Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. december 2018

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118010506
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2018:1118010506.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci vedenej

proti obžalovanému Z. O. pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 19.12.2018 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný:
Z. O. narodený XX. XX. XXXX K. I., trvale bytom U. Z. B., F. XXXX/X, netrestaný

sa podľa § 285 písm. b) Tr. por.

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora OP BA I zo dňa 11.07.2018, č. k. 4 Pv 87/18/1101 - 11 pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal

dopustiť na tom skutkovom základe, že:

od presne nezisteného času do 23.30 hod. dňa 10.02.2018 na Jedlíkovej ulici v Bratislave pri kontrole
hliadkou Obvodného oddelenia Policajného Zboru Bratislava Staré Mesto - stred s volacím znakom
Atlas 333 po predchádzajúcom zákonnom poučení vydal 2 ks plastové vrecká s tlakovým uzáverom s
obsahom zelenej sušenej látky rastlinného pôvodu, ktoré mal pri sebe, pričom z následne vyhotoveného
znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave č. PPZ-
KEÚ-BA-EXP-2018/1946, odbor kriminalistika, odvetvie kriminalistickej toxikológie zo dňa 27.03.2018

vyšlo najavo, že v predložených plastových vreckách sa nachádzalo konope s celkovou hmotnosťou
1186 mg, s priemernou koncentráciou 17,5 % hmotnostných účinnej látky tetrahydrokanabinolu (THC),
pričom rastliny rodu Cannabis (konopa) sú zaradené v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení
neskorších predpisov do I. skupiny omamných látok a toto množstvo zodpovedá 2,372 obvykle
jednorazovej dávke drogy,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 11.07.2018 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 11.07.2018 č. k. 4 Pv 87/18/1101-11 na obvineného Z. O. pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov aleboprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaný urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a) Trestného poriadku, že je nevinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného Z. O.,
výsluchom svedka P. G., prečítaním znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu v
Bratislave ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/1946 zo dňa 27.03.2018 postupom podľa § 268 odsek 2

Trestného poriadku (so súhlasom obžalovaného a prokurátora), ako aj čítaním listinných dôkazov podľa
§ 269 Trestného poriadku, a to zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody, zápisnice o vydaní
veci, výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odpovedí na
lustrácie v ZVJS, v GP a v STA a odpisu registra trestov obžalovaného.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci síce bolo preukázané, že sa skutok stal, že ho spáchal
obžalovaný Z. O. a že skutok napĺňa všetky formálne znaky stíhaného trestného činu - prečinu, avšak
nenaplňuje materiálny znak v podobe Trestným zákonom požadovaného stupňa závažnosti prečinu

(uplatňovaný ako materiálny korektív vo vzťahu k formálnym znakom prečinu), v dôsledku čoho daný
skutok nie je prečinom (trestným činom).

Napriek tomu, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby, považuje súd za potrebné vysporiadať sa
s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, ktorú súd nepovažoval za dôvodnú, nakoľko v prípade jej

akceptovania by zakladala iný dôvod predpokladaný v§ 285 Trestného poriadku pre jeho oslobodenie
spod obžaloby.

Obžalovaný Z. O. sa v rámci svojej obhajoby bránil tým, že príslušníci Policajného zboru ho pri
služobnom zákroku nepoučili o jeho právach, ale urobili tak až na policajnej stanici po jeho zadržaní a tu

mu aj urobili osobnú prehliadku. Podľa názoru obhajoby príslušníci Policajného zboru, ktorý u neho dňa
10.02.2018 vykonávali kontrolu totožnosti podľa § 18 zákona o Policajnom zbore (zákon. č. 171/1993
Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), ho nepoučili aj v zmysle Trestného poriadku
o vydaní veci. O tomto má podľa obhajoby svedčiť aj úradný záznam spísaný príslušníkmi nstržm. G.
W. A.B.X. zo dňa 10.02.2018, kde na otázku „Či má u seba nejaké drogy alebo iné návykové látky“ im

osoba uviedla, že má pri sebe marihuanu“, pričom tento úradný záznam bol spísaný až následne na
OR PZ BA Staré Mesto po predvedení podozrivej osoby. V predmetnej trestnej veci sa teda nepodarilo
vyvrátiť pochybnosti o tom, či bola osoba obžalovaného riadne poučená v zmysle Trestného poriadku o
vydaní veci. O tom, že osoba má pri sebe marihuanu, sa príslušníci PZ dozvedeli z konkrétnej odpovede
na otázku, ktorú položili osobe, u ktorej vykonávali len zistenie totožnosti. Ak sa im obžalovaný zdal

podozrivý, či už zo spáchania priestupku alebo trestného činu, mali povinnosť tejto osobe najskôr
oznámiť, z čoho je podozrivá a poučiť ju o jej právach. Teda v prípade, že mali príslušníci PZ podozrenie
zo spáchania trestného činu,mali postupovať podľa Trestného poriadku a osobu podozrivú zo spáchania
trestného činu mali zadržať podľa § 85 odsek 1 Trestného poriadku a vykonať u nej osobnú prehliadku
pred vydaním marihuany. Na podklade uvedenej obhajobnej argumentácie obžalovaný žiadal, aby bol

spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodený.

S takouto obhajobnou argumentáciou obžalovaného sa súd nemohol stotožniť, nakoľko v kontexte
všetkých vo veci vykonaných dôkazov nie je pre jej akceptáciu žiaden relevantný podklad.

So zreteľom na obsah spisu je zrejmé, že predmetná obhajoba sa opiera o závery, ku ktorým dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29.05.2013, sp. zn. 3Tdo 11/2013. Najvyšší súd
tu okrem už uvedenej argumentácie obhajoby konštatoval, že je v rozpore so zákonom, ak príslušník
vyzývaosobu,ktorásamulenzdáznejakéhosubjektívnehodôvodučudná(podozrivá),nepáchatrestnú
činnosť, vyložiť veci, ktoré by mohli pochádzať z trestnej činnosti. K uvedenému následne dodal, že ak

sa osoba zdala príslušníkom čudná, resp. podozrivá, či už zo spáchania priestupku alebo trestného činu,
mali povinnosť najskôr tejto osobe oznámiť, z čoho je podozrivá a následne ju poučiť o jej právach, a
to aj o práve, že k priznaniu sa zo spáchania priestupku alebo trestného činu nemožno nikoho nútiť.Zákaz donútenia k priznaniu zahŕňa nielen právo nevypovedať, ale aj právo neprispieť žiadnym aktívnym
spôsobom, či už priamo alebo nepriamo, k svojmu obvineniu.

Vzhľadom na výpoveď obžalovaného a predovšetkým výpoveď svedka P. G.Á.P. (príslušníka PZ
vykonávajúceho služobný zákrok), možno bez rozumných pochybností uzavrieť, že v prejednávanej
trestnej veci o taký prípad, aký posudzoval najvyšší súd, nejde.

Ako totiž uviedol sám obžalovaný Z. O., v čase skutku bol pred podnikom Štartér, kde následne

prišla policajná hliadka, ktorá si vypýtala občiansky preukaz. Možno sa im zdal nejaký podozrivý alebo
nervózny, v dôsledku čoho sa ho opýtali, či má pri sebe drogy alebo iné veci pochádzajúce z trestnej
činnosti. Na túto otázku im on hneď vydal marihuanu bez toho, aby čokoľvek ďalšie hovorili. Ešte
predtým, ako sa dotazovali na to, či má pri sebe drogy, sa ho pýtali, čo tam robí a kam ide. Ako dôvod,
prečo bol nervózny obžalovaný uviedol, že mal pri sebe marihuanu. Taktiež uviedol, že policajti sa s ním
ešte rozprávali, ale už si to presne nepamätá, avšak poučenie o jeho právach a povinnostiach to nebolo.

K poučeniu došlo až na policajnej stanici, kde mu urobili osobnú prehliadku.

Už len z tejto časti výpovede obžalovaného je nepochybné, že nejde o prípad výzvy príslušníka PZ na
vydanie veci tak, ako sa to snaží prezentovať obhajoba s poukazom na uvedený rozsudok najvyššieho
súdu.

Z pohľadu obhajoby však bola právne významná aj odpoveď na otázku, či v prípade obžalovaného nebol
porušený zákaz donucovania k seba obviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare).

V tejto súvislosti súd poukazuje na výpoveď svedka P. G. (príslušníka PZ), ktorý na hlavnom pojednávaní

uviedol, že na Jedlíkovej ulici zbadali obžalovaného, ktorý bol na danom mieste sám, pričom bolo
cítiť špecifický marihuanový zápach. Chceli stotožniť osobu, pričom obžalovaný pôsobil dosť nervózne.
Obžalovaný im uviedol, že nechce mať problémy s políciou, že chce ísť domov a stále chcel ísť od nich
preč. Oni na to uviedli, že nech nie je nervózny, že ho len stotožnia. Následne im obžalovaný povedal,
že má pri sebe trávu, ktorú si chcel zafajčiť a ukázal im dve vrecká s trávou. Obžalovaný bol hneď na

to poučený, že je podozrivý z držby omamných a psychotropných látok a že ho nikto nemôže k ničomu
nútiť, že síce môže vec dobrovoľne vydať, ale môže si privodiť trestné stíhanie. Postupovali pritom
podľa služobnej pomôcky, ktoré nosia pri výkone služby a v ktorých sú uvedené aj rôzne poučenia. Toto
poučenie v zásade prečítajú, aby na nič nezabudli. Potom bol predvedený na obvodné oddelenie, kde
bolo všetko spísané. Ďalej uviedol, že si na to už nespomína, ale myslí si, že sa nepýtali obžalovaného,

či má pri sebe nejaké drogy alebo iné veci pochádzajúce z trestnej činnosti.

Hodnotiac výpovede obžalovaného a svedka v spojení s listinnými dôkazmi dospel súd k záveru, že je
to práve výpoveď svedka, ktorá zodpovedá reálnemu priebehu postupu príslušníkov PZ pri vykonávaní
služobného zákroku, pričom obžalovanému možno prisvedčiť iba vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že sa ho

príslušníci PZ pýtali, či nemá pri sebe drogy alebo iné veci pochádzajúce z trestnej činnosti, keďže
svedok si už túto skutočnosť presne nepamätal (táto skutočnosť bola dôvodom, prečo súd akceptoval
tvrdenie obžalovaného, nie úradný záznam, ktorý aj v zmysle judikatúry najvyššieho súdu nie je možné
na hlavnom pojednávaní vykonať ako dôkaz, pokiaľ ide o v ňom zaznamenané tvrdenia; na to slúži
výlučne výsluch osoby, ktorá spisovala úradný záznam).

V súvislosti s hodnotením výpovede svedka P. G. súd poznamenáva, že v rámci zásady bezprostrednosti
mal možnosť priamo vnímať jeho výpoveď aj z hľadiska jej vierohodnosti, pričom nezistil a
nezaznamenal absolútne žiadnu okolnosť, ktorá by vôbec bola spôsobilá spochybniť skutočnosti
uvádzané týmto svedkov. Jeho výpoveď bola dostatočne presvedčivá a evidentne nebola naučená, resp.

jej nepredchádzalo oboznámenie sa s písomnosťami vyhotovenými policajtami po obmedzení osobnej
slobody Z. O., čo preukazuje zvukový záznam z hlavného pojednávania.

Menovaný svedok teda presvedčivým spôsobom popísal predmetný služobný zákrok vrátane okolnosti
spočívajúcej v príslušnom poučení v tom čase podozrivého Z. O. podľa služobnej pomôcky, pričom je

len logické, že písomne boli tieto skutočnosti zaznamenané až po predvedení podozrivého na obvodné
oddeleniePolicajnéhozboru(asiťažkosijemožnérozumnepredstaviť,žebypočasslužobnéhozákroku
alebo bezprostredne po ňom na mieste jeho vykonávania príslušníci PZ spisovali záznam o zákroku,
nakoľko na takýto postup evidentne nie sú dané zodpovedajúce podmienky).Pritom za postup v rozpore so zákonom nie je možné považovať ani to, že príslušníci PZ sa Z. O. pýtali,
či má pri sebe drogy alebo iné veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Vzhľadom na nimi prezentovaný

typický zápach marihuany a evidentne neprirodzené správanie sa kontrolovanej osoby iba pri zisťovaní
totožnosti, je možné takéto konanie príslušníkov PZ považovať za úplne logickú reakciu, ktorá v nijakom
smere „nenaráža“ na ustanovenia Trestného poriadku a ani na ustanovenia zákona o Policajnom
zbore. Takto položenú otázku (jej formuláciu potvrdil sám obžalovaný) totiž nie je možné stotožňovať
s výzvou na vydanie veci v zmysle § 89 odsek 1 Trestného poriadku a kontrolovaný Z. O. (len za

účelom stotožnenia osoby) nebol povinný žiadnu vec, ktorú mal pri sebe, vydať. Ak však obžalovaný
Z. O. ihneď na takto položenú otázku sám a dobrovoľne uviedol, že má pri sebe marihuanu a túto
aj hneď príslušníkom PZ ukázal a odovzdal, založil práve takýmto konaním dôvodnosť podozrenia zo
spáchania trestného činu. Následný postup príslušníkov PZ, ktorí Z. O. poučili o jeho právach vrátane
práva neprispievať nijakým spôsobom k vlastnému trestnému stíhaniu, bol v súlade so zákonom bez
toho, aby hneď na danom mieste bolo potrebné vykonávať osobnú prehliadku podozrivého, keďže

kontrolovaný Z. O.Q.I. de facto už vec príslušníkom PZ z vlastnej iniciatívy a dobrovoľne vydal bez
akéhokoľvek vyzývania a donucovania zo strany týchto príslušníkov PZ. Z tohto hľadiska si súd ani
nevie reálne predstaviť za akým účelom a vôbec ako by taká osobná prehliadka mala byť vykonávaná,
nakoľko by prichádzal do úvahy jedine taký postup, že by príslušníci PZ odovzdanú vec podozrivej osobe
vrátili a hneď na to by za účelom jej opätovného zaistenia vykonávali osobnú prehliadku. Takýto do

úvahy prichádzajúci postup možno považovať za postup zjavne za neadekvátny, vymykajúci sa zmyslu
ustanovení Trestného poriadku o vydaní veci a osobnej prehliadke.

Pokiaľ obžalovaný Z. O. v rámci svojej obhajoby namietal, že príslušníci PZ ho na mieste činu určite
nepoučili o jeho právach, je potrebné poukázať na to, že táto časť obhajoby obžalovaného je vyvrátená

výpoveďou vyššie menovaného svedka, ktorú súd nemal absolútne žiaden dôvod spochybňovať. K
tomu potom pristupuje už zmienené vyjadrenie obžalovaného, že príslušníci PZ sa s ním rozprávali,
ale už si nepamätal o čom, a súčasne aj to, že na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol, že v čase
pred skutkom požil alkoholické nápoje a moc triezvy nebol. Uvedené tvrdenia obžalovaný zmierňoval
tým, že hoci si nepamätal, o čom s ním príslušníci PZ hovoria, určite to nebolo poučenie o jeho

právach a aj keď vedel, že nie je triezvy, vedel o všetkom, čo robí. Je však viac než zrejmé, že obsah
týchto tvrdení nie je spôsobilý založiť pochybnosť o svedkom uvádzaných skutočnostiach vzťahujúcich
sa na poučenie podozrivej osoby a obžalovaný tak vzhľadom na svoj stav nervozity a ovplyvnenie
alkoholom jednoducho poučenie príslušníkov PZ nezaznamenal alebo si ho nepamätal (prípadné
vedomé popieranie predmetného poučenia by bolo potrebné taktiež považovať za legálny spôsob

obhajoby obžalovaného).

S poukazom na uvedené súd uzatvára, že spôsob získania rozhodujúceho dôkazu nie je možné
považovať za nezákonný a na vyššie uvedený postup príslušníkov PZ nemožno vzťahovať závery
najvyššieho súdu obsiahnuté v už zmienenom rozhodnutí.

Nakoľko teda obžalovaný Z. O. mal vedome v neoprávnenej držbe omamnú látku, ktorej celkové
množstvo a množstvo účinnej látky (THC) v zmysle záverov znaleckého posudku Kriminalistického
a expertízneho ústavu v Bratislave ČES: PPZ-KEU-BA-EXP-2018/1946 zo dňa 27.03.2018 (uvedené
v skutkovej vete rozsudku) je spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie

alebo rozpoznávacie schopnosti, alebo sociálne správanie (§ 130 odsek 5 Trestného zákona) a ktorej
množstvo omamnej látky zodpovedá dvojnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre
osobnú spotrebu (§ 135 odsek 1 Trestného zákona), boli naplnené všetky formálne znaky trestného činu
- prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona.

V danom prípade však podľa názoru súdu nebola naplnená materiálna stránka - materiálny znak
uplatňovaný ako materiálny korektív k formálnym znakom trestného činu - prečinu v podobe Trestným
zákonom požadovaného stupňa závažnosti prečinu (závažnosť vyššia než nepatrná) posudzovaného
cez kritériá upravené v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Na tomto základe niet dôvodu pre vyvodzovanie

trestnej zodpovednosti, nakoľko pre absenciu požadovaného stupňa závažnosti nemôže ísť o trestný
čin - prečin.Podľa § 10 odsek 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

S poukazom na dikciu citovaného ustanovenia súd dodáva, že skutočnosti subsumovateľné pod
uvedené kritéria súd hodnotil vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší
význam (jednej na úkor druhej).

Na základe uvedeného súd svoj záver o nepatrnej závažnosti činu považuje za opodstatnený so
zreteľom na to, že obžalovaný Z. O. mal v držbe predmetné množstvo marihuany iba krátku dobu, keďže
v nijakom smere nebolo vyvrátené jeho tvrdenie, že si marihuanu kúpil od jemu neznámej osoby, ktorá
ho zastavila s ponukou na kúpu tejto omamnej látky, a to na Obchodnej ulici práve v deň skutku. Pritom
sám súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť o tom, že si tzv. dealeri skutočne aj takýmto
spôsobom zabezpečujú odbyt rôznych omamných a psychotropných látok (ponukou na kúpu náhodne

okoloidúcej osobe). Súd taktiež nemal dôvod neveriť obžalovanému, že si uvedenú marihuanu kúpil zo
zvedavosti a za účelom ju iba vyskúšať, pričom to bol jeho prvý prípad, kedy mal pri sebe marihuanu,
nikdy predtým ani potom už marihuanu nefajčil. Z tohto hľadiska tak možno uzavrieť, že u obžalovaného
išlo o ojedinelý prípad snahy vyskúšať marihuanu, ktorú si cielene nesnažil zabezpečiť, keďže sa k nej
dostal v podstate náhodou na základe iniciatívneho konania inej osoby.

Z hľadiska posudzovania závažnosti považuje súd za významnú aj tú skutočnosť, že obžalovaný sa
pred nikým nevyjadroval, že má pri sebe marihuanu, túto chcel vyskúšať sám bez prítomnosti ďalších
osôb (obžalovaný síce uviedol, že pred podnik vyšiel aj s ďalšou osobou, avšak zasahujúci príslušník PZ
výslovne uviedol, že obžalovaný bol na danom mieste sám), teda na mieste, kde sa v rozhodnom čase

nenachádzala žiadna iná osoba, pričom tak konal v nočných hodinách. Teda aj z hľadiska eventuálnych
sekundárnychnásledkovjezrejmé,žeskutoknebolpáchanýzaokolností,vrámciktorýchbyobžalovaný
mohol byť negatívnym príkladom pre iné osoby (najmä mladých ľudí), alebo by mohol u niekoho vzbudiť
pohoršenie.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti vzťahujúce sa na spôsob vykonania činu, jeho následky a okolnosti,
za ktorých bol spáchaný, ako aj pohnútku páchateľa odôvodňujú záver, že závažnosť činu (skutku v
procesnom význame slova) je nepatrná.

V súvislosti s týmto záverom súd poukazuje aj na samotný druh omamnej látky, ktorú mal obžalovaný v

držbe, ktorá sa radí medzi tzv. „mäkké drogy“. Uvedené neznamená nejakú formu akceptácie konania
obžalovaného zo strany súdu, ale iba a výlučne len hodnotenie z toho hľadiska, že vyvodzovanie trestnej
zodpovednosti v prípade obžalovaného nie je nevyhnutné pre nižšiu závažnosť činu. V tomto smere
možno pripomenúť rôzne tendencie smerujúce k čiastočnej dekriminalizácii marihuany opierajúce sa aj
o vyjadrenia odborníkov o nedôvodnosti a neúčelnosti kriminalizácie osôb v obdobných prípadoch, ako

je tomu v tejto trestnej veci.

Aj keď oproti právnej úprave obsiahnutej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. osoba páchateľa už
nie je medzi kritériami obsiahnutými v § 10 odsek 2 Trestného zákona zahrnutá (rovnako, ako tam
nie je zahrnutý ani význam chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý), nemožno osobu páchateľ

opomenúť úplne ani pri posudzovaní závažnosti činu. V danom prípade je tomu tak preto, že napríklad
pohnútku obžalovaného by nebolo možné dostatočne posúdiť bez zreteľa na to, o akú osobu páchateľa
(obžalovaného) v tomto konkrétnom prípade ide.

Preto v spojitosti s pohnútkou činu spočívajúcou vo zvedavosti a vyskúšaní marihuany považuje súd za

významné aj to, že v osobe obžalovaného ide o mladého človeka, ktorý mal v čase skutku iba 19 rokov,
pričom doposiaľ nemá žiaden záznam v registri trestov a v registri priestupkov má iba jeden záznam
(priestupok na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky). Na tomto mieste sa žiada uviesť aj
to, že obžalovaný sám oznámil príslušníkom PZ, že má pri sebe uvedenú látku, ktorú im následne sám
iniciatívne a dobrovoľne vydal..

V sumáre má teda súd za to, že závažnosť činu z hľadiska všetkých Trestným zákonom stanovených
kritérií nedosahuje vyšší než nepatrný stupeň, na základe čoho nemôže ísť o prečin, a teda ani
k žiadnemu vyvodzovaniu trestnej zodpovednosti, ktoré by v opačnom prípade mohlo mať zjavnenezmyselné negatívne dôsledky z hľadiska budúceho života obžalovaného a jeho možného pracovného
uplatnenia (v porovnaní s negatívnym rozmerom takého konania, akého sa v tomto prípade dopustil).

Vychádzajúc zo všetky vyššie uvedených skutočnosti a z právnych úvah súdu bolo rozhodnuté o
oslobodení obžalovaného Z. O. spod obžaloby podľa § 285 písmeno b/ Trestného poriadku tak, ako to
vyplýva z enunciátu (výroku) tohto rozsudku.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumôžeobžalovanýaprokurátorpodaťodvolaniedo15dníododňajehooznámenia
na Okresný súd Bratislava I. V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech

aj príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.