Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315201110
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4315201110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobkyne: SPRÁVA BYTOV LIPNÍK s.r.o., so
sídlom 935 21 Tlmače, Československej armády 18/47, IČO: 50 278 916, zastúpenej: JUDr. Ľuboš
Noskovič, advokát so sídlom 821 08 Bratislava, Líščie nivy 7, IČO: 42 269 695, proti žalovanému:
BYTREAL Tlmače, s.r.o., so sídlom 935 21 Tlmače, Kotlárska 2, IČO: 34 100 733, zastúpenom: JUDr.
Jana Ondrášiková, advokátka so sídlom 934 01 Levice, Bernolákova 12, IČO: 51 738 597, o splnenie
povinnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 04. júla 2019 pod č.k. 13
Cb 27/2015-241 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že pôvodná žalobkyňa SVB DOHODA so sídlom 935 21 Tlmače,
Slovanská 39, IČO: 42 367 093, podala voči žalovanému žalobu o splnenie povinnosti, na základe ktorej

sa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť
kompletné vyúčtovanie služieb v spojení so správou bytového domu, tvorbu fondu prevádzky, údržby a
opráv, zdôvodnil opodstatnenosť a účel čerpania z tohto fondu za obdobie od 01.01.2014 do 30.04.2014
individuálne pre každého vlastníka bytu, zaslal kompletnú - originálnu dokumentáciu o správe za sporné
obdobie správy a originálne výpisy účtov vlastníkov za celé obdobie správy predsedovi terajšieho
spoločenstva SVB DOHODA na uvedenej adrese a je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania.
Písomným podaním zo dňa 24.02.2017 SPRÁVA BYTOV LIPNÍK s.r.o. Tlmače, súdu písomne oznámila,

že nastala zmena v osobe žalobkyne, nakoľko Spoločenstvo vlastníkov bytov DOHODA so sídlom 935
21 Tlmače ukončilo činnosť a novým správcom a žalobcom je spoločnosť SPRÁVA BYTOV LIPNÍK
s.r.o., ktorého konateľom je P. a spoločnosť má uvedený bytový dom v správe od termínu 01.01.2017.
Preto uznesením zo dňa 05.01.2018 č. k. 13Cb/27/2015-113 podľa § 80 ods. 1, 2, 3 CSP rozhodol
tak, aby do konania vstúpila nová žalobkyňa SPRÁVA BYTOV LIPNÍK, s.r.o. so sídlom 935 21 Tlmače,
Československej armády 18/47, IČO: 50 278 916, na miesto pôvodnej žalobkyne SVB DOHODA,
so sídlom 935 21 Tlmače, Slovanská 39, IČO: 42 367 093. Ďalej citoval vyjadrenia strán sporu a

ustanovenia § 137 CSP, § 1 ods. 1 Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
(účinného od 01.03.2012 do 30.09.2014) ,§ 6 ods. 1,2 Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov (účinného od 01.03.2012 do 30.09.2014), § 7 ods. 1 Zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov (účinného od 01.03.2012 do 30.09.2014) ,7a ods. 1 Zákona č.182/1993Z.z.ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov(účinnéhood01.03.2012do30.09.2014),§7b
ods. 1,2 Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (účinného od 01.03.2012
do 30.09.2014, § 7d ods. 1 Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

(účinného od 01.03.2012 do 30.09.2014) ,§ 8a ods. 1, 2 ,3 4 Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov (účinného od 01.03.2012 do 30.09.2014), § 8a ods. 6 Zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (účinného od 01.03.2012 do 30.09.2014) a žalobu v
celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Uviedol, že pôvodná žalobkyňa SVB DOHODA sa domáhala
splnenia povinnosti od žalovaného podľa § 137 písm. a) CSP, konkrétne sa domáhala v mene vlastníkov

bytov a nebytových priestorov voči predchádzajúcemu správcovi (žalovanému) vydania časti písomnej
dokumentácie týkajúcej sa správy bytového domu. Základným predpokladom podania žaloby o vydanie
veci je existencia žalobcovho vlastníckeho práva k týmto veciam. Pôvodná žalobkyňa sa domáhala v
mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov voči predchádzajúcemu správcovi (žalovanému) vydania
časti písomnej dokumentácie týkajúcej sa správy bytového domu. Na podanie takejto žaloby však
pôvodná žalobkyňa nemá aktívnu vecnú legitimáciu, pretože nie je nositeľom tvrdeného hmotného

práva (vlastníckeho práva k uplatňovaným hnuteľným veciam). Nie je v hmotnoprávnom vzťahu so
žalovaným titulom zmluvy o výkone správy a ani zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov jej takéto oprávnenie (zastupovať vlastníkov bytov pri uplatňovaní ich nároku
proti predchádzajúcemu správcovi bytového domu) nevyplýva (§ 8a ods. 2 zákona ukladá správcovi po
ukončení výkonu správy odovzdať písomnú dokumentáciu vlastníkom bytov a nebytových priestorov).

Z uvedeného dôvodu len vlastníkom bytov a nebytových priestorov patrí právo domáhať sa vydania
predmetnej písomnej dokumentácie. Ďalej uviedol, že pôvodná žalobkyňa SVB DOHODA pri podávaní
žaloby nepredložila žiadnu listinu, ktorou by ju vlastníci bytov a nebytových priestorov splnomocnili na
podanie žaloby na splnenie povinnosti vydať písomnosti týkajúce sa správy domu. Nepredložila žiadnu
písomnú zmluvu o výkone správy a údržby uzavretú podľa § 8a zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, ktorá bola uzavretá medzi SVB DOHODA 935 21 Tlmače a vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov. Preto sa úspešne nemôže domáhať, aby jej žalovaný vydal písomnosti ohľadne
správy bytového domu. Splnomocnenie na podanie žaloby vlastníkmi bytov a nebytových priestorov jej
nebolo dané ani v zmysle uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov konanej dňa
13.01.2014.

Dňa 15.06.2017 bola pôvodná žalobkyňa SVB DOHODA „v likvidácii“ so štatutárnym orgánom P. B. -
likvidátor vymazaný zo spoločenstva z registra spoločenstiev vlastníkov bytov a nebytových priestorov
bez právneho nástupcu. Absencia aktívnej vecnej legitimácie pôvodnej žalobkyne SVB DOHODA má
za následok, že žiadne právo v súvislosti s týmto konaním nemohlo prejsť na žalobkyňu. Preto žalobu
zamietol, hoci vyhovel návrhu, aby do konania na miesto doterajšej žalobkyne SVB DOHODA so sídlom

Slovanská 39, 935 21 Tlmače, IČO: 42 367 093 vstúpila nová žalobkyňa SPRÁVA BYTOV LIPNÍK s.r.o.
so sídlom Československej armády 18/47, 935 21 Tlmače, IČO: 50 278 916.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP .Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobkyňa podala proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie zdôvodnila z dôvodov:
1. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP).
2. Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 365 ods. 1 písm. d) CSP).
3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f) CSP).
4. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie o nedostatku jej vecnej aktívnej legitimácie žalobkyňu.
Uviedla, že prezentovaný záver súdu o výlučnej aktívnej vecnej legitimácii vlastníkov bytov a
nebytových priestorov vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ustanovenie § 8a ods.
2 ZoVB sa má vykladať v tom zmysle, že okrem vlastníkov bytov a nebytových priestorov má byť
osobou, ktorej svedčí právo zodpovedajúce povinnosti predchádzajúceho správcu, aj osoba správcu,

resp. spoločenstva vykonávajúceho správu po pôvodnom správcovi, alternatívne, že osobou, ktorej
svedčí právo zodpovedajúce povinnosti predchádzajúceho správcu, je výlučne osoba správcu, resp.
spoločenstva vykonávajúceho správu po pôvodnom správcovi alternatívne, že ZoVB sa má vykladať v
tom zmysle, že žalobkyňa konala už v čase podania žaloby vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov /nebytových priestorov za analogickej aplikácie ustanovenia § 8b ods. 1 ZoVB a aplikácie ustanovenia
§ 8b ods. 2 b), d) ZoVB v znení účinnom v čase podania žaloby.
Citovala ustanovenie § 8a ods. 2 ZoVB v znení účinnom ku dňu vzniku povinnosti žalovaného z

ktorého je zrejmé, že správca má viacero povinností, ktoré sú naviazané napr. na určitý termín opakujúci
sa v ročnom intervale alebo na termín ukončenia výkonu správy jeho osobou. Citované ustanovenie
však pri jednotlivých povinnostiach diferencuje medzi osobami, ktorým svedčia jednotlivé práva voči
povinnostiam správcu. Zatiaľ čo pri niektorých povinnostiach zákonodarca explicitne uviedol ako osoby
oprávnené vlastníkov bytov / nebytových priestorov v bytovom dome alebo správcu resp. spoločenstvo

ako osoby, v prospech ktorých sú vedené účty v banke. Pri iných povinnostiach v osobe oprávnenej
zákonodarca mlčí, neuvádza osobu, ktorej svedčí právo na plnenie voči pôvodnému správcovi.
Z hľadiska použitia metód výkladu právnej normy konajúci súd nemohol dospieť k záveru o nedostatku
jej aktívnej vecnej legitimácie pri použití ktoréhokoľvek výkladového postupu. Citovala z rozhodnutí ÚS
SR Pl. ÚS 33/97. , sp. zn. III. ÚS 341/07, z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 22/2010.
Ďalej citovala § 8a ods. 3 ZoVB v znení účinnom v čase vzniku povinnosti žalovaného, ktoré jasne

preukazuje potrebu správcu / spoločenstva priamo disponovať dokumentáciou spojenou s výkonom
správy (aby mohol včasne a efektívne vykonávať správu), nie vlastníkov bytov.
Citovala § 6 ods. 1 ZoVB: majúc za to, že zákon taxatívne ustanovuje subjekty, ktoré môžu vykonávať
správu bytového domu. Na zabezpečenie riadnej správy bytového domu je nevyhnutné, aby bola
dokumentácia týkajúca sa správy bytového domu primárne odovzdaná subjektu vykonávajúcemu

správu, ktorým môže byť v zmysle ZoVB výlučne správca alebo spoločenstvo, nie vlastníci bytov.
Ďalej citovala ustanovenie § 9 ods. 6 ZoVB účinné v čase vyhlásenia rozsudku , ktoré už jasne
precizovalo povinnosť predchádzajúceho správcu / spoločenstva dokumentáciu „odovzdať novému
správcovi, predsedovi založeného spoločenstva alebo na tento účel poverenému vlastníkovi bytu alebo
nebytového priestoru v dome celú dokumentáciu týkajúcu sa správy domu.

V závere namietala postup súdu prvej inštancie, ktorý konal so žalobkyňou za čas od začatia konania
v roku 2015 až doposiaľ ako s účastníkom konania. Ak mal pochybnosti o aktívnej vecnej legitimácii
mal postupovať v súlade s § 161 CSP a v prípade neodstránenia podmienky konania konanie zastaviť.
Namiestotoho nedôvodneanehospodárnepokračoval,čímporušiljejústavnéprávopodľačl.46Ústavy
SR - právo na súdnu ochranu a s tým spojené právo na spravodlivý súdny proces. V závere uviedla, že

ZoVBsamávykladaťvtomzmysle,žeužvčasepodaniažalobybolaoprávnenápodaťžalobuvosvojom
mene . Konala na účet vlastníkov bytov / nebytových priestorov za analogickej aplikácie ustanovenia
§ 8b ods. 1 ZoVB v znení účinnom v čase podania žaloby. ZoVB v znení účinnom v čase podania
žaloby bližšie neupravovalo obsah právnych vzťahov medzi spoločenstvom, vlastníkmi ako aj tretími
osobami. Na tieto vzťahy možno aplikovať ustanovenia upravujúce obsah vzťahov správcu, vlastníkov

bytov a tretích osôb. Z hľadiska účelu a z obsahového hľadiska nemôže byť medzi výkonom správy
spoločenstvom vlastníkov bytov a správcom ako právnickou resp., fyzickou osobou - podnikateľom
žiadny rozdiel. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 04.07.2019, č. k.
13Cb/27/2015-241 zmenil tak, že podanej žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobkyni prizná nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu. Pokiaľ odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa

04.07.2019, č. k. 13Cb/27/2015-241 nezmení, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnila nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný podal písomné vyjadrenie k odvolaniu. Stotožnil sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie,
jeho dôvodmi a napadnutý rozsudok žiadal ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalobkyne považoval

za špekulatívne, bezpredmetné a účelové. Uviedol, že nie je možné, aby žalobkyňa modifikovala
výklad ustanovenia § 8a zákona č. 182/1993 Z.z. ňou tvrdenými dôvodmi. Citované ustanovenie
presne definuje subjekty, ktorým pripadajú jednotlivé práva a povinnosti. Jej argumentácia spočívajúca v
porušení práva na súdnu ochranu je irelevantná. Nedostatok aktívnej legitimácie namietala počas celého
konania. Nevyjadril sa k časti odvolania namietajúcu aplikáciu novely zákona č. 182/1993 Z.Z. platnú

od 01.11.2018.

4.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalobkyne podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §

380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené. Preto napadnutý rozsudok
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil .5.Zákonom č. 160/2015 z 21. mája 2015 nadobudol účinnosť od 01.07.2016 nový Civilný sporový
poriadok.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech
strany.
Z tohto ustanovenia vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred
účinnosťou zákona.

6. Odvolací súd skúmal vadu konania namietanú žalobkyňou spočívajúcou v porušení práva na súdnu
ochranu a porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto

práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní
pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na
spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale
ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do

30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj judikát R 129/1999 arozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie
súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho

odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016. Žalobkyňa namietala postup súdu spočívajúci v zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie, postup súdu v konaní, ktorý mal postupovať podľa § 161 CSP a v prípade
neodstránenia podmienky konania , konanie zastaviť. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nerozlišuje
medzi spôsobilosťou byť účastníkom konania a vecnou legitimáciu strán sporu.

7. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví.

Spôsobilosť byť účastníkom konania, označovaná aj ako procesná subjektivita, je základnou
podmienkou občianskeho súdneho konania a spočíva v existencii spôsobilosti určitého subjektu mať
procesné práva a povinnosti. Táto podmienka konania musí byť splnená tak na strane žalobkyne, ako i
na strane žalovaného, a to v priebehu celého súdneho konania. Súd skúma splnenie tejto podmienky exoffo nielen po začatí konania, ale i v ďalšom konaní. V prípade nedostatku tejto podmienky konania ide
o neodstrániteľnú prekážku konania, po zistení ktorej, súd konanie zastaví. Tento nedostatok nemožno
odstrániť podľa § 129 CSP, pretože nejde o vadu podania, spočívajúcu v jeho nesprávnosti alebo

neúplnosti. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,
inak len ten, komu u zákon priznáva (§ 61 CSP).

8. Ustanovenie § 161 CSP ukladá súdu skúmať splnenie podmienok konania a pri nedostatku procesnej
podmienky vyzvať strany na ich odstránenie. Medzi procesné podmienky na strane strany sporu

patria procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinnosť zastúpenia, spôsobilosť byť zástupcom a
plnomocenstvo zástupcu strany.
Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený

nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie

je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v
konaní ide (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004 citovaný v uznesení ústavného súdu

III. ÚS 473/2017). Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. júna 2010
„Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobkyni ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobkyne), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou

súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade,
že ju žiadna zo strán nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal.
Prvostupňový súd správne žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne , pretože
dospel k záveru o nedostatku jej hmotno právneho oprávnenia uplatňovať požadovaný nárok. Preto

námietka žalobkyne, že ju mal vyzvať na odstránenie vád konania a po ich neodstránení konanie
zastaviť, je nesprávna.

9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na
podanej žalobe a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Žalobkyňa v odvolaní namietala

zdôvodnenie rozhodnutia v časti aktívnej legitimácie. Ako bolo vyššie uvedené, vecná legitimácia
strany sporu je daná v hmotnom práve. Preto súd prvej inštancie správne skúmal, či bola žalobkyňa
oprávnená podať žalobu. Správne citoval ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. (platný do 30.09.2014)
a správne ich interpretoval na daný skutkový stav. Žalobkyňa namietala gramatický výklad zákona, s
ktorým sa odvolací súd nestotožnil, pretože ustanovenie § 8a ods.2 výslovne hovorí o odovzdaní správy

a vyúčtovania vlastníkom bytov. Ustanovenie §8b ods. 1 písm. c), d) upravovalo povinnosti správcu
samostatne a v mene vlastníkov bytov a na ich účet konať pred súdom len pri vymáhaní náhrady škody
a vymáhaní vzniknutých nedoplatkov. Odvolací súd dáva do pozornosti stranám rozhodnutia NS SR 7
Cdo 278/2014 zo 04.11.2015, 3 Cdo 180/2008 z 01.01.2009, 6 Cdo 133/2018 z 23.04.2019 zaoberajúce
sa legitimáciu strán v konaní pred súdom podľa zákona č. 182/1993 Z.z..

10.Súd prvej inštancie vo veci rozhodol 04.07.2019.Žalobkyňa v odvolaní namietala prijatú novelu
zákona č. 182/1993 Z.z. v § 9 ods. 7 , ktorý znie:

(7) Spoločenstvo a správca sú povinní vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov

bytov a nebytových priestorov v dome. Spoločenstvo a správca vo vlastnom mene zastupujú a konajú
na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov orgánom verejnej moci; toto zastupovanie trvá, ak sa v
konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže rozpor záujmov spoločenstva alebo
správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.Dôvodová správa k zákonu udáva, že správca alebo spoločenstvo sú od účinnosti novely povinní tiež:
- evidovať a uchovávať všetky prijaté rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
vrátane zápisníc zo zhromaždení, schôdzí vlastníkov a výsledkov písomných hlasovaní vrátane

hlasovacích listín,
- viesť zoznam a dokumentáciu súdnych sporov týkajúcich sa domu,
- umožniť vlastníkovi bytu a nebytového priestoru v dome na požiadanie nahliadnuť do dokladov
týkajúcich sa správy domu alebo čerpania fondu prevádzky, údržby a opráv, robiť si z nich výpisy, odpisy
a kópie alebo môžu na náklady vlastníka bytu a nebytového priestoru v dome vyhotoviť z nich kópie,

- uplatňovať práva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome vyplývajúce zo zodpovednosti za
vady domu, spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov,
príslušenstva, pozemku zastavaného domom a priľahlého pozemku voči tretím osobám,
- doterajšie spoločenstvo alebo doterajší správca v prípade zániku zmluvy o spoločenstve alebo zmluvy
o výkone správy alebo ak správca alebo spoločenstvo končia svoju činnosť, najneskôr v deň zániku
zmluvyalebovdeňskončeniačinnostipredložiťvlastníkombytovanebytovýchpriestorovvdomesprávu

o svojej činnosti týkajúcej sa tohto domu a previesť zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na
nový účet domu zriadený novým správcom alebo novým spoločenstvom,
- doterajšie spoločenstvo alebo doterajší správca v prípade zániku zmluvy o spoločenstve alebo zmluvy
o výkone správy alebo ak správca alebo spoločenstvo končia svoju činnosť v rovnakej lehote zároveň
odovzdať novému správcovi, predsedovi založeného spoločenstva alebo na tento účel poverenému

vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome celú dokumentáciu týkajúcu sa správy domu, najmä
dodávateľské zmluvy, pracovné zmluvy a poistné zmluvy, účtovné doklady, technickú dokumentáciu
domu, vyúčtovania úhrad za plnenia a vyúčtovania fondu prevádzky, údržby a opráv, zápisnice a
rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ako aj ďalšie dokumenty nevyhnutne
potrebné pre riadny výkon správy domu novou osobou,

- riadiť sa rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome o výbere dodávateľa, ak
nejde o zabezpečenie odborných prehliadok a skúšok technického zariadenia, ktoré je správca povinný
vykonávať pri správe domu.

11.Citovaná novela v prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 01.11.2018, kedy zákon

nadobudol účinnosť nemá k týmto ustanoveniam prechodné a záverečné ustanovenia. V tejto súvislosti
je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou, ktorým sa zaoberá napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Szd 1/2010 zo dňa 29. septembra 2011:
„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je

však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv.
pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je
založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom
princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených
a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom

predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne
skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu
ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje
vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho
právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite

zákonodarcauznávaprávneskutočnosti,nazákladektorýchpodľapredchádzajúcejprávnejnormydošlo
k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca
prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých
práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe

skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava
(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna
nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a

účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“. Okrem toho v
právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha
vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej -
neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.Ústavný súd vo vzťahu k prechodným (intertemporálnym) ustanoveniam vo svojej doterajšej judikatúre
okrem iného uviedol, že «... slúžia na riešenie vzťahu novej a starej právnej úpravy, tvoria tzv.
„intertemporálne“ právo, ktoré ustanovuje, či platí stará právna úprava alebo nová právna úprava a aký je

vzájomnývzťahtýchtodvochprávnychúprav.Prechodnéustanoveniavšakokremtohomôžuobsahovať
aj ustanovenia, ktoré majú časovo obmedzenú platnosť a pôsobia do budúcnosti bez vzťahu k „starej“
právnej úprave. Takýto obsah prechodných ustanovení predpokladá aj čl. 6 legislatívnych pravidiel
tvorby zákonov schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky 18. decembra 1996 č. XXX
a uverejnených v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 19/1997 Z. z. v súvislosti s úpravou

systematiky členenia zákonov» (PL. ÚS 126/07). V súvislosti s riešením vzťahu novej a starej úpravy
musí zákonodarca vždy venovať osobitnú pozornosť tomu, aby nezvolil také legislatívne riešenie, ktoré
by umožnilo ústavne neprípustnú formu spätného pôsobenia právnych noriem.. Nepravú retroaktivitu v
prípadoch, ak existujú „závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môže vyžiadať alebo odôvodniť
prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany
zákonodarcu“ (PL. ÚS 3/00) považuje za ústavne prípustnú [aj s poukazom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Q. v. Austria, rozsudok z 19. 12. 1989 (bod 51)], aj keď ju
nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov (napr. PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05).
Pravú retroaktivitu ústavný súd spravidla vymedzuje ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva
oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99), alebo stav, keď
zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych

vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00). Za nepravú retroaktivitu ústavný súd považuje stav, v ktorom
nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak
kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho
môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím
(PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne

skutočnosti,ktorévzniklipočasúčinnostiskoršiehozákona,súčasnevšakprinášaurčitézmenyprávnych
následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového
zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti legislatívnej zmeny,
ktorá má charakter nepravej retroaktivity, ústavný súd berie tiež do úvahy aj to, či v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci dôjde prijatím novej právnej úpravy k výraznému zhoršeniu doterajšej

právnej pozície dotknutých osôb (či už fyzických, alebo právnických), pretože v takomto prípade je nová
právna úprava minimálne v napätí s princípom ochrany legitímnych očakávaní, keďže bez adekvátneho
verejného záujmu nesmie byť do budúcna arbitrárne zhoršená právna pozícia jednotlivca (m. m. pozri
napr. PL. ÚS 3/09 alebo PL. ÚS 11/2010). Ústavný súd v súvislosti s ústavnou akceptovateľnosťou
retroaktívneho pôsobenia právnych noriem tiež zohľadňuje, či nezasahujú neprípustným spôsobom

do ochrany legálne nadobudnutých práv (napr. PL. ÚS 38/99). Ústavný súd taktiež zohľadňuje, či v
posudzovanomprípadenedošloknáhlejzmenepravidiel,ktorésúzústavnoprávnehohľadiskaspravidla
veľmi citlivé a spravidla priamo súvisiace s kategóriami retroaktivity, ochranou legálne nadobudnutých
práv a legitímnym očakávaním, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej
moci (m. m. PL. ÚS 10/06). Na legitímne očakávania ústavný súd nazerá aj v kontexte generálneho

princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (m. m. II. ÚS 48/97, PL. ÚS
37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd ale zároveň zdôrazňuje,
že legitímne očakávanie nemožno v modernom právnom štáte stotožňovať so zákazom zmeny právnej
úpravy, ale s potrebou toho, aby zákonodarca pri zmenách právnej úpravy volil také spôsoby, ktoré budú

v čo najväčšej miere zohľadňovať fakt, že adresáti právnych noriem boli dosiaľ nútení prispôsobovať
svoje správanie existujúcej právnej úprave (m. m. PL. ÚS 19/08).
12.Z uvedeného vyplýva, že pravá retroaktivita znamená, že nová právna úprava môže zmeniť aj právne
následky ( práva a povinnosti) , ktoré vznikli za platnosti skoršej právnej úpravy(nový zákon pôsobí aj
na minulú dobu).

Nepraváretroaktivitaznamená,žeprávnevzťahyvzniknutépredúčinnosťounovéhozákonasaupravujú
skoršou(zrušenou)právnou normou a právne vzťahy vzniknuté za účinnosti novj právnej úpravy sa
posudzujú podľa novej právnej normy. To znamená, že nová právna úprava akceptuje vznik práv a
povinností podľa skoršej právnej úpravy, avšak upravuje (niekedy inak) práva a povinnosti, ktoré v
pôvodnom vzťahu vzniknú za platnosti novej právnej úpravy. V civilnom procese sa rešpektuje zásada,

že nová právna úprava nemôže odňať už nadobudnuté práva( iura quaesita), teda akéhoľvek hmotné
právo, ktoré je v prospech osoby, ktorá mala právo nadobudnúť. Vzťahy vzniknuté za platnosti starého
práva sa spravujú zásadne týmto právom až do účinnosti nového práva. Po účinnosti sa však riadiaprávom novým. O nepravom spätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť
použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba do doby, keď začína pôsobnosť nového zákona.

13. Žalovaný namietal neprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie majúc za to, že na daný
skutkový stav mal aplikovať novelu zákona č. 182/1993 Z.z. platnú v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie.Odvolacísúdsasjehonázoromnestotožnil.Žalobkyňauplatnilanárokyvzniknutédoúčinnosti
novely a do jej účinnosti podala žalobu. Nová právne úprava nemôže spôsobiť zmenu v jej postavení.
Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie II.ÚS 302/2019 z 26. marca 2019 , z ktorého vyplýva záver:

„Nositeľmi hmotného práva, o ktorom sa koná, boli podľa predošlej, ako aj aktuálnej právnej úpravy
vlastníci bytov, správca vždy bol a je len zástupcom - zmenou právnej úpravy správca len nadobudol
procesné právo (popri vlastníkoch bytov ako nositeľoch hmotných práv) tento hmotnoprávny nárok
vlastníkov bytov uplatňovať vo vlastnom mene.
Ústavný súd, vychádzajúc z charakteru zmeny zákona č. 182/1993 Z. z., ako aj zo znenia § 80 ods.
1 CSP, považuje výrok o pripustení zmeny subjektov na strane žalobcu v danej procesnej situácii z

viacerých dôvodov za arbitrárny. V prvom rade sa krajský súd dostatočne nevenoval skutočnosti, že
zmenu právnej úpravy síce v okolnostiach veci možno považovať za právnu skutočnosť, ale nie takú,
ktorá by vyžadovala vyhovieť navrhovanej zmene subjektov v zmysle § 80 ods. 1 CSP. Z hľadiska
hmotného práva nedošlo k prevodu ani prechodu práv na strane žalobcov (vlastníkov bytov), o ktoré v
konaní ide (nároky z bezdôvodného obohatenia), preto je možné konštatovať, že vlastníci bytov sú aj

naďalej nositeľmi hmotného práva,
o ktorom sa v konaní koná a rozhoduje. Predmetnou zmenou právnej úpravy len došlo k zmene
postavenia správcu ako zákonného zástupcu vlastníkov z priameho zástupcu na nepriameho zástupcu
vlastníkov bytov. Inými slovami, došlo len k prechodu procesného oprávnenia si úspešne tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať za vlastníkov bytov na správcu. To však podľa názoru ústavného súdu

neznamená, že vlastníkov bytov po účinnosti novely zákona č. 182/1993 Z. z. už nemožno považovať
v zmysle hmotného práva za aktívne vecne legitimovaných v predmetnom spore [aj s poukazom na
judikatúru (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 193/2014 zo 6. júna 2016, strana 7, tretí odstavec)
v zmysle ktorej oprávnenie správcu pri výkone správy majetku vlastníkov bytov vymáhať nároky v ich
mene nevylučuje, že samotní vlastníci bytov nemôžu tieto nároky vymáhať sami].

Z uvedeného nazerania na hmotnoprávne a procesné postavenie vlastníkov bytov, ako aj správcu v
posudzovanej veci vyplýva, že nositeľmi hmotného práva, o ktorom sa koná, boli podľa predošlej, ako aj
aktuálnej právnej úpravy vlastníci bytov, správca vždy bol a je len zástupcom. Zmenou právnej úpravy
správca len nadobudol procesné právo (popri vlastníkoch bytov ako nositeľoch hmotných práv) tento
hmotnoprávny nárok vlastníkov bytov uplatňovať vo vlastnom mene.“

Rovnaké závery boli prijaté ústavným súdom v rozhodnutí I.ÚS 428/2019 zo dňa 29.10.2019.

14. Ústavný súd SR v náleze PL ÚS 38/99 z 23. júna 1999 uviedol, že tam, kde sa neskorší právny
predpis dotkne budúcej právnej existencie raz nadobudnutých práv, je potrebné uznať, že ide o výnimku
z ochrany nadobudnutých práv. Subjekty právnych vzťahov by mali mať istotu, že tie právne úkony, ktoré

boli uzavreté v súlade s právnou úpravou platnou v čase ich uzavretia , nebudú neskoršou právnou
úpravou kvalifikované spôsobom, ktorý môže viesť až k strate ich právnej účinnosti. Ústavný súd v
rozhodnutí citoval z nálezu sp.zn. PL ÚS 78/92 bývalého ÚS Českej a Slovenskej federatívnej republiky,
že “princípy právneho štátu, právnej istoty vyžadujú každý možný prípad retroaktivity zakotviť expresis
verbis v ústave, resp. v zákone a vyriešiť s tým spojené prípady tak, aby nadobudnuté práva boli riadne

chránené.“

15. Súd prvej inštancie správne posúdil nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne. Odvolací súd
sa s jeho názorom stotožnil. Jej námietka spočívajúca v neposúdení aktívnej legitimácie po prijatí novely
zákonač.182/1993Z.z.platnejod1.11.2018niejedôvodná.Súdprvejinštancieprikaždejcitáciizákona

č. 182/1993 Z. z. uviedol. že na daný stav aplikoval ustanovenia zákona platného v čase od 1.3.2012
do 30.9.2014. Z toho vyplýva, že aplikoval právnu normu platnú v čase vzniku právnych vzťahov strán
a nemal dôvody zaoberať sa novelou zákona. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej
legitimácie v čase začatie konania .

16.O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 a § 262 OSP
tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konaniav plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia vydaným vyšším súdnym úradníkom.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).