Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. september 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/36/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216203328
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4216203328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
BL PLUS, s. r. o., so sídlom Prenčov 177, IČO: 50 798 243, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter
Rybár, s. r. o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r.
o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 2.799,48 eura s príslušenstvom, o
odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 11. júla 2017 č. k.
13C/101/2016-80 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku
p o t v r d z u j e .

V napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania sa rozsudok súdu prvej inštancie
z r u š u j ea vec sa mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.634,66 eura s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.634,66 eura od 08. 03. 2016 do zaplatenia
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu 2.634,66 eura, ako aj v

prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 88,22%
náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že o výške náhrady trov
konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet
Okresného súdu Komárno súdny poplatok za žalobu vo výške 158 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 181 ods. 2 CSP, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44
ods. 1, 2, § 101, § 107 ods. 1, § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 9 ods. 1, 2 písm. k) zák. č.
129/2010 Z. z. a uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že došlo k výmene zmluvnej korešpondencie

medzi nimi a nie je sporné, že žalobcovi boli poskytnuté žalovaným finančné prostriedky, sporná je
skutočnosť, či k uzavretiu zmluvy došlo, a pokiaľ áno, či zmluva je platná. Základom vzťahov medzi
stranami sporu boli dva formuláre žalovaného označené ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového
úveru/Zmluva o revolvingovom úvere, a to č. 8400045621 a č. 8400045620, ktoré žalobca podpísal
už 13. 08. 2012 a zástupca žalovaného ich podpísal dňa 15. 08. 2012. Podľa 5. časti oboch tlačív,
označenej ako údaje o požadovanom revolvingovom úvere v eur, žalobca mal v oboch prípadoch žiadať
o úver vo výške 1.500 eur so splatnosťou úveru (počet splátok/splatnosť - deň v mesiaci) 42/17 a

mesačnou splátkou (vrátane úroku) 80,37. Celková „čiastka“, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky
za celú dobu čerpania úveru) bola označená sumou 3.375,54, pri texte predpokladaná RPMN za úver
je uvedený údaj 70,01%, ktorý je uvedený aj ako ročná úroková sadzba úveru. Priemerná RPMN za
úver je označená údajom 46,52%, ako poskytnutá čiastka revolvingu je uvedená suma 790,84. Celková„čiastka“ pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu)
bola označená sumou 1.928,88 eura. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu je označená
údajom 63,32% a ročná úroková sadzba revolvingu je označená údajom 76,21%. Podľa 6. časti oboch

uvedených tlačív, označenej ako údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur, mala byť žalobcovi
poskytnutá čiastka úveru (úverový limit) vo výške 1.500, so splatnosťou úveru (počet splátok/splatnosť
- deň v mesiaci) 42/17 a mesačnou splátkou (vrátane úrokov) 80,37. Celková „čiastka“, ktorú musí
dlžník zaplatiť (t.j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru) bola označená sumou 3.375,54, pri texte
RPMN za úver je uvedený údaj 69,59%, aj keď ročná úroková sadzba úveru je označená údajom

70,01%. Priemerná RPMN za úver je označená údajom 46,52%, ako poskytnutá čiastka revolvingu je
uvedená suma 790,84. Celková „čiastka“ pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky
za celú dobu čerpania revolvingu) bola označená sumou 1.928,88. Predpokladaná RPMN úveru po
poskytnutí revolvingu je označená údajom 60,49%, napriek tomu, že ročná úroková sadzba revolvingu
je označená údajom 76,21% a ročná úroková sadzba úrokov z omeškania je označená údajom 8,75%.
Súd už v obdobných veciach žalovaného dospel k záveru, že v prípade oboch žiadostí o poskytnutie

revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere nemal za preukázanú existenciu dvoch platných
vzájomných a obsahovo zhodných prejavov vôle strán sporu ako zmluvných strán (v zmysle § 44 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“, v spojení s § 43a ods. 1 OZ a § 43c ods. 1 OZ) v časti údaju o
RPMN, keď aj v danom prípade podľa bodu 5 oboch tlačív žiadosti/zmluvy vyplnených žalobcom mala
byť predpokladaná RPMN za úver vo výške 70,01% a po poskytnutí revolvingu vo výške 63,32%, avšak

podľa žalovaného (bod 6. oboch tlačív žiadosti/zmluvy vyplnených žalovaným) bola RPMN za úver „len“
vo výške 69,59% (pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01%) a po poskytnutí revolvingu „len“ vo výške 60,49%
(pri ročnej úrokovej sadzbe revolvingu až 76,21%). Teda prijatia oboch návrhov žalobcu na uzavretie
zmluvy obsahujú zmeny v časti RPMN, a tak sú novými návrhmi s poukazom na § 44 ods. 2 OZ, najmä
keď údaj o RPMN je podstatnou náležitosťou písomnej úverovej zmluvy (§ 9 ods. 1, 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z. z.). Žalovaný ani nepreukázal, že by žalobca akceptoval jeho (nové) návrhy zmlúv z
bodu 6. oboch tlačív. Obe tlačivá Oznámenia veriteľa o schválení úveru z 15. 08. 2012 sú taktiež len
(novým) jednostranným návrhom na uzavretie zmluvy, keď sú v ňom oproti údajom z oboch návrhov
žalobcu nielen zmeny vo výške RPMN úveru, vo výške RPMN po vykonaní úveru, vo výške revolvingu,
ale aj rozšírenia, a to o údaje o termíne splatnosti prvej splátky, o termíne konečnej splatnosti úveru, o

odplate za poskytnutie služby, o dátume nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy. Pokiaľ žalovaný v
konaní nepreukázal doručenie vyjadrenia písomného súhlasu žalobcu s oboma návrhmi predloženými
žalovaným ako veriteľom podľa § 46 ods. 2 OZ, potom nepreukázal uzavretie písomných úverových
zmlúv medzi ním a žalobcom, najmä keď s poukazom na § 44 ods. 1 OZ je zmluva uzavretá (až)
okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy

o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Na základe uvedeného je pre rozhodnutie súdu podstatné to, že
k vzniku zmluvného vzťahu z oboch žiadostí žalobcu adresovaných žalovanému medzi stranami sporu
nedošlo, pretože zmluvy medzi nimi, a to ani len neplatne, uzavreté neboli. Neexistujúci právny úkon
nemôže odporovať zákonu, a preto nemôže byť ani vadný, a teda ani neplatný. Preto, pokiaľ žalovaný
umožnil žalobcovi čerpať peňažné prostriedky, išlo zo strany žalobcu o čerpanie bez právneho dôvodu

a na strane žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 ods. 2 OZ. Podľa prehľadu platieb
ukončeného úveru vyhotoveného žalovaným ku dňu 17. 02. 2016 v súvislosti s úverom č. 8400045621
a č. 8400045260, žalobca v oboch prípadoch čerpal dňa 15. 08. 2012 sumy vo výške po 1.284,25 eura
a platbami od 19. 09. 2012 do 15. 10. 2014 uhradil žalovanému v oboch „úverových“ prípadoch sumy
vo výške po 2.683,99 eura. Teda v súvislosti s každým domnelým „úverom“ žalobca preplatil sumu

čerpania o 1.399,74 eura (2.683,99 - 1.284,25), súhrnne o žalovaných 2.799,48 eura. Preto žalovaný na
základe neexistujúcich úverových zmlúv získal plnením žalobcu nad čerpanú sumu 2 x 1.284,25 eura
majetkový prospech bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 OZ. Vzhľadom na námietku premlčania,
vznesenú žalovaným, súd s poukazom na § 101 OZ a § 107 ods. 1 OZ dospel k záveru, že pokiaľ
žaloba vo veci bola súdu doručená 07. 03. 2016, platby žalobcu v prospech žalovaného pred 07. 03.

2014 sú premlčané z dôvodu, že do podania žaloby uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia nadobudnutého žalovaným v dôsledku platieb žalobcu
nad ním čerpané sumy vo výške po 2 x 1.284,25 eura. Po 07. 03. 2014 žalobca žalovanému platbami
uhradenými od 24. 03. 2014 do 15. 10. 2014 vrátane uhradil na každý „úver“ sumy po 1.317,33 eura, keď
platbami realizovanými v období od 19. 09. 2012 do 25. 02. 2014 vrátane žalobca uhradil žalovanému

na každý „úver“ sumy po 1.366,66 eura. S poukazom na uvedené súd žalovaného zaviazal na zaplatenie
nepremlčaných súm bezdôvodného obohatenia v úhrnnej výške 2.634,66 eura (2 x 1.317,33) a v
časti prevyšujúcej uvedenú sumu žalobu zamietol. Zo sumy nepremlčaného bezdôvodného obohatenia
žalovaného vo výške 2.634,66 eura vznikol žalobcovi od márneho uplynutia lehoty splatnosti určenejvo výzve žalobcu z 29. 02. 2016 (do 07. 03. 2016) aj nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia
dlžnej istiny. Žalobca si uplatnil nárok na 8,05% úrok z omeškania ročne zo sumy 2.799,48 eura, avšak
s poukazom na § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. žalobcovi vznikol

nárok na úrok z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky, ktorá k 08. 03. 2016 bola 0,05%. Súd preto žalobcovi priznal 5,05% úrok z omeškania
ročne, avšak len z prísudku a žalobu aj v prevyšujúcej časti úroku z omeškania zamietol. V spore bol
žalobca len čiastočne úspešný (94,11%), pričom neúspech žalobcu v časti istiny, ale aj v časti úroku z
omeškania je úspechom žalovaného (5,89%), ktorý sa odrátava od úspechu žalobcu. S poukazom na

§ 262 ods. 1 CSP súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že procesne
úspešnejšiemu žalobcovi priznal 88,22% náhradu trov konania. V konaní úspešný žalobca bol ako
spotrebiteľ s poukazom na § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 06.
2016 oslobodený od platenia súdneho poplatku za žalobu. Preto súd v súlade s § 2 ods. 1, 2 zákona č.
71/1992 Zb. zaviazal v konaní procesne neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za
žalobu podľa položky 1a) sadzobníka súdnych poplatkov, ako prílohy citovaného zákona č. 71/1992 Zb.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho tým, že závery súdu prvej inštancie odporujú zák. č. 129/2010 Z. z., s ktorým sa súd v
súvislostisúdajomRPMNanilennezaoberal.Zák.č.129/2010Z.z.aaniinýprávnypredpisneurčujú,že
údaj o RPMN bude dohodnutý. Ak súd prvej inštancie uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý

nebol, potom by v prvom rade mal zdôvodniť, že tento údaj sa dá dohodnúť. Ak má byť údaj o RPMN
určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená,
že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje patrí aj dátum
prvého čerpania úveru. Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojim textom, ale aj spôsobom jeho
určenia vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by

žalovaný neurčil údaj RPMN a schváleného úveru, či revolvingu postupom podľa zák. č. 129/2010 Z.
z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy,
ale by uviedol hodnotu zhodnú s predpokladanou RPMN uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by
porušil zák. č. 129/2010 Z. z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako
údajne navrhoval žalobca v oboch zmluvných vzťahoch. Pretože v takomto prípade by takto určená

RPMN nebola vypočítanou podľa zák. č. 129/2010 Z. z. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na
základe čoho súd dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej
RPMN.OtázkadohodyoRPMN nebolazostranysúduanilenposúdenávtomsmere,čizákonnáúprava
takúto dohodu pozná a predpokladá. Zák. č. 129/2010 Z. z. vôbec nepredpokladá, že by sa náležitosti

vymenované v § 9 ods. 2 mali dohodnúť, vyžaduje, aby boli v zmluve uvedené. Z uvedeného dôvodu súd
prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku oboch zmluvných vzťahov. Súd nesprávne vyhodnotil
aj povahu oznámenia o schválení úveru dlžníkovi. Toto oznámenie žiadny návrh na uzavretie zmluvy
nepredstavuje a takáto úvaha súdu vyslovená v rozsudku nie je ani ničím odôvodnená. Oznámenie o
schválení úveru je súčasťou zmluvy a predstavuje vyjadrenie údajov vyplývajúcich zo samotnej zmluvy.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu zrušil alebo žalobu zamietol,
alebo vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca, odôvodniac ho tým, že vzhľadom
na už v priebehu doterajšieho konania uvedené skutočnosti, má za to, že dvojročná subjektívna

premlčacia lehota na uplatnenie si nároku žalobcu voči žalovanému neuplynula. Súd v odôvodnení
rozhodnutia neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že od momentu keď sa žalobca dozvedel o
vznikubezdôvodnéhoobohateniaaotom,ktosanajehoúkonobohatil,domomentupodaniajehožaloby
v predmetnej veci márne uplynula dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie si nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia v časti, v ktorej súd žalobu zamietol. Súd konštatoval, že platby

žalobcu v prospech žalovaného spred 07. 03. 2014 sú premlčané v dvojročnej subjektívnej premlčacej
lehote, pričom nijako nezdôvodnil, na základe akých skutočností má za preukázané, že v tento deň sa
žalobca reálne dozvedel o tom, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil. Súd svoje závery dostatočne
nezdôvodnil, a teda rozhodnutie konajúceho súdu je v tejto časti nepreskúmateľné. Žalobca sa o tom,
že sa na jeho úkor niekto obohatil, dozvedel od svojho právneho zástupcu, pričom k uvedenému došlo

po porade, keď si právny zástupca preštudoval predmetné úverové zmluvy, ktoré mu predložil žalobca
a informoval ho o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Žalobca následne udelil v ten deň 26. 02.
2016 svojmu právnemu zástupcovi plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci, pričom od tohto
dátumu do podania žaloby ubehlo len niekoľko dní. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodnéhoobohatenia žalobcom nebol nijako preukázaný. Bolo by absurdné, aby žalobca platil niečo, čo vie,
že je nezákonné a čo predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane príjemcu. Pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná a nielen predpokladaná vedomosť. Z hľadiska

posúdenia začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa ustanovenia § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka je teda rozhodujúci okamih, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.
Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a krajských súdov. Mal za to, že nárok žalobcu ani v časti, v ktorej

konajúci súd žalobu zamietol, nemožno považovať za premlčaný v dvojročnej subjektívnej premlčacej
lehote. Poukázal tiež na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je
zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že strana konania môže očakávať, že spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou. Navrhol, aby odvolací súd zmenil 2. a 3. výrok napadnutého rozsudku
a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 164,82 eura spolu s 5,05 percentným úrokom z
omeškania ročne od 08. 03. 2016 až do zaplatenia. Žiadal priznať 100% náhradu trov konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní napáda
právne závery o neplatnom uzavretí zmluvy z dôvodu, že hodnota RPMN v bode 5 je odlišná od hodnoty
RPMN v bode 6 predmetných zmlúv. S tvrdeniami žalovaného o nesprávnom právnom posúdení tejto
skutočnosti žalobca nesúhlasí. Z predmetných zmlúv o revolvingovom úvere je zrejmé, že obligatórne

údaje obsiahnuté v zmluvách o úvere boli do zmlúv doplnené až po prijatí návrhu na uzavretie zmlúv
zo strany žalobcu, pričom taktiež došlo k zmene niektorých údajov oproti návrhom na uzavretie zmlúv.
Dňa 13. 08. 2012 žalobca podal žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru a dňa 15. 08. 2012 boli
žiadosti doplnené o údaje v bode 6 a tiež došlo k zmene údajov o predpokladanej RPMN. Z uvedeného
vyplýva, že obligatórne údaje obsiahnuté v predmetných úverových zmluvách boli do zmlúv doplnené až

poprijatínávrhovnauzavretiezmlúv,pričomniektoréúdajedoplnenédobodu6sanavyšelíšiaodúdajov
obsiahnutých v bode 5 úverových zmlúv. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa
prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny považuje za nový návrh.
Po zaslaní žiadosti o poskytnutie revolvingových úverov boli tieto žiadosti doplnené o údaje v bode 6 a
takisto došlo k zmene niektorých údajov. Práve toto doplnenie údajov do bodu 6 predmetných zmlúv so

zmenami v podstatných parametroch žalobca považuje za prijatie návrhu s dodatkami, ktoré sa považuje
za nový návrh v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nakoľko v prejednávanom
prípade došlo k novým návrhom na uzavretie zmlúv, nemohlo tak dôjsť k platnému uzavretiu týchto
úverových zmlúv, nakoľko zmeny návrhu považované za nový návrh neboli druhou zmluvnou stranou
prijaté. Žalobca je aj naďalej toho názoru, že v prípade predmetných úverových zmlúv nedošlo k ich

platnému uzavretiu, na základe čoho sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Poukázal tiež
na to, že jedným z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty,
čo vyjadruje, že strana v konaní môže očakávať, že spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5ECdo/192/2014 a
6MCdo/9/2012. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle

odvolania žalobcu a žalobcovi priznal náhradu trov konania.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu
a žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
s verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil a odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP
zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.799,48 eura s 8,05%
úrokom z omeškania ročne od 08. 03. 2016 do zaplatenia. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.634,66 eura s 5,05% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 2.634,66 eura od 08. 03. 2016 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd žalobu v časti prevyšujúcej sumu 2.634,66 eura, ako aj v prevyšujúcej časti úroku z omeškania

zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 88,22% náhradu trov konania do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti
tohto rozhodnutia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Komárno súdny
poplatok za žalobu vo výške 158 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. V dôsledku odvolaniazo strany žalobcu v zamietajúcom výroku, ako aj žalovaného vo vyhovujúcom výroku, boli predmetom
preskúmania odvolacím súdom tak vyhovujúci, ako aj zamietajúci výrok napadnutého rozsudku a aj
výrok o trovách konania.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej
inštancie z pohľadu skutočností, podstatných pre rozhodnutie veci v napadnutom vyhovujúcom výroku
riadne zistil skutkový stav veci a vec v tejto časti aj správne právne posúdil, preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tomto napadnutom výroku sa stotožňuje,
na tieto v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej
veci rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal
námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, k dôvodom
odvolania žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné.

12. Žiadosti o poskytnutie úverov obsiahnuté v bode 5 zmlúv o revolvingovom úvere predstavujú
návrhy na uzavretie zmlúv podľa ustanovenia § 43a Občianskeho zákonníka. Ak žalovaný zmenil
niektoré z dohodnutých náležitostí zmlúv, v danom prípade výšku RPMN za úver (z 70,01% na 69,59%),
predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí revolvingu (z 63,32% na 60,49%), fakticky išlo v zmysle

ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka o odmietnutie návrhov žalobcu, ktoré je potrebné
považovať za nové návrhy. Z hľadiska zmluvného práva je irelevantné, či táto zmena je pre spotrebiteľa
výhodná alebo nevýhodná, podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne. Tieto nové
návrhy museli byť prijaté žalobcom v zákonom predpísanej písomnej forme. K písomnému prijatiu
nového návrhu v zmysle ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany žalobcu nedošlo,

preto zmluva o revolvingovom úvere vzniknúť nemohla. Po vyplnení bodu 5 zmlúv mal mať žalobca
všetky informácie, za akých bude úver poskytnutý. Ak po vyplnení tohto bodu žalobcom (či už samým
alebo v spolupráci so žalovaným) došlo k zmene podstatnej náležitosti zmluvy, ktorou je RPMN, nedošlo
k prijatiu návrhov, a to bez ohľadu na to, že spôsob výpočtu RPMN je stanovený právnym predpisom.
Výšku RPMN však ovplyvňujú vstupné údaje, ktoré musia byť stranami dohodnuté. Aj za predpokladu

existencie ústneho, či konkludentného súhlasu s novým návrhom zmluvy, čo ale nebolo preukázané,
zmluva by bola neplatná pre nedostatok predpísanej formy. Na tomto závere nič nemení ani ustanovenie
čl. 2 bodu 2.1 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, podľa ktorého veriteľ je oprávnený po
vyhodnotení údajov o dlžníkovi výšku úveru jednostranne znížiť a schváliť iné parametre požadovaného
úveru ako dlžník uviedol v bode 5. zmluvy o revolvingovom úvere bez toho, aby to znamenalo porušenie

povinností zo strany veriteľa. Predmetné ustanovenie treba vykladať v prospech spotrebiteľa, nakoľko
inak by išlo o neplatné ustanovenie z dôvodu rozporu s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre rozpor s
§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. A tak v prípade poskytnutia finančných prostriedkov bez právneho
dôvodu alebo z neplatnej zmluvy, povinnosťou žalobcu bolo vrátiť žalovanému len ním reálne poskytnutúčiastku, ktorá predstavuje sumu 2.568,50 eura. Žalobca uhradil žalovanému sumu 5.367,98 eura a
rozdiel predstavuje plnenie bez právneho dôvodu, ktoré sa musí v zmysle ustanovenia § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka vydať. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného z bezdôvodného obohatenia v

sume 2.799,48 eura vydať len sumu 2.634,66 eura s príslušenstvom, keď v časti prihliadol na námietku
premlčania vznesenú žalovaným. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd napadnutý vyhovujúci
výrok rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

13. K námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v zamietajúcom výroku (súd
nezdôvodnil, na základe akých skutočností mal za preukázané, že dňa 07. 03. 2014 sa žalobca
reálne dozvedel o tom, že žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil) odvolací súd dodáva, že
právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu

pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia
náležite odôvodniť (I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať

tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,
racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku
uvedeným spôsobom nepostupoval a v tejto časti napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, preto

je námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v tejto časti dôvodná.

14. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovaným je potrebné poukázať na ustanovenie § 107
ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

15. V prejednávanej veci dochádzalo k bezdôvodnému obohacovaniu žalovaného každou sumou

zaplatenou nad výšku poskytnutej istiny. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011
oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie
plneniazbezdôvodnéhoobohatenia,t.j.keďnadobudnevedomosťorozsahubezdôvodnéhoobohatenia
a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj

skôr. O bezdôvodnom obohatení sa žalobca, podľa jeho tvrdenia, dozvedel až po prvej porade, keď si
právny zástupca preštudoval predmetné úverové zmluvy, ktoré mu predložil žalobca a informoval ho
o možnostiach uplatnenia si jeho práv. Žalobca mu podľa jeho tvrdenia udelil v ten istý deň, dňa 26.
02. 2016 plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci, pričom od tohto dátumu do podania žaloby dňa
07. 03. 2016 ubehlo len niekoľko dní. Odvolací súd pri preskúmaní veci v žalobcom napadnutej časti

zistil, že listina, ktorá má podľa žalobcu preukazovať včasné uplatnenie práva v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe - plná moc žalobcu pre jeho právneho zástupcu, nie je v spise založená. V ďalšom
konaní preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať žalobcu na predloženie plnej moci, pričom
v prípade jej dodatočného predloženia sa tým zhojí aj nesprávnosť v záhlaví napadnutého rozsudku.
V prípade, ak by žalobca plnú moc dodatočne nepredložil, bolo by potrebné záhlavie napadnutého

rozsudku postupom podľa § 224 CSP opraviť. Po predložení plnej moci právnym zástupcom žalobcu
je potrebné sa opätovne zaoberať nárokom žalobcu v zamietajúcom výroku, pričom je potrebné, aby
sa súd prvej inštancie vyporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu a svoje rozhodnutie v tejto časti
odôvodniltak,abybolopreskúmateľné.Zuvedenéhodôvoduodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciev napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c)
CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Názorom
odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).