Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/224/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616208183
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2616208183.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Terézia Mecelová, v právnej veci žalobcov: 1. Bc. I. Z., nar. X.X.XXXX, bytom
A., I. XXX/XX, 2. JUDr. J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., Z. XXXX/XX, 3. A. P., nar. X.X.XXXX, bytom
C., K. XX/XXX, proti žalovaným: 1. I. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C., K. X, 2. M. P., nar. X.X.XXXX, bytom
E., K. XXXX/XX, 3. O. Q., nar. X.X.XXXX, bytom C., K. XXX, všetci zastúpení AK: Mgr. Milan Trylč, PhD.,
so sídlom Senica, J. Kráľa 738/12, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní M. P. (právna predchodkyňa
žalobcov) proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 3C/195/2016-230 zo dňa 20. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom v poradí žalobu zamietol (určenie, že M.
P. je vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. C., a to novovytvorených pozemkov - parcela
č. 4892/19 - zastavané plochy vo výmere 370 m2, parcela č. 4892/20 - orná pôda vo výmere 498 m2,
parcela č. 4892/9 - orná pôda vo výmere 619 m2, a to vždy v podiele 1/1, určenie, že I. C., M. P., O. Q., sú
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. C., a to novovytvoreného pozemku
- parcela č. 4893/1 - orná pôda vo výmere 284 m2, a to každý v podiele 1/3. Parcela registra

„E“ evidovaná na mape určeného operátu č. 4893 - orná pôda vo výmere 1771 m2 zapísaná v LV č.
XXXX pre obec a katastrálne územie C. v súlade s geometrickým plánom č. 12/2017 zo
dňa 9.10.2017 zaniká), druhým výrokom v poradí uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovaným 1., 2.,
3. spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 137 písm. c) Civilného sporového
poriadku, § 3 ods. 1, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka s poukazom na procesné ust. § 255 ods.

1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že uznesením Okresného súdu Skalica z
5.4.1941 bol povolený zápis vo vl.č. 5285 k.ú. C., p.č. 4893 na 1/2 čiastku P. C. rod. M. o vklade
vlastníckeho práva titulom skutočnej držby manželom Y. M. na 1/4 a P. M. na 1/4. Podľa výpisu
z pozemkovoknižnej vložky č. 5285 pre obec C. bol zapísaný vklad vlastníckeho práva titulom skutočnej
držby manželom Y. M. na 1/4 a P. M. na 1 k parcele č. 4893. Podľa záznamu z 25.5.1944 bolo na základe

darovacej zmluvy vložené vlastnícke právo Z. Q. v 1/4 a manželke I. rod. O. v 1/4. Výmerom Okresného
úradu v Skalici z 9.9.1941 bolo Y. M. povolené postaviť obytný dom na p.č. 4892, 4893. Kúpnou zmluvou
z 2.3.1966 predávajúci Q. Z. a manž. I. predali MsNV v Kútoch nehnuteľnosti v k.ú. C. p.č. 4893 vo
výmere 4,25 m2. Kúpnou zmluvou z 2.3.1966 predávajúca P. M. predala MsNV v Kútoch nehnuteľnostiv k.ú. C. p.č. 4893 vo výmere 4,27 m2. Zo žiadosti o zápis vlastníckeho práva MsNV v Kútoch z 6.5.1967
okrem iného vyplýva, že žiadosť sa týkala pod bodom 40 M. P. - p.č. 4892 - 479 m2 a pod bodom 47 Q. Z.
- p.č. 4893/1 - 617 m2. Z odpovede Ministerstva vnútra SR, Okresného úradu Senica, katastrálny odbor

Senica z 29.1.2014, ktorá bola adresovaná Okresnému súdu Senica k sp. zn. 4C 91/2009 vyplýva, že
na základe kúpnych zmlúv z 2.3.1966 bolo vykúpených 425 m2, na základe kúpnych zmlúv z 4.4.1967
bolo vykúpených 617 m2, Správa katastra Senica dňa 3.5.2005 urobila opravu výmery E-KN p.č. 4893,
a to z 1851 m2 na 1853m2 na základe Protokolu X-16/05, keďže na LV XXXX bola pôvodne chybná
výmera na základe identifikácie 28.11.2001, na základe kúpnych zmlúv V-508/09 a V-907/09 a GP

11/05 bolo vykúpených 82 m2. Obec Kúty žalobkyni dňa 6.10.2014 vydala potvrdenie, v ktorom potvrdila
uzavretie kúpnych zmlúv predávajúcou M. P. - p.č. 4892 o výmere 479 m2 a predávajúcim Q. Z. - p.č.
4893/1 o výmere 617 m2 a kupujúcim MsNV v Kútoch, na základe kópie kúpnej zmluvy predloženej
žalobkyňou Obec Kúty potvrdila, že v roku 1967 bola medzi kupujúcim MsNV Kúty a predávajúcimi Z. Q.
s manželkou I. uzavretá kúpna zmluva, ktorej predmetom bol pozemok p.č. 4893 o výmere 425 m2. Zo
zápisnice z rokovania komisie na obnovu evidencie pozemkov z 5.8.2005 vyplýva, že podľa informácie

Ing. M. mohli byť výkupy v danom období /1966/ len za predpokladu, že ich odsúhlasili a podpísali
všetci spoluvlastníci predmetnej parcely, komisia sa na základe zistených skutočností zhodla, že žiadosť
O. M. a M. P. je potrebné zamietnuť. Rozsudkom Najvyšší súd SR pod sp. zn. 5SžoKS 145/2006
rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21.9.2006 potvrdil, v odôvodnení okrem iného uviedol, že nie je v
právomoci žalovaného ani správneho orgánu prvého stupňa rozhodnúť o neplatnosti právnych úkonov /

zmlúv o prevode vlastníctva časti nehnuteľnosti/ z roku 1966, ktorými došlo k zmenšeniu výmery spornej
nehnuteľnosti. Podľa protokolu Správy katastra Senica z 3.5.2005 prišlo k oprave výmery pozemku
registra „E“KN p.č. 4893 vedenej na LV č. XXXX pre obec a k.ú. C. z doterajšej nesprávnej výmery
1851 m2 na správnu výmeru 1853 m2. Žalovaní 1. až 3. ako predávajúci kúpnou zmluvou z 19.3.2009
predali kupujúcemu Obec Kúty z p.č. 4893 výmeru 82 m2, ktorá bola zlúčená do novoutvorenej p.č.

4883/3. Listom vlastníctva č. XXXX pre obec a k.ú. C. mal súd preukázané, že ako spoluvlastníci parcely
č. 4893 o výmere 1771 m2 - orná pôda sú evidovaní: žalobkyňa v podiele 1/2, žalovaní v 1.až 3.rade
každý v podiele 1/6. Žalobkyňa listom z 14.2.2005 požiadala žalovanú 2. o vysporiadanie pozemkov,
prehlásenie z 8.2.2005 žalovaných 1. až 3. podpísala len žalovaná 2. Potvrdením Obce Kúty z 23.5.2017
vydanom žalovanej 1. na ňou základe kópie kúpnej zmluvy z 2.3.1966 bola medzi kupujúcim MsNV Kúty

a predávajúcim neb. Y. M. a manželka P. M. uzavretá kúpna zmluva, ktorej predmetom bol pozemok
p.č. 4893 o výmere 4,27 m2 /podľa protokolu o oprave Správy katastra Senica z 3.5.2005 ide zrejme
správne o výmeru 425 m2/. Z dohody z 15.3.1958 vyplýva, že Z. Z. odpredal časť z parcely č. 4891
M. Q. a manželke. Z výpisu z evidencie nehnuteľností parcely č. 4893/2 bol zistený okruh vlastníkov
a nájomca B. Z.. Geometrický plán z 9.10.2017 bol vypracovaný na oddelenie a určenie vlastníckych

práv nehnuteľností parcely č. 4892/9, 4892/19, 4892/20 a 4893/1. Na podpisovej listine sa nachádzajú
podpisy 16 fyzických osôb, ktorí čestne prehlasujú, že parcela rodiny M. č. 4893 v obci a k.ú. C. bola
riadne ohradená a od r. 1941 užívaná rod. P. a Y. M., neskôr jej dcérou s manželom Q. a M. P., v takom
podiele, ako bola odkúpená t.j. podiel 1/2. Na okresnom súde prebieha konanie strán sporu o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti parcela č. 4893 orná pôda vo výmere 1771

m2 k.ú. C. zapísanej na LV č. XXXX, ktoré bolo prerušené (uznesením Krajského súdu v Trnave bolo
konanie prerušené do právoplatného skončenia konania na okresnom súde pod sp. zn. 3C/195/2016).
Okresný súd oboznámil aj s rozhodnutiami v dedičských veciach po neb. Y. M., po neb. I. Q., po neb.
Z. Q., konania, oznámením o výsledku šetrenia sťažnosti ohľadom neoprávneného užívania pozemku,
znaleckým posudkom a geometrickým plánom predloženým v konaní OS Senica sp. zn. 4C/91/2009.

4. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Zo žaloby
ako aj z tvrdení žalobkyne vyplýva, že primárne sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
titulom vydržania. Z uznesenia Okresného súdu Skalica z 5.4.1941 o povolení zápisu vo vl. č. 5285
k.ú. C., p.č. 4893 ako aj z výpisu pozemkovoknižnej vložky č. 5285 pre obec C. jednoznačne vyplýva, že

na 1/2 čiastku P. C. rod. M. bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva titulom skutočnej držby manželom
Y. M. na 1/4 a P. M. na 1/4. Rodičia žalobkyne teda titulom vydržania nadobudli spoluvlastníctvo k
predmetnej nehnuteľnosti parcela č. 4893, každý v 1/4-ine. Z uvedené vyplýva vedomie právnych
predchodcov žalobkyne, že sa stali spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a nie jej výlučnými vlastníkmi. Právni
predchodcovia žalobkyne začali užívať nehnuteľnosť v 1/2-ici ako tvrdí žalobkyňa. Nadobudnutie

nehnuteľnostídospoluvlastníctva,nebránispoluvlastníkom,abyjuužívalivrozsahuvakomsadohodnú,
príp. aj nedohodnú, čo by bolo možno vecou riešenia spoločného hospodárenia s vecou súdnou cestou.
Tu treba poznamenať, že spoluvlastnícky podiel predstavuje je len ideálny podiel, ktorý nie je presne
určený v nehnuteľnosti, to znamená, že nie je presne zrejmé, ktorá časť nehnuteľnosti patrí konkrétnemuspoluvlastníkovi. Ak právni predchodcovia žalobkyne užívali nehnuteľnosť - spornú parcelu, užívali ju z
titulu spoluvlastníctva, nikdy nemohli nadobudnúť presvedčenie, že časť nehnuteľnosti, ktorú užívajú je
ich vlastná, teda, že je v ich výlučnom vlastníctve. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním tu

absentuje základná podmienka, a to dobromyseľnosť, teda užívanie predmetu vydržania s vedomím, že
ide o vec v mojom vlastníctve. Žalobkyňou navrhovaní svedkovia nemohli tak privodiť iné rozhodnutie,
nakoľko mohli uviesť skutočnosti týkajúce sa užívania spornej nehnuteľnosti, nemohli sa však relevantne
vyjadriť k dobromyseľnosti žalobkyne a jej právnych predchodcov. Žalobkyňa sa nezaoberala právnou
úpravou v čase, keď prišlo ku skutočnosti, od ktorej svoje vlastníctvo odvíjala, a to od nadobudnutia

spoluvlastníckeho podielu jej rodičmi v roku 1941. Podľa práva platného do 31.12.1950 (zákon č.
141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1951), ustanovil na vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti
dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť pred týmto dátumom platilo, že sa
skončí uplynutím lehoty, najneskôr však do 31.12.1960. Pri rozhodovaní v tejto právnej veci okresný súd
teda postupoval podľa právnej úpravy už od roku 1941, odkedy podľa žalobkyne prišlo k začatiu plynutia
premlčacej lehoty, pričom posudzoval plynutie premlčacej lehoty tak u právnych predchodcov žalobkyne

ako aj u žalobkyne, kedy prichádzala do úvahy 10 ročná premlčacia lehota. Vo všetkých spomínaných
právnych úpravách je však základná požiadavka rovnaká, a to že so zreteľom na všetky okolnosti
je držiteľ dobromyseľný, že mu vec patrí, sama detencia na vydržanie nestačí. Vedomie, že niekto
vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, vylučuje - ak celú nehnuteľnosť užíva výlučne sám -
dobromyseľnosťvtom,žemupatrícelávec,aknedošlokudalosti,ktorávužívateľovimohlaodôvodnene

vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov. V danom prípade,
žalobkyňa uvádza, že jej právni predchodcovia ako aj ona užívali výmeru 1/2 z predmetného pozemku.
Žalobkyňaatedaasianijejprávnipredchodcovianeužívalipresnepolovicuvýmery/ikeďopätovnetreba
podotknúť, že ide len o ideálnu polovicu, o ktorej nemožno uviesť, kde presne sa má nachádzať/, potom
ako boli urobené prevody zo strany právneho predchodcu žalovaných, ktorými došlo k zníženiu výmery

parcely, ako aj prevod zo strany žalobkyne a žalovaných. Výmeru, ktorú podľa Geometrického
plánuz9.10.2017žalobkyňažiada,jevyššiaakobyjejprislúchalavýmera1/2zpôvodnejvýmeryparcely
4893atoz28áa95m2.Anizpodpisovejlistinynevyplývajúskutočnostiohľadomdobromyseľnostidržby
žalobkyne a jej právnych predchodcov a dokonca ani rozsah užívania, nakoľko je na listine uvedený
podiel 1/2, čo ani vzhľadom na žiadanú výmeru nie je správne. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

a nepreukázala, že počas právom stanovenej vydržacej doby bola ona alebo jej právni predchodcovia
v užívaní nehnuteľností dobromyseľní, čo je základnou požiadavkou vzniku vlastníckeho práva.

5. Žalobkyňa namietala, že právny predchodca žalovaných Z. Q. urobil prevody, ktorými prišlo k
zmenšeniu výmery predmetnej parcely 4893, a to kúpnou zmluvou z 2.3.1966 o 425 m2 a v roku

1967 predajom výmery 617 m2, pričom prevody považovala za absolútne neplatné právne úkony,
bez ďalšieho právneho zdôvodnenia. Okresný súd už len okrajovo uvádza, že v období predaja časti
výmery nehnuteľnosti spoluvlastníkom nehnuteľnosti bola právna úprava spoluvlastníctva odlišná od
súčasnej. Rozlišovalo sa či predmet vlastníctva patril do osobného alebo súkromného vlastníctva,
pričom do osobného vlastníctva podľa § 127 Občianskeho zákonníka účinného k 30.6.1969 /teda aj

v čase prevodov Z. Q./ z nehnuteľností mohli do osobného vlastníctva patriť len rodinné domčeky
a rekreačné chaty. Odlišný bol potom aj režim pri prevode podielov, pričom pri osobnom vlastníctve
sa vyžadoval podľa § 140 Občianskeho zákonníka okrem prevodu na svojich potomkov súhlas
všetkých spoluvlastníkov, podľa § 492 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa pri súkromnom vlastníctve
na prevod podielu nevyžadoval súhlas všetkých spoluvlastníkov. Ustanovenie o relatívnej neplatnosti v

Občianskom zákonníku je účinné až od 1.4.1983. Vzhľadom na charakter sporného pozemku č. 4893,
ktorý je zapísaný ako orná pôda v extraviláne mal okresný súd za to, že bol v súkromnom vlastníctve
a prevody boli uskutočnené v súlade s vtedajšou právnou úpravou. Navyše kúpna zmluva zo dňa
2.3.1966 bola uzavretá aj právnymi predchodcami žalobkyne, i keď výmera bola uvedená 4,27 m2, v
rovnakom znení bola spísaná aj žiadosť o zápis do vlastníckeho práva do EN zo dňa 1.4.1966. Uvedená

výmera však bola opravená vzhľadom na Protokol Správy katastra Senica zo dňa 3.5.2005. Žalobkyňa
odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorom sa uvádza, že otázku platnosti,
resp. neplatnosti kúpnych zmlúv z roku 1966 nemohol rozhodnúť žalovaný, ani prvostupňový správny
orgán, t.j. Obvodný pozemkový úrad v Senici, ďalej konštatoval, že odvolací súd sa stotožnil s právnym
názorom krajského súdu, že nie je v právomoci žalovaného ani správneho orgánu I. stupňa rozhodnúť

o neplatnosti právnych úkonov /zmlúv o prevode vlastníctva časti nehnuteľnosti/ z roku 1966, ktorými
došlo k zmenšeniu výmery spornej nehnuteľnosti. Z obsahu rozsudku NS SR tiež možno konštatovať,
že v roku 1966 a 1967, kedy Z. Q. uzatváral kúpne zmluvy mohlo ísť o absolútne neplatné právne úkony,
ktorými jeho konaním došlo k zmenšeniu pôvodného pozemku p.č. 4893 v obci C.. Okresný súd máza to, že takého odôvodnenie ešte neznamená, že právne úkony Z. Q. sú absolútne neplatné, ale len
odkazuje na rozhodovaciu právomoc súdu o tejto otázke. Uvedenou otázkou sa zaoberal len okrajovo,
lebo žalobkyňa oprela svoju žalobu o právny inštitút vydržania, k čomu smerovali vyjadrenia strán ako

aj ich právnych zástupcov a aj vykonané dokazovanie.

6. Právny zástupca žalobkyne žiadal v prípade zamietnutia žaloby použitie § 3 Občianskeho zákonníka
k odstráneniu tvrdosti zákona, pretože takéto rozhodnutie by bolo jednoznačne v rozpore s dobrými
mravmi s poukazom na rozhodnutie NS SR, ktoré v inom prípade bolo predmetom konania premlčanie

a námietka premlčania spĺňala zákonom stanovené náležitosti pre odstránenie tvrdosti zákona NS
SR. V danom prípade sa však okresný súd nestotožnil s takýmto právnym odôvodnením, a to z
toho dôvodu, že v tomto spore nie je možné ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vôbec
použiť vzhľadom k tomu, že o zamietnutí žaloby bolo rozhodnuté z úplne iných dôvodov (neunesenie
dôkazného bremena žalobkyne ohľadom dobromyseľnosti držby spornej parcely), platnosť právnych
úkonov právneho predchodcu žalovaných riešil len okrajovo pre úplne vyčerpanie právnej problematiky

veci.

7. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaným 1., 2. a 3. priznal plnú
náhradu, nakoľko boli v konaní úspešní v celom rozsahu (spoločne a nerozdielne, i keď sú
podielovými spoluvlastníkmi, avšak ide o ich nerozlučné spoločenstvo na strane žalovaných).

8. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie M. P. (právna predchodkyňa žalobcov) v celom rozsahu a
navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie
a poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovala tým, že je
dcérou P. M. a Y. M., ktorí na základe kúpnej zmluvy nadobudli spoluvlastnícky podiel 1 z parcely č.

4893 v obci C.. Od roku 1941 časť pozemku parcely č. 4893 v rozsahu 1 užívali jej rodičia spolu s
ňou a po smrti rodičov užíva uvedený pozemok sama v rozsahu v tom čase určenom a primeraným
spôsobom ohraničenom. Nikdy sa nestalo, že by užívala inú časť parcely č. 4893, ako žiada prikázať
do vlastníctva. Z. Q., T. Q. a žalovaní nikdy neužívali časť pozemku, ktorú užívali a mali v reálnej držbe
rodičia M. P. následne aj ona. Žalovaní do roku 2005, t.j. do času, než bol v obci C. uskutočnený ROEP,

nemali absolútne žiadnu vedomosť o tom, kde sa parcela č. 4893 v obci C. nachádza. V roku 1960 došlo
ku konkrétnemu ohraničeniu časti pozemku parcela č. 4893, ktorý užívala výlučne M. P. tým spôsobom,
že bol vybudovaný pevný betónový plot, ktorý oddeľoval od seba časť pozemku parcely č. 4893, ktorý
užívala, od časti pozemku parcela č. 4893, ktorý užíval Z. Q.. Skutočnosť, že pozemok - parcela č. 4893
bol rozdelený na dve samostatné časti preukazuje i v súčasnosti betónový val a na tomto betónovom

vale pripojené oplotenie. Z. Q., t.j. právny predchodca žalovaných priebežne odpredával časti pozemku
parcela č. 4893. Od času, čo predal Z. Q. časť parcely č. 4893 na stavbu bytových domov a rodinných
domov sa nikdy nestalo, že on sám alebo žalovaní užívali niektorú časť parcely č. 4893 v obci C.. Je
absolútne zavádzajúce tvrdenie žalovanej 1., že T. Q. mal užívať časť parcely č. 4893, ktorú užívali
rodičia, a ktorú užíva M. P. sama, pretože túto časť parcely č. 4893 T. Q. nikdy neužíval. Po predaji

pozemkov Z. Q. a výstavbe bytových domov a rodinných domov, okrem iného i na pôvodnom pozemku
parcelyč.4893,Z.Q.aanižalovaníužnikdyneužívalianitúčasťparcelyč.4893,ktorúnavrhujeprikázať
do podielového spoluvlastníctva žalovaných. Parcela č. 4893 v obci C. bola zrušená geometrickým
plánom č. 88/5-19-915/65 zo dňa 30.11.1965 a z uvedenej parcely boli vytvorené nové parcely, t.j. č.
4892, 4893/1, 4893/2. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalovaných (Z. Q.) z pôvodnej

parcely č. 4893 predal časť vo výmere 425 m2 a následne z novovytvorenej parc. č. 4893/1 predal
časť vo výmere 617 m2. V rámci pozemkových úprav - ROEP v roku 2005, bola opätovne vytvorená
parcela č. 4893, v tom čase vo výmere 1853 m2. V katastri nehnuteľností nastal formálny stav, že M.
P. bola vedená ako spoluvlastníčka parcely č. 4893 v podiele 1, jej sestra O. M. v podiele 1 a každý zo
žalovaných v podiele 1/6. Voči uvedenému podala námietku z dôvodu, že už v predchádzajúcom období

Z. Q. (právny predchodca žalovaných) predal z parcely č. 4893 na základe kúpnych zmlúv výmeru 425
m2 a výmeru 617 m2. Žaloba, ktorú podala voči postupu správneho orgánu na Krajský súd v Trnave bola
zamietnutá a následne vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR (sp. zn. 5Sžo/ 145/2006 zo dňa 10.5.2007),
ktorý potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave (v odôvodnení, ktorého uviedol, že pri uzatváraní zmlúv
Z. Q. v roku 1966 a 1967, ktorého konaním došlo k zmenšeniu pôvodného pozemku parcely č. 4893,

mohlo ísť o absolútne neplatné právne úkony). M. P. má za to, že tým, že Z. Q. predal časť parcely č.
4893, zvyšná časť parcely č. 4893 je jej výlučným vlastníctvom. U žalobkyne ide o ospravedlniteľný omyl
a je preukázaná dobrá viera, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti. Pripojila aj fotodokumentáciu
preukazujúcu oplotenie pôvodného pozemku, stavbu drevených kolov v roku 1960 a podpisovú listinuod občanov obce C. potvrdzujúcich skutočnosť, že uvedenú časť parcely č. 4893 užívali od roku 1941
výlučneprávnypredchodcoviažalobkyneažalobkyňa.Žalovanípoukazujúnaskutočnosť,žeM.P.,resp.
jej právni predchodcovia mohli mať vedomosť o tom, že nie je dobromyseľnou držiteľkou časti pozemku

parcely č. 4893 v obci C., pretože v liste vlastníctva je uvedené, že je iba spoluvlastníčkou tejto parcely
a preto nemohla byť dobromyseľná v danej držbe, preto poukazuje na to, že už za platnosti uhorského
právaprevládalnázor,žedržbamimopozemkovejknihy(contratabulas)jeprípustná(Fajnor-Záturecký,
Nástin súkromného práva, Bratislava 1935, s. 141 - 143) a dokonca môže viesť k vydržaniu. Rovnaký
názor zastáva i súčasná judikatúra súdov (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 837/1998,

sp. zn. 22Cdo 2211/2000, sp. zn. 22Cdo 1703/2005). Tým že okresný súd navrhnuté dôkazy (prehratie
CDnosiča,výsluchsvedkovO.M.aZ.Z.,oboznámeniepríslušnýmfotografickýmmateriálom)nevykonal
bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom a tiež došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákona
č. 160/2015 Z. z., ďalej aj CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),

oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363
CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne

5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu M. P. nie je možné
priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Uznesením č. k. 9Co/224/2019-291 zo dňa 17.6.2020 odvolací súd rozhodol, že súd v konaní

pokračuje na strane žalobkyne s dedičmi po poručiteľke M. P., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom C., Z. XXXX, a to: Bc. I. Z., nar. X.X.XXXX, bytom A., I. XXX/XX (ako žalobkyňa 1.),
JUDr. J. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., Z. XXXX/XX (ako žalobkyňa 2.), A. P., nar. X.X.XXXX, bytom
C., K. XX/XXX (ako žalobca 3.).

11.PredmetomprieskumuodvolaciehosúduvymedzenýmrozsahomadôvodmiodvolaniaM.P.(právnej
predchodkyne žalobcov) bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu
v zamietol (citovanej už v odseku 1), z dôvodu neunesenia dôkazného bremena o tom, že počas
vydržacej doby bola M. P., jej právni predchodcovia v užívaní nehnuteľnosti dobromyseľní, s poukazom
na odvolacie dôvody.

12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach náležite a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k

správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba

nasledovné:

13. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Skalica zo dňa 5.4.1941 bol povolený zápis
vo vložke č. 5285 k. ú. C., parcela č. 4893 na 1/2 čiastku P. C. rod. M. o vklade vlastníckeho práva titulom
skutočnej držby manželom Y. M. na 1/4 a P. M. na 1/4. Podľa výpisu z pozemkovoknižnej vložky č. 5285

pre obec C. bol zapísaný vklad vlastníckeho práva titulom skutočnej držby manželom Y. M. na 1/4 a P.
M. na 1 k parcele č. 4893 na polovinu P. C. rod. M.. Ďalej dňa 25.5.1944 bolo na základe darovacej
zmluvy vložené vlastnícke právo Z. Q. v 1/4 a manželke I. rod. O. v 1 k parcele č. 4893 na polovinu T. Q.
a U. Q. rod. M.. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 8.11.2016 vyplýva, že ako vlastníci parcelyč. 4893 o výmere 1771 m2 (orná pôda) sú vedení M. P. v spoluvlastníckom podiele 1, žalovaní (I. C., O.
Q., M. P.) každý vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6.

14. Podľa práva platného do 31. decembra 1950 bola na Slovensku vydržacia doba 32 rokov a v českých
krajoch 30 rokov. Zákon č. 141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1951, ustanovil na
vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť
pred týmto dátumom, platilo, že sa skončí uplynutím pôvodnej lehoty, najneskôr však do 31. decembra
1960 (§ 566 zákona č. 141/1950 Zb.). Vydržanie bolo do 31. decembra 1950, s výnimkou vydržania

medzi manželmi, a od 1. januára 1951 do 31. marca 1964, s výnimkou nescudziteľných vecí, ktoré boli
v socialistickom vlastníctve, prípustné voči každému. Vyžadovala sa dobromyseľná a nepretržitá držba,
pričom za dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, keď so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť
presvedčenýotom,žemuvecpatrí.PrávoplatnénaúzemíSlovenskado31.decembra1950vyžadovalo
dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa zákona č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého
plynutia vydržacej doby (R 50/1985 s. 242, ods. 2).

15. Podmienky držby podľa práva platného do 31.12.1950 na území Slovenska boli: 1. držobná
spôsobilosť nadobúdateľa, 2. nehnuteľnosť spôsobilá na vydržanie, 3. dobromyseľnosť, ktorá sa
predpokladala, teda len zlý úmysel nadobúdateľa vylučoval vydržanie, 4. uchopenie sa držby, 5.
nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanom zákonom.

16. Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 1.4.1964, kedy nadobudol účinnosť
nový Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 1.4.1983 vydržanie nepoznal.
Bolo zavedené až novelou ust. § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka v zmysle ktorých kto s vecou
zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má -

pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1
vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite
v držbe nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan
nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda
vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda

o osobnom užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ale vydržaním
nemožno nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

17. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom

č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po
dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie
vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe

po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v
hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné
započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na základe
ust. § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia;
súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby

a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákona č. 509/1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky
nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Pritom však účinky
súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr
1.januárom 1992 (rozsudok NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001).

18. Vydržanie patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou
osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca
po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá,

že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku
všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera (ako predpoklad
oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec.
Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa,že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne
skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav
držiteľa. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo

subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu
po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému
sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj na

titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný.
Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené,
aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či
neplatného). O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí
a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať. Omyl môže

byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne
záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Je potrebné zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo

97/2009, sp. zn. 4Cdo 283/2009, sp. zn. 5Cdo 30/2010, sp. zn. 3MCdo 7/2010, sp. zn. 3MCdo 8/2010,
sp. zn. 6 MCdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia
zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa
oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

19. Je potrebné uviesť, že v celom konaní pred súdom prvej inštancie sa M. P. ako žalobkyňa
určenia svojho vlastníckeho práva domáhala na tom skutkovom základe, že vlastníctvo predmetných
nehnuteľností nadobudla vydržaním, keď od roku 1941 spolu s rodičmi (P. M. a Y. M.) pozemok (parcelu
č. 4893 o výmere 1771 m2) užívali, počas celej doby užívania boli dobromyseľní. Pričom už v žalobe
poukázala na to, že rodičia v roku 1941 uzatvorili kúpnu zmluvu s P. C. rod. M., za základe ktorej kúpili

spoluvlastnícky podiel 1 parcely č. 4893, že v roku 2007 uzatvorila darovaciu zmluvu so sestrou O.
M., ktorá jej darovala svoj podiel 1 z pozemku parcela č. 4893 (vklad povolený pod č. V-1522/07, vz.
194/07). Platí, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, je súd viazaný žalobou
a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok
zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený

základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. M. P. svoj nárok v prvoinštančnom
konaní opierala o skutkové tvrdenie, že do dobromyseľnej držby vstúpila spolu s rodičmi (právnymi
predchodcami) v roku 1941 vzhľadom na uznesenie Okresného súdu v Skalici č. 0879/1941 zo dňa
5.4.1941, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva titulom skutočnej držby rodičom M. P., každému
po 1 (spolu 1-ica). Pričom aj v odvolaní zotrvala na tom, že od roku 1941 časť pozemku parcely č.

4893 v rozsahu 1 užívali jej rodičia spolu s ňou a nespochybnila záver súdu prvej inštancie, s ktorým
sa stotožnil aj odvolací súd, že jej právni predchodcovia sa stali spoluvlastníkmi nehnuteľnosti (parcely
č. 4893) a nie jej výlučnými vlastníkmi.

20. Podľa odvolacieho súdu dobromyseľnosť právnych predchodcov M. P. nemohla byť daná v roku

1941, teda ani nemohli započať oprávnenú držbu aj vo vzťahu k podielu 1 parcely č. 4893, ktorý
nenadobudli do vlastníctva v roku 1941. Na to, aby právni predchodcovia M. P. mohli byť vo svojej
držbe dobromyseľní, by musela už v roku 1941 nastať nejaká právna skutočnosť, od ktorej by svoju
dobromyseľnosť mohli odvodzovať, čo však z vykonaného dokazovania nevyplynulo (pozri R 65/1942
s. 241 ods. 5). Touto právnou skutočnosťou nemôže byť len držba, resp. užívanie (celej) predmetnej

parcely, keďže právni predchodcovia M. P. si museli byť vedomí, že nadobudli vlastníctvo k parcele č.
4893 iba vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1. Okresný súd správne poukázal na to, že nadobudnutie
nehnuteľnosti do spoluvlastníctva nebráni spoluvlastníkom, aby ju užívali v rozsahu v akom sa dohodnú,
resp. nedohodnú, čo by bolo možné riešiť v rámci spoločného hospodárenia s vecou (aj súdnou
cestou). Aj odvolací súd má za to, že právnym predchodcom M. P. museli byť známe skutočnosti, z

ktorých pri zachovaní obvyklej opatrnosti museli spoznať, že nie sú subjektom práva (spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti 1, ktorý nenadobudli do vlastníctva v roku 1941), o ktorého vydržanie ide.
Právni predchodcovia M. P. preto ani nemohli započať oprávnenú držbu, teda neboli dobromyseľní, keďroku 1941 vstúpili do držby a užívali celú parcelu č. 4893 (ohľadom spoluvlastníckeho podielu, ktorý
nenadobudli do vlastníctva).

21. Súd prvej inštancie postupoval správne podľa právnej úpravy účinnej v roku 1941, pričom poukázal
na to, že zákon č. 141/1950 Zb. (účinný od 1.1.1951) ustanovil na vydržanie vlastníckeho práva
nehnuteľnosti dobu 10 rokov, pričom pre vydržanie, ktorého doba začala plynúť (32 rokov podľa
uhorského práva platného do 31.12.1950 pozn. odvolacieho súdu) pred týmto dátumom platilo, že sa
skončí uplynutím lehoty, najneskôr do 31.12.1960. Uzavrel, že M. P. ako aj jej právnych predchodcov

(rodičov) sa teda vzťahuje 10 ročná vydržacia doba, zároveň však správne konštatoval, že v uvedených
právnych úpravách je základná požiadavka rovnaká a to, že so zreteľom na všetky okolnosti je držiteľ
dobromyseľný, že mu vec patrí, že sama detencia nestačí. Vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti, vylučuje - ak celú nehnuteľnosť užíva výlučne sám - dobromyseľnosť v
tom, že mu vec patrí, ak nedošlo ku skutočnosti, ktorá v užívateľovi mohla odôvodnene vyvolať
presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov. Súd prvej inštancie správne

uzavrel, že pre vydržanie vlastníckeho práva absentuje základná podmienka a to dobromyseľnosť,
teda užívanie pozemku s vedomím, že ide o vec vo vlastníctve, ohľadom čoho M. P. v konaní
neuniesla dôkazné bremeno, bez ohľadu na záver okresného súdu, že M. P. a asi ani jej právni
predchodcovia neužívala presne (ideálnu) polovicu výmery parcely potom ako boli urobené prevody zo
strany právneho predchodcu žalovaných ako aj prevod zo strany M. P. a žalovaných, ktorými došlo k

zníženiu výmery parcely, ktorý M. P. nenamietla. M. P., resp. jej právni predchodcovia mohli byť síce
subjektívne presvedčení, že sú výlučnými vlastníkmi spornej parcely, avšak nie „so zreteľom ku všetkým
okolnostiam“, a preto nemohli byť držiteľmi oprávnenými. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti a
nakladanie s celou (resp. aj spoluvlastníckym podielom, ktorý nenadobudli do vlastníctva v roku 1941)
nehnuteľnosťou ako s vlastnou, ani nerušenie žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami v užívaní

nehnuteľnosti pre dobromyseľnosť nepostačuje.

22. Najvyšší súd SR už vo svojom rozhodnutí 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2010 sa vyjadroval k riešeniu
otázky dobromyseľnosti držiteľa. Posúdenie, či držiteľ je, alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť
vždy objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a treba vždy

brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorou možno s ohľadom na okolnosti a
povahu daného prípadu od každého považovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží
vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Omyl môže byť nielen skutkový,
ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti, alebo v neúplnej znalosti všeobecne závažných

právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromné práva) uznanú zásadu neznalosť zákona
neospravedlňuje vyplývajúce zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal
držby, nie je neospravedlniteľný.

23. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že právni predchodcovia
M. P. a následne ani M. P. sami nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im
patrí celá sporná parcela č. 4893. Platí, že aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve,
nie je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, pokiaľ mu sú, alebo musia byť známe skutočnosti,

z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého
vydržanie ide, čo je aj daný prípad. Dobromyseľná držba môže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho
práva k veci vydržaním len na základe prísneho splnenia všetkých zákonných podmienok. V opačnom
prípade má v prípade stretu práv a povinností pravého vlastníka a držiteľa veci, jednoznačne prednosť
vlastník ako nositeľ silnejšieho práva k veci, ktoré je navyše chránené Ústavou SR a medzinárodnými

zmluvami, ktorými je SR viazaná. Odvolací súd ešte dopĺňa, že ani rodičia M. P. nemali skutočný, ani
domnelý nadobúdací titul spôsobilý na nadobudnutie vlastníctva k celej spornej parcele. Pričom ani v
konaní M. P. žiadny takýto titul netvrdila, preto ani právni predchodcovia ani M. P. nemohli celú dotknutú
nehnuteľnosť (okrem podielu vo veľkosti 1) užívať s objektívne dôvodným presvedčením, že sú jej
výlučnými vlastníkmi, napriek tomu, že subjektívne o tomto presvedčení byť mohli.

24. Podľa § 185 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.25.Podľa§182vetadruháCSP,akpovyjadrenístránsúnepovažujezapotrebnévykonaťďalšiedôkazy,
uznesením vyhlási dokazovania za skončené.

26. Keďže, ako správne konštatoval prvoinštančný súd, sporové konanie je zásadným spôsobom
ovládané zásadou kontradiktórnosti, je nevyhnutné, aby sporové strany svoje tvrdenia buď priamo
preukázali, alebo minimálne, aby označili konkrétne dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení.
Túto procesnú povinnosť si žalobca nesplnil a preto odvolací súd musí zhodne s prvoinštančným súdom
konštatovať, že neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.

27. M. P. namietala nevykonanie dôkazov - obhliadku, výsluch svedkov O. M. a Z. Z., prehratie CD
nosiča, oboznámenie listinných dôkazov - fotografického materiálu.

28.Odvolacísúdvsúvislostisnámietkouoznačenouvodseku27poukazujenato,žezobsahuzápisnice
z pojednávania zo dňa 20.2.2019 (čl. 227) vyplýva, že okresný súd oboznámil fotodokumentáciou (5 ks

fotografií na čl. 220-225 pozn. odvolacieho súdu) predloženou M. P., keď jej fotokópia bola predložená
krátkou cestou právnemu zástupcovi žalovaných, preto námietka M. P., že okresný súd nevykonal
dokazovanie oboznámením príslušného fotografického materiálu neobstojí.

29. Ani námietka ohľadom nevykonania obhliadky, výsluchu svedkov O. M. a Z. Z. podľa odvolacieho

súdu neobstojí. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 20.2.2019 na čl. 227 vyplýva, že okresný
súd prijal uznesenie, ktorých návrh na doplnenie dokazovania vykonanie obhliadky a výsluch svedkov
zamietol, keď mal za to, že uvedeným nie je možné preukázať dobromyseľnosť v užívaní nehnuteľnosti
M. P., resp. jej právnych predchodcov, bolo by možné preukázať len rozsah fyzického užívania. Ohľadom
výsluchu rodinného príslušníka poukázal aj na nutnosť prihliadania na blízky príbuzenský vzťah pri

hodnotení výpovede. Zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku zopakoval argument vo vzťahu k
nevykonaniu výsluchu svedkov označených M. P. (str. 12). S postupom okresného súdu sa odvolací
súd stotožnil, keď mal za to, že odročenie pojednávania za účelom vykonania zamietnutých dôkazov,
by bolo viac než nehospodárne a neúčelné.

30. V tejto súvislosti ešte odvolací súd uvádza, že súd môže vykonať iba tie dôkazy, ktoré navrhli strany
sporu a proces dokazovania podľa Civilného sporového poriadku je vybudovaný výlučne na princípe
prejednacom, princípe kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade, takže
súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa presúva na procesné strany. V danej veci dôkazná
povinnosť preukázania existencie predpokladov vydržania vrátane dobromyseľnosti stíha M. P. (resp.

žalobcov). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany sporu tvrdiť a označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný
právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy
má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a

teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ strana
sporu nerešpektuje bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno, ktoré ju zaťažujú, z hľadiska procesného
postupujevosvojneprospech.Procesnánečinnosťstranyvtomtosmeremá(preňu)negatívnedôsledky
pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, čo sa v konečnom dôsledku prejaví vo vydaní (pre
neho) nepriaznivého rozhodnutia. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť

žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Ďalej, že súd pri vykonávaní dokazovania nie
je viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie
všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane sporu odňatie možnosti konať pred

súdom, pretože je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie
súdu sa neviaže na návrhy strán sporu (napr. uznesenie NS SR sp.zn.6Cdo 153/2011). Ďalej odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že
dokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebiehavoviacerýchfázach;odnavrhnutiadôkazucezjeho
zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň

procesnou povinnosťou strany sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov
vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na
vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sazisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.

31. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania, ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho

pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku
alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

32. Ustanovenie § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného
princípu zakotveného v článku 5 CSP (súd môže v rozsahu ustanovenom zákonom odmietnuť procesné
úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní). Vo všeobecnosti procesný úkon v zmysle §

153 ods. 1 CSP nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo.

33. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

34. Taktiež z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 20.2.2019 (čl. 227) vyplýva postup okresného
súdu podľa § 153 ods. 2 CSP, keď vyhlásil uznesenie, ktorým návrh na vykonanie dôkazu dokumentov
nachádzajúcich sa na CD nosiči zamietol, nakoľko ho strana nepredložila včas, s čím sa aj odvolací súd
stotožnil. Je nutné poukázať na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že uznesením č. k. 3C/195/2016-81
zo dňa 2.6.2017 okresný súd vyzval žalobkyňu v lehote 10 dní, okrem iného na označenie dôkazov

na preukázanie tvrdení spolu s poučením podľa § 153 CSP (doručené právnemu zástupcovi M. P.
dňa 12.6.2017), avšak predmetný CD nosič bol predložený (až) na pojednávaní dňa 20.2.2019, preto
nemožno akceptovať námietku M. P.. Súd prvej inštancie na prostriedok procesného útoku (dokazovanie
CD nosičom) právne neprihliadol a nepriznal mu procesnoprávne účinky (§ 153 ods. 2 CSP), pričom
svoj postup aj náležite vysvetlil (§ 153 ods. 3 CSP) hoci len v zápisnici z pojednávania zo dňa 20.2.2019

(na č.l. 227). Odvolací súd poukazuje aj na to, že od podania žaloby v roku 2016 mala M. P. dostatočný
časový priestor na to, aby okrem návrhov označených už v žalobe, predložila CD nosič, ako prostriedok
jej procesného útoku, čo však z dôvodov neznámych ani odvolaciemu súdu nevyužila.

35. Podľa § 366 písm. a) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

36. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.

37. V súvislosti s predloženými v odvolaní kópiami dokladov: kópia z mapy pozemkového katastra, kópia
snímky katastrálnej mapy, podpisovej listiny a 5 ks kópií čiernobielych fotografií odvolací konštatuje,

že podpisová listina, je už založená v prílohovej obálke spisu a k jej obsahu sa aj súd prvej inštancie
vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku a 5 ks čiernobielych fotografií sú už súčasťou spisu na čl.
220 až 224 a boli predmetom dokazovania. Pokiaľ ide o kópie z mapy pozemkového katastra a snímku
katastrálnej mapy (pripojené k odvolaniu) odvolací súd uvádza, že s poukazom na § 366 v spojení s
§ 384 ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné predpoklady, keď odvolateľka

nepreukázala, že predložené písomné doklady nemohla použiť bez svojej viny v doterajšom konaní.

38. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobe nevyhovel, rozhodol vecne
správne, a preto odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 CSP rozsudok, včítane správneho závislého
výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.

39. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

40. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania (v zmysle § 255 ods. 1 § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

42.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

43. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisalebojuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval

na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom
z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na
náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď
žalovanémužiadnetrovyvkonanínevznikli,bybolozjavnenielennerozumné,aleivrozporesozásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

44. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania
žalobcom nepriznal.

45. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).