Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. máj 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/112/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4218204391
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4218204391.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek
senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so
sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, v konaní zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom
so sídlom Mýtna 48, P.O.BOX 205, Bratislava, IČO: 37 927 795 proti žalovanej: U. O., nar. X.XX.XXXX,
bytom O., X. XXXX/XX, v konaní zastúpená občianskym združením Riešime a vyriešime IČO: 52 152

316 - OCHRANA SPOTREBITEĽA so sídlom Kaplnská 1218/19, Veľké Úľany, o zaplatenie 3.074,14
eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č. k. 13 Csp/184/2018-
95 zo dňa 21. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti čo do sumy 2.980,49 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 3.045,03 eura od 5.12.2015 do zaplatenia, ako
aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 3 045,03
eura s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 3 045,03 eura od 5.12.2015 do zaplatenia, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanú
zaviazal zaplatiť žalobcovi 98,10 % náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia o
výške náhrady trov konania, o ktorej súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 9 ods. 1,2, zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v
rámci vykonaného dokazovania zistil, že podľa Zmluvy o poskytnutie pôžičky uzavretej dňa 30.7.2013
medzi splnomocnencom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. ako veriteľom a žalovanou ako
klientom, žalovanejbolaposkytnutápôžičkavovýške4.100eur,ktorábolasplatná60splátkamivovýške
127,87 eura. Konečná splatnosť bola uvedená 07/2018 s celkovými nákladmi spotrebiteľa 3.572,20

eura, s RPMN a fixnou ročnou úrokovou sadzbou 32%, pri priemernej hodnote RPMN 20,44 % a
celkovou čiastkou 7.672,20 eura. Podľa bodu 6.2 a 6.3 zmluvných podmienok boli splátky splatné do 20.
dňa príslušného kalendárneho mesiaca a prvá splátka bola splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení
zmluvy. Spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. predžalobnou upomienkou z 28.9.2015 vyzvala
žalovanú na úhradu nedoplatku na splátkach vo výške 345,22 eura s tým, že ak do 5.11.2015 nedôjde
k úhrade splátky splatnej v mesiaci 07/2015, bude úver zosplatnený. Ďalej poukázal na to, že listom

z 29.11.2015 oznámila žalovanej, že dlh zo zmluvy č. 6152386 sa stal splatným s tým, že výška dlhu
je 3.434,23 eura, z ktorej suma vo výške 2.118 eur predstavuje istinu. Z prehľadu splátok a úhrad súd
zistil, že žalovaná od 20.8.2013 do 1.3.2018 uhradila úhrnom sumu vo výške 3.378,10 eura a ďalšie
úhrady nerealizovala.

1.2 Súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu ako absolútny obchodno-záväzkový vzťah v zmysle

Obchodného zákonníka, pričom v danom prípade ide zároveň o právny vzťah zmluvných strán na
základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej bola žalovaná v postavení spotrebiteľa a právnypredchodca žalobcu ( Consumer Finance Holding, a.s.) mal v predmete svojej činnosti aj poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov. Posudzujúc písomnú Zmluvu o poskytnutí pôžičky uzavretú dňa 30.7.2013
súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú v nej uvedené všetky podstatné náležitosti zmluvy o

spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Uviedol, že v zmluve je uvedený
aj údaj o termíne konečnej splatnosti úveru - 07/2018, v spojení s bodom 6.2 zmluvy - splátky sú
splatné do 20. dňa v príslušnom mesiaci, teda termín konečnej splatnosti bol 20.7.2018. RPMN je
vypočítaná podľa vzorca z prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v súlade s § 19 ods. 1, 2 citovaného
zákona. Dodal, že v zmluve žalovanej neboli uvedenú žiadne poplatky a pri výpočte RPMN boli s

poukazom na § 19 ods. 2 veta prvá citovaného zákona použité správne celkové náklady, s výnimkou
poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve
o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že zmluvu žalovanej podrobil aj kontrole neprijateľných
zmluvných podmienok, na ktoré síce žalovaná poukazovala, avšak ich riadne v súvislosti s uplatneným
nárokom nešpecifikovala. Úverová zmluva žalovanej neobsahuje ani dohodu o zrážkach zo mzdy
a ani rozhodcovskú zmluvu. Zdôraznil, že úrok dohodnutý v zmluve nie je úžernícky, keď odplata

za úver čerpaný žalovanou premietnutá do RPMN vo výške 32% podstatne neprevyšuje odplatu
obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, vzhľadom na
objem čerpaných úverových prostriedkov a lehotu splatnosti. Ďalej argumentoval, že v zmysle výkladu
Smernice 2008/48//ES z 23. apríla 2008 podaného v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-42/15 z 9.11.2016 bod 59. článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48, zmluva o úvere na dobu

určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave. Z uvedeného je zrejmé, že vnútroštátna úprava § 9 ods. 2 písm. l/
zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 30.4.2018 v časti termínov splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov išla nad rámec smernice 2008/48.

1.3 Ďalej poznamenal, že žalobca si v danom prípade uplatnil nárok na zaplatenie sumy vo výške
3.074,14 eura. Žalovaná do vyhlásenia predčasnej splatnosti uhradila sumu vo výške 2.988,90 eura
oproti 27 splátkam po 127,87 eura v úhrnnej výške 3.452,49 eura, splatným do vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru v podobe predčasne zosplatnenej úverovej istiny vo výške 2.970,64 eura. Mal za
preukázané, že po predčasnom zosplatnení úveru žalovaná uhradila sumu vo výške 389,20 eura, preto
dlh žalovanej predstavuje úhrnom sumu vo výške 3.045,03 eura [(3.452,49 - 2.988,90) + 2.970,64 -
389,20]. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu považoval za dôvodný
do výšky 3.045,03 eura a v časti uplatneného nákladu na vymáhanie vo výške 29,11 eura tento nárok

nepovažoval za preukázaný, preto v tejto časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca sa domáhal
aj zaplatenia 5,05% úroku z omeškania ročne zo sumy 3.074,14 eura od 5.12.2015 do zaplatenia. Súd
žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy prísudku a v prevyšujúcej časti úroku
z omeškania žalobu zamietol ako nedôvodnú.

1.4 Záverom súd prvej inštancie dodal, že žalobcu považovala za veriteľa žalovanej, teda za aktívne
vecne legitimovanú stranu sporu, keď v konaní mal preukázané nielen postúpenie pohľadávky na
uvedenú spoločnosť, ale žalovaná ani nepoprela, že jej bolo doručené oznámenie o postúpení, pričom
VÚB, a.s. súdu predložila podací hárok, z ktorého je zrejmé, že dňa 19.12.2018 bola žalovanej zasielaná
poštouzásielka.Uviedol,žeopostúpenípohľadávkysažalovanádozvedelanajneskôrzuzneseniasúdu

zo 17.1.2019, ktorým súd pripustil aj zmenu na strane žalobcu. Toto uznesenie bolo žalovanej doručené
ešte dňa 25.1.2019. K rozhodnutiu o trovách konania súd uviedol, že v spore bol žalobca len čiastočne
úspešný (99,05%), pričom neúspech žalobcu v časti istiny je úspechom žalovaného (0,95%), ktorý sa
odrátava od úspechu žalobcu. Preto súd o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1,
2 CSP tak, že v konaní procesne úspešnejšiemu žalobcovi priznal 98,10% náhradu trov konania.

2. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie voči vyhovujúcemu výroku rozhodnutia a výroku o
náhrade trov konania. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal
žalovanú zaplatiť iba sumu 64,54 eura. Namietala, že súd prvej inštancie odňal spotrebiteľovi zákonné
právo na súdnu ochranu a konal v rozpore s unijným právom , pretože ex offo nepodrobil spotrebiteľskú

zmluvu súdnej kontrole. Poukázala na to, že žalovaná ako spotrebiteľ uzavrela zmluvu o pôžičke a
súd priznal žalobcovi úžeru. Bola tiež toho názoru, že právny predchodca žalobcu neoznámil žalovanej
postúpenie pohľadávky, preto je postúpenie pohľadávky neplatné. Keďže žalobca neuniesol v tomto
smere dôkazné bremeno, súd mal aj z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. Ďalej dôvodila, že ak sú v zmluveobchodné podmienky, ktoré upravujú povinné náležitosti a tieto sú nečitateľné alebo si ich neprečítala
lebo pri podpise zmluvy nebol čas na prečítanie niekoľko strán textu, týmito podmienkami nie je viazaná.
Poukázala aj na to, že poplatky nie sú v samotnej zmluve obsiahnuté a zahrnuté do RPMN. Ide pritom

o plnenie dlžníka, za ktoré mu nič nebolo dodané zo strany veriteľa , pričom aj náklady na správu účtu
by mal znášať dodávateľ. Žalovaná poukázala aj na ust. § 53 OZ a v tejto súvislosti dodala, že žalobca
postupoval voči žalovanej bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Jej spotrebiteľské
práva boli porušené najmä tým, že žalobca použil v zmluvách početné neprijateľné zmluvné podmienky.
Dodala tiež, že pokiaľ v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky

a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, uvedený nedostatok spôsobuje
následok uvedený v §11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej v lehote 10 dní ( do 14.03.2019) nevyjadril, až dňa 31.03.2020 bolo
doručené odvolaciemu súdu vyjadrenie, v ktorom považoval odvolanie žalovanej za neodôvodnené a

navrhol odvolanie odmietnuť v zmysle ust. § 386 písm.d) CSP.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho
pojednávania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej vyhovujúcej
časti čo do sumy 2.980,49 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% zo sumy 3.045,03 eura
od 5.12.2015 do zaplatenia, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.1 Spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s., ako pôvodný žalobca a súčasne právny nástupca
spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., ktorá k 1.1.2018 zanikla rozdelením a následným
zlúčením, si žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2018 uplatnila voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy
3.074,14 eura s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 5.12.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým,

že na základe Zmluvy o pôžičke č. 6152386 z 30.7.2013 poskytla žalovanej pôžičku vo výške 4.100 eur.
Žalovanásvojzáväzoksplácaťposkytnutýúverriadneavčasneplnilaauhradilalensumu3.378,10eura.
Žalobca dňa 19.11.2015 úver zosplatnil a žalovanej zosplatnenie úveru oznámil listom z 29.11.2015.
Výška dlžnej sumy ku dňu podania žaloby predstavovala sumu 3.074,14 eura, ktorej súčasťou sú aj
náklady na vymáhanie vo výške 29,11 eura.

5.2 Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz , ktorý žalovaná napadla odporom dôvodiac, že predmetná
zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Úver prestala splácať z dôvodu, že sa po smrti manžela dostala do
nepriaznivej finančnej situácie a stará sa o zdravotne ťažko chorého syna. Uviedla, že do spotrebiteľskej
zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky: 1. úrok = úžera, 2. rozhodcovská zmluva v rozpore so

zákonom, 3. splátka nerozdelená na úrok a istinu, z čoho vyplýva bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
4. RPMN vyčíslená v rozpore so zákonom, keď neboli napočítané všetky poplatky uplatňované z úveru,
5. Dohoda o zrážkach zo mzdy včlenené do zmluvy, nečitateľnosť zmluvy, zmluvná pokuta v bode 9.3.

5.3 Na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok z 30.11.2017, uzavretej medzi Consumer

Finance Holding, a.s. Kežmarok ako postupcom 1, spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s. ako
postupcom 2 a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. ako postupníkom, postupca k 17.12.2018
postúpil okrem iného uvedenej spoločnosti postupníka aj pohľadávku voči žalovanej.

6. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovanej z hľadiska zisteného skutkového stavu preskúmal

napadnutýrozsudok,konanie,ktorémupredchádzaloadôvodyodvolaniaadospelkzáveru,žesúdprvej
inštancie nevykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich
skutočností, preto jeho závery treba považovať za predčasné. Predmetom odvolacieho konania bol
napadnutý vyhovujúci výrok avšak len do výšky 2.980,49 eura s príslušenstvom a výrokom o náhrade
trov konania. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s procesnou obranou žalovanej o tom, že úver je

bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., keďže žalobca v ňom neuviedol
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k), f) ZoSÚ, a síce výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov a údaj o termíne konečnej splatnosti.7. Žalovaná v prvoinštančnom konaní ako aj v odvolaní namietala záver súdu prvej inštancie týkajúci sa
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) a dôvodila, že v posudzovanej zmluve chýba zákonom stanovené
členenie splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Odvolací súd sa stotožnil s výkladom súdu prvej

inštancie ohľadom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Na uvedenú problematiku najskôr zareagoval Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra
2016 vo veci C-42/15. Tak ako uviedol aj súd prvej inštancie z jeho bodu 59 vyplýva, že článok 10
ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky

spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. V zmysle vyššie uvedeného
nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo
väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka

úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by
zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku
zakotvenúvSmernici,tedato,abyzmluvaoúvereupravovalavýšku,početatermínysplátokakosúboru,
ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Na uvedený rozsudok reagovala aj legislatíva zákonom z 12.
októbra 2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým došlo k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona
129/2010 Z.Z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová "a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe k tomuto
zákonusauvádza,ževypustenienáležitostízmluvyospotrebiteľskomúverebolonevyhnutésozreteľom
na závery vyjadrené v Rozsudku C-42/15. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého niektoré

súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES. Rovnako odvolací
súd súhlasí aj s posúdením konečnej splatnosti úveru súdom prvej inštancie. Na ktoré odôvodnenie len
poukazuje ( bod 8 rozsudku).

8. V odvolaní žalovaná namietala neprimerané úročenie úveru, ktoré považovala za úžeru. V zmluve

bola uvedená fixná ročná úroková sadzba 32%. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy ( 30.07.2013), ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
nafinančnomtrhuzaspotrebiteľskéúveryvobdobnýchprípadoch.Priposudzovaníobdobnostiprípadov
sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku,

objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Súd prvej inštancie dôvodil, že úrok
dohodnutývzmluveniejeúžernícky,keďodplatazaúverpremietnutádoRPMNvovýške32%podstatne
neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Viac sa výške úrokovej sadzby a RPMN nevenoval. Odvolací súd tento záver súdu prvej
inštanciepovažujezanepreskúmateľný,pretoževôbecnezdôvodnilzčohovychádzalaprečopovažoval

tento úrok za primeraný. Ako už bolo uvedené, ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia
úverovej zmluvy, ustanovovalo určitú mieru prípustnosti požadovanej odplaty veriteľom. Súd prvej
inštancie však vôbec neuviedol aká bola v tom čase odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu za
obdobné spotrebiteľské úvery. Zákonodarca zároveň v súvislosti s posudzovaním „obdobnosti prípadov“
ustanovuje, že treba prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia

jeho záväzku, objem poskytnutých finančných prostriedkov a lehotu splatnosti. Odvolací súd pritom
nespochybňuje, že v prípade nebankových úverov nie je úročenie rovnaké ako pri bankových úveroch.
Je zrejmé, že treba prihliadnuť aj ku skutočnosti, že žalovaná sa rozhodla pre úver z nebankovej
spoločnosti, ktoré ako je známe poskytujú úvery pri vyšších úrokových sadzbách ako banky, navyše úver
bolposkytnutýbezzabezpečenia,atoažna60mesiacov,čoznamená,žemierarizikanesplateniaúveru

je podstatne vyššia. V danom prípade však súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil prečo požadovanú
odplatu vo výške 32% považoval za primeranú. V tomto smere potom odvolací súd považoval odvolaciu
námietku žalovanej za opodstatnenú.

9. Žalovaná namietala aj nesprávne uvedenie výšky RPMN, pretože poplatky z úverovej zmluvy neboli

zahrnuté do RPMN. Súd prvej inštancie nezistil zo zmluvy žiadne poplatky, ktoré by mali byť zahrnuté
do výpočtu RPMN, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. Ako vyplýva z úverovej zmluvy,
žalovaná nebola povinná platiť poplatok za vedenie účtu ani poplatok za poskytnutie úveru. Aj z prehľadu
splátokžalovanejnevyplývajúžiadnepoplatky,okremsankcií(zmluvnejpokuty)zanesplácaniesplátok,ktoré sa však do RPMN nezapočítavajú, keďže ide o sankcie len v prípade porušenia zmluvných
povinností. Navyše zmluvnú pokutu si žalobca od žalovanej neuplatnil. Rovnako náklady súvisiace s
vymáhaním pohľadávky v celkovej výške 29,11 eura ( označené ako MP3 v prehľade splátok žalovanej)

nie sú poplatkami, ktoré patria do RPMN. Súd prvej inštancie ich žalobcovi nepriznal. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu žalovaná v konaní nepreukázala, že by dodávateľ v predmetnej zmluve uviedol
nesprávnu výšku RPMN, a to popri súdnom prieskume danej zmluvy. Čo sa týka zmluvných podmienok,
tieto odvolací súd nepovažoval za nečitateľné a skutočnosť, že sa s nimi žalovaná riadne neoboznámila
nemôže byť na ujmu dodávateľa, lebo pri uzatváraní všetkých právnych úkonov, teda aj spotrebiteľských

zmlúv sa vyžaduje obvyklá obozretnosť.

10. K neplatnosti zmluvy o postúpení z dôvodu, že právny predchodca žalobcu neoznámil žalovanej
postúpenie pohľadávky, odvolací súd dodáva, že nie je dôvodné. Poukazuje pritom na závery súdu prvej
inštancie ( bod 8 na strane 5) a opätovne dodáva, že zo spisu nepochybne vyplýva, že Oznámenie
o postúpení pohľadávky bolo žalovanej podané na pošte dňa 19.12.2018. Navyše neoznámenie

postúpenia pohľadávky žalovanej by nemalo žiaden vplyv na platnosť zmluvy o postúpení.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovanej za opodstatnené, a to v časti
nezdôvodnenej odplaty úveru ( bod 8 odôvodnenia). Žalovaná nenamietala iba sumu 64,54 eura.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti čo do sumy 2.980,49

eura(3045,03-64,54)spolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%zosumy3.045,03euraod5.12.2015
do zaplatenia, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b), c ) CSP zrušil a vec
podľa § 391 ods. 2 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom
konaní sa súd prvej inštancie bude zaoberať namietanou výškou odplaty úveru, pričom v spotrebiteľskej
veci súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol ( § 295 CSP). Následne znovu rozhodne

a rozhodnutie odôvodní v zmysle požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane
odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).