Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/79/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6417203084
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6417203084.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
K. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX/XXX, XXX XX L. nad E., právne zastúpený Mgr. et Mgr.
Líviou Šouc Kosťovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Pod Donátom 5, 965 01 Žiar nad
Hronom, proti žalovaným: 1/ V. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. H. XXX, XXX XX L. nad E. a 2/ S.
H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. H. XXX, XXX XX L. nad E., obaja právne zastúpení JUDr. Lenkou
Balážiovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Bystrická 101, 966 81 Žarnovica, v konaní
o zaplatenie 3 104,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad

Hronom č. k. 4C/25/2017-90 zo dňa 19. októbra 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že žalobca
j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy prvoinštančného konania
v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov
konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 3 104,- € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5% ročne z tejto sumy od 25.01.2017 do zaplatenia (I. výrok) a uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o ich výške súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II. výrok).

2.Zobsahuspisuaodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancievyplýva,žežalobcasižalobouuplatňoval
sumu 3 104,- € titulom ústnej zmluvy o pôžičke, nakoľko žalovaní 1/ a 2/ ho mali požiadať, aby za nich
zaplatil ich exekučne vymáhaný dlh u súdneho exekútora JUDr. Ing. S. K., Exekútorský úrad so sídlom
Z. XX, L. J. E.. Žalobca v konaní tvrdil, že tak učinil dňa 07.03.2013. Ako dôkaz o uzatvorení zmluvy
o pôžičke a jej poskytnutí predložil v konaní príjmový pokladničný doklad vystavený na uvedenom

exekútorskom úrade a e-mailovú komunikáciu medzi ním a jeho bývalou priateľkou - dcérou žalovaných
V. H. ml. preposlaný na e-mailovú adresu M. N.. Termín vrátenia pôžičky nebol dojednaný. Žalobca
vyzvalžalovanýchnavráteniepôžičkyvýzvou,ktoráimboladoručenádňa23.01.2017.Pretobolipovinnídlh splniť prvého dňa potom, čo ich o to požiadal. Žalovaní však dlh doposiaľ nezaplatili. Žalobca si preto
uplatnil úrok z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 25.01.2017 do zaplatenia.

3. Žalovaní 1 / a 2/ v konaní ako obranu proti nároku uplatňovanému žalobou uviedli, že zmluva o pôžičke
na sumu 3 104,- € medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ neexistuje. Nepopierali, že mali dlh vymáhaný
exekučne, tento bol však vyplatený z peňazí ich dcéry V. H. ml., nar. XX.XX.XXXX, ktorá vybrala v ten
istý deň 07.03.2013 z jej bankového účtu sumu 3 100,- €, nie z peňazí žalobcu, ktorý ju len sprevádzal
na exekútorský úrad. Ako dôkaz o ich tvrdeniach v konaní predložili výpis z účtu vedený na meno ich

dcéry a žiadali ako svedka vypočuť v konaní ich dcéru.

4. Pojednávania vo veci konaného dňa 19.10.2018 sa nezúčastnil žalovaný 2/, neúčasť ospravedlnil
zdravotnými dôvodmi, o čom predložil lekársku správu, pojednávanie nežiadal odročiť. Vzhľadom na
uvedené súd prvej inštancie spor prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti.

5. Z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 07.03.2013 bolo z
účtu vedeného v banke N. sporiteľňa, a.s. na V. H. ml. vybratá hotovosť vo výške 3 100,- €. Toho istého
dňa bol na exekútorskom úrade súdneho exekútora Z.. F.. S. K. vystavený príjmový pokladničný doklad,
na ktorom sa uvádza, že od žalobcu za žalovaných bolo exekútorským úradom prijatých 3 104,- € na účel
úhrady dlhu vymáhaného súdnym exekútorom pod jeho značkou EX 3747/2012. Podľa elektronickej

správy (e-mailu) odoslaného z e-mailovej adresy dcéry žalovaných V. H. ml. mal žalobca vyplatiť dlh za
žalovaných 1/ a 2/ u súdneho exekútora. Svedkyňa V. H. ml. v konaní nepoprela, že sa jednalo o jej e-
mailovú adresu, vypovedala však, že žalobca ako jej bývalý priateľ mal vo svojom počítači prístupové
údaje k tejto e-mailovej adrese, túto zneužil. Poprela, že by uvedenú elektronickú správu písala ona.
Svedkyňa ďalej v konaní vypovedala, že podpis na príjmovom pokladničnom doklade je žalobcu, vtedy,

keď ešte mali dobré vzťahy, však nepovažovala za dôležité, kto doklad podpíše. V ostatnom potvrdila
tvrdenie žalovaných, že ich exekučne vymáhaný dlh vyplatila ona zo svojich peňazí, sumu 3 100,- €
vybrala v ten istý deň z jej v súčasnosti už neexistujúceho bankového účtu v poobedňajších hodinách
a následne šla so žalobcom na exekútorský úrad, obálku s peniazmi uložila do okienka priehradky na
exekútorskom úrade, komunikovala priamo so súdnym exekútorom.

6. S poukazom na ustanovenie § 657, § 531 ods. 3, § 563, § 511 ods. 1, § 145 ods. 1, § 35 ods. 1, §
37 a § 40 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“) dospel súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania k nasledovným záverom:

7. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom vyžadujúcim pre svoj vznik a platnosť odovzdanie predmetu
pôžičky, preto sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či v danom prípade vôbec došlo k reálnemu
odovzdaniu predmetu pôžičky zo strany žalobcu, či došlo k platnému uzatvoreniu ústnej zmluvy o
pôžičke zo dňa 07.03.2013 medzi stranami sporu.

8. Podľa súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne jeho tvrdenia, že došlo k
uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke so žalovanými. V danej veci nebola preukázaná vôľa žalovaných
uzatvoriť so žalobcom ústnu zmluvu o pôžičke zo dňa 07.03.2013, na základe ktorej mal žalobca za
žalovaných uhradiť sumu 3 104,- € na exekútorskom úrade Z.. F.. S. K.. V konaní žalobca nepreukázal
relevantným spôsobom ani žiadosť žalovaných adresovanú žalobcovi o poskytnutie pôžičky. Listinným

dôkazom(príjmovýpokladničnýdokladzodňa07.03.2013podpísanýžalobcom)bolapodľanázorusúdu
prvej inštancie v konaní preukázaná len vôľa žalobcu poskytnúť žalovaným finančné prostriedky, ktoré
všakžalobcaneposkytol.Nevyplývaznehovôľažalovanýchuzavrieťsožalobcomzmluvnývzťahtitulom
pôžičky. Vznik zmluvného vzťahu medzi stranami sporu titulom pôžičky nebol v konaní preukázaný ani
výpoveďou svedkyne V. H. ml. Svedeckou výpoveďou tejto svedkyne bolo naopak v konaní preukázané,

že žalovaným finančné prostriedky neposkytol žalobca, ale svedkyňa, čo dokladovala aj výpisom z účtu
č. 3/2013. Aj výpoveďou tejto svedkyne bolo jednoznačne preukázané, že vôľa, resp. úmysel žalovaných
nebol pôžičku uzavrieť so žalobcom. Navyše táto svedkyňa bola prítomná aj pri odovzdávaní a prevzatí
finančných prostriedkov na exekútorskom úrade, čo potvrdila vo svojej výpovedi. Samotná žalovaná 1/
na pojednávaní rázne poprela uzatvorenie akejkoľvek pôžičky so žalobcom.

9.Súdprvejinštancieuzavrel,ževdanomprípademedzistranamisporunedošlokplatnémuuzatvoreniu
zmluvy o pôžičke, nakoľko nebola preukázaná vôľa žalovaných uzatvoriť so žalobcom predmetnú ústnu
zmluvu o pôžičke a nebolo ani preukázané poskytnutie týchto finančných prostriedkov vo výške 3 104,-€ zo strany žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že ústnu zmluvu o
pôžičke zo dňa 07.03.2013 nemožno považovať za platný právny úkon. Absolútna neplatnosť právneho
úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže

byť zhojená ani § 563 Občianskeho zákonníka. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal
súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal ani iný právny dôvod poskytnutia uplatnenej sumy 3
104,- € žalovaným. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

10. K návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom ďalších svedkov učineným na pojednávaní

konanom dňa 19.10.2018 súd prvej inštancie uviedol, že jeho vykonanie nepovažoval za potrebné,
keďže dospel k záveru, že žalobca nepreukázal platné uzavretie ústnej zmluvy o pôžičke medzi ním
a žalovanými. Výsluchmi navrhnutých svedkov by podľa súdu prvej inštancie nedošlo k preukázaniu
existencie pôžičky vo výške 3 104,- €. Súd prvej inštancie podotkol, že žalobca z vyjadrení žalovaných,
ktorí zotrvali na svojej argumentácii jednak v podanom odpore ako aj následne vo vyjadreniach mal
po celú dobu vedomosť, aké tvrdenia žalovaní k uzavretiu údajnej zmluvy uvádzali, no i napriek tomu

navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedkov až na pojednávaní. Žalobca nevedel na pojednávaní
ani uviesť adresy navrhovaných svedkov M. N. a pani E., ktorá údajne mala požičať peniaze žalobcovi
v ten istý deň, keď vyplácal dlh. Súd prvej inštancie preto ďalšie dokazovanie nenariadil.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p. podľa

pomeru úspechu strán sporu vo veci. Nakoľko žalovaní 1/ a 2/ boli plne úspešní v konaní, priznal im voči
žalobcovi plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie dodal, že o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

Rozhodnutie považoval za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.
s. p., t. j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne aj z
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a) C. s. p., t. j. neboli splnené procesné podmienky a § 365
ods. 1 písm. g) C. s. p., t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, tieto odvolacie

dôvody však v odvolaní nekonkretizoval, nijako ich nevymedzil konkrétnymi okolnosťami, v ktorých majú
spočívať. Žalobca tým, že v lehote na podanie odvolania nekonkretizoval tieto odvolacie dôvody, vlastne
ich neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku:
„Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom

konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237).

13. Žalobca v prvom rade vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnuté dôkazy podľa žalobcu

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to žalobcom navrhnutý výsluch súdneho exekútora
Z.. F.. S. K., svedkyne M. N., svedkyne E. a samotného žalovaného 2/. Ich výpoveďami chcel žalobca
preukázať svoje tvrdenia, že medzi ním a žalovanými bola uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe
ktorej im poskytol sumu 3 104,- €. V prípade, ak by došlo k vykonaniu navrhovaného dokazovania, a to
aspoň k výsluchu Z.. F.. S. K., súdneho exekútora a samotného žalovaného 2/, bolo by podľa žalobcu

preukázané, že sumu 3 104,- € uhradil sám na účet žalovaných menovanému súdnemu exekútorovi,
čo v konečnom dôsledku preukázal v konaní aj ním predloženým uznesením OR PZ v Žiari nad
Hronom, odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-142/2-VYS-ZH-2016 zo dňa 22.03.2016, z ktorého podľa
žalobcu vyplýva, že menovaný súdny exekútor v trestnom konaní uviedol, že žalobca bol sám uhradiť
dlh na exekúcii žalovaných a že nie je pravdou, že by sa toho zúčastnila akákoľvek tretia osoba. Z

výsluchu menovaného súdneho exekútora by bolo podľa žalobcu preukázané aj platné uzatvorenie
spornej pôžičky, nakoľko predmetný exekútorský úrad slúžil v rámci uzatvorenej zmluvy o pôžičke medzi
žalobcom a žalovanými ako miesto poskytnutia pôžičky (platobné miesto). V tomto smere žalobca
poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Odo 209/2005 z 28. 3. 2007 a uznesenie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS1453/07 z 28.05.2008, v zmysle ktorých môže byť dohodou zmluvných strán zmluvy o pôžičke určené
odovzdanie pôžičky aj tretej osobe, či na určené platobné miesto, nemusí sa dohodnúť odovzdanie
pôžičky priamo dlžníkovi.

14. Porušenie práva na spravodlivý proces videl žalobca v tom, že súd prvej inštancie neumožnil
žalovanému vykonať dokazovanie výsluchom uvedených svedkov ohľadne preukázania existencie
zmluvy o pôžičke medzi ním a žalovanými. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej
nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé

súdnekonaniedokoncaajbezpriamejspojitostisporušenímzásady„rovnostizbraní“(napríkladÚstavný
súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. januára 2010 vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

15. V nadväznosti na vyššie uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z vykonaného dokazovania podľa názoru
žalobcu žiadnym spôsobom nevyplynuli jednoznačné a podstatné skutočnosti potrebné na rozhodnutie
v predmetnej veci a to, že medzi žalobcom a žalovanými nebola uzatvorená zmluva o pôžičke so
splatnosťou a s podmienkami tak, ako uviedol v žalobe a verifikoval ním predloženými písomnosťami.

Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania bolo (vzhľadom na ním predložené listinné dôkazy a jeho
výsluch) dostatočným spôsobom verifikované, že žalovaným poskytol sumu 3 104,- €, a to v tomto
prípade s platobným miestom exekútorsky úrad Z.. F.. S. K. ako aj to, že predmetné finančné prostriedky
zložil sám bez akejkoľvek súčinnosti ako aj samotnej prítomnosti svedkyne V. H. ml., dcéry žalovaných.

16. Ku skutočnostiam uvádzaným svedkyňou V. H. ml., dcérou žalovaných v jej výpovedi uviedol,
že jej výpoveď považuje za účelovú, zavádzajúcu, nepravdivú a mierenú výlučne v neprospech (bez
akejkoľvek objektivity) žalobcu, pričom o tom svedčí to, že samotná svedkyňa ako aj žalovaná 1/
na pojednávaní uviedli, že predmetnú vec a veci týkajúce sa predmetnej právnej veci vedenej na
súde prvej inštancie si zisťovala a pripravovala na pojednávanie samotná svedkyňa za žalovaných.

Svedkyňa V. H. ml. preto nemohla vypovedať objektívne, ale automaticky sa vo vzťahu k predmetnej
právnej veci „postavila“ na stranu a v prospech žalovaných, a teda jej výpoveď ohľadne skutočnosti
týkajúcich sa predmetnej právnej veci nemôže byt' pravdivá a autentická. Pokiaľ ide o listinný dôkaz -
výpis z účtu predložený zo strany svedkyne, preukazujúci výber finančnej hotovosti vo výške 3 100,-
€ dňa 07.03.2013, podľa názoru žalobcu tento dôkaz bez preukázania (spojitosti) účasti svedkyne

na predmetnom exekútorskom úrade pri úhrade exekúcie žalovaných v žiadnom prípade ani len
neverifikuje, že by bola exekúcia žalovaných vyplatená svedkyňou.

17. Žalobca videl nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v konštatovaní absencie
akéhokoľvek právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanými, na základe ktorého by mu mali žalovaní

zaplatiť sumu 3 104,- €. Žalobca mal za to, že už na podklade príjmového pokladničného bloku
bolo preukázané, že za žalovaných uhradil dlžnú sumu na exekúcii, pričom uvedené bez ďalšieho
dokazovania (v prípade, ak by bolo z jeho strany pripustené, že medzi ním a žalovanými nedošlo
skutočne k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, čo však vzhľadom na ním uvádzané skutočnosti vylučuje)
zakladá vznik (medzi ním a žalovanými) mimozmluvného záväzkového vzťahu - bezdôvodného

obohatenia s poukazom na ust. § 454 OZ, nakoľko uhradil v prospech žalovaných predmetnú exekúciu.
Poukázal na zásadu „iura novit curia“ (súd pozná právo) v tej súvislosti, že právne posúdenie
skutkového stavu je vecou súdu, tento nie je viazaný právnym posúdením uvedeným v žalobe. Poukázal
na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 4520/2007 z 11. 12. 2009, podľa ktorého „Ak je žalobou
uplatnený nárok na peňažné plnenie vychádzajúci zo skutkových tvrdení, že bolo poskytnuté na základe

zmluvy o pôžičke, a žalovaný nevrátil pôžičku v lehote splatnosti, avšak podľa názoru súdu nie je
preukázaná existencia zmluvy o pôžičke a iný dôvod pôžičky nie je tvrdený, nie je zmenou skutkového
stavu vymedzeného v žalobe, ak súd posúdi nárok žalobcu na zaplatenie požadovanej sumy podľa
hmotnoprávnych noriem upravujúcich nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.“

18. Vzhľadom na uvedené považoval žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne, zmätočné,
nakoľko nie je z neho zrejmé, čo bolo jeho podkladom, na základe akých skutočností súd prvej inštancie
rozhodol, nemajúce náležitosti riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 C. s. p., a teda nedostatočne
odôvodnené, nedávajúce odpovede na všetky relevantné otázky. Tým, že sa strana sporu nedozvie opríčinách rozhodnutia, odníma sa jej právo náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu
súd prvej inštancie v rámci využitia riadneho opravného prostriedku. Podľa obsahu odvolania v tejto
časti žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C. s. p., t..j. konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nie odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b) C. s. p. Za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. 06. 2016
totiž dospela súdna prax k záveru, že „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v
zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku“ (pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté
na jeho rokovaní dňa 03. 12. 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 2/2016); z uvedeného stanoviska pre účely odvolacieho konania vyplýva
záver, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu zrušiť takéto rozhodnutie podľa §

221ods.1písm.f)Občianskehosúdnehoporiadkumohlodôjsťlenvýnimočnevprípadoch,keďpísomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie
súdu, t.j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo možné vôbec zistiť dôvody, na
základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol.

19. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a žalobe vyhovel.

20. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdiť. Podľa nich z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že k uzavretiu zmluvy
o pôžičke medzi stranami sporu nikdy nedošlo. K zamietnutým návrhom žalobcu na vykonanie dôkazov
uviedli, že neboli pre rozhodnutie sporu podstatné. Žalovaný 2/ sa na pojednávaní pre odôvodnené
zdravotné ťažkosti nemohol zúčastniť a z výsluchu žalovanej 1/ nevyplynula taká skutočnosť, ktorá by
mohla viesť k pochybnostiam o dovtedy popísanom skutkovom stave zo strany žalovaných (viď písomné

vyjadrenia žalovaných, výsluch žalovanej 1/, výsluch svedkyne V. H. ml.). V rámci celého súdneho
konania boli zo strany žalovaných produkované dôkazy - výsluch svedka, výpis z účtu svedka, ktoré
boli výsledkom ich spoločnej argumentácie voči vykonštruovanému skutkovému stavu prezentovanému
žalobcom. Výsluch žalovaného 2/ na pojednávaní by len podporil všetky tvrdenia žalovaných a okrem
iného sa splnomocnená advokátka svojimi vyjadreniami odprezentovanými na pojednávaní striktne

držala pokynov žalovaných. Výsluch svedkýň M. N. a E. súd prvej inštancie nevykonal okrem iného aj z
dôvodov námietky na strane žalovaných - a síce z dôvodu, že uvedené osoby neboli osobne prítomné
tak pri úhrade dňa 07.03.2013, ako ani pri žalobcom tvrdenom uzavretí zmluvy o pôžičke so žalovanými,
a teda ich výpoveď by podľa žalovaných nemala podstatný význam pri preukázaní reálneho uzavretia
zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanými. Žalovaní mali preto za to, že nevykonané dôkazy

navrhované žalobcom by neviedli k lepšiemu objasneniu, resp. preukázaniu tvrdení žalobcu.

21.Kžalobcomnamietanémuporušeniujehoprávanaspravodlivýprocesžalovaníuviedli,žeposúdenie
významu dôkazov a potrebnosti ich vykonania patrí zásadne do právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje
o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc

posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí
dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Podľa názoru žalovaných súd prvej inštancie sa na základe
vykonaných dôkazov s poukazom na zákonné predpoklady vzniku zmluvného vzťahu riadne vysporiadal
s otázkou existencie, resp. vzniku zmluvy o pôžičke v bodoch 25. a 26. odôvodnenia svojho rozhodnutia.
Žalovaní 1/ a 2/ v tejto súvislosti poukázali na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej Občiansky

súdny poriadok (teraz Civilný sporový poriadok - poznámka odvolacieho súdu) ukladá účastníkom
konania (teraz stranám sporu - poznámka odvolacieho súdu) povinnosť označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré
z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie

účastníkov konania. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý
procespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdnepatríprávoúčastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sariadilivýkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorýpredkladáúčastníkkonania(II.ÚS3/97,
II. ÚS 251/03).

22. Žalovaní mali za to, že súd prvej inštancie riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, v ktorom sa zaoberal
prioritne zásadnou hmotnoprávnou otázkou v bode 26. odôvodnenia, kedy ako základný predpoklad
priznania žalovaného nároku žalobcu riešil otázku platnosti uzavretia zmluvy o pôžičke, resp. vôbec jej
existenciu medzi stranami sporu a správne sa vysporiadal aj s vyhodnotením vykonaných dôkazov v
bode 28. odôvodnenia rozhodnutia, taktiež odôvodnil, prečo nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy v

bode 32. odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaní zhrnuli, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav,
vykonal dôkazy a logicky sa s výsledkami dokazovania v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal,
toto je podľa názoru žalovaných vyčerpávajúce a plne a reálne odzrkadľuje (aj v porovnaní so zápisnicou
z pojednávania) priebeh celého konania, pričom súd prvej inštancie sa podrobne a úplne vysporiadal so
všetkými skutočnosťami, ktoré počas konania vyšli najavo.

23. Námietka žalobcu, že na základe výpovede svedkyne V. H. ml. súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa žalovaných neobstojí, nakoľko v tomto
prípade bolo pre žalovaných kľúčové preukázať práve tú skutočnosť, že finančné prostriedky na úhradu
dlhu na exekútorskom úrade im poskytla práve ich dcéra, ktorú o pomoc požiadali - teda svedkyňa V. H.
ml.. To, že v tom čase svedkyňa žila so žalobcom a že tento s ňou dobrovoľne išiel vyriešiť túto situáciu

na exekútorský úrad a následne túto skutočnosť takýmto spôsobom zneužil voči žalovaným (s úmyslom
ublížiť tak samotnej svedkyni), nemôže mať vplyv na objektívnosť uvedených tvrdení obsiahnutých vo
výpovedi svedkyne. Skutočnosť, že uvedené finančné prostriedky minimálne vo výške 3 100,- € poskytla
žalovaným svedkyňa V. H. ml., nie je možné preukázať iným spôsobom ako jej výsluchom a výpisom
z účtu v banke č. 3/2013.

24. Žalobca v konaní nepreukázal, že medzi stranami sporu reálne došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a
ani ním navrhnutými dôkazmi by túto skutočnosť nemohol preukázať. Naopak vyhodnotením skutkového
stavuavykonanýmidôkazmibolovkonanípreukázané,žežalovanísožalobcomnikdyzmluvuopôžičke
neuzavreli, bol preukázaný pôvod peňažných prostriedkov použitých na úhradu dlhu žalovaných na

exekútorskom úrade, žalovaní taktiež v konaní preukázali, že žalobcu nikdy o pôžičku nepožiadali,
nakoľko na taký postup z ich strany neexistoval dôvod. O pomoc požiadali svoju dcéru, ktorá v tom
čase dosahovala slušný príjem. Nebol preto dôvod žiadať o poskytnutie pôžičky žalobcu, ktorý v tom
čase nedosahoval príjem a reálne mu peniaze poskytovala - teda aj vkladala na jeho účet jeho vtedajšia
družka - v tomto konaní v postavení svedkyne - pani V. H. ml. Táto mala najväčší záujem pomôcť

svojím rodičom okrem iného aj z toho dôvodu, že samotní žalovaní im (aj samotnému žalobcovi)
bezplatne poskytli „strechu nad hlavou“, starostlivosť o celý chod domácnosti a v konečnom dôsledku aj
starostlivosť o ich spoločnú maloletú dcérku najmä za tým účelom, aby aspoň samotná svedkyňa mohla
pracovať a zabezpečovať tak príjem. Z uvedených dôvodov, ktoré boli odprezentované tak v jednotlivých
písomných vyjadreniach žalovaných, ako aj na pojednávaní pred súdom prvej inštancie, logicky a

bez akýchkoľvek pochybností vyplýva záver, že žalovaní nikdy nepožiadali žalobcu o poskytnutie
akýchkoľvek finančných prostriedkov a teda že k uzavretiu zmluvy o pôžičke dôjsť nemohlo a ani
nedošlo.

25. Žalobca v replike zotrval na dôvodoch uvedených v jeho odvolaní.

26. Žalovaní 1/ a 2/ dupliku nepodali.

27. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec
v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s.

p. a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré
vady nezistil, bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu,
že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý
verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že I. výrok rozsudku súdu prvej

inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdiť.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcim
sa na tento výrok a na toto poukazuje. Na zdôraznenie jeho vecnej správnosti reagujúc na odvolacie
dôvody žalobcu uvádza nasledovné:28. K žalobcom namietanému nevykonaniu ním navrhnutých dôkazov - výsluchov svedkov zo strany
súdu prvej inštancie odvolací súd okrem dôvodov uvedených súdom prvej inštancie dopĺňa, že niet

rozumného dôvodu domnievať sa, že žalovaný 2/ by v konaní vypovedal v rozpore so svojimi písomnými
vyjadreniami. Pokiaľ ide o navrhovaný výsluch svedka - súdneho exekútora, z obsahu uznesenia
Okresného riaditeľstva PZ Žiar nad Hronom, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-142/2-VYS-ZH-2016
zo dňa 22.03.2016, ktorý dôkaz vykonal súd prvej inštancie (viď bod 23. odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie) vyplýva, že súdny exekútor v pozícii svedka v trestnom konaní uviedol len toľko, že

si nespomína, či bol aj niekto iný prítomný pri vyplácaní exekučného dlhu, nevypovedal, ako to mylne
interpretuje žalobca, že by sa toho nezúčastnila akákoľvek tretia osoba. Zvyšok výpovede súdneho
exekútora v trestnom konaní, na ktorú poukazuje žalobca, že exekúciu uhradil žalobca za žalovaných
1/ a 2/ je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti s ostatnými v konaní pred súdom prvej inštancie
vykonanými dôkazmi v tom smere, že ani prípadné odovzdanie peňazí z rúk žalobcu do rúk súdneho
exekútora samo o sebe nedokazuje pôvod týchto peňazí, t.j. že sa jednalo o finančné prostriedky

žalobcu. Súdny exekútor nemal dôvod zisťovať pôvod finančných prostriedkov pre účely vyplatenia
exekučne vymáhaného dlhu. Ani výpovede svedkov - pani N., matky žalobcu, či pani E. nie sú ako
prípadnésvedectvá„zdruhejruky“relevatnéprepreukázaniepôvodupeňazí,t.j.skutočnosti,čiepeniaze
boli skutočne použité na vyplatenie dlhu žalovaných vymáhaného exekučne. Žalobca navyše v odvolaní
už netvrdil, že peniaze mal požičané do pani E. a netrval na tom, že súd prvej inštancie mal vykonať jej

výsluch za účelom preukázania tejto skutočnosti.

29. Odhliadnuc od vyššie uvedeného súd prvej inštancie v súlade s jeho oprávnením daným mu ust. §
153C.s.p.naďalšienávrhyžalobcunadoplneniedokazovania neprihliadol,nakoľkoďalšienavrhované
výsluchy svedkov mohol žalobca ako protidôkazy k dôkazom navrhnutým žalovanými už v odpore proti

platobnému rozkazu navrhnúť pred pojednávaním vo veci samej, ak by konal starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania, tieto dôkazy teda žalobca nenavrhol včas a ich zabezpečenie a
vykonanie by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

30. K porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces z dôvodu, že je názoru, že súd prvej inštancie

nevykonal dôkazy podstatné pre posúdenie sporu, podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo. Žalovaní
správne poukázali na judikatúru, podľa ktorej posúdenie, čo je podstatné pre rozhodnutie sporu a
ktoré dôkazy je nutné za týmto účelom vykonať, spadá do právomoci súdu. Vyplýva to okrem iného z
ustanovenia § 185 ods. 1 C. s. p., v ktorom sa uvádza, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Právu na spravodlivý proces zodpovedá len dostatočné odôvodnenie toho, z akých dôvodov

niektoré z navrhnutých dôkazov súd nevykonal v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo V 37/2010 zo
dňa 01.01.2013 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2013, kde sa uvádza, že za vadu
konania nemožno považovať okolnosť, že súd si neosvojil tvrdenie žalovaného, prípadne nevykonal
dôkaz na preukázanie skutočností, ktorá nebola podstatná pre daný spor. Neakceptovanie právneho

hodnotenia súdom nemožno považovať za vadu konania v intenciách ustanovenia § 237 Občianskeho
súdneho poriadku (teraz porušenie práva na spravodlivý proces podľa C. s. p. - poznámka odvolacieho
súdu). Taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 252/2004 z 31.
augusta 2004 konštatoval, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov. Napokon odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/218/2010 zo dňa 23.11.2010, podľa ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces

nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nímnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).“

31. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie realizoval svoje procesné práva navrhovať vykonanie
dôkazov, súd prvej inštancie uviedol, prečo tieto nepovažoval za potrebné v konaní vykonať, žalobca
sa vyjadroval k nevykonaniu týchto dôkazov z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, t. j. žalobcovi
neboli upreté jeho procesné práva podľa C. s. p. Z vyššie uvedenej judikatúry vyplýva, že od súdu prvej

inštancie nemôže strana sporu vyžadovať, aby sa stotožnil s jej návrhmi na vykonanie dôkazov a s jej
hodnotením vykonaného dokazovania. Preto odvolací súd uzatvára, že k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces nedošlo.

32. K inej vade konania vytýkanej žalobcom, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza,

že preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania žalobcu dospel odvolací súd
k názoru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore nezaťažil svoje konanie vytýkanou vadou; z
odôvodnenia napadnutého rozsudku sú zrejmé skutkové a právne závery súdu prvej inštancie podstatné
pre rozhodnutie sporu. Napokon žalobca v odvolaní so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu
prvej inštancie nesúhlasí a vznáša voči nim námietky. Ak by napadnuté rozhodnutie tieto náležitosti

neobsahovalo, žalobca by nemohol uplatniť odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p.
Ohľadne dodržania ostatných náležitostí odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyžadovaných ust.
§ 220 ods. 2 C. s. p. odvolací súd odkazuje na predchádzajúci odsek tohto rozhodnutia.

33. K skutkovému stavu zistenému súdom prvej inštancie a jeho právnemu posúdeniu veci odvolací súd

zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobca nepreukázal existenciu ústnej zmluvy o pôžičke,
prejav vôle žalovaných uzavrieť takúto zmluvu so žalobcom spočívajúci v ich súhlase s vyplatením
ich dlhu vymáhaného exekučne žalobcom, ani odovzdanie finančných prostriedkov vo výške 3 104,-
€ patriacich žalobcovi na exekútorskom úrade. V zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. súd hodnotí dôkazy
nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas

konania najavo. Je síce pravdou, že príjmový pokladničný doklad hovorí o tom, že suma 3 104,- €
bola prijatá exekútorským úradom dňa 07.03.2013 od žalobcu za žalovaných 1/ a 2/, ostatné v konaní
vykonané protidôkazy - výpoveď svedkyne V. H. ml. a výpis z jej bankového účtu potvrdzujú, že sa
jednalo o finančné prostriedky svedkyne. Aj keď vzhľadom na príbuzenský pomer svedkyne k žalovaným
1/ a 2/ a jej informovanie sa o predmete konania žalobca spochybňuje vierohodnosť jej výpovede, nič

to nemení na tom, že jej svedecká výpoveď je podporená listinným dôkazom - výpisom z účtu, ktorý
žalobca v konaní do uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania relevantne nespochybnil. Pokiaľ ide
o elektronickú správu odoslanú z jej e-mailovej adresy údajne svedčiacu o existencii zmluvy o pôžičke
medzi stranami sporu, svedkyňa dostatočným spôsobom ozrejmila, že ju nepísala ona a zo zápisnice o
pojednávaní zo dňa 19.10.2018 nevyplýva, že by žalobca na toto ozrejmenie na pojednávaní reagoval,

spochybňoval výpoveď svedkyne v tejto časti.

34. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena
ohľadne existencie ústnej zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ a odovzdaní, použití
peňazí žalobcu na vyplatenie dlhu žalovaných 1/ a 2/.

35. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní tým, že aj v prípade nepreukázania vôle žalovaných 1/
a 2/ uzavrieť zmluvu o pôžičke so žalobcom, tým, že za nich vyplatil ich dlh, došlo z ich strany k
bezdôvodnému obohateniu na jeho úkor v zmysle § 454 OZ, k tomu odvolací súd uvádza, že aj pre
preukázanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje preukázanie skutočnosti, že k

bezdôvodnému obohateniu žalovaných došlo na úkor žalobcu, t.j. v tomto prípade preukázanie, že na
vyplatenie dlhu žalovaných 1/ a 2/ hoc aj bez ich súhlasu boli použité finančné prostriedky žalobcu, čo
vzhľadom na uvedené vyššie preukázané nebolo.

36. Preto súd prvej inštancie správne právne posúdil vec, keď dospel k záveru o neexistencii právneho

vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, na základe ktorého by mal žalobca právo na zaplatenie
sumy3104,-€uplatňovanejvtomtokonaníodžalovaných1/a2/,apretosprávnežalobuakonedôvodnú
zamietol.37. V zmysle § 379 písm. a) C. s. p. odvolací súd preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý
II. výrok o nároku strán sporu na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o
nároku žalovaných na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 C. s. p. v

spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) výrokom, v ktorom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovaným 1/ a
2/ trovy konania, neuviedol však ich vzťah ako veriteľov vo vzťahu k povinnosti žalobcu nahradiť trovy
konania. Podľa § 513 OZ ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa
zákona, podľa rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže
ktokoľvek z veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie

požiada prvý. Podľa názoru odvolacieho súdu sú žalovaní 1/ a 2/ solidárnymi veriteľmi žalobcu, jedná
sa o jeho spoločný dlh voči nim, resp. ich spoločnú pohľadávku voči žalobcovi, preto zmena výroku o
trovách konania spočíva v doplnení, že žalobca má povinnosť nahradiť trovy prvoinštančného konania
žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne, teda v rozsahu, v akom trovy konania nahradí jednému zo
žalovaných, zanikne ich pohľadávka (dlh žalobcu) aj vo vzťahu k druhému zo žalovaných. Zmena výroku
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania teda súvisí len s nesprávne formulovaným

výrokom, v ktorom absentoval tento údaj. Jedná sa o zmenu formálnu, nakoľko príjemcom náhrady trov
konania by mal byť právny zástupca žalovaných ako miesto plnenia. O výške a prijímateľovi náhrady trov
prvoinštančného konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z tohto
dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti

rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. V II. výroku bol preto rozsudok súdu
prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s.
p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ spoločne a

nerozdielne priznal voči žalobcovi aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
pretože odvolanie žalobcu nie je dôvodné, plný úspech v odvolacom konaní mali žalovaní. Aj o výške
a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník, preto odvolací súd určil začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania

podľa § 232 ods. 2 C. s. p. taktiež od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).