Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. máj 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/248/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712206272
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712206272.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej vo veci žalobcu Gréckokatolícka eparchia Košice, Košice,
Dominikánske námestie č. 2/A, IČO: XX XXX XXX, zastúpená JUDr. Helenou Goldírovou, Košice,
Štefánikova č. 44, proti žalovanému K.. Ľ. V., bytom Y., V.. W. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného Pravoslávna cirkevná obec Ruský Hrabovec, 072 64 Ruský Hrabovec, IČO: XX XXX
XXX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného a vedľajšieho účastníka
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 7C 52/2012-314 zo dňa 13.1.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 7C 52/2012-314 zo dňa 13.1.2015 zamietol návrh žalobcu zo dňa

21.5.2014 na zámenu účastníkov konania a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 53, kat. úz. C. Q., parcely č. 706, 718, 719, 948, teraz
zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. C. Q., parcely CKN č. 506/2 - trvalý trávny porast o výmere 2 515
m2, parcely CKN č. 510/2 - trvalý trávny porast o výmere 13 537 m2, parcely CKN č. 510/3 -ostatná
plocha o výmere 952 m2, parcely CKN č. 511/2 - trvalý trávny porast o výmere 128 m2, parcely CKN č.
513/9 - lesný pozemok o výmere 47 600 m2, parcely CKN č. 513/10 - lesný pozemok o výmere 34 197
m2, parcely CKN č. 519/2 - trvalý trávny porast o výmere 23 m2, parcely CKN č. 546/2 - trvalý trávny

porast o výmere 722 m2, parcely CKN č. 546/3 - trvalý trávny porast o výmere 36 m2, parcely CKN č.
549/2 - ostatné plochy o výmere 744 m2, parcely CKN č. 554/2 - ostatná plocha o výmere 12 289 m2,
parcely CKN č. 555 - trvalý trávny porast o výmere 37 004 m2, parcely CKN č. 556 - trvalý trávny porast
o výmere 10 683 m2, parcely CKN č. 557 - trvalý trávny porast o výmere 11 038 m2, parcely CKN č.
558/1 - ostatná plocha o výmere 172 329 m2, parcely CKN č. 558/4 - ostatné plochy o výmere 7 467 m2,
parcely CKN č. 559/1 - ostatné plochy o výmere 4 384 m2, parcely CKN č. 560/2 - trvalý trávny porast
o výmere 2 880 m2, parcely CKN č. 562 - trvalý trávny porast o výmere 3475 m2, parcely CKN č. 563 -

zastavaná plocha a nádvoria o výmere 34 422 m2, parcely CKN č. 564 - zastavaná plocha a nádvoria
o výmere 120 m2, parcely CKN č. 565 - zastavaná plocha a nádvoria vo výmere 72 m2, parcela CKN č.
566 - zastavená plocha a nádvoria o výmere 805 m2, parcela CKN č. 567 - zastavaná plocha a nádvoria
o výmere 940 m2, parcely CKN č. 568 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 205 m2, parcely CKN
č. 569 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 875 m2, parcely CKN č. 571/2 - trvalý trávny porast o
výmere 2 157 m2, parcely CKN č. 572/4 - ostatná plocha o výmere 4 887 m2, parcely CKN č. 572/6 -
ostatná plocha o výmere 3 591 m2, parcely CKN č. 572/7 - ostatná plocha o výmere 97 m2, parcela CKN

č. 573 - trvalý trávny porast o výmere 3290 m 2, parcely CKN č. 576/1 - trvalý trávny porast o výmere 1
511 m2, parcely CKN č. 576/3 - trvalý trávny porast o výmere 53 m2, parcela CKN č. 577/5 - trvalý trávny
porast o výmere 8 017 m2, parcely CKN č. 577/6 - trvalý trávny porast o výmere 3 409 m2, parcely CKN
č. 577/7- trvalý trávny porast o výmere 2 855 m2, parcely CKN č. 579 - trvalý trvány porast o výmere 6374 m2, parcely CKN č. 589/8 - trvalý trávny porast o výmere 42 m2, parcely CKN č. 686/2 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 1 441 m2, parcely CKN č. 688/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
809 m2, parcely CKN č. 689 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1 747 m2, parcely CKN č. 690/3 -

zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1 114 m2, parcela CKN č. 691/3 - zastavaná plocha a nádvoria
o výmere 237 m2, parcely CKN č. 698/2 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 284 m2, parcely CKN
č. 698/3 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 244 m2, parcela CKN č. 698/4 - zastavaná plocha a
nádvoria o výmere 81 m2, parcely CKN č. 698/5 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 50 m2, parcely
CKN č. 698/6 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 46 m2, parcely CKN č. 700/4 - zastavaná plocha a

nádvoria o výmere 85 m2, parcely CKN č. 721/4 - vodná plocha o výmere 259 m2, parcely CKN č. 721/5
- vodná plocha o výmere 2 201 m2, parcely CKN č. 721/6 - vodná plocha o výmere 147 m2, parcely
CKN č. 721/7 - vodná plocha o výmere 3 609 m2, parcely CKN č. 721/8 - vodná plocha o výmere 4378
m2, parcely CKN č. 721/9 - vodná plocha o výmere 115 m2, parcely CKN č. 721/10 - vodná plocha
o výmere 10 m2, parcely CKN č. 721/11 - vodná plocha o výmere 1 148 m2, parcely CKN č. 725/1 -
ostatná plocha o výmere 510 m2, parcely EKN č. 180 - záhrada o výmere 730 m2, parcely EKN č. 181/2

- záhrada o výmere 529 m2, parcely EKN č. 181/3 - záhrada o výmere 522 m2 a parcely EKN č. 183 -
zastavaná plocha a nádvoria o výmere 41 m2. Zároveň vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozhodol tak o žalobe doručenej Okresnému súdu Michalovce dňa 30.4.2012 v ktorej žalobca žiadal,

aby súd určil jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam dôvodiac tým, že na základe
pozemnoknižnej vložky č. 53, kat. úz. C. Q. a zákonného opatrenia č. 211/1990 Predsedníctva SNR
o usporiadaní majetkových vzťahov medzi Gréckokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou je výlučným
vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. C. Q.. Dňa 5.6.1957 č.d. XXX podľa Výnosu
Štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952, č. 20285/51 - II/1 o prevode nehnuteľného

majetku bývalej Gréckokatolíckej cirkvi došlo k prevodu vlastníckeho práva na Pravoslávnu cirkev v
Ruskom Hrabovci v celosti. Do 5.6.1957 bol výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKV č.
53, pre katastrálne územie C. Q. žalobca. Prijatím zákonného opatrenia č. 211/1990 sa Gréckokatolícka
cirkev znovu stala výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalobca listom zo dňa 14.8.1990
požiadal o zápis zmeny vlastníctva nehnuteľností zapísaných na PKV mpč.1 zapísaných na PKV č.

53, kat. úz. C. Q. z Pravoslávnej cirkvi na Gréckokatolícku cirkev v súlade s uvedeným zákonným
opatrením. Z dôvodu, že ide o zákonné opatrenie v danom prípade, podľa žalobcu nemohlo dôjsť zo
stranyPravoslávnejcirkvikvydržaniupredmetnýchnehnuteľnostízapísanýchuvedenejpozemnoknižnej
vložke.
Žalovaný ďalej dôvodil, že na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Pravoslávnou cirkvou

a žalovaným došlo dňa 29.4.2010 pod V 191/10 na Správe katastra L. k zmene vlastníctva k
nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, kat. úz. C. Q. (pôvodne PKV č. 53) napriek tomu, že
Pravoslávna cirkev vedela, že predmetné nehnuteľnosti sú na základe zákonného opatrenia č. 211/1990
Zb. vo výlučnom vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi. Keďže Pravoslávna cirkev nebola nositeľom
vlastníckeho práva, nemohla previesť na iného viac práv ako mala sama.

Podaním doručeným súdu dňa 7. 5. 2014 Gréckokatolícka cirkev, farnosť C. Q. oznámila súdu, že
žalobcom v konaní má byť Gréckokatolícka cirkev, farnosť C. Q., zastúpená Y.. R. V., administrátorom,
XXX XX T., IČO : XX XXX XXX s odôvodnením, že právnu subjektivitu má Gréckokatolícka eparchia
Košice aj farnosť C. Q., avšak rozhodujúci je predmet sporu, od ktorého sa odvodzuje, ktorý subjekt je

oprávnený vystupovať pred súdom.
Na pojednávaní dňa 25.5.2014 žalobca predložil žiadosť o zámenu účastníka na strane žalobcu.
Podaním doručeným súdu 23.10.2014 žalobca doplnil, že Gréckokatolícka eparchia Košice je
nadriadeným orgánom pre všetky farnosti Gréckokatolíckej cirkvi Košického kraja Slovenskej republiky
a jej Štatutárnym zástupcom je biskup, eparcha Y.. Y. Z..

Súd prvého stupňa citujúc ust. § 92 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Občianskeho súdneho poriadku súd prvého
stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na zámenu účastníkov na strane žalobcu ,kde
poukázal na to, že v zmysle § 92 ods. 3 O.s.p. súd vyhovie návrhu a pripustí zámenu účastníka na strane
žalobcu, ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na strane žalobcu a ak sa preukáže, že po začatí konania

nastala právna skutočnosť, s ktorou v zmysle § 92 odseku 2 O.s.p. právne predpisy spájajú prevod alebo
prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Uzavrel, že skutočnosť, že Gréckokatolícka eparchia
nebola vlastníkom sporných nehnuteľností a ako vlastník na PKV č. 53, kat. úz. C. Q. bola vedená
Gréckokatolícka farnosť C. Q., podľa názoru súdu prvého stupňa nezakladajú dôvodnosť podanéhonávrhu na zámenu účastníkov na strane žalobcu, nakoľko nie sú pravými skutočnosťami, s ktorými
právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností na Gréckokatolícku cirkev, farnosť
C. Q.. Žalobca listom Ministerstva kultúry SR zo dňa 25.2.2009 a výpisom z internetovej stránky

Ministerstva kultúry SR preukázal právnu subjektivitu v rámci Gréckokatolíckej cirkvi v Slovenskej
republike.
V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa poukázal na to, že na základe uznesenia Ľudového súdu
v Sobranciach, sp. zn. Čd 244/1957 zo dňa 17.6.1957 podľa výnosu Štátneho úradu pre veci cirkevné
v Prahe zo dňa 13.2.1952 č. 20285/51 - II/1 bolo vlastníctvo k pozemno-knižným vložkám č. 24,25,53

a 71 Gréckokatolíckej cirkevnej zložky C. Q. prevedené na Pravoslávnu cirkevnú obec C. Q.. Prevod
vlastníckeho práva na základe vyššie uvedeného Výnosu je zrejmý aj zo samotnej PKV č.53, preto
vychádzajúc z uvedeného uznesenia Ľudového súdu v Sobranciach a Výnosu Štátneho úradu pre veci
cirkevné v Prahe prvostupňový súd mal za preukázané, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností na PKV
č. 53 v kat. úz. C. Q. bola Gréckokatolícka cirkev, čím žalobca preukázal aktívnu vecnú legitimáciu na
podanie žaloby v predmetnej veci.

Následne aplikujúc ust. § 1 ods. 1 a § 3 zákonného opatrenia predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. súd
prvéhostupňauzavrel,ženazákladecitovanéhozákonnéhoopatreniasaGréckokatolíckacirkevpriamo
zo zákona stala vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu pôvodne zapísaných na PKV
č. 53, kat. úz. C. Q. a zároveň podľa § 1 ods. 2 uvedeného zákonného opatrenia listom zo dňa 14.8.1990

požiadala o zápis zmeny vlastníctva nehnuteľností.
Jednotlivé parcely č. 706, 718, 719, 948 uvedené v PKV č. 53 neboli zapísané do vlastníctva
Gréckokatolíckej cirkvi Správou katastra Y., ale naďalej ostali zapísané vo vlastníctve Pravoslávnej cirkvi
a to aj potom, ako v roku 2000 sa aktualizoval ROEP Správou katastra L., kedy z pôvodných parciel,
ktoré boli zapísané na PKV č. 53 boli vytvorené nové parcely v rámci identifikácie parciel a tieto boli

zapísané na nový List vlastníctva č. XXX, kat. úz. C. Q. (kde ako vlastník ostala zapísaná Pravoslávna
cirkev Ruský Hrabovec).
Súd mal za preukázané, že vedľajší účastník prevádzal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na
základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 30.3.2010 na žalovaného, ktoré sú zapísané na LV č. XXX, kat.
úz. C. Q. z pôvodných parciel č. 706, 718, 719 a 948, PKV č. 53, čo je zrejmé z identifikácie parciel

na základe výkazu a výmeru ku geometrickému plánu č. 32566883-6/2010 zo dňa 8. 6. 2010. Nakoľko
bolo preukázané, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi vedľajším účastníkom a žalovaným vedľajší
účastník nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, táto skutočnosť mala podľa názoru prvostupňového
súdu za následok absolútnu neplatnosť takto uzatvorenej kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho
zákonníka, pričom poukázal na názor Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 50/2010.

Súd prvého stupňa sa zaoberal aj námietkou žalovaného a vedľajšieho účastníka týkajúcou sa
slávnostného vyhlásenia Gréckokatolíckej cirkvi a Pravoslávnej cirkvi a vlády SR zo dňa 20.12.2000
kde mal za to, že v tomto vyhlásení išlo o bezproblémové odovzdávanie chrámov a farských budov a
uzavrel, že dohoda uzatvorená medzi vládou SR a Gréckokatolíckou cirkvou o ukončení vysporiadaní

majetkových vzťahov medzi Gréckokatolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou zo dňa 20.12.2000
nezrušila účinnosť zákonného opatrenia predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb., a táto dohoda sa netýkala
pozemkov, ktoré boli Gréckokatolíckej cirkvi skonfiškované Výnosom Štátneho úradu pre veci cirkevné v
Prahe zo dňa 13.2.1952, č. 20285/51-II/1. Zároveň súd prvého stupňa poznamenal, že Gréckokatolícka
cirkev viac ako 10 rokov pred uvedeným slávnostným vyhlásením a uzavretou dohodou (ktoré boli

uzatvorené dňa 20.12.2010) požiadala o zapísanie vlastníckeho práva k sporným pozemkom listom zo
dňa 14.8.1990 a nemala vedomosť, že k prepisu vlastníckeho práva parciel č. 706, 718, 719 a 748 v
PKV č. 53 nedošlo.

ZaaplikácieustanovenízákonnéhoopatreniapredsedníctvaSNRč.211/1990Zb.vsúvislostisVýnosom

štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952, č. 20285/51-II/1 a ust. § 39, § 134 ods. 1, 2,
3, 4 Obč. zák. súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca preukázal svoje vlastnícke právo k žalovaným
nehnuteľnostiam a zároveň v konaní podľa § 80 písm. c/ O.s.p. preukázal naliehavý právny záujem na
podaní žaloby na určenie vlastníckeho práva, nakoľko takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom
pre zmenu zápisu v Katastri nehnuteľností (rozsudok NS SR č. 2/1995).

Zaoberal sa aj možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo
strany vedľajšieho účastníka formou vydržania avšak uzavrel, že Pravoslávna cirkev nemohla
byť dobromyseľná a nakladať s nehnuteľnosťami ako s vlastnými, nakoľko mala vedomosť o
zrušení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým vyššie uvedeným výnosom účinnosťouzákonného oparenia SNR č. 211/1990 Zb. Vychádzajú z uvedeného Pravoslávna cirkev nemohla konať
v dobrej viere a byť dobromyseľná v tom, že je vlastníkom sporných nehnuteľností. Nakoľko v konaní
nebol preukázaný právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, od ktorého mala začať plynúť 10 ročná

vydržacia lehota, preto nebola preukázaná oprávnená a nepretržitá držba sporných nehnuteľností zo
strany Pravoslávnej cirkvi, ktorá by zakladala vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 OZ.
Súd prvého stupňa v odôvodnení vysvetlil aj dôvody, pre ktoré nevyhovel návrhu žalovaného a
vedľajšieho účastníka na doplnenie dokazovania, nakoľko skutočnosti, ku ktorým sa mali navrhovaní
svedkovia vyjadriť (k slávnostnému vyhláseniu cirkvi a vlády, uzavretiu kúpnej zmluvy) podľa názoru

súdu nemajú žiaden vplyv na právne posúdenie veci s poukazom na úvahy súdu, z ktorých vychádzal
vo svojom rozhodnutí.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného z
dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a písm. e/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

Ako prvé sa žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného vyjadrili k otázke zámeny účastníkov
na strane žalobcu, kde poukázali na to, že súd priznal vlastnícke právo subjektu, ktorý sám tvrdí,
že nikdy vlastníkom pozemkov nebol ,ako aj na skutočnosť, že Gréckokatolícky eparchiát vznikol v

roku 1997, pričom nepreukázal, že by mal byť v súčasnosti vlastníkom týchto pozemkov a zároveň
vyjadrili názor, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1 Co 258/2010, kde bola riešená
otázka predbežného opatrenia, došlo k založeniu aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko opatrenie bolo
zamietnuté z nedostatku pasívnej legitimácie, nie však z dôvodu nesprávnej aktívnej legitimácie. Podľa
ich názoru sa súd prvého stupňa nedostatočne zaoberal aktívnou legitimáciou žalobcu.

Ďalej žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného vyjadrili názor, že v prípade, ak súd nedisponuje
Výnosom štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 mal ho ako dôkazný materiál preložiť
žalobca, pretože jeho písomné znenie je dôležité pre vyjasnenie otázky akých nehnuteľností sa prevod
týka a či tento obsahoval aj mechanizmus prevodu vlastníckych práv. V súvislosti s uvedeným vyjadrili
názor,žezvykonanéhodokazovanianiejezrejmé,akýmspôsobomdošlokprevoduvlastníctvazPKVč.

53 na Pravoslávnu cirkevnú obec C. Q., teda, že nie je zrejmé, že sa jedná o prevod riadiaci sa režimom
výnosu. Žalovaní konštatovali, že súd pre rozhodnutie vo veci samotný Výnos nemal k dispozícii a ani
sa s ním neoboznámil.
Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného v odvolaní vyjadrili aj názor, že z PKV č. 53
vyplýva, že pred účinnosťou výnosu bola vlastníkom sporných pozemkov Gréckokatolícka fara - majetok

duchovného, t.j. vlastníkom nebola Gréckokatolícka cirkev, ale súkromná osoba. Vyjadrili preto názor,
že zákonné opatrenie č. 211/1990, vzťahujúce sa na nehnuteľný majetok, ktorý bol pred 28.4.1950 vo
vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi, nie je možné vzťahovať na uvedené pozemky, pretože ak by sa tieto
mali vrátiť späť pôvodnému vlastníkovi, nebola by to Gréckokatolícka cirkev C. Q., ale súkromná osoba,
pravdepodobne osoba, ktorá bola v tom čase gréckokatolíckym duchovným v C. Q..

Ďalej poukázali na spornosť listu zo 14.8.1990 dôvodiac, že nie je uvedené akou inštitúciou bol prijatý
dňa 29.8.1990, zároveň v tomto liste je uvedená PKV č. 53, avšak nie sú uvedené jednotlivé parcelné
čísla (706, 718, 719, 948). Taktiež vytýkali žalobcovi, že sa neinformoval, prečo k prepisu nedošlo keď
na základe uvedenej žiadosti zo dňa 14.8.1990 kataster prepísal len časť nehnuteľností a časť týkajúcu
sa vložky č. 53 neprepísal. Skutočnosti týkajúce sa nezapísania vlastníctva pozemkov mal objasniť

žalovaným (vedľajším účastníkom na strane žalovaného) navrhovaný dôkaz - vyjadrenie katastra, resp.
predvolanie jeho zástupcov na výsluch, keďže súd uvedené návrhy na doplnenie dokazovania zamietol
ako nedôvodné, nevykonal navrhnuté dôkazy na potrebné zistenia rozhodujúcich skutočností.
Namietali aj zmätočnosť uznesenia Ľudového súdu v Sobranciach, ktorým bol povolený zápis v
pozemnoknižnej vložke č. 53 na Pravoslávnu cirkevnú obec.

Ako ďalšie opakovane citovali obsah dohôd, ktoré boli podľa názoru žalovaného a vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného bodkou za opatrením č. 211/1990 napriek tomu, že zákonné opatrenie nebolo
zrušené, keďže boli uzatvorené za účelom ukončenia majetkových vzťahov podľa zákonného opatrenia
č. 211/1990. Ak by dohoda nebola ukončením, bola by bezvýznamná a jej zmysel mali potvrdiť
navrhovaní svedkovia p. M. H. E. T.. T.. Z.. V nadväznosti poukázali na obsah slávnostného vyhlásenia,

ktoré podľa nich tiež osvedčuje, že obe dokumenty boli podpísané za účelom ukončenia opatrenia
č.211/1990, bez čoho by obsah oboch dokumentov bol bezvýznamným. Uvedenými skutočnosťami sa
súd nezaoberal a mal automaticky za preukázané, že zákonné opatrenie č. 211/1990 Zb. je v platnostidoteraz. Súd tým, že nepripustil ako svedkov do konania Y. H. E. T. Z., neprispel k zisteniu rozhodujúcich
skutočností.
S poukazom na skutočnosť, že napriek tomu, že žalobcovi nebol v zmysle ROEP doručený výpis z

návrhu registra, mohol sa oboznámiť s registrom vyveseným na verejne prístupnom mieste v obci a
podať v lehote 30 dní námietky, ktorými by sa musel zaoberať správny orgán. Žalovaný vyjadril názor, že
súd mal viesť dokazovanie zabezpečením listinných dôkazov z ROEP ako aj vyjadrenia sa katastrálneho
úradu k zápisu v katastri nehnuteľnosti.
K dôkazu vykonanému súdom na pojednávaní dňa 13.1.2015- výsluchu štatutára žalobcu, žalovaný

a vedľajší účastník na strane žalovaného poukázali na to, že štatutár sa k otázkam žalovaného
a vedľajšieho účastníka nedostatočne vyjadril, resp. nevyjadril a súd nežiadal žiadne iné dôkazy,
vysvetlenia ani listiny preukazujúce tvrdenia štatutára žalobcu, ani sám nevykonal žiadne dokazovanie
v zmysle tvrdení žalobcu.
V ďalšom bode odvolania žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného mali za to, že súd
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie jednak pri otázke aktívnej legitimácie ako aj pri otázke

základu nároku, pretože súd bez ďalšieho neodôvodnil ako dospel k záveru, že žalobca preukázal svoje
vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam. Nedostatočne odôvodnené rozhodnutie spôsobuje jeho
nepreskúmateľnosť, kde upriamili pozornosť na ustálenú judikatúru ESĽP a stanovisko Ústavného súdu
Slovenskej republiky v náleze ÚS 119/03-30. Taktiež mali za to, že súd sa nedostatočne venoval
administratívnemu spracovaniu rozsudku, o čom svedčí chybný dátum uvedený v rozsudku ako deň,

kedy mali byť realizované prednesy účastníkov konania v konaní a taktiež podľa ich názoru súd neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, keďže nevypočul ani jedného svedka napriek opakovaným žiadostiam žalovaného a
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Ďalšou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že v právoplatnom uznesení Krajského súdu v Košiciach

5Co/296/2012( kde bola riešená otázka predbežného opatrenia voči žalovanému ) súd konštatoval,
že tvrdenie žalobcu o tom, že pravoslávna cirkev mala previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na
žalovaného, nie sú presvedčivé, pričom poukázal na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej vydržať
vlastnícke právo podľa § 134 OZ možno, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí a že je držiteľom oprávneným, pri pochybnostiach sa predpokladá,

že držba je oprávnená. Preto napadnutým rozsudkom bola porušená zásada právnej istoty a teda aj
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, keďže žalovaný spolu s vedľajším účastníkom mali vo veci samej
očakávania spojené s odôvodnením uznesenia Krajského súdu v Košiciach o predbežnom opatrení
tak ako je to vyššie uvedené, avšak súd prvého stupňa napriek tomu, že o uvedenom uznesení vedel,
rozhodol opačne a neriadil sa týmto uznesením. V súvislosti s uvedeným poukázal na nálezy Ústavného

súdu č. 63/2012 a ÚS 192/06 a opakovane vyjadrili stanovisko, že vedľajší účastník bol počas celej doby
dobromyseľný vo svojej držbe a nemal dôvod svoju dobromyseľnosť spochybňovať.
Rovnako žalovaný uviedol, že kúpnu zmluvu uzatvoril v dobrej viere, že nehnuteľnosti bude môcť v
pokoji aj užívať, predávajúci ho informoval aj o jednotlivých listinách týkajúcich sa ukončenia sporov
zo zákonného opatrenia č. 211/1990 a bol uistený, že nehnuteľnosť mu predali v dobrej viere, že sú

vlastníkmi. Akékoľvek zrušenie kúpnej zmluvy by bolo preto porušením jeho základných ľudských práv
a slobôd a ústavných princípov právnej istoty. Ak by šlo o nadobudnutie od nevlastníka, poukázal na
nález Ústavného súdu Českej republiky PL ÚS 78/06.
Žalovaný ďalej vyjadril názor, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozhodnutia, je postihnuté
závažnými procesnými vadami, ktoré žalovanému spôsobili odňatie možnosti konať pred súdom,

nesprávne zhodnotenie dôkazov a v konečnom dôsledku i neúplnosť zistenia skutkového stavu, pričom
citovaluznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky4Cdo/96/2010arozhodnutieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 26.mája 2010 sp.zn. 2Cdo/247/2009 upravujúce vykonávanie dôkazov podľa §
122 O.s.p. ako aj komentár k § 122 ods.2 O.s.p.
Na základe uvedených dôvodov žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného navrhli zrušiť

napadnutý rozsudok a vrátiť vec prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie a zároveň
žiadali, aby odvolací súd vzhľadom na prípad hodný osobitného zreteľa s poukazom na závažnosť
riešenia do budúcna ako aj z dôvodu zabezpečenia jednotného výkladu a záväznosti noriem a
dokumentov súvisiacich s prípadom, pripustil možnosť účastníkom konania podať dovolanie na Najvyšší
súd SR.

K odvolaniu sa vyjadril žalobca písomným podaním doručeným súdu 27.4.2015 tak, že v konaní bola
preukázaná neobmedzená subjektivita žalobcu, pričom žalobca nemá žiadne námietky voči tomu, či
sporné nehnuteľnosti budú vo vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi, farnosť C. Q. alebo budú zapísanéna Gréckokatolícku eparchiu Košice, podstatné je, že sporné nehnuteľnosti sa vrátia do vlastníctva
Gréckokatolíckej cirkvi a táto skutočnosť musí byť irelevantná aj pre žalovaného, lebo nemení jeho
právne postavenie.

Ďalej upriamil pozornosť na skutočnosť, že tvrdenie žalovaného o tom, že súd nemá k dispozícii
dokument - Výnos štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.februára 1952 sa nezakladá na pravde,
nakoľko uvedený výnos sa nachádza v spise a súd sa s ním riadne oboznámil ( pričom súd sa nikdy
nevyjadril, že týmto dokumentom nedisponuje).
V ďalšom sa žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného o tom, že nehnuteľnosť patrila do vlastníctva

Gréckokatolíckej fary - majetok duchovného najmä s poukazom na skutočnosť, že pokiaľ by predmetné
nehnuteľnosti boli vo vlastníctve súkromnej osoby, tak by sa na ne nevzťahoval Výnos štátneho úradu
pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952, ktorý sa vzťahoval len na cirkevný a nie súkromný majetok. Z
výmeru Okresného národného výboru v Sobranciach zo dňa 6.júla 1950 zn. 611-6/7-1950 je zrejmé
a preukázané, že sporné pozemky boli vo vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi a nie súkromnej osoby
duchovného ako tvrdí žalovaný.

K námietkam týkajúcim sa uzavretej dohody Gréckokatolíckej cirkvi a pravoslávnej cirkvi zo dňa
20.12.2000 žalobca upriamil pozornosť na to, že dohoda nezrušila účinnosť zákonného opatrenia
predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. a taktiež na skutočnosť, že Gréckokatolícka cirkev už dávno
pred podpisom dohody požiadala o zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam listom zo
dňa 14.8.1990 a žila v dobrej viere, že správa katastra jej žiadosti vyhovela a sporné nehnuteľnosti

jej zapísala na list vlastníctva. Táto dohoda nemá náležitosti právneho úkonu, ktoré vyžaduje § 37
ods.1 Obč.zák., je všeobecná a nevzťahuje sa na konkrétne nehnuteľnosti. Uvedené sa vzťahuje aj na
slávnostné vyhlásenie zo dňa 20.12.2000, ktoré je tiež iba všeobecné vyhlásenie a nevzťahuje sa na
konkrétne nehnuteľnosti a nemá náležitosti vyžadované zákonom. Ani týmto vyhlásením sa platnosť a
účinnosť zákonného opatrenia predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. nezrušila.

Ďalej žalobca opakovane uviedol, že v zmysle zákonného opatrenia č. 211/1990 Zb. žalobca podal návrh
na zápis v evidencii nehnuteľnosti dňa 14.8.1990, na základe ktorého časť nehnuteľnosti bola zapísaná,
no parcely č. 706, 711, 719 a 948 uvedené v PKV č. 53 neboli zapísané do vlastníctva Gréckokatolíckej
cirkvi Ruský Hrabovec a ostali naďalej zapísané vo vlastníctve Pravoslávnej cirkvi Ruský Hrabovec,
čím sa stredisko Geodézie Michalovce dopustilo nesprávneho úradného postupu rovnako ako aj Správa

katastra L. v roku 2000, keď na základe aktualizácie ROEP zapísali na nový list vlastníctva č. XXX
vlastníctvo k pozemkom pôvodne zapísaným v PKV č. 53 na Pravoslávnu cirkev Ruský Hrabovec.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa žalobca považuje za presvedčivé a riadne odôvodnené tak ako to
vyžaduje ust. § 157 ods.2 O.s.p. a námietka vzťahujúca sa na chybu v písaní dátumu, kedy malo dôjsť k
prednesom účastníkov konania nemá žiaden vplyv na rozhodnutie o merite veci. Podľa názoru žalobcu

neobstojí ani námietka žalovaného a vedľajšieho účastníka o neúplnom zistení skutkového stavu v
dôsledku nevykonania navrhnutých dôkazov, nakoľko v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov
ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré
účastníci navrhujú, vykoná len podstatné dôkazy, ktorými sa má objasniť skutkový stav veci a o ktoré
je možné oprieť rozhodnutie o merite veci .

K námietke porušenia zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia vzhľadom na obsah
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 5Co/926/2012 o predbežnom opatrení ,žalobca poukázal práve
na skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo rozhodnutím o merite veci, ale o predbežnom opatrení ,pričom
súd prvého stupňa jeho viazaný právnym názorom odvolacieho súdu len v prípade, ak odvolací súd
rozhoduje rozsudkom o merite veci a nie uznesením o predbežnom opatrení. Zároveň žalobca dôvodil,

že v uvedenom rozhodnutí súd v závere len vo všeobecnej rovine konštatoval, aké podmienky majú byť
splnené pri vydržaní nehnuteľnosti.
K otázke vydržania žalobca vyjadril názor, že vedľajší účastník nemohol byť dobromyselný, pretože
vedel, že jeho právny titul nadobudnutia, t.j. výnos štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952
bol zrušený zákonným opatrením Predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. a zároveň upriamil pozornosť na

skutočnosť, že pravoslávna cirkev predmetné nehnuteľnosti nikdy neužívala tak ako to uvádzal aj sám
žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.8.2012: „Jedná sa o nehnuteľnosti na okraji obce C. Q. okres
L. (pozostatky bývalého poľnohospodárskeho družstva), ktoré boli vo formálnej držbe predávajúceho,
avšak o ktoré sa už niekoľko rokov nikto nestaral“.
K predloženémunálezuÚstavnéhosúduČeskejrepublikyPLÚS78/06žalobcavyjadrilstanovisko,žeje

nadbytočné tento nález komentovať, nakoľko sa vzťahuje na prípad, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy,
čím sa zmluva ruší od začiatku a obnovuje sa pôvodný stav, preto tento nález nemožno paušalizovať
a nevzťahuje sa na daný prípad.
Žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v medziach odvolania, t.j. v

rozsahu vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného uvedenými v odvolaní, spolu s konaním, ktorému predchádzalo (§ 212 ods.1, 3 O.s.p.) a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12.5.2016, pričom miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského
súdu v Košiciach (§ 156 ods.1, 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods.2 O.s.p.).

Žalovanýavedľajšíúčastníknastranežalovanéhopodaliodvolaniezdôvodovpodľa§205ods.2písm.c/
a písm.e/, t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a doteraz zistený skutkový stav neobstojí,

pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a).

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie
rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté

dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska
hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné
zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať

právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté,
nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolacídôvodpodľaust.§205ods.2písm.e/O.s.p.jevsúdnejpraxidanývtedy,akúčastníkoprávnene

uplatní nové dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c) a d) a z týchto skutočností
vyplynie skutkový stav, ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého
rozhodnutia, t.j. je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia
neobstojí.
Podľa ust. § 205a ods.1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého

stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak:
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z uvedeného je zrejmé, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa
napáda rozhodnutie vynesené v prvostupňovom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne

nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak
v základnom konaní pred súdom prvého stupňa. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy
ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom
konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva.
Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého

stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené
procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa.

Aj keď to žalovaný v odvolaní výslovne neuviedol z obsahu odvolania vyplýva, že si uplatnil aj odvolací
dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže v závere poukázal jednak na základné procesné právo účastníka
byť prítomný pri vykonávaní dôkazov a na ust. § 122 O.s.p. vzťahujúce sa na vykonávanie dôkazov a
s tým spojenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zároveň vyjadril názor, že konanie,
ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia je postihnuté závažnými procesnými vadami, ktoré spôsobiližalovanému odňatie možnosti konať pred súdom ako aj nesprávne zhodnotenie dôkazov a neúplne
zistenie skutkového stavu.

K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že vadami konania podľa § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p.
sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom
postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom
poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v
súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým odvolacím dôvodom však tieto vady nie sú sami osebe (bez

ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti
rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastníka nemôže uplatniť konkrétne procesné
práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať
pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr.
nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu
(nepredvolanie alebo oneskorené predvolanie na pojednávanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 101 ods.1 O.s.p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O.s.p.),

rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou
konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní
nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak
súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§ 122 ods.1 O.s.p.), svedok nebol riadne poučený, listinný
dôkaz nebol vykonaný spôsob ustanoveným v § 129 ods.1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo

vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod. Zároveň
podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen procesným
postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok
je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Podľa ust. § 157 ods.2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedenie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je súčasťou
procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, pričom o nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak
odôvodnenie uvedené náležitosti neobsahuje alebo dôvody rozhodnutia sú nezrozumiteľne podané a to
aj v prípade, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú.

Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade po preskúmaní napadnutého rozsudku spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, keďže postupu

prvostupňového súdu v konaní a ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce
záver o naplnení niektorého z vyššie uvedených dôvodov odvolania.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.b/ O.s.p. nie je daný , pretože odvolací súd pri preskúmaní
rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne procesné vady, ktoré by

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalovaný v odvolaní iba vyjadril všeobecné princípy vzťahujúce sa na postup súdu, spôsob vykonávania
dôkazov v súvislosti s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, avšak neuviedol žiadne
konkrétne procesné nedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup), ktorými malo byť konanie,

ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k odňatiu možnosti konať
pred súdom vo vzťahu k žalovanému alebo iným procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.Rozsudok v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutočnosti
požadované v § 157 ods.2 O.s.p., pričom pri každej jednotlivej skutočnosti - skutkovom zistení stručne

a jasne uviedol ako ku svojmu záveru dospel a ako jednotlivé dôkazy v súlade s § 132 až § 135 O.s.p.
hodnotil. Rovnako súd uviedol, prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov a
jednotlivé preukázané skutkové zistenia premietol do záverov o skutkovom stave veci - do tzv. skutkovej
vety, na ktoré nadviazal právne posúdenie veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

nastranedruhej,ktorésúvovzájomnomsúlade,pričomsúdsavyporiadalsovšetkýmiskutkovoaprávne
relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatneným nárokom a obranou
proti uplatnenému nároku. Nedôvodná je teda námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia a námietka žalovaného o zrejmej administratívnej nesprávnosti (chybe v písaní) pri uvedení
dátumu, kedy malo dôjsť k prednesom účastníkov nemá žiaden vplyv na rozhodnutie o merite veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. nie podľa názoru odvolacieho súdu nebol
naplnený ,pretože nedošlo počas konania pred súdom prvého stupňa k nevykonaniu takých účastníkom
navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť . Odvolací súd
zdôrazňuje,žesamotnáokolnosť,žesúdprvéhostupňanevykonaldôkaznavrhnutýúčastníkomnemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy účastníkmi konania.

Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený ani tento odvolací dôvod,
keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, pričom vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 132, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Aj keď súd prvého stupňa nevykonal niektoré žalovaným alebo vedľajším účastníkom na strane
žalovaného navrhované dôkazy, je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy
potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné, teda nevykonal
iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné. Nevykonanie jednotlivých

navrhovaných dôkazov vo svojom rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatňuje tento odvolací dôvod musí súčasne
označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a súčasne musí uviesť právne významné
skutočnosti, ktoré boli tvrdené, ale ktoré súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval

za právne významné a zároveň musí byť splnená podmienka, že sa jedná o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd má za to, že nedôvodná je námietka žalovaného a vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného o tom, že súd prvého stupňa nemal k dispozícii výnos štátneho úradu

pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 ani sa s ním neoboznámil a napriek námietkam žalovaného a
vedľajšieho účastníka nevykonal dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností vyplývajúcich z tohto
výnosu (akých nehnuteľností sa prevod týka, aký je mechanizmus prevodu vlastníckych práv). Táto
námietka nie je dôvodná, nakoľko výnos štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 sa
nachádza v spise (č.l.158) ,t.j. súd sa s ním oboznámil a na jeho obsah poukázal aj v odôvodnení svojho

rozsudku.

Z výnosu štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 číslo jednacie 20285/51-II/1, ktorý sa v
spise nachádza je zrejmé, že v zmysle uznesenia Snemu Gréckokatolíckych duchovných a veriacich
a schválenia štátneho úradu pre veci cirkevné, bola dňom 28.apríla 1950 zrušená na celom území

Československej republiky Gréckokatolícka cirkev a všetky jej práva, majetok a zariadenia prevzala
týmto dňom Pravoslávna cirkev v Československu. Z uvedeného výnosu je zrejmý aj mechanizmus
prevodu vlastníckych práv, keď podľa § 10 zák. č. 218/1949 Sb. a § 2 vládneho nariadenia č.228/1949
Sb. knihovné súdy zapíšu na žiadosť Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi v Československu u
nehnuteľnosti zapísaných dovtedy právom vlastníckym na Gréckokatolícku cirkev alebo na akúkoľvek

jej zložku, komunitu, ústav, nadáciu, kostol, obručie, fond, spolok alebo akúkoľvek inú Gréckokatolícku
inštitúciu vklad práva vlastníckeho pre Pravoslávnu cirkev v Československu. Metropolitná rada
Pravoslávnej cirkvi v Československu vo svojom podaní knihovému súdu určí v každom jednotlivomprípade, na ktorú právnickú osobu Pravoslávnej cirkvi má byť vklad práva vlastníckeho alebo iného
vecného práva prevedený.

V tomto prípade nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 53 na základe žiadosti boli zapísané na pravoslávnu
cirkevnú obec C. Q., tak ako to vyplýva z uznesenia Ľudového súdu v Sobranciach Čd. XXX/XXXX.

Rovnako za nedôvodnú odvolací musel odvolací súd považovať námietku žalovaného a vedľajšieho
účastníka vzťahujúcu sa na nevykonanie dôkazov vyžiadaním listinných dôkazov a vyjadrenia katastra

nehnuteľnosti k dôvodom, pre ktoré kataster nehnuteľnosti neprepísal predmetné nehnuteľnosti na
Gréckokatolícku cirkev na základe žiadosti zo dňa 14.8.1990 (resp. predvolanie jeho zástupcov na
výsluch) vzhľadom na skutočnosť, že vykonanie takéhoto dôkazu nebolo spôsobilé preukázať právne
významnú skutočnosť z hľadiska hmotného práva, keďže úvahy katastrálneho úradu o možnosti alebo
nemožnosti zapísať vlastnícke právo na základe žiadosti Gréckokatolíckej cirkvi zo dňa 14.8.1990 nie sú
spôsobilé ovplyvniť vznik vlastníckeho práva, ku ktorému v tomto prípade došlo nadobudnutím účinnosti

zákonného opatrenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 211/1990 Zb., nakoľko k nadobudnutiu
vlastníctva podľa tohto opatrenia na strane Gréckokatolíckej cirkvi dochádza zo zákona, ak sú splnené
zákonom stanovené podmienky. V prípade spornosti môže vyhodnotiť či boli podmienky splnené iba
súd, a tento nie je viazaný názorom katastrálneho úradu, pričom jeho rozhodnutie (v prípade ak dospeje
k záveru, že boli splnené zákonom stanovené podmienky ) iba deklaruje že došlo k vzniku vlastníckeho

práva zo zákona.

VzmyslezákonnéhoopatreniaPredsedníctvaSNRč.211/1990Zb.jevznikvlastníckehoprávanastrane
Gréckokatolíckej cirkvi viazaný iba na naplnenie podmienok stanovených v § 1 ods.1 tohto opatrenia, t.j.
1/ že sa jedná o nehnuteľný majetok na území Slovenskej republiky, 2/ ktorý bol pred 28.aprílom 1950

vo vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi a 3/ ktorý bol na základe výnosu štátneho úradu pre veci cirkevné
v Prahe prevedený do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi. Nadobudnutie vlastníckeho práva nie je viazané
na rozhodnutie katastra o zápise vlastníctva, k jeho vzniku dochádza zo zákona tak ako to správne
vyhodnotil aj súd prvého stupňa. Pokiaľ v ust. § 1 ods.2 zákonného opatrenia je uvedené, že právne
vzťahy k tomuto nehnuteľnému majetku uvedenému v ods.1 sa zapíšu do evidencie nehnuteľnosti na

návrh Gréckokatolíckej cirkvi, jedná sa iba o oprávnenie podať návrh na takýto zápis bez toho, aby
prípadné nedostatky takéhoto návrhu spôsobil, že by nedošlo k vzniku vlastníckeho práva.
Preto nie je relevantnou ani námietka, že z podania z 14.8.1990 nie je zrejmé, kým bolo prijaté ( aj
keď tu sa žiada poukázať na to, že zjavne bolo prijaté katastrom nehnuteľností, keďže na jeho základe
došlo k zápisu vlastníctva na žalobcu k časti nehnuteľností), ani skutočnosť, že v ňom neboli uvedené

jednotlivé parcely z PKV č.53.

K obdobným záverom dospel odvolací súd aj vo vzťahu k žalovaným vytýkanému nevykonaniu
dokazovania zabezpečením si listinných dôkazov z ROEP a vyjadrenia katastrálneho úradu k zápisu
ROEPvkatastrinehnuteľnosti,pretožepostupprivykonávaníROEPuanikonanieúčastníkovvsúvislosti

s ROEPom nie je spôsobilé ovplyvniť zásadným spôsobom vyššie uvedené závery súdu o vzniku
vlastníckeho práva na strane žalobcu vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam zo zákona na základe
opatrenia č. 211/1990 Zb.

Napokon aj dôkazy navrhované v súvislosti s uzatvorením dohôd a slávnostného vyhlásenia, či už

predložením zoznam konkrétnych farských a cirkevných budov, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobcu
predmetom týchto dohôd alebo výsluch svedkov Y.. H. E. T.. Z. odvolací súd zhodne s názorom
prvostupňového súdu nepovažoval za dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska
hmotného práva boli významné, nakoľko sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o tom,
že žiadna z týchto listín (t.j. dohody ani slávnostné vyhlásenie) zo dňa 20.12.2000 nezrušili účinnosť

zákonného opatrenia predsedníctva SNR č. 211/1990 Zb. (žalobca požiadal o zapísanie vlastníckeho
práva k sporným pozemkom už listom dňa 14.8.1990, t.j. viac ako 10 rokov pred uzatvorením týchto
dohôd ). Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje so stanoviskom žalobcu vyjadreným v
písomnom vyjadrení k odvolaniu, že táto dohoda ani slávnostné vyhlásenie nemajú náležitosti právneho
úkonu v dôsledku ktorého by mohlo dôjsť k zmene vlastníckeho práva ku konkrétnej nehnuteľnosti.

Keďže za splnenia zákonom stanovených podmienok k vzniku vlastníckeho práva Gréckokatolíckej
cirkvi došlo zo zákona nadobudnutím účinnosti zákonného opatrenia predsedníctva SNR č. 211/1990
Zb. to znamená, že v čase uzavretia dohody a vyhlásenia bola Gréckokatolícka cirkev vlastníkom
a dohoda ani vyhlásenie nie je možné považovať za právne úkony spôsobilé privodiť zmenu-prevod vlastníckeho práva z Gréckokatolíckej cirkvi na Pravoslávnu cirkev. Bez právnej relevancie je
argumentácia žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že ak by dohoda nebola
„ukončením“ zákonného opatrenia č. 211/1990, potom by bola bezvýznamná.

Napokon nebolo preukázané ani naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods.2 písm.e/ pretože
žalovanýavedľajšíúčastníkneoznačiližiadneskutočnostialebodôkazy,ktorédoposiaľnebolivykonané,
ktoré by spĺňali podmienky stanovené v cit. ustanovení § 205a O.s.p.

Pretože sa odvolací súd v plnej miere stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust.
§ 219 ods.1, 2 odkazuje naň a na doplnenie vecnej správnosti rozhodnutia najmä vo vzťahu k ďalším
odvolacím námietkam žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného uvádza nasledovné:

Nakoľko v tomto prípade sa jedná o určovaciu žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia vlastníckeho
práva, súd prvého stupňa sa správne v súlade s § 80 písm c/ O.s.p. zaoberal otázkou existenciou

naliehavého právneho záujmu na určení. Prvostupňový súd správne uzavrel, že žalobca preukázal svoje
vlastnícke právo k žalovaným nehnuteľnostiam a zároveň v konaní podľa § 80 písm. c/ O.s.p. preukázal
naliehavý právny záujem na podaní žaloby na určenie vlastníckeho práva, nakoľko takéto rozhodnutie
súdu môže byť podkladom pre zmenu zápisu v Katastri nehnuteľností .

K námietkam žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného týkajúcim sa aktívnej
legitimácie,výnosuštátnehoúraduprevecicirkevnévPrahez13.februára1952,pozemnoknižnejvložky
č. 53 a zákonného opatrenia č. 211/1990 predsedníctva SNR odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní
týchto námietok je potrebné poukázať na historický vývoj vzťahujúci sa na Gréckokatolícku cirkev ako
aj Pravoslávnu cirkev na území Slovenskej republiky a cieľ, ktorý bol sledovaný zákonným opatrením

č. 211/1990 predsedníctva SNR, v spojitosti s výnosom štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe č.j.
20285/51-II/1, ktorý bol zákonným opatrením č. 211/1990 Zb. zrušený.

Potom ako sa uskutočnil dňa 28.apríla 1950 snem, ktorý pričlenil všetkých Gréckokatolícky veriacich k
Pravoslávnej cirkvi a znamenal fakticky likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, vydal štátny

úrad pre veci cirkevné v Prahe výnos č.j. 20285/51-II/1 zo dňa 13.februára 1952, na základe ktorého
malo dôjsť na základe žiadosti Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi v Československu u nehnuteľnosti
zapísaných dovtedy právom vlastníckym na Gréckokatolícku cirkev alebo na akúkoľvek jej zložku k
zápisu vlastníckeho práva pre Pravoslávnu cirkev v Československu.

Až na základe uznesenia vlády č. 205/1968 Zb. o povolení Gréckokatolíckej cirkvi a vládneho nariadenia
č. 70/1968 Zb. zo dňa 13.júna 1968 o hospodárskom zabezpečení Gréckokatolíckej cirkvi bola
Gréckokatolícka cirkev obnovená.

Keďže však nedošlo k navráteniu všetkých prevedených nehnuteľností, po tom ako nastala zmena

politicko-spoločenského systému bolo vydané zákonné opatrenie Predsedníctva Slovenskej národnej
rady č. 211/1990 Zb. z 29.mája 1990 o usporiadaní majetkových vzťahov medzi Gréckokatolíckou
a Pravoslávnou cirkvou. V zmysle § 1 ods.1, 2 citovaného opatrenia nehnuteľný majetok na území
Slovenskej republiky (ďalej len „nehnuteľný majetok“), ktorý bol pred 28.aprílom 1950 vo vlastníctve
Gréckokatolíckej cirkvi a ktorý bol na základe výnosu štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe

prevedený do vlastníctva pravoslávnej cirkvi, je majetkom vo vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi. Právne
vzťahy k nehnuteľnému majetku uvedenému v ods.1 sa zapíšu do evidencie nehnuteľnosti na návrh
Gréckokatolíckej cirkvi. Podľa § 2 ods.1, 2, 3, ak sa nehnuteľný majetok uvedený v § 1 ods.1 neodovzdá
do užívania Gréckokatolíckej cirkvi do troch mesiacov od účinnosti tohto zákonného opatrenia, alebo
ak sa obe cirkvi v tejto lehote nedohodnú v spôsobe užívania (spoluužívania), rozhodne o užívaní

(spoluužívaní) tohto majetku splnomocnenec vlády Slovenskej republiky (ďalej len „splnomocnenec“).

V rozhodnutí splnomocnenec prihliadne na počty veriacich Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi v obci,
kde sa nehnuteľný majetok nachádza. Výkon činnosti oboch cirkvi musí byť zabezpečený.

Na rozhodnutie splnomocnenca sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 3
citovaného nariadenia zrušuje sa platnosť pre územie Slovenskej republiky Výnosu štátneho úradu
pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952 č. 20285/51-II/1 o prevode nehnuteľného majetku bývalej
Gréckokatolíckej cirkvi a § 2 a § 3 vládneho nariadenia č. 70/1968 Zb. o hospodárskom zabezpečeníGréckokatolíckej cirkvi štátom. V zmysle § 4 opatrenia, toto zákonné opatrenie nadobúda účinnosť dňom
vyhlásenia.

Z citovaných ustanovení je zrejmé tak, ako na to prvostupňový aj odvolací súd už poukázal, že
nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného opatrenia dochádza k vzniku vlastníckeho práva
Gréckokatolíckej cirkvi k nehnuteľnostiam, ktoré sú označené v § 1, t.j. ku všetkým nehnuteľnostiam, u
ktorých sú splnené zákonom stanovené podmienky, t.j., že sú to nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú na
území Slovenskej republiky, pred 28.4.1950 boli vo vlastníctve Gréckokatolíckej cirkvi a prevedené boli

na základe Výnosu štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe.

V danom prípade je nesporné, že sa jedná o nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej
republiky a žalovaný opakovane namieta splnenie ďalších dvoch zákonom stanovených podmienok, t.j.
žesajednáonehnuteľnosti,ktorébolipred28.4.1950vovlastníctveGréckokatolíckejcirkviažesajedná
o nehnuteľnosti, ktoré boli prevedené na základe Výnosu z 13.2.1952. Odvolací súd sa nestotožňuje s

námietkami žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že v konaní nebolo preukázané,
že sa jedná o nehnuteľnosti, ktoré boli prevedené Výnosom štátneho úradu pre veci cirkevné, nakoľko
uvedená skutočnosť vyplýva z uznesenia Ľudového súdu v Sobranciach sp.zn. Čd 244/1957 zo dňa
17.6.1957, ktoré sa v spise nachádza a z ktorého jednoznačne vyplýva, že k prevodu došlo podľa
výnosu štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe zo dňa 13.2.1952, č. 20285/51-II/1 a rovnako to

vyplýva z pozemnoknižnej vložky č. 53 z ktorej je zrejmé, že prevod vlastníckeho práva na Pravoslávnu
cirkev C. Q. bol uskutočnený na základe Výnosu štátneho úradu pre veci cirkevné zo dňa 13.2.1952.
V danom prípade je teda jednoznačne splnená zákonná podmienka vzťahujúca sa na to, že sa jedná o
nehnuteľnosti, ktoré boli prevedené daným Výnosom.

Námietka žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného vzťahujúca sa na tvrdenie,
že vlastníkom predmetných nehnuteľností nebola Gréckokatolícka cirkev, ale jednalo sa o majetok
duchovného - súkromnej osoby, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a zároveň je nevyhnutné
zohľadniť skutočnosť, že v prípade, ak by sa jednalo o súkromný majetok, tento by nemohol byť
predmetom prevodu práva v zmysle uvedeného Výnosu ( keďže Výnos sa vzťahoval iba na majetok

Gréckokatolíckej cirkvi alebo na akúkoľvek jej zložky, komunity, ústavu, nadácie, kostola, obručia,
fondu, spolku alebo akejkoľvek inej Gréckokatolíckej inštitúcie) .Výnos by sa na nehnuteľnosti patriace
súkromnej osobe nevzťahoval a nedošlo by k zaknihovaniu vlastníctva na Pravoslávnu cirkev.

Odvolací súd tu zároveň poukazuje na cieľ zákonného opatrenia Predsedníctva SNR, ktorý mal byť ním

dosiahnutý a ktorým bolo navrátenie vlastníckeho práva Gréckokatolíckej cirkvi vo vzťahu ku všetkým
nehnuteľnostiam, ktoré boli prevedené Výnosom štátneho úradu pre veci cirkevné v Prahe z 13.2.1952,
ktorý cieľ je sledovaný aj uplatnením nároku žalobcu v tomto konkrétnom konaní.
V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k namietanej otázke aktívnej legitimácie žalobcu a rozhodovaní
o návrhu na zámenu účastníkov, t.j. o určení aktívnej legitimácie Gréckokatolíckej cirkvi, farnosti C.

Q. alebo Gréckokatolíckej eparchie Košice, odvolací súd poukazuje na to, že z citovaných ustanovení
zákonného opatrenia Predsedníctva SNR vyplýva, že zákon pri vymedzovaní rozsahu oprávnených
osôb, resp. pri vymedzení oprávnenej osoby, za túto označil iba Gréckokatolícku cirkev bez toho, aby
za oprávnenú osobu označil tak, ako je to v prípade iných zákonov vzťahujúcich sa na zmiernenie
následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam odňatím

vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam, stanovil za takéto osoby nielen
samotnú cirkev, ale aj jej časti s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva Pravoslávnej
cirkvi. Z uvedeného vyplýva, že zákon nepovažuje za oprávnenú osobu konkrétny subjekt - časť
registrovanej cirkvi, jej zložku, komunitu, nadáciu, spolok alebo akúkoľvek inštitúciu odvodenú od
registrovanej cirkvi, ktorá bola pôvodným vlastníkom nehnuteľností, ale za takúto oprávnenú osobu

považuje samotnú novo povolenú Gréckokatolícku cirkev. Uvedené je podľa názoru odvolacieho súdu
spôsobené predchádzajúcim historickým vývojom, keď v prípade Gréckokatolíckej cirkvi tak, ako je to
vyššie uvedené, došlo nielen k odňatiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako to bolo v prípade
iných reštitučných zákonov (napríklad u iných cirkví v určitom období histórie Slovenskej republiky), ale
u Gréckokatolícke cirkvi došlo k jej zániku - zrušeniu a novému obnoveniu ( povoleniu ) po uplynutí

dlhšieho časového obdobia, pričom však nedošlo (resp. nemuselo dôjsť) k obnoveniu všetkých jej
jednotlivých zložiek a inštitúcií odvodených od tejto cirkvi. Aj s poukazom na uvedené pre naplnenie
cieľa, ktorým bolo odstránenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených Gréckokatolíckejcirkvi, nebolo možné rozhodnúť o navrátení vlastníckeho práva konkrétnym jednotlivým zložkám, ale
samotnej Gréckokatolíckej cirkvi.

S poukazom na uvedené súd prvého stupňa správne vyhodnotil spôsobilosť Gréckokatolíckej eparchie
Košice ako aktívne legitimovanej osoby na uplatnenie žalovaného nároku vychádzajúc z potvrdenia
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a výpisu z registra cirkvi a náboženských spoločností na
Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, v zmysle ktorých Gréckokatolícku cirkev na Slovensku
reprezentuje Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov, IČO: XX XXX XXX, Gréckokatolícka cirkev,

eparchia Bratislava, IČO: XX XXX XXX a Gréckokatolícka eparchia Košice, IČO: XX XXX XXX, pričom
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania sa nachádzajú práve na území patriacom pod
Gréckokatolícku eparchiu Košice.

K námietke týkajúcej sa zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s
uznesením Krajského súdu Košice 5Co/296/2012 odvolací súd uvádza, že ani túto námietku nie je

možné považovať za dôvodnú, nakoľko daným uznesením rozhodoval odvolací súd o predbežnom
opatrení, ktorého cieľom je dočasná úprava pomerov účastníkov konania a takéto rozhodnutie sa
obmedzuje na dosiahnutie predbežných účinkov neprejudikuje výsledok konania pred súdom, pričom
súd prvého stupňa nie je viazaný názorom vysloveným v tomto rozhodnutí, ale je viazaný iba právnym
názorom odvolacieho súdu v prípade, ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom o merite veci. Uvedené

vyplýva aj z charakteru inštitútu predbežného opatrenia, ktorého účelom je predovšetkým rýchla, aj keď
len dočasná úprava právnych pomerov účastníkov, z ktorej vyplýva, že pred nariadením predbežného
opatrenia nemusí súd dodržať formálny postup určený na dokazovanie a zisťovať všetky skutočnosti
potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, ale posudzuje najmä preukázanie potreby neodkladne
upraviť pomery účastníkov alebo obavu, že by výkon rozhodnutia bol ohrozený v nadväznosti na

osvedčenie danosti práva vo vzťahu, ku ktorému postačuje, aby neboli vážnejšie pochybnosti o jeho
nevyhnutnosti a potrebe, na rozdiel od rozhodnutia vo veci samej, kde súd rozhoduje na základe
dôsledne vykonaného dokazovania a zistenia všetkých skutočností relevantných pre rozhodnutie v
merite veci. Práve s poukazom na uvedené nie je možné, aby odvolací súd vyjadril pri rozhodovaní
o predbežnom opatrení názor, ktorým by bol súd prvého stupňa viazaný pri rozhodovaní o merite

veci. Aj v tomto konkrétnom prípade v rozhodnutí o predbežnom opatrení odvolací súd skúmal
potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania a osvedčenie aspoň základných skutočností
umožňujúcich záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému má byť poskytnutá predbežná ochrana tak,
aby bolo zrejmé, že vo veci nie je nárok očividne vylúčený. V tomto konkrétnom prípade dôvodom
nenariadenia predbežného opatrenia nebol nedostatok preukázania skutočnosti umožňujúcich záver

o pravdepodobnosti nároku, ale názor odvolacieho súdu o tom, že aj keby počas konania došlo
k prevodu predmetných nehnuteľností, ku ktorým žalobca žiada určiť vlastnícke právo má žalobca
prostriedky umožňujúce mu v konaní pokračovať s novým vlastníkom, ktorý ako sukcesor by vstúpil
do práv a povinnosti doterajšieho vlastníka. Preto by prípadná zmena vlastníka nehnuteľnosti počas
prebiehajúceho konania nič nezmenila na právnom postavení žalobcu. V závere rozhodnutia odvolací

súd iba poukázal na ustálenú súdnu prax vo vzťahu k riešeniu otázky vydržania vlastníckeho práva vo
všeobecnej rovine konštatujúc, aké podmienky majú byť splnené pri vydržaní nehnuteľnosti.

K námietkam vzťahujúcim sa na posúdenie vydržania odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého
stupňa sa zaoberal aj možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam zo

strany vedľajšieho účastníka formou vydržania a správne uzavrel, že Pravoslávna cirkev nemohla
byť dobromyseľná a nakladať s nehnuteľnosťami ako s vlastnými, nakoľko mala vedomosť o zrušení
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým Výnosom účinnosťou zákonného oparenia SNR
č. 211/1990 Zb, ktoré zrušilo Výnos štátneho úradu pre veci cirkevné z 13.2.1952. Vychádzajúc z
uvedeného Pravoslávna cirkev nemohla konať v dobrej viere a byť dobromyseľná v tom, že je vlastníkom

sporných nehnuteľností , nakoľko v konaní nebol preukázaný právny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva, od ktorého mala začať plynúť 10 ročná vydržacia lehota. Aj odvolací súd je toho názoru, že nebola
preukázaná oprávnená a nepretržitá držba sporných nehnuteľností zo strany Pravoslávnej cirkvi, ktorá
by zakladala vlastnícke právo vydržaním podľa § 134 .
K predloženému nálezu Ústavného súdu Českej republiky PL ÚS 78/06 odvolací súd súhlasí s názorom

žalobcu tento nález sa vzťahuje na prípad, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy, čím sa zmluva ruší od
začiatku a obnovuje sa pôvodný stav, preto tento nález nemožno vzťahovať na daný prípad.Odvolací súd z uvedených dôvodov považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny, a preto
ho podľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd nevyhovel návrhu žalobcu na pripustenie možnosti účastníkom konania podať dovolanie
vzhľadom na prípad hodný osobitného zreteľa a s poukazom na závažnosť riešenia do budúcna,
ako aj z dôvodu zabezpečenia jednotného výkladu a záväznosti noriem a dokumentov súvisiacich s

prípadom. Posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, je dané na úvahu odvolacieho súdu, pričom za takéto
rozhodnutie (rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu) možno považovať rozhodnutie, ktoré
rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým
spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad
na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam

spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená, alebo
výklad, ktorý v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil, či tu právnu
otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu
predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (rozhodnutie NS SR 3 Cdo 119/2002).
V danom prípade odvolací súd je toho názoru, že sa nejedná o otázku po právnej stránke zásadného

významu a nebolo preukázané, že by riešenie danej otázky malo alebo mohlo mať všeobecný dopad
na prípady podobnej povahy. Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného nepreukázali, v čom
vidia skutočnosti napĺňajúce tvrdenie o tom, že sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa. Na základe
uvedeného odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle návrhu žalobcu.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 727/2004 Z.z. o súdoch v znení
účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.