Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. september 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/40/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207206323
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1207206323.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuLetiskoM.R.Štefánika-AirportBratislava,a.s.(BTS),
Bratislava, IČO: 35 884 916, proti žalovaným 1/ Mgr. F. D. bývajúcej v R. a 2/ Ing. G. D., bývajúcemu v R.,
zastúpeným advokátskou kanceláriou advocatius s.r.o., so sídlom v Bratislave, Palackého 12, P.O.BOX
69, mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Zdenka Benčíková, o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 50C/45/2007,

o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. marca 2018 sp.zn.
9Co/288/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. marca 2013 č.k.

50C/45/2007-549 určil, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom pozemku bližšie špecifikovaného vo výroku
rozsudku a žalovaným 1/, 2/ a 3/ (stranou sporu bol aj H. D., právny predchodca žalovaných, ktorý X.
marca XXXX zomrel) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne, na účet jeho zástupcu,
náhradu trov konania vo výške 8 826,76 eur. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca
sa domáhala určenia vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti z dôvodu, že vlastníctvo k nej je
duplicitne zapísanévevidenciinehnuteľností nielenvjehoprospech,aleajM.D.(právnejpredchodkyne

žalovaných). Svoje vlastnícke právo žalobca preukazoval kúpnou zmluvou z 27. októbra 1975,
uzatvorenou medzi jeho právnym predchodcom, Československým štátom a L. L.. Žalovaní vlastnícke
právoodvádzalizdedičskéhorozhodnutiač.D249/9,Dnot63/96,vprospechM.D.,ktorázdedilasporný
pozemok po L. L.. Po vyhodnotení dokazovania súd o.i. uviedol, že žalovaní tvrdenia o tom, že L. L.
nebol v čase uzavretia kúpnej zmluvy výlučným vlastníkom predmetného pozemku, nepreukázali. Pokiaľ
žalovaní tvrdili, že kúpna zmluva mala byť registrovaná štátnym notárstvom, Občiansky zákonník účinný

v čase jej uzavretia registrácie zmlúv do socialistického vlastníctva neupravoval, registrácia zmluvy
preto potrebná nebola a ani jej dodatočný zápis vkladom podľa zákona č. 265/1992 Zb. o zápisoch
vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam. S poukazom na uvedené mal súd za to, že sporná
nehnuteľnosť bola v čase uzavretia kúpnej zmluvy vo vlastníctve štátu, v správe a užívaní Slovenskej
správyletísk,čopreukazujegeometrickýplánzroku1967aidentifikáciaparcielzr.2001.Pokiaľžalovaní
namietali, že sporný pozemok nebol riadne evidovaný vo všetkých relevantných dokumentoch, súd mal

za to, že nedôslednosť vtedajšej právnej úpravy a zmätočnosť evidencie v katastri nemôže byť na ujmu
práv žalobcu, pričom je nesporne preukázané, že žalobca vlastníkom pozemku je a zápis v katastri
nehnuteľností je hodnoverný, pokiaľ nie je preukázaný opak, a ten preukázaný bol. Dobromyseľnosť
žalobcu je daná tým, že 27. októbra 1975 uzavrel kúpnu zmluvu, zákonná 10-ročná vydržacia lehota
uplynulaažalovanínepreukázali,žebysaichprávnipredchodcoviadomáhaliuplatňovaniaakéhokoľvek
oprávnenia k pozemku. Pokiaľ žalovaní namietali nedobromyseľnosť právneho predchodcu žalobcu,

keď rozhodnutím z roku 1962 uvažoval o vyvlastnení sporného pozemku, nepreukázali, že sa to týkalo
práve tohto pozemku.2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom v
Bratislave z 15. marca 2018 sp.zn. 9Co/288/2014 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil

a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na ich
náhradu v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.
Vychádzal z toho, že „neobstojí námietka žalovaných, že kúpna zmluva zo dňa 27. 10. 1975 uzavretá
medzi L. L. ako predávajúcim a Čsl. štátom, zastúpeným Československou správou dopravných letísk
Bratislava (právnym predchodcom žalobcu) ako kupujúcim, ktorej predmetom bola o.i. aj nehnuteľnosť

- roľa o výmere 357 m2 , parc.č. 16352, vedená v PK vložke 2661 kat. úz. R., je neplatná. Neplatnosť
uvedenej kúpnej zmluvy nespôsobila ani skutočnosť, že s geometrickým plánom vyhotoveným ešte v
r. 1967, na ktorý zmluva odkazuje (bod 3 zmluvy), netvorila technickú jednotu, keďže geometrický plán
nebol jej neoddeliteľnou súčasťou. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvoinštančného
súdu o tom, že takáto požiadavka nevyplýva z platnej právnej úpravy (ust. § 46 ods. 2 Obč. zák.),
ale ju vytvorila súdna prax, pričom táto ide zjavne nad rámec už spomínanej právnej úpravy v ust.

§46 ods. 2 Obč. zák., keďže takúto požiadavku z ust. § 46 ods. 2 Obč. zák. vyvodiť nemožno.
Navyše, ako na to upozorňoval žalobca, označená nehnuteľnosť (parcela) sa v kúpnej zmluve z r.
1975 prevádzala ako celok, čo znamená, že tento prevod si geometrický plán ako súčasť zmluvy ani
nevyžadoval (nemohli vzniknúť pochybnosti o tom, ktorá parcela je predmetom prevodu). V zmysle
platnej právnej úpravy sa registrácia kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975 nevyžadovala, nakoľko

nadobúdateľom nehnuteľnosti bol štát (skutočnosť, že právny poriadok platný v tom čase nevyžadoval
v prípadoch nadobúdania do tzv. ,socialistického´ vlastníctva registráciu nadobúdacích zmlúv bola
odrazom vtedajšieho uprednostňovania ,socialistického´ vlastníctva pred súkromným, či osobným).
Len na okraj odvolací súd poznamenáva, že hoci skutočnosť, že L. L. nebol evidovaný v evidencii
nehnuteľností ako vlastník sporného pozemku, čo podľa názoru žalovaných bránilo uzavretiu platnej

kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975, táto skutočnosť zároveň nebránila tomu, aby bola predmetná
parcela prededená v dedičskom konaní po poručiteľovi L. L. (v ktorom ju získala M. D.)“. Ďalej dôvodil,
že „žalobcovi by však patrilo vlastnícke právo k spornému pozemku aj v prípade neplatnosti spomínanej
kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975 (ktorej neplatnosť ale v konaní preukázaná nebola), a to v
dôsledku jeho vydržania. Žalobca (resp. ešte jeho právny predchodca) má totiž predmetný pozemok

v dlhoročnej nepretržitej oprávnenej držbe, odvíjajúcej sa práve od spomínanej kúpnej zmluvy z r.
1975.“ V ďalšom odvolací súd podrobne rozviedol dôvody tohto svojho doplňujúceho záveru. Vo vzťahu
k procesnej obrane žalovaných, že boli splnené predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva ich
právnou predchodkyňou vydržaním, uviedol, že „Naopak, v prípade právnej predchodkyne žalovaných
nie je naplnená zákonná podmienka uplynutia 10-ročnej premlčacej doby, ktorá by teoreticky v jej

prípade začala plynúť nasledujúci deň po tom, ako nadobudlo právoplatnosť dedičské osvedčenie po
poručiteľovi L. L. t.j. počnúc 5. 7. 1998 (osvedčenie o dedičstve č. D 249/96, Dnot 63/96 nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 4. 7. 1998), keďže uvedené dedičské osvedčenie by mohlo pre
právnu predchodkyňu žalovaných predstavovať titul pre vydržanie. Nakoľko však právna predchodkyňa
žalovaných bola v rámci plynutia 10-ročnej vydržacej doby upovedomená Správou katastra podaním

pod sp. zn. X 190/04 zo dňa 11. 2. 2005 o zistení existencie duplicitného zápisu vlastníctva v danej veci,
muselo dôjsť k pretrhnutiu plynutia vydržacej doby. Ďalší dôvod, ktorý by mal za následok pretrhnutie
plynutia 10 - ročnej vydržacej doby v prospech právnej predchodkyne žalovaných, predstavovalo
podanie žalobného návrhu v predmetnej právnej veci (6. 3. 2007), ako na to poukazoval žalobca. Právna
predchodkyňa žalovaných, a teda ani žalovaní, tak nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k spornému

pozemku (ani) vydržaním. Odvolací súd však predovšetkým zastáva názor, že právna predchodkyňa
nemohla nadobudnúť vlastníctvo k spornému pozemku titulom dedenia, nakoľko predmetom dedenia
po poručiteľovi L. L. mohol byť len ten majetok, ktorý ku dňu svojej smrti (X. X. XXXX) vlastnil; keďže
poručiteľ sporný pozemok ešte v r. 1975 odpredal, nemohol tento po správnosti patriť do dedičstva po
poručiteľovi L. L..“

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Zásah do ich práva na spravodlivý súdny proces
vyvodzujú z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko sa odvolací súd
nevysporiadal s otázkou dobrej viery právnej predchodkyne dovolateľov. Podľa ich názoru práve žalobca

trpel nedostatkom dobrej viery, lebo akceptoval vlastnícke právo ich právnej predchodkyne tým, že jej
zaslala dohodu na odstránenie duplicitného zápisu vlastníctva. V ďalšom namietali nesprávne právne
posúdenie veci, pričom prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP.
Za rozhodujúcu právnu otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacejpraxe dovolacieho súdu, označili otázku nadobudnutia vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne v
dobrej viere na základe osvedčenia o dedičstve po poručiteľovi L. L.. Poukázali pritom na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 MCdo 1/ 2011 a sp.zn. 6 Cdo 71/2011.

4. Žalobca navrhol dovolanie odmietnuť ako nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443
CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ treba odmietnuť.

6. Žalovaní vyvodzujú prípustnosť podaného dovolania predovšetkým z ustanovenia
§ 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. K obdobnému
právnemu názoru dospel najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (napr. v rozhodnutiach sp.zn.

3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).

9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súduznemožňujúciprocesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou

predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a
požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.
ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivésúdnekonanievyplývatotižajpovinnosťvšeobecnéhosúduzaoberaťsaúčinnenámietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnomkonanínemusíodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba

zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť (a súčasne aj dôvodnosť) dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

11. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia

z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý
proces. Rozsudok odvolacieho súdu podrobne uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah
odvolania žalovaných, zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a za týmto účelom aj
doplnenie ďalších dôvodov, najmä vysporiadanie sa s podstatnými odvolacími námietkami. Treba maťna pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Žalovaní preto nedôvodne argumentovali, že
rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a nepresvedčivý; pričom za vadu konania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných. Odvolací súd sa náležite vysporiadal aj s namietanou

dobromyseľnosťou právnej predchodkyne žalovaných (podrobne uvedené v bode 33/ rozsudku).
12. Dovolací súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne
relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

13. Žalovaní 1/ a 2/ prípustnosť dovolania vyvodzujú aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (podľa
ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu),
ale aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP (podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
bola rozhodovaná rozdielne - bod 1, 1.3. dovolania). V závere dovolania (bod 4. dovolania) ale už

uvádzajú len to, že „postup odvolacieho súdu v konaní založil dovolací dôvod (zrejme správne má byť
dôvod prípustnosti dovolania, poznámka dovolacieho súdu) v zmysle § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1
písm. a/ Civilného sporového poriadku“. K otázke možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania
ohľadne tej istej právnej otázky podľa niekoľkých ustanovení § 421 ods. 1 CSP dovolací súd už vyjadril
v iných prípadoch (napr. sp.zn. 6Cdo/13/2017 a 6Cdo/21/2017) odmietavo.

14. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce
niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne

odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
432 až § 435 CSP.

15. Ustanovenie § 432 ods. 2 CSP uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod vymedziť. Aby
určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické

znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa
tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací

súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonaniasúdmiposudzovaná,nemôžebyť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP
musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

16. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom
prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych

otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (pozri napr. rozhodnutiadovolacieho súdu sp.zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017). Treba zdôrazniť, že úlohou
dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.

17. Na tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť aj to, že dovolacie konanie
má od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho procesu“, a to
nielen vzhľadom na znenie nového sporového poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite
zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v
porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska

posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom
upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

18. Žalovaní v prípade vymedzených dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a
písm. c/ CSP túto (procesnú) povinnosť nesplnili. V dovolaní totiž vytkli odvolaciemu súdu celý rad
nesprávností, namietali, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom posúdení otázky nadobudnutia
vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalovaných v dobrej viere. Hodnotenie dobromyseľnosti
je však vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností v

každom prejednávanom spore, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných sporoch.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd zastáva názor, že pri takomto rozhodnutí ide o riešenie čisto
individuálnych otázok (skutkových), ktorých zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy a nemôže
vytvoriť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi
odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako

odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému
v ustanovení § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Naostatok, nad rámec dôvodov
odmietnutia dovolania žalovaných dovolací súd poznamenáva, že žalovaní pri argumentácii vo vzťahu
k nimi tvrdenému nadobudnutiu vlastníckeho práva ich právnou predchodkyňou vydržaním na základe
dobromyseľnej držby sporných nehnuteľností, opomínajú právny záver odvolacieho súdu (citovaný už

v bode 2. tohto uznesenia), že „Naopak, v prípade právnej predchodkyne žalovaných nie je naplnená
zákonná podmienka uplynutia 10-ročnej premlčacej doby, ktorá by teoreticky v jej prípade začala plynúť
nasledujúci deň po tom, ako nadobudlo právoplatnosť dedičské osvedčenie po poručiteľovi L. L.,
t.j. počnúc 5. 7. 1998 (osvedčenie o dedičstve č. D 249/96, Dnot 63/96 nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosťdňa 4.7.1998),keďžeuvedenédedičskéosvedčeniebymohlopreprávnupredchodkyňu

žalovaných predstavovať titul pre vydržanie. Nakoľko však právna predchodkyňa žalovaných bola v
rámci plynutia 10-ročnej vydržacej doby upovedomená Správou katastra podaním pod sp.zn. X 190/04
zo dňa 11. 2. 2005 o zistení existencie duplicitného zápisu vlastníctva v danej veci, muselo dôjsť
k pretrhnutiu plynutia vydržacej doby. Ďalší dôvod, ktorý by mal za následok pretrhnutie plynutia
10 - ročnej vydržacej doby v prospech právnej predchodkyne žalovaných, predstavovalo podanie

žalobného návrhu v predmetnej právnej veci (6. 3. 2007), ako na to poukazoval žalobca. Právna
predchodkyňa žalovaných, a teda ani žalovaní, tak nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k spornému
pozemku (ani) vydržaním. Odvolací súd však predovšetkým zastáva názor, že právna predchodkyňa
nemohla nadobudnúť vlastníctvo k spornému pozemku titulom dedenia, nakoľko predmetom dedenia
po poručiteľovi L. L. mohol byť len ten majetok, ktorý ku dňu svojej smrti (X. X. XXXX) vlastnil; keďže

poručiteľ sporný pozemok ešte v r. 1975 odpredal, nemohol tento po správnosti patriť do dedičstva po
poručiteľovi L. L..“ Rovnako pri argumentácii o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním
žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom žalovaní opomínajú, že základným dôvodom vyhovenia
žalobe bol záver, že právny predchodca žalobcu nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku
na základe platnej kúpnej zmluvy. Svoje úvahy a závery o vydržaní vlastníckeho práva právnym

predchodcom žalobcu (štátom) použil odvolací súd iba podporne [„žalobcovi by však patrilo vlastnícke
právo k spornému pozemku aj v prípade neplatnosti spomínanej kúpnej zmluvy zo dňa 27. 10. 1975
(ktorej neplatnosť ale v konaní preukázaná nebola), a to v dôsledku jeho vydržania.]“

19. Najvyšší súd dospel preto k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ v časti namietanej vady tzv.

zmätočnosti je potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. c/ CSP a v časti namietajúcej nesprávne právne
posúdenie veci odmietnuť podľa § 447 písm. f/ CSP.20.Vdovolacomkonaníúspešnémužalobcovinajvyššísúdnáhradutrovdovolaciehokonanianepriznal,
lebo mu žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.