Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. november 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 53Ek/1011/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120329964
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Šnapková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120329964.2

Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom
Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: B., na vymoženie pohľadávky
vo výške 313,11 eura a iných trov, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 53Ek/1011/2020 zo dňa 20. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/1011/2020
zo dňa 20. júla 2020, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo
výške 313,11 eura a iných trov. Ako exekučný titul pripojil výkaz nedoplatkov vo veciach zdravotného
poistenia, ktorý vydala Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., sp. zn. 1050072213 zo dňa 27. 09. 2010.
Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z“, resp.
„ZoUNEK“).

2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn.
53Ek/1011/2020 zo dňa 20. júla 2020, súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia
trov starej exekúcie vo výške 42 eur zamietol. Uplatnenie nároku na paušálne trovy starej exekúcie vo
výške 42 eur považoval za nedôvodné a v rozpore so zákonom.

3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka oprávnený v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť,
ktorú odôvodnil predovšetkým tým, že upovedomenie o zastavení exekúcie je exekučným titulom,
poukázal na dôvodovú správu a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 209/2020
zo dňa 12. 05. 2020, sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020. Navrhol sťažnosťou napadnuté
uznesenie zrušiť.

4. Sudca k veci udáva nasledovné:

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému
je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

6. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z.
(ďalej len „CSP“) ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

7. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1
oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.

8. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sudca dospel
k záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Má za to, že skutkový stav
veci bol vyšším súdnym úradníkom zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený
správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi
uvedenými v napadnutom uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie
obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti
oprávneného.

9. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na
vymoženie iných trov vo výške 42 eur. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúc
predovšetkým dôvodovou správou, z ktorej má vyplývať nárok oprávneného. K uvedenému súd uvádza,
že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva jedine súd. Možno
sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno
o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými
podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu
celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá prijatému
normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku. Taktiež podľa dôvodovej správy
k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je
advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej
hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych
trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného.
Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Na uľahčenie podania
opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť
vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019
Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu
exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.
(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii
dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že
nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou
nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné
odmietnuť výklad, ktorý má mať oporu v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu. Taktiež
súd uvádza, že pokiaľ ide o sumu 42 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starej exekúcie
ukončenej ex-lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto nedisponuje
oprávnený spôsobilým exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019
Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným
titulom. No uvedený exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy
od oprávneného. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa ani nedoručuje) a
ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie
paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa
názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného)
a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na
povinného). Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9
ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na
náhradu trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie
sumy 42 eur od povinného a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č.
233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
10. Súd k nároku na náhradu paušálnych trov exekúcie od povinného naviac uvádza, že zákonom
233/2019 Z.z. došlo, abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej
definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k
zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03.
2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Z ustanovenia
§ 3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná prezumpcia, že
ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že
sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie

je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v
znení účinnom do 31. 03. 2017. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však
súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty
právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom
ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z
ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca
pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia
trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku
upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s
tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým
oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu
na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje
za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na
povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
11. K poukazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020, ako aj sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020 súd
predovšetkým uvádza, že rozhodnutia súdov, nie sú uznané za formálne pramene práva, nakoľko
v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového stavu, ktorý súd právne posudzuje.
Aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP je potrebné uviesť, že dôležité je predovšetkým dôkladné
a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
a nie povýšenie rozhodnutí súdov na formálny prameň práva. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje
oprávnený je rozhodnutím, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená a jeho
podstatou bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa Upovedomeniami o zastavení starej exekúcie
vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z.z. Predmetom skúmania nebol nárok
oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., pričom ústavný súd
v predposlednej vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú vetu. Exekučný súd vo všeobecnosti
uvádza, že je predovšetkým sporné, či uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020 a sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020 je možné
považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým
bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a ktorej predmetom bolo posúdenie
Upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku
oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie (ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného).
Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí je následne sťažená (ak nie
priamo nemožná) pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Súd sa
preto okrem vyššie uvedeného obmedzí na konštatovanie, že podľa jeho názoru nejde o ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keď uvedená otázka nebola predmetom prieskumu
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z dôvodu absencie exekučného titulu na vymáhanie uvedeného
nároku (odsek 9. odôvodnenia), z dôvodu neúspechu oprávneného v zastavenej exekúcii zo zákona
(odsek 10. odôvodnenia), z dôvodu výslovného znenia ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
podľa ktorého oprávnený má nárok iba na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh, dospel
súd k záveru, že v novom exekučnom konaní nemá oprávnený nárok na vymoženie náhrady iných trov
vo výške 42 eur od povinného, ktoré uhradil súdnemu exekútorovi na základe Upovedomenia
o zastavení starej exekúcie, čo ale neznamená, že si ich nemôže uplatniť.
12. K tvrdeniu oprávneného, že „tzv. „sudcovská tvorba práva“ je možná len v prípadoch (lacunae legis)
teda medzier v zákonoch alebo tzv. medzier v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tomto
prípade sa však ústavný súd k danej problematike vyjadril a z tohto dôvodu je sudcovská tvorba práva
neprípustná“ súd uvádza, že v danom prípade nejde o sudcovskú tvorbu práva, nakoľko z ustanovenia §
48 ods. 2 Exekučného poriadku bez pochybností vyplýva, že pre podanie návrhu na vykonanie exekúcie
sa vyžaduje exekučný titul (ktorým oprávnený na vymoženie 42 eur nedisponuje), pričom ustanovenie
§ 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. vylučuje použitie ustanovenia § 199a ods. 1 Exekučného poriadku s
výnimkou výdavkov na zaplatený súdny poplatok. Pokiaľ súd zamietol návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie v časti o vymoženie 42 eur, nerozhodol „sudcovskou tvorbou práva“ ako sa mylne domnieva
oprávnený, ale iba aplikoval účinné právne normy (o ktorých súlade s Ústavou nemá pochybnosti).
13. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
53Ek/1011/2020 zo dňa 20. júla 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa stotožnil
so záverom, že návrh na vykonanie exekúcie je v časti vymoženia výšky iných trov 42 eur od povinného
nedôvodný, keď oprávnený nedisponuje exekučným titulom na ich vymáhanie a iné trovy ako zaplatený

súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. od povinného vymáhať, nejde
teda ani o trovy exekúcie oprávneného, a preto podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku je daný
dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v časti 42 eur.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 7. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.