Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118208565
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7118208565.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudkýň JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu R.. Z. I., V.. XX.X.XXXX, B. P. V. Q.
XX, XXX XX Q., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Martinom Kožiakom, advokátom, Murgašova 3, 040
01 Košice, proti žalovanému J. X., V.. XX.X.XXXX, B. P. V. Q. XXXX/XX, XXX XX Q., Š. N. T., zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Sisák, advokát, so sídlom Hroncova 1, 040 01 Košice, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 35C/22/2018-101 z
20.6.2019

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. o povinnosti zdržať sa zásahu do občianskej cti, ľudskej

dôstojnosti a vo výroku o zamietnutí žaloby o náhrade nemajetkovej ujmy (III. v).
M e n í rozsudok vo výroku o písomnom ospravedlnení v zaslanom liste (II.) tak, že žalobu zamieta.
Nárok na náhradu trov odvolacieho a prvoinštančného konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zdržať
sa neoprávneného zásahu do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a mena žalobu spočívajúce
vo výrokoch, že „Z. I. robí hanbu lekárskemu stavu a že sa vyhráža žalovanému a rodine žalovaného,
že vykrikuje diagnózy žalovaného, ako aj všetkých obdobných výrokov" (výrok I.). Žalovaný je povinný
písomnesaospravedlniťžalobcovivzaslanomlistenaadresužalobunaKalvárii2229/15,04001Košice,

ktorý bude podpísaný žalovaným s vyjadrením: ,,Ja J. X., P. V. Q. XXXX/XX, XXX XX Q., ospravedlňujem
sa J.. Z. I. za svoje nepravdivé výroky o ňom, ktoré som uviedol na jeho adresu v mojom liste zo
dňa 22.7.2015, najmä sa mu ospravedlňujem za moje nepravdivé výroky o ňom, že Z.F. I. robí hanbu
lekárskemu stavu, že sa vyhráža žalovanému a rodine a žalovaného, že vykrikuje diagnózy žalovaného“
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol (výrok
III.). Žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorej konkrétnej výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto

rozsudku (výrok IV.).

2. Žalobca v žalobe tvrdil nasledovné skutočnosti: Žalobca je zamestnancom Ústrednej vojenskej
nemocnice v Ružomberku v pracovnej pozícii: lekár neurochirurgickej kliniky. Prácu vykonáva odborne,
zodpovedne a k spokojnosti zamestnávateľa a pacientov. Žalovaný je jeho dlhoročným (viac ako
štyridsať rokov) susedom, s ktorým má osobne a aj jeho rodina (matka, sestra, synovec) bývajúca
v ich rodinnom dome na ulici V. Q. XX L. Q., dlhoročné susedské spory, ktoré vyústili do viacerých

priestupkových konaní a aj do súdneho konania. Žalovaný dňa 22.07.2015 napísal a prostredníctvom
pošty odoslal list, ktorý adresoval riaditeľovi Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, v ktorom
uviedol nepravdivé vyjadrenia hrubo zasahujúce do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia,
jeho mena s úmyslom čo najviac ho poškodiť pred jeho zamestnávateľom, kolegami a ďalšímizamestnancami. Ide najmä o tieto výroky žalovaného: ,, Z.. I. robí hanbu lekárskemu stavu ", „...
nadávky a vyhrážky voči moje rodine a najmä mojej osobe ", "Spolu so svojou sestrou vykrikujú všetky
moje diagnózy ". Vyššie citovanými výrokmi jednotlivo i v ich vzájomnom kontexte žalovaný viackrát

a opakovane zasiahol do občianskej cti, súkromia a dobrého mena žalobcu. Všetky vyššie uvedené
a žalovaným tvrdené skutočnosti sú zjavne nepravdivé, výlučne motivované snahou žalovaného
ho čo najviac poškodiť u zamestnávateľa. Výroky značnou mierou ohrozili a poškodili žalobcovu
vážnosť u zamestnávateľa, kolegov, sú spôsobilé narušiť jeho pracovné vzťahy a vážnym spôsobom
ohrozujú občianske spolužitie. Konaním žalovaného došlo nepochybne k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv žalobcu, a to do ochrany jeho mena, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, súkromia,
ako ak prejavov osobnej povahy. Žalovaný s úmyslom čo najviac ublížiť žalobcovi hrubým spôsobom
ohováral žalobcu a zasiahol do sféry jeho pracovného a rodinného života. Žalovaný svojim konaním
sa negatívne a zavádzajúco vyjadroval o charaktere a osobnosti žalobcu a súčasne ohrozil riadne
uplatnenie sa žalobcu v osobných i pracovných interpersonálnych vzťahoch. Z konania žalovaného
je zrejmý dominujúci úmysel a motivácia žalovaného žalobcu uraziť a čo najviac znevážiť, poškodiť,

zosmiešniť a hanobiť. Na základe všetkých opísaných dôvodov má žalobca za to, že požiadavkám
primeranosti vyjadrujúcej nastolenie aspoň čiastočne spravodlivého zadosťučinenia, zodpovedá popri
ospravedlnení aj náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1000 €.

3. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení v rámci lehoty uloženej sudcovskej koncentrácie nepredložil

a neoznačil žiadne dôkazy a v konaní použil ako prostriedky procesnej obrany iba jeho skutkové tvrdenia
uvedené v jeho vyjadrení. Následne až po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia uznesenia č.k.
35C/22/2018-38 spolu s poučením o sudcovskej koncentrácii žalovaný označil bližšie neurčené zvukové
záznamy z roku 2016, 2017, zvukový záznam z 6.4.2017, upovedomenie oznamovateľa o priestupkoch
zo dňa 3.10.2017, sťažnosť I. pri zatepľovaní 2012, foto poukazujúce na predmet vyhrážok a nadávok I.

a list odboru poriadkovej polície zo dňa 7.6.2017. Ani jeden z týchto dôkazov však žalovaný nepredložil.
Následne listom zo dňa 30.5.2019 (po 2 vykonaných pojednávaniach) žalovaný ešte žiadal vypočuť
jeho osobu a opätovne osobu žalobcu. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi,
výsluchom žalobcu, a zistil tento nasledovný skutkový stav: Žalovaný dňa 22.7.2015 napísal a adresoval
list p. riaditeľovi Vojenskej nemocnice v Ružomberku s názvom Podnet, v ktorom uviedol, že už 38 rokov

žije s rodinou v dvojdome s rodinou I.. V prílohe žalovaný priložil žalobu ako dôkaz na Okresný súd
Košice o tom, akú psychickú traumu ako prestarlej osoby aj s maloletým vnúčikom celé tie roky zo strany
susedov prežívajú. Člen tejto rodiny je ich lekár - žalobca. Zakaždým, keď navštevuje svoju matku a
sestru na Q. XXXX/XX robí hanbu lekárskemu stavu. Nadávky ba vyhrážky voči jeho rodine a najmä
voči jeho osobe cituje: Ty starý debil ko.... ja ti to spočítam, keď budeš hospitalizovaný? Spolu so svojou

sestrou vykrikujú všetky jeho diagnózy? V závere listu žalovaný v mene jeho sužovanej rodiny úpenlivo
prosí riaditeľa, aby poučil jeho úspešného neurochirurga (to sú slová jeho sestry), že takto sa nespráva
človek s Hypokratovou prísahou. P.S. o ich susedských vzťahoch svedčí aj betónový plot žalovaného o
výške 2,6m! V Uznesení OR PZ v Košiciach, Odbor poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ Košice
Ťahanovce ČVS: ORP-280/TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 bolo konštatované začaté trestné stíhanie

za prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť žalovaný tak, že
dňa 22.7.2015 zaslal list s vyššie uvedeným obsahom riaditeľovi Vojenskej nemocnice v Ružomberku.
Táto trestná vec bola postúpená Okresnému úradu Košice, Odbor všeobecnej vnútornej správy na
prejednanie priestupku, lebo výsledky skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale
ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm.

a) zákon a č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. V odôvodnení uznesenia bola uvedená aj výpoveď riaditeľa
nemocnice R.. J.Í., ktorý uviedol, že po oboznámení sa s listom, tento postúpil na vybavenie jeho
zástupcovi R.. T.. V spolupráci s personálnym a právnym oddelením nemocnice a tiež s predstaviteľmi
neurochirurgickej kliniky pripravili odpoveď žalovanému. Na základe uvedeného listu žalobca nebol
preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat ani mu nebola daná výpoveď. Žalobca vykonáva

svoju prácu s najvyššou profesionalitou, lojálnosťou a ľudským prístupom k pacientom v súlade s jeho
povinnosťamivyplývajúcimizpracovnejzmluvy.Oobsahulistuboliinformovanípracovnícipersonálneho
oddelenia, právneho oddelenia a najbližší nadriadení žalobcu - prednosta a primár neurochirurgickej
kliniky, t.j. len nevyhnutný personál. Nemá vedomosť o tom, že bola ohrozená alebo narušená vážnosť
R.. I. medzi kolegami alebo pacientmi. Na základe predmetného listu neboli narušené vzťahy medzi ním

ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom.

4. Zverejnenie (vedomé alebo nevedomé) nepravdivých informácií o fyzickej osobe treba vždy v zásade
považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv, a to aj v prípade, ak príslušná informácianebude mať výslovne difamačný charakter. Difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu
osobnosti je nutné posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj celkového dojmu, ktorým
pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. Významné je, či

celkové vyznenie určitej informácie zodpovedá pravde. Neoprávneným môže byť aj zásah spočívajúci
v nepravdivom obvinení z nečestného konania, ktorého obsahom, formou a cieľom presahuje rámec
pravdivej a objektívnej kritiky. Za neoprávnený zásah sa považuje konanie smerujúce proti osobnej
a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť
a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je rozhodujúce, či k ujme skutočne

došlo, stačí objektívna spôsobilosť príslušného konania takúto ujmu spôsobiť. Občiansky zákonník na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti nevyžaduje teda zavinenie toho, kto sa zásahu dopustil.
Predpokladom zodpovednosti nie je ani vyvolanie následkov takéhoto neoprávneného zásahu. Súd
uvedené výroky z listu žalovaného zo dňa 22.7.2015 a to že „žalobca robí hanbu lekárskemu stavu,
že sa vyhráža žalovanému a rodine a žalovaného, že vykrikuje diagnózy žalovaného“ jednoznačne
považoval za výroky difamačné, zasahujúce do osobnostného práva žalobcu na ochranu jeho cti a

dôstojnosti. V konaní nebolo sporné, že medzi rodinami žalobcu a žalovaného sú dlhoročné negatívne
susedské vzťahy, ktoré mali byť prameňom daných výrokov žalovaného uvedených liste a vyvrcholením
traumatického spolužitia týchto dvoch rodín. Súd prihliadal na to, že dané výroky boli adresované
zamestnávateľovi žalobcu - konkrétne riaditeľovi nemocnice, čo súd považoval za vedomé zverejnenie
údajov o žalobcovi predstavujúcich zásah do jeho osobnostných práv, najmä práva na česť, dôstojnosť,

vážnosť žalobcu. Žalovaný sa bránil tým, že list bol adresovaný iba a jedine riaditeľovi nemocnice a teda
zodpovednosťzazverejnenieaďalšierozširovanietamuvedenýchinformáciíonnenesiezodpovednosť.
Takúto obranu žalovaného súd neuznal, nakoľko žalovaný si musel a mal byť vedomý, že v prípade
ak zasiela korešpondenciu na adresu zamestnávateľa žalobcu, táto určite prejde nielen rukami ním
označeného príjemcu - riaditeľa, ale sa s daným listom bude musieť zaoberať potrebný počet tam

zamestnaných osôb, tak ako sa i v tomto prípade udialo. Nakoniec je irelevantné, či žalovaný zavinil
alebo nie takýto zásah, je irelevantné, či žalovaný chcel alebo nechcel, aby sa s ním oboznámili
dotknuté osoby z personálneho, právneho oddelenia, priami nadriadení žalobcu atď., respektíve či
chcel alebo nechcel spôsobiť žalobcovi ujmu. Pre potreby súdu poskytujúcemu právnu ochranu proti
zásahom do osobnostných práv žalobcu postačovalo, že výroky obsiahnuté v liste žalovaného zo

dňa 22.7.2015 boli jednoznačne spôsobilé spôsobiť ujmu žalobcovi na jeho práve na česť, vážnosť a
dôstojnosť v jeho pracovnom prostredí. Súd musel prisvedčiť argumentácii žalobcu, že kompetenciu
na riešenie susedských sporov a kompetenciu na vykonanie nápravy proti akýmkoľvek zásahom do
osobnostných práv má jedine súd v súdnom konaní a teda v prípade ak žalovaný napísal daný list
zamestnávateľovi žalobcu, došlo k poškodeniu mena, vážnosti a cti žalobcu. Naviac je nutné uviesť,

že žalovaný nijako nepreukázal pravdivosť ním uvádzaných tvrdení obsiahnutých v jeho liste zo dňa
22.07.2015 a ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Tieto sú (zrejme) predmetom
konania vedeného tunajším súdom pod sp. zn. 12C/270/2014, ktorý spis žalovaný nežiadal pripojiť a
ani nežiadal vykonať konkrétne označené dôkazy z neho. Žalovaný uvedený súdny spor iba spomenul
vo svojich vyjadreniach, avšak bez návrhu na vykonanie akéhokoľvek dôkazu z tohto spisu, a preto

súd tento spis ani nepripojil a s jeho obsahom sa neoboznámil. Vzhľadom na skutočnosť, že výroky
obsiahnuté v liste zo dňa 22.7.2015 predstavujúce neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
žalobcu boli adresované zamestnávateľovi žalobcu, súd považoval za adekvátny prostriedok morálnu
satisfakciu v podobe uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa žalobcovi tak, ako je uvedené
vo výroku II. tohto rozsudku. V tomto ohľade bola obrana žalovaného, že žalobu žalobca podal až

po cca 3 rokoch, irelevantná, pretože právo domáhať sa ochrany pred neoprávneným zásahom do
osobnostných práv nie je časovo ohraničené. Avšak k časovému hľadisku podania žaloby súd prihliadal
pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy tak, ako je nižšie uvedené. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je predovšetkým skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nedostatočná, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k

zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Čo sa týka výroku o povinnosti
uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, súd tento nárok nepovažoval za dôvodný, nakoľko žalobca v
konaní nepreukázal, že k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti došlo v značnej miere. Práve naopak z
uznesenia OR PZ v Košiciach, Odbor poriadkovej polície, Obvodné oddelenie PZ Košice Ťahanovce
ČVS: ORP-280/TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 súd mal za preukázané, že na základe uvedeného

listu žalobca nebol preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat ani mu nebola daná výpoveď,
nebola ohrozená alebo narušená vážnosť R.. I. medzi kolegami alebo pacientmi, t.j. neboli narušené
ani vzťahy v pracovnej oblasti žalobcu. Žalobca zároveň nepreukázal, že by dané výroky a obsah listu
spôsobil rozsiahle zníženie dôstojnosti a vážnosti v rodinnom kruhu, v spoločenskej a sociálnej oblasti.Týmto nebola naplnená základná podmienka pre nárok zamietol. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy súd prihliadal na časové hľadisko podanej žaloby, kedy už len z toho, že k podaniu
žaloby došlo cca až po 3 rokoch o uvedeného listu, nemohlo dôjsť k značnému zníženiu vážnosti a

dôstojnosti žalobcu, nakoľko v opačnom prípade tento by sa ho domáhal oveľa skôr bez ohľadu a
vyčkávania na výsledok trestného stíhania.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí
a podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, preto aj
o trovách konania súd preto rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalobcovi
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (zásada úspechu).

6. V podanom odvolaní žalovaný, zastúpený JUDr. Tomášom Sisákom uviedol: Žalovaný podáva

odvolanie voči horeuvedenému rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Rozsudok v jeho napadnutej časti je nesprávny a nezákonný. Súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 42. uvádza: „Čo sa týka výroku o povinnosti nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu, súd tento nárok nepovažoval za dôvodný, nakoľko žalobca v konaní

nepreukázal, že k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti došlo v značnej miere. Práve naopak z
uznesenia OR PZ v Košiciach, odbor poriadkovej polície. Obvodné oddelenie PZ Košice Ťahanovce
ČVS: ORP-280/TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 súd mal za preukázané, že na základe uvedeného
listu žalobca nebol preradený na nižšiu funkciu, nebol mu znížený plat ani mu nebola daná výpoveď,
nebola ohrozená alebo narušená vážnosť R.. I. medzi kolegami alebo pacientmi, t.j. neboli narušené

ani vzťahy v pracovnej oblasti žalobcu. Žalobca zároveň nepreukázal, že by dané výroky a obsah
listu spôsobil rozsiahle zníženie dôstojnosti vážnosti v rodinnom kruhu, v spoločenskej a sociálnej
oblasti. Týmto nebola naplnená základná podmienka pre nárok žalobcu. Pri rozhodovaní o nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy súd prihliadal na časové hľadisko podanej žaloby, kedy už len z toho,
že k podania došlo cca až po troch rokoch od uvedeného listu, nemohlo dôjsť k značnému zníženiu

vážnosti a dôstojnosti žalobcu, nakoľko v opačnom prípade tento by sa ho domáhal oveľa skôr bez
ohľadu a vyčkávania na výsledok trestného stíhania.“ Napriek tomu, že žalobca v žalobe výslovne tvrdil,
že žalovaný značnou mierou ohrozil a poškodil žalobcovu vážnosť u zamestnávateľov, kolegov ako
aj jeho občianske spolužitie, svoje dôkazné bremeno neuniesol a uvedené skutočnosti nepreukázal.
To, že žalobca opakovane v minulosti znevažoval osobu žalovaného, že naňho opakovane vulgárne

útočil vyhrážkami a urážkami je z vykonaného dokazovania nesporné. Uvedenému nepochybne svedčí
podanie žaloby žalovaným o ochranu osobnosti, ktoré sa vedie pod sp. zn. 12C/270/2014 na tunajšom
súde. Žalovaný nemal nikdy úmysel žalobcu listom zo dňa 22.7.2015 poškodiť. Práve naopak, žalovaný
z dôvodu, že tento dlhotrvajúci nepriaznivý stav nevedel efektívne zvrátiť a napraviť inými prostriedkami,
taksarozhodolosloviťzamestnávateľažalobcu.Obsahlistuvýlučnesmerovalktomu,abydošlonáprave

vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný v závere listu výslovne úpenlivo poprosil riaditeľa, aby
dohovoril žalobcovi, že takto sa nemá správať. Napriek tomu. že žalobca tento list subjektívne vníma
ako útok na svoju osobu, v skutočnosti tomu tak nie je. Nedôvodnosti žaloby svedčí samotný fakt, že
žalobcu ju podal tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby len ako reakciu na svoj neúspech v
trestnom konaní. Tvrdenia žalovaného v predmetnom liste žalobca nikdy riadne nepoprel ani ich riadne

nevyvrátil. Tu nepostačuje jednoduché označenie žalobcu, že sú nepravdivé, nakoľko zo samotných
tvrdení žalobcu vyplýva, že ich vzájomné vzťahy so žalovaným sú trvalo narušené. Žalovaný vo svojom
písomnom podaní zo dňa 7.2.2018 podrobne popísal skutky žalobcu a jeho rodiny, ktoré ho viedli k
napísaniu predmetného listu. Najmä poukázal na zvukový záznam, ktorého prepis je obsahom spisu a
podkladom žaloby v konaní o ochranu osobnosti sp. zn. 12C/270/2014. Žalovaný tu výslovne popísal

konaniežalobcu,pričomprenadávkyaprovokáciemuselopätovneprivolaťpolíciu.Žalovanýtuvýslovne
uviedol, že žalobca klamal pred vyšetrovateľom o tom, že žalovanému nenadáva. Podľa § 151 ods. 1
CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
Žalobca ani jedno z týchto tvrdení žalovaného v podaní zo dňa 7.2.2018 účinne nepoprel, preto tieto
tvrdenia žalovaného treba považovať za nesporné. Z toho vyplýva skutkový záver o tom. že informácie v

predmetnom liste, ktorý poslal žalovaný zamestnávateľovi žalobcu nemožno považovať za nepravdivé.
Žalobca nepoprel žiadne z týchto tvrdení, a to aj napriek tomu, že mu je známy obsah žaloby v konaní
12C/270/2014. Tento záver je aj plne podporovaný samotným obsahom trestného spisu OR PZ v
Košiciach ČVS: ORP-280/TH-KE-2016. Vyšetrovateľ v tomto konaní dospel jednoznačnému záveru,že zo „strany žalovaného nedošlo k spáchaniu trestného činu ohovárania zaslaním predmetného listu
zo dňa 22.7.2015. Obsah trestného spisu sám o sebe úplne vylučuje dôvodnosť žaloby v celom
rozsahu. Aj v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd uvádza, že v konaní boli predložené

viaceré dôkazy o mnohých podaných sťažnostiach, podaniach na príslušné orgány o narušených
susedských vzťahoch medzi rodinami žalobcu a žalovaného, a to tak pred napísaním daného listu zo
dňa 22.7.2015, ako aj po tomto období, ktoré skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné, a preto
súd nepristúpil k vykonaniu všetkých žalobcom a žalovaným označených dôkazných prostriedkov. Keby
sa súd náležíte zaoberal obsahom týchto podaní a sťažností, nemohol by potom dospieť k záveru,

že tvrdenia žalovaného v liste zo dňa 22.7.2015 sú nepravdivé, nakoľko práve z týchto dôkazných
prostriedkov nepochybne vyplýva, že žalobca uráža žalovaného, opakovane na neho útočí, nadáva
mu. Správanie žalobcu je nepochybne v rozpore s etickým kódexom zdravotníckych pracovníkov. Záver
súdu o tom, že výroky žalovaného v liste zo dňa 22.7.2015 boli jednoznačné spôsobilé spôsobiť ujmu
žalobcovi na jeho práve na česť, vážnosť a dôstojnosť v jeho pracovnom prostredí je nesprávny a
nedôvodný, nakoľko odporuje vykonanému dokazovaniu v tejto veci. Žalobca nepreukázal žiadnym

spôsobom nepravdivosť týchto tvrdení. Práve naopak, súd na podklade označených dôkazov mal za
nesporné, že medzi rodinami žalobcu a žalovaného sú dlhoročné negatívne vzťahy, ktoré boli prameňom
adôvodomspísaniapredmetnéholistužalovaným.Kebysúdprvejinštanciedôslednevykonalnavrhnuté
dokazovanie a oboznámil sa podaniami a sťažnosťami žalovaného, zistil by, že žalovaného viedli k
napísaniu tohto listu objektívne skutočnosti. Súd by potom nemohol dospieť k záveru, že žalovaný v

liste uviedol nejaké nepravdivé údaje. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Keby žalovaný skutočne uviedol nepravdivé
údaje v predmetom liste, tak orgány činné v trestnom konaní by nikdy nedospeli k záveru, že konanie
žalovaného nie je trestným činom, ale práve naopak, žalovaný by bol nepochybne trestne stíhaný za
trestný čin ohovárania, nakoľko pre spáchanie tohto trestného činu postačuje oznámenie nepravdivého

údaju o inom, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v
zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu. Takýto údaj
žalovaný o žalobcovi nikdy neoznámil. Nakoľko žalovaný nebol trestné stíhaný, je nesprávny záveru
súdu o tom, že výroky žalovaného v liste zo dňa 22.7.2015 boli jednoznačné spôsobilé spôsobiť ujmu
žalobcovi na jeho práve na česť, vážnosť a dôstojnosť v jeho pracovnom prostredí. Ak by tomu bolo

jednoznačne tak, tak by bol žalovaný za tento skutok k dnešnému dňu s najväčšou pravdepodobnosťou
odsúdený. Záver súdu o tom. že žalovaný v liste znevážil žalobcu a chcel ho cielene poškodiť je
vyvrátenýsamotnýmobsahomlistuaobsahomvýpovedízamestnávateľažalobcuaostatnýchsvedkovv
trestnom spise, ktorý súd oboznámil. Z trestného spisu je preukázané, že žalovaný nepredniesol žiadne
výroky, ktoré by boli spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť žalobcu u spoluobčanov, poškodiť ho

v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, nakoľko
žalovanému nebolo vznesené obvinenie. Nedôvodný je výrok napadnutého rozsudku, ktorým sa ukladá
žalovanému zdržať sa zásahov do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia a mena žalobcu, nakoľko
sa takýchto zásahov žalovaný nedopustil a navyše od napísania listu uplynuli už viac než štyri roky.
Rovnako nedôvodný je aj výrok o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi za nepravdivé

výroky v liste zo dňa 22.7.2015, nakoľko nepravdivosť týchto výrokov nebola v konaní preukázaná.
Domáhať sa ochrany pred zásahmi do osobnostných práv tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej
doby sa podľa názoru žalovaného úplne míňa účinku. Podanie tejto žaloby je len výsledkom neúspechu
žalobcu v trestnom konaní potom, čo podal nedôvodné trestné oznámenie, ktorým chcel žalovanému
privodiť trestné stíhanie. Dôvody ktoré, viedli súd k zamietnutiu žaloby v časti o náhradu nemajetkovej

ujmy v plnom rozsahu takisto vylučujú dôvodnosť zvyšku žaloby. Z uvedeného dôvodu mal súd prvej
inštancie žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno, jednak
pokiaľ sa týka nároku náhradu nemajetkovej ujmy, čo správne skonštatoval súd prvej inštancie a
jednak aj pokiaľ sa týka zvyšku žaloby, nakoľko nepravdivosť tvrdení žalovaného v predmetnom liste
nebola preukázaná. Odvolaním napadnuté výroky rozsudku sú v konečnom dôsledku nepreskúmateľné.

nakoľko súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V bode 12.
odôvodnenia rozsudku len stroho skonštatoval, že medzi sporovými stranami sú dlhodobo narušené
susedské vzťahy. Nakoľko túto skutočnosť považoval za nespornú, navrhnuté dokazovanie nevykoval.
Avšak bez vykonania týchto dôkazov nebolo možné zistiť rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie
dôvodnosti, resp. nedôvodnosti žaloby. Táto vada má za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Za danej situácie, keď súd žalobe čiastočne vyhovel a zároveň zamietol žalobu v časti o náhradu
nemajetkovej ujmy, nemožno tvrdiť, že mal žalobca vo veci plný úspech a priznať mu náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. V konaní mal úspech aj žalovaný, nakoľko žalobcovi nebol priznaný nárokna náhradu nemajetkovej ujmy, preto mal súd za tohto stavu rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá
právo na náhradu trov konania, nakoľko boli sporové strany úspešné v rovnakom pomere. Súd v bode
47. odôvodnenia nesprávne poukazuje na teóriu, ktorá hovorí, že pri priznávaní náhrady trov konania

je na prvom mieste zásada úspechu, ktorú je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, pričom v týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Žalobca pokiaľ
sa týka náhrady nemajetkovej ujmy nebol v konaní úspešný ani sčasti, nakoľko mu nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy nebol vôbec priznaný. Z toho vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že

žalobca bol v konaní úspešný a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rovnako
úspešný ako žalobca bol úspešný aj žalovaný. Súd nemal priznať za tejto situácie žiadnej zo sporových
strán právo na náhradu trov konania. Bez povšimnutia nemôže pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov zostať tá skutočnosť, že žalovaný má 81 rokov a je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Ide
o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí priznať náhradu trov konania. Z uvedených
dôvodov žalovaný trvá na podanom odvolaní a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a

žalobu celom rozsahu zamietol.

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol: K odvolaniu žalovaného predkladá žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi

proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaným napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zodpovedá príslušným ustanoveniam hmotného práva a bol vydaný v súlade
s príslušnými procesnými ustanoveniami a žalobca sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým
odôvodnením súdu prvej inštancie. V skutkových tvrdeniach je odvolanie žalobcu len opakovaním
jeho nedôvodných a nepreukázaných tvrdení z prvoinštančného konania a obsahuje len skutočnosti, s

ktorými sa súd prvej inštancie riadne a vyčerpávajúco vysporiadal. V konaní pred súdom prvej inštancie
bolo žalobcom jednoznačne preukázané, že dňa 22.07.2015 žalovaný napísal a prostredníctvom pošty
odoslal list, ktorý adresoval riaditeľovi Ústrednej Vojenskej nemocnice v Ružomberku, v ktorom uviedol
nepravdivé vyjadrenia hrubo zasahujúce do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena žalobcu
s úmyslom čo najviac žalobcovi poškodiť a znevážiť ho pred jeho zamestnávateľom, jeho nadriadenými,

jeho kolegami a ďalšími zamestnancami žalovaného. Žalobca cituje najmä tieto výroky žalovaného:
„ Z.. I. robí hanbu lekárskemu stavu " " ... nadávky a vyhrážky voči mojej rodine a najmä mojej osobe."
"Spolu so svojou sestrou vykrikujú všetky moje diagnózy " Žalovaný sa k napísaniu do osobnostných
práv žalobcu zasahujúceho listu priznal a hrdo s ak nemu hlási a toto jeho konanie bolo preukázané aj
ďalšími vykonanými dôkazmi. Odôvodnenie návrhu: Obsah listu žalovaného jednoznačne smeruje proti

osobnej a mravnej integrite žalobcu a vyplýva z neho zrejmý úmysel čo najviac žalobcovi ublížiť a čo
najviacnarušiť,resppoškodiťosobnéipracovnéinterpersonálnevzťahyžalobcuujehozamestnávateľa.
V tomto liste žalovaný preukázateľne uviedol o žalobcovi nepravdivé a jeho profesionálnu etiku a
česť znevažujúce tvrdenia. Žalovaný sa snažil účelovo zľahčovať svoje konanie a tvrdiť, že jeho
cieľom bolo, aby štatutárny zástupca zamestnávateľa žalobcu, žalobcovi dohovoril. Žalovaný opomína

fakt, že v danom čase už prebiehalo na Okresnom súde Košice I pod č.k. 12C/270/2014 súdne
konanie iniciované osobou žalovaného a práve súd má právomoc riešiť spory. Pokiaľ teda v priebehu
existujúceho súdneho konania žalovaný vypisuje listy zamestnávateľovi protistrany v spore, ktorý naviac
nemážiadnuprávomocakompetenciuzaoberaťsasusedskýmispormisvojichzamestnancov,jeúmysel
takémuto zamestnancovi - žalobcovi poškodiť jeho osobnostné práva, viac ako zrejmý. A naviac,

ak žalovaný účelovo uvádza, že len chcel, aby niekto (kto na to síce nemá žiadne kompetenciu)
žalovanému dohovoril, bolo možné list napísať s iným obsahom, iným znením a s použitím iných
výrazových prostriedkov. Nakoľko zamestnávateľ žalobcu je veľkým zdravotníckym zariadením, tak
v rámci vnútorného personálneho a administratívneho členenia zamestnávateľa sa tvrdenia šírené
žalovanýmreálnemuselidostaťaajdostalidosférypoznanianielenriaditeľanemocnice,aleajviacerých

nemocničných oddelení (sekretariátu, personálneho oddelenia, právneho oddelenia) a viacerých jej
zamestnancov (najmä zástupcu štatutárneho zástupcu zamestnávateľa žalobcu, prednostu a primára
neurochirurgickej kliniky ako priamych nadriadených žalobcu). Predpokladom úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah
bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na právach žalobcu chránených ustanovením § 11

Občianskeho zákonníka, pričom obidva tieto predpoklady musia byť splnené. Podľa ustálenej súdnej
praxe je neoprávneným zásahom zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie, a to
bez ohľadu na to, či bolo vykonané ústne, písomne alebo inak, pokiaľ sa z neho dá vyvodiť jeho zmysel
a význam. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, nemá pritomžiadny význam. O objektívnej spôsobilosti zásahu vyvolať porušenie, alebo i len ohrozenie osobnosti
fyzickejosobymožnohovoriťvždyvtedy,akzásahdoctialebodôstojnostifyzickejosobyjevkonkrétnom
prípadeobjektívnesozreteľomnavšetkyokolnostiprípaduspôsobilýohroziťuvedenéchránenéhodnoty

ľudskej osobnosti. Pri konštrukcii, ktorá bola zvolená v ustanovení § 11 a nasledujúcich Občianskeho
zákonníka nie je významná subjektívna stránka (t.j. to, ako určitá fyzická osoba zo svojich subjektívnych
hľadísk vníma určité konanie a jeho dôsledky). Znak objektívnej spôsobilosti zasiahnuť do chránených
osobnostných práv je preto daný vždy vtedy, ak ide o také konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej
situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti u

spoluobčanov a tým aj nebezpečenstvo nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti. So
zreteľom na to, že právna úprava ochrany osobnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je
založená na už spomenutom objektívnom princípe, nevyžaduje sa, aby na strane pôvodcu zásahu
existoval úmysel priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť či už vedomá alebo nevedomá. V dôsledku
toho môže byť uvedený znak daný aj v prípade mimovoľného konania alebo konania zo žartu a napokon
aj konania v dobrej viere, pri ktorom si konajúci neuvedomuje objektívnu spôsobilosť svojho konania

zasiahnuť do osobnosti inej fyzickej osoby. Objektívna spôsobilosť narušiť alebo ohroziť právo chránené
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka tiež znamená, že sa nevyžaduje vyvolanie následkov, a teda
ani povinnosť žalobcu ich preukázať. Ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou
dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie
jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.

februára 2010, sp. zn.: 3 Cdo 137/2008). Argumentácia žalovaného obsiahnutá v jeho odvolaní, že
nárok žalobcu je nedôvodný, lebo žalovaný nebol trestne stíhaný a odsúdený, je zjavne nedôvodná
a irelevantná. Pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu ohovárania podľa § 373 Trestného zákona
sa vyžadujú iné zákonné podmienky ako pre protiprávne narušenie, resp. ohrozenie osobnostných
práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka. Jedná sa o odlišné právne inštitúty z odlišných

odvetví práva. K narušeniu alebo ohrozeniu osobnostných práv predsa môže dôjsť (a aj pravidelne
dochádza) bez ohľadu na skutočnosť, či je niekto odstíhaný alebo odsúdený v trestnom konaní. Je tiež
nedôvodné poukazovanie žalovaného na domáhanie sa ochrany pred zásahmi do osobnostných práv
žalobcom tesne pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Podľa Občianskeho zákonníka premlčaniu
nepodliehajú iné než majetkové práva, teda všeobecné osobnostné práva podľa § 11 Občianskeho

zákonníka sú nepremlčateľné a domáhať sa ich ochrany je možné bez časového ohraničenia. Náhrada
nemajetkovej ujmy, ktorá sa premlčuje, nie je predmetom odvolacieho konania. Žalovaný pochopiteľne
nijako nepreukázal pravdivosť ním šírených tvrdení a ani za tým účelom nenavrhol žiadne relevantné
dôkazy, čo je nakoniec aj logické, pretože jeho tvrdenia sú zjavne nepravdivé a preto pravdivosť
svojich tvrdení žalovaný ani nemôže a nevie preukázať. Pritom práve žalovaný mal dôkaznú povinnosť

preukázať pravdivosť ním šírených tvrdení a nie ako to žalovaný účelovo uvádza v jeho odvolaní,
že žalobca mal preukazovať nepravdivosť tvrdení žalovaného v jeho liste. Napriek tomu žalobca v
konaní pred prvoinštančným súdom dostatočne preukázal nepravdivosť tvrdení žalovaného v jeho
liste. Pozornosť odvolacieho súdu žalobca upriamuje aj na obsah listinných dôkazov predložených
žalovaným dňa 31.05.2019, ku ktorým uvádza, že tieto v rozhodujúcej miere nesúvisia s jeho osobou.

K prepisu nahrávok z kamerového systému žalobca naviac uvádza, že tieto považuje za nezákonné
a najmä sa tieto nijako netýkajú jeho osoby. K správe o výsledku objasňovania priestupku zo dňa
07.06.20107 žalobca uvádza, že vec bola ako nedôvodná odložená a aj údajný priestupok sa mal
stať 07.06.2017, teda v čase takmer dva roky po napísaní a odoslaní listu žalovaným. K ďalšiemu
tvrdeniu žalovaného v jeho odvolaní, že „žalobca výslovne nepoprel tvrdenia žalovaného v jeho podaní

zo dňa 07.02.,2019" žalobca upriamuje pozornosť žalovaného okrem iného aj na repliku žalobcu zo dňa
14.12.2018, v ktorej žalobca výslovne uviedol, že sa dôrazne ohradzuje proti opakovaným nepravdivým
tvrdeniam žalovaného o jeho „terorizovani" osoby žalovaného, že žalobca od roku 2008 dlhodobo býva
a pracuje v Ružomberku a do Košíc chodí len nepravidelne na sviatky či dovolenku, že práve zo strany
žalovaného dlhodobo dochádzalo a dochádza k obťažovaniu, osočovaniu a napádaniu žalobcu a jeho

rodiny a k dlhodobému neoprávnenému vyhotovovaniu obrazových a zvukových záznamov žalovaného
z pozemku vo vlastníctve žalobcu a jeho rodiny. Nedôvodné je aj odvolanie a argumentácia žalovaného
ohľadom priznania náhrady trov konania úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %. Predmetom sporového
konania neboli dva samostatné nároky, ale 1 (jeden) nárok na poskytnutie ochrany osobnosti, a to
viacerými právnymi prostriedkami, medzi nimi aj v podobe náhrady nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie

o o priznaní či nepriznaní náhrady nemajetkovej ujmy je otázkou právnou a je výlučne vecou úvahy
súdu. Poskytnutím ochrany osobnosti súdom bol preto žalobca úspešný v celom rozsahu bez ohľadu
na to, že mu nebola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. Na strane žalovaného nie sú dané ani
dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi a žalovaný ichexistenciu pred prvoinštančným súdom ani netvrdil a ani nepreukázal. Pokiaľ by aj žalovaný bol
osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, uvedená skutočnosť nemôže byť sama osebe dôvodom
hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov úspešnej strane sporu. Zvlášť, ak práve

žalovaný svojim protiprávnym konaním zadal príčinu vzniku sporu a naviac jeho majetkové a sociálne
pomery žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nezakladajú. Aplikácia žalovaným navrhovaného
inštitútu v predmetnej veci by bola neprimerane tvrdá voči žalobcovi a naviac by odporovala dobrým
mravom. Z vyššie uvedených dôvodov je preto odvolanie žalovaného nutné kvalifikovať ako nedôvodné
proti všetkým odvolaním napadnutých výrokoch a vo všetkých ním uvádzaných odvolacích dôvodoch.

Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne
správny potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.

8. V odvolacom konaní na č.l. 165, 166 zotrval žalovaný na svojom odvolaní, uviedol, že predmetný list
nebol spôsobilý vyvolať žiadnu ujmu na právach žalobcov chránených ust. § 11 Obč. zák. (malo by sa

to preukázať či už v trestnom konaní alebo v konaní pred súdom prvej inštancie). Žiadal zmeniť výrok
rozsudku o trovách konania, lebo úspešný bol sčasti aj žalobca, ako aj žalovaný.

9. Uznesením č.k. 5 Co 344/2019-167 z 13.1.2020 odvolací súd vrátil vec na opravu súdu prvej inštancie
a dotazom zo dňa 6.3.2020 vyžiadal správu z Ústrednej vojenskej nemocnice SNP Ružomberok-

Fakultná nemocnica, Právne oddelenie z 23.3.2020.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §

379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP
vychádzajúc z obsahu odvolania) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť
z väčšej časti, t.j. výrok I. a III.

11. Rozsudok je v napadnutej časti z väčšej časti vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust.

§ 387 ods.1 CSP potvrdil.

12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18. júna 2020 v pojednávacej
miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli
zverejnené (a to zákonným spôsobom).

13. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. f/a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

14. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné:

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

16. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §

133 až 135 O.s.p.).

17. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval

na daný prípad.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody neboli naplnené.

19. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

20. Súd svoje úvahy, ako dospel k svojim záverom, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a odôvodnenie

rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalovaného (pozri 1Cdo/8/2016).

21. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné,
a to v potvrdenom výroku rozsudku.

23. Odvolací súd potvrdil I. výrok, ktorým žalovaný bol povinný zdržať sa neoprávneného zásahu do
občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia v mene žalobcu, spočívajúce vo výrokoch, že „Z. I. robí
hanbu lekárskemu stavu a že sa vyhráža žalovanému a rodine žalovaného, že vykrikuje diagnózy
žalovaného, ako aj všetkých obdobných výrokov". Okrem toho potvrdil aj rozsudok vo výroku III., t.j. že

žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol súd prvej inštancie, ktorý je vecne správny a zákonný.

24. Pri I. a III. výroku rozsudku je treba uviesť, že už Ústavný súd SR (ďalej len ústavný súd), obmedzenia
akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, považuje za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe

zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej
potreby, a je primerané, t.j. je v súlade so zásadou proporcionality (porovnaj nález ústavného súdu
sp.zn. IV. ÚS 107/2010 z 28.10.2010, zverejnené v Zbierke nálezov z roku 2010). V riešenej veci k
tomu nedošlo, lebo žalovaný uviedol v liste adresovanom 22.7.2015 do nemocnice na neurochirurgickú

kliniku ÚVN v Ružomberku o žalobcovi nepravdu, ktorého neznášal pre dlhoročné susedské spory,
žalovaný je sused a žalobcova matka, sestra a synovec bývajúci na Kalvárii 15 v Košiciach a majú
dlhoročné susedské spory. Žalovaný si vymyslel text listu a treba prisvedčiť súdu prvej inštancie, že
nepravdivé tvrdenie, že žalobca robí hanbu lekárskemu stavu, že sa vyhráža žalovanému a rodine a že
vykrikuje diagnózy žalovaného, sú difamačného charakteru a zasahujú do osobnostného práva žalobcu.

Ide jednoznačne o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu a tento list, aj keď nebol
zverejnenýpredvšetkýmilekármiružomberskejnemocnicejenepravdivý,neospravedlniteľnýazásadne
provokatívny vo vzťahu k žalobcovi.

25. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má

vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad, najmä v ust. § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti, resp. občianskej cti, dobrej povesti,
žalovaný ani nepopieral, že poslal tento list a stále tvrdil, že je to pravda, lebo má robiť hanbu žalobca
lekárskemu stavu, a preto odvolací súd ani nemohol v súlade s ustálenou súdnou praxou využiť text
proporcionality založený na hľadaní odpovedí, či všetky výroky sú pravdivé alebo nepravdivé, táto

kritika bola zo strany žalovaného vymyslená (porovnaj aj judikatúru najmä ESĽP vo veci Thoma versus
Luxembursko - rozsudok 2001, napríklad aj Dalvan versus Rumunsko - rozsudok veľkého senátu č.
28114/95 a tiež Zakcharov v. Rusko - rozsudok z roku 2006 č. 14881/03, podobne Nilsen a Johnsen v.
Nórsko - rozsudok z 25.11.1999, aj napríklad Flux v. Moldavsko - rozsudok z 3.7.2007). Sloboda prejavunemôže byť tak široká ako si domýšľal žalovaný, ktorý zasahoval do občianskej cti, ľudskej dôstojnosti
a súkromia napísaným listom, ktorého obsah si vymyslel.

26. Odvolací súd napadnutý prvý výrok rozsudku potvrdil ako vecne správny podľa § 387 CSP a
okrem toho aj pri výroku o povinnosti uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, tento nárok nie je dôvodný,
pretože z trestného konania, uznesenie ORPZ v Košiciach, odbor poriadkovej polície ČVS: ORP - 280/
TH-KE-2016 zo dňa 27.4.2016 vyplýva, že žalobca nemal byť preradený na nižšiu funkciu, nebol mu
znížený plat, ani mu nebola daná výpoveď alebo iný postih pracovnoprávneho alebo kariérneho postupu

(podľa Zákonníka práce), dané výroky a obsah listu spôsobil rozsiahle zníženie dôstojnosti a vážnosti v
rodinnomkruhu,vspoločenskejasociálnejoblastianáhradanemajetkovejujmypriodstupečasutakmer
5 rokov už nemá prakticky význam. Preto aj tento výrok rozsudku o zamietnutí náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcu ako zákonný a riadne odôvodnený súdom prvej inštancie bol potvrdený podľa § 387 CSP.

27. Okrem iného však iná situácia nastala pri druhom výroku, ktorým žalovaným je povinný písomne sa

ospravedlniť žalobcovi v zaslanom liste (atď. podľa textu druhého výroku rozsudku súdu prvej inštancie
č.k. 35C/22/2018-101), pretože s odstupom času ohľadne ospravedlnenia sa žalobcovi tiež podľa
Občianskeho zákonníka takéto ospravedlnenie už nemá reálnu vypovedaciu hodnotu a preto povinnosť
ospravedlniťsažalobcovijepredčasnýmvýrokompovykonanomdokazovanísúduprvejinštancie.Tento
súd rozhodoval 20. júna 2019, avšak išlo o list z 22.7.2015, preto nie je možné, aby sa žalovaný ešte

písomne ospravedlnil žalobcovi v zaslanom liste z hľadiska difamačných nepravdivých výrokov o tom,
že Z. I. robí hanbu lekárskemu stavu, keďže to nebolo preukázané a pre odstup času takmer 5-tich rokov
následne odvolací súd zmenil tento výrok rozsudku tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

28. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, čo sa týka tohto výroku nastali tu splnené zákonné podmienky
pre zmenu rozsudku podľa § 388 CSP.

29. Po tomto prijatí záveru odvolacieho súdu, keď rozsudok v prvom a treťom výroku rozsudku súdu
prvej inštancie bol potvrdený a v druhom výroku ohľadne písomného sa ospravedlnenia žalobcovi bol

zmenený výrok a žaloba zamietnutá, a zostalo rozhodnúť s poukazom na § 255 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods.- 1,2 CSP a § 396 ods. 2 CSP o trovách celého konania a keďže čiastočne mala každá
zo strán sporu rovnaký úspech, odvolací súd rozhodol tak, že zmenil výrok o nároku na náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie a nárok náhradu trov celého konania stranám sporu nepriznal, čo
má nepochybne aj výchovný význam, keďže súd prvej inštancie predsa urobil rozsiahle dokazovania a

až na odvolacom súde bola zistená opodstatnenosť výrokov rozsudku z hľadiska obsahu žaloby v 1. a 3.,
ktoré oba sú zákonné a tretí zamietajúci výrok, keďže bol potvrdený, zásadne pri úspechu žalovaného v
odvolanípridruhomvýrokurozsudku(žalobcaodvolanienepodal)trebaustáliť,že ajzhľadiskavýznamu
mali rovnaký úspech tak žalobca, ako aj žalovaný J. X., a preto odvolací súd o trovách celého konania
rozhodol tak, že nikomu zo strán sporu nárok na náhradu trov nepriznal.

30. Žiada sa ešte dodať, že odvolací súd zistil z odpovede zo dňa 23.3.2020 Ústrednej vojenskej
nemocnice SNP Ružomberok, že z hľadiska doplnenia dokazovania v odvolacom konaní už
list žalovaného X. z júla 2015 nebol dokumentovaný na personálnom oddelení, lebo prednosta
neurochirurgickej kliniky ÚNVN SNP Ružomberok podľa neho s listom žalovaného X. v júli 2015

neoboznámili žiadneho kolegu, ani nikoho na neurochirurgickej klinike neinformovali o ňom a ani na
inom oddelení a list „X. z júla 2015 už neevidujú, ani nearchivujú, pretože po 3 rokoch bol skartovaný v
zmysle Smernice č. 12/2005 o registratúrnom poriadku a registratúrnom pláne platného od 30.12.2005
pre uvedené nemocnice.

31. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).