Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. január 2020

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 3Csp/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200937
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Bejdová

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2020:8619200937.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník, sudkyňa JUDr. Anna Bejdová v spore žalobcu: J. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom

Y. XXX, XXX XX Y., štátny občan SR, zastúpený JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska kancelária
so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník p r o t i žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 3 000,- eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur a
to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi zo strany žalovaného náhradu trov konania vo výške 100 %, pričom o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť na súdnom poplatku sumu 180,- eur a to na účet prevádzkovateľa
systému do 30 dní od doručenia právoplatného rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 16.05.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000,- eur.

2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn.
5C/230/2014, bol žalobca ako žalovaný v postavení spotrebiteľa. Terajší žalovaný si v pôvodnom konaní
vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/230/2014 voči nemu uplatnil nárok na zaplatenie
sumy 5 976,15 eura s príslušenstvom. V predmetnom konaní bol v celom rozsahu úspešný, rozsudkom
Okresného súdu Svidník, sp. zn. 5C/230/2014, z 21.02.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 24Co/78/2018, zo 16.10.2018, právoplatným 26.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia súd

prvej inštancie uviedol: „Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už: 1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej
2) písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia
byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto
skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči
„svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na

postúpeniesplatnýchpohľadávoktedanebolopreukázané.Aktívnalegitimáciažalobcuniejepretodaná.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených
dôvodov súd žalobu zamietol.“ Na podporu žaloby poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn.
8Co/136/2017, z 26.06.2018, z ktorého citoval: „Odvolací súd k ďalšej z odvolacích námietok uvádza, žečo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva
na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti

uplatnenému nároku. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie treba uviesť, že v pôvodnom
konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3 C 272/2013 si žalobca (v tomto konaní
žalovaný) uplatnil proti žalovaným (v tomto konaní žalobcom) zaplatenie sumy 1 508,48 eura s prísl.
Bez akýchkoľvek pochybností v tomto pôvodnom konaní vystupovali terajší žalobcovia ako spotrebitelia.
V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z neplatnej zmluvy o postúpení

pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľov v rozsahu, ktorý
by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky
nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s
odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky
poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalú obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 250/2007 Z.z.). Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej, keďže

nikdy nebol vlastníkom pohľadávky voči žalobcom, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za osobu,
ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobcov zodpovedala. Možno uzavrieť, že žalovaný je v
tomto konaní pasívne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcom v pôvodnom konaní došlo
k porušeniu práv a povinností (vyššie citovaných) ustanovených v zákone č. 250/2007 Z.z.). Žalovaný
vyvolaním súdneho konania nie nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcov, ktoré

pre neho skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky (§
92 ods. 8 ZOB). 31. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.“ Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa: „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“.
Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa: „Predávajúci nesmie upierať
spotrebiteľovi práva podľa § 3.“ Ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za
porušeniejehospotrebiteľskýchpráv,ktorébolnútenýbrániťsavzákladnomkonaní.Primeranéfinančné
zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň

má mať aj funkciu relutárnu. Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojich práv na
súde a bola tým splnená hypotéza vyššie citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie požadujem
vo výške 3 000,- eur. Poukázal nato, že žalovaný si v základnom konaní voči nemu neoprávnene
uplatňoval nárok na zaplatenie sumy až vo výške 5 976,15 eura.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.06.2019 uviedol, že žalobca v podanej žalobe o zaplatenie
primeranéhofinančnéhozadosťučineniazodňa16.05.2019žiadazaplateniefinančnéhozadosťučinenia
vo výške 3 000,- eur a to z dôvodu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn.
5C/230/2014 o zaplatenie sumy vo výške 5 976,15 eura bol úspešný (t. j. žaloba bola voči žalobcovi, v
tomto konaní žalovanému, zamietnutá) a teda podľa názoru žalobcu mu tým vznikol nárok uplatňovaný

žalobou, a to za porušenie spotrebiteľských práv. V podanej žalobe poukázal žalobca na odôvodnenie
predmetného rozhodnutia Okresného súdu Svidník zo dňa 21.02.2018, č. k. 5C/230/2014-182 a na
to, že podľa jeho názoru je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde
a preto požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 3 000,- eur. Podľa ust. § 3 ods. 5 Zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“) „Proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“. Okresný súd Svidník rozsudkom zo

dňa 21.02.2018, č. k. 5C/230/2014 - 182 (ďalej aj „rozsudok OS Svidník“) zamietol žalobu, ktorú podal
žalovaný voči žalobcovi. Žalovaný v tejto súvislosti uvádza, že žalobca v súdenom prípade nie je
osobou, ktorá by úspešne uplatnila porušenie spotrebiteľského práva na súde (resp. uvedené nemožno
preukázať rozsudkom OS Svidník), nakoľko žaloba podaná žalovaným nebola rozsudkom OS Svidníkzamietnutá pre porušenie spotrebiteľského práva žalobcu, ale pre neunesenie dôkazného bremena
zo strany žalovaného - nepreukázania hodnoverného dôkazu o doručení výzvy spoločnosti Slovenská
sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej aj „postupca“) žalobcovi

pred postúpením pohľadávky (bod 7 rozsudku OS Svidník) a tým nepreukázania naplnenia podmienok,
ktoré sú ustanovené v ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj „ZoB“), v dôsledku
čoho súd považoval postúpenie pohľadávky za neplatné, nakoľko žalovanému sa nepodarilo v tomto
konaní preukázať platné postúpenie pohľadávky. Žalovaný preto namieta nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie v konaní, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku OS Svidník, žalovaný sa

nedopustil porušenia spotrebiteľských práv žalobcu (povinnosti v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB vyplývajú
len postupcovi) a navyše ani v rozsudku OS Svidník nebolo takéto porušenie konštatované, keďže
OS Svidník konštatoval len nepreukázanie splnenia týchto podmienok (nie ich priame porušenie).
Zákonodarca v ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľ sa môže domáhať
ochrany svojho práva na súde a ak takéto porušenie práva úspešne uplatní (čo sa v súdenom prípade
nestalo), potom má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za takéto porušenie práva

alebo povinnosti ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi zodpovedá. Žalovaný v tejto súvislosti
poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal, že by voči žalovanému úspešne na súde uplatnil
ochranu svojho porušeného spotrebiteľského práva. Žalovaný tiež nie je subjektom, ktorý so žalobcom
uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a s ohľadom na odôvodnenie rozsudku OS Svidník ani nikdy
so žalobcom nebol v zmluvnom vzťahu, ani voči nemu nevlastnil pohľadávku. Týmto subjektom je

peňažný ústav poskytujúci úver - teda postupca, ktorý na žalovaného postúpil pohľadávku z úveru,
čo však vyhodnotil Okresný súd Svidník ako neplatné postúpenie, keďže žalovaný nepreukázal, že by
postupca (t. j. nie žalovaný) dodržal pri postúpení pohľadávok podmienky, vyžadované zák. č. 483/2001
Z.z.obankách(opäťtužalovanýzdôrazňuje,ževkonanívedenomnaOkresomsúdeSvidníkpodsp.zn.
5C/230/2014 nebolo konštatované porušenie týchto podmienok zo strany postupcu, ale len neunesenie

dôkazného bremena zo strany žalovaného o splnení týchto podmienok). V tejto súvislosti je zároveň
nutné dodať, že žalovaný tvrdí (a tvrdil to aj v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp.
zn. 5C/230/2014), že postupca tieto podmienky pred postúpením pohľadávky dodržal, avšak nevedel
to v súdnom konaní preukázať, keďže postupca nedisponoval doručenkami k výzvam pred postúpením
pohľadávky. Žaloba bola v tomto konaní teda zamietnutá pre neunesenie dôkazného bremena, že

postupca uvedené podmienky naplnil, a nie pre porušenie spotrebiteľských práv žalobcu. Na základe
uvedeného má žalovaný za to, že nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný, nakoľko žalobca
nepreukázal porušenie svojich spotrebiteľských práv zo strany iného subjektu a navyše žalovaný nie
je osobou, ktorá by za prípadné porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedala. Žalovaný si len
uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcovi pred súdom (pričom výšku tejto pohľadávky deklaroval

postupca v prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok). V súvislosti s uplatnením odkúpenej
pohľadávky pred súdom nevznikla konaním žalovaného žalobcovi žiadna ujma a ani neboli porušené
žiadne spotrebiteľské práva žalobcu a preto nebola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 ZoOS - žalovaný totiž
nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcu, resp. neexistuje ani žiadny zákonný dôvod na to, aby
zodpovedal za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu, ako to vyžaduje zákonodarca v predmetnom

ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS. Pri výklade ustanovenia § 3 ods. 5 ZoOS je podľa názoru žalovaného
nevyhnutné, aj v záujme eliminácie jeho možného zneužitia, sledovať jeho účel. Zákonodarca podľa
názoru žalovaného uvedeným ustanovením nesledoval to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany
spotrebiteľa v spore bol automaticky vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Uvedené by bolo
absurdné a navyše celkom jednoznačne v rozpore so základným ústavným právom na súdnu ochranu.

Každý si totiž môže pred súdom uplatniť svoje, hoci aj domnelé právo, pričom len súd môže posúdiť,
či takéto právo existuje a je potrebné mu poskytnúť ochranu. Na druhú stranu je absurdné, ak by
bol ktokoľvek za aplikáciu jeho ústavného práva na súdnu ochranu zo strany súdov sankcionovaný
osobitným zadosťučinením pre protistranu. V prípade straty sporu predsa znáša neúspešná strana
trovy konania protistrany. Tým zákonodarca zabezpečuje, aby nedochádzalo k zneužívaniu súdov a

šikanovaniu iných osôb neustálym uplatňovaním nedôvodných žalôb. Ak by však súdy začali vykladať
ust. § 3 ods. 5 ZoOS tak, že nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri
úspešnej obrane v súdnom konaní, potom jednoznačne upierajú veriteľom (hoci aj domnelým) ich právo
na súdnu ochranu a možnosť uplatnenia hoci aj domnelého práva bez rizika, že v prípade prehry v
spore budú okrem trov konania protistrán znášať aj absolútne nespravodlivé finančné zadosťučinenie,

hoci ich konaním nevznikla protistrane žiadna ujma a ani nedošlo k porušeniu žiadnych spotrebiteľských
práv, len k realizácií ústavného práva na súdnu ochranu. Takýto súdny výklad ust. § 3 ods. 5 ZoOS
je podľa názoru žalovaného v priamom rozpore s nálezom Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp.
zn. II. ÚS 796/2016-65. Podľa nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016-65:„Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané
ustanoveniezákonafakticky„novelizovať“.Išlobytotižoporušenieústavnéhoprincíputrojdeleniaštátnej
moci,zktoréhovyplýva,žeprávomocmeniťzákonypatríNárodnejradeSlovenskejrepublikyakoorgánu

zákonodarnej moci, nie teda súdom. Primerané finančné zadosťučinenie je podľa názoru žalovaného
na mieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii,
pričom takáto ujma musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná. Žalobcovi, ako spotrebiteľovi, Okresný
súd Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 5C/230/2014 nepriznal voči žalovanému (v tom konaní
žalobcovi) nárok na náhradu trov konania, nakoľko mu v súvislosti s týmto konaní žiadne trovy nevznikli.

Nároknanáhradutrovkonaniavšakbolvplnomrozsahupriznanýosobitnémusubjektu,ktorývystupoval
v konaní na podporu žalobcu. Žalovaný teda iniciovaním uvedeného konania, resp. ostatnými úkonmi
v súvislosti s odkúpením pohľadávky nielenže neporušil žiadne spotrebiteľské práva žalobcu, ale ani
mu nespôsobil žiadnu ujmu. Priznanie osobitného zadosťučinenia z dôvodu úspechu v súdnom spore,
bez preukázania naplnenia hypotézy vyžadovanej v ust. § 3 ods. 5 ZoOS, by bolo preto vybočením
zo základných princípov civilného sporového poriadku, ktorý stanovuje rovné postavenie strán sporu a

spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. Záverom nemožno opomenúť ani skutočnosť,
že žalobca, ako úverový dlžník, si podľa vedomostí žalovaného naďalej neplní svoje zmluvné povinnosti
voči postupcovi, t. j. je osobou, ktorá opakovane porušuje svoje povinnosti, na plnenie ktorých sa
zmluvne zaviazal. Iniciovaním tohto konania sa žalobca snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť
a získať tak neoprávnene majetkový prospech. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za

takéhoto skutkového stavu podľa názoru žalovaného vedie k narušeniu proporcionality a zneužitiu
ochrany, ktorá sa slabšej strane poskytuje, pričom súd by uvedenému podľa názoru žalovaného nemal
priznať súdnu ochranu. Žalovaný poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok Okresného súdu Spišská
Nová Ves zo dňa 16.07.2015, sp. zn. 7C/101/2015, ktorý v obdobnej veci nárok na primerané finančné
zadosťučinenie zamietol s odôvodnením, že priznaním takéhoto nároku spotrebiteľovi za situácie, že

tento nevrátil veriteľovi ani len istinu svojho záväzku a navyše mu nebola spôsobená materiálna ujma by
došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa, ktorá by sa neopierala o logickú, ani dôvodnú úvahu.
Žalovaný si tiež dovoľuje poukázať aj na neprimeranú a ničím neodôvodnenú výšku požadovaného
zadosťučinenia v rozsahu 3 000,- eur. Záverom si žalovaný dovoľuje poznamenať, že iniciovaním
tohto konania sa žalobca podľa jeho názoru snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť a získať tak

neoprávnene majetkový prospech. Uvedené predstavuje podľa názoru žalovaného zjavné zneužitie
práva, ktoré v zmysle čl. 5 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) nepožíva
právnu ochranu. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za takéhoto skutkového stavu by
podľa názoru žalovaného viedlo k narušeniu proporcionality a zneužitiu ochrany, ktorá sa slabšej strane
poskytuje. Podľa čl. 5 CSP Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu

ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia
na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k
nedôvodným prieťahom v konaní. Žalovaný si taktiež dovoľuje poukázať na rozsudok Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 25Co/12/2018 z 21.08.2018, ktorý k obdobne uplatnenému nároku zaujal nasledovný
právny názor: „Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uviedol záver, že v tomto prípade k

žiadnemu porušeniu práv žalobcov či povinnosti vo vzťahu k ním ako spotrebiteľom nedošlo, pričom
súd prvej inštancie je v tomto konaní viazaný právnym posúdením pôvodného nároku tak, ako ho ustálili
súdy v predchádzajúcom spore. V ňom dospeli k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky z veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. na žalovaného pre rozpor so zákonom podľa § 39
Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý sa netýka osobitných

práv spotrebiteľov, ale vzťahu medzi bankou a klientom. Nešlo teda o porušenie žiadneho osobitného
právneho predpisu slúžiaceho na ochranu spotrebiteľov. Navyše mal súd prvej inštancie za to, že v
tomto spore žalovanému chýba vecná pasívna legitimácia vzhľadom na to, že v zmysle § 3 ods. 5
vety tretej zákona č. 250/2007 Z. z. má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie od
toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi

zodpovedá. Ako to ustálili súdy v predchádzajúcom spore, postupca t. j. Slovenská sporiteľňa a.s.
porušil zákon pri postupovaní pohľadávky na žalovaného. Toto porušenie teda nespôsobil žalovaný, ale
Slovenská sporiteľňa a.s. a preto žalovaný nemôže niesť zodpovednosť za to, čo porušil iný subjekt,
teda v tomto prípade postupca. Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia
cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší

zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou
dojednal finančnú službu. Uvedené porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia o
bankách teda nie je možné posúdiť ako dostatočné splnenie povinnosti o porušení práv alebo povinnosti
ustanovenej vo vzťahu k spotrebiteľovi osobitným predpisom pre uplatnenie primeraného finančnéhozadosťučinenia na základe ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2017 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
S poukazom už na vyššie uvádzané odvolací súd konštatuje, že za daného stavu nie je priznanie
finančného zadosťučinenia plne dôvodné a nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolateľov, že

v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že došlo k porušeniu práv ustanovených za
účelom ochrany žalobcov ako spotrebiteľov. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
náležitým spôsobom a v dostatočnom rozsahu vysvetlil svoj záver o nesplnení podmienok pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o

zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov. V zmysle uvedeného
žalovaný nesúhlasí s podanou žalobou, nakoľko má za to, že nie sú splnené podmienky na priznanie
požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 ZoOS. Žalovaný nikdy
neporušil spotrebiteľské práva žalobcu, resp. v žiadnom prípade ho nemožno považovať za osobu, ktorá
za porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zodpovedá. Na základe uvedeného žalovaný nie je v konaní
pasívne vecne legitimovaný. Žalovaný navrhuje, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal

žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného, listinnými dôkazmi a
zistil tento skutkový stav:

5. Z rozsudku tunajšieho súdu pod č. k. 5C/230/2014-182 zo dňa 21.02.2018 súd zistil, že žalovaný
EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803 si uplatnil proti žalobcovi J.
B., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX nárok o zaplatenie sumy 5 976,15 eura s príslušenstvom.
Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 21.02.2018 pod č.k. 5C/230/2014-182 rozhodol tak, že I. Žalobu
zamieta. II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania proti žalobcovi. III. Združeniu - Pomoc a

ochrana spotrebiteľa „POS“ priznáva náhradu trov konania proti žalobcovi v plnom rozsahu. O ich výške
súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník. Rozsudok Okresného súdu Svidník v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov
zo dňa 16.10.2018 pod č.k. 24Co/78/2018-216 nadobudol právoplatnosť dňa 26.03.2019. V odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že „Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8

zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už: 1) splatnými, a to za predpokladu
predchádzajúcej 2) písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky
banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala,
resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie

krokov voči „svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných
predpokladovnapostúpeniesplatnýchpohľadávoktedanebolopreukázané.Aktívnalegitimáciažalobcu
nie je preto daná. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie
žaloby. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“

6. Súd zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 medzi postupcom
Slovenská sporiteľňa, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. postúpil postupca na postupníka pohľadávku
voči J. B.. Slovenská sporiteľňa, a.s. a J. B. uzatvorili dňa XX.XX.XXXX zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej
súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej
Zmluvy postupca poskytol J. B. peňažné prostriedky vo výške 139 000,- Sk (4 613,95 eura). Ako druh

úveru: bezúčelový, typ a výška úrokovej sadzby premenlivá: 10,95 % ročne, deň uzatvorenia úverovej
zmluvy: 21.07.2008, spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, bezhotovostne, spracovateľský poplatok:
2 699,- Sk (89,59 eura), uhradený z prostriedkov úveru, poplatok za správu úveru 60,- Sk (1,99 eur)
mesačne, výška splátky istiny: 1 977,- Sk (65,62 eura), splatnosť prvej splátky istiny dňa 20.08.2008,
počet splátok 120 mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru dňa 20.07.2018,

RPMN 13,08 %, priemerná hodnota RPMN 15,98 %, celkové náklady spojené s úverom 101 335,70
Sk (3 363,73 eura).

7.Zástupcažalobcuuviedol,žetrvánapodanejžalobenadôvodochuvedenýchvpísomnomvyhotovení,
pričom mal zato, že bolo preukázané porušenie spotrebiteľského práva, resp. v pôvodnom konaní

vedenom na tunajšom súde bol spotrebiteľ úspešný, pričom bola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa. Preto považoval žalobu za dôvodnú. Pričom poukázal nato, že žalovaný sa
domáhal v pôvodnom konaní zaplatenia takmer 6 000,- eur, pričom výška primeraného finančného
zadosťučinenia je približne v polovičnej výške, čo je v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxouv obdobných veciach, preto navrhol žalobe vyhovieť. Taktiež poukázal na odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/136/2017 zo dňa 26.06.2018, ktoré citoval aj v písomnom vyhotovení
žaloby žalobcu a z odôvodnenia ktorého vyplýva, že aj pri neplatnom postúpení pohľadávky ide o

porušenie spotrebiteľského práva, konkrétne o rozpor konania inkasnej spoločnosti, resp. pôvodného
žalobcu s odbornou starostlivosťou pri postupovaní pohľadávky a krajský súd to dokonca považuje
aj za nekalú obchodnú praktiku s poukazom na § 8 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa.
Pasívna vecná legitimácia vychádza z úspechu v pôvodnom konaní práve voči terajšiemu žalovanému,
teda pôvodnému žalobcovi vo veci sp. zn. 5C/230/2014 a nie jeho právnemu predchodcovi, takže len

žalovaný terajší žalovaný má pasívnu vecnú legitimáciu. Pokiaľ ide o určenie výšky vychádzal z toho, že
pri neplatnosti postúpenia pohľadávky, ktorú konštatoval tunajší súd v pôvodnom konaní nemal nárok
terajší žalovaný ani na 1,- euro uplatňovaného nároku, ktorý bol takmer 6 000,- eur. Takže výška 3 000,-
eur ako primerané finančné zadosťučinenie je približne polovicou toho o čo chcel žalovaný pripraviť
terajšieho žalobcu bez zákonného podkladu, teda nebol aktívne vecne legitimovaný. Terajší žalovaný
aj v pôvodnom konaní disponoval právnym zastúpením pri postupovaní pohľadávky, taktiež disponoval

právnym zázemím, to znamená splatnosť postúpenia pohľadávky si mal ustrážiť a postúpiť túto platňu,
v opačnom prípade je zodpovedný zato, že nepostúpil pohľadávku s odbornou starostlivosťou, ktorá
sa týka spotrebiteľského právneho vzťahu a teda je na mieste aplikácia § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

8. Zástupca žalovaného uviedol, že čo sa týka podanej žaloby, tak žalovaný s podanou žalobou
nesúhlasí. V prvom rade žalobca ako základ svojho nároku ako prílohu žaloby priložil rozhodnutia
jednak tunajšieho súdu a následne rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, kde žalovaný v procesnej
pozícii žalobcu nebol úspešný a to výlučne preto, že neuniesol dôkazne bremeno, ohľadom aktívnej
vecnej legitimácie a nie preto, žeby porušil akékoľvek spotrebiteľské práva. Len výlučná absencia listiny,

pričom je nutné zdôrazniť, že podaná žaloba bola ešte z roku 2014. Aj tunajšiemu súdu musí byť
zrejmé z rozhodovacej praxe, že otázka výkladu § 92 ods. 8 zákona o bankách bola nejednotná, viaceré
súdy vykladali toto ustanovenie odlišne a to vrátane Krajského súdu Prešov. Povedané zjednodušene
žalovanýsivprocesnejpozíciižalobculenuplatnilpostúpenúpohľadávku,ktoránavyšepodľaniektorých
rozhodnutí bola platne postúpená. To, že podľa jedného právneho názoru, ku ktorému sa priklonil aj

Okresný súd Svidník v dôsledku ktorého sa vyhodnotilo, že neuniesol žalovaný v procesnej pozícii
žalobcu vo veci sp. zn. 5C/230/2014 dôkazné bremeno nemôže byť za žiadnych okolnosti chápané ako
porušenie spotrebiteľského práva. Navyše uviedol dôležitú skutočnosť, že žalobca z čerpaného úveru
zhruba 6 000,- eur, čo potvrdil aj sám v predošlom konaní, uhradil iba 1 400,- eur a pri svojom výsluchu
uviedol, že si je vedomý svojho dlhu a pokiaľ si nájde prácu je ochotný ho uhradiť. To, že toto konanie

nebolo vedené zo strany žalovaného úspechom, tak ako už uviedol sa následne premietol aj do výroku o
náhrade trov konania, ktoré žalovaný v pozícii neúspešného žalobcu aj uhradil. Podľa jeho názoru, ak by
súdy začali vykladať § 3 ods. 5 zákona 270/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, takže nárok na primerané
finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi pri úspešnej obrane v súdnom konaní. Podľa jeho názoru
by takýmto výkladom došlo k upieraniu práva veriteľov uplatňovať svoje pohľadávky hoc aj domnelé.

Znova zdôraznil, že uplatnenie tejto pohľadávky vychádzalo zo zmluvnej dokumentácie, pričom ani
súdna prax nebola jednotná ako túto dokumentáciu hodnotiť ohľadom jej platnosti. Žalovaný v procesnej
pozícii žalobcu v predošlom konaní tým, že inicioval takéto konanie neporušil žiadne spotrebiteľské
právo a nespôsobil žalobcovi žiadnu ujmu. Podľa jeho názoru podaná žaloba zo strany žalobcu je
len snahou o absolútne neprimeranú a ničím neodvodnenú snahu získať nejaké finančné plnenie na

vykrytie svojej situácie. Z tohto dôvodu považoval túto žalobu za neodvodnenú. Zároveň poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25Co/12/2018 zo dňa 21.08.2018, ktorý v obdobnej veci
zaujal stanovisko, že nedošlo k žiadnemu porušeniu spotrebiteľských práv. Podľa jeho názoru žalovaný
ani nie je pasívne legitimovaný, pretože túto pohľadávku nadobudol a žiadnym spôsobom nepochybil.
Dodal, že v pôvodnom konaní uplatnená pohľadávka, ktorú podľa názoru žalovaného riadne nadobudol.

Rozhodovacia prax v tejto veci bola dlhé roky nejednotná a nemyslí si, že takéto konania výsledok
napĺňajú hypotézu právnej normy § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Najmävdvochbodochvôbecniejezrejméakéhoporušeniasažalobcaúspešnedomáhalanáslednenie
je mu zrejmé, ako je odôvodňovaná primeranosť požadovanej sumy za situácie, keď žalobca z požičanej
istiny 6 000,- eur vrátil 1 400,- eur. Dodal, že neplatnosť postúpenia pohľadávky v pôvodnom konaní

sp. zn. 5C/230/2014 bola konštatovaná v nadväznosti na neunesenie dôkazného bremena a po druhé
žalovaný v pôvodnom konaní ako žalobca sa nesnažil bezdôvodne obohatiť, nakoľko uplatňoval len
svoju pohľadávku a výsledok konania sa premietol v súlade so zásadami civilného sporového procesu
do výroku o náhrade trov konania. A posledná vec, pokiaľ zástupca žalobcu hovorí o tom, že niektosi mal ustriehnuť platné postúpenie pohľadávky, tak podľa jeho názoru to nebol žalovaný, lebo on bol
postupník. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania.

9. Podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia.

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľné alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

11. Podľa § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požaduje od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj
záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

12. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné.

13. Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za

neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s
rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca

dodávateľa.

14. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva
spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo

zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.

15. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

16. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

17. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je dôvodná. Pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou zástupcu
žalobcu. Bolo preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 medzipostupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. postúpil postupca na postupníka
pohľadávku voči J. B.. Slovenská sporiteľňa, a.s. a J. B. uzatvorili dňa 21.07.2008 zmluvu č.
XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov.

Na základe uvedenej Zmluvy postupca poskytol J. B. peňažné prostriedky vo výške 139 000,- Sk (4
613,95 eura). Ako druh úveru: bezúčelový, typ a výška úrokovej sadzby premenlivá: 10,95 % ročne,
deň uzatvorenia úverovej zmluvy: 21.07.2008, spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, bezhotovostne,
spracovateľský poplatok: 2 699,- Sk (89,59 eura), uhradený z prostriedkov úveru, poplatok za správu
úveru 60,- Sk (1,99 eur) mesačne, výška splátky istiny: 1 977,- Sk (65,62 eura), splatnosť prvej splátky

istiny dňa 20.08.2008, počet splátok 120 mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť
úveru dňa 20.07.2018, RPMN 13,08 %, priemerná hodnota RPMN 15,98 %, celkové náklady spojené
s úverom 101 335,70 Sk (3 363,73 eura). Z rozsudku tunajšieho súdu pod č. k. 5C/230/2014-182 zo
dňa 21.02.2018 súd zistil, že žalovaný EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO:
35 724 803 si uplatnil proti žalobcovi J. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. XXX nárok o zaplatenie
sumy 5 976,15 eura s príslušenstvom. Okresný súd Svidník rozsudkom zo dňa 21.02.2018 pod č.k.

5C/230/2014-182 rozhodol tak, že I. Žalobu zamieta. II. Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania
proti žalobcovi. III. Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ priznáva náhradu trov konania
proti žalobcovi v plnom rozsahu. O ich výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozsudok Okresného súdu
Svidník v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 16.10.2018 pod č.k. 24Co/78/2018-216

nadobudol právoplatnosť dňa 26.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol,
že „Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť
iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už: 1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej 2)
písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia

byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tým, že banka výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto
skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči
„svojej“ banke za účelom zotrvania s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na
postúpeniesplatnýchpohľadávoktedanebolopreukázané.Aktívnalegitimáciažalobcuniejepretodaná.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených

dôvodov súd žalobu zamietol.“ Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcu, ako spotrebiteľa,
jeho dôsledkom je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliadal na všetky okolnosti veci a to
najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy žalobcu tým, že znášal stav právnej neistoty. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti súd priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie, pričom priznaná výška

primeraného finančného zadosťučinenia je podľa úvahy súdu vo výške 3 000,- eur primeraná. Pokiaľ sa
týka tvrdení žalovaného, tieto súd považoval za účelové.

18. Podľa § 2 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov, žalobca je
oslobodený od platenia súdneho poplatku a v konaní bol úspešný, je preto neúspešný žalovaný povinný

zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 180 eur (6 % z priznanej sumy 3 000,- eur) podľa položky
1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

19. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu jej úspechu
vo veci.

20.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto má právo na náhradu trov konania, ktoré mu súd priznal

v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na
Okresný súd Svidník. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.