Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. február 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/12/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716215284
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6716215284.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členiek senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobcu: Československá
obchodná banka, a. s., so sídlom Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, proti žalovaným:
1/ A. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XX/XX, XXX XX E., 2/ Z. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom H. XXXX/X, XXX XX T., zast. JUDr. Anna Malčeková, advokátka, AK so sídlom Námestie SNP
41, 960 01 Zvolen, 3/ P. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H. XXXX/X, XXX XX T., zast. Mgr. et
Mgr. Lívia Kosťová, advokátka, AK so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad Hronom, 4/ Z. K., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom U. XXXX/X, XXX XX T., zast. JUDr. Ľubomír Ivan, advokát, AK so sídlom

Námestie SNP 41, 960 01 Zvolen, 5/ T. K., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U. XXXX/X, XXX XX T., o
zaplatenie 44.253,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č. k. 6Csp/129/2016 - 165 zo dňa 18. 06. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 6Csp/129/2016 - 165 zo dňa 18. 06. 2018 v napadnutom
výroku III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 2/, 3/, 4/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %

v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

III. Žalovanej 5/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie proti žalovanému 1/ zastavil. Výrokom
II. konanie v časti žalovanej sumy 11.000,- Eur a úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do 13. 06. 2018 zastavil. Výrokom III. žalobu zamietol. Výrokom IV.
priznal žalovaným 2/, 3/, 4/ a 5/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na zistený skutkový stav, podľa ktorého

žalovaní uzavreli dňa 16. 08. 2015 so žalobcom ako veriteľom Zmluvu o poskytnutí úveru, na základe
ktorej im žalobca poskytol úver hypotekárneho typu vo výške 56.429,66 Eur (1.700.000,- Sk v pôvodnej
národnej mene), bez uvedenia účelu. Na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy boli toho istého dňa
uzavreté zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Z dôvodu, že žalovaní opakovane
porušovali zmluvné a obchodné podmienky, vyhlásil žalobca dňa 15. 12. 2013 predčasnú splatnosť
úveru. Dňa 31. 10. 2014 pristúpil žalobca k výkonu záložného práva v súlade s ustanovením § 151l
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) formou predaja prostredníctvom dobrovoľnej dražby podľa

zákona č. 527/2002 Z. z. Dražbu nebolo možné vykonať vzhľadom na prebiehajúce občianskoprávne
konanie na Okresnom súde Zvolen v inej veci. Ku dňu zosplatnenia úveru k 15. 12. 2013 bola dlžná
suma z úveru vyčíslaná v celkovej výške 45.807,04 Eur, ktorá pozostávala z nesplatenej istiny úveru vo
výške 44.265,10 Eur, zmluvných úrokov z úveru vo výške 1.426,27 Eur, zákonných úrokov z omeškaniav celkovej sume 63,95 Eur a z poplatkov v celkovej sume 51,72 Eur, ktoré si však žalobca v spore
neuplatnil. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovaní uhradili sumu 11,92 Eur, ktorá bola započítaná
na istinu pohľadávky. V priebehu sporu, dňa 18. 06. 2018, žalobca zobral voči žalovanému 1/ žalobu

späť s odôvodnením, že tento zaplatil časť žalovanej istiny vo výške 11.000,- Eur, zároveň v dotknutej
časti istiny a príslušenstva zobral žalobu späť a žiadal konanie zastaviť, s čím žalovaní súhlasili.

2. Žalovaný 4/ prostredníctvom právneho zástupcu vzniesol voči uplatnenému nároku námietku
premlčania. Rovnako aj žalovaní 2/, 3/ prostredníctvom právnych zástupcov vzniesli námietku

premlčania a navrhli žalobu zamietnuť. Vzhľadom na túto námietku premlčania sa súd zaoberal ako
prvou touto námietkou. Uviedol, že žalobca v konaní nespochybňoval inštitút všeobecnej 3-ročnej
premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a jej aplikáciu, naopak v rámci dokazovania sa zameral
na výklad začatia plynutia všeobecnej 3-ročnej doby, majúc za to, že žaloba bola žalobcom podaná
v posledný deň uplynutia tejto premlčacej doby, vychádzal pri tom z dátumu vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru dňa 15. 12. 2013, majúc za to, že prvý deň plynutia všeobecnej premlčacej doby bol deň

nasledujúcipodnivyhláseniapredčasnejsplatnostiúveru,teda16.12.2013.Žalobabolasúdudoručená
dňa 16. 12. 2016, podľa žalobcu v posledný deň všeobecnej premlčacej doby. Žalovaní považovali nárok
za premlčaný z dôvodu, že premlčacia doba uplynula dňa 15. 12. 2016.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že základným výkladovým pravidlom pre počítanie lehoty je ust. § 122

OZ, keď podľa § 122 ods. 2 OZ koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na
deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota
začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Pre
počítanie hmotnoprávnych lehôt uvádzaných v Občianskom zákonníku, upravených v § 122, je potrebné
urobiť úkon tak, aby bol doručený adresátovi, alebo aby bol v posledný deň lehoty podaný na súde. V

tomto prípade podľa výkladu prvoinštančného súdu ide o lehotu určenú podľa rokov, kedy posledný deň
lehoty pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť,
od ktorej lehota začína plynúť. Týmto dňom je deň vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru 15. 12. 2013,
a preto súd konštatoval, že žaloba bola súdu doručená v prvý deň po uplynutí všeobecnej 3-ročnej
premlčacej doby, a preto z dôvodu vznesenia námietok premlčania sporovými stranami žalobu v celom

rozsahu zamietol. V časti, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby voči žalovanému 1/ a v časti sumy 11.000,-
Eur spolu s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do 13. 06.
2018 konanie zastavil. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešným
žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

4. V zákonom stanovenej lehote napadol rozsudok súdu prvej inštancie žalobca, a to v rozsahu
výroku III. a IV. rozsudku. Poukázal na dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP s tým, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. K tvrdenému porušeniu práva na spravodlivý proces vytýka rozhodnutiu, že nespĺňa kvalitatívne
nároky, ktoré naň kladie právna úprava a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu
SR a vyšších slovenských súdov, pričom kvalitatívne nároky na odôvodnenie rozhodnutia sú priamo

nadviazané na právo strán sporu na spravodlivý proces, ktoré je zaručené Európskym dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavou SR a aj Civilným sporovým poriadkom. Konkrétne
vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozhodnutia vôbec neprihliadol na podanie žalobcu
- repliku k vyjadreniu žalovaného 4/ zo dňa 25. 05. 2018, ako ani na ústne prednesy povereného
zamestnancažalobcunapojednávaniach.Správnouargumentácioužalobcusaokresnýsúdaninesnaží

vysporiadať, dokonca v odôvodnení zamlčuje jej existenciu. Žiadnym spôsobom sa nevyrovnal ani s
rozhodnutiami NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012 zo dňa 27. 03. 2013 a sp. zn. 7MCdo 9/2014 zo dňa 24. 03.
2015, na ktoré poukázal pri svojej argumentácii žalobca. Rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné,
majúc za to, že ide o priamy zásah do práva žalovaného (zrejme myslel žalobcu - poznámka odvolacieho
súdu) na spravodlivé konanie a súdnu ochranu. Má za to, že rozhodnutie je zároveň prekvapivé, pretože

možné premlčanie nároku žalobcu už ex offo súd posudzoval pred vydaním platobného rozkazu v súlade
s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou - ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.6. K nesprávnym skutkovým zisteniam s poukazom na odôvodnenie súdu, v zmysle ktorého „poverený
zástupca žalobcu nespochybňoval inštitút všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty podľa Občianskeho
zákonníka a jej aplikáciu ...“, tvrdí, že ide o priamy rozpor s faktickým stavom veci. Odkázal na svoju

„repliku“ (zo dňa 25. 05. 2018) a ústne prednesy na pojednávaniach. Následne aj v bode 18 odôvodnenia
súd uviedol skutkové zistenia v rozpore so skutočným stavom veci.

7. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci namieta nesprávne právne posúdenie v začiatku behu
premlčacej doby. Podľa žalobcu premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý

raz a týmto dňom je deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním žaloby na súde, teda
keď je actio nata. Podanie žaloby môže byť odôvodnene uskutočnené až po vykonaní jednostranného
právneho úkonu - vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. Tento právny úkon (označený ako oznámenie o
zosplatnení úveru) bol vykonaný dňa 16. 12. 2013. Nie je možné stotožniť sa s tým, že premlčacia doba
začína plynúť skôr, ako je jednostranný právny úkon vykonaný - vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.
Poukazuje na ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri právach vymáhateľných na

súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon
neustanovuje niečo iné. Obdobne v Občianskom zákonníku ust. § 101 a § 102, pokiaľ nie je v ďalších
ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz. Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u fyzickej alebo právnickej osoby, začína plynúť
premlčaciadobaododňa,keďsaprávotaktouplatnilo.Vzmysleuvedenéhojejednoznačnepreukázané,

ženárokžalobcuniejepremlčaný.Namargovecižalobcauviedol,žeprávnyúkonjeplatnýodmomentu,
ako bol urobený v súlade s požiadavkami platnej právnej úpravy. Je teda platný od jeho učinenia, pokiaľ
boli splnené všetky zákonom stanovené náležitosti tohto právneho úkonu vrátane jeho formy a ďalej, ak
sa taký právny úkon, ak je to potrebné, dostal do dispozičnej sféry toho, komu bol adresovaný. Žalobca
tiež namieta, že súd aplikoval nesprávnu právnu normu pri posudzovaní dĺžky premlčacej doby, na čo

bol pred vynesením rozsudku žalobcom upozornený. Na predmetný právny vzťah sa aplikuje právna
úprava premlčania v Obchodnom zákonníku, a teda 4-ročná premlčacia doba (rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6MCdo 4/2012 a 7MCdo 9/2014 k povahe záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
absolútneho obchodu a potrebe aplikácie Obchodného zákonníka).

8. V ďalšom poukazuje na to, že žalovaní účinne nerozporovali tvrdenie žalobcu, že vznesenie námietky
premlčania v tomto konaní, za skutkového stavu, ktorý konaniu predchádzal a sa na toto konanie
viaže, je zjavným zneužitím subjektívneho práva zo strany žalovaných. V rámci svojej argumentácie len
uviedli zjavne nesprávny právny názor, že námietka premlčania nemôže byť posúdená ako konanie v
rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn.

33Cdo 3717/2017 zo dňa 27. 12. 2017 vo veci dlhu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde námietka
premlčania uplatnená žalovanými bola posúdená ako odporujúca dobrým mravom. Poukázal aj na
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ako aj Ústavného súdu ČR k posúdeniu námietky premlčania
v rozpore s dobrými mravmi, tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/459/2011, kde
súd uviedol: „i uplatnenie námietky premlčania môže byť výnimočným výkonom práva v rozpore s

dobrýmimravmizasituácie,pokiaľbytátonámietkabolaibaprostriedkomumožňujúcimznačnepoškodiť
účastníka právneho vzťahu. Rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno
vyvodzovať z okolností a dôvodov spojených iba s uplatneným nárokom, ale i z okolností, za ktorých
bola táto námietka uplatnená.“. Žalobca teda preukazuje, že žalovanými vznesenú námietku premlčania
je potrebné vyhodnotiť ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ako zneužitie subjektívneho

práva, ako konanie šikanózne, ktorému nie je možné priznať právnu ochranu. Domáha sa zrušenia
napadnutého rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu.

9. Žalovaný 4/ prostredníctvom splnomocneného advokáta v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu
označil odvolanie v celom rozsahu za nedôvodné. Vyjadrenia, týkajúce sa porušenia jeho práva na

spravodlivý proces, považuje za neopodstatnené. Podľa žalovaného 4/ súd prvej inštancie dostatočným
spôsobom odôvodnil rozhodnutie, v ktorom sa venoval premlčaniu, ako aj plynutiu premlčacej doby.
Nesúhlasí, že by sa súd nevysporiadal s replikou žalobcu ani jeho ústnymi prednesmi. Žalobca svoje
tvrdenia a spochybnenie, resp. nevysporiadanie sa súdu s uvádzanými skutočnosťami neodôvodnil, aj
preto toto tvrdenie považuje za účelové a neopodstatnené.

10. K názoru žalobcu na posúdenie premlčania už pred vydaním platobného rozkazu uvádza, že
súd ho vydáva na základe skutočností tvrdených žalobcom, ak tieto vyplývajú z listinných dôkazov
ním predložených. K tomu uviedol, že zo strany súdu evidentne mohlo dôjsť k pochybeniu pri vydaníplatobnéhorozkazu,pritomnázorsúdunažalovaným4/uvádzanéaprednesenépremlčanieboluvedený
nielen na pojednávaní, ale aj priamo v rozhodnutí a jeho odôvodnení. Pokiaľ žalobca poukazoval na
možnosť skončenia veci na jedinom pojednávaní a vytýka súdu odročenie na žiadosť právneho zástupcu

žalovaného, išlo o dôvod na strane súdu za účelom doručovania písomností uvedených v zápisnici. Za
absurdnéoznačiltvrdenieomožnostiskončeniasporunajedinompojednávaníanaviac,nemožnotvrdiť,
že tým zvýhodňoval žalovaných a navyšoval trovy žalovaných voči žalobcovi. Ide o nesprávne, ničím
nepodložené a neodôvodnené tvrdenie žalobcu v snahe spochybniť nárok žalovaného na vzniknuté
trovy.

11.Pokiaľžalobcapoukazujenaúdajnenesprávneskutkovézistenia,totoabsolútnevylučuje,súdvbode
14 a 18 (odôvodnenia rozsudku - poznámka odvolacieho súdu) správne uviedol skutočnosti. Pravdivé
je tvrdenie súdu, že žalobca nespochybňoval premlčaciu dobu, resp. inštitút premlčania, jediné čo
spochybňoval, bolo plynutie premlčacej doby a bol opačného názoru ako žalovaný 4/. Rovnako poukázal
na to, že žalobca až v podanej replike začal tvrdiť, že v predmetnom spore je potrebné aplikovať 4-ročnú

premlčaciu lehotu upravenú v Obchodnom zákonníku. Nestotožňuje sa s názorom žalobcu týkajúcim sa
práve či už začatia plynutia premlčacej lehoty, posudzovania jej dĺžky a v podstate premlčania nároku
ako celku. Má za to, že súd nárok žalobcu posúdil a rozhodol správne. Posledným dňom lehoty na
podanie žaloby, aby bol nárok nepremlčaný, bol deň 15. 12. 2016 a nie 16. 12. 2016, ako tvrdí žalobca.
Žalovaný 4/ tvrdí, že žalobca poukazuje len na tie skutočnosti, ktoré uvádzal v konaní na súde prvej

inštancie, s týmito sa súd vysporiadal a podľa názoru žalovaného 4/ rozhodol správne, preto sa domáha
potvrdenia napadnutého rozsudku.

12. Žalovaná 2/ prostredníctvom právnej zástupkyne vo vyjadrení k podanému odvolaniu zopakovala
vyjadrenie žalovaného 4/.

13. Na toto vyjadrenie písomne reagoval žalovaný 4/ prostredníctvom splnomocneného advokáta,
vzhľadom na zistenie odvolacieho súdu, že obe prv uvedené vyjadrenia k odvolaniu (žalovaného 4/
a žalovaného 2/) sú totožné, vyjmúc označenie sporovej strany a zastupujúceho advokáta ako aj ich
adries, nepovažuje odvolací súd za dôvodné toto vyjadrenie k vyjadreniu oboznamovať, pretože nič

nové neobsahuje.

14. Žalovaný 3/ prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne zaslal písomné vyjadrenie k
vyjadreniu žalovaného 2/ a žalovaného 4/ (vyjadrenie k odvolaniu sám nezaslal). Vo vyjadrení k
vyjadreniam uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentačnou líniou, ktorá tvorí obsah

predmetných vyjadrení žalovaných. Žalobca totiž vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu takú relevantnú
skutočnosť, ktorá by bola dôvodom na to, aby sa od názorov žalovaných a rovnako od svojich vlastných
názorov prezentovaných v konaní na súde prvej inštancie s odstupom času akokoľvek odchýlil. V
konkrétnostiach považuje za neopodstatnené tvrdenie žalobcu, týkajúce sa údajného porušenia jeho
práva na spravodlivý proces, ako aj tvrdenej skutočnosti, že sa súd prvej inštancie nevyrovnal s

argumentmi žalobcu, týkajúcimi sa námietky premlčania a premlčacej doby. Tiež sa stotožňuje s
názormi žalovaných, týkajúcich sa toho, že žalobca sa účelovo a zjavne neopodstatnene odvoláva
na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s replikou žalobcu a jeho ústnymi prednesmi na
pojednávaniach. Žalobca toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Rovnakým spôsobom
sa vyjadril k možnosti/nemožnosti rozhodnúť vec na jedinom pojednávaní, ako aj so zjavne účelovým

a nepodloženým tvrdením žalobcu, že by odročením pojednávania súd prvej inštancie zvýhodnil
žalovaných a navýšil ich trovy voči žalobcovi. Vylúčil tvrdenia žalobcu o údajných nesprávnych
skutkových zisteniach v predmetnej veci. Pravdivé je tiež tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca
nespochybňoval premlčaciu dobu, resp. samotný inštitút premlčania, jediné čo spochybňoval, bolo
plynutie premlčacej doby, pričom bol opačného názoru, ako žalovaný 3/. Naďalej má za to, že nárok

žalobcu je premlčaný tak, ako správne ustálil súd prvej inštancie a ako o ňom rozhodol.

15. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 4/ v podstate zopakovala to, čo v písomnom
vyjadrení uviedol žalovaný 4/ k jej písomnému vyjadreniu a vzhľadom na totožnosť týchto podaní
odvolací súd nepovažuje za dôvodné tieto opakujúce sa a nadbytočné podania opätovne uvádzať.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len
„CSP“), prejednal odvolanie v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Odvolací súd
nepovažoval za potrebné doplniť, ani zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, prejednanieveci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, preto vec prejednal bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP. Rozsudok verejne vyhlásil (v zmysle § 378 ods.
1 CSP v spojení s § 119 ods. 1 CSP), v napadnutej časti ho ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

17. Z obsahu predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca s poukazom na uzatvorenú Zmluvu o
poskytnutí úveru č. 8225/25891/2005/NSU85 požadoval od žalovaných 1/ až 5/ spoločne a nerozdielne
zaplatenie sumy 44.253,48 Eur istiny, zmluvný úrok vo výške 1.426,27 Eur, zákonný úrok z omeškania

vo výške 63,95 Eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 44.253,18 Eur od 16.
12. 2013 do zaplatenia, dôvodiac tým, že žalovaní opakovane porušili zmluvné a obchodné podmienky,
preto žalobca vyhlásil dňa 15. 12. 2013 predčasnú splatnosť úveru. Po čiastočnom späťvzatí žaloby voči
žalovanému 1/ a v rozsahu sumy 11.000,- Eur a úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy
44.253,18 Eur od 16. 12. 2013 do 13. 06. 2018 bolo v tomto smere konanie zastavené, keď žalovaní
so späťvzatím v tomto rozsahu vyjadrili súhlas.

18. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie obmedzil dokazovanie na
dôvodnosť tejto námietky, a pretože dospel k záveru, že uplatnený nárok je premlčaný, žalobu zamietol
z dôvodov, ktoré vyjadril v odsekoch 11 až 19 napadnutého rozsudku. Žalobca v odvolaní predovšetkým
namietal porušenie práva na spravodlivý proces, najmä pre nevysporiadanie sa súdu prvej inštancie

so všetkými jeho argumentmi a pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zjavné, že súd prvej inštancie posudzoval premlčanie podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku a je pravdivé tvrdenie žalobcu,
že sa nedostatočne venoval argumentácii žalobcu v otázke posudzovania premlčacej lehoty vzhľadom
na tvrdenie žalobcu, že vec má byť posudzovaná podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a teda

premlčacia doba v tomto prípade bola 4-ročná. Aj napriek tomuto nedostatku však nemožno toto
porušenie práva konštatovať za také závažné, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
pretože tento nedostatok možno napraviť v odvolacom konaní (podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa
v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej
inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa

musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní; podľa § 389 ods. 1
písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím
súdom).

19. Žalobca v odvolaní namietal, že rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky, či
premlčanie práva v danom prípade sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného
zákonníka, keď podľa jeho názoru zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, ide o
absolútny obchod, a preto má byť použitý režim tejto právnej úpravy. Poukázal pritom aj na rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo 4/2012 a 7MCdo 9/2014.

20. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6MCdo 4/2012 uviedol, že zmluva o úvere upravená
ustanoveniami § 497 až § 507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že sa
tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom. V takomto

prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázok
premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve.

21. Podobne v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo 9/2014 najvyšší súd vyjadril názor,
podľa ktorého, ak hlavným záväzkovým vzťahom je zmluva o úvere, aj na premlčanie treba aplikovať

ustanovenia Obchodného zákonníka.

22. Na rozdiel od týchto rozhodnutí najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 4/2014 a obdobne 4MCdo
17/2014 uviedol, že „ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by súd prvej inštancie vziať zreteľ na § 5b Zákona č.

250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa,pričombybolakoorgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskej
zmluvy povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (premlčanie), ktorý bráni priznať plnenie požadované
žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inakmali použiť normy obchodného práva.“. Najvyšší súd SR aj v predchádzajúcich rozhodnutiach riešil
otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka,
v prípade nároku uplatneného dodávateľom voči spotrebiteľovi v rozhodnutí sp. zn. 5MCdo 20/2019

(publikované v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát R 36/2013) zaujal
najvyšší súd právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť
zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie
spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu (3-
ročnú)premlčaciudobu,suplatnenímObchodnéhozákonníkajealespojenádlhšia(4-ročná)premlčacia

doba.

23. Aj v ďalších rozsudkoch Najvyššieho súdu SR (3MCdo 14/2014, 8MCdo 13/2014, 4MCdo 17/2014,
3Cdo 87/2017) najvyšší súd poukázal na § 261 ods. 6 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného
zákonníka, § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 OZ a konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použitú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Rozsudok Najvyššieho súdu SR 3MCdo 14/2014
bol napadnutý aj ústavnou sťažnosťou, túto ústavný súd odmietol (uznesenie III.ÚS 194/2016 zo dňa
12. 04., 2016) ako zjavne neopodstatnenú.

24. Odvolací súd teda konštatuje, že aj keď je správny názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym
obchodom a dopadá naň tretia časť Obchodného zákonníka, je treba mať na zreteli, že úverová
zmluva je zároveň zmluvou spotrebiteľskou a súdna prax považuje obdobné právne vzťahy za typické
občianskoprávne spotrebiteľské vzťahy. Vzhľadom na to je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa

opodstatnená požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva bola z hľadiska premlčania, dĺžky premlčacej doby a jej plynutia aplikovaná úprava obsiahnutá
v Občianskom zákonníku. Správny bol teda záver súdu prvej inštancie, že na tento právny vzťah je
potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby (teda 3-
ročnú), ako aj podľa Občianskeho zákonníka posudzovať plynutie premlčacej doby.

25. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 OZ najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

26. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

27. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

28. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),

začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

29. Ako je zjavné z obsahu spisu (zmluva o poskytnutí úveru), zmluvné strany sa dohodli o plnení v
splátkach(čl.VI.splácanieúveru,bod2),zároveňsadohodliomožnostidodávateľapožadovaťokamžité
splatenie istiny úveru a príslušenstva v prípade porušenia povinností zo strany dlžníka stanovených

zmluvou a obchodnými podmienkami (čl. IX. spoločné a záverečné ustanovenia, bod 7 a čl. IV. práva
a povinnosti banky bod 4 obchodných podmienok), keď tieto skutočnosti - zosplatnenie úveru z dôvodu
porušenia povinností dlžníkov zmluvné strany ani nerozporovali. Z uvedeného je tak zrejmé, že v tomto
prípade došlo k premlčaniu pohľadávky žalobcu v zmysle ust. § 103 druhá veta OZ, v zmysle ktorého,
ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, premlčacia doba začne plynúť odo

dňa zročnosti nesplnenej splátky. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon viaže začiatok premlčacej
doby na dátum zročnosti tej nesplatenej splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným celý dlh. V danom
prípade to znamená, že tak bolo (muselo byť) ešte pred termínom zosplatnenia 15. 12. 2013, z čoho je
bez pochybností zjavné, že nárok je premlčaný.30. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku k tejto problematike, a to názor žalobcu, že námietka premlčania bola
v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že judikatúra v zásade nevylučuje, že vznesenie

námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. Vždy však musí ísť o veľmi výnimočné
prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej
doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má potom miesto iba v ojedinelých a výnimočných
prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej
doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva

a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom
dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb,
kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu
(tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku
premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva -

vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie
námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konanie, ktorá sa dovoláva rozporu
s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti
v súlade s uvedenou zásadou (vigilantibus iura), ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú
mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a

výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky
premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/203/2018).

31. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že v tomto prípade nebol dôvod

odchýliť sa od ustálenej judikatúry, ktorá v tomto smere rešpektuje základné princípy práva, ako princíp
právnej istoty, zásada rovnosti strán a rovnosti zbraní, zásada spravodlivosti, pri zachovaní zásady
zvýšenej ochrany slabšej strany sporu. V tomto prípade odvolací súd teda konštatuje, že okolnosti
prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto zásad, kedy by bolo
dôvodné dospieť k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalovanými by bolo možné považovať za

rozpor s dobrými mravmi.

32.Vzhľadomnavyššieuvedenépotomodvolacísúdkonštatuje,žepokiaľvtejtovecisúdprvejinštancie
zamietol žalobu z dôvodu, že vznesenú námietku premlčania považoval za dôvodnú a dospel k záveru
o premlčaní práva žalobcu, rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Preto odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku IV. potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP a úspešným žalobcom 2/, 3/, 4/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP. Žalovanej 5/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože z obsahu spisu je zjavné, že jej v tomto konaní žiadne účelne uplatnené trovy nevznikli.

34. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).