Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. november 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819203527
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7819203527.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Jany Dudíkovej a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci navrhovateľa B. K. nar. XX.XX.XXXX
bývajúceho na O. ul. č. XX v U. zastúpeného advokátkou JUDr. Luciou Bakošovou so sídlom na
Šafárikovej ul. č. 20 v Rožňave proti oprávnenej B. K. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej na I. ul. č. XXX v
V. M. zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Törökom so sídlom na Šafárikovej ul. č. 8 v Rožňave v
konaní o zrušenie výživného pre plnoleté dieťa o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava z 9.12.2019 č.k. 5Pc/6/2019 - 45 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti za obdobie od

25.11.2016 do 30.6.2017.

Odmieta odvolanie proti výroku o zrušení vyživovacej povinnosti od 1.7.2017.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa B. K. nar.
XX.XX.XXXXvočidcéreB.K.nar.XX.XX.XXXX,ktorábolaurčenározsudkomOkresnéhosúduRožňava
zo dňa 28.04.2005 č.k. 7P/149/2005 - 28 od 01.07.2017 a zamietol návrh na zrušenie vyživovacej
povinnosť za obdobie od 25.11.2016 do 30.6.2017. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 25.11.2019, ktorým sa domáhal zrušenia
vyživovacej povinnosti voči oprávnenej, ktorá bola určená rozsudkom Okresného súdu Rožňava zo dňa
28.04.2005 č.k. 7P/149/2005 - 28 od 25.11.2016.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že oprávnená z vyživovacej povinnosti ukončila
strednú školu maturitnou skúškou dňa 30.6.2017. Zo správy od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

Rožňava vyplynulo, že oprávnená je poberateľkou rodičovského príspevku od 11/2016 vo výške 220,70
Eur a je poberateľkou prídavkov na dieťa od 11/2016 vo výške 48,68 Eur. Navrhovateľ nie je poberateľom
dávky v hmotnej núdzi a naposledy bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.05.2014 do
1.07.2014. Z evidencie bol vyradený pre nespoluprácu.

4. Zo správy od Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava súd prvej inštancie zistil, že navrhovateľ ani
oprávnená nepoberajú dávky v nezamestnanosti ani dávky nemocenského poistenia. Zo správy od

Obecného úradu V. M. vyplýva, že oprávnená je slobodná, žije v spoločnej domácnosti s partnerom M.
O. a dvoma maloletými deťmi S. O. a M. O.. Na verejnosti sa správa slušne.5. Následne súd prvej inštancie citovať ustanovenie § 62 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine a uviedol,
že bolo preukázané, že sú dané zákonné podmienky zrušenia výživného pre plnoleté dieťa od. 1.7.2017.
Oprávnenásastalaschopnousamasaživiťažpotomakoukončilaprípravunabudúcepovolanie,pričom

štúdium ukončila maturitou ku dňu 30.06.2017. Je pravdou, že v tom čase už žila v spoločnej domácnosti
so svojím partnerom, ktorý však voči nej nemá vyživovaciu povinnosť. Až do času, kým oprávnená
neukončila prípravu na budúce povolanie, aj keď v tom čase už poberala rodičovský príspevok na dieťa,
navrhovateľ bol povinný prispievať na jej výživu. Vzhľadom na uvedené súd zrušil vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa k oprávnenej počnúc dňom 1.7.2017 a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania

súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP.

6. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov I. a II. podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie
s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší jeho vyživovaciu povinnosť
voči oprávnenej počnúc dňom 25.11.2016 a účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a f) Civilného sporového

poriadku (ďalej len ,,CSP“). Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Uviedol, že súhlasí so zrušením jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenej,

nemôže sa však stotožniť s dátumom jej zrušenia a trvá na tom, vyživovacia povinnosť zanikla od
novembra 2016 z dôvodu podstatnej zmeny pomerov na strane oprávnenej. Napadnuté rozhodnutie
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu od akého obdobia zrušuje
vyživovaciu povinnosť, čím sa strane odoprela možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať
proti napadnutému rozhodnutiu. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, a

to najmä pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá vadu konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, a pre nepreskúmateľnosť
rozhodnutia bola strane odňatá možnosť efektívne sa brániť proti rozhodnutiu. Pod odňatím možnosti
konať pred súdom ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP treba vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožní strane vykonávať v priebehu konania procesné práva

priznanéCivilnýmsporovýmporiadkom.Porušenieprocesnýchprávstrany,vdôsledkuodňatiamožnosti
konať pred súdom je takou vadou konania, ktorá má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Na podporu svojich tvrdení
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS. 26/94, podľa ktorého obsah práva na

súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v
uplatnení práva na súdnu ochranu, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov
a každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva
na súdnu ochranu. Ďalej poukázal na to, že už v priebehu konania na súde prvej inštancie zdôraznil, že
trvanie vyživovacej povinnosti od času odkedy sa oprávnená stala matkou a vznikla voči nej vyživovacia

povinnosť jej partnerovi je v rozpore s dobrými mravmi a má byť zrušená. Poukázal aj na skutočnosť, že
vzťahymedzinímaoprávnenousúveľmizlé,negatívneanapäté,pričomoprávnenásnímnekomunikuje
a nerešpektuje ho ako otca. Tvrdil, že oprávnená ho nenavštevuje a dlhodobo o neho neprejavuje
záujem, aký by dieťa malo o svojho rodiča prejavovať, neprejavuje rešpekt a správa sa k nemu ako k
cudzej osobe. Ďalej tvrdil, že kým si to odôvodnené potreby navrhovateľky vyžadovali, prispieval na jej

výživu i napriek zlým vzťahom a jej nevďačnosti voči nemu. Na výživu oprávnenej prestal prispievať keď
nadviazala pomer so svojím učiteľom, otehotnela a začala s ním žiť v spoločnej domácnosti. Uviedol,
že je na druhovi oprávnenej, aby prispieval na jej výživu ako nevydatej matke, ktorá povinnosť mu
vyplýva z ust. § 74 Zákona o rodine. Ak sa narodí nevydatej matke dieťa, vzniká jej jednak nárok ma
jednorazový príspevok na úhradu niektorých nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom a tiež nárok

na mesačné výživné, ktoré je otec dieťa povinný prispievať nevydatej matke najdlhšie na dobu dvoch
rokov najneskôr odo dňa pôrodu na jej výživu. Navyše v rámci vykonaného dokazovania súd zistil,
že oprávnená je od 11/2016 poberateľkou rodičovského príspevku vo výške 220,70 Eur mesačne a
prídavku na dieťa vo výške 48,48 Eur. Rovnako súd opomenul príspevok pri narodení prvého dieťaťa
vo výške 829,86 Eur, ktorý oprávnenej prináleží v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) Zákona č. 383/2013

Z.z.. Vyslovil názor, že všetky spomínané príjmy oprávnenej dostatočne odôvodňovali zánik vyživovacej
povinnosti z jeho strany, oprávnená bola od 11/2016 schopná sama sa živiť a nebol žiaden dôvod,
aby jej naďalej prispieval na výživu, a to i s poukazom na rozpor s dobrými mravmi. Ďalej namietal,
že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.Konštatoval, že oprávnená otehotnela začiatkom roka 2016 v čase, keď bola študentkou O. L. Š. L. X.
O. A. U., pričom z dôvodu tehotenstva a materstva nenavštevovala školské zariadenie dennou formou
ale mala povolený individuálny študijný plán. Z interného predpisu školy, ktorým je školský poriadok

vyplýva, že vzdelávanie formou individuálneho učebného plánu je organizované podľa individuálneho
učebného plánu formou konzultácií spravidla raz mesačne. Vyslovil názor, že individuálny učebný plán je
možné prirovnať k externej forme dištančného štúdia a ak má dieťaťu vzniknúť v súvislosti s prípravou na
budúce povolanie nárok na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov, musí sa jednať o prípravu
sústredenú a cieľavedomú. Poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. a) Zákona č. 600/2003 Z.z., podľa ktorého

je nezaopatreným dieťaťom dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, najdlhšie do dovŕšenia 25
roku veku, ak sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom a na ust. § 4 ods. 1 písm. a) citovaného
zákona, podľa ktorého je sústavná príprava dieťa na povolanie podľa tohto zákona štúdium, ktoré sa
organizujenastrednejškoledennouformou.Navrhovateľmázato,žezasústavnúprípravunapovolanie
sa považuje taká príprava, ktorá sa uskutočňuje iba dennou formou štúdia a v zmysle citovaných
zákonných ustanovení tak nemožno individuálny učebný plán považovať za dennú formu štúdia, ak

zo školského poriadku ako aj z ust. § 26 Školského zákona vyplýva, že individuálny školský plán sa
uskutočňuje raz za mesiac. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci
a neskúmal individuálny študijný plán, ktorý oprávnená absolvovala počas svojho štúdia. Oprávnená v
priebehu konania nepredložila žiaden listinný dôkaz o riadnom ukončení stredoškolského štúdia na O..
Je zrejmé, že v čase keď si mala oprávnená plniť školské povinnosti, tieto si neplnila a vystriedala ich

za materské povinnosti, pretože je evidentné, že v tom čase jej materské povinnosti neumožňovali sa
plnohodnotne venovať štúdiu. Vytkol konajúcemu súdu, že vykonané dôkazy vyhodnotil jednostanne a
výlučne v prospech oprávnenej a nezohľadnil jej správanie voči nemu. Z uvedeného dôvodu považuje
za nesprávne, pokiaľ súd nevykonal ďalšie dokazovanie ohľadom štúdia počas tehotenstva oprávnenej.
Zdôraznil, že v danom prípade sa jedná o súdne konanie, v ktorom platí tzv. vyšetrovacia zásada,

preto bolo povinnosťou súdu oboznámiť sa a vykonať dokazovanie ohľadom predmetnej skutočnosti.
Vzhľadom na uvedené konal súd prvej inštancie v rozpore s čl. 6 Civilného mimosporového poriadku,
v zmysle ktorého súd postupuje v súčinnosti s účastníkmi konania tak, aby zistil skutočný stav a na
tento účel je povinný vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci nenavrhli. Pri správnom
vyhodnotení dôkazov by súd zistil, že vyživovaciu povinnosť je potrebné zrušiť od 25.11.2016 tak, ako

to on navrhol, a to najmä z dôvodu, že oprávnená bola schopná sa sama živiť, nevykonávala sústavnú
prípravu na povolanie a navyše ďalšie plnenie vyživovacej povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi.
V závere zdôraznil, že oprávnená mala v poslednom ročníku strednej školy individuálny študijný plán,
nezúčastňovala sa denne vyučovacieho procesu ako iní školáci, ktorí sa pripravujú na budúce povolanie,
preto nevidí dôvod, prečo by jej mal platiť výživné až do vykonania maturitnej skúšky, keď sa oprávnená

vybrala cestou materstva a školu neukončila riadnym denným štúdiom.

7. Oprávnená vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny a určil navrhovateľovi povinnosť doplatiť zameškané výživné. Uviedla, že
sa nestotožňuje s tvrdeniami navrhovateľa a súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zrušil vyživovaciu

povinnosť až od 1.7.2017, pretože v konaní jednoznačne preukázala, že štúdium na O. L. X. O. A. U.Ň.,
L. N. X. (ďalej aj ako ,,SOŠ“) ukončila až 30.6.2017, preto je irelevantné, aby sa zrušenie vyživovacej
povinnosti viazalo k dátumu 25.11.2016 tak, ako to žiada navrhovateľ. Konštatovala, že počas štúdia
vo februári 2016 otehotnela, preto požiadala riaditeľa školy ako príslušný správny orgán podľa § 5 ods.
4 písm. d) Zákona č. 596/2003 Z.Z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve o povolenie

absolvovať štúdium podľa individuálneho študijného plánu v období od 1.9.2016 do 30.6.2017. Uviedla,
že školské zariadenie navštevovala až do ôsmeho mesiaca tehotenstva a následne sa zúčastňovala
skúšok v budove školy. Považuje za racionálne, že školské zariadenie nenavštevovala v čase pôrodu,
ale s tou situáciou sa vysporiadala tak, že už v predstihu požiadala riaditeľa školy o individuálny študijný
plán, ktorý zohľadňuje spojenie štúdia a tehotenstva resp. materstva, no na strane druhej neoznačuje

tútoformuštúdiazaexternú.Konštatovala,žezinternéhopredpisuškolyvyplýva,žeindividuálnyštudijný
plán a externé štúdium sú dva diametrálne odlišné formy štúdia. Pri externom štúdiu ide o diaľkové
štúdium organizované spravidla raz za týždeň v rozsahu 6 - 7 konzultačných hodín. Rozdielnosť medzi
týmito formami štúdia pramení najmä v tom, že jeho štúdium je organizované raz týždenne a nespĺňa
dôvodypotrebnénaschválenieindividuálnehoštudijnéhoplánu,ktorýmožnorozhodnutímriaditeľaškoly

povoliť len na základe presne stanoveného a preukázaného dôvodu, čo bolo v jej prípade tehotenstvo.
K vyjadreniu pripojila vysvedčenie o maturitnej skúške spolu s dodatkom k vysvedčeniu o maturitnej
skúške zo dňa 6.6.2017, na ktorých je jasne a zrozumiteľne označené, že forma štúdia, ktorou študovala
v školskom roku 2016/2017 bola denná. Uviedla, že ani samotná externá forma štúdia neznamená, žeje automaticky splnená podmienka schopnosti dieťaťa samo sa živiť a jeho povinnosť sa v priebehu
externého štúdia zamestnať a z uvedeného dôvodu nie je možné len na základe označenia formy štúdia
dospieť k záveru, že dieťa je schopné samo sa živiť. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/218/2014. Vzhľadom na uvedené sa nestotožňuje s tvrdením
navrhovateľa, že individuálny študijný plán je možné prirovnať k externej forme dištančného štúdia.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam navrhovateľa o rozpore výživného s dobrými mravmi uviedla, že s
navrhovateľom prerušila kontakt a jej vzťah k nemu ochladol, avšak uvedené súviselo s tým, že ju
navrhovateľ sklamal ako otec a človek, ako aj z dôvodu zmeny jeho prístupu k nej. Poukázala na to, že

ani navrhovateľ, ako osobnostne zrelšia osoba a otec, neuviedol aké aktivity vyvinul za účelom zmeny
tohto stavu, preto jej konanie nemožno posudzovať ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže je
len súvislým pokračovaním vzťahov medzi nimi a dôsledkom vzniknutej situácie medzi príbuznými.

8.Navrhovateľvodvolacejreplikezotrvalnasvojichodvolacíchdôvodoch,ktorézopakoval.Zdôraznil,že
u oprávnenej sa v rozhodnom období nemohlo jednať o cieľavedomú a sústredenú prípravu na budúce

povolaniekeďžesineplnilasvoješkolsképovinnostitak,akobežníštudenti.Oprávnenásazvlastnejvôle
rozhodla ukončiť prípravu na budúce povolanie a venovať sa materstvu. Poukázal na to, že oprávnená
už v priebehu roku 2016 žila v spoločnej domácnosti so svojím partnerom, s ktorým má v súčasnosti dve
maloleté deti. V danom prípade nebolo stredoškolské štúdium oprávnenej vykonávané v dennej forme,
ale formou individuálneho študijného plánu, čiže externe, ktorá forma bola determinovaná povinnosťou

oprávnenej starať sa o vlastné maloleté dieťa. Za týchto okolností je prakticky nepredstaviteľné, aby
oprávnená študovala v dennej forme štúdia. Uviedol, že zotrvanie vyživovacej povinnosti od iného
obdobia ako od 25.11.2016, v čase keď oprávnená porodila svoje prvé dieťa by bolo v rozpore aj s
dobrými mravmi. Oprávnená sa snaží bagatelizovať ich negatívne vzťahy, nekonkretizuje dôvod zmeny
prístupu k vlastnému otcovi a vo svojom vyjadrení len potvrdzuje, že sama prerušila kontakt a vytesnila

ho zo svojho života. Podľa vyjadrenia oprávnenej je tento stav úplne v poriadku a normálny, nemá v
úmysle tento stav zmeniť a neprejavuje žiadnu snahu ho napraviť. Vyslovil presvedčenie, že jediné o
čo oprávnenej išlo aj v predmetnom období, od ktorého žiada zrušiť vyživovaciu povinnosť, je úhrada
výživného z jeho strany, pričom ju nezaujímalo nič ohľadom jeho osoby. Oprávnená neprejavila ochotu
komunikovaťalebopomáhaťmu.Navrhovateľjetohonázoru,žesúdnezohľadnilprisvojomrozhodovaní

ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Správanie oprávnenej je doposiaľ v hrubom rozpore s dobrými mravmi
a odôvodňuje zrušenie vyživovacej povinnosti od 25.11.2016.

9. Oprávnená v odvolacej duplike zotrvala na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Vo vzťahu k
námietkam navrhovateľa uviedla, že priloženým maturitným vysvedčením jednoznačne preukázala, že

štúdium na SOŠ ukončila dňa 30.6.2017, pričom v čase zistenia, že otehotnela, nezanevrela ani v tejto
novej životnej etape na rozvíjanie svojho vzdelanostného a vedomostného ja. Vyslovila presvedčenie,
že jej príprava bola nie len sústredená a cieľavedomá, ale aj zodpovedná, najmä s poukazom na
skutočnosť, že aj napriek tomu, že sa rozhodla venovať materstvu, neprestala si plniť svoje školské
povinnosti a požiadala o schválenie individuálneho študijného plánu, ktorý by jej umožnil dokončiť si

stredoškolskévzdelaniesmaturitou.Jednoznačnýmsačrtáinternýpredpisškoly,ktorýpresnestanovuje
podmienky pre splnenie štúdia individuálnou formou a taktiež s trochou čítania s porozumením jasne túto
formu oddeľuje od externej formy štúdia. Zo spomínaného interného predpisu školy možno poukázať, že
v prípade individuálneho študijného plánu a externého štúdia ide o dva diametrálne odlišné formy štúdia.
Tvrdenie navrhovateľa o tom, že je nepredstaviteľné, aby študovala v dennej forme štúdia považuje

za tvrdenie, ktoré nenapĺňa znaky osvedčenosti práva. Vo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa o tom, že
trvanie vyživovacej povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi uviedla, že jej konanie je len súvislým
pokračovaním vzťahov medzi nimi a dôsledkom vzniknutej situácie medzi príbuznými. Tvrdila, že jej
vzťah s navrhovateľom nikdy nebol vzťah ukážkového rodinného puta a navrhovateľ v skutočnosti
nerozumie,čotoznamenábyťotcomaosobnostnezrelšouosobnosťou,ktorávpodstatnejmiereformuje

vývin, výchovu a vzájomné puto medzi ním a jeho vlastnou dcérou. Jedinou osobou, ktorú v tomto
vzťahu nemožno opomenúť bola matka navrhovateľa, ktorá o ňu prejavila záujem a prizvala ju za účelom
zlepšenia vzťahov k sebe na prázdniny. Je priam nepochopiteľné, že navrhovateľ o sebe tvrdí, že jeho
ochota komunikovať, pomáhať jej a v neposlednom rade plniť vyživovaciu povinnosť je obrovská, no na
strane druhej v čase, keď otehotnela a porodila dieťa, sa táto ochota navrhovateľa začala akosi vytrácať.

Jeho ,,záujem“ bol natoľko veľký, že sa ani nezaujímal ako vyzerajú jeho vnúčatá, no aj napriek tomu mu
poslala ich fotografie. Poukázala na to, že príspevok pri narodení dieťaťa je jednorazovým príspevok,
ktorý je určený na pokrytie výdavkov, ktoré súvisia so zabezpečením potrieb pre novorodenca, preto je
zarážajúce tento príspevok navrhovateľ zahŕňa medzi jej financie na uspokojovanie jej životných potrieb.10. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č.
161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

11. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 387 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) odvolací

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu

na zrušenie vyživovacej povinnosti za obdobie od 25.11.2016 do 30.6.2017 (výrok II.) spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení, v súlade s § 191 ods.
1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho,

čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej
inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu
navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti
o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, a teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Úvahy súdu
prvej inštancie vychádzajú zo správnych skutkových zistení a na nich nadväzujúce právne závery
zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Dodáva, že terajšia právna úprava vyplývajúca z

Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3 umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa
vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva,
že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by
účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť s poukazom i na ustanovenia

Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie je viazaný jednak odvolacími
dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.

14. K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd zdôrazňuje, že subjektívne práva a povinnosti
vyplývajú z hmotného práva, pričom právo procesné upravuje činnosť súdu, účastníkov konania a

ďalších subjektov pri poskytovaní ochrany porušeným či ohrozeným právam, ako aj procesné vzťahy,
ktoré sa medzi uvedenými subjektmi pri tejto činnosti vytvárajú. Rodinnoprávne vzťahy, a teda práva
a povinnosti z nich vyplývajúce sú upravené výlučne špeciálnym právnym predpisom, a to Zákonom o
rodine,ktoréhoustanoveniasúkogentnéanemožnoichvykladaťrozširujúcoaanizužujúco.Vyživovacia
povinnosť rodičov k dieťaťu je povinnosťou zákonnou vyplývajúcou z rodinnoprávneho vzťahu, to

znamená, že existuje po celú dobu trvania tohto vzťahu, teda od narodenia dieťaťa do smrti dieťaťa
alebo rodiča, prípadne právoplatného rozhodnutia o osvojení dieťaťa či zapretí rodičovstva. Koncepcia
úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa
jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý
svojím rozhodnutím určí rozsah plnenia vyživovacej povinnosti podľa zákonných kritérií vyplývajúcich

zo Zákona o rodine, ako aj jeho splatnosť a počiatok plnenia stanoveného výživného opäť v súlade s
hmotným právom, teda Zákonom o rodine (§ 62 až 65 a § 75 až 77 Zákona o rodine). Zákon o rodine
zároveň počíta aj s eventuálnou zmenou pomerov, v dôsledku ktorej by už právoplatné rozhodnutie o
plnení vyživovacej povinnosti nezodpovedalo zákonným kritériám určovania rozsahu výživného v ust.
§ 78, ktorá je výnimkou zo zásady nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov je pritom

potrebné rozumieť nielen zmenu odôvodnených potrieb dieťaťa či možností, schopností a majetkových
pomerovrodičov,aleajstavuodkázanostidieťaťanavýživuposkytovanúmurodičmi,ktoráskutočnosťje
v zásade aj podmienkou pre priznanie nároku na výživné súdnym rozhodnutím, i keď zákonná povinnosť
rodičov a tomu korešpondujúce právo dieťaťa na poskytovanie výživy zo strany rodičov existuje, akobolo uvedené vyššie, na základe rodinnoprávneho vzťahu. Súd teda rozhodnutím o plnení vyživovacej
povinnosti tento právny vzťah nezakladá (nekonštituuje) a ani jeho existenciu nedeklaruje. Na základe
uvedeného je preto potrebné uzavrieť, že pokiaľ bolo plnenie vyživovacej povinnosti určené súdnym

rozhodnutím, je vždy potrebné rovnakým spôsobom túto povinnosť zrušiť, pričom tak ako o počiatku
plnenia vyživovacej povinnosti súdom, ako aj o jej zrušení môže súd rozhodnúť len v súlade s § 77 ods.
1 Zákona o rodine, teda s účinnosťou najskôr odo dňa začatia súdneho konania a u maloletých detí
výnimočneajtrirokyspätneododňazačatiakonania,aksúnatodôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Ďalej
je potrebné uviesť, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné

samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi
rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať
sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Dieťa
je schopné samé sa živiť teda vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa
stať, že táto okolnosť nenastane nikdy, napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Posúdenie, kedy
zanikla odkázanosť dieťaťa na výživu svojich rodičov teda závisí od posúdenia všetkých okolností a o

tom, kedy takýto stav nastal, rozhodne súd na návrh povinného rodiča, a to s účinnosťou najskôr od
podania návrhu, ako bolo uvedené vyššie a najneskôr ku dňu jeho rozhodnutia.

15. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že oprávnená z
vyživovacej povinnosti sa pripravovala na svoje budúce povolanie na O. L. X. O. A. U., L. N. X. do

30.6.2017, kedy štúdium ukončila maturitnou skúškou, nota bene od toho času je schopná samostatne
z vlastných zdrojov uspokojovať svoje relevantné životné náklady. Odvolací súd neakceptoval námietky
navrhovateľa, že príprava oprávnenej na budúce povolanie nebola cieľavedomá a sústredená, keďže
mala od 1.9.2016 do 30.6.2017 schválený individuálny študijný plán, na základe ktorej skutočnosti
žiadal vo svojom návrhu zo dňa 25.11.2019 zrušiť vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej od 25.11.2016.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že oprávnená sa sústavne od roku 2012 do 30.6.2017
pripravovala na výkon svojho budúceho povolania na O. L. X. O. A. U., L. N. X. dennou formou štúdia, čo
bolo nesporne preukázané z Vysvedčenia o maturitnej skúške zo dňa 6.6.2017 a Dodatku k vysvedčeniu
omaturitnejskúškezodňa6.6.2017(čl.78,79).Skutočnosť,ženavrhovateľkaúspešneukončilaštúdium
maturitnou skúškou v štandardnej dĺžke štúdia tiež nasvedčuje skôr záveru o jej snahe poctivo sa

pripravovať na budúce povolanie. Je pritom právne irelevantné, či sa oprávnená na svoje budúce
povolanie pripravovala formou individuálneho štúdia (z dôvodu tehotenstva a materstva) alebo dennou
formou, podstatným ostáva tá skutočnosť, že oprávnená nebola schopná samostatne sa živiť a túto
schopnosť získavala prípravou na budúce povolanie. Uvedenému svedčí aj skutočnosť, že oprávnená
v rozhodnej dobe nemala trvalý príjem z pracovnej činnosti, ktorý by jej umožňoval samostatne sa živiť.

16. Pokiaľ ide o príjmové pomery oprávnenej z dôvodu poberania rodičovského príspevku v rozhodnom
období, k tejto otázke bolo rozhodujúce zohľadniť, že v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z.z.
o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov rodičovský príspevok je štátna
sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.

Účelom tejto dávky je teda pokryť náklady na zabezpečenie starostlivosti o dieťa, neslúži na potreby
oprávnenej osoby. Vzhľadom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že ak aj oprávnená poberala
počasstredoškolskéhoštúdiarodičovskýpríspevok,tentopríjemnemožnoposudzovaťakopríjemmatky
slúžiaci na zabezpečenie jej osobných potrieb, ktorý by mal ovplyvniť trvanie, resp. výšku vyživovacej
povinnosti navrhovateľa. Uvedené platí aj v prípade príspevku pri narodení dieťaťa, ktorý je v zmysle

§ 1 písm. 2 zákona č. 383/2013 Z.z. o príspevku pri narodení dieťaťa a príspevku na viac súčasne
narodených detí a o zmene a doplnení niektorých zákonov štátnou sociálnou dávkou, ktorou štát
prispieva na pokrytie výdavkov spojených so zabezpečením nevyhnutných potrieb novorodenca, a teda
nie potrieb matky.

17. K námietke navrhovateľa, že oprávnenej vznikol najneskôr odo dňa pôrodu nárok na primeranú
výživu od otca jej mal. dieťaťa v zmysle uts. § 74 ods. 1 Zákona o rodine odvolací súd uvádza, že
táto skutočnosť sama o sebe nestačí na to, aby navrhovateľ bol ,,oslobodený“ od povinnosti, ktorú
mu ako otcovi oprávnenej ukladá ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine a rovnako neodôvodňuje záver o
tom, že oprávnená je schopná sama sa živiť. Odvolací súd poukazuje na to, že zákonné vymedzenie

rozsahu príspevku na výživu v zmysle § 74 ods. 1 Zákona o rodine je dané kritériom primeranosti a
tento príspevok bude teda užší než v prípade vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov. Pri tomto
druhu ,,výživného“ nejde totiž o princíp dosiahnutia rovnakej životnej úrovne rodičov dieťaťa, ktorí nie
sú manželmi. Ustanovením § 74 ods. 1 Zákona o rodine sa sleduje predovšetkým to, aby nevydatámatka mala určitú finančnú kompenzáciu za to, že v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom sa jej zníži
príjem, resp. môže dôjsť aj k úplnej strate zárobku. Vychádzajúc z uvedených východiskových kritérií
je odvolací súd potom toho názoru, že príspevok na výživu nevydatej matky (aj keby bol navrhovateľke

priznaný, čo však v prejednávanom prípade preukázané nebolo) neovplyvňuje vznik schopnosti osoby
oprávnenej z vyživovacej povinnosti samostatne sa živiť, a teda schopnosť samostatne z vlastných
zdrojov uspokojovať všetky svoje relevantné náklady, keďže sa vyžaduje, aby táto schopnosť napĺňala
požiadavku trvalosti tohto stavu a príspevok na výživu nevydatej matky v zmysle ust. § 74 ods. 1 Zákona
o rodine je časovo obmedzeným kompenzačným príspevkom s vyššie opísaným účelom. Vzhľadom na

uvedené je aj táto odvolacia námietka navrhovateľa nedôvodná.

18. Pokiaľ navrhovateľ namieta nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, odvolací súd
poznamenáva, že ani pri rešpektovaní vyšetrovacej zásady súd nemusí vykonať všetky účastníkom
navrhnuté dôkazy, pretože výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne
na súde, ktorý musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný

skutkový poznatok tvrdený účastníkom konania, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným
dôkazom. Na druhej strane je potrebné vylúčiť taký dôkaz, ktorý nemôže smerovať k preukázaniu
sporných skutočností, a teda týka sa skutočností právne bezvýznamných a tiež takých, ktoré účastníci
navrhli s úmyslom predĺžiť súdne konanie. V konaní na súde prvej inštancie však boli preukázané všetky
skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci, t.j. o zrušení výživného.

19. K ďalším odvolacím námietkam povinného týkajúcim sa rozporu trvania vyživovacej povinnosti
po 11/2016 s dobrými mravmi konštatuje, že samotná absencia komunikácie dieťaťa s rodičom
neodôvodňujerozporurčenéhovýživnéhosdobrýmimravmi.Vzťahrodičasdieťaťomsaformujeavyvíja
počasceléhoživotadieťaťaavprvomradezávisíodaktívnehokonaniaasprávaniasarodičaprivýchove

dieťaťa. Budovanie vzťahu s dieťaťom je primárnou povinnosťou rodiča, ktoré začína od narodenia
dieťaťa starostlivosťou a výchovou oň a odzrkadľuje sa vo vzájomnom vzťahu v dospelosti. Narušenie
vzťahov zapríčinené vzájomným neporozumením si, odcudzením sa a ochladnutím vzájomných vzťahov
spočívajúce v pasívnom prístupe dieťaťa, v sťaženej komunikácii a v istej forme vytesnenia povinného
rodiča zo života dieťaťa nemôže byť započítané na škodu dieťaťa znížením, eventuálne zrušením

vyživovacej povinnosti povinného rodiča. Takýto výklad rozporu s dobrými mravmi by znamenal, že
zodpovednosť za kvalitu a intenzitu vzťahu rodiča s dieťaťom, ktorý sa v prevažnej miere budoval a
formuloval v detstve dieťaťa, kedy mal rodič neporovnateľne vyšší vplyv na vývoj tohto vzťahu a možnosť
ovplyvniť jeho smerovanie ako dieťa, by v konečnom dôsledku nieslo dieťa, v dôsledku čoho ani táto
odvolacia námietka povinného neobstojí.

20. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu v
prevyšujúcej časti, t.j. v časti o zamietnutí návrhu na zrušenie výživného za obdobie od 25.11.2016
do 30.6.2017 ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa
v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na

zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

21. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

22. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

23. Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade ten účastník, v ktorého neprospech bolo
rozhodnutievydané(§359CSP).Akodvolaniepodalúčastník,jepovinnosťouodvolaciehosúduskúmať,
či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jeho neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti

odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať
výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého
odvolaním. Formálna ujma môže vzniknúť vtedy, ak nebolo návrhu vyhovené čo len sčasti, alebo súd
prisúdil niečo iné, než čoho sa účastník domáhal. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že takáto ujma
účastníkovi nevznikla, odvolanie odmietne.

24. Z podaného odvolania vyplýva, že navrhovateľ podal odvolanie aj proti vyhovujúcej časti rozsudku,
t.j. výroku o zrušení jeho vyživovacej povinnosti voči oprávnenej od 1.7.2017 (výrok I.), hoci nebol
oprávnený podať odvolanie proti predmetnému výroku rozsudku prvoinštančného súdu, pretoževýrokom I. nebolo rozhodnuté v jeho neprospech. Vzhľadom na uvedené odvolací súd odvolanie
navrhovateľa proti výroku o zrušení vyživovacej povinnosti od 1.7.2017 podľa § 386 písm. b) CSP
odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

25. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).