Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. september 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžfk/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3018200223
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3018200223.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek

senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa):
Allfoods, s.r.o., so sídlom Mateja Bela 2444/55, Trenčín, IČO: 46 888 055, právne zastúpený: JUDr.
Ján Legerský, advokát so sídlom Nám. sv. Anny 15/25, Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100905360/2018 zo dňa 9. mája 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/77/2018-65 zo dňa 4. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/77/2018-65 zo dňa 4. decembra 2018 z a m i e t a .

Účastníkom sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“ alebo ,,správny súd“) rozsudkom č.k. 11S/77/2018-65
zo dňa 4. decembra 2018 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku
(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100905360/2018 zo dňa 09.05.2018. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168
S.s.p. tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal.

2. Rozhodnutím č. 100905360/2018 zo dňa 9.5.2018 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa -
Daňového úradu Trenčín č. 100335364/2018 zo dňa 09.02.2018, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods.
6 Daňového poriadku určený rozdiel v sume 18 614,25 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2017 znížením nadmerného odpočtu zo sumy 20 169,58 € na
sumu 1 555,33 €.

3. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods.
1 zákona o DPH odpočítaním dane z faktúry od dodávateľskej spoločnosti MIBL, s.r.o. č. 1020170006
zo dňa 10.03.2017, nakoľko žalobca s uvedenou dodávateľskou spoločnosťou uzatvoril dňa 31.03.2014
Zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva nebytového priestoru, ktorý bol v zmluve presne

identifikovaný, dohodli si kúpnu cenu, ktorú mal žalobca zaplatiť v troch splátkach. Daňová povinnosť
vznikla podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH dňom prijatia platby. Žalobca poskytol dodávateľskej spoločnosti
MIBL, s.r.o. celú protihodnotu za dodanie nehnuteľnosti v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve, pričom táto
protihodnota bola účelovo označená ako rezervačný poplatok a dodávateľ nevystavil daňové doklady- faktúry správne za účelom neodvedenia dane z prijatej platby. Správca dane z takéhoto konania
nadobudol pochybnosti, že dodávateľ MIBL, s.r.o. sa týmto konaním vyhýbal odvedeniu dane a žalobca
o tomto vedel, nakoľko preddavky sám platil a obsah Zmluvy o budúcej zmluve potvrdil svojim podpisom,

tzn. že musel vedieť, že jeho dodávateľ neodvádza daň z prijatej platby, ktorú mu žalobca zaplatil.

4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nehnuteľnosť tvoriaca predmet obchodu bola v zmluve
o budúcej zmluve presne a nezameniteľne špecifikovaná, bola určená parcela, konkrétne nebytové
priestory, cena, spôsob úhrady a preto dňom prijatia platieb od žalobcu dodávateľskou spoločnosťou

MIBL, s.r.o. jej vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH. Použitie preddavkov
nebolo zmluvne obmedzené, bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti uviedol, že faktúry slúžili na
zaplatenie výstavby objektu, nevedel, čo myslel pod pojmom na faktúrach „rezervačný poplatok“. Je
zrejmé, že dodávateľ žalobcu nesprávne fakturoval žalobcovi namiesto v zmluve uvedených preddavkov
„rezervačné poplatky“ (okrem prvého rezervačného poplatku v sume 6 000,- €) bez vedenia dane.
Faktúra č. 1020170006 zo dňa 10.03.2017 za predaj nebytového priestoru mala byť už len vyúčtovacou

faktúrou a daň v nej priznaná a odvedená mala byť len z prvého rezervačného poplatku v sume
6 000,- € (daň 1 000,- eur). Na faktúre sa nenachádza informácia o zaplatení faktúry (kúpnej ceny
na nej uvedenej) v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Takéto konanie dodávateľa správca
dane vyhodnotil ako účelové, s cieľom skryť skutočnosť, že daň z prijatých platieb od žalobcu nebola
odvádzaná. Žalobca mal požadovať od dodávateľa verné a pravdivé zobrazenie skutočností na faktúre,

z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane. Žalovaný poukázal na to, že správca dane nespochybnil
reálnu existenciu zdaniteľného obchodu, žalobca by mal nárok na odpočítanie dane zo zaplatených
preddavkov už v čase vzniku daňovej povinnosti jeho dodávateľa, ak by nedošlo k podvodnému konaniu.
K námietkam žalobcu v odvolaní žalovaný uviedol, že dodávateľ žalobcu nesprávnym vystavením faktúr
bez dane zo zaplatených preddavkov navodil taký právny stav, že daň nebola do štátneho rozpočtu

odvedená a aj keď vo vyúčtovacej faktúre daň priznal, do štátneho rozpočtu ju neodviedol, namiesto
toho došlo k zmene konateľa spoločnosti a jej zániku zlúčením viacerých spoločností, pričom konateľmi
posledných spoločností sú zahraničné osoby, spoločnosť je nekontaktná, daň nevymožiteľná. Žalobca
nezákonný stav akceptoval, pričom i podľa žalovaného mal a mohol vedieť, že sa zúčastňuje na
konaní poznačenom podvodom, keď pri posudzovanom zdaniteľnom obchode došlo k daňovému úniku

v dôsledku podvodného konania dodávateľa - MIBL, s.r.o. a posudzované zdaniteľné obchodný žalobcu
boli s týmto konaním spojené.

5. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na účel daňového konania, ktorým je zistenie,
či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Uviedol, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového
subjektu. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočet DPH musí preukázať, že došlo k
reálnemu uskutočneniu zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje príslušná faktúra. Odpočítanie dane
nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.

6. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že boj proti
podvodom,daňovýmúnikomazneužívanímprávajecieľomuznanýmapodporovanýmSmernicouRady
2006/112 ES. Z judikatúry ESD vyplýva, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne
alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a
súdom zamietnuť priznanie na odpočítanie dane, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,

že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (napr. rozsudok Bonik, C-285/11).
Tak je tomu v prípade, ak daňový podvod spáchala samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak
zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu
vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa musí na účely Smernice 2006/112 považovať za účastníka
na takomto podvode a to bez ohľadu na to, či má alebo nemá z takéhoto plnenia prospech. Právo

na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba v prípade, že na základe objektívnych
skutočností sa preukáže, že vedela alebo mala vedieť o zneužívajúcom či podvodnom konaní, pričom
povinnosť predložiť objektívne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti leží na správcovi dane.

7. Podľa názoru krajského súdu v predmetnej veci je zrejmé, že správca dane a žalovaný nepriznali

žalobcovi právo na odpočet DPH z dôvodu podvodného konania dodávateľskej spoločnosti žalobcu, keď
dospeli k záveru, že žalobca o takomto konaní mal a mohol vedieť, keďže s dodávateľskou spoločnosťou
uzatvoril Zmluvu o budúcej zmluve o prevode nebytového priestoru, v ktorej sa s dodávateľom dohodli
na zaplatení kúpnej ceny s DPH v splátkach. Pokiaľ teda dodávateľ vystavil žalobcovi faktúry s inýmplnením - rezervačný poplatok či rezervačná záloha a to i bez uvedenia DPH, musel žalobca vedieť o
tom, že faktúry nezodpovedajú dohodnutému zmluvnému plneniu a jeho dodávateľ z nich neodvádza
DPH. Správny súd sa s týmto záverom správnych orgánov stotožnil s tým, že uvedený záver vyplýva

aj z predloženej e-mailovej komunikácie žalobcu a jeho dodávateľa, keď žalobca žiadal úpravu faktúr,
poukazoval na to, že zaplatil i DPH, čo na faktúrach nebolo uvedené. Uvedená komunikácia svedčí o
vedomosti žalobcu, že jeho dodávateľ nekonal v súlade so zákonom.

8. V nadväznosti na vyššie uvedené krajský súd mal za to, že v prejednávanej veci nie je rozhodujúce,

kedy vznikla daňová povinnosť dodávateľskej spoločnosti žalobcu, keďže žalobca si uplatňuje odpočet
DPH z faktúry, ktorá je v skutočnosti vyúčtovacou faktúrou, na ktorej však nie je uvedené, že platba už
bola uhradená v jednotlivých splátkach kúpnej ceny vrátane DPH. Zmluvou o započítaní pohľadávok zo
dňa 10.03.2017 uzatvorenou medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou v ten istý deň ako bola
vystavenáfaktúra,zktorejsižalobcauplatnilodpočítanieDPH,účastnícizmluvnéhovzťahulennaprávali
nesprávnosť fakturácie dodávateľskej spoločnosti, ktorá však DPH do štátneho rozpočtu neodviedla.

Správne orgány zistený skutkový stav vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach a dospeli k logickému
záveru, že dodávateľská spoločnosť žalobcu konala podvodne, pričom žalobca o takomto konaní mal
vedieť keďže bol účastníkom zmluvného vzťahu, vedel, že jeho povinnosťou nebolo platiť rezervačné
poplatky či zálohy, ale kúpnu cenu v splátkach tak, ako bolo dohodnuté v Zmluve o budúcej zmluve.

9. Krajský súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, ktorou namietal, že správne orgány
nedostatočne zistili skutočnosti o existencii podvodného konania dodávateľskej spoločnosti MIBL, s.r.o.
a nepodložili záver, že žalobca musel vedieť o podvodnom konaní jeho dodávateľa. Podľa názoru
správneho súdu správne orgány preukázali, že dodávateľ žalobcu daň do štátneho rozpočtu neodviedol
a došlo k daňovému úniku, v súčasnosti je daň nevymožiteľná, tiež preukázali, že dodávateľská

spoločnosť nepostupovala zákonným spôsobom a podľa uzatvorenej Zmluvy o budúcej zmluve pri
fakturácii splátok kúpnej ceny žalobcovi, o čom žalobca mal vedomosť a preto pokiaľ bez nápravy
zotrval v takomto zmluvnom vzťahu a uplatnil si právo na odpočet DPH, nekonal s odbornou
starostlivosťou pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a vystavil sa riziku, že mu nebude priznaný
uplatnený odpočet DPH. Krajský súd uviedol, že správne orgány svoj záver o vedomosti žalobcu

týkajúcej sa podvodného konania dodávateľskej spoločnosti nezaložili na existencii príbuzenského
vzťahu, ale na okolnostiach zdaniteľného obchodu vyplývajúcich zo Zmluvy o budúcej zmluve, v
nesprávnosti fakturácie dodávateľskej spoločnosti, ktorá vytvárala podmienky k podvodnému konaniu.
Následná zmena konateľa dodávateľskej spoločnosti, jej zánik zlúčením tak, že v súčasnosti je daň
už nevymožiteľná, preukazujú, že konanie dodávateľskej spoločnosti bolo účelové a i keď je pravdou,

že v čase realizácie zdaniteľného obchodu žalobca nemohol mať o týchto následných krokoch svojho
dodávateľa vedomosť, nesprával sa s odbornou starostlivosťou a povinnou mierou opatrnosti vo svojom
podnikaní. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca kúpnu cenu zaplatil i s DPH a preto by mal
právo na uplatnený odpočet DPH ak by zo strany jeho dodávateľa nedošlo k podvodnému konaniu,
ktorého následkom je daňový únik, pričom žalobca o takomto konaní mal mať vedomosť nakoľko vedel,

že jeho dodávateľ nesprávne fakturuje splátky kúpnej ceny tak, že neuvádza na faktúrach DPH, i keď
v skutočnosti žalobca túto daň v splátkach zaplatil. S prihliadnutím na uvedené objektívne okolnosti
správnysúddospelkzáveru,žežalobcamalvedieťozámeresvojhododávateľanesplniťsisvojedaňové
povinnosti.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodu uvedeného v ust. § 440 ods. 1 písm. g/
S.s.p.kasačnúsťažnosť,ktorousadomáhal,abyNajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutýrozsudok
zmenil a rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na
ďalšie konanie. Poukázal na to, že pokiaľ ide o otázku preukázania podvodného konania dodávateľskej
spoločnosti MIBL, s.r.o., pre jej posúdenie je dôležité, kedy tejto dodávateľskej spoločnosti vznikla

daňová povinnosť na DPH z príslušného obchodného vzťahu so sťažovateľom. Vo veci je nesporné,
že všetky platby vyúčtované ako preddavkové platby jednotlivými faktúrami dodávateľskej spoločnosti
MIBL, s.r.o., sťažovateľovi boli označované ako rezervačný poplatok alebo rezervačná záloha a že
až poslednou faktúrou zo dňa 10.03.2017 tento dodávateľ fakturoval sťažovateľovi celú sumu kúpnej
zmluvy za predaj príslušného nebytového priestoru v sume 121 787,10 €, z čoho DPH predstavovala

sumu 20 297,85 € a že sťažovateľ si až na základe tejto faktúry uplatnil z predmetného zdaniteľného
obchodu nárok na odpočítanie celej sumy DPH z celkovej kúpnej ceny, ktorú za dodanie nebytového
priestoru zaplatil. Podľa sťažovateľa je za tohto stavu dôležité posúdenie samotných právnych úkonov,
ku ktorým medzi dodávateľskou spoločnosťou MIBL, s.r.o. a sťažovateľom došlo a na základe ktorýchboli platby zo strany sťažovateľa v prospech tohto dodávateľa uskutočnené a to podľa obsahu týchto
právnych úkonov a okolností, za ktorých k ich vzniku došlo. Poukázal na ust. § 8 ods. 1 písm. b/ zákona
o DPH a uviedol, že z obsahu rezervačnej zmluvy a následne uzavretej zmluvy o budúcej zmluve medzi

spoločnosťou MIBL, s.r.o. a sťažovateľom je zrejmé, že podstatou dohodnutého obchodu bolo dodanie
stavby sťažovateľovi, pričom takáto stavba v čase vzniku rezervačnej zmluvy ani zmluvy o budúcej
zmluve ešte neexistovala a teda spoločnosť MIBL, s.r.o. sa takýmito zmluvami zaviazala tento predmet
obchodu zhotoviť a následne po jeho vzniku previesť do vlastníctva sťažovateľa. Pri správnom posúdení
tejto veci by daňová povinnosť na strane dodávateľskej spoločnosti vznikla až dňom odovzdania stavby

v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, ku ktorému došlo až v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy,
ktorou spoločnosť MIBL, s.r.o. previedla vlastnícke právo k nebytovému priestoru po jeho dokončení na
sťažovateľa a na základe čoho došlo k vystaveniu faktúry zo dňa 10.03.2017 na zaplatenie celej kúpnej
cenyvrátaneDPH,odktorejsisťažovateľuplatnilodpočítaniedane.Posúdenietejtorozhodujúcejotázky
nemožno založiť len na skúmaní nedostatkov obsahových náležitostí faktúr vystavených dodávateľskou
spoločnosťou, do vyhotovenia ktorých sťažovateľ nemal možnosť vstupovať. Krajský súd sa však

týmitosťažovateľomnamietanýmiskutočnosťaminezaoberal.Sťažovateľzdôraznil,žejednotlivéfaktúry,
ktoré mu boli dodávateľskou spoločnosťou doručované, hradil v dobrej viere ako platby súvisiace s
realizáciou obchodu, cieľom ktorého bolo zhotovenie stavby o nadobudnutie ktorej mal záujem. Pokiaľ
ide o emailovú komunikáciu medzi sťažovateľom a dodávateľskou spoločnosťou, na ktorú poukázal aj
krajský súd, kde sťažovateľ sa ako platiteľ domáhal vystavenia faktúr, tak práve obsah tejto komunikácie

svedčí v prospech poctivého zámeru sťažovateľa, ktorý sa domáhal príslušnej opravy faktúr a zároveň je
nepochybné, že ak by išlo o faktúry na zaplatenie preddavku na kúpnu cenu, tak sťažovateľ by bol svoj
zákonný nárok na odpočítanie dane uplatnil už z takýchto jednotlivých faktúr v príslušných zdaňovacích
obdobiach. Prečo aj krajský súd obsah tejto emailovej komunikácie vyhodnotil v neprospech sťažovateľa
mu nie je z odôvodnenia rozsudku zrejmé. Pokiaľ ide o preukázanie toho, či sťažovateľ mal a mohol

vedieť o podvodnom konaní dodávateľskej spoločnosti, žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne sp.zn. 13S/40/2016 a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. rozsudok
sp.zn. 4Sžf/73/2015, z ktorých vyvodzoval, že v tejto veci nebol žiadnymi objektívnymi skutočnosťami
preukázaný úmysel sťažovateľa zúčastniť sa na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa
DPH zo strany dodávateľskej spoločnosti a ani vedomosť o takomto konaní. Skutočností, ku ktorým

došlo na strane dodávateľskej spoločnosti a ktoré viedli ku zmene konateľa a k jej zániku nastali
až po realizácii predmetného obchodu a so značným časovým odstupom po úhrade faktúr. Uvedené
skutočnosti nemožno hodnotiť ako také, na ktorých by sa sťažovateľ zúčastnil, resp. by mali zakladať
jeho vedomosť o podvodnom konaní jeho dodávateľskej spoločnosti.

11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú v
napadnutom rozhodnutí, resp. vo vyjadrení k žalobe a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozsudok,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), dospel k záveru, že kasačná
sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu.

13. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

14.Podľa§438ods.1S.s.p.,kasačnousťažnosťoumožnonapadnúťprávoplatnérozhodnutiekrajského
súdu.

15. Podľa § 454 S.s.p., na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

16. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu
sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 100905360/2018 zo dňa 09.05.2018, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100335364/2018 zo dňa 09.02.2018, ktorýmbol sťažovateľovi podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určený rozdiel v sume 18 614, 25 eur na DPH
za zdaňovacie obdobie marec 2017 znížením nadmerného odpočtu zo sumy 20 169,58 € na sumu 1
555,33 €.

17. Kasačný súd vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti považoval za potrebné posúdiť správnosť
záverov krajského súdu, ktorý stotožňujúc sa so závermi daňových orgánov konštatoval, že sťažovateľ
majúc vedomosť o podvodnom konaní svojho dodávateľa - spoločnosti MIBL, s.r.o., si neoprávnene
uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 1020170006 zo dňa 10.03.2017, čím porušil ustanovenie § 49 ods.

1 zákona o DPH. V tejto súvislosti bolo potrebné zaujať právny názor k otázke rozloženia dôkazného
bremena medzi správcu dane a sťažovateľa s ohľadom na skutočností týkajúce sa dodávateľa, resp.
posúdiť či zo strany sťažovateľa išlo o vedomé zapojenie sa do obchodnej transakcie postihnutej
podvodným konaním, čoho dôsledkom malo byť neuznanie odpočtu DPH.

18. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že

podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených
na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na
každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene,
preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže
od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a

služieb vyúčtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené,
tovar alebo služby boli reálne dodané (§ 8, § 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na
faktúre, tzn. zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH
uvedeným na faktúre.

19. V súvislosti s posudzovaním oprávnenosti uplatnenia práva na odpočet DPH zo zdaniteľných
obchodov na vstupe je podstatná otázka rozloženia dôkazného bremena, teda posúdenie, ktoré
skutočnostivýznamnépresprávneposúdenieprávauplatnenéhosťažovateľomakodaňovýmsubjektom
preukazuje daňový subjekt a kedy naopak dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane.

20. Túto otázku si musí správca dane vyriešiť už pri prvých skutkových zisteniach, ktoré naznačujú, akú
právnu daňovú normu pre posúdenie oprávnenosti uplatnenia práva na odpočet DPH z preverovaných
zdaniteľných obchodov správca dane chce ďalej uplatniť.

21. V uvedenej súvislosti musí ďalej kasačný súd zdôrazniť, že daňový subjekt v procese správy daní
(t.j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1
v spojení s § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku) okrem iného, že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3
ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme kvázi prevodu vlastníckeho práva k tovaru alebo dodania služby
za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH), v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim

z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve) a od dodávateľa
zákonným spôsobom uvedeného na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH). Dôkazná povinnosť
správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Ak preukáže uskutočnenie
zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu
právo na odpočet dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť

na daňovom podvode.

22. Zatiaľ čo v prípade preukazovania vzniku práva na odpočítanie dane (vychádzajúc najmä z vyššie
uvedených ustanovení § 3 ods. 2 zákona o DPH) zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1
Daňového poriadku zásadne daňový subjekt, ktorý si uvedené právo uplatnil, v prípade preukazovania

zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode (najmä § 3 ods. 6 Daňového poriadku) je dôkazné
bremenolennasprávcovidane.Pretojedaňovýsubjektužvdostatočnomčasovompredstihuoprávnený
vedieť, na akom skutkovom základe má znášať dôkazné bremeno. Samozrejme že daňový subjekt je aj
v týchto prípadoch oprávnený navrhovať správcovi dane ďalšie dôkazné prostriedky na preukázanie, že
sa nezúčastnil zneužívajúceho alebo podvodného konania spojeného s daňovým únikom, prípadne že o

tom nevedel; predkladanie takýchto dôkazných prostriedkov je však jeho oprávnením, nie povinnosťou,
t.j. môže odmietnuť sa k týmto veciam vyjadriť.

23. Je nutné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciachsp.zn. C-80/11 z 21.6.2012 - Mahagében a Dávid (s podporou v rozsudkoch sp.zn. C-285/11 z
06.12.2012 vo veci účastníka Bonik alebo sp.zn. C-18/13 z 13.2.2014 vo veci účastníka Maks Pen), z
ktorého vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať daň z dôvodu, že osoba,

ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila
nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba
vedelaalebomalavedieť,žeuvedenéplneniezakladajúcenároknaodpočetdanejesúčasťoudaňového
podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného subjektu dodávateľského reťazca.

24.V uvedenej súvislosti nie je možné kasačným súdom prehliadnuť to, že Súdny dvor stanovil, že nie
je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno
rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom
podvode (napr. C-409/04 Teleos , C-499/10 Vlaamse Oliemaatschappij, C-439/04, C-440/04 Axel Kittel
a Recolta Recycling). Súdny dvor prostredníctvom svojej judikatúry (Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL
sp.zn. C-439/04

aC-440/04zodňa06.07.2006)naznačil,žesubjekty,ktoréprijmúvšetkyktoréjemožnédôvodneodnich
požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli súčasťou podvodu, musia mať možnosť spoľahnúť
sa na zákonnosť týchto plnení.

25. Je dôležité pripomenúť, že v daňovom konaní sťažovateľovi nebolo preukázané, že sa úmyselne

zapojil do posudzovanej obchodnej transakcie poznačenej únikom na dani. Daňové orgány sa však
sústredili na preukázanie, že sťažovateľ musel, resp. mal vedieť, že sa jednotlivými plneniami do
takéhoto obchodu zapája. Posúdenie tejto otázky súvisí najmä s vyhodnotením opatrení, ktoré daňový
subjekt prijal, resp. mal prijať v rámci obvyklej obozretnosti, aby zabránil svojej i nevedomej účasti na
daňovom podvode.

26. V posudzovanej veci si sťažovateľ uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 1020170006 zo dňa
10.03.2017 vystavenej dodávateľom - spoločnosťou MIBL, s.r.o., ktorou správcovi dane deklaroval
dodanie nebytového priestoru a ktorému predchádzalo aj uzavretie Zmluvy o budúcej zmluve o prevode
vlastníctva nebytového priestoru so spoločnosťou MIBL, s.r.o. dňa 31.03.2014. V uvedenej zmluve bol
predmet prevodu dostatočne špecifikovaný, pričom zmluvné strany sa výslovne dohodli na spôsobe

úhrady kúpnej ceny za predmet prevodu a to tak, že sťažovateľ ju uhradí v troch splátkach. V tejto
súvislosti však boli sťažovateľovi zo strany dodávateľskej spoločnosti vystavované faktúry s označením
„rezervačný poplatok“, ktorá skutočnosť aj s ohľadom na vyjadrenie bývalého konateľa dodávateľskej
spoločnosti (nemajúc vedomosť o charaktere takto označených faktúr, resp. uvádzajúc, že išlo o faktúry
na úhradu výstavby objektu) bola náležite posúdená a vyhodnotená tak, že ide o fakturáciu viažucu sa k

nadobudnutiu nebytového priestoru od spoločnosti MIBL, s.r.o.. Z obsahu spisu, resp. jednotlivých faktúr
vyplynulo, že spoločnosť MIBL, s.r.o. sťažovateľovi vystavovala jednotlivé faktúry neoznačiac ich ako
faktúry na úhradu kúpnej ceny - preddavkové platby, ale ako „rezervačný poplatok“ bez uvedenia dane
(s výnimkou prvej fakturovanej platby označenej ako rezervačný poplatok v sume 6 000,- €). Sťažovateľ
poskytujúc platby takto nesprávne/bez uvedenia dane fakturované dodávateľovi uhradil spoločnosti

MIBL, s.r.o. protihodnotu za dodanie nebytového priestoru v zmysle Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa
31.03.2014 a to napriek tomu, že uzavretím tejto zmluvy vyjadril súhlas so spôsobom úhrady kúpnej
ceny, a teda mal vedomosť o tom, že ide o úhradu kúpnej ceny v splátkach, t.j. zahŕňajúcej DPH, ktorá
zo strany dodávateľa nebola odvedená. V nadväznosti na to, tak ako dostatočne zdôvodnené kasačný
vyhodnotil závery daňových orgánov, v zmysle ktorých daňová povinnosť vznikla spoločnosti MIBL, s.r.o.

už prijatím takto - v rozpore s § 72 ods. 1 písm. f/ zákona o DPH - fakturovaných platieb podľa ust. § 19
ods. 4 zákona o DPH, (v zmysle ktorého ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká
daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby) a preto faktúra č. 1020170006 zo dňa 10.03.2017
(ktorou si sťažovateľ uplatnil odpočítanie dane) bola iba tzv. vyúčtovacou faktúrou, ktorá neodrážala
skorší vznik daňovej povinnosti spoločnosti MIBL, s.r.o..

27. V predmetnej veci nebolo spochybnené dodanie tovaru sťažovateľovi dodávateľom - spoločnosťou
MIBL, s.r.o., ani to, že došlo k úniku na dani na strane dodávateľa. Z hľadiska posúdenia otázky
oprávnenosti sťažovateľom uplatneného odpočítania dane bolo zásadným, či sa správcovi dane
(ktorého v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno) podarilo preukázať, že sťažovateľ mal vedomosť

o podvodnom konaní spojeným s daňovým únikom jeho dodávateľa, resp. či v tejto súvislosti bol
dostatočne obozretný a prijal potrebné opatrenia, ktoré bolo možné dôvodne od neho požadovať na
zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli súčasťou podvodu.28. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ už uzavretím Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 31.03.2014
nepochybne mal vedomosť, že kúpna cena má byť uhradená v splátkach, resp. má byť fakturovaná
s DPH. Uvedenú daň mal sťažovateľ v jednotlivých splátkach i uhradiť, avšak bez toho, aby bola

uvedená na faktúrach. Pokiaľ teda sťažovateľ za tohto stavu pristúpil k úhrade jednotlivých faktúr bez
uvedenia dane, musel si byť vedomý i možných negatívnych následkov z toho plynúcich v daňovom
konaní spočívajúcich v nepriznaní odpočítania dane. Za týchto okolností nemôže obstáť argumentácia
sťažovateľa, že jednotlivé faktúry, ktoré mu boli dodávateľskou spoločnosťou doručované, hradil v dobrej
viere ako platby súvisiace s realizáciou obchodu. Sťažovateľ namietal, že z jeho emailovej komunikácie

sdodávateľomvyplýva,žesadomáhalpríslušnejopravyfaktúrapretomuniejezrejmé,nazákladečoho
krajský súd túto okolnosť vyhodnotil v neprospech sťažovateľa. Kasačný súd k tejto námietke uvádza,
že emailová komunikácia sťažovateľa s jeho dodávateľom (ktorou sa mal domáhať zjednania nápravy
týkajúcej sa uvedenia DPH na faktúrach) bola tak krajským súdom ako i daňovými orgánmi hodnotená
s poukazom na aspekt jeho vedomosti o podvodnom konaní dodávateľa, pričom otázka primeranej
obozretnosti sťažovateľa bola posudzovaná v súvislosti s tým, že sťažovateľ majúc vedomosť o tom, že

faktúry vystavené dodávateľom nezodpovedajú dojednanej zmluvnej úprave (i napriek jeho emailovej
komunikácii so dodávateľom) v tomto obchodnom vzťahu zotrval a jednotlivé úhrady s tým spojené
dodávateľovi poskytol.

29. Kasačný súd s poukazom na vyššie uvedené zistil, že kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje

žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu. Námietky sťažovateľa boli v zásade totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom
konaní i v žalobe a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky s
poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky sťažovateľa vznesené v kasačnej sťažnosti
za nedôvodné a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 S.s.p. zamietol.

30. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a §
175 ods. 1 S.s.p. a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu
v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v
spojení s § 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.