Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/212/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617205897
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617205897.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: H. P., S.. XX.XX.XXXX, Q. Š. XXX,
Q. Š., o zaplatenie sumy 723,76 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 15. decembra 2017 č.k. 31Csp 33/2017-135 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p
o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 362,18 EUR v mesačných splátkach vo výške 50,- EUR vždy k 20. dňu v mesiaci s tým, že prvá
splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody
splátok s tým, že nezaplatením čo i len jednej z nich sa stane splatný aj dlh, a to na účet žalobcu: V.
vedený v Prima banka Slovensko, a.s.. Vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán právo na náhradu
trov konania nepriznal.

2. Konštatoval, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanou uzatvoril dňa 20.01.2012 v súlade s
§ 269 ods. 2, § 708 a nasl. Obchodného zákonníka a Všeobecnými obchodnými podmienkami banky
zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej pre žalovanú zriadil a viedol účet žalovanej č. V.. Uviedol,
že podľa príslušných ustanovení zmluvy sa táto spravuje aj znením obchodných podmienok banky
pre jednotlivé produkty a VOP a žalovaná sa s ich znením pred podpisom zmluvy riadne oboznámila,
čo potvrdila svojím podpisom. Poukázal na bod 3.8 Všeobecných obchodných podmienok, podľa
ktorého klient je povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie

požadovaných transakcií, splátok úveru, poplatkov v zmysle Sadzobníka a akýchkoľvek finančných
záväzkov voči banke. Konštatoval, že vzhľadom na porušenie zmluvnej povinnosti žalovanou tým,
že sa žalovaná dostala na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh
nevyrovnala, uzatvoril jej účet, o čom ju informoval posledným výpisom z účtu. Uviedol, že účet možno
uzatvoriť, len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto pred uzatvorením účtu vykonal dňa 19.05.2017
internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný
pohľadávkový účet. Poukázal na bod 3.12 Všeobecných obchodných podmienok, kde zvýraznil, že ak

nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu
nepovolenéhoprečerpaniajemajiteľúčtupovinnýplatiťzprekročenejčiastkyúrokvypočítanýnazáklade
úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu.“ Uplatnil si sumu 723,76 EUR úročenú úrokom
28% ročne a to v súlade s jeho všeobecnými podmienkami.3. Po právnej stránke posúdil vec podľa § 708 ods. 1,2, § 709 ods.1 obchodného zákona, § 52 ods.
1,2,3,4, § 53 ods.1,2,3,5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3 písm. h, § 9 ods. 2, § 10 ods.1, § 11

ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu 6.11.2012 a § 232 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Konštatoval, že medzi stranami bolo nesporné, že žalobca so žalovanou ako fyzickou osobou
nepodnikateľom uzatvoril dňa 20.01.2012 zmluvu o rastovom osobnom účte. Predmetnou zmluvou

zriadil žalovanej účet č. XXXXXXXXXX. Následne žalovaná dňa 06.11.2012 uzatvorila so žalobcom k
predmetnému účtu zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, ktorým jej bolo povolené prečerpanie do
výšky 170,- EUR. Obidve predmetné zmluvy uzatváral žalobca ako dodávateľ služby so žalovanou ako
fyzickou osobou v pozícii spotrebiteľky a súd prvej inštancie ich posúdil ako spotrebiteľské zmluvy. Mal
za to, že zmluva o povolenom prečerpaní na účte spadá pod režim osobitného zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to s poukazom na to, že medzi stranami sporu bol dohodnutý úver

formou povoleného prečerpania, ktorý nie je potrebné splatiť do jedného mesiaca od poskytnutia, pričom
ide o úver, ktorý sa musí splatiť na požiadanie. Poukázal na písm. t. bod 8 veta druhá Všeobecných
obchodných podmienok Prima banky účinných k 01.01.2012, podľa ktorého klient sa zaväzuje splácať
sumu čerpaných peňažných prostriedkov spolu s úrokmi priebežne, a to kreditnými operáciami ako aj
kedykoľvek v plnej výške na požiadanie banky. Uviedol, že žalovaná pohľadávku žalobcu čiastočne

procesne uznala a to do výšky 252,98 EUR, pričom výslovne uviedla, že ide o nárok uplatnený na
základe výpisov z účtov za obdobie do 01.01.2015, kedy jej bol limit povoleného prečerpania znížený
na 0,- EUR. Vzhľadom na uznanie tejto časti nároku žalovanou, priznal žalobcovi právo na zaplatenie
sumy 252,98 EUR v súlade s § 282 CSP a mal za to, že ide o nárok uplatnený na základe výpisov z
účtov za obdobia od 01.11.2012-30.11.2012 do obdobia 01.01.2015 - 30.01.2015, kedy mala žalovaná

povolené prečerpanie do výšky 170,- EUR.

5. Ďalej konštatoval, že predmetom sporu po čiastočnom uznaní zostala suma vo výške 470,78 EUR
označená žalobcom v žalobe ako nepovolené prečerpanie a uplatnený úrok vo výške 28% ročne zo
sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia. Uviedol, že uplatnená suma nepovoleného prečerpania

od obdobia 31.01.2015 je tvorená výlučne úrokmi v nešpecifikovanej percentuálnej výške, poplatkami
za vedenie účtu a od 29.02.2016 aj príplatkom za vedenie účtu v exekúcii/ výkonu rozhodnutia vo
výške 5,- EUR mesačne. Z predložených výpisov z účtov považoval za preukázané, že žalovaná
počas celého obdobia od 31.01.2015 do 19.05.2017 s účtom nenakladala a žalobca jej neposkytol
žiadne finančné prostriedky formou povoleného prečerpania alebo úveru. Konštatoval, že za obdobie

od 31.01.2015 do 19.05.2017 žalobca pripisoval na ťarchu účtu žalovanej stále sa zvyšujúci úrok (za
obdobie od 31.01.2015 do 27.02.2015 bol účtovaný úrok 5,50 EUR a za posledné posudzované obdobie
do 19.05.2017 vo výške 9,91 EUR) a poplatok za vedenie účtu a až následne dňa 05.06.2017 podal
žalobca žalobu na súd o zaplatenie nepovoleného prečerpania, ktoré bolo ku dňu 30.01.2015 vo výške
252,98 EUR a do dňa 19.05.2017 narástlo len na úrokoch a poplatkoch na sumu 723,76 EUR teda za

dva roky o sumu skoro 3-krát väčšiu so ziskom žalobcu vo výške cca 280% oproti stavu k 30.01.2015.
Mal za to, že takéto správanie zo strany bankovej inštitúcie predstavujúcej vrchol finančnej sféry je
možné považovať za zarážajúce a v rozpore s morálkou a dobrými mravmi voči spotrebiteľke. Uviedol,
že žalobcovi nič nebránilo, aby po dvoch - troch mesiacoch po tom, ako žalovaná nesplácala povolené
prečerpanie, vyzval žalovanú na zaplatenie zosplatnenej pohľadávky, následne od zmluvy odstúpil, účet

žalovanej uzatvoril a svojho nároku sa domáhal na súde spolu so zákonnými úrokmi z omeškania.
Žalobca však po dobu vyše dvoch rokov v záujme čo najväčšieho zisku od spotrebiteľky, ktorá je ťažko
zdravotne postihnutá slobodná matka poberajúca minimálnu mzdu, účtoval na účte, ktorý žalovaná
nevyužívala, úroky z nepovoleného prečerpania a poplatky a svoj zisk znásobil. Poukázal na to, že
žalobca žalovanej po túto dobu neposkytoval žiadny úver, žiadne peňažné prostriedky a iba úročil ďalšie

poplatky a úroky.

6. Konštatoval, že žalobca úroky uplatňované v jednotlivých výpisoch z účtu od 31.01.2015 do
19.05.2017 absolútne nešpecifikoval. Neuviedol, či ide o zmluvný úrok, v akej percentuálnej výške
a z akej sumy, alebo či ide o úrok z omeškania a v žalobe iba stručne poukazoval na ustanovenie

3.12. Všeobecných obchodných podmienok žalobcu a že ide o nepovolené prečerpanie. Mal za
to, že bolo povinnosťou žalobcu jednoznačne svoj nárok špecifikovať a to za jednotlivé obdobia
podľa predložených výpisov, čo však neurobil ani na výzvu súdu, určitým a jednoznačným spôsobom
úroky uvádzané vo výpisoch z účtov od 20.01.2015 do 19.05.2017 nešpecifikoval. Uviedol, že bolopovinnosťou žalobcu presne v žalobe alebo osobne na súdnom pojednávaní uviesť, ako dospel
k jednotlivým uplatneným položkám uvedeným v relevantných výpisoch z účtu, čo však neurobil
a v konaní zostal nečinný, čim podľa názoru súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno

vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie jednotlivých úrokov za posudzované obdobia od
31.01.2015-27.02.2015 a 29.04.2017-09.05.2017. Taktiež podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca
nepreukázal ani platné individuálne dojednanie úroku uplatneného za nepovolené prečerpanie vo výške
28%, nakoľko nepreukázal jeho dojednanie priamo v spotrebiteľskej zmluve. Konštatoval, že v konaní
predložil len úrokové sadzby produktov účinné až od 01.04.2017, z ktorých vyplýva, že sadzba úroku pri

nepovolenom prečerpaní účtu predstavuje 28%, pričom listina nazvaná úrokové sadzby produktov nie je
podpísaná obidvoma zmluvnými stranami a je nepochybné, že nebola so žalovanou ako spotrebiteľkou
individuálne dojednaná. Mal za to, že taký dôležitý údaj, akým je úroková sadzba pri nepovolenom
prečerpaní nemôže byť považovaný za náležite, platne dojednaný za stavu, kedy nie je uvedený priamo
v zmluve, ale len v Sadzobníku poplatkov, resp. v listine nazvanej úrokové sadzby produktov.

7. Nestotožnil sa s tým, že žalobca účtovaním úrokov, poplatkov vytváral nepovolený debetný zostatok
po dobu vyše dvoch rokov od zníženia povoleného prečerpania na 0,- EUR, kedy vyzval žalovanú
podľa jeho písomného vyjadrenia na úhradu celého dlhu a teda dlh zosplatnil. Osobný účet žalovanej
úrokoval opätovne vysokým úrokom vo výške 28%, napriek tomu, že klientovi žiadne peňažné plnenie
vo forme napríklad úveru neposkytoval. Mal za to, že takáto zmluvná podmienka je jednoznačne v

neprospech spotrebiteľa hrubo nerovnovážna. Konštatoval, že v rámci spotrebiteľských vzťahov (ale aj
obchodných)jeneprípustné,abyjedensubjektposkytovalinémusubjektuodplatubezzodpovedajúceho
protiplnenia a úročil značným úrokom vo výške 28% ročne účtované poplatky, úroky tvoriace nepovolené
prečerpanie.Poukázalna§53ods.4Občianskehozákonníka,podľaktoréhozaneprijateľnésapovažujú
aj podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve, ktoré požadujú uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ

nebol pred uzatvorením zmluvy preukázateľne oboznámený alebo za ktoré nedostáva dohodnuté
protiplnenie. Požadovanie tzv. úroku pri nepovolenom prečerpaní, ktoré je tvorené poplatkami, úrokmi
účtovanými bankou na ťarchu účtu žalovanej považovať za neprimeranú podmienku dojednanú na úrok
klienta - spotrebiteľa.

8. Konštatoval, že žalobca nepreukázal nárok na žalobou uplatnenú pohľadávku o zaplatenie úrokov
tvoriacich nepovolené prečerpanie podľa jednotlivých výpisov z účtu žalovanej, nepreukázal, že
ich výška bola so žalovanou ako spotrebiteľkou individuálne dojednaná, že už v minulosti bolo
súdom rozhodnuté o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, na základe ktorej si žalobca uplatnil úrok
za nepovolené prečerpanie iba vo všeobecných obchodných podmienkach. Z uvedených dôvodov

nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie jednotlivých úrokov uplatnených vo výpisoch z účtu žalovanej
od 31.01.2015 do 28.04.2017 tvoriacich sumu uplatneného nepovoleného prečerpania a z uvedených
dôvodov nepriznal úrok z omeškania vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do
zaplatenia, ktorý si žalobca navyše uplatnil po zosplatnení celej pohľadávky. Uviedol, že žalobca si
zákonný úrok z omeškania v žalobnom petite neuplatnil a ani nepreukázal, že by si zákonný úrok z

omeškania uplatnil v jednotlivých výpisoch z účtu a uplatňoval si len úrok pri nepovolenom prečerpaní
účtu vo výške 28% v zmysle zmluvných podmienok.

9.Žalobcovipriznalnároknazaplateniepoplatkuzavedenieúčtužalovanejúčtovanývovýpisochzúčtov
za obdobie od 21.01.2015 do 19.05.2017 vo výške 3,90 EUR, t.j. za 28 mesiacov vo výške 28 x 3,90

EUR = 109,20 EUR. Priznanie tohto poplatku posúdil ako dôvodné a aj voči žalovanej za spravodlivé.
Mal za to, že žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie poplatku, ktorý si začal účtovať od výpisu z
účtu za obdobie od 30.01.2016 - 29.02.2016, označený ako príplatok za vedenie účtu postihnutého
exekúciou/ výkonom rozhodnutia, vo výške 5,- EUR. Žalobca tento poplatok podľa neho nezdôvodnil a
ani zo žalobcom predloženého sadzobníka poplatkov nemožno zistiť, kedy má na daný poplatok nárok,

z akého dôvodu a aké podmienky musia byť splnené na jeho priznanie. Tento poplatok považoval za
zmätočný, neurčitý s tým, že nebola preukázaná dôvodnosť jeho uplatnenia. Žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť uznanú sumu vo výške 252,98 EUR a sumu 109,20 EUR z titulu poplatku za vedenie účtu
od 31.01.2015 do 19.05.2017, t.j. celkovo 362,18 EUR a vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Priznanú dlžnú sumu povolil žalovanej uhrádzať v splátkach po 50,-EUR mesačne, nakoľko

žalovaná požiadala o povolenie splatenia dlžnej sumy v splátkach a žalobca vyjadril svoj súhlas so
splátkami v prípade splatenia istiny do 12 mesiacov, čo považoval v prípade splátok vo výške 50,- EUR
z priznanej sumy 362,18 EUR za splnené.10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a
vzhľadom k nepatrnému celkovému úspechu žalobcu voči úspechu žalovanej, žiadnej zo strán náhradu
trov konania nepriznal.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil
ako strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces a z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie a k povahe debetného zostatku na bežnom účte
žalovaného uviedol, že po zrušení poskytnutého limitu povoleného prečerpania na účte, z ktorého
uplatnený nárok bol žalovanou uznaný a súdom v prvostupňovom rozhodnutí priznaný, sa debetný
zostatok na účte žalovanej spravuje príslušnými ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch o

Prekročení. Poukázal na § 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov s tým, že ustanovenie Všeobecných
obchodných podmienok žalobcu, ktoré obsahuje dotknuté dojednanie o úroku pre prípad nepovoleného
debetu, takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na body 3.4,3.8, 3.12 Všeobecných obchodných podmienok

a mal za to, že úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je odplatou, ktorú
klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta.
Konštatoval, že nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
a ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok žalobcu iba reflektujú ustanovenia relevantných
právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti

zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Mal za to, že s oprávnením banky požadovať úroky za
prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. §
18 ods. 1, na základe čoho sa podľa jeho názoru v danom prípade nejedná o špecifickú zmluvnú
podmienku alebo princíp ním zavedený, ale vychádza zo zákonnej úpravy a žalobca sa rozhodol upraviť
v Obchodných podmienkach ustanovenia týkajúce sa zmluvného úroku pri nepovolenom debete čo

najbližšie zákonnej úprave.

13. K úprave a výške úroku z prekročenia poukázal na judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok
súdneho dvora v prejudiciálnom konaní k Smernici 2008/48/ES - VEC C-42/15 z 9.11.2016, ktorej
predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný

súd Dunajská Streda (Slovensko) rozhodnutím z 19. decembra 2014 doručeným Súdnemu dvoru 2.
februára 2015, ktorý súvisí s konaním Home Credit Slovakia, a.s., proti Z. M.. Konštatoval, že v zmysle
uvedeného rozsudku sa článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení
s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť

nevyhnutnevyhotovenáakojedinýdokument,alevšetkynáležitostiuvedenévčlánku10ods.2uvedenej
smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať v tom
zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej
strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne,
musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje

na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Mal za to, že uvedené
znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotreb. úveroch
sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej
zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Konštatoval, že smernica nebráni členským štátom, aby zakotvili

povinnosť, že všetky dokumenty obsahujúce náležitosti zmluvy povinné v zmysle smernice, majú byť
podpísané, čo podľa názoru žalobcu znamená, že zákonom možno stanoviť, že aj VOP/OP/sadzobník
v prípade, ak obsahujú niektoré z uvedených povinných náležitostí zmluvy, majú byť podpísané. Mal
za to, že táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje,
že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Konštatoval, že VOP/OP/Sadzobník a Výveska úrokových

sadzieb sú súčasťou úverovej zmluvy a klienta zaväzujú, aj pokiaľ ich klient nepodpísal. Výška úroku
pri nepovolenom debete na účte bola upravená vo Výveske úrokových sadzieb, ktorá bola predložená
prvoinštančnému súdu. Uviedol, že v danom prípade išlo o nárok žalobcu voči žalovanému z titulu
prekročenia podľa § 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch - strany nemali dohodnuté povolenéprečerpanie na účte, žalobca umožnil žalovanému prekročenie. Vyjadril názor, že zmluva o účte pre
prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaj o výške úroku, tak ako uvádza súd
apodľa§18ods.1citovanéhozákonapostačuje,abyveriteľinformovalspotrebiteľanatrvanlivommédiu

o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje všeobecné obchodné podmienky ako i výšku úrokových sadzieb
v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne, ale i historické. Konštatoval, že žalovaná bola
informovaná o svojom prekročení na účte výpismi z účtu, z ktorých vyplývali všetky obraty a teda aj
výška a obsah prekročenia. Mal za to, že uplatnený úrok je viazaný na vrátenie peňažných prostriedkov
tvoriacich prekročenie v zmysle § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. a jeho výška nemôže byť obmedzená

zákonnou výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná úprava v ods.
2 písm. c) citovaného zákona, umožňujúca dohodnúť výšku tohto úroku ako zmluvného úroku, t.j.
jednoznačne ide o odlišný inštitút od (zákonného) úroku z omeškania. K poplatkom za vedenie účtu
uviedol, že ho považuje za opodstatnený, nakoľko viedol pre žalovanú účet až do jeho zatvorenia a
preto argument súdu prvej inštancie, že za tento poplatok neposkytoval žiadne protiplnenie považoval
za neopodstatnený a nestotožnil sa ani s argumentom súdu prvej inštancie, že spoplatnenie účtu je

podmienené jeho aktívnym využívaním. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zamietajúcej časti zmenil a žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť mu celú
uplatnenú sumu do jedného roka od právoplatnosti rozsudku a priznal mu aj náhradu trov odvolacieho
konania.

14. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že s tvrdeniami uvedenými v odvolaní
nesúhlasí. Nepoprela, že mala účet u žalobcu na ktorom mala debet a že prečerpala finančné
prostriedky, keďže mala debet povolený len vo výške 170.- EUR. Uviedla, že od roku 2015, keď jej
bolo povolené prečerpanie zníženie na nulu, už účet nepoužívala, nakoľko mala obavu z ďalšieho
zvyšovania dlhu. Dlh uznala len vo výške 362,18 EUR, ktorý riadne mesačne spláca vo výške 50.-EUR.

Konštatovala, že okresný súd vo veci úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach

odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

17. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
proti žalovanej zaplatenia žalovanej istiny s príslušenstvom, jeho skutkové zistenia majú oporu vo
vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných

dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo a vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď
na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré
žalobučiastočnezamietolajriadneodôvodnilavysporiadalsasovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán

súvisiacimi s predmetom konania.

19. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanejveci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za
správne.

20. V posudzovanej veci zostalo sporným po čiastočnom uznaní nároku žalobcu vyriešenie otázky či
žalobcovi prislúcha nárok na úhradu sumy vo výške 470,78 EUR označenej ako nepovolené prečerpanie
a uplatnený úrok vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia. Odvolací
súd sa plne stotožňuje so súdom prvej inštancie, že žalobca nepreukázal nárok na žalobou uplatnenú
pohľadávku na zaplatenie úrokov tvoriacich nepovolené prečerpanie podľa jednotlivých výpisov z účtu

žalovanej a nepreukázal, že ich výška bola so žalovanou ako spotrebiteľkou individuálne dojednaná.
Stotožnil sa so súdom prvej inštancie, že žalobcovi nárok na zaplatenie jednotlivých úrokov uplatnených
vo výpisoch z účtu žalovanej od 31.01.2015 do 28.04.2017 tvoriacich sumu uplatneného nepovoleného
prečerpania neprináleží. Prisvedčil súdu prvej inštancie aj v tom, že žalobcovi nepatrí úrok z omeškania
vo výške 28% ročne zo sumy 723,76 EUR od 20.05.2017 do zaplatenia, ktorý si žalobca uplatnil po
zosplatnení celej pohľadávky.

21.Odvolacísúdkonštatuje,žedebetnýúrokvovýške28%zuplatnenejsumy723,76EURod20.5.2017
do zaplatenia odvodzoval žalobca od všeobecných obchodných podmienok. V konaní bolo nesporné,
že žalobca ku dňu 19.5.2017 zatvoril účet žalovanej, z čoho možno konštatovať, že tým určil splatnosť
dlhu nepovoleného prečerpania. Vzťahy nepovoleného prečerpania sa v zmysle § 710 Obch. zák.

spravujú ustanoveniami zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.). Možno teda konštatovať, že ak
žalobca požaduje od žalovaného úroky z úveru - debetný úrok vo výške 28% odo dňa 20.5.2017, ide o
úroky po splatnosti úveru, ktoré žalobcovi nepatria. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti
dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má

právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už
právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by
na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako aj
úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V nadväznosti
na uvedené, ak teda nastal stav, kedy už spotrebiteľ nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba

a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenejdržbyprostriedkovspotrebiteľom.Vopačnomprípadebybolzaloženýkrajnenespravodlivýa
ústavne nekonfomný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by spotrebiteľ na
výzvu nevrátil. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa

voči spotrebiteľovi. Zároveň by bol podporovaný aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju
pohľadávkuaodplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnejnečinnosti.Takétokonanieveriteľa
neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie
odplatných úrokov.

22. Odvolací súd dáva do pozornosti, že Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej
podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa
(napr. C-415/11, AZIZ), keď čl. 3 ods.1 smernice 96/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem
„ značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych

predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť,
či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy najvýhodnejšie,
než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve, na účely určenia, či dôjde k
nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery“ treba preveriť či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil

s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13 EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie
opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna
úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri
sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom

neprimeraných ziskov. Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie
na užívanie finančných prostriedkov(úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do
splatnosti), podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vyplácať si za toto obdobie úroky. Od začiatku sa ale
sledujú úroky za dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákona stanovenýchdôvodov má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného pravidla, podľa
ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je
splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné

(úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s tým,
že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších
úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje
neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody(úrokov popri úrokoch z omeškania) a ďalších sankciách. Dohoda o platení úrokov za

úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od
dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v
neprospechžalovanej.Akbytakejtodohodynebolo,zákonbyumožňovalžalobcoviuplatniťposplatnosti
sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie

zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z.. je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen
odklonom od zákona v neprospech žalovanej, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému
zákonnému pravidlu v ust. § 3a ods.3 nar. vl.č. 87/1995 Z.z.. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje
vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku
požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej istiny, z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody

splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ
nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie
úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím
času narastajú.

23. Vychádzajúc z uvedeného dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne
ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru,
spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia
spotrebiteľaoprotizákonnémupravidlu,ktoréchránispotrebiteľavúverovýchvzťahochprednadmerným
navýšením dlhu oproti výške úveru. Uplatnená suma nepovoleného prečerpania od obdobia 31.01.2015

je tvorená výlučne úrokmi v nešpecifikovanej percentuálnej výške, poplatkami za vedenie účtu a od
29.02.2016 aj príplatkom za vedenie účtu v exekúcii/ výkonu rozhodnutia vo výške 5,- EUR mesačne.
Z predložených výpisov z účtov žalovaná počas celého obdobia od 31.01.2015 do 19.05.2017 s účtom
nenakladala a žalobca jej neposkytol žiadne finančné prostriedky formou povoleného prečerpania alebo
úveru, a napriek tomu jej na ťarchu účtu pripisoval stále sa zvyšujúci úrok, teda v záujme čo najväčšieho

zisku si účtoval na účte, ktorý žalovaná vôbec nevyužívala a úročil ďalšie úroky a poplatky.

24. Odvolací súd udáva, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v
odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť

skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súd prvej inštancie vo výroku, ktorým bola
žaloba vo zvyšku zamietnutá podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa užprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).