmienky na uplatnenie podpory
podľa príslušných právnych predpisov a že sa tieto podmienky zaväzuje dodržiavať. Z uvedeného
dôvodu žalovaný v 1/ rade konštatoval, že v časti, v ktorej predmetná zmluva upravuje uplatnenie

zmluvného práva na poskytnutie podpory v zmysle Zákona o podpore je zmluva uzatvorená s
rozväzovacou podmienkou, ktorou je zánik práva na uplatnenie podpory podľa § 4 ods. 3 Zákona o
podpore, a toto zmluvné právo zaniká, ak v príslušnom roku došlo k zániku práva na uplatnenie podpory
podľa uvedeného ustanovenia. Povinnosť žalovaného v 1/ rade poskytovať žalobcovi podporu v roku
2015 na základe vyššie uzatvorenej zmluvy je neplatná aj s poukazom na objektívnu nemožnosť plnenia
z dôvodu, že žalobca stratil právo na uplatnenie si podpory v roku 2015 v zmysle ust. § 4 ods. 3 Zákona

o podpore. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že postupuje v súlade so zmluvou, keď
odmieta vyplácať žalobcovi podporu na rok 2015 vo forme doplatku za ním vyrobenú a dodanú elektrinu
do sústavy žalovaného v 1/ rade. Ďalej žalovaný v 1/ rade poukázal aj na skutočnosť, že právo žalobcu
uplatňovať si v roku 2015, na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení zaniklo ex lege. Oznámenie
žalovaného v 1/ rade o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 malo len informatívny

charakter nie konštitutívny. Totiž, v prípade ak nastanú skutočnosti predpokladané ustanovením § 4 ods.
3 Zákona o podpore, žalovaný v 1/ rade nie je v zmysle uvedeného zákona povinný uvedený fakt tlmočiť
výrobcom vo forme akéhokoľvek oznámenia.
Ďalej žalovaný v 1/ rade konštatoval, že sankcia doplnená novelou zákona o podpore s účinnosťou od
1.1.2014 do ust. § 4 ods. 3 sa mala vzťahovať na všetkých výrobcov, vrátane tých, ktorých zariadenia

boli uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014.
Žalovaný v 1/ rade okrem iného poprel, že jeho sprievodný list z 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015, ktoré boli doručené žalobcovi a uzavretá Zmluva o dodávke a doplatku 2015
z 9.12.2014, ako aj sprievodný list žalovaného v 1/ rade z 10.12.2014, predstavovali uznanie záväzku
s nutnosťou uplatnenia § 192 CSP.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal žalovaný v 1/ rade za to, že akékoľvek žalobcom
vystavené faktúry na úhradu podpory vo forme doplatku v zmysle Zákona o podpore pre ktorýkoľvek
kalendárny mesiac roku 2015 nemajú právne opodstatnenie. Žalobcom vystavené faktúry teda boli
vystavené bez právneho titulu, žalovaný v 1/ rade ich neuznáva, a preto navrhol žalobu zamietnuť ako
nedôvodnú.

5. Podľa žalovaného v 2/ rade spornou skutočnosťou medzi stranami sporu je splnenie povinnosti
žalobcomvočižalovanémuv1/radevzmysle§4ods.2písm.c/ZákonaoOZE,keďžežalovaný v1/rade
splnenie citovanej oznamovacej povinnosti v zákonom stanovenej lehote neeviduje a zo strany žalobcu
to nebolo preukázané. V tejto súvislosti síce žalobca odkazuje na zásielku z 3.6.2014, avšak žalovaný v

1/ rade poprel, že by uvedená zásielka obsahovala podanie, z ktorého by vyplývalo, že žalobca si splnil
povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c Zákona o OZE. Aj keď žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal
na podací lístok, na ktorom je uvedená hmotnosť zásielky 0,050 kg, podľa žalovaného v 2/ rade táto
argumentácia žalobcu nemôže obstáť ako relevantný dôkaz, keďže z oznámenia Slovenskej pošty a.s.
je zrejmé, že nie všetky váhy sú reálne napojené na počítač, v dôsledku čoho sa skutočná váha zásielky

nemusí preniesť na podací lístok a môže byť len orientačná (spravidla sa jedná o hornú hranicu pre účely
výpočtu ceny zásielky). Navyše z podacieho lístka vyplýva, že žalobca podal nejakú zásielku, avšak
v žiadnom prípade poštový podací lístok nepreukazuje obsah odosielanej zásielky, ani že žalobcom
uvádzané dokumenty boli adresátovi vôbec odoslané a už vôbec nie, že tieto boli adresátovi aj doručené
a reálne sa dostali do dispozičnej sféry adresáta. Žalovaný v 1/ rade má za to, že z doposiaľ žalobcom

predloženýchdôkazovniejemožnézistiťobsahžalobcomodosielanejzásielky,vdôsledkučohožalobca
súdu nevie hodnoverne a preukázateľne doložiť, či vôbec a kedy odoslal údajné oznámenie o uplatnení
podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE a nakoľko žalovaný v 1/ rade žiadnu zásielku s
takýmto obsahom od žalobcu neeviduje, argumentácia žalobcu o údajnom splnení svojej oznamovacej
povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE zostáva len v rovine tvrdenia. Vzhľadom k vyššie

ozrejmenému vzťahu medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 zákona o OZE a nárokom na reálne
nadobudnutie podpory nie je možné priznať relevanciu žalobcovej argumentácii o splnení oznamovacej
povinnostivzmysle§4ods.2písm.c/zákonaoOZEzaslanímcenovéhorozhodnutiaÚRSOžalovanému
v 1/ rade.Za potvrdenie splnenia svojej oznamovacej povinnosti považoval žalobca e-mailovú odpoveď
žalovaného v 1/ rade z 30.1.2014, aj napriek skutočnosti, že žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že predmetná
e-mailová komunikácia sa uskutočnila viac ako pol roka pred dátumom, kedy si mal žalobca svoju

oznamovaciu povinnosť plniť a žalovaný v 1/ rade v danom čase nemal a ani nemohol mať vedomosť
o tom, že žalobca nebude rešpektovať právne predpisy vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti a svoje
zákonom stanovené povinnosti si nebude riadne a včas plniť.
Teda žalobca počas celého konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že by bol žalovanému v 1/ rade
doručil podanie, ktorým by preukázal splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/

Zákona o OZE. Keďže zo strany žalobcu k splneniu zákonom stanovenej povinnosti riadne a včas v
zákonom stanovenej lehote nedošlo, nastúpili zákonom predpokladané následky obsiahnuté v sankcií
právnej normy § 4 ods. 3 Zákona o OZE, v súlade s čím žalovaný v 1/ rade žalobcovi podporu v zmysle
§ 4 ods. 1 písm.c/ zákona o OZE na elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v roku 2015
neposkytol.
Zároveň žalovaný v 2/ rade poukázal na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v konaní sp.zn.

PL.ÚS 50/2015, z ktorého vyplýva, že právny následok nesplnenia niektorej zo zákonom explicitne
stanovených povinností obsiahnutý v § 4 ods. 3 zákona o OZE sa má vzťahovať nielen na zariadenia
výrobcov elektriny uvedené do prevádzky od účinnosti predmetnej novely, t.j. 1.1.2014, ale na všetky
zariadenia výrobcov elektriny, teda aj na tie, ktoré boli uvedené do prevádzky pred nadobudnutím
účinnosti predmetnej novely.

Poukazujúc na svedeckú výpoveď p. M. V. (zamestnankyne žalovaného v 1/ rade), žalovaný v 2/ rade
uviedol, že podateľňa žalovaného v 1/ rade funguje správne a zápisy v nej obsiahnuté zodpovedajú
skutočnému obsahu doručených zásielok. Teda, ak by bola súčasťou obálky okrem faktúry č. 005/2014
aj predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny žalobcu na nasledujúci kalendárny
rok, uvedená skutočnosť by bola zapísaná v príslušnom zázname zásielky v knihe doručenej pošty

žalovaného v 1/ rade. Z predloženého záznamu predmetnej zásielky, ktorou bola faktúra č. 005/2014
za kalendárny mesiac máj 2014 doručená žalovanému v 1/ rade evidovaná v knihe doručenej pošty
žalovaného v 1/ rade pod č. 34029 vyplýva, že obsahom predmetnej zásielky bola výlučne faktúra s jej
neoddeliteľnou prílohou a v tejto neboli obsiahnuté už žiadne iné dokumenty.

6. Uznesením z 1.6.2016 súd prvej inštancie rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby (v I/ výroku
uvedenom v žalobe žalobcu) tak, že žalovaný v 1/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 23.904,44 eur
a 8,05% úrok z omeškania od 26.3.2015 do zaplatenia, žalovaný v 2/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu1.726,80eura8,05%úrokzomeškaniaročneod23.4.2015dozaplateniaanahradiťtrovykonania.

7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (žalobou, listinným dôkazmi predloženými stranami sporu
- Zmluvou o pripojení žiadateľa a o pripojenie do distribučnej sústavy č. 100705509ZoP z 24.5.2011;
Zmluvou o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a
vysoko účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. PDS: OZE 194 2011
z 2.5.2011; Rozhodnutím ÚRSO č. 0233/2014/E-0Z z 26.9.2013; Zmluvou o dodávke elektriny, prevzatí

zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. PDS: 0ZE 194 2011 15, č. zmluvy VSE OZE 194 2011 15 VSE
z 9.12.2014; Oznámením o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z 15.12.2014;
Oznámením o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 zo 17.12.2014 (list žalobcu);
e-mailom žalobcu z 30.1.2014; podacím lístkom č. RP909909977SK; listom žalobcu z 29.5.2014 ÚRSO;
podacím lístkom žalobcu z 29.5.2014; knihou došlej pošty žalovaného v 1/ rade; faktúrami č. 001/2015 z

5.2.2015, č. 003/2015 z 10.3.2015, č. 002/2015 zo 7.4.2015; výsluchom žalobcu a svedkov) a postupom
v zmysle ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 písm.c/ zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore , § 4 ods. 3 Zákona o podpore
v znení účinnom do 1.1.2014 a § 4 ods. 3 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore v znení účinnom po 1.1.2014,
§ 18e ods. 1 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore, § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka mal za preukázané,
že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti

za odchýlku a doplatku č. PDS OZE: 194 2011 15 OZE: 194 2011 15 VSE z 9.12.2014, že ÚRSO vydal
26.9.2013 rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na obdobie od roku 2014 do 2026 pevnú cenu elektriny
pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 EUR/MWh, že žalovaný v 1/ rade listom z 15.12.2014 oznámil
žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdroju
prevádzkovaného žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú

nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a
dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015, teda neboli naplnené podmienky upravené v § 4 Zákona o
podpore, že žalobca vystavil žalovanému v 1/ rade faktúru č. 006/2015 za mesiac február 2015 vo výške
23.902,44 eur za dodávku elektriny na doplatok a žalovanému v 2/ rade faktúru č. 005/2015 za mesiacmarec 2015 vo výške 5.839,82 eur za dodávku elektriny do distribučnej siete na straty a že žalovaný
v 1/ rade faktúru č. 006/2015 neuhradil a žalovaný v 2/ rade z faktúry č. 005/2015 neuhradil čiastku
1.726,80 eur. Ďalej súd konštatoval, že sporná bola skutočnosť, či žalobca splnil voči žalovanému v 1/

rade svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore. Aj
keď žalobca tvrdil, že splnil všetky podmienky podpory na rok 2015 (a/ e-mailovou správou doručenou
žalovanému v 1/ rade dňa 30.1.2014, b/ odpoveďou žalovaného v 1/ rade na uvedenú e-mailovú správu,
v ktorej žalovaný v 1/ rade okrem iného uvádza, že fakturácia bude možná a c/ žalobcom vyplneným
formuláromz29.5.2014podanýmnapoštovúprepravu3.6.2014),žalovanýv1/radeakoprevádzkovateľ

regionálnejdistribučnejsústavyneevidovalvočižalobcovik15.8.2014včasnésplneniesijehopovinnosti
ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, a preto listom z 15.12.2014 oznámil
žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015. S poukazom na knihu došlej pošty
žalovaného v 1/ rade (zásielka evidovaná pod č. 34029), výpovede svedkýň Q. V. a Miriam G., ako aj
citujúc čl. I bodu I. písm.f/ Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku
z 9.12.2014 a ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore, mal súd za preukázané, že novelou ust. § 4 ods.

3 Zákona o podpore účinnou od 1.1.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z
obnoviteľných zdrojov energie. Podmienky podpory ako také ostali aj po 1.1.2014 nezmenené. Došlo
len k zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore
a to tak, že výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže
na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm.b/ a

c/ na nasledujúci kalendárny rok. Ani v zmysle Nálezu ÚS SR č. PL. ÚS 50/2015-148 z 22.3.2017 táto
sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení platnom a účinnom od 1.1.2014 nie je
neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.
Súdu nebolo preukázané, že žalobca riadne a včas doručil žalovanému v 1/ rade tlačivo označené
ako Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 zo dňa 29.5.2014.

Podľa tvrdenia žalobcu predmetné tlačivo malo byť obsahom zásielky, ktorú podal na pošte 3.6.2014,
pričom dôkazom na preukázanie tejto skutočnosti mala byť výpoveď svedkyne Q.. Q. G.. V súvislosti
so skutočnosťou, že menovaná je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu, mal súd pochybnosti o
vierohodnosti tejto výpovede. Ani samotná váha zásielky podanej na poštu dňa 3.6.2014, resp. rozdiel
medzi hmotnosťami o jednotlivých zásielok doručovaných žalobcom žalovanému v 1/ rade nemôžu

preukázať obsah týchto zásielok. To, či predmetná zásielka obsahovala ešte inú písomnosť, alebo
bola v nej nejaká kancelárska spojka, či došlo k chybe pri vážení zásielky, nebolo súdu preukázané.
Skutočnosť, že zamestnankyňa podateľne žalovaného v 1/ rade pripustila, že mohlo v určitých prípadoch
dôjsť k chybe v použití pečiatky pri označovaní došlej pošty nepreukazuje, že tomu tak bolo aj v tomto
konkrétnom prípade a ani to, že súčasťou zásielky bolo alebo nebolo predmetné oznámenie. Preto

súd prvej inštancie nepovažoval za smerodajné pre rozhodnutie veci porovnávanie hmotnosti zásielok
zasielaných žalobcom žalovanému v 1/ rade v jednotlivých rokoch, nakoľko nie je možné preukázať
jednoznačne dôvod z akého bola hmotnosť rôzna, a to aj podľa vyjadrenia pošty, či už z dôvodu iného
papiera, či spojovacieho materiálu.
Keďže žalobca nevedel súdu prvej inštancie hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné

oznámenie bolo alebo nebolo doručené žalovanému v 1/ rade (vzhľadom na žalobcom zvolený spôsob
doručovania ním údajne odoslanej zásielky), dospel súd k záveru, že žalobca si povinnosť podľa ust. §
4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore voči žalovanému v 1/ rade nesplnil v zákonom stanovenej lehote (t.j.
do 15.8.2014), a preto si nemôže na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny uplatniť
právo podľa odseku 1 písm.b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok (t.j. na rok 2015) a teda mu nevznikol

nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom.

8. V závere súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že oznamovaciu povinnosť je potrebné splniť
periodicky každý rok. Nie je možné preto akceptovať názor žalobcu, že si svoju povinnosť splnil aj
predložením cenového rozhodnutia, uzavretím zmluvy, resp. iným dokladom obsahujúcim aj údaje,

ktoré majú byť predmetom oznámenia. Aj keď zákon neustanovuje formu oznámenia s prihliadnutím
na požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti prejavu vôle, z jednostranného právneho úkonu, ktorým sa
oznamovacia povinnosť plní musí byť zrejmé, kto ho robí, komu je určený a čo sa ním sleduje, k
čomu smeruje, resp. aké práva a povinností z neho majú vzniknúť. Vzhľadom na vyššie uvedené,
mal súd prvej inštancie za to, že e-mailová správa doručená žalovanému v 1/ rade 30.1.2014 ani

odpoveď žalovaného v 1/ rade žalobcovi na uvedený e-mail nepreukazuje splnenie oznamovacej
povinnosti žalobcu, keďže žalovaný v 1/ rade výslovne neuviedol, že považuje oznamovaciu povinnosť
za splnenú, pričom pripustenie možnosti fakturácie sa vzťahuje len na splnenie povinnosti v zmysle
predloženého rozhodnutia ÚRSO zo 16.10.2013. Takéto rozhodnutie nie je relevantným dokladom osplnení oznamovacej povinnosti. Žalobca uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku s účinnosťou od
1.1.2015 počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku z roku 2011 považoval za uznanie
záväzku poskytovať žalobcovi podporu podľa Zákona o podpore pre rok 2015. Súd sa teda stotožnil s

tvrdením žalovaného v 1/ rade, že pre uznanie záväzku je nevyhnutné, aby tento v čase jeho uznania
existoval a že takýto záväzok mohol najskôr vzniknúť zo Zmluvy o dodávke a doplatku od 1.1.2015,
pričom Zmluva o dodávke a doplatku 2015 predstavuje nováciu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade
vo vzťahu k predošlej zmluve o dodávke a doplatku č. OZE_194_2011 uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným v1/ rade 2.5.2011 na dobu neurčitú.

Právo žalobcu na podporu nezaniklo, ale v dôsledku nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona ho
nie je možné uplatniť v danom kalendárnom roku. Sankcia za nesplnenie povinnosti vyplýva priamo zo
zákona a aj v zmysle predmetného nálezu ÚSSR nie je potrebné o nej rozhodnúť v správnom konaní,
keďže sa jedná o vzťah medzi subjektami súkromného práva.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že obrana žalovaných spočívajúca

v ich skutkových tvrdeniach bola dostačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu, preto návrh
žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku napadnutého rozsudku.

10. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 a § 262 CSP a keďže žalovaní v 1/ a 2/ rade mali

v konaní plný úspech, priznal im náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalovaného v 1/ rade zaviaže zaplatiť žalobcovi
sumu 23.902,44 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne od 26.3.2015 do zaplatenia,

žalovaného v 2/ rade zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 1.726,80 eur s úrokom z omeškania vo výške
8,05% ročne od 23.4.2015 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto
rozsudku. Zároveň žalobcovi prizná voči žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie ako aj náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol,
že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo svojom výroku vecne správny, pričom poukázal na ust. § 365

ods. 1 písm. b/, d/ , e/, f/ a h/ CSP.

12. V prvej časti svojho rozsiahleho odvolania žalobca opísal žalovaný nárok uplatnený voči žalovaným
a opätovne zdôraznil, že preukazovanie splnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore
je v jeho prípade právne irelevantné z dôvodu, že:

- zariadenie žalobcu na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky 26.4.2011, t.j. pred 1.1.2014, a
preto vo vzťahu k nemu je podľa prechodného ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore potrebné aplikovať
tie podmienky podpory výroby elektriny, ktoré boli účinné pred 1.1.2014;
- je platný a účinný zmluvný nárok žalobcu podľa zmluvy o dodávke a doplatku 2015.

13. Opakovane tvrdí, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore pre rok 2015 riadne a včas
splnil, čo odvodil e-mailovou komunikáciou medzi ním a žalovaným v 1/ rade z 30.1.2014; formulárom
„Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“ z 29.5.2014, ktorý zaslal
žalovanému v 1/ rade poštovou zásielkou č. RP909909977SK dňa 3.6.2014 spolu s faktúrou č. 005/2014
a správaním žalovaného v 1/ rade po 15.8.2014, keď navrhol uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku

2015 s účinnosťou aj pre rok 2015 a napokon aj samotné uzavretie uvedenej zmluvy všetkými jej
zmluvnými stranami s účinnosťou od 1.1.2015 potvrdzovalo, že k splneniu predmetnej povinnosti podľa
§ 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore muselo dôjsť.

14. Poukazujúc na napadnutý rozsudok (body 69., 78., 80., 83., a 85. odôvodnenia), citujúc ust. §

220 ods. 2 CSP a taktiež poukazujúc na uznesenia NS SR sp.zn. 2MCdo/7/2009 z 29.7.2010, sp.zn.
2Obdo/72/2012 z 24.6.2013, sp.zn. 3Sžf/34/2010 z 3.5.2011, sp.zn. 7Cdo/134/2011 z 27.11.2012, nález
ÚS SR sp.zn. III.ÚS 44/2011 z 26.10.2011 ako aj rozsudok Váženého Okresného súdu Žilina sp.zn.
10Cb/287/2014 z 21.11.2017 žalobca má za to, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces, ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku a právo na účinnú

argumentáciu proti napadnutému rozsudku.

15. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie podrobne argumentoval okrem iného tým, že zmluvný
vzťah založený Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 je potrebné posudzovať z pohľadu súkromnejautonómie zmluvných strán, zásady pacta sunt servanda, ochrany dobromyseľnosti a z pohľadu § 265
Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že Zákon o podpore síce stanovuje zákonnú kontraktačnú
povinnosť žalovaného v 1/ rade pre určité prípady, avšak mimo toho nezasahuje do zmluvnej voľnosti

strán a vo vzťahu k takejto zmluvnej voľnosti neobsahuje vo svojich ust. § 4 ods. 2 písm.c/ a § 4
ods. 3 kogentné ustanovenia ako aj na potrebu zohľadnenia princípov dobrej viery, právnej istoty a
zásad poctivého obchodného styku v spojení s princípmi „nemo turpitudinem suam allegans auditur“
a „nemo potest venire contra factum proprium“. Takisto podrobne argumentoval aj k otázke potreby
posúdenia sprievodného listu žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a

doplatku2015,kproblematikeprechodnéhoustanovenia§18eods.1Zákonaopodporeakvyjadreniam
žalovaných, ktoré predstavujú nanajvýš iba deklarovanie omylu v súvislosti s uzavretím Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015, pričom takýto omyl by bol právne irelevantný, pretože predstavuje omyl v
pohnútke a je neospravedlniteľný.

16. Podľa žalobcu nie je možné prehliadať skutočnosti, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015

bol pripravený a predložený žalobcovi počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2011
spolu so sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 a že Zmluva o dodávke a doplatku 2015
bola uzavretá s účinnosťou od 1.1.2015 a sám žalovaný v 1/ rade inštruoval žalobcu prostredníctvom
sprievodného listu z 10.12.2014 k fakturácii podpory práve pre rok 2015. Uvedené skutočnosti opomenul
súd prvej inštancie právne kvalifikovať. Teda žalobca má za to, že ako sprievodným listom žalovaného

v 1/ rade z 10.10.2014 spolu s návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 tak aj uzavretím Zmluvy
o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014 v spojení so sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z
10.12.2014, žalovaní uznali v zmysle § 323 Obchodného zákonníka svoj záväzok zodpovedajúci
nárokom žalobcu na poskytnutie podpory podľa Zákona o podpore pre rok 2015. Zdôraznil, že zo strany
súdu prvej inštancie mala nastúpiť aplikácia § 192 CSP a je irelevantné, či na strane žalovaných bola

daná existencia ich vôle konať s právnymi následkami, ktoré s takýmto úkonom (t.j. uznaním záväzku)
spája právny poriadok. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. 32Odo/1160/2003
z 26.8.2004, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 21Cob/114/2012 z 11.6.2013 a konštatoval, že
žalovaní svoje dôkazné bremeno neuniesli, pretože neposkytli dôkaz opaku. Naviac akékoľvek dôkazy
žalovaných vzhľadom k protidôkazom žalobcu vyvolávajú minimálne stav non liquet, ktorý by musel byť

za danej situácie posúdený podľa uznesenia dôkazného bremena ohľadne dôkazu opaku zaťažujúceho
žalovaných - teda mal byť posúdený v neprospech žalovaných.

17. K hodnoteniu vierohodnosti svedeckej výpovede p. Q. G. žalobca citujúc Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS
276/2014 z 9.6.2015 uviedol, že nie je možné diskvalifikovať svedeckú výpoveď menovanej svedkyne

len s poukazom na to, že je manželkou konateľa spoločníka žalobcu.

18. Čo sa týka nevykonania žalobcom navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností (výsluch osôb, ktoré podpisovali za žalovaného v 1/ rade Zmluvu o dodávke a doplatku 2015
a sprievodné listy k jej návrhu), žalobca má za to, že súd prvej inštancie tvrdeniu žalovaného v 1/ rade

pripísal väčšiu váhu ako tvrdeniam žalobcu a popri tom absolútne ignoroval relevantné návrhy žalobcu
na dokazovanie, ktoré mali priamu schopnosť odstrániť rozdiel v tvrdeniach zúčastnených strán. Taktiež
hodnotenie podacieho lístka RP909909977SK z 3.6.2014 s uvedenou hmotnosťou zásielky súdom prvej
inštancie,žalobcahodnotíakonarušenierovnostizbraníaporušenieprávanaspravodlivýsúdnyproces.

19. Ďalej žalobca poukazujúc na výpoveď svedkyne p. Q. V. konštatoval, že súd prvej inštancie jej
výpoveď nesprávne vyhodnotil, keďže podľa žalobcu menovaná svedkyňa potvrdila jednu významnú
skutočnosť, a to, že ak do podateľne došla zásielka v ktorej boli viaceré dokumenty (faktúra a ešte
niečo iné) nerozlišovalo sa to, neoddeľovalo a evidovalo sa to iba ako príjem faktúry. Teda záznam v
poštovej knihe ohľadne prijatia doručenej zásielky za žalobcu z 5.6.2014 nemá a nemôže mať žiadnu

výpovednú hodnotu vo vzťahu k tomu, že by v tejto zásielke nebol žalobcom tvrdený dokument, ktorým
došlo k splneniu povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. V tejto súvislosti dal žalobca
do pozornosti súdu aj veľmi vysokú formálnu (grafickú) podobnosť medzi prílohou faktúry č. 005/2014 a
dokumentom „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015“, ktoré pre
odlíšenie vyžadujú oveľa viac ako iba zbežnú alebo obvyklú pozornosť pracovníčky podateľne. Taktiež

zo svedeckej výpovede menovanej svedkyne vyplýva skutočnosť, že v prípade zásielky obsahujúce
viacero listín sa evidovala iba jedna listina.20. V odvolaní žalobca taktiež namieta nesprávne právne posúdenie veci ohľadne zmluvného nároku
a tvrdí, že právny vzťah založený Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 je súkromnoprávnym vzťahom.
Účinnosť uvedenej zmluvy bola predpokladaná od 1.1.2015 a bola uzavretá podľa návrhu žalovaných

z 10.10.2014, teda v čase po 15.8.2014, kedy žalovaní museli bezpodmienečne vedieť, či si žalobca
voči žalovanému v 1/ rade splnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore. V tejto
súvislosti žalobca poukázal aj na obsahy sprievodných listov žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 a z
10.12.2014, ktoré obsahovali inštrukcie pre žalobcu k fakturovaniu podpory za rok 2015 v nadväznosti
na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a spolu s ktorými bola žalobcovi zaslaná aj podpísaná

Zmluva o dodávke a doplatku 2015. Takisto žalobca poukázal na nevyhnutnosť interpretovania návrhu
uvedenej zmluvy a jej uzavretia v zmysle pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka, ako aj s
ohľadom na súkromnú autonómiu subjektov súkromnoprávneho vzťahu, zásadu pocta sunt servanda,
ochranu dobromyseľnosti, preferenciu platnosti právneho úkonu a irelevantnosť prípadného omylu na
strane žalovaných. Napadnutý rozsudok však uvedené ignoruje, čo žalobca považuje za principiálne
pochybenie. Povahu záväzkovo-právneho vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015

je potrebné posúdiť primárne a v tejto súvislosti aj charakter právnej úpravy, ktorá dopadá na
reguláciu jednotlivých podmienok a foriem podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a vo väzbe na takéto hodnotenia následne posúdiť otázku
platnosti písomne uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014 a jej záväznosti a z nej
vyplývajúcich právnych účinkov.

Vzťah, ktorý vznikol medzi stranami na základe Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je podľa žalobcu
právnym vzťahom súkromnoprávneho charakteru, v ktorom ani jeden zo žalovaných nevystupuje ako
subjekt nadaný iure imperii, a preto platí tzv. princíp legálnej licencie, ktorý je vyjadrený aj v čl. 2 ods.
3 Ústavy SR. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnych vzťahoch resp. v súkromnoprávnej sfére
nie je ochrana záujmov štátu, ale ochrana súkromnoprávnych vzťahov. Teda aj žalobca a žalovaní môžu

konaťvšetko,čoniejezákonomzakázanéamohlivrámcisvojejsúkromnejautonómieuzavrieťZmluvuo
dodávke a doplatku 2015 dokonca aj vtedy, keď sa na žalobcom vyrobenú a prípadne aj dodanú elektrinu
nevzťahovala podpora podľa Zákona o podpore. Zdôraznil, že ak súkromnoprávny subjekt poruší pri
svojej činnosti verejnoprávnu povinnosť regulujúcu jeho podnikanie, súkromnoprávny úkon, ktorý urobil
zostáva v platnosti, ibaže by zákon výslovne ustanovoval inak.

Podľa žalobcu súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nesprávne vychádzal zo záveru o kogentnej
povahe § 4 ods. 2 písm.c/ a § 4 ods. 3 Zákona o podpore, keď v odôvodnení rozsudku priznal uvedeným
zákonným ustanoveniam absolútnu prevahu nad akýmkoľvek dispozičným a vôľovým konaním strán
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. Poukazujúc na Nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015 z 22.3.2017 ako
aj citujúc ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, žalobca zdôraznil, že formulácia uvedeného ustanovenia

nehovorí nič o nemožnosti resp. o zákaze odchýlneho zmluvného dojednania, teda neustanovuje
žiaden výslovný zákaz dohody, podľa ktorej by právo na podporu mohlo byť priznané aj v prípadoch
nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore a pri bližšom pohľade
na uvedené ustanovenie je zrejmé, že hovorí o existencii práva na podporu, ktoré nezaniká v dôsledku
nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, ale je v dôsledku uvedeného iba

oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený nárok. Uvedené právo tak zostáva
v rovine naturálneho práva (viď. rozsudok NS SR sp.zn. 4MCdo/7/2008 z 26.6.2018). Z povahy veci
pritom vyplýva, že v prípade naturálnej obligácie táto nielenže môže byť dobrovoľne plnená, ale môže
byť dobrovoľne založený aj zmluvný záväzok na jej splnenie, ktorý sa už stáva vymáhateľným. Pre
klasifikáciu určitej normy ako kogentnej je ďalej rozhodujúci účel a je potrebné uplatniť teleologický

výklad právnej normy. Povahu a účel ust. § 4 ods. 2 písm.c/ a § 4 ods. 3 Zákona o podpore je potrebné
vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy Zákona o podpore, ktorý upravuje spôsob a podmienky
zabezpečenia povinnej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, výroby elektriny
vysokoúčinnou kombinovanou výrobou výroby biometánu. Táto právna úprava povinnej podpory je
daná z dôvodu verejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych účinností

zabezpečený vôbec nebol alebo by bol zabezpečený nedostatočne. Na podporu svojich tvrdení žalobca
v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 z 21.11.2017, z
ktorého vyplýva (bod 37.), že účelom Zákona o podpore nie je zakázať inú podporu alebo zakázať
odlišné podmienky inej podpory, ako tie ktoré sú v ňom stanovené, ale jeho účelom je stanoviť povinnú
podporuajejpodmienky,pričomnákladyibanatakútopodporusúkompenzovanéjejposkytovateľovi(t.j.

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy). Špeciálna povaha právnej úpravy podľa Zákona o
podpore k všeobecnej právnej úprave v oblasti súkromného práva je vymedzená práve vyššie uvedeným
účelom a teda nesiaha a ani nemôže siahať až tam, aby zabezpečenie zmluvne dohodnutej podpory
nebolo možné pri uplatnení autonómie strán t.j. nad rámec Zákona o podpore alebo mimo jeho rámca.Dôsledkom takejto podpory nad rámec Zákona o podpore by bolo iba to, že náklady na ňu nebudú jej
poskytovateľovi kompenzované, a nie to, že by takáto podpora bola zakázaná. Uvedené podľa žalobcu
vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 50/2015 z 22.3.2017. Uvedené je dôležité pre posúdenie

platnosti takej zmluvy o poskytnutí podpory, kde podmienky pre právo alebo nárok na podporu podľa
Zákona o podpore nie sú splnené alebo dostatočne a jasne preukázané, pričom platnosť a účinnosť
takejto zmluvy je priamo dôvoditeľná s poukazom na zmluvnú autonómiu strán a zásadu pacta sunt
servanda, ako aj preferenciu platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou.
Žalobca zastáva názor, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ktorý obdržal žalobca od

žalovaného v 1/ rade spolu s podpísaným sprievodným listom žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014
predstavovali z právneho pohľadu jeden právny akt a to písomný návrh zmluvy o uzavretí budúcej
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s odkazom na § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý je ako taký právnym úkonom, keďže oba dokumenty majú
písomnú podobu, za žalovaného v 1/ rade ich podpísali predseda predstavenstva a aj riaditeľ divízie
Sieťového obchodu žalovaného v 1/ rade. Navyše návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 pripravil

žalovaný v 1/ rade sám z vlastného popudu a z dôvodov čisto na jeho strane, predložil ho žalobcovi
takmer po 2 mesiacoch po uplynutí termínu pre splnenie povinnosti žalobcu práve voči žalovanému
v 1/ rade podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore pre rok 2015 (t.j. po 15.8.2014), nepredkladal
žiadne zásahy zo stany žalobcu do obsahu navrhovanej zmluvy, a preto je potrebné uvedený návrh
vnímať ako návrh. tzv. formulárovej, štandardizovanej zmluvy resp. zmluvy, ktorá sa uzatvára adhéznym

spôsobom. Preto nie je možné pripisovať žalobcovi akúkoľvek účasť alebo spoluúčasť na formulácii
uvedeného návrhu resp. na prípadnom omyle na strane žalovaných ohľadne prejavu vôle obsiahnutého
v návrhu. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ako aj sprievodný
list žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 možno považovať za uznanie záväzku žalovaného v 1/ rade
resp. aj žalovaného v 2/ rade, keďže obsahoval okrem určenia účinnosti uvedenej zmluvy počnúc

1.1.2015 aj ustanovenie v bode 3 preambuly. Teda je otázne, prečo by žalovaný v 2/ rade naformuloval
uvedené ustanovenie, ak by toto bolo nepravdivé a či v podstate „čestne a pri zdravom rozume“ a v
súlade so zásadami pocitového obchodného styku mohol navrhnúť takúto formuláciu, ak by táto bola
nepravdivá. Za daného stavu žalovaný v 1/ rade predsa neinformoval žalobcu o tom, že neeviduje
splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore, v dôsledku čoho by nebolo

možnépodľanavrhovanejzmluvyposkytnúťpodporuprerok2015.Vtejtosúvislostižalobcapoukázalna
rozsudokNSČRsp.zn.20Cdo/2608/1998zo14.12.2000.Akbyuvedenátextácianávrhuzmluvynemala
zodpovedať skutočnosti, potom by musela byť vyhodnotená ako „nedobromyseľná“ a takáto absencia
dobromyseľnosti žalovaných by odporovala princípom kontraktačného procesu subjektov súkromného
práva a najmä by odporovala princípu „nemo turpitudinem suam allegans auditur“ ako aj zákonnému

princípu podľa § 265 Obchodného zákonníka o nemožnosti právnej ochrany takého výkonu práva, ktorý
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku resp. v rozpore s dobrými mravmi.
V ďalšom žalobca poukázal na to, že Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 je potrebné interpretovať podľa
interpretačných pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka, pričom poukázal na rozsudok
NS SR sp.zn. 1Cdo/113/2008 z 27.5.2010, sp.zn. 3Obdo/16/2002 z 1.7.2006 a sp.zn. 2Cdo/281/2005

z 1.7.2006 a zdôraznil, že ak je právny úkon adresovaný konkrétnej osobe a ak sa odlišuje objektívny
význam od skutočnej vôle konajúceho, potom by zotrvanie na skutočne chcenom bolo zásahom do
dobrej viere adresáta, ktorý sa legitímne spoliehal na to, čo bolo objektívne prejavené. Dochádza tu teda
ku kolízii medzi princípom autonómie vôle konajúceho a princípom ochrany právnej istoty resp. dobrej
viery. Túto kolíziu je potrebné riešiť pomerovaním týchto princípov pomocou princípu zodpovednosti za

sféru vlastného vplyvu. V danom prípade nemôže byť pochýb, že prejav vôle žalovaných spočíval v ich
úmysle uzavrieť Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, aby táto nadobudla účinnosť od 1.1.2015 a
tým nevyhnutne aj v ich úmysle poskytovať žalobcovi podporu podľa nej s účinnosťou od 1.1.2015 pre
rok 2015. Takýto úmysel bol žalobcovi známy práve z prejavenej vôle žalovaných a návrhu Zmluvy o
dodávke a doplatku 2015, zo sprievodného listu žalovaného v 1/ rade zo dňa 10.10.2014, ako aj zo

skutočnosti, že uvedené dokumenty boli žalobcovi zaslané a doručené takmer 2 mesiace po 15.8.2014.
Uvedenýúmyselžalovanýchauzrozumeniežalobcusnímbolináslednepotvrdenésamotnýmuzavretím
Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a sprievodným listom žalovaného v 1/ rade zo dňa 10.12.2014
obsahujúcim inštruovanie žalobcu k fakturácii podpory poskytovanej žalovanými práve pre rok 2015.
Z vyjadrenia žalovaných resp. nepriamo aj z napadnutého rozsudku vyplýva, že Zmluva o dodávke a

doplatku 2015 bola uzavretá iba za účelom realizovania podpory podľa Zákona o podpore. Pokiaľ by
takéto tvrdenie malo dokumentovať úmysel žalovaných pri uzatváraní Zmluvy o dodávke a doplatku
2015, bolo by to v príkrom rozpore s tým, že ako návrh uvedenej zmluvy, tak aj samotná zmluva,
stanovujú účinnosť od 1.1.2015, pričom uvedená zmluva a aj jej návrh nasledovali až po uplynutítermínu 15.8.2014. Podľa žalobcu o splnení alebo nesplnení povinnosti žalobcu voči žalovanému v 1/
rade podľa § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o podpore žalovaný v 1/ rade vedel a musel vedieť a nemôže
sa teda odvolávať na žiadnu výhradu v tomto smere, pretože jej uplatnenie ustupuje zodpovednosti za

sféru vlastného vplyvu. S poukazom na ust. § 266 Obchodného zákonníka žalobca zastáva názor, že
nemôže byť dokonca pochýb ani o tom, že tretia osoba, ktorá by bola v postavení žalobcu, za situácie,
kedy žalovaní navrhli žalobcovi uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou od 1.1.2015,
by jednoznačne mala za to, že žalovaní prejavili vôľu byť takouto zmluvou účinne viazaní aj v roku
2015 a teda že aj potvrdili splnenie povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm.c Zákona o podpore voči

žalovanému v 1/ rade, ku ktorému došlo v termíne do 15.8.2014. Uvedené potvrdzuje aj súdna prax -
nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 243/2007 z 19.6.2008, rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/192/2008 z 23.11.2009
a sp.zn. 10Sžr/21/2010 z 26.10.2011.
Preto žalobca opakovane zdôraznil, že návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, sprievodný list
žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014 a uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 z 9.12.2014 a
sprievodný list žalovaného v 1/ rade z 10.12.2014 predstavujú uznanie záväzku žalovaného v 1/

rade resp. aj žalovaného v 2/ rade zodpovedajúceho nielen právu žalobcu na poskytnutie podpory
podľa Zákona o podpore pre rok 2015 ale aj nároku na uvedenú podporu, čo automaticky predurčuje
nevyhnutnosť aplikovania ust. § 192 CSP a je pritom irelevantné, či na strane žalovaných bola daná
existenciaichvôlekonaťsprávnyminásledkami,ktoréstakýmtoúkonomspájaprávnyporiadok,pretože
požiadavka na existenciu takejto vôle nie je pojmovým znakom právneho úkonu. Podľa žalobcu záver

súdu prvej inštancie uvedený v bode 83. odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je správny, pretože
je potrebné rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa Občianskeho zákonníka a uznaním záväzku podľa
Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k žalovaným nárokom žalobcu je relevantná iba právna úprava
uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka, pričom podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak
niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v

čase uznania. Uznávaný záväzok pritom nemusí mať peňažnú ale aj nepeňažnú povahu a nemusí byť
v čase uznania ani splatný. Odborná literatúra jasne uvádza, že „účinky uznania záväzku nastávajú bez
ohľadu na to, kedy k uznaniu záväzku došlo, t.j. pred jeho splatnosťou, po jeho splatnosti resp. dokonca
až po jeho premlčaní“. Je potrebné odlišovať právo (pohľadávku) resp. povinnosť (záväzok), ktoré už
existujú ale ešte nie sú „splatné“ od nároku, ktorý je už splatný a vymáhateľný. Je zrejmé, že založený

záväzok existuje aj pred časom jeho splatnosti. Berúc do úvahy, že počas celého roka 2014 platila a
bola účinná medzi žalobcom a žalovaným v1/ rade Zmluva o dodávke a doplatku 2011, podľa ktorej
bol žalovaný v 1/ rade povinný poskytovať žalobcovi podporu na dobu neurčitú, že žalovaný v 1/ rade
počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2011 v spomenutom liste z 10.10.2014, ku
ktorému bol pripojený návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s uvedenou účinnosťou od 1.1.2015,

jasne uviedol, že prijal rozhodnutie, že činnosť výkupu elektriny na účely pokrytia strát deleguje podľa
Zákona o podpore na žalovaného v 2/ rade a že Zákon o podpore predpokladá zákonnú kontraktačnú
povinnosť žalovaného v 1/ rade vo vzťahu k výrobcom elektriny z OZE a VÚKVET ohľadne odberu
elektriny za cenu na straty, je otázne čo iné môže znamenať list žalovaného v 1/ rade z 10.10.2014
spolu s priloženým návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (učinený po 15.8.2014) s navrhovanou

účinnosťou zmluvy od 1.1.2015 ako to, že žalovaní sú povinní (t.j. uznávajú, že sú povinní) poskytovať
žalobcovi podporu aj pre rok 2015. Žalobca neargumentuje uznaním splatného peňažného záväzku na
zaplatenie splatnej ceny za už dodanú elektrinu na straty a splatného doplatku za už vyrobenú elektrinu
v jeho zariadení, ale argumentuje uznaním záväzku odobrať všetku dodanú elektrinu v roku 2015 od
žalobcu na straty za jej cenu na straty a poskytnúť doplatok za všetku žalobcom vyrobenú elektrinu

v jeho zariadení vo výške určenej rozhodnutím ÚRSO. Záver prezentovaný v napadnutom rozsudku
smeruje k celkom absurdnému záveru t.j. že pred „splatnosťou“ záväzku by tento nemal existovať.
Tvrdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015
predstavuje medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade nováciu vo vzťahu ku Zmluve o dodávke a doplatku
2011jepodľanázoružalobcunezrozumiteľnéanezmyselné.Súdprvejinštancieneuviedoloakúnováciu

by v danom prípade malo ísť - t.j. či o privatívnu nováciu alebo o kumulatívnu nováciu teda s poukazom
na ust. § 516 ods. 2 alebo na ust. § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Oba prípady však predpokladajú
existujúci záväzok a ak teda súd prvej inštancie v bode 83. odôvodnenia uviedol, že v danom prípade
mohol „záväzok zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 vzniknúť najskôr od 1.1.2015, pričom uvedená
zmluva predstavuje nováciu vo vzťahu ku Zmluve o dodávke a doplatku 2011“ možno uzavrieť, že

súd prvej inštancie konštatoval nováciu a v rámci toho aj existenciu jej nevyhnutného predpokladu t.j.
existenciu doterajšieho záväzku. Záver súdu prvej inštancie o novácii tak nevyvracia a ani nevylučuje
uznanie záväzku, práve naopak, takýto záver uznanie záväzku priamo potvrdzuje.21. V ďalšej časti odvolania sa žalobca zaoberal nesprávnym právnym posúdením povahy e-mailovej
komunikácie z 30.1.2014, keď v tejto súvislosti poukázal na potrebu aplikácie ustanovenia § 266
Obchodného zákonníka a zdôraznil, že e-mailová správa z 30.1.2014 bola uskutočnená jednoznačne

v kontexte uplatnenia podpory žalobcu podľa zákona o podpore pre rok 2015 a takto bola aj prijatá a
vnímaná žalovaným v 1/ rade, o čom svedčí jeho e-mailová odpoveď z 30.1.2014. Samotné zaslanie
predmetnej e-mailovej správy žalobcu z 30.1.2014 spolu s pripojeným rozhodnutím ÚRSO nemohlo mať
podľa povahy veci žiaden logický dôvod odlišný od uplatnenia podpory podľa Zákona o podpore a to aj
s prihliadnutím na profesionálnu povahu žalovaného v 1/ rade ako podnikateľského subjektu.

22. Taktiež žalobca v odvolaní poukázal na nesprávne právne posúdenie veci ohľadne uplatnenia
prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore, pričom sa podrobne zaoberal pojmami
„podmienky podpory“, „podmienky na získanie podpory podľa § 3 (Zákona o podpore)“ a má za to,
že ak by zákonodarca chcel použiť (aj) v prechodnom ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore pojem
vo význame „podmienok na získanie podpory podľa § 3“, bol by tak výslovne urobil, keďže pojem

„podmienky podpory“ používa Zákon o podpore aj v iných svojich ustanoveniach a odlišuje ho od pojmu
„podmienky na získanie podpory podľa § 3“.

23. V závere odvolania žalobca poukázal na podmienky podpory podľa právnej úpravy účinnej do
1.1.2014 ako aj účinnej od 1.1.2014 a uzavrel, že v zmysle prechodného ustanovenia § 18e ods. 1

Zákona o podpore však pre zariadenia na výrobu elektriny uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 majú
byť aplikované práve dovtedajšie podmienky podpory. Je pritom málo relevantné, že právna úprava od
1.1.2014 vo vzťahu k dôsledku nesplnenia povinnosti používa namiesto slovného spojenia „nemá právo
na podporu“ spojenie „nemôže si uplatniť právo na podporu“, pretože výsledok je vždy ten istý a výrobca
v oboch prípadoch podporu nedostane.

24. Žalobca zastáva názor, že pri interpretácii samotného ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore by bolo
možné hovoriť o tzv. nepravej retroaktivite. Avšak pri aplikácii § 4 ods. 3 Zákona o podpore pre prípady
predvídané v § 18e ods. 1 uvedeného zákona je prostredníctvom ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore
otázka riešenia stretu resp. koexistencie právnej úpravy Zákona o podpore účinnej pred a po 1.1.2014

riešená inak, a to prostredníctvom explicitne založenej „ultraaktivity“ t.j. stavu, kedy sa právne vzťahy
v sociálnej realite posudzujú podľa už zrušenej ipso facto neexistentnej právnej úpravy. Uvedené plne
dokazuje aj formulácia ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore. Možno teda zhrnúť, že vzhľadom k ust. §
18e ods. 1 Zákona o podpore, to čo právna úprava účinná pred 1.1.2014 kvalifikovala ako podmienky
podpory, zostáva podmienkami podpory aj po 1.1.2014, pričom podmienkami podpory treba rozumieť

nielen podmienky pre právo ale aj pre nárok na podporu. Aj napriek tomu, že žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie v zmysle uvedeného podrobne argumentoval, napadnutý rozsudok na uvedené
úplne rezignoval (viď. bod 78. a 79.).

25. Žalovaný v 1/ rade vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje zo

zrozumiteľný, jasný a riadne odôvodnený, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozsudkudostatočnevysporiadalsovšetkýmiskutočnosťamivýznamnýmiprerozhodnutievovecisamej
a svoje právne úvahy a posúdenia náležite zdôvodnil. Zároveň poukázal na skutočnosť, že právo na
spravodlivý súdny proces nie je možné vykladať tak extenzívnym výkladom, že by bol súd povinný
reagovať na každý argument ktorejkoľvek zo strán sporu, pričom citoval nálezy ÚS SR sp.zn. III. ÚS

199/09, sp.zn. II. ÚS 251/04, sp.zn. III. ÚS 209/04, sp.zn. II. ÚS 193/06, sp.zn. III. ÚS 98/07 a poukázal
na rozsudok z roku 1994 Ruiz Torija v. Španielsko.

26. K námietke žalobcu ohľadne nevykonania ním navrhovaného dokazovania, žalovaný v 1/ rade
zdôraznil, že podľa Civilného sporového poriadku platí zásada koncentrácie súdneho konania časovo

ohraničujúca navrhovanie dôkazov stranami sporu a predstavujúca vyjadrenie základného princípu
civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP, podľa ktorého súdu určuje priebeh a tempo konania s
prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovská koncentrácia
konania znamená povinnosť strán uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP, včas. Prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú v zmysle § 153 ods. 1 CSP uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Z
uvedeného teda vyplýva, že oznamovacia povinnosť žalobcu mala byť splnená najneskôr do 15.8.2014
asúdnekonanievpredmetnejprávnejvecibolozačatédňa22.4.2015.Pretožalovanýv1/radepovažujepostup súdu prvej inštancie, ktorý vykonanie navrhovaných dôkazov odmietol, za správny a súladný s
ust. § 153 CSP.

27. Základnou spornou otázkou v predmetnom konaní súdu prvej inštancie bolo splnenie si zákonnej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE, ktoré žalobcovi ako výrobcovi
elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ a c/ Zákona o OZE,
vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanejelektriny,vždyk15.augustunanasledujúcikalendárnyrok.

Podľa žalovaného súd prvej inštancie skúmaniu oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku venoval
dostatočnú pozornosť a riadne sa vysporiadal so všetkými spornými otázkami s tým súvisiacimi, a preto
žalovaný v 1/ rade sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi sa v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie nepodarilo preukázať splnenie svojej povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/
Zákona o OZE.
Aj keď splnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti žalobca preukazoval svedeckou výpoveďou p.

Mgr. Q. G., žalovaný v 1/ rade túto svedeckú výpoveď tak ako aj súd prvej inštancie považuje na
nedostatočne dôveryhodnú a nepresvedčivú, bez ohľadu na akýkoľvek existujúci alebo neexistujúci
vzťah s ktorýmkoľvek účastníkom konania. Zdôraznil, že svedkyňa síce vedela opísať niektoré
skutočnosti týkajúce sa plnenia povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE v roku 2014,
avšak nedokázala uviesť žiadne skutočnosti súvisiace s plnením povinností v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/

Zákona o OZE za nasledujúce roky, napriek tomu, že od ich vyhotovenia a podpísania uplynul podstatne
kratší časový úsek.
Splnenie svojej zákonom stanovenej povinnosti žalobca preukazoval aj obsahom zásielky z 3.6.2014,
ktorú adresoval žalovanému v 1/ rade, obsahom ktorej malo byť okrem faktúry aj oznámenie o
predpokladanej ročnej dodávke elektriny v roku 2015 a o uplatnení podpory v roku 2015 z 29.5.2014. Aj

v tejto súvislosti dal žalovaný v 1/ rade za pravdu súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku
v súvislosti s preukazovaním obsahu zásielky a jej doručovania správne poukázal na skutočnosť, že
„Vzhľadomnažalobcomzvolenýspôsobdourčovanianímúdajneodoslanejzásielky,neviežalobcasúdu
hodnoverne a preukázateľne doložiť, či predmetné oznámenie bolo alebo nebolo doručené žalovanému
v 1/ rade.“ a teda možno konštatovať, že žalobca v tomto zmysle neuniesol svoje dôkazné bremeno.

Žalobca sa snaží preniesť dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky na žalovaného v
1/ rade argumentáciou o údajnom nesprávnom vedení podateľne. Podateľňa žalovaného v 1/ rade
riadne funguje a touto sú evidované všetky žalovaným odoslané a rovnako aj všetky žalovanému
doručené zásielky, a preto žalovaný v 1/ rade opätovne zdôraznil, že mu dokument, na ktorý žalobca
poukázal, nebol doručený, keďže v dotknutom období žiaden dokument so žalobcom uvádzaným

obsahom neobdržal. V tejto súvislosti však žalovaný v 1/ rade poukázal na uznesenie NS SR sp.zn.
3Cdo/141/2015 z 9.4.2015 a uviedol, že dôkazné bremeno preukazovania doručenia zásielky ako aj jej
obsahu znáša žalobca ako odosielateľ.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že žalobca v celom konaní

pred súdom prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal splnenie svojej oznamovacej
povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE. Uviedol, že zo strany žalobcu nebolo v
zákonom stanovenej lehote žalovanému v 1/ rade doručené žiadne podanie, z ktorého by vyplývala
vôľa žalobcu oznámiť žalovanému v 1/ rade predpokladané množstvo dodávky elektriny v roku 2015 a
rovnako ani vôľa oznámiť žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory v roku 2015, preto údajné splnenie

oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu zostáva výlučne v rovine tvrdenia. Splnenie oznamovacej
povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE nie je možné nahradiť žalobcovou
svojvoľnouargumentáciouoexistenciizmluvyododávkeelektrinyakoanisamotnýmzaslanímcenového
rozhodnutia, ku ktorým skutočnostiam sa žalovaný v 1/ rade už viackrát vyjadroval. Cenové rozhodnutie
ÚRSO, ktorým bola žalobcovi schválená cena elektriny pre stanovenie doplatku sa v zmysle § 14 ods.

4 Zákona o regulácii v sieťových odvetviach výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energií vydáva
na obdobie celej dĺžky podpory doplatkom podľa zákona o OZE, pričom podpora elektriny doplatkov
sa v zmysle § 3 ods. 6 Zákona o OZE vzťahuje na zariadenia výrobcu elektriny po dobu 15 rokov od
času uvedenia zariadenia do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej
časti zariadenia výrobcu elektriny. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade opakovane poukázal na rozdiel

a vzájomný vzťah medzi právom na podporu podľa § 3 ods. 6 Zákona o OZE a nárokom na reálne
nadobudnutie podpory v každom kalendárnom roku, (počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na
podporu priznané, ku ktorého úspešnosti musí byť zo strany výrobcu elektriny preukázané dodržiavanie
a riadne plnenie všetkých zákonom zakotvených povinností), pričom vychádzal z právneho názoruÚstavného súdu, že „Ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE nemajú bezprostrednú väzbu na
§ 3 ods. 6 Zákona o podpore OZE .... Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného
v § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v § 4 ods. 2 tohto

zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom nárok ustanovený v § 3 ods. 6 prvej
vete zákona o podpore o OZE (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknutý.“.
Z uvedeného je zrejmé, že ani prípadná skutočnosť, že žalobca v minulosti zaslal žalovanému v 1/ rade
viaceré dokumenty obsahujúce niektoré informácie vyžadované v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o
OZE alebo dokumenty, z ktorých takéto informácie vyplývajú, vrátane cenového rozhodnutia, nezbavuje

žalobcu povinností plniť si oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE.
Cenové rozhodnutie žiadnym spôsobom nesúvisí s množstvom vyrábanej alebo dodávanej elektriny v
zariadení výrobcu a aj keď Ústavný súd SR vedel, že existujú cenové rozhodnutia, ktoré sú výrobcom zo
strany ÚRSO vydávané, nepriznáva im ani žiadnym iným dokumentom odosielaným zo strany výrobcov
prevádzkovateľom distribučných sústav, charakter splnenia oznamovacej povinnosti charakter splnenia
oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE, a to ani v prípade, ak by obsahom

týchto boli niektoré z informácií, ktoré sú predmetom oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/
Zákona o OZE.
Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že podstatou cenových rozhodnutí vydávaných výrobcom zo strany
ÚRSO, ktoré sú výsledkom predmetného cenového konania teda je, aby prevádzkovateľ distribučnej
sústavy mal za preukázané, že jednotková cena uplatňovaná konkrétnym výrobcom v rámci fakturácie

elektriny nie je cenou svojvoľne určenou výrobcom, ale táto vychádza z cenového konania a jemu
zodpovedajúceho cenového rozhodnutia, a teda zodpovedá cene, ktorú v rámci svojej právomoci
zákonom stanoveným spôsobom určilo resp. schválilo ÚRSO. Preto je argumentácia žalobcu o splnení
si svojej oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE zaslaním cenového
rozhodnutia žalovanému v 1/ rade e-mailom z 30.1.2014 účelová a nedôvodná a právny názor súdu prvej

inštancie o tom, že takéto rozhodnutie nie je relevantným dokladom o splnení oznamovacej povinnosti.
V súvislosti s tvrdením žalobcu, ktorý odvodzuje splnenie si oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm.c/ Zákona o OZE okrem iného aj odpoveďou žalovaného v 1/ rade z 30.1.2014, kde žalovaný v 1/
rade uviedol, že fakturácia dodania elektrickej energie bude možná, žalovaný zdôraznil, že predmetná
e-mailová komunikácia sa uskutočnila 30.1.2014, teda viac ako pol roka pred dátumom, kedy si mal

žalobca svoju oznamovaciu povinnosť plniť a žalovaný v 1/ rade v danom čase nemal a ani nemohol mať
vedomosť o tom, že žalobca nebude rešpektovať právne predpisy vzťahujúce sa na výkon jeho činnosti
a svoje zákonom stanovené povinnosti si nebude riadne a včas plniť.

29. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že znenie a formulácia zákonného ustanovenia

§ 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE neposkytuje žalobcovi možnosť voľby plnenia resp. neplnenia zákonom
stanovenej povinnosti a rovnako ani § 4 ods. 3 Zákona o OZE, neposkytuje žalovaným možnosť
voľby, či v prípade nesplnenia povinnosti žalobcom pripustia vznik zákonom predpokladaného následku
alebo nie. Povinnosť obsiahnutá v § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE je obligatórna pre všetkých
výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie s právom na podporu a rovnako obligatórny je tiež

zákonom predpokladaný následok obsiahnutý v sankcii právnej normy ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona
o OZE. Zákon o OZE žalovanému nepripúšťa možnosť akejkoľvek voľnej úvahy, či zákonom stanovený
následok v prípade nesplnenia povinnosti žalobcu riadne a včas, uplatní alebo nie a neumožňuje
žalovanému zákonom predpokladaný následok u „vybraných“ výrobcov odpustiť. Takáto možnosť je
priamo zákonnou formuláciou ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o OZE vylúčená, keďže ustanovením §

4 ods. 3 Zákona o OZE predpokladaný následok nesplnenia povinností obsiahnutých v ust. § 4 ods. 2
Zákona o OZE nastáva ex lege. Akékoľvek argumentačné úvahy žalobcu o možnosti vylúčenia zákonom
priamo predpokladaných následkov formou vzájomných zmluvných dojednaní strán sporu ako aj úvahy
o možnosti ich dodatočného odvrátenia formou akéhokoľvek prejavu vôle žalovaného sú vzhľadom k
uvedenému neaplikovateľné a pre podstatu samotného konania vo veci samej bezpredmetné.

Poukazujúc na bod 1 písm. f/ článku I. Zmluvy o dodávke elektriny žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že
vzhľadom k uvedenému nemôže a ani v roku 2015 mu nemohla vzniknúť povinnosť na úhradu podpory
vo forme doplatku žalobcovi na ním vyrobenú elektrinu v prípade, ak mu na jej reálne nadobudnutie
nevznikol v zmysle platných právnych predpisov v danom kalendárnom roku nárok. Oblasť energetiky je
oblasťou, v ktorej v značnej miere vystupuje do popredia verejný záujem a s tým spojený verejnoprávny

prvok, ktorý v značnej miere limituje zmluvnú voľnosť zmluvných strán v tejto oblasti. Nie je preto možné
priznať relevantnosť argumentácii žalobcu o oprávnenosti nároku žalobcu voči žalovanému v 1/ rade na
úhradu doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov v roku 2015 len strohým odkazom na
existenciuzmluvyododávkeelektriny,zodpovednostizaodchýlkuadoplatku,ktorébyvosvojejpodstateznamenalo vylúčenie následkov nesplnenia oznamovacích povinností zakotvených v § 4 ods. 3 Zákona
o OZE. V tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal tiež na verejný záujem a celkový účel sledovaný
zákonom č. 382/2013 Z.z., ktorým bol Zákon o OZE novelizovaný. Výroba, dodávanie, poskytovanie ako

aj odber elektrickej energie sú štátom regulovanou oblasťou a aj samotná zmluva o dodávke elektriny
uzatvorená medzi stranami sporu predstavuje plnenie si zákonom stanovených povinností zo strany
žalovaného v 1/ rade. Zmluvný vzťah založený zmluvou o dodávke elektriny a plnenie práv a povinností
z neho vyplývajúcich sa teda nemôže uskutočňovať v rozpore s ustanoveniami Zákona o OZE a ani
tak, aby sa ustanovenia Zákona o OZE respektíve ich zákonom sledovaný účel dojednaním strán sporu

obchádzali. Na podporu svojich tvrdení žalovaný v 1/ rade citoval nález Ústavného súdu SR sp.zn.
PL.ÚS 50/2015 a uviedol, že napriek súkromnoprávnemu vzťahu sporových strán je nepochybné, že
povinnosti výrobcov s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sú zakotvené
priamozákonomavýrobcovia,vrátanežalobcu,súpovinnísiichbezohľadunaobsahzmluvnéhovzťahu
riadne plniť. Ústavný súd SR sa v náleze sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016 priklonil k záveru, že aj v
podmienkach trhovej ekonomiky je odôvodnená intervencia štátu do odvetvia energetiky vzhľadom na

jeho špecifické črty.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný v 1/ rade za to, že Zákon o OZE a ním
sledovaný účel a verejný záujem ako aj samotný Ústavný súd SR predpokladá riadne plnenie zákonom
stanovených povinností všetkými výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.

30. Podľa žalovaného v 1/ rade sa zmluva o dodávke elektriny uzatvára na celé obdobie, počas ktorého
bolo dotknutému výrobcovi priznané právo na podporu v zmysle § 3 ods. 6 prvá veta Zákona o OZE,
počasktoréhosivýrobcapravidelnemusíriadneavčasplniťvšetkysvojezákonomstanovenépovinnosti
a svojim konaním sa snažiť zabezpečiť, aby mu podpora mohla byť v každom kalendárnom roku trvania
zmluvy aj reálne poskytnutá.

31. Vzniknutá situácia je následkom nedbanlivosti samotného žalobcu, spočívajúcej v tom, že tento v
zákonom stanovenej lehote nepredložil predpokladanú charakteristiku svojej dodávky na nasledujúci
kalendárny rok a predovšetkým neoznámil uplatnenie si podpory na nasledujúci kalendárny rok.
Povinnosti, ktorých splnenie je predmetom tohto sporu, nie sú pre žalobcu a ostatných výrobcov

nové a tieto im boli riadne známe už pred nadobudnutím platnosti predmetnej novely Zákona o
OZE. Teda povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny zakotvené v § 4 ods. 2 Zákona o OZE vrátane
notifikačnejpovinnostižalobcuakovýrobcuelektrinyzakotvenejvpísmeneb/ac/uvedenéhozákonného
ustanovenia sa v znení zákona nachádzali už pred prijatím predmetnej novely, a to konkrétne od
1.1.2010 a od tohto dátumu ich boli všetci výrobcovia elektriny s právom na podporu, vrátane žalobcu,

povinní riadne plniť. Žalobca si však svoju povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona
o OZE t.j. povinnosť oznámiť žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b/
a c/ Zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 do 15.8.2014
riadne a včas nesplnil, čím vlastnou pasivitou stratil možnosť úspešne si v roku 2015 uplatniť právo na
podporu podľa Zákona o OZE.

32. Žalovaný v 1/ rade má za to, že s argumentáciou žalobcu sa súd prvej inštancie vo svojej
predchádzajúcej aplikačnej praxi už dostatočne vysporiadal vo svojich rozsudkoch vo veciach s
obdobným skutkovým základom ako aj obdobnou argumentáciou ako v tomto spore, kde jednoznačne
rozhodol, že prevažná väčšina žalobcom uplatnených argumentov už bola zodpovedná zo strany

samotného Ústavného súdu SR a žalobu výrobcu zamietol ako nedôvodnú s odôvodnením, že zo strany
výrobcunebolovpredmetnýchkonaniach,obdobneakovtomtokonaní,preukázané splneniepovinnosti
v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE v zákonom stanovenom termíne.

33. Pokiaľ žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn.

10Cb/287/2014,žalovanýv1/radeuviedol,ževpredmetnejvecisapredmetsporunetýkaotázkyplnenia
zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o OZE a s týmto ani žiadnym
spôsobom nesúvisí, a teda nesúvisí ani s predmetom sporu v tomto konaní a pre rozhodovanie súdu
prvej inštancie nemôže mať žiadnu relevanciu.

34. K námietke žalobcu, že v čase uzatvárania zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015
mal žalovaný v 1/ rade už mať vedomosť o tom, či si žalobca svoje povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm.c/ Zákona o OZE splnil alebo nie, žalovaný v 1/ rade uviedol, že predmetná zmluva a plnenia
z nej pre všetky zmluvné strany vyplývajúce, je uzatvorená nielen na rok 2015, ale na celé obdobiepočas ktorého má žalobca ako výrobca priznané v zmysle Zákona o OZE právo na podporu, tzn.
že je uzatvorená dlhodobo a upravuje vzájomnú spoluprácu všetkých zmluvných strán a ich práva a
povinností na dlhodobé časové obdobie, pričom v prípade plnenia si všetkých zákonom stanovených

povinností všetkými zmluvnými stranami, je predmetná zmluva a ňou založená spolupráca výhodná pre
všetky jej zmluvné strany, obzvlášť pre samotného žalobcu ako výrobcu. Práve preto by malo byť v
záujme samotného žalobcu ako výrobcu svojim konaním plnenie predmetnej zmluvy neznemožňovať.
Navyše žalovaný v 1/ rade nikdy netvrdil, že by osobitnou dohodou zmluvných strán zakotvenou
vo forme písomnej zmluvy mohlo byť akokoľvek vylúčené plnenie zákonom stanovených povinností

jednej zo zmluvných strán alebo vylúčený vznik zákonom predpokladaných následkov. Práve naopak,
žalovaný v 1/ rade sám výrobcov upozorňoval na potrebu plnenia ich zákonom stanovených povinností
a to prostredníctvom informácii zverejnených na svojej webovej stránke, verejne prístupných všetkým
výrobcom elektriny vrátane žalobcu nerozdielne spolu s priloženým formulárom. Podľa žalovaného v 1/
rade rovnako žalobca v momente uzavretia predmetnej zmluvy mal vedieť, aké povinnosti mu zo znenia
§ 4 ods. 2 Zákona o OZE vyplývajú a musel mať vedomosť o tom, ktoré zo zákonom požadovaných

povinností z jeho strany boli splnené a rovnako tak vedomosť o tom, ktoré zo zákonom stanovených
povinností z jeho strany splnené riadne a včas neboli, žalobca však napriek uvedenej skutočnosti
pri podpise predmetnej zmluvy výslovne žalovaným vyhlásil, že splnil všetky zákonom požadované
povinností a teda, že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na uplatnenie podpory v zmysle
zákona o OZE, pričom sa zároveň zaviazal všetky uvedené povinnosti riadne a včas dodržiavať.

35. Čo sa týka námietky žalobcu o adhéznom charaktere zmluvy a dodávke elektriny a nemožnosti
jeho strany zasahovať do jej obsahu, žalovaný v 1/ rade uviedol, že zmluva je dvojstranný právny
úkon pozostávajúci z dvoch samostatných jednostranných právnych úkonov, a to návrhu zmluvy ako
jednostranného právneho úkonu navrhovateľa jeho prijatia bez akýchkoľvek výhrad ako jednostranného

právneho úkonu druhej zmluvnej strany, ktorej bol tento adresovaný. Zdôraznil, že žalobca mal možnosť
vyjadriť sa k textu zmluvy a poukázať na svoje výhrady k jej zneniu, ako to aj niektorí výrobcovia k
zasielanýmtextomzmlúvzrealizovali.Akceptáciounávrhuzmluvyžalovanéhov1/radebezakýchkoľvek
výhrad, žalobca prejavil svoj súhlas s jej znením a obsahom predloženým zo strany žalovaného, preto
sa teraz následne nemôže dovolávať nesúhlasu s akýmikoľvek ustanoveniami predmetnej zmluvy. Ak

dodatočne vyšlo najavo, že niektoré tvrdenia žalobcu, ktoré sú obsahom akýchkoľvek ustanovení textu
zmluvy,súnepravdivé,napriekskutočnosti,žežalobcaichpravdivosťsvojimpodpisomvýslovnepotvrdil,
takétokonaniežalobcuniejemožnépovažovaťzakonaniedobromyseľné,aleprávenaopak,zakonanie
zavádzajúce a takéto konanie nemôže byť zo žiadnych okolností prikladané na ťarchu žalovaného v
1/ rade.

36. V súvislosti s argumentáciou žalobcu, že podpis predmetnej zmluvy o dodávke elektriny žalovanými
predstavuje uznanie záväzku žalovaných vyplývajúceho zo zmluvy, žalovaný v 1/ rade uviedol, že jeho
prejav vôle uzatvoriť so žalobcom zmluvu o dodávke elektriny, nie je možné považovať za uznanie
akýchkoľvekzáväzkovžalovanýmv1/rade,ktoréniekedyvbudúcnostiztejtozmluvyvzniknú.Zdôraznil,

že ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka stanovuje ako podmienku uznania záväzku, že sa musí
jednať o záväzok existujúci v čase uznania. Žalobca si argumentáciu žalovaného v 1/ rade a súdu prvej
inštancie o nevyhnutnosti existencie záväzku v čase jeho uznania nesprávne vyložil, pretože žalovaný
v 1/ rade ani súd prvej inštancie nepoukazuje na nevyhnutnosť splatnosti uznávaného záväzku, ale na
nevyhnutnosť jeho existencie v čase jeho uznania. Záväzok žalovaného 1/ rade na úhradu doplatku

priznaného žalobcovi príslušným cenovým rozhodnutím ÚRSO, na ktorý žalobcovi vznikne v príslušných
kalendárnych rokoch nárok mohol najskôr vzniknúť zo zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od
1.1.2015. Z uvedenej skutočnosti je zrejmé, že samotné uzatvorenie zmluvy nemohlo predstavovať
uznanie záväzku, nakoľko tento v čase jej uzatvorenia ešte neexistoval. Zmluva o dodávke elektriny s
účinnosťou od 1.1.2015 predstavuje vo vzťahu k pôvodnej zmluve o dodávke elektriny uzatvorenej len

medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade privatívnu nováciu, t.j. momentom nadobudnutia účinnosti novej
trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny záväzky z pôvodnej dvojstrannej zmluvy o dodávke elektriny
zanikajú a vznikajú nové záväzky z trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny, ktorá skutočnosť vyplýva
priamo z textu samotnej zmluvy.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný v 1/ rade opakovane zdôraznil, že jeho záväzok

vyplývajúci zo zmluvy o dodávke elektriny z decembra 2014 na úhradu doplatku je naviazaný na
všeobecne záväzné právne predpisy. Ak teda žalobcovi jeho vlastným konaním na reálne nadobudnutie
podpory v zmysle platných právnych predpisov v danom kalendárnom roku nevznikol nárok, nemohol
žalovanému v 1/ rade vzniknúť záväzok na jeho úhradu, a teda takýto neexistujúci záväzok nemôžebyť ani spôsobilým predmetom uznania. Podľa žalovaného žalobca v súvislosti s uznaním záväzku
nerozlišujemedziprávomnapodporupodľa§3ods.6ZákonaoOZEanárokomnareálnenadobudnutie
podpory v každom kalendárnom roku počas ktorého je dotknutému výrobcovi právo na podporu

priznané. K úspešnosti reálneho nadobudnutia podpory v danom kalendárnom roku, musia byť zo strany
výrobcu elektriny riadne a včas splnené všetky zákonom zakotvené povinnosti, k čomu však v danom
prípade zo strany žalobcu nedošlo.

37. V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že cieľom prechodného ustanovenia

§ 18e ods. 1 Zákona o OZE bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva na podporu (bližšie
definovaných v § 3 Zákona o OZE) pre subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred
1.1.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty, stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania
zásady zákazu retroaktivity. Pritom zdôraznil, že zásada právnej istoty a právnej stability neznamená
nemennosť zákona a nemennosť práv a povinností vyplývajúcich oprávneným subjektom alebo ich
právnych následkov. Novelou Zákona o OZE s účinnosťou od 1.1.2014 došlo len k zmene resp.

rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých Zákonom o OZE stanovených povinností zo strany
tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie
sú pre žalobcu nové, a tieto boli žalobcovi riadne známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej
novely. Otázkou účinkov predmetnej novely vrátane ustanovenia § 4 ods. 3 Zákona o OZE sa zaoberal
už aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp.zn. PL. ÚS 50/2015, pričom dospel k záveru, že sa jedná o

nepravúretroaktivitu.Pretožalovanýv1/radepovažuje žalobcovuargumentáciuvsúvislostisvýkladom
ust. § 18e/ ods. 1 Zákona o OZE za absolútne účelovú a irelevantnú.
Totiž v preskúmavanej veci predmetnou novelou nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zásahu do
nadobudnutých práv, pretože výrobcovia, ktorí neuplatnili svoje právo na podporu, nestratili svoje právo
na podporu, a toto im nezaniklo, ale títo v dôsledku svojej pasivity nenadobudli žiadne nároky z neho

vyplývajúce. Novela neodňala výrobcom práva na podporu a rovnako im ani neodňala generálnu
možnosť na uplatnenie práva na podporu.

38.Vdanomprípadesavýrobcovianemohlispoliehaťnanadobudnutiepodporyanadobudnutiepodpory
považovať za svoje legitímne očakávania, keďže povinnosti zakotvené v § 4 ods. 2 Zákona o OZE boli

výrobcovia povinní riadne plniť, a to už aj pred nadobudnutím novely. Žalobca a ani ostatní výrobcovia
sa nemohli spoliehať na neexistenciu negatívneho následku obsiahnutého v sankcii určitej právnej
normy, a ak sa na takúto skutočnosť spoliehali, nepochybne to nie je možné považovať za legitímne
očakávanie. Vzniknutá situácia je následkom pasivity samotného žalobcu, ako aj niektorých ďalších
výrobcov, spočívajúcej v tom, že títo v rozhodnej dobe nepredložili potvrdenie o pôvode elektriny,

neoznámil charakteristiky svojej dodávky a predovšetkým neoznámili uplatnenie si podpory, či sa ich
legitímne očakávanie, že podporu vo forme doplatku nadobudnú, značne oslabilo. K dočasnej strate
nároku žalobcu na zaplatenie si podpory vo forme doplatku pre kalendárny rok 2015 nedošlo priamo
nadobudnutímúčinnostipredmetnéhozákonnéhoustanoveniaobsiahnutéhov§4ods.3ZákonaoOZE,
ale k tomuto došlo z dôvodu pasivity samotného žalobcu.

39. V súvislosti s otázkou stability a ochrany majetku žalobcu, žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že žalobca
mal možnosť a zo strany zákonodarcu poskytnutý dostatočný časový priestor vzniknutému stavu, a teda
dočasnej strate možnosti na uplatnenie si podpory vo forme doplatku pre kalendárny rok 2015, svojim
konaním predísť. Aj v tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal a citoval nález ÚS SR sp.zn. PL.

ÚS 50/2015, z ktorého vyplýva, že nesplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom
štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je podľa názoru Ústavného súdu
SR vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej
úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné. V náleze
sp.zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.6.2016, ústavný súd označuje zákonom o OZE ustanovenú podporu výroby

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie za „dobrodenie štátu“, pričom dodáva, že „takáto podpora
zo strany štátu nie je výrobcom elektriny garantovaná žiadnym z ústavných práv“. Totiž ustanovenia
Zákona o OZE nemožno vykladať tak, že by bránili zákonodarcovi v akejkoľvek následnej zákonnej
regulácii platieb uhrádzaných výrobcami elektriny, resp. zavádzaniu určitých povinností, ktoré finančne
zaťažia aj výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Pri vnímaní samotného trhu s elektroenergetikou

a pôsobenia výrobcov elektriny na tomto trhu je potrebné akceptovať všetky podmienky pôsobenia na
trhu stanovené normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu
zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti. Výrobcovia energie nemôžu
očakávať, že sa podmienky ich pôsobenia na trhu v rámci regulovaného odvetvia nebudú meniť resp. ženebudú prijímané nové právne predpisy, ktoré do budúcna zavedú nové podmienky podnikania v danom
regulovanom odvetví. Povinnosť výrobcov elektriny ako podnikateľov uhrádzať určité poplatky resp. plniť
určité povinnosti je súčasťou podnikania a podnikateľské subjekty vstupujú s týmto vedomím na trh.

40. Poukazujúc na čl. 125 ods. 6 druhá veta Ústavy SR, bol súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní
povinný, napriek odlišnému názoru žalobcu rešpektovať vyššie uvedenú nálezovú judikatúru Ústavného
súdu SR (PL. ÚS 50/2015).

41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný v 1/ rade navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnyvplnomrozsahupotvrdilažalobcuzaviazalnanáhradu
trov odvolacieho konania žalovanému v rozsahu 100%.

42. Vyjadrenie žalovaného v 1/ rade bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 2.2.2019, ku
ktorému žalobca zaujal rozsiahle stanovisko podaním z 11.2.2019, v ktorom zotrval na odvolacom

návrhu. Okrem iného uviedol, že argumentácia žalovaného v 1/ rade je nesprávna a účelová.
Opätovne poukázal na zmluvný nárok, relevantnosť argumentácie s odkazom na závery rozsudku
Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 z 21.11.2017, uznanie záväzku, absenciu riadneho
odôvodnenia napadnutého rozsudku, e-mailovú komunikáciu z 30.1.2014, fungovanie podateľne činnej
pre žalovaného v 1/ rade, svedeckú výpoveď Mgr. Q. G., nevykonanie navrhnutých dôkazov a

prechodné ustanovenia Zákona o podpore.

43. Žalovaný v 1/ rade v podaní z 27.2.2019 a z 15.3.2019 uviedol, že žalobca okrem svojho názoru o
údajnej nedôvodnosti a nesprávnosti argumentácie žalovaných o údajnom „vnucovaní cudzích názorov“,
„vyčerpaní kritického myslenia“, „vymazaní pravdy“ a údajnom „Pilátovom umývaní rúk“, neuvádza vo

svojom vyjadrení napriek jeho rozsiahlosti, žiadne nové skutočnosti. Podľa žalovaného v 1/ rade súd
prvej inštancie pri svojom rozhodovaní o celom žalobnom návrhu postupoval správne a odôvodnene, v
súlade s platnou právnou úpravou aj doterajšou ustálenou súdnou praxou, a preto navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil. Zároveň
žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

44. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej

len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné.

45. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP,
t.j.súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

46. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa
strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva a to v takej miere, že dôjde

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní
rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu
strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra
ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju
nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj
možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť
sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania.47. Pokiaľ žalobca podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.d/ CSP k tomuto odvolaciemu
dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod
ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu, vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom a pod.
Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel)
prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

48. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci

vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -
hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

49. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (§ 365 ods. 1 písm.f/ CSP) je
výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1
CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy ak neprihliadne
na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo,
alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo
vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho

posúdenia veci.

50. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu
a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav

veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

51. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k

záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s
ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj
svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne
vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

52. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods.
2 CSP), na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací
súd uvádza:

53. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie podľa § 3 zák.č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon o podpore OZE).

54. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých

povinnosti potrebných na preukázanie nároku (nepreukázal, že oznámil žalobcovi predpokladané
množstvo dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok).55. Odvolací súd konštatuje, že ust. § 3 citovaného zákona upravuje spôsob a podmienky podpory
výroby elektriny a ust. § 4 cit. zák. určuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, ktoré musí splniť na to,
aby mal zabezpečenú podporu výroby.

56. Vychádzajúc z ust. § 18e cit. zák., novela účinná od 1.1.2014, ktorá zaviedla povinnosť oznámiť aj
predpokladanú dodávku elektriny k 15. augustu platí aj na tento prípad, i keď zariadenie bolo uvedené
do prevádzky pred týmto dátumom.

57. Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3 ods. 1 cit. zák. v znení
účinnom od 1.1.2014 sa zabezpečuje podľa písm.a/ prednostným pripojením zariadenia na výrobu
elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny; písm.b/ odberom elektriny prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na
straty; písm.c/ doplatkom; písm.d/ prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy.

58.Výrobcaelektriny,ktorýspĺňavyššieuvedenépodmienkymusínato,abydostalpodporuokreminých
povinností oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/, c/ vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok (§ 4 ods. 2 písm.c/ cit.zák.).

59. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému oznámil predpokladané množstvo dodávky elektriny
podľa vyššie uvedeného ustanovenia na rok 2015 a to do 15. augusta 2014.

60.Odvolacísúdpoznamenáva,žesúdprvejinštancievykonanédôkazyvtomtosmerehodnotilvsúlade

s ust. § 191 CSP a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Týka sa to
tak výpovede svedkyne Q.. Q. G., ktorá je manželkou konateľa a spoločníkom žalobcu, ale aj ostatných
dôkazov. Za danej situácie by vykonanie dôkazov, navrhovaných žalobcom nemohlo priniesť pre neho
priaznivejšie rozhodnutie.

61. Za splnenie povinnosti nemožno považovať e-mailovú komunikáciu z 30.1.2014 a ani uzatvorenie
zmluvy o dodávke elektriny s účinnosťou od 1.1.2015 tomu nenasvedčuje.

62. Návrh zmluvy o dodávke a doplatku 2015, sprievodný list žalovaného z 10.10.2014 ako uzavretie
zmluvy a sprievodný list žalovaného z 10.12.2014 v žiadnom prípade nemožno považovať za uznanie

záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože toto ustanovenie vyžaduje existenciu
záväzku v čase uznania. Nemôže ísť o záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti.

63. Rozsudok Okresného súdu Žilina sp.zn. 10Cb/287/2014 rieši iný právny problém a pre tento prípad
nemá právny význam.

64. Keďže nebolo preukázané, aby žalobca oznámil žalobcovi k 15. augustu 2014 predpokladanú
dodávku elektriny na rok 2015, nevzniklo mu právo na podporu za rok 2015.

65. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (§

387 ods. 1 CSP).

66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1/ bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto
má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne

súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalobca a žalovaný v 2/ rade nemajú nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému v 2/ rade
trovy odvolacieho konania nevznikli.

67. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).