Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8417205661
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8417205661.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Moniky Juskovej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžová 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: W. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/
XX, XXX XX R., za účasti osobitného subjektu: Občianske združenie Združenie na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, 949 11 Nitra, IČO: 42 205 735, právne zastúpeného:
JUDr. Roman Jurík, advokát so sídlom Jazerná 19, 940 02 Nové Zámky, o zaplatenie 1.110,79 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 8Csp/195/2017-200
zo dňa 22.11.2019 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok prvoinštančného súdu v časti zamietavého výroku v rozsahu 740,19 eur s 5 % úrokom
z omeškania od 20.06.2017 do zaplatenia a výroku o trovách konania tak, že:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 740,19 eur s 5 % úrokom z omeškania od 20.06.2017 do
zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Žiadna zo strán sporu a osobitný subjekt nárok na náhradu trov konania nemá právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovanému s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a.
III. Osobitný subjekt má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia istiny
vovýške1.110,79eura,úrokuvovýške68,53eura,úrokuzomeškaniavovýške0,61eur,úrokuvovýške
17,90% ročne z nezaplatenej istiny 1.110,79 eur od 20.06.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo
výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 1.110,79 eur od 20.06.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo
výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 68,53 eur od 20.06.2017 do zaplatenia a náhrady trov konania.

Prvoinštančný súd posúdil vec ako spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Rozhodnutie právne odôvodnil aj podľa ust. § 39, § 53 ods. 9, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa
ust. § 7 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“
Vychádzal z tvrdenia, že žalovaný po vyčerpaní úveru prestal uhrádzať splátky riadne a včas. Preto
ho žalobca vyzval na predčasné splatenie úveru výzvou z 19.06.2017 a to po zaslaní upozornenia na
omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia a druhou upomienkou/Opakovaným upozornením z
18.04.2017.

Zosplatnenie úveru vyhodnotil ako neplatné, pretože žalobca nepostupoval v súlade s ust. § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Žalobca nepreukázal, že upozornenie na omeškanie vôbec odovzdal na
prepravu poštovému podniku ani to, že bolo žalovanému doručené do sféry jeho vplyvu, prípadne, žebyžalovaný jeho prijatie zmaril. V konaní preukázal len doručenie výzvy na predčasné splatenie úveru z
19.6.2017 dňom 22.6.2017.
Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že žalobca na preukázanie tvrdenia ohľadne posúdenia schopnosti

žalovaného splácať úver s odbornou starostlivosťou, nenavrhol žiaden dôkaz. Žalobca ani netvrdil, že
si údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného overoval, a to i napriek skutočnosti, že jeho výdavky (len
podľa údajov uvedených v žiadosti o poskytnutie úveru) dosahovali výšku 227 eur len na splátky iných
úverov, čo predstavuje cca 35 % zo sumy jeho priemerného čistého mesačného príjmu.
Vzhľadom na to, že tvrdenia žalobcu o splnení povinnosti podľa ust. §7 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z. boli v žalobe a následnom vyjadrení uvedené len všeobecne a obmedzovali sa na používanie
právnych pojmov, bolo jeho procesnou povinnosťou skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy podrobnejšie
rozviesť. Túto procesnú povinnosť však nesplnil, keď pri opísaní rozhodujúcich skutočností len odkázal
na predložené listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou pomerne rozsiahlej a miestami neprehľadnej prílohy.
Žalobca v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno a preto prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca
v právnom postavení veriteľa nesplnil povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posúdení

schopnosti žalovaného v právnom postavení spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, keď vychádzal z
jehoobjektívnenedoloženéhoosobnéhovyhláseniaoosobných,zárobkovýchamajetkovýchpomeroch.
Odborná starostlivosť predpokladá údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, overiť, resp. objektívne
preukázať minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka zdroj jeho príjmu (v danom prípade žalobca
v konaní nepredložil ani len tvrdenie o takejto skutočnosti).

Žalobca sa pri uzatváraní úverovej zmluvy zameral len na zistenie pomerov žalovaného a jeho
schopnosť splácať úver komplexne neskúmal. Žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s
náležitou odbornou starostlivosťou a obozretne, ani so zaužívanou praxou a zvyklosťami pri poskytovaní
úverov. Takéto jeho konanie prvoinštančný súd vyhodnotil ako konanie priečiace sa dobrým mravom v
dôsledku čoho je uzatvorená zmluva neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. V tejto

súvislosti ďalej uviedol, že jeho konanie nemôže požívať ochranu zo strany súdov Slovenskej republiky
a keďže ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. nepôsobí dostatočne odrádzajúco, považoval za
dôvodné aplikovať ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a odmietol poskytnúť žalobcovi ochranu pri
tak vážnom porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu.
O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej

len „CSP“).

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca sa odvolal voči
nepriznanej sume 740,19 eura s úrokom z omeškania. Namietal nesprávne skutkové zistenia a
nesprávne právne posúdenie veci. Nesúhlasil, že nekonal s odbornou starostlivosťou a už vôbec nie, že

ide o hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože žalobca bonitu
žalovaného overil dostatočne a to jednak reportom SRBI, zo sociálnej poisťovne a na základe údajov
poskytnutých žalovaným v žiadosti o úver a kreditnými obratmi vo výpisoch z účtu žalovaného. Zákon
nestanovuje povinnosť využiť všetky dostupné možnosti preverenia bonity a neustanovuje konkrétne
spôsoby overenia. Podľa pomeru príjmu k výdavkom je možné objektívne posúdiť, či konkrétny klient

bude schopný splácať všetky existujúce úvery resp. ich zostatky. Bol toho názoru, že pri zohľadnení
mesačného príjmu 650,- eur, výdavkov uvedených v žiadosti 227,- eur (splátky úveru), bola splátka vo
výške 22,43 eur pre žalovaného prijateľná. Žalobca za účelom skúmania bonity nahliadol do 2 registrov,
teda nejde o hrubé porušenie povinnosti. Neobstojí ani tvrdenie súdu, že žalobca pri uzatváraní zmluvy
nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou a že takéto konanie sa prieči dobrým mravom, v

dôsledku čoho je zmluva neplatná. Keďže žalobca pri skúmaní bonity postupoval v súlade so zákonom
a neporušil svoje povinnosti, úver nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca má právo
na celé nezaplatené splátky úveru splatné v čase rozhodovania. Pokiaľ súd rozhodol, že žalobca nemal
právo požadovať jednorázové splatenie úveru, mal dospieť k záveru, že žalobný návrh nie je dôvodný
iba v tej časti, v ktorej sa žalobca domáha priznania celého dlhu nad rámec ohraničený splátkami,

ktoré neboli zaplatené a ich splatnosť nastala do vyhlásenia rozsudku. Poukázal nato, že žalobca
mal úver splácať mesačne po 22,45 eura k 15. dňu kalendárneho mesiaca, do 15.10.2024. Žalovaný
do vyhlásenia predčasnej splatnosti úver zaplatil 358,88 eur, preto dlžná suma ku dňu rozhodovania
predstavuje 740,19 eur s úrokmi z omeškania. Navrhol vyhovieť žalobe v časti dlžnej sumy 740,19 eur
spolu s úrokmi z omeškania a zaviazať žalovaného na jej úhradu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a

žalobcovi priznať náhradu trov konania a náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom

dospel k záveru, že rozsudok v napadnutom rozsahu nie je vecne správny.
Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím
zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je
to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské

štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na
základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií

a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v
zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice

2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu
dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne
znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto
zmysle rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53)

(bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa

a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Povinnosť podľa prvej vety sa považuje za splnenú, ak
je splatenie spotrebiteľského úveru v celom rozsahu zabezpečené peňažnými prostriedkami alebo
cennými papiermi; tým nie je dotknuté ustanovenie § 17 ods. 3.
Ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, okolnosti, ktoré má veriteľ brať do úvahy pri posudzovaní
bonity spotrebiteľa sú uvedené demonštratívne, t.j. ako neuzavretý okruh (arg.: „najmä“).

Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za
hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-

ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako
tomu v skutočnosti je.
Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie
skúmania bonity klienta zo strany dodávateľa. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a
podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon č. 129/2010 Z. z. a ďalšie.Pokiaľ žalobca pri uzatváraní zmluvy vychádzal len z vyjadrenia spotrebiteľa o jeho schopnosti splácať
úver a potvrdenia zo sociálnej poisťovne, uvedené nepochybne predstavuje formalistický prístup
dodávateľa k splneniu povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a to

povinnosti veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca pred uzavretím zmluvy nekonal s odbornou
starostlivosťou a porušil povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v
dôsledku čoho nebol oprávnený predčasne zosplatniť poskytnutý úver (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z.). Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z. nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým
spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
V danom prípade však nejde o hrubé porušenie povinnosti § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ako to
vyhodnotil prvoinštančný súd. Žalobca, hoci neodborne, pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať
úver vychádzal minimálne z reportov SRBI a Sociálnej poisťovne ako aj z vyjadrenia žalovaného a
teda neposkytoval úver bez akýchkoľvek údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa. Konanie

žalobcu nespĺňa charakteristiku hrubého porušenia povinnosti v zmysle ust. § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. a z tohto dôvodu bez ďalšieho nemožno uzavrieť, že poskytnutý úver je bezúročný a
bez poplatkov. Jeho správanie však nebolo dostatočne odborné a starostlivé, keď si okrem bežných
informácií nevyžiadal minimálne doklad o príjme spotrebiteľa a nezisťoval účel použitia poskytnutých
finančných prostriedkov. Žalobca nemal dostatočný obraz o príjme rodiny a jej výdavkoch.

Prvoinštančný súd žalobcovi odmietol poskytnúť akúkoľvek súdnu ochranu (ktorá by prichádzala
prípadne do úvahy) tým, že na daný vzťah okrem prísnejšieho následku nedostatočne skúmanej bonity
spotrebiteľa pri jej hrubom porušení sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou aplikoval ust.
§ 3 ods. 1 OZ. Uvedené zákonné ustanovenie je interpretačným pravidlom, kde odvíjajúc od mravných
hodnôt hodnotiacej osoby sa hodnotia subjektívne dobré mravy daného právneho vzťahu, v dôsledku

čoho je možné odoprieť výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (dočasné, vyplývajúce z
konkrétnej situácie v danom mieste a čase).
Súd je povinný aplikáciu § 3 ods. 1 OZ náležite odôvodniť, čo v prejednávanej veci sa nestalo. Javí sa,
že súd mienil voči dodávateľovi (žalobcovi) pre porušenie povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa pôsobiť
„dostatočne odradzujúco“, aby v budúcnosti svoje praktiky zmenil a odmietol mu bez ďalšieho poskytnúť

ochranu.
Takýto postup súdu je však nesprávny, hraničí so svojvôľou, naviac keď zákon nesprávny postup
už sankcionuje, je neprípustné, aby z titulu „Generálnej prevencie“ súd opätovne, bez odôvodnenia
konkrétnej veci, ukladal ďalšiu sankciu.
Preto v tejto časti postup prvoinštančného súdu odvolací súd nepovažoval za správny.

Pre účely riadnej ochrany spotrebiteľa zanedbanie odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity spotrebiteľa
postačuje zákonná sankcia zákazu zosplatnenia úveru.

5. Odvolací súd zistil, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 03.11.2015 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.200,- eur, ktorý sa žalovaný

zaviazal vrátiť a zaplatiť zaň náklady v 108 splátkach po 22,43 eur mesačne vždy v 15. deň kalendárneho
mesiaca.Splatnosťprvejsplátkyboladojednanána16.11.2015asplatnosťceléhoúveruboladojednaná
na 15.10.2024. Z prehľadu splácania vyplýva, že žalovaný vyplatil doposiaľ 365,48 eura, poslednú
splátku zaplatil dňa 03.03.2017.
Zo záverov o tom, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaný je povinný platiť

aj úroky a poplatky k úveru vyplýva, že žalobcovi možno priznať splátky splatné ku dňu rozhodnutia
prvoinštančného súdu. Žalobca v odvolaní navrhol priznať mu splátky splatné ku dňu rozhodnutia
prvoinštančného súdu (22.11.2019). V civilnom sporovom konaní je súd viazaný podľa § 379 CSP
rozsahom odvolania, preto žalobcovi nie je možné priznať v odvolacom konaní viac, než žiada.
Žalovaný doposiaľ uhradil 365,48 eura. Žalovaný bol od uzatvorenia zmluvy o úvere do rozhodnutia

prvoinštančného súdu povinný uhradiť žalobcovi splátky za obdobie od 16.11.2015 do 15.07.2017, t. j.
49 splátok po 22,43 eura, celkovo 1099,07 eura, preto odvolací súd zmenil žalobu a priznal žalobcovi
740,19 eura, ktorá suma zodpovedá rozdielu medzi uhradenou sumou a sumou, ktorú bol žalovaný
povinný zaplatiť do rozhodnutia prvoinštančného súdu.

6. Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ súd priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania v žalobe. Ich
nepriznanie namietal v odvolaní.
Žalobca žiadal v žalobe priznať úroky z omeškania z celej neuhradenej istiny 1.110,79 eur od 20.6.2017,
keďpovažovalúverzazosplatnenýk19.6.2017.Keďžekzosplatneniuúveruvdôsledkuskúmaniabonityspotrebiteľa bez odbornej starostlivosti nemohlo dôjsť, zosplatnenie úveru je možné považovať za výzvu
na úhradu dlhu, kedy žalovaný túto listinu prevzal a bol oboznámený s rozsahom dlhu a povinnosťou
ho uhradiť.

Žalobca si úroky z omeškania uplatnil od tohto momentu. Odvolací súd v dôsledku omeškania
spotrebiteľa žalobcovi preto priznal úroky z omeškania z celej istiny v zákonnej výške od momentu
požiadania jej plnej úhrady, pretože v rámci zákonných obmedzení žalobcovi nebolo možné priznať
úroky z omeškania z každej priznanej omeškanej splátky úveru.

7. Preto odvolací súd podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok v rozsahu odvolania zmenil a žalobe
vyhovel. Vo zvyšku prvoinštančný rozsudok odvolaním napadnutý nebol a odvolací súd ho nad rámec
priznaného plnenia nepreskúmaval.

8. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V
konaníkaždázosporovýchstránmalaúspechčiastočný,pretosúdimnároknanáhradutrovodvolacieho

konania nepriznal.

9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.