Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 28. jún 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318208513
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318208513.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:

JUDr. Ľuboslava Vanková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: C. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. XXXX/XX, E.-E., zastúpená: Občianske združenie Zastavme úžeru - občianske združenie na
právnu ochranu občana a finančného spotrebiteľa, so sídlom Pod Hájom 1367/169-44, Dubnica nad
Váhom, IČO: 51 255 022, proti žalovanému: Poštová banka a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4,
Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpená: Advokátka kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie
8/A, Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 439 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Galanta č. k. 10Csp/252/2018-110 zo dňa 7. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie s a p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že úverová zmluva o
splátkovom úvere č. 1452350945 uzavretá 14.11.2014 je bezúročná a bez poplatkov; výrokom II. súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 439 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III.
žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok po citovaní § 11 ods. 4, § 9 ods. 1,
2, 6 § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka (ďalej len OZ) vecne odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že
strany sporu uzavreli spotrebiteľskú zmluvu o úvere dňa 14.11.2014. Občiansky zákonník podrobnejšie
špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne
ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Je nepochybné, že zmluva uzavretá medzi
stranami je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v
súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

2. Podľa názoru súdu s poukazom na § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže
domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. To znamená, že žalobkyňa využila svoje právo
vyplývajúce zo zákona. Súd sa zaoberal otázkou výpočtu RPMN. V zmluve je uvedená úroková sadzba
22,80%aRPMNvovýške25,46%.VtejtosúvislostisúdpoukazujenarozhodnutieKrajskéhosúduŽilina
sp. zn. 10Co/672/2014, podľa ktorého k hodnote RPMN za úver sú zahrnuté všetky náklady spotrebiteľa

vsúvislostisposkytnutýmúverom.Jednouzpoložiektýchtonákladovjeúrokzaposkytnutýúver,ktorého
percentuálnym vyjadrením je úroková sadzba. Okrem úroku môžu medzi náklady úveru patriť rôzne
poplatky (napríklad za poskytnutie úveru, za správu účtu), poistenie úveru a podobne. Je zrejmé, že
pokiaľ sa v zmluve uvádza hodnota úrokovej sadzby úveru, hodnota RPMN za úver nemôže byť od nejnižšia. Vzhľadom na skutočnosť, že hodnota RPMN v zmluve je vyššia ako úroková sadzba, podľa
názoru súdu žalovaný správne v zmluve uviedol hodnotu RPMN. Žalobkyňa pri tvrdení o nesprávnej
výške RPMN vychádzala z kalkulačiek na výpočet RPMN vytvorenú ministerstvom spravodlivosti a

ministerstvom hospodárstva, pričom každá kalkulačka vykazovala iné údaje.

3. Splátky v zmysle zákonnej úpravy musia byť špecifikované na hodnotu istiny a hodnotu úroku,
prípadne poplatku. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len
taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov vyjadrených

slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej uvedenej zložke
spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť. Pokiaľ v zmluve nie je uvedené
členenie na splátky istiny, úrokov a poplatkov spotrebiteľ sa nemôže správne rozhodnúť o tom, či zmluvu
uzavrie. V tejto súvislosti súd poukázal na názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie z 09.11.2016 v právnej veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Biróová. V súlade
s § 220 os. 2 CSP súd zohľadňuje aj ustálenú rozhodovaciu činnosť prax súdov, § 54 ods. 2 OZ

a najmä na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Obdo/45/2010 z 24.06.2013, podľa ktorého pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky
týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem
spotrebiteľa. Z dôvodu absencie náležitosti zmluvy je potrebné považovať predmetnú spotrebiteľskú
zmluvu za úver bez poplatkov a bez úrokov. Aj absencia iba jednej z potrebných, zákonom ustanovených

náležitostí má tieto následky, z ktorého dôvodu súd určil, že úverová zmluva je bezúročná a bez
poplatkov. Súd mal preukázané, že žalovaný žalobkyni poskytol úver vo výške 1.300 eur, pričom
žalobkyňa žalovanému zaplatila 1.739 eur. Súd žalobkyni priznal rozdiel medzi poskytnutým úverom
a zaplatenými splátkami vo výške 439 eur, ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného v súlade s § 451 ods. 1, 2 OZ. V danom prípade bezdôvodné obohatenie vzniklo na základe

toho, že žalobkyňa zaplatila úver vyššou sumou, akou bola povinná zaplatiť žalovanému za poskytnutý
úver, pretože úver je bezúročný a bez poplatkov.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala plný úspech
v konaní priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. O výške náhrady trov konania

rozhodne po právoplatnosti rozsudku súdny úradník samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu z
dôvodov, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f) CSP); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) a súd vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

6.Podľanázoružalovanéhozmluvaoúvereuzavretámedzistranamisporuobsahujevšetkypožiadavky,
ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, vychádzajúc pritom okrem iného z pre Slovenskú
republiku záväzného rozsudku Súdneho dvora vo veci č. C - 42/15, Home Credit Slovakia. V časti

námietok absencie rozdelenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky žalovaný apeluje na znenie
dôvodovej správy k zák. č. 279/2017 Z. z., ktorý zo zák. č. 129/2010 Z. z. odstránil také znenie § 9 ods.
2 písm. l), podľa ktorého zmluva o úvere mala obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a na judikatúru

Najvyššieho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Cdo 146/2017, sp. zn. 3Cdo/56/2018. Najvyšší súd SR v
rozsudku sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018 dospel k záveru, že úmyslom zákonodarcu, ktorý
zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zák. č. 129/2010 Z.z., bolo transponovať Smernicu
v celom rozsahu. Úmyslom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9
ods.2písm.k/zákonač.129/2010Z.z.bolovrozporesčlánkom10ods.2Smernice.Tojeskutočnosť,na

ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. 24. V zmysle
vyššie uvedeného nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach
(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.
uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia

eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by
zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku
zakotvenúvSmernici,tedato,abyzmluvaoúvereupravovalavýšku,početatermínysplátokakosúboru,ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj
účel zákona vyjadrený v dôvodovej správe teda § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. nestanovuje
požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice. Vychádzajúc z

účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v uvedenom rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zák. č.
129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd v rozhodnutí sp. zn. 3
Cdo 146/2017 uviedol, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba
tej ktorej anuitnej splátky.

7.Vzhľadomnavyššieuvedenéodôvodneniežalovanýnavrhol,abypodľa§389CSPodvolacísúdzrušil
prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti a vrátil vec na nové prejednanie súdu prvej inštancie, alebo
aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobu zamietol a žalobcu v
plnom rozsahu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nesúhlasila s právnym názorom žalovaného,
poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v rozsudku z 24.01.2012 vo veci C-282/10 Dominquez,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný
rozhodnutím Cour de cassation (Francúzsko), riešil obdobnú situáciu ako Najvyšší súd SR v
prejednávanej veci. Predmetom sporu v právnej veci C-282/10 Dominguez bolo, v skratke, posúdenie

otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa
odchýlil od európskej smernice (v prejednávanom prípade od čl. 7 Smernica 2003/88/ES), hoci samotná
smernica nepovoľovala odklon od tohto článku (Článok 17 smernice 2003/88 stanovuje, že členské
štáty sa môžu odchýliť od niektorých ustanovení tejto smernice. Od článku 7 uvedenej smernice nie
je prípustná nijaká odchýlka, bod 6. Rozsudku C-282/10 Dominguez). Súdny dvor EÚ rozhodol, že

vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či môže dospieť k výkladu vnútroštátneho práva, ktorý umožňuje
zahrnúť neprítomnosť pracovníka na pracovisku z dôvodu úrazu na ceste do práce pod niektorý z
prípadov spomínaných v článku L. 223-4 Zákonníka práce, pričom zohľadní vnútroštátne právo ako
celok, predovšetkým uvedený článok Zákonníka práce, a uplatní výkladové metódy, ktoré toto právo
uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť smernice 2003/88 a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s

účelom sledovaným touto smernicou. Ak taký výklad nie je možný, vnútroštátnemu súdu prináleží overiť,
či sa vzhľadom na právnu povahu žalovaných vo veci samej voči nim možno dovolávať priameho účinku
článku 7 ods. 1 smernice 2003/88. Pokiaľ však vnútroštátny súd nedospeje k riešeniu stanovenému v
článku 7 smernice 2003/88, účastník konania, ktorý bol poškodený nesúladom vnútroštátneho práva s
právom Únie, sa môže odvolať na rozsudok Francovich a i. (C-6/90 a C-9/90), aby mu prípadne bola

priznaná náhrada utrpenej škody. V kontexte vyššie uvedeného mal postupovať aj Najvyšší súd SR a
mal „zohľadniť vnútroštátne právo ako celok, predovšetkým uvedený článok ...., a uplatniť výkladové
metódy, ktoré toto právo uznáva“.

9. V ďalšej časti vyjadrenia žalobkyňa poukazuje na vývoj právnej úpravy podstatných náležitostí zmluvy

o spotrebiteľských úveroch týkajúcej sa jednotlivých splátok úveru, poukazuje na rozhodnutia NS SR
(sp. zn. 3 Sžo/19/2012 zo dňa 12.03.2013, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešov zo dňa
21.02.2012, sp. zn. 3S/53/2011-43). Zdôrazňuje princíp právnej istoty vo svetle rozhodnutí Ústavného
súdu SR, ktorý sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho
štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL.
ÚS 6/04, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 60/2010). Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé

rozsudky(Zielinski,Pradal,Gonzalesaďalšív.Francúzsko,ESĽP-VeľkáKomora,sťažnostič.24846/94
a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty,
ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu,
situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých
a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko).

10. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od
roku 2008 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy tiež
eurokonformný výklad a tieto dospeli k záveru o tom, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotnývýklad Smernice (nie Zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad,
nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v
kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii.

Žalobkyňa poukazuje aj na vývoj judikatúry po známom rozsudku Súdneho dvora C42-12, napríklad
rozhodnutie Krajského súdu Trnava zo dňa 28.03.2018 sp. zn. 10Co/48/2017; rozhodnutie Krajského
súdu Košice sp. zn. 5Co/468/2017 zo dňa 10.04.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
21Co/109/2017 zo dňa 26.04.2018

11.Žalobkyňa poukazujeajnačl.288ods.3ZmluvyofungovaníEurópskejúnie,podľaktoréhosmernica
je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,
pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym
nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou
zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti
vnútorného trhu, kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa

umožniloichpostupnézjednotenie.Smernicanemávšeobecnúzáväznosťakonariadeniejeadresovaná
iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty

nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva.

12. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné
považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v § 9
ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byt'
ňou viazaný, ktorý údaj musí byt' zrozumiteľný a bez pochybností poznateľný. Úverová zmluva je

konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia
spotrebiteľského úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia (tiež o inej výške predposlednej, či poslednej
splátke), musia byt' dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto
povinnosťou žalovaného v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a to v
rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami

úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana
ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý
jasneazrozumiteľnestanovuje(bezmožnostivariabilných,čišpekulatívnychinterpretácií)akájecelková
čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne
súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.

13. Z týchto dôvodov je podľa žalobkyne plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
poskytnutého žalovaným, a to v súlade s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSU. Žalobkyňa poukazuje na fakt,
že v zmluve je uvedenú celková čiastka, ktorú ako spotrebiteľ musí zaplatiť, t.j. 60 mesiacov x 37
eur = 2.187,76 eura, no v skutočnosti jednoduchým matematickým výpočtom je to až 2.200 eur a

uvedená výška celkového úveru nesúhlasí so skutočnosťou a preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. b)
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere sa považuje úver za bezúročný. Na základe uvedených
argumentov žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd, potvrdil rozsudok prvej inštancie ako vecne správny.

14. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne v doručenej replike prostredníctvom právneho zástupcu uviedol,

že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania, v ktorom zrozumiteľne vyjadril svoj právny
názor na otázku, či zmluva o spotrebiteľskom úvere vo svetle existujúcej judikatúry najvyššej súdnej
autority, ktorou je Najvyšší súd SR musí obsahovať rozdelenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky.
Otázka posudzovania náležitostí spotrebiteľských zmlúv je bohato judikovaná súdmi všetkých inštancií,
žiaľ aj rozporne. Dôkazom takéhoto tvrdenia sú aj žalobkyňou označené rozsudky odvolacích súdov

vydané po uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018. K takémuto
postupu odvolacích súdov žalovanému nenáleží zaujímať stanoviská. Dôkazom vyššie uvedeného
tvrdenia žalovaného je aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/129/2018 zo dňa 29.01.2019,
teda po vydaní rozsudkov odvolacích súdov označených žalovanou v jej vyjadrení zo dňa 18.11.2019.Medzičasom však občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Trenčíne pristúpilo k zjednoteniu
svojej rozhodovacej činnosti pri posudzovaní zmlúv o spotrebiteľských úveroch z hľadiska náležitostí
vyžadovaných ustanovením § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z., s prihliadnutím na Rozsudok

Súdneho dvora vo veci C-42/15 ako i rozsudok NS SR zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017.
Žalovaný tvrdí, že úverová zmluva č. 1452350945 zo dňa 14.11.2014 uzavretá medzi žalobkyňou a
žalovaným je platným právnym úkonom, obsahuje všetky náležitosti vyžadované právnou úpravou
platnou v čase jej uzavretia, v dôsledku čoho na strane žalovaného nevzniklo žiadne bezdôvodné
obohatenie, ktoré by bol žalovaný povinný vydať.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podanévčas(§362ods.1CSP),oprávnenoustranousporu(§359CSP),protirozhodnutiu,protiktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3

CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je síce čiastočne dôvodné, ale
rozsudok súdu prvej inštancie je napriek tomu potrebné potvrdiť.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala jednak určenia, že úverová zmluva,
ktorú uzavrela so žalovaným dňa 14.11.2014 je bezúročná a bez poplatkov a súčasne žiadala vydať
bezdôvodné obohatenie vo výške 439 eur. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že so žalovaným uzavrela
zmluvu o úvere 14.11.2014, na základe ktorej žalovaný žalobkyni poskytol úver vo výške 1.300 eur
a ktorý mala splácať 5 rokov s mesačnou splátkou 37 eur. Je evidentný rozdiel medzi zmluvou a

formulárom pre štandardné informácie o úvere, a to celková výška nákladov 2.187,76 eura a 2.172,99
eura. Uzatvorená spotrebiteľská zmluva neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) a k) zák.
č. 129/2010 Z.z. a navyše je nesprávne vypočítaná RPMN (v zmluve je uvedená nižšia ako skutočná
v neprospech spotrebiteľa). Žalobkyňa tiež poukázala na neplatnosť zmluvy z dôvodu nedostatku
písomnej formy. Žalobkyňa žalovanému zaplatila 1.739 eur, preto sa žalobou domáha vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 439 eur (rozdiel medzi poskytnutým úverom 1.300 eur a zaplatenou
sumou 1.739 eur.

17. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobkyne pretože dospel k záveru, že zmluva o úvere uzavretá
medzi stranami sporu neobsahovala podstatnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, rozčlenenie splátky na istinu, na úroky a iné poplatky a preto sa poskytnutý
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa názoru súdu prvej inštancie tvrdenie žalobkyne o
nesprávnosti výšky RPMN nebolo preukázané a ostatným dôvodmi, pre ktoré žalobkyňa tvrdila, že úver
je bezúročný a bez poplatkov, čo zakladalo dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia sa súd prvej
inštancie nezaoberal.

18. Žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu a jeho právne závery
vyjadrené po vydaní rozsudku Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej. NS SR v uznesení z 22.02.2018 sp. zn. 3Cdo 146/2017 konštatoval,
že predmetné ustanovenie sa má interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom

úvereobsahovalačíselnévyjadrenietoho,akájekonkrétnavnútornáskladbakonkrétnejanuitnejsplátky,
neustanovuje sa týmto povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine,
úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne a postačovalo uvedenie frekvencie
splátok.

19. Je pravdou, že do vydania uznesenia NS SR z 22.02.2018 č.k. 3Cdo/146/2017 odvolací súd
prezentoval vo svojich rozhodnutiach právny názor, ktorý uviedol súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
v súvislosti s výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.. Bolo však nevyhnutné, v záujme právnej
istoty prispôsobiť sa rozhodovacej praxi prevažujúcej časti senátov NS SR, ktorí prezentujú odlišný
výklad uvedeného ustanovenia zákona tak, ako ho uvádza žalovaný vo svojom odvolaní.

20. NS SR v rozsudku z 10.11.2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016 vyslovil, že aj v rozhodovacej praxi senátov
najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných a aplikačných problémov (odstraňovanie
nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania názorov, v počiatočných fázach ktoréhonie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na odlišných alebo až protichodných
názoroch. Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť existencie rozdielnych právnych
názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a upravuje procedúru, prostriedky a

nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry. Tento mechanizmus spočíva najmä v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania
stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom
najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

21. V záujme zjednotenia rozhodovacej praxe súdov v danej veci odvolací súd už viac ako rok vo svojej
rozhodovacej praxi akceptuje právny názor žalovaného vyjadrený v odvolaní, že nebol správny názor
súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahovala náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.
a rozpis splátky nebol potrebný na časť istiny, úrokov a poplatkov, preto v súvislosti s týmto argumentom
následne nebolo možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

22. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi stranami
sporu (14.11.2014) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

23. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

24. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že predmetná úverová zmluva uzavretá 14.11.2014 je
spotrebiteľskou zmluvou uzavretou aj podľa § 52 ods. 1 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka,
keď v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely tohto
zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom

spotrebiteľovi. Ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalovaným ako veriteľom a
žalobkyňou ako spotrebiteľkou. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ
zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem tohto v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

25. Žalobkyňa v žalobe poukazovala aj na nesprávnosť výpočtu RPMN uvedenej v zmluve a
poukazovala na rozpory v uvádzanej časti výšky nákladov, ktorá sa líšila v jednotlivých listinách a
nekorešpondovala s výslednou sumou, ktorú mala žalobkyňa zaplatiť po vynásobení výšky splátky
s počtom splátok. K tvrdeniam žalobkyne v žalobe sa žalovaný vyjadril v podaní doručenom súdu

25.01.2019 (č.l. 40). Žalovaný sa bránil tým, že žalobkyňa neposkytla žiaden výpočet RPMN a preto
výšku RPMN nemožno považovať za nesprávnu a žalovaný upozornil na skutočnosť, že internetové
kalkulačky sú nepresné, poskytujú rôzne výsledky pri zadaní rovnakých údajov. Poukazuje tiež na to,
že dikcia zákona nehovorí o tom, že celkovou čiastkou, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, je násobok počtu
splátok s ich výškou, ale celkovou čiastkou sa rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a

celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom a žalovaný ďalej uvádza, ako sa vo všeobecnosti
definujú celkové náklady spotrebiteľa na poskytnutý úver.

26. V súvislosti s argumentmi žalobkyne bolo potrebné podrobiť úverovú zmluvu zo dňa 14.11.2014
kontrole, či obsahuje všetky obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch účinnom v čase jej uzavretia. Výklad a aplikácia § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí
byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí
nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná
vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak

z § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva
uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.
neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sapovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná zmluva
obsahuje údaj o RPMN. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí určito, jasne a zrozumiteľné obsahovať
tie podstatné náležitosti, ktoré majú nepochybne vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť, či je pre

neho akceptovateľné získať úver za daných podmienok. K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere
nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože
zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom
posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN v súlade s citovaným § 9 ods. 2 písm.
j) sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jej výšky.

Ak by zmluva tento údaj obsahovala, nebolo by možné, aby pri zadaní rovnakých údajov vychádzali
pri matematickom prepočte RPMN rôzne výsledky, ako na poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení.
Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné
uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Je nepochybné, že v predmetnej
úverovej zmluve tento údaj chýba a v zmluve nie je uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet
RPMN. Ďalej odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o

spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm.
g): „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanév čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery“.

27. Keďže v predmetnej úverovej zmluve (č.l. 33) je uvedená celková čiastka úveru 2.187,76 eura,
pri súčasnom uvedení výšky mesačnej splátky úveru 37 eur a počte splátok úveru 60, je suma, ktorú
má spotrebiteľ zaplatiť 2.220 eur (37x60) t.j. údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť sa
rôznia. Takýto rozpor môže objektívne spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku.

Je zrejmé, že údaj o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť nie je vyjadrený dostatočne
určitým a zrozumiteľným spôsobom, nevyvolávajúc pochybnosti spotrebiteľa o celkovej čiastke, ktorú
musí zaplatiť titulom uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ tak bez presného číselného
uvedenia celkovej čiastky, ktorú je povinný zaplatiť, nemá možnosť bez akýchkoľvek pochybností
posúdiť rozsah svojho záväzku. Podľa názoru odvolacieho súdu ak celková čiastka úveru ako podstatná

náležitosť nie je uvedená správne (dostatočne určito), je potrebné uzavrieť, že nie je uvedená vôbec a
ide o absenciu náležitosti zmluvy.

28. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov podľa §
11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch a žalobkyni teda vznikla povinnosť zaplatiť (iba)

istinu poskytnutého úveru. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že výška RPMN
bola v zmluve uvedená správne a neobstojí argument porovnávajúci výšku úroku a výšku RPMN.

29. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam,

vec však nesprávne právne posúdil. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre zmenu napadnutého
rozsudku je právne posúdenie bezúročnosti a bezpolatkovosti poskytnutého úveru a vydanie
bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaný sa k žalobe vyjadril a uviedol argumenty na svoju obranu,
preto procesné práva žalovaného boli dodržané. Odvolací súd nepovažoval za hospodárne a účelné

rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože v
zrušujúcom rozhodnutí by odvolací súd vyjadril rovnaký právny názor, ktorý by bol súd povinný súd prvej
inštancie akceptovať. Odvolací súd rovnako nevyzýval žalovaného na vyjadrenie podľa § 382 CSP,
pretože žalovanému bolo z obsahu doručenej žaloby zrejmé, na základe ktorých ustanovení zákona sa
žalobkyňa svojho nároku domáhala.

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

31. V odvolacom konaní vo veci samej, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil,

úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konaniekončí. Žalobkyni v odvolacom konaní trovy konania nevznikli, ani si ch neuplatnila, preto jej odvolacím
súdom neboli priznané.

32. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).