Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/195/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109217715
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4109217715.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: M. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. V. XXXX/XX, K., zastúpený advokátom JUDr. Miroslav Záhorák, so sídlom Horná 1, Šaľa,
proti žalovanému: U. O. C., O. C. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou
STOKLASA&STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Farská 25, Nitra, IČO: 36 856 282, o náhradu škody
157.490,34 eura, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Nitre zo dňa
30.04.2018, č. k. 10C/141/2009-716, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

V ostatných častiach rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 39,50%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 47.639
eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 39,50% Slovenskej republike priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov v rozsahu 100% a posledným výrokom určil, že znalkyňa má nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100%, a to proti žalobcovi v rozsahu 69,75% a proti žalovanému v rozsahu
30,25%. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie rozhodol
medzitýmnym rozsudkom zo dňa 04.0.2010 č. k. 10C/141/2009-220, v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Nitre z 19.04.2011 č. k. 6Co/3/2011-45 o tom, že základ žalobou uplatneného nároku je daný.
Následne súd prvej inštancie rozhodoval o výške škody prvým rozsudkom zo dňa 27.05.2015 č. k.
10C/141/2009-651 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 141.739 eur, vo zvyšnej časti
žalobu zamietol. Na základe podaného odvolania bol rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo

dňa 31.03.2017 č. k. 6Co/474/2015-674 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Vychádzal z toho, že žalobca ako nájomca uzatvoril so žalovaným ako prenajímateľom dňa 29.04.1999
písomnú nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol areál termálneho kúpaliska v O. C. s chatovou osadou
kemping športoviska a jazero. Účelom nájmu bolo prevádzkovanie kúpaliska ubytovacieho zariadenia
kempingu športovísk a jazera na dobu 50 rokov. Zmluvné strany sa písomne dňa 13.05.2010 dohodli
o ukončení nájomnej zmluvy. Medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená dňa 19.05.1995 aj písomná
zmluva o vzájomnej pomoci, na základe ktorej žalobca dodával žalovanému vodu zo studne z vrtu

HS-1, ktorá bola v jeho vlastníctve do bytoviek nachádzajúci sa pri penzióne N., a žalovaný umožňoval
žalobcovi čerpať termálnu vodu z vodného zdroja K pre potreby termálneho kúpaliska. Žalobca na
prevádzkovanie termálneho kúpaliska preto využil vrt na termálnu vodu K ktorú riedil studenou vodou
z vrtu I Vrt I sa nachádza mimo areálu termálneho kúpaliska a je vo vlastníctve žalovaného. Žalovanýdňa 30.05.2007 - starosta na tomto vrte odpojil čerpadlo, bez ktorého nebolo možné vodu čerpať. Z
uvedených dôvodov sa preto domáhal náhrady ušlého zisku za roky 2007 - 2009. Pri určení výšky
ušlého zisku vychádzal zo znaleckého posudku, ktorý si dal vyhotoviť a ktorý vyhotovila V.. I. M. R..,

ktorá určila výšku škody za rok 2007 v sume 52.663,36 eura. Súd vo veci ustanovil znalkyňu T.. B. A.,
ktorá vypracovala znalecký posudok, v ktorom určila výšku ušlého zisku za rok 2007 vo výške 59.950
eur. Súdom ustanovená znalkyňa doplnila svoj znalecký posudok dodatkom, na základe ktorých potom
určila výšku ušlého zisku za rok 2007 v sume 47.639 eur, za rok 2008 vo výške 48.060 eur a za rok
2009 vo výške 46.040 eur. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 420, § 442 ods. 1, §

100 ods. 1 a § 106 ods. 1, 2 OZ. Keďže žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania,
primárne sa súd prvej inštancie zaoberal vznesenou námietkou premlčania a konštatoval, že žaloba
na súd bola podaná dňa 24.07.2009 a o zaplatenie škody za rok 2008 a 2009 bola podaná na súd
30.08.2010. Pri práve na náhradu škody vychádza z ust. § 106 ods. 1, 2 OZ, ktorý stanovuje dvojitú
kombinovanú premlčaciu dobu a to subjektívnu a objektívnu, ktorej začiatok je stanovený samostatne.
Objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti a subjektívna plynie odo dňa, kedy sa

poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je taký, že
sú od seba nezávislé, čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z
nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Z vykonaného dokazovania a to výsluchu
žalobcu bolo v konaní preukázané, že žalobca sa dozvedel o tom, že mu škoda vznikla kto je za ňu
zodpovedný hneď po protiprávnom úkone, ku ktorému došlo 30.05.2007 a vtedy aj bol zistiteľný jej

rozsah, ku ktorému mohol žalobca dospieť porovnaním zisku v predchádzajúcich dňoch a rokoch a preto
si mohol žalobu uplatniť hneď v deň po jej vzniknutí. Z uvedeného dôvodu mu subjektívna premlčacia
doba začala plynúť 01.06.2007 a uplynula 01.06.2009 a tak za každý nasledujúci deň. Keď žaloba
bola podaná na súd 24.07.2009, jej nárok na náhradu škody vzniknutej od 01.06.2007 do 23.07.2007
premlčaný a to bez ohľadu na to, či objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku škody uplynula,

alebo nie. Rovnako začala žalobcovi plynúť aj subjektívna premlčacia doba na náhradu škody za rok
2008 a 2009, ktorú žalobca uplatnil na súde 30.08.2010 a preto je nárok žalobcu na náhradu škody,
ktorá žalobcovi vznikla do 01.01.2008 do 29.08.,2008 premlčaný. Z uvedených dôvodov preto žalobcovi
premlčané právo nepriznal. Následne sa zaoberal aplikáciou ust. § 415 - § 417 ods. 1, 2 a § 450 OZ.
Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca počas celého obdobia, kedy mu vznikala

škoda, neurobil žiadne relevantné opatrenia na odvrátenie jej vzniku, pretože nepodal žalobu, ktorou
by dosiahol, aby bola žalovanému uložená povinnosť umožniť mu čerpanie vody z uzatvoreného vrtu,
ani návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podal iba podnet na trestné stíhanie starostu a podal
žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o vzájomnej pomoci. Ani jedno z týchto opatrení
v prípade úspechu nebolo spôsobilé reálne odvrátiť hroziacu škodu. Žalobca v konaní argumentoval

viacerými súdnymi konaniami očakávaniami žaloby zo strany žalovaného, resp. jeho dobrovoľným
splnením si povinnosti. Tieto argumenty neuznal za dôvodné, pretože mal to byť práve žalobca, ktorý
mohol dosiahnuť ukončenie protiprávneho stavu a zamedziť tak vzniku škody hneď po tom, ako začala
vznikať. Keďže však obecné zastupiteľstvo podľa § 558 OZ zákonníka písomne uznalo v uznesení z
19.04.2018 nárok žalobu na zaplatenie plnej škody za rok 2007 vo výške 47.639 eur napriek tomu, že

vedel o čiastočnom premlčaní tohto nároku, súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi ušlý
zisk za rok 2007 vo výške 47.636 eur. Súd s poukazom na ust. § 450 OZ uplatnil mimoriadne sudcovské
moderačné právo a nárok žalobcu na náhradu škody za rok 2008 v nepremlčanej časti a škody za rok
2009 znížil tak, že žalobcovi toto právo nepriznal a žalobu preto vo zvyšnej časti zamietol. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a v konaní úspešnejšiemu žalovanému priznal náhradu

trov konania v rozsahu 39,50%. Ďalej odkázal na ust. § 259 CSP a § 258 ods. 1 CSP a konštatoval,
že v spore bolo vykonané znalecké dokazovanie, v rámci ktorého znalkyňa predložila súdu znalecký
posudok ako aj dodatky č. 1 a 2. Žalobca na trovy dokazovania nezložil žiadne preddavky a žalovaný
zložil celkovo 850 eur. Súd priznal doposiaľ znalkyni znalečné vo výške 1.096,85 eura, ktoré bolo v
časti 650 eur zaplatené zo zložených preddavkov a v časti 446,95 eura z rozpočtových prostriedkov

súdu. O nároku štátu na náhradu trov, ktoré vznikli vo výške 446,95 eura a nároku znalkyne na náhradu
znalečného za podanie dodatku č. 2 k znaleckému posudku doposiaľ nebolo rozhodnuté. Preto priznal
štátu a znalkyni za podanie dodatku č. 2 k znaleckému posudku náhradu trov rozsahu 100%. Znalkyni
priznal nárok na náhradu znalečného za dodatok č. 2 k znaleckému posudku proti žalobcovi v rozsahu
69,75% proti žalovanému v rozsahu 30,25%. Pretože žalovaný na náklady znaleckého dokazovania

doposiaľ prispel sumou 650 eur, t. j. 59,26%, pričom z hľadiska svojho neúspechu v spore povinnosť
nahradiť tieto trovy má iba v rozsahu 30,25% rozhodol súd, že štát má podľa § 255 ods. 2 CSP nárok
na náhradu svojich trov iba proti žalobcovi. O výške trov štátu znalkyne aj žalovaného rozhodne vyšší
súdny úradník podľa § 266 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.2.Rozsudoksúduprvejinštancienapadlivzákonnejlehoteodvolanímžalobcaakoajžalovaný.Žalovaný
vo svojom odvolaní uviedol, že napáda výrok I., III. a V. uvedeného rozsudku a to v zmysle ust. § 365 ods.

1písm.f/ah/CSP.Vdôvodochsvojhoodvolaniauviedol,žežalovanýužvodvolaníprotivporadíprvému
rozhodnutiu okresného súdu namietal správnosť znaleckého posudku znalkyne Ing. B. A.. I napriek
dodatku k znaleckému posudku stále zastáva názor, že výška škody nemohla byť určovaná z údajov
jedného roka tým skôr, že ju vyčíslovala aj pre ďalšie roky po roku 2007. Súd pri stanovení povinnosti
žalovaného nahradiť žalobcovi škodu za rok 2007 vychádzal z údajného uznania dlhu žalovaným v

uznesení Obecného zastupiteľstva zo dňa 19.04.2018 (obecné zastupiteľstvo zasadalo 18.04.2018)
nedošlo k uznaniu dlhu uznesením Obecného zastupiteľstva, ale len k návrhu časovo limitovanej
mimosúdnej dohody, ku ktorej napokon zavinením žalobcu nedošlo. Pokiaľ tak vychádzal z uznania dlhu
žalovaný, dospel v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP k nesprávnemu skutkovému zisteniu a v dôsledku
toho aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný naďalej zotrváva na svojom stanovisku, že
spoluzavinenie žalobcu na vzniku škody je podstatne vyššie ako cca 2/3 škody. Žalobcovi nič nebránilo v

splnenísvojejprevenčnejpovinnostivzmysleust.§417ods.2OZdomáhaťsanasúdeuloženiavykonať
vhodné a primerané opatrenie na odvrátenie hroziacej škody. Domnieva sa, že spoluzodpovednosť
žalovaného za vznik škody v zmysle ust. § 441 OZ bola minimálne v rozsahu 90%. Aby sa vychádzalo
so žalovaným tvrdenej spoluzodpovednosti, nárok žalobcu v rozsahu 10% z vyčíslenej škody za rok
2007 by bol vo výške 4.764 eur a pri premlčaní tohto nároku v zmysle zdôvodnenia súdu (t. j. za

obdobie od 01.06.2007 do 23.07.2007) by priznateľný nárok žalobcu predstavoval 4.072 eur. Vzhľadom
k uvedenému navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi sumu 4.072 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

3. Žalobca vo svojom odvolaní sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovaný bude

povinný zaplatiť ušlý zisku vo výške 141.739 eur a zároveň nahradiť aj trovy konania. V dôvodoch svojho
odvolania uviedol, že súd svojim rozsudkom rozhodol nesprávne tak po stránke skutkovej ako i právnej.
Nesprávne posúdil vznik škody a to tým, že plynutie premlčacej doby ustálil dňom 30.05.2007. Škoda
vznikla z titulu ušlého zisku najskôr 01.01.2008 a to po vykonaní účtovnej závierky za kalendárny rok
2007. Preto nemohlo dôjsť k premlčaniu. V konaní bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že

škoda bola spôsobená úmyselne a preto by sa mala premlčiavať v zmysle ust. § 106 ods. 2 OZ za 10
rokov. Ďalej súd konštatuje, že žalobca nezakročil spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia na
odvrátenie škody. Práve opak je pravdou, pretože sa snažil pokojnou cestou riešiť spornú situáciu a nie
hneď nezmyselne podávať žalobu. Následne bol vec nútený riešiť trestným oznámením, ktorým chcel
dosiahnuťodstránenieúmyselnéhozásahustarostuzaúčelomznemožneniaužívanialetnéhokúpaliska.

Preto nemožno vyvodiť záver, že by sa žalobca nesnažil konať tak, aby mu bolo riadne užívanie letného
kúpaliska.

4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že zotrval na svojich odvolacích dôvodoch
a navrhol rozsudok zmeniť tak, ako uviedol v odvolaní. Poukázal na zmätočné tvrdenie žalobcu, keď

škoda z ušlého zisku mu mala vzniknúť najskôr 01.01.2008, avšak náhradu ušlého zisku požaduje od
01.06.2007. Vyčíslenie ušlého zisku nie je viazané na účtovnú uzávierku, ani na uzatvorenie účtovníctva
za príslušný rok a vyčíslenie ušlého zisku bolo od začiatku vzniku škody. Ďalej žalobca poukazuje na to,
že žalovaný spôsobil škodu úmyselne. V tomto poukázal na to, že trestné oznámenie ohľadne konania
starostu bolo odmietnuté. Žiaden orgán neposúdil konanie starostu ako úmyselné konanie s cieľom

spôsobiť žalovanému škodu. Skutočnosť, že nešlo o úmyselné konanie, teda nebola žiadnym spôsobom
v konaní preukázaná. Žalobca sa ďalej bráni, že vykonal všetky potrebné opatrenia k zamedzeniu
vzniku škody. Toto jeho tvrdenie je nepravdivé a v rozpore s výsledkami dokazovania. Žalobca ničím
nezdôvodnil, prečo nepoužil na odvrátenie škody právne určené prostriedky, ktoré mal k dispozícii.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) prejednal odvolania
žalobcu i žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a odvolanie žalobcu, ktorým bolo sčasti jeho
žalobe vyhovené v zmysle ust. § 386 ods. 1 písm. d/ CSP odmietnuť.

6. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.7. V civilnom sporovom konaní platí zásada, že ten, komu bola rozhodnutím spôsobená ujma, má
právo na riadne opravné konanie, ktoré je iniciované podaním riadneho opravného prostriedku, ktorým
je odvolanie. Toto právo však nie je bezvýnimočné, preto zákon podmieňuje vykonanie odvolacieho

konania naplnením tzv. procesných podmienok prípustnosti odvolania. Preto je prvotnou úlohou
odvolacieho súdu, prv než pristúpi k posudzovaniu dôvodnosti podaného odvolania z jeho vecnej stránky
posúdiť, či odvolateľ splnil všetky zákonom vyžadované podmienky, ktoré odvolaciemu súdu umožnia
odvolania meritórne prejednať. Ak to tak nie je, rozhodne o odmietnutí odvolania bez toho, aby skúmal
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

8. Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ust. § 359 až §
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. Je preto povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím
bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia
ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska

procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním.

9. V predmetnej veci podal odvolanie žalobca proti celému rozsudku súdu prvej inštancie, keď sa
domáhal jeho zmeny a žiadal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť mu ušlý zisk vo výške
141.739 eur. Napadnutým rozsudkom však súd prvej inštancie v časti žalobe žalobcovi vyhovel a

zaviazal žalovaného zaplatiť 47.639 eur. Keďže v tejto časti bolo žalobcovi vyhovené, rozhodnutím súdu
v tejto časti mu nebola spôsobená žiadna ujma a preto nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania
v tejto časti a preto v tejto časti odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol ako podané neoprávnenou
osobou.

10. Krajský súd v Nitre v súlade s ust. § 382 CSP vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k inému
právnemu názoru odvolacieho súdu v súvislosti s aplikáciou ust. § 106 ods. 2 OZ, podľa ktorého odvolací
súd bude posudzovať plynutie objektívnej premlčacej doby. Odvolací súd vo svojej výzve uviedol, že
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je viazaný na „udalosť, ktorej škoda vznikla“, t. j. v danom
prípade dňa 30.05.2007. Nasledujúcim dňom začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba, ktorá

uplynula dňom 01.06.2010 a preto všetky nároky žalobcu uplatnené po tomto termíne sú premlčané. Na
základe výzvy súdu sa vyjadril žalovaný, ktorý oznámil, že už aj s ohľadom na nimi vznesenú námietku
premlčania považujú použitie ust. § 106 ods. 2 OZ s plynutím objektívnej premlčacej doby od 31.05.2007
a jej plynutím dňom 01.06.2010 za súladné so zákonom. Žalobca na základe výzvy súdu oznámil, že
bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že škoda bola spôsobená úmyselne a preto považuje

svoje nárok za nepremlčaný.

11. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe, v tomto zákone ustanovenej (§
101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

12. Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

13. Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu premlčí za 3 roky a ak ide o škodu

spôsobenú úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak
ide o škodu na zdraví.

14. Ust. § 106 upravuje premlčaciu dobu vo vzťahu ku všetkým právam na náhradu škody. Táto
premlčacia doba sa uplatní vo vzťahu k ust. § 420 a nasl. OZ. Pri práve na náhradu škody je

stanovená dvojitá kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Ich začiatok je stanovený
samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo
dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný
vzťah je taký, že sú od seba nezávislé, čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca a ak skončí
priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Pre vzťah objektívnej

a subjektívnej premlčacej doby platí zásada, že lehota zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže
skončiť neskôr, ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskôr uplynutím
objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na
náhradu škody sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná vedomosť poškodeného oprotiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že vznikla majetková
ujma určitého rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený
mohol svoj nárok uplatniť na súde a ďalej vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá.

15. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa dozvedel o tom, že mu škoda
vzniká a kto je za ňu zodpovedný hneď po protiprávnom úkone, ku ktorému prišlo 30.05.2007 a vtedy
bol aj zistiteľný jej rozsah, ku ktorému mohol žalobca dospieť porovnaním zisku v predchádzajúcich
dňoch a rokoch. Preto premlčacia doba začala plynúť 01.06.20007 a uplynula 01.06.2009 a keďže

žaloba bola podaná na súd 24.07.2009, jej nárok na náhradu škody vzniknutej od 01.06.2007 do
23.07.2007 premlčaný a to bez ohľadu na to, či objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku
škody uplynula, alebo nie. Rovnako tak začala plynúť aj subjektívna premlčacia doba na náhradu škody
za rok 2008 a 2009, ktorú žalobca uplatnil žalobou na súde 30.08.2010 a preto je nárok žalobcu
na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla od 01.01.2008 do 29.08.2008 premlčaný. Keďže žalovaný
vzniesol námietku premlčania podľa § 100 ods. 1 veta druhá OZ, toto premlčané právo žalobcovi

nepriznal. S takto vysloveným právnym názorom o počiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby sa
odvolací súd nestotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že v danom prípade
si žalobca uplatňuje náhradu škody a to ušlého zisku. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u
poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, napriek tomu,
že by sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný bez vecí. Ušlý zisk znamená stratu očakávaného

prínosu. Nepostačuje pritom len pravdepodobnosť zvýšenia majetkového stavu do budúcna, pretože
musí byť jasne preukázané, že pri pravidelnom behu veci - ak by nebolo protiprávneho jednania škodcu -
moholpoškodenýdôvodneočakávaťrozmnoženiesvojhomajetku,kuktorémunedošloprávevdôsledku
jednania škodcu. Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne
dôjsť zabránilo jednanie škodcu, teda konkrétne, o aký reálne dosažiteľný (nielen hypotetický) prospech

poškodený prišiel. Vychádza sa z čiastky, ktorou by v predmetnom období za obvyklých okolností
poškodený získal s prihliadnutím k nákladom na dosiahnutie tohto zisku vynaložených, poprípade na
dosiahnutie tohto zisku potrebných. Z uvedeného nemožno preto konštatovať, že by žalobca skutočne
už nasledujúcim dňom po škodnej udalosti (30.05.2007) mal vedomosť o výške a rozsahu škody -
ušlého zisku. Túto vedomosť mohol získať až potom, čo mu bol vypracovaný znalecký posudok, ktorý

vyhodnotil tento ušlý zisk za rok 2007 a teda najskôr 01.01.2008. Keďže žaloba bola podaná na súd
23.07.2007, je možné jednoznačne konštatovať, že nárok žalobcu za rok 2007 ako náhrada ušlého
zisku nie je premlčaný a takto je možné počiatok subjektívnej premlčacej doby stanoviť i za náhrady
škody za roky 2008 a 2009. Avšak žalobca si uplatnil náhradu škody za r. 2008 a 2009 žalobou na súde
30.08.2010. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na plynutie objektívnej premlčacej doby, pretože

objektívna premlčacia doba začala plynúť dňom po škodnej udalosti tak, ako uviedol aj odvolací súd vo
svojej výzve k stranám sporu a táto objektívna premlčacia doba uplynula dňom 01.06.2010. Uplynutím
objektívnej premlčacej doby sa právo premlčí a subjektívna doba v tomto prípade už nemá žiaden právny
význam. Z uvedených dôvodov je nutné konštatovať, že náhradu škody, ktorý si uplatnil žalovaný za roky
2008 a 2009, v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej doby je nárok premlčaný a preto v zamietajúcej

časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, avšak z iných právnych
dôvodov. Nestotožnil sa odvolací súd s názorom žalobcu, že v danom prípade ide o 10 ročnú premlčaciu
dobu, pretože škoda bola spôsobená úmyselne. Žalobca odkazuje na trestný spis, z ktorého by malo
vyplývať, že škodu spôsobil starosta úmyselne. Avšak z trestného spisu je zrejmé, že trestné stíhanie vo
veci prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa bolo voči O. K. (bývalému starostovi) zastavené,

lebo skutok nie je trestným činom a nebol ani dôvod na postúpenie veci (Uznesenie OR PZ v Nitre
zo dňa 30.06.2008 ČVS: ORP-920/02-OVK-NR-2007). Žiaden iný orgán neposúdil konanie starostu
ako úmyselné konanie s cieľom spôsobiť žalobcovi škodu. Starosta z funkcie svojho postavenia chránil
majetok obce, keď v súlade aj s obecným zastupiteľstvom sa domnieval, že zmluva o nájme medzi
obcou a žalobcom je neplatná. Aj keď starosta - verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom

odporujúcim zákonu, avšak úmysel spôsobiť žalobcovi škodu nebol preukázaný.

16. Odvolací súd musí podotknúť a vytknúť súdu prvej inštancie, že na jednej strane v bode 18.
konštatoval, že sčasti je nárok žalobcu za rok 2007, ako aj za rok 2008 premlčaný, avšak v bode 23.
rozhodnutia konštatoval, že obecné zastupiteľstvo žalovaného písomne uznalo uznesením z 19.04.2018

(správne malo byť 18.04.2018) nárok žalobcu na zaplatenie plnej škody za rok 2007 vo výške 47.639 eur
a keďže vedelo aj o čiastočnom premlčaní tohto nároku, súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi ušlý zisk za rok 2007 vo výške 47.639 eur. Takéto odôvodnenie rozhodnutia je absolútne
zmätočné, pretože ak je raz právo premlčané, nemožno toto premlčané právo žalobcovi priznať, naviackeď z výpisu z unesenia zo zasadnutia Obecného zastupiteľstva U. O. C. zo dňa 18.04.2018 (č. l. 709
spisu) vyplýva, že nesúhlasí s návrhom žalobcu o mimosúdne vyrovnanie vo výške 47.639 eur a nie je
preto pravdou, že by obecné zastupiteľstvo uznalo čiastočne nárok žalobcu.

17. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a to z dôvodu premlčania nároku žalobcu.

18. Čo sa týka vyhovujúcej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 47.639 eur, v

tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil, keďže bol vo výroku vecne
správny. Odvolací súd už ako vyššie uviedol, nárok žalobcu na náhradu škody za rok 2007 nepovažoval
za premlčaný a to ani sčasti.

19. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

20. Podľa § 420 ods. 3 OZ, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

21. Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

22.Keďžeodvolacísúdpovažovalnárokžalobcuzarok2007zanepremlčaný,zaoberalsapredpokladmi

zodpovednosti za škodu. Medzi predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej
povinnosti patrí a/ porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), b/ vznik škody ako
majetkovej ujmy, c/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou
škodou a d/ zavinenie toho, kto škodu svojim protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za
predpokladané zavinenie). Odvolací súd dospel k záveru, že všetky predpoklady zodpovednosti za

škodu boli naplnené, pretože k porušeniu právnej povinnosti došlo zo strany starostu, ktorý odpojil vrt
I. čím došlo k znemožneniu prevádzkovania termálneho kúpaliska, keďže nebolo možné riediť teplú
vodu, následkom čoho vznikla žalobcovi škoda ušlý zisk, keď za rok 2007 toto termálne kúpalisko
nemoholprevádzkovaťanepochybnemedziporušenímprávnejpovinnostiavznikomškodyjeexistencia
príčinnej súvislosti, pretože práve v dôsledku porušenia právnej povinnosti vznikla žalobcovi škoda.

Keďže žalobca v tomto smere uniesol dôkazné bremeno a jeho nárok za rok 2007 premlčaný nebol, tak
odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

23. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie i v časti náhrady trov konania ako aj náhrady
trov štátu, ako aj v časti znalečného, keď súd prvej inštancie správne vychádzal pri týchto nárokoch

podľa pomeru úspechu vo veci.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 2 CSP a žalovanému, ktorý bol v konaní vo väčšej miere úspešný, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 39,50%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).