Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816202106
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816202106.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobkyne: F.. Y. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X.. X.mája XX/X, XXX XX Q. n.T., zast. U.. Petrom Rychnavským, advokátom, AK,
Rázusova 111/19, 093 01 Vranov n.T. proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Generálna
prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 3C/68/2016-22 zo dňa 12.09.2016 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu 1.inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Žalovanému nepriznal náhradu trov
konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 17 ods.1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
výrok o trovách konania ust.§ 255 ods.1,2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania, aj z obsahu trestného spisu
Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp.zn. 2T/83/2013 vyplýva, že žalobkyňa bola spod obžaloby
okresného prokurátora pre prečin sprenevery oslobodená. Týmto oslobodzujúcim rozsudkom súd

odstránil protiprávny stav, ktorý spôsobil prokurátor, potvrdením vzneseného obvinenia proti žalobkyni
a podaním obžaloby. To znamená, že oslobodzujúcim rozsudkom, nemôže a nemohlo dôjsť k zásahu
do práv a tým aj ku vzniku škody, pokiaľ sa týka žalobkyne. V danom prípade neišlo o nezákonné
rozhodnutie, ale naopak oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý súd vydal, v prípade trestnej veci žalobkyne,
došlo k zrušeniu predchádzajúceho nezákonného postupu. Pokiaľ sa týka trov trestného konania, resp.
trov trestnej obhajoby, ktoré si uplatňuje žalobkyňa vo výške 1.190,- Eur a ktoré označuje vo svojej

žaloby, ako priame finančné výdavky, ktoré boli vynaložené za právne zastupovanie, tak žalobkyňa
doložila do spisu príjmové a pokladničné doklady, ktoré sa nachádzajú na čl. 3,4,5 v kópií s tým,
že podľa týchto príjmových a pokladničných dokladov, bol žalobkyni vydaný pokladničný doklad dňa
18.01.2013 na sumu 200,- Eur, ďalej dňa 15.02.2013 na sumu 200 eur, dňa 17.03.2014 na sumu 300
eur, dňa 30.08.2013 na sumu 200,- Eur a dňa 05.11.2014 na sumu 290,- Eur. V týchto príjmových
pokladničných dokladoch je uvedené len suma, ktorá mala byť prijatá do pokladne advokáta JUDr. Petra

Rychnavského s tým, že žalobkyňa nepredložila súdu žiaden dôkaz v tom smere, aby súd mohol posúdiť
a zvážiť, či skutočne ide o trovy trestnej obhajoby za aké úkony, trestnej obhajoby žalobkyňa zaplatila
a či tieto úkony boli vykonané, či boli účelné, v súvislosti s trestnou obhajobou. Vzhľadom na to, že
nebolo zo strany žalobkyne predložené vyúčtovanie trov trestnej obhajoby, nebolo predložené súdu ako
dôkaz vyúčtovanie odmeny a výdavkov za advokátske úkony, súd nemohol posúdiť, za akým účelom
zložila žalobkyňa vyššie uvedené sumy do pokladne advokáta JUDr. Petra Rychnavského, na ktoré

boli vystavené príjmové a pokladničné doklady. Z týchto príjmových a pokladničných dokladov, nie je
zrejmé, za akým účelom boli tieto sumy do pokladne advokáta, zo strany žalobkyne prijaté a na aký účelboli použité. Preto pokiaľ sa týka náhrady škody o preukázaní jej výšky, súd musel žalobu žalobkyne
zamietnuť. Žalobkyňa si uplatnila aj ďalší nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú
vyčíslila na sumu 50.000,- Eur. Z takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru,

že po preskúmaní nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 17
ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa nepreukázala skutočnosti, na základe ktorých, by mohol súd
určiť a zvážiť výšku prípadnej nemajetkovej ujmy. V tom smere považoval námietku žalovaného, pokiaľ
sa týka nemajetkovej ujmy za dôvodnú. Síce zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva, pokiaľ
sa týka žalobkyne v tom smere, že bola spod obžaloby okresného prokurátora oslobodená. Pokiaľ

sa týka žalobkyne, ako osoby poškodenej, tak zo strany žalobkyne nebol predložený žiaden dôkaz, z
ktorého by bolo zrejmé, či žalobkyňa bola skutočne a v akom rozsahu poškodená, pokiaľ sa týka jej
doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije, ďalej dôkaz, ktorý by preukazoval závažnosť následkov,
ktoré vznikli žalobkyni v súkromnom živote, ďalej ktorý by preukazoval následky, ktoré vznikli žalobkyni
v spoločenskom uplatnení a dôkaz, ktorý by preukazoval závažnosť vzniknutej ujmy. Žalobkyňa okrem
kópie článkov, ktoré boli uverejnené v novinách, nepredložila v tom smere žiaden dôkaz, resp. dôkazy

na základe ktorých by mohol súd, na základe svojej úvahy zvážiť, v akej výške je potrebné priznať
žalobkyni nemajetkovú ujmu. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie z dôvodu, že žalobu
žalobkyne zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal podľa ust. § 255 ods. 1,2 C.s.p., podľa
ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania, podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna

zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobkyňa v konaní úspešná nebola a žalovaný si trovy
konania, neuplatnil.

4. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť na
nové konanie a prejednanie, prípadne rozhodnutie zmeniť a žalobe žalobkyne vyhovieť. Namietala, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné, zmätočné, nepreskúmateľné, plné vzájomných rozporov.
Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, nesprávne vyhodnotil aj tie skutkové zistenia,
ktoré vyplývali priamo z trestného spisu sp.zn. 2T/83/2013. Zároveň nesprávne vyhodnotil predložené
príjmové pokladničné doklady. Nevyhodnotil správne publikované hanlivé články na žalobkyňu, ani
sa len nedotkol odvysielaných televíznych správ v TV Joj. Odporuje si vo svojich odôvodňujúcich

výrokoch, čím bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom, pretože tautologické zdôvodnenie
vlastne trpí nedostatkom dôvodov a nesprávne aplikoval príslušné právne predpisy, čím sa stal rozsudok
zmätočným. Bola nesporne zistená skutočnosť, že na žalobkyňu bola podaná Okresným prokurátorom
vo Vranove nad Topľou obžaloba pod č. Pv 896/12 pre spáchanie prečinu sprenevery podľa § 213
ods. 1 Tr. zák. Uvedená vec je evidovaná na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn.

2T/83/2013.Súdsitentotrestnýspispripojilamuselzistiť,žežalobkyňabolaspodobžalobyoslobodená,
pričom z oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu v Prešove o. i. vyplýva že, citujem: „... a preto
žalovaný skutok nie je trestným činom sprenevery a ani žiadnym iným trestným činom “ (s. 6 rozsudku).
Z pripojeného trestného spisu sp. zn.: 2T/83/2013, súd musel zistiť, že trestné stíhanie bolo začaté
a žalobkyni bolo vznesené obvinenie uznesením povereného príslušníka PZ z 14.01.2013 pod č.

CVS:ORP-616/VT-VT-2012,protiktorémužalobkyňaprostredníctvomsplnomocnenéhoobhajcupodala
sťažnosťdňa21.01.2013podsp.zn.advokáta(advokátskehospisu)T-9/13-Rych.Vdôvodochsťažnosti
je o.i. uvedené zvýrazneným písmom jednoduchá veta „Som nevinná". Takéto tvrdenie sa do sťažnosti
obvykle nepíšu z dôvodu, že vyšetrovanie je v začiatkoch a nie je možné dostatočne presne predvídať,
aké rôzne okolnosti sa môžu objaviť. No v tomto prípade bolo tvrdenie jednoznačné. Takto jednoznačne

môže tvrdiť iba osoba ktorá naozaj o sebe vie, že nevykonala kriminálny skutok, preto tvrdenie súdu
v bode 35 napadnutého rozsudku je naozaj neinterpretovateľné, keď uvádza: „ Súd dospel k záveru,
že v danom prípade, síce zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva, pokiaľ sa týka žalobkyne v
tom smere, že bola spod obžaloby okresného prokurátora oslobodená“. Teda mal súd za porušenie
práva oslobodenie žalobkyne? Teda pochybil Krajský súd v Prešove, pretože žalobkyňu oslobodil? Čím

žalovaný - Generálna prokuratúra SR porušila práva žalobkyne, ak mal súd toto na mysli? Tým, že
bola žalobkyňu oslobodená? Všetkým zúčastneným je ale zrejmé, že prokuratúra nemá kompetencie
oslobodzovať spod obžaloby (môže zastaviť trestné stíhanie, postúpiť vec inému orgánu na prejednanie
- priestupku, zrušiť rozhodnutie policajta a pod.). Teda uvedená formulácia súdu je prinajmenšom -
nezrozumiteľná, lebo ak mal súd na mysli že žalovaný porušil práva žalobkyne, potom výrok rozsudku

mal znieť inak. Na inom mieste súd ustálil zodpovednosť Slovenskej republiky v zastúpení Generálnej
prokuratúrySRvsúvislostisprerokovávanímnárokunanáhraduškody,pretožeprokurátorvprípravnom
konaní vykonáva dozor (súd vyratúva jednotlivé oprávnenia prokurátora v bodoch 12 - 19) a uzatvára,
že námietka žalovanej o nepreukázaní aktívnej, ako aj pasívnej legitimácie na podanie žaloby neobstojí(bod 20 rozsudku). Súd v bode 25 napadnutého rozsudku konštatuje, že do súdneho spisu boli doložené
príjmové pokladničné doklady z 18.01.2013 (deň prevzatia a prípravy zastúpenia) na sumu 200,- Eur , z
15.02.2013 na sumu 200,- Eur, z 17.03.2014 ma sumu 300,- Eur, z 30.08.2013 na sumu 200,- Eur a z

05.11.2014 na sumu 290,- Eur. Všetky príjmové pokladničné doklady (okrem dokladu z 18.01.2013) boli
v časti „účel" označené „záloha T-9/13“, alebo iba „T-9/13“. Príjmový pokladničný doklad z 18.01.2013
nebol takto označený preto, že v čase prvého úkonu - prevzatie a príprava obhajoby, advokát ešte nemal
založený - vyhotovený advokátsky spis, nemal ešte pridelené číslo spisu, preto je na tomto doklade
poznamenané iba: „ záloha - obhajoba“. Jednoznačne išlo o trestnú vec vedenú pod sp. zn. 2T/83/2013

a vec evidovanú u advokáta pod sp. zn. T-9/2013-Rych. a keby súd túto vec bližšie preskúmal, musel
by zistiť, že všetky podania (vrátane už spomínanej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia)
boli označené značkou advokáta T-9/2013-Rych. (napr. odpor proti trestnému rozkazu, odvolanie proti
rozsudku, atď). Teda predložené príjmové pokladničné doklady jednoznačne preukazujú komu, akým
titulom a na aký účel boli skladané zálohy do pokladne advokáta. Tieto výdavky žalobkyni vznikli
nezákonným postupom Slovenskej republiky zastúpenej Generálnej prokuratúrou tým, že prokurátor

podal obžalobu na nevinnú osobu a nič na tom nemôže zmeniť ani oslobodzujúci rozsudok súdu.

5. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, súd svoje zamietavé stanovisko odôvodnil neunesením dôkazného
bremena žalobkyňou, pretože nepreukázala skutočnosti na základe ktorých by mohol súd určiť a zvážiť
výšku prípadnej nemajetkovej ujmy. V bode 36 pokračuje ďalej keď uvádza, že žalobkyňa nepredložila

žiaden dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, či žalobkyňa bola skutočne a v akom rozsahu poškodená, pokiaľ
sa týka jej doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije, ďalej dôkaz, ktorý by preukazoval závažnosť
následkov, ktoré jej vznikli v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení a dôkaz o závažnosti
vzniknutej ujmy. Každopádne táto úvaha súdu je zmätočná, pretože do súdneho spisu boli doložené
novinové články v denníku Nový čas z 28.03.2014, kde je uverejnená farebná fotografia žalobkyne

pri článku s titulkom: „Učiteľka okradla žiakov o 1.745,- Eur a pokračovanie článku je na stránkach
12-13 aj s uverejnenou ďalšou farebnou fotografiou, v periodiku PLUSKA z 26.03.2014 v príspevku
pod názvom „Vo Vranovskej škole zmizlo 1.700,- Eur, Nechala si peniaze zo zberu učiteľka?“ a k
článku je pripojená fotografia žalobkyne. Ihneď sa objavili články na googly, facebooku, v región VT
aj s priloženými fotografiami žalobkyne, no bola odvysielaná aj správa v TV JOJ a to vo večerných

správach dňa 28.03.2014 o tom, že žalobkyňa mala spreneveriťpeniaze zo zberu. Išlo o listinné dôkazy
doložené do súdneho spisu a pokiaľ ide o správy v TV JOJ, bol navrhovaný dôkaz vyžiadaním si
správy o odvysielaní tejto relácie. Je teda nepreskúmateľné tvrdenie súdu o tom, že žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno v tom že jej bola spôsobená ujma. Ujma jej bola spôsobená tým, že bola nezákonne
obžalovaná,žeojejakožetrestnomčinesadozvedelanielenjejblízkarodina,príbuznívširšomrozsahu,

ale aj jej kolegovia z pracovného kolektívu, jej známi a známi jej manžela, ktorý ako aktívne vykonávajúci
činnosť veterinárneho lekára sa dostáva do kontaktu so širokou verejnosťou. Títo sa ho priamo pýtali
čo porobila jeho manželka, jej deťom sa posmievali iné deti, že ich mama kradla a ona sama na sebe
pozorovala opovržlivé pohľady ľudí, ktorí ju poznali a tí ktorí ju poznali bližšie sa jej pýtali priamo čo sa
to v tej škole stalo. Žalobkyňa napokon spomenula aj svojho otca, ktorý má s tým doteraz problémy. A to

všetko za stavu, že žalobkyňa je už mnoho rokov (desaťročie) učiteľkou, teda pozná ju mnoho rodičov
detí, ktoré učila. To všetko je neuveriteľné príkorie, verejná potupa, narušenie pracovných vzťahov, čo
sa prejavilo v tom, že už neučí na pôvodnej škole, ale na inej, v inom pracovnom kolektíve, kde si
musí budovať svoje pracovné zázemie nanovo od začiatku, ľudovo povedané od nuly. Žalobkyňa sa
domnieva, že uniesla dôkazné bremeno pokiaľ ide o celý predmet konania po jeho čiastočnom späťvzatí,

iba súd prvej inštancie nevyhodnotil produkované dôkazy v súlade so zákonom. Rozhodol arbitrárne,
so strohým odôvodnením, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Súd nebol konkrétny v čom
toto dôkazné bremeno neuniesla. Žalobkyňa uviedla, že dôkazné bremeno z jej strany bolo unesené,
bolo zasiahnuté neprimeraným spôsobom do jej rodinného, osobného, pracovného a verejného života,
z čoho má traumu dodnes, hoci od vynesenia oslobodzujúceho rozsudku už uplynula dlhšia doba.

Poukázala v tejto súvislosti na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
článok 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sa vzťahuje
na odškodnenia v prípade justičného omylu. Ďalej dala do pozornosti napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 29.02.2012 sp.zn. 1Cdo/68/2010, v ktorom poukazuje na to, že judikatúrou bolo ustálené, že
oslobodenie spod obžaloby z hľadiska ust.§ 4 zákona č. 58/1969 Zb. má rovnaký význam ako zrušenie

uznesenia o vznesení obvinenia. Zároveň poukázala aj na ďalšie rozhodnutia a to rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30.03.2011 sp.zn. 3Cdo/194/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2009 sp.zn.
4Cdo/183/2009, ktorým Najvyšší súd SR podal podrobný výklad posudzovania nárokov na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V trestnej veci vedenej pod sp.zn . 2T/83/2013 bol advokátzvolenýklientkou,nešlotedaoustanovenéhoobhajcuexoffo.Preto dotrestnéhospisunebolapripojená
faktúra,notoneznamená,žemedziklientkouaobhajcomnebolovykonanévyúčtovanietrov.Zopatrnosti
toto vyúčtovanie vykonané dňa 09.12.2014 označené tiež sp.zn. T-9/2013 - Rych. žalobkyňa pripojila.

6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Rozsudok považuje za zákonný. Poukázal na tú
skutočnosť,žeužvuzneseníovzneseníobvineniabolovyšetrovateľompolicajnéhozborukonštatované,
že existujú svedkovia svedčiaci tak v prospech, ako aj v neprospech žalobkyne, pričom medzi
žalobkyňou a svedkyňou W. bola vykonaná konfrontácia a tieto zotrvali na svojich výpovediach. V

predmetnej veci existovali zjavné rozpory, existovali rovnako závažné dôkazy svedčiace v prospech
i v neprospech obžalovanej a obžalovaná bola oslobodená spod obžaloby v zmysle zásady „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Spôsob odovzdávania finančných prostriedkov žalovanou
nebol štandardný, resp. možno konštatovať, že bol v rozpore s právnymi predpismi. Žalobkyňa si teda
týmto postupom sama spôsobila, že sa voči nej viedlo trestné konanie. V čase podania obžaloby
prokurátorom po skončení prípravného konania neboli rozpory v dôkazoch odstránené. Žalobkyňa

poukázala na články o jej trestnom stíhaní zverejnené niektorými médiami, avšak orgány prokuratúry
nenesú zodpovednosť za túto skutočnosť a žalobkyňa si mala uplatňovať spôsobenú škodu u týchto
médií. V súdnom konaní o náhradu škody žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o vzniku škody a nebol
vypočutý žiadny svedok.

7. K vyjadreniu k odvolaniu žalobkyne sa znova vyjadrila žalobkyňa. V celom rozsahu trvala na všetkých
svojich predchádzajúcich ústnych, či písomných prednesoch. Uviedla, že je nesporným faktom, že proti
uzneseniu o vznesení obvinenia prostredníctvom svojho splnotnocneného obhajcu podala v zákonnej
lehote sťažnosť o ktorej žalovaná rozhodla tak, že sťažnosť zamietla. Žalovaná vo svojom vyjadrení
k odvolaniu uvádza, že bolo vyšetrovateľom PZ konštatované, že existujú svedkovia svedčiaci tak v

prospech, ako aj v neprospech žalobkyne, pričom medzi žalobkyňou a svedkyňou W. bola vykonaná
konfrontácia a tieto zotrvali na svojich výpovediach. Proti žalobkyni svedčila pani W. - bývalá riaditeľka
školy, po odvolaní ktorej som bola poverená vedením školy žalobkyňa, takže je pochopiteľné, že
ju nemala rada a jej priateľka C.. V prospech žalobkyne svedčilo päť svedkýň a listinné dôkazy,
sčasti pripojené do trestného spisu, sčasti nepripojené, pretože vyšetrovateľ ich nechcel pojať do

vyšetrovacieho spisu, načo sa prostredníctvom advokáta žalobkyňa sťažovala prokurátorke. Žalovaná
aj v tomto vyjadrení k podanému odvolaniu priznáva, že už v prípravnom konaní došlo zo strany
žalovaného k pochybnostiam vo viacerých smeroch, no najmä predovšetkým v porušení práva na
obhajobu. Dala opätovne do pozorností, že už v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo
dňa 21.01.2013 uviedla, že je nevinná. Preto zotrvala na svojom návrhu, aby odvolací súd vyhovel jej

odvolaciemu návrhu tak ako je uvedený v odvolaní.

8. K vyjadreniu žalobkyne sa znova vyjadril žalovaný. Tvrdenia žalobkyne uvedené v jej vyjadrení
nepovažuje za právne relevantné. V prvom rade poukázal na to, že použitie zásady „in dubio pro reo“
je v prípravnom konaní vylúčené a je prípustné výlučne v konaní pred súdom. Zo strany prokurátorky

a policajtov ako orgánov činných v trestnom konaní, boli vykonané všetky úkony potrebné na náležité
zistenie skutkového stavu a za ťažiskové žalovaný považuje to, že v prípravnom konaní boli vykonané
úkony, účelom ktorých bolo preverenie obrany žalobkyne. K samotnej náhrade nemajetkovej ujmy
žalovaný poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno žalobcu spočíva predovšetkým k preukázaniu
škodlivého následku v konkrétne uvedenej výške, pričom k vzniku škody musí nevyhnutne dôjsť

v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie správne konštatoval
neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne, nakoľko následok - spôsobenie konkrétnej škody
v konkrétne určenej výške žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala. Opätovne žalovaný poukázal
na fakt, že pokiaľ žalobkyni bola spôsobená škoda inými osobami (médiami), orgány prokuratúry nenesú
zodpovednosť za túto skutočnosť a žalobkyňa si mala uplatňovať škodu v týchto médií.

9. K vyjadreniu žalovaného sa znova vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že od začiatku tvrdila, že nespáchala
žiaden trestný čin, preto nechápala z akého dôvodu bola na žalobkyňu podaná obžaloba. Navyše sa
žalobkyňa žalovanému sťažovala na postup policajného orgánu už v priebehu vyšetrovania. Poškodenie
povesti nie je merateľné v metroch, nedá sa vážiť v kilogramoch ani inou exaktnou metódou. Povesť

žalobkyne je vlastne trvalo poškodená a len veľmi ťažko si bude naprávať svoje meno. Verejnoprávne
i súkromnoprávne média si doslova „zgustli“, ako aj v iných podobných prípadoch na tejto kauze, to
je však iba následok. Príčina je dôležitá a tá spočíva v nesprávnom postupe žalovanej. Preto žalobasmeruje proti žalovanej a nie proti médiám. Žalovaná využila svoje legálne právo na podanie žaloby
proti orgánu štátnej moci.

10. Odvolací súd na základe včas podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario a zistil, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

11. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci nezistil správne skutkový stav v

rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj nedostatočne právne posúdil. Odvolacie
námietky žalobkyne sú zhrnutím jej právnej argumentácie vyplývajúcej tak zo žaloby, ako aj predostretej
v priebehu konania na súde prvej inštancie, na ktorú súd prvej inštancie rozumným a primeraným
spôsobom nereagoval. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej. Súd prvej inštancie konštatuje v bode 22., že z obsahu trestného spisu vyplýva, že žalobkyňa
bola spod obžaloby pre prečin sprenevery oslobodená. Zároveň súd prvej inštancie konštatuje, že
oslobodzujúcim rozsudkom nemôže a nemohlo dôjsť k zásahu do práv a tým aj k vzniku škody, pokiaľ
sa týka žalobkyne. V danom prípade neišlo o nezákonné rozhodnutie, ale naopak oslobodzujúcim
rozsudkom, ktorý súd vydal v prípade trestnej veci žalobkyne došlo k zrušeniu predchádzajúceho

nezákonného postupu. Uvedené konštatovanie nie je v súlade s doterajšou judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ale i všeobecných súdov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
svoje rozhodnutie vo veci sp.zn. 5Co/9/2011 zo dňa 22.11.2011, ktorej preskúmanie bolo predmetom
dovolania na Najvyššom súde Slovenskej republiky, vec sp.zn. 7Cdo/87/2012 zo dňa 19.06.2013.
Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že v súlade s ustálenou praxou zodpovedá

štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu (pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Cdo/194/2010). Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol
oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate právnych záverov, ku

ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva
súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Tento zákona zakladá objektívnu zodpovednosť za
škodu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia
jeho orgánov z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim
kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. I keď jedným

zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle
§ 6 ods.1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmysluprávnej úprave zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom
štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009). Zákon č. 514/2003

Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby. Judikatúra
dospelakzáveru,žeideošpecifickýprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatímavedením
trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej a to z úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

12. Žalobkyňa predložila do spisu ako dôkaz a v konaní boli aj oboznámené príjmové a pokladničné
doklady, ktoré sa nachádzajú na č.l. 345 spisu v kópií, celkom na sumu 1.190,- Eur. Zároveň navrhla
oboznámiť trestný spis Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp.zn. 2T/83/2013. Trestný spis, tak
ako to vyplýva z bodu 22.odôvodnenia, ale i obsahu spisu bol riadne oboznámený, tak ako aj príjmové
pokladničné doklady, preto nezodpovedá zistenému skutkovému stavu tvrdenie súdu prvej inštancie, že

žalobkyňa nepredložila súdu žiaden dôkaz v tom smere, aby súd mohol posúdiť a zvážiť, či skutočne
ide o trovy trestnej obhajoby a za aké úkony trestnej obhajoby žalobkyňa zaplatila a či tieto úkony boli
vykonané, či boli účelné v súvislosti s trestnou obhajobou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na ust.§ 191 ods.1 C.s.p. (predtým ust.§ 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016,
ďalej O.s.p.).

13. Podľa ust.§ 191 ods.1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo počas konania
najavo.14. Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Hodnotenie dôkazov by malo mať vždy dostatočnú oporu vo vykonanom
dokazovaní a malo by byť v súlade so zásadami formálnej logiky. Výnimky zo zásady uvedenej v ust.§
191ods.1C.s.p.sanachádzajúvust.§192,§193a§205C.s.p.Súdprvejinštancievykonaldokazovanie
oboznámenímlistín,ktorépredložilažalobkyňaioboznámenímsúdnehospisu,ktorýoslobodilžalobkyňu
v trestnom konaní. Pravosť listín, ktoré žalobkyňa predložila v priebehu konania žalovaný žiadnym

spôsobom nespochybňoval. Z uvedených listín teda bolo možné zistiť za akým účelom zložila žalobkyňa
sumy do pokladne svojho advokáta, na ktoré boli vystavené príjmové pokladničné doklady. Zároveň zo
spisu, tak ako to tvrdí žalobkyňa vo svojom odvolaní, bolo možné zistiť, či sa jedná o škodu spočívajúcu
vo vynaložených trovách konania v konaní, kde bola spod obžaloby oslobodená.

15. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené

alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný za predpokladu, že chce byť
v spore úspešný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Tak ako bolo uvedené
vyššie, žalobkyňa označila dôkazy, ktoré mali preukázať jej tvrdené skutočnosti. Súd dôkazy žalobkyne
čo do vynaložených trov konania aj oboznámil a vyvodil záver, že neuniesla dôkazné bremeno. S
týmto záverom odvolací súd nesúhlasí, pretože nezodpovedá pravidlám formálnej logiky. Tak ako tvrdí

žalobkyňa vo svojom odvolaní, súd prvej inštancie mohol z predložených dôkazov presne zistiť, či boli
alebo neboli a v akej sume tieto trovy vynaložené a či v akej výške patrí žalobkyni náhrada škody. Na
tom nič nemení ani to, či žalobkyňa predložila v konaní vyúčtovanie ako sa nesprávne domnieval súd
prvej inštancie. K tomu odvolací súd dodáva, že toto vyúčtovanie aj predložila žalobkyňa k odvolaniu.

16. Čo sa týka nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade
síce zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva pokiaľ sa týka žalobkyne v tom smere, že bola
spod obžaloby okresného prokuratóra oslobodená, ale nebolo z jej strany predložený žiaden dôkaz, z
ktorého by bolo zrejmé, či žalobkyňa bola skutočne a v akom rozsahu poškodená, pokiaľ sa týka jej
doterajšieho života a prostredia, v ktorom žije, ďalej dôkaz, ktorý by preukazoval závažnosť následkov,

ktoré vznikli žalobkyni v súkromnom živote, ďalej, ktorý by preukazoval následky, ktoré vznikli žalobkyni
v spoločenskom uplatnení a dôkaz, ktorý by preukazoval závažnosť vzniknutej ujmy. Žalobkyňa okrem
kópie článkov nepredložila žiadne dôkazy. Súd prvej inštancie sa však s predloženými dôkazmi tak
ako ich oboznámil a ako ich aj označil v bode 36. dôvodov rozsudku nijakým spôsobom nevyporiadal.
Preto aj v tejto časti sa odvolacie námietky žalobkyne javia ako dôvodné. Súd prvej inštancie iba

konštatuje podmienky, za ktorých sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods.2 § 17 určuje a
to v bodoch 28.až 32.odôvodnenia. Prečo však uvedené ustanovenie neaplikoval na zistený skutkový
stav a predložené dôkazy v odôvodnení jeho rozsudku chýba.

17. Preto odvolací súd postupom podľa ust.§ 389 ods.1 písm.b/, c/ C.s.p. zrušil napadnutý rozsudok

postupom podľa ust.§ 391 C.s.p. a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Úlohou súdu prvej inštancie bude v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu zaoberať sa
otázkou náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobkyňou, vyporiadať sa so všetkými
odvolacími námietkami žalobkyne a následne vo veci znova rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite v

zmysle zásad uvedených v ust.§ 220 ods.2 C.s.p. odôvodniť. Teda je potrebné riadne zistiť skutkový
stav, z neho vyvodiť právny záver a správne na takto zistený skutkový stav aplikovať konkrétnu právnu
normu, čo doposiaľ súd prvej inštancie neurobil.

19. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho

konania (§ 396 ods.3 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.