Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/239/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5405208164
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5405208164.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ D. O., bývajúceho v J., L. O. XX, 2/ S.. O. H.,
bývajúcej vo I., S.. V.. Š. XXXX/X, 3/ F.. D. A., bývajúcej v Ž., G. XXXX/XX, 4/ Ing. D. O., bývajúceho v J.,
Š. XXX, 5/ Z. O., bývajúceho v Y. - S., N. XXX/XX, 6/ Z. O., bývajúceho v J., L. O. XX, 7/ I. H., bývajúcej
v H. XXX, 8/ Š. O., bývajúceho v J., L. O. XX, 9/ S. O., bývajúcej v J., L. O. XX, 10/ S. O., bývajúceho v
J., L. O. XX, 11/ K. O., bývajúceho v Y., L. XXXX/XX-XX, 12/ S. O., bývajúceho v J., L. O. XX, 13/ O. Ž.,

bývajúcej v J., L. O. XX, 14/ M. S., bývajúcej v J., L. O. X, 15/ K. O., bývajúceho v J., J. O. XXX/X, 16/
Z. O., bývajúceho v J., Q. XXX, 17/ Z. M., bývajúcej v L. S., E. X, 18/ Y. O., bývajúceho v O., Q. XXX/
XX, žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 18/ zastúpení JUDr. Slavomírom Bachyncom, advokátom, Podbiel 177, proti
žalovaným 1/ Z. O., bývajúcemu v J., L. O. XX, 2/ F.. M. Š., bývajúcej v H. X. XX, 3/ S.. U. O., bývajúcemu
v J., L. O. XX, 4/ S.. S. N., bývajúcej v O. J. Q. XXX, zastúpeným spoločnosťou JUDr. Dušan Serek
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Námestove, Hattalova 373/3, IČO: 47 258 781, v mene ktorej

koná JUDr. Dušan Serek, konateľ a advokát, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenom
na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 3C/66/2008, o dovolaní žalovaných 1/ až 4/ proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2018 sp. zn. 5Co/344/2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2018 sp. zn. 5Co/344/2017 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. júna 2017 č. k.
3C/66/2008-1079 určil, že označené pozemky v katastrálnom území L. O. patria do dedičstva po Š.
O., narodenom XX. P. XXXX, naposledy bytom L. O. XX, zomrelom X. Z. XXXX (výrok I.), žalovaným
1/ až 4/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania v rozsahu 100 %, vyčíslené v uznesení,
vydanom po právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a povinnosť v plnom rozsahu nahradiť trovy konania
štátu v rozsahu 100 %, vyčíslené v uznesení, vydanom po právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Na

odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa voči žalovaným domáhali určenia, že špecifikované
pozemky patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi Š. O., ktorý ich nadobudol od svojho otca
Š. O. V. na základe kúpnej zmluvy z 12. septembra 1934. Žalobcovia tvrdili, že pokiaľ bol právny
predchodca žalovaných D. O. V. zapísaný ako vlastník pozemkov na základe darovania (formou
odstupnej listiny) od svojich rodičov Š. O. V. a jeho manželky M. O. V., ovdovelej Ž.W., rod. H., tak bol
zapísaný na základe neplatného právneho úkonu, pretože prevodcovia neboli vlastníkmi pozemkov, ale

len menovcami skutočného vlastníka - právneho predchodcu žalobcov. Žalovaní od začiatku konania
argumentovali tým, že ich právny predchodca D. O. nadobudol vlastníctvo k pozemkom vydržaním
podľa § 116 ods. 1 v spojení s § 145 ods. 1 stredného Občianskeho zákonníka. Právnym titulom jeho
oprávnenej držby bola odstupná listina z 8. novembra 1951. Tvrdili, že žalobcovia nijakým spôsobom
nespochybnili dobrú vieru právneho predchodcu žalovaných v období od roku 1952 do roku 1962.
Právny predchodca žalovaných nemal dôvod pochybovať o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu

sporu, keďže jeho nadobúdací titul mal všetky zákonné náležitosti. V konaní však bolo ustálené, že
uvedená odstupná listina je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože rodičia D. O., ktorí ňoudarovali pozemky svojmu synovi, neboli vlastníkmi týchto pozemkov. Ak žalovaní tvrdili, že ich právny
predchodca nadobudol pozemky vydržaním, znášajú dôkazné bremeno nielen ohľadne právneho titulu,
na základe ktorého ich právny predchodca vstúpil do držby, ale aj ohľadne skutočnosti, že nehnuteľnosti

skutočne držal - užíval. Poukázal na to, že žalovaní bližšie neoznačili konkrétne pozemky (a to v reálne
rozdelenom stave), ktoré mal ich právny predchodca užívať, geometrický plán, resp. iný dôkaz, ktorým
by jednoznačne stotožnili tieto pozemky tak, aby neboli zameniteľné s inými, nepredložili a ani nenavrhli
žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o užívaní pozemkov ich právnym predchodcom. Uzavrel,
že na základe kúpnej zmluvy právny predchodca žalobcov nadobudol vlastnícke právo k dotknutým

pozemkom, ktoré počas svojho života na nikoho nepreviedol a ktoré neboli predmetom dedičského
konania. Keďže žalobcovia tvoria úplný okruh právnych nástupcov po svojom právnom predchodcovi,
skonštatoval, že majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem. V prípade vydania priaznivého
rozsudkumôžupodaťnávrhnanáhradnédedičskékonanieposvojomprávnompredchodcovi.Otrovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Keďže počas konania vznikli trovy konania štátu, zaviazal k ich náhrade neúspešných žalovaných.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ až 4/ rozsudkom z 24. apríla
2018 sp. zn. 5Co/344/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žalobcom priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné
pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 a nasl. CSP a dospel
k správnym skutkovým a právnym záverom. S poukazom na § 387 ods. 2 CSP sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a obmedzil sa na skonštatovanie správnosti
jeho dôvodov. Odvolanie neobsahovalo žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť zistený skutkový stav a následne prijaté právne závery.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so
všetkými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie v danej veci. Zaoberal sa aj otázkou prípadného
vydržania spoluvlastníckych podielov v predmetných nehnuteľnostiach zo strany žalovaných, pričom
dospel k jednoznačnému záveru o neunesení dôkazného bremena z ich strany. Vzhľadom na uvedené

neuznal opodstatnenosť odvolacej argumentácie odvolateľov a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Výrok o trovách konania odôvodnil § 396 ods. 1, § 255
ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ až 4/ (ďalej aj ako

„dovolatelia“). Navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z § 421 ods.
1 písm. a/ CSP. Namietali, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s aktuálnou
rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít, čím porušil § 220 ods. 4 CSP v spojení s Čl. 2 CSP.
Argumentovali, že všeobecný súd musí pri rozhodovaní o nároku uplatnenom určovacou žalobou

vo vzťahu k posúdeniu absolútnej neplatnosti nadobúdacieho titulu u žalovaného prihliadať aj na
dobromyseľnosť nadobúdateľa. V posudzovanej veci sa súdy nižších inštancií dobrou vierou právneho
predchodcu žalovaných ohľadom nadobudnutia vecného práva vôbec nezaoberali. V tejto súvislosti
poukázali na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I.
ÚS 549/2016, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

4Cdo/274/2006 (R 14/2009) a sp. zn. 6Cdo/71/2011 a taktiež na rozhodovaciu prax všeobecných
súdov. V dovolaní uviedli konkrétne skutočnosti, ktoré sú spôsobilé nasvedčovať o dobromyseľnosti
ich právneho predchodcu v nadobúdaní sporných spoluvlastníckych podielov a ktoré nasvedčujú aj
o vedomosti, resp. o potenciálnej vedomosti právneho predchodcu žalobcov o existencii prevodu
spoluvlastníckych podielov už od roku 1951, t. j. o jeho objektívnej možnosti prípadne sa domáhať

ochrany svojho porušeného práva. Čas nečinnosti právneho predchodcu žalobcov i žalobcov samotných
svedčí o ich nedbalosti v zabezpečení ochrany ich vecného práva. Poukázali na § 145 ods. 2 zákona
č. 141/1950 Sb. (obdobne § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení zákona č. 509/1991 Zb.),
ktorý upravuje vyvrátiteľnú domnienku dobromyseľnosti držby. Žalobcovia v konaní netvrdili a ani
nepreukázali, že by bol právny predchodca žalovaných v rozhodnej dobe rušený v držbe sporných

nehnuteľností. Svoje tvrdenia podporili odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
(ďalej len „NS ČR“) sp. zn. 22Cdo/445/2007. Uviedli, že za nehnuteľnosti, ktoré právny predchodca
žalovaných získal odstupnou listinou, platil dane, t. j. mal ich vo svojej faktickej moci, čím je splnená
ďalšia podmienka vydržania - existencia právneho panstva nad vecou. V tejto súvislosti upriamilipozornosť na judikáty R 112/200 a R 65/1972, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/12/2010,
2Cdo/27/2005 a rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/728/2000, sp. zn. 22Cdo/508/2001. Skonštatovali,
že ak súdy určili, že ideálne spoluvlastnícke podiely patria do vlastníctva poručiteľa ku dňu jeho smrti,

mohol ich nadobudnúť aj právny predchodca žalovaných na základe vydržania, a teda nie je potrebné
predkladať geometrický plán za účelom preukázania, ktoré konkrétne parcely užíval v reálne vydelenom
stave. Vzhľadom na uvedené vychádza právny názor odvolacieho súdu v otázke neunesenia dôkazného
bremenažalovanýmiznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Záveromnamietali,žeodvolacísúdsvoje
rozhodnutie náležite neodôvodnil a nevysporiadal sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní,

najmä vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena zo strany žalovaných a splneniu podmienok
vydržania vlastníckeho práva ich právnym predchodcom.

3.1 Podaním z 31. októbra 2019 dovolatelia navrhli, aby najvyšší súd odložil právoplatnosť napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu, že žalobcovia podali návrh na dodatočné konanie o dedičstve po
ich právnom predchodcovi.

4. Žalobcovia 1/, 2/, 4/ až 18/ navrhli, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal im trovy konania v
rozsahu 100 %. Obsah spisu podľa nich nenasvedčuje, že by súdy nižších inštancií svoje rozhodnutia
dostatočne neodôvodnili. V konaní bola správne určená neplatnosť odstupnej listiny z 8. novembra
1951 a žalovaní reálne nikdy nevstúpili do držby sporných nehnuteľností. So skutkovými tvrdeniami

žalovaných sa nestotožnili z dôvodov uvedených vo vyjadrení k dovolaniu.

5. Najvyšší súd uznesením z 27. novembra 2019 sp. zn. 8Cdo/239/2019 podľa § 444 ods. 2 CSP
odložil právoplatnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie do
právoplatného skončenia konania o podanom dovolaní.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) žalovaní 1/ až 4/ zastúpení v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k
záveru, že dovolanie je prípustné i dôvodné, a preto treba rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

9. Dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

11. V súvislosti s námietkou dovolateľov o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súd uvádza, že občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu prijalo 3. decembra 2015 zjednocujúce
stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republikypod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže

ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke,
od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť
odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania. Zmeny v právnej úprave

dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto
stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

12. V súlade s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na
ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto

arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo strany sporu, resp. účastníka konania na spravodlivý súdny
proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie je postihnuté vadou zmätočnosti

spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodňuje
aplikáciu(akovýnimky)druhejvetystanoviskaR2/2016azakladátakprípustnosťidôvodnosťpodaného
dovolania v prejednávanej veci.

14. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaných bolo, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí

vôbec nezaoberal otázkou dobromyseľnosti ich právneho predchodcu vo vzťahu k nadobudnutiu
vlastníckeho práva na základe vydržania, ale obmedzil sa iba na skonštatovanie absolútnej neplatnosti
odstupnej listiny z 8. novembra 1951. V odvolaní poukázali na zásadné rozhodnutie ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 549/2016, ktoré sa zaoberalo prelomením zásady nemo plus iuris vo vzťahu k
povinnosti vlastníka byť bdelým a svoje práva si strážiť, ako aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp.

zn. 4Cdo/274/2006 (R 14/2009) a sp. zn. 6Cdo/71/2011 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/445/2007.
Odvolanie opierali o konkrétne skutočnosti, z ktorých podľa ich názoru vyplýva, že právny predchodca
žalobcov nemohol byť dostatočne bdelým vlastníkom a ktoré nasvedčujú aj o jeho vedomosti, resp.
o potenciálnej vedomosti o existencii prevodu spoluvlastníckych podielov už od roku 1951. Uviedli
tiež argumenty vo vzťahu k existencii tzv. právneho panstva ich právneho predchodcu nad vecou

ako jednej zo základných náležitostí držby. Odvolací súd však bez bližšieho odôvodnenia odvolacie
dôvody žalovaných neuznal. Iba stručne skonštatoval, že „súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými
skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie v predmetnej veci. Zaoberal sa aj otázkou prípadného
vydržania spoluvlastníckych podielov v predmetných nehnuteľnostiach zo strany žalovaných, pričom
dospel k jednoznačnému záveru o neunesení dôkazného bremena zo strany žalovaných.“ Dovolací

súd poznamenáva, že odvolací súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky
uvedené v odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie,
avšak v posudzovanom prípade sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom
nevysporiadalspodstatnými(resp.sožiadnymi)tvrdeniamiuvedenýmivodvolaní.Absenciounáležitého

odôvodnenia rozhodnutia bola dovolateľom súčasne odňatá možnosť v podanom mimoriadnom
opravnom prostriedku relevantným spôsobom argumentovať proti jeho záverom.

15. Vzhľadom na absenciu vysporiadania sa odvolacieho súdu s podstatnými odvolacími námietkami
žalovaných je potrebné konštatovať, že záver odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena zo

strany žalovaných sa javí ako neudržateľný a arbitrárny. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu majú za následok, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky stanovené
odvolaciemu súdu v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Žalovaní tak dôvodne odvolaciemu súdu vytýkajú porušenie ich práva na spravodlivý proces.16. So zreteľom na dôvodne namietanú vadu zmätočnosti napadnutého rozhodnutia sa dovolací súd v
súlade s jeho rozhodovacou praxou nezaoberal opodstatnenosťou dovolacej argumentácie vo vzťahu k

nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom.
17. Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f/ CSP je okolnosťou, pre ktorú
musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom
tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Dovolací súd preto rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

18. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne znova o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok