Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516202141
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2516202141.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.
Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Piešťanské stavebné bytové
družstvo, IČO: 00 678 953, so sídlom Ružová 3533/8, Piešťany, zastúpený: RS legal, s.r.o., IČO: 36 864
358, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, proti žalovanej: Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. J. XXXX/
X, R., o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k.

9C/69/2016-121 zo dňa 03. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť vypratať byt č.
XX na X. poschodí, vchod č. X bytového domu súpisné č. XXXX, orientačné č. X nachádzajúci sa v

R. na ulici X. J., postaveného na parcele registra „C“, parcelné č. 9993 - druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria o výmere 368 m2, zapísaný na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Piešťany,
katastrálny odbor, pre okres Piešťany, obec R., katastrálne územie R., v lehote najneskôr do 1 mesiaca
od poskytnutia bytovej náhrady vo forme prístrešia. Výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 126 ods. 1, § 710 ods. 1 a 3, §
711 ods. 1, 2, 6, § 712a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Vecne argumentoval tým,
že mal z vykonaného dokazovanie za preukázané, že žalovanej ako nájomníčke predmetného bytu
bola žalobcom daná výpoveď z nájmu bytu zo dňa 27.11.2015, ktorou žalobca vypovedal žalovanej
ako vlastník bytu nájom bytu s poukazom na ust. § 711 ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka,
z dôvodu že sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov a vlastníkov bytov, ohrozuje

bezpečnosť a porušuje dobré mravy v dome. Výpoveď bola riadne podpísaná predsedom družstva a
členom predstavenstva žalobcu, pričom je právne bezvýznamné, či k podpísaniu došlo v rámci úradných
miestností (sídla) žalobcu alebo mimo. Výpoveď nájmu bytu z 27.11.2015 bola žalovanej doručená
dňa 03.12.2015. Nakoľko žalovaná platnosť predmetnej výpovede v zákonnej 3 mesačnej lehote
nenapadla, považuje sa predmetná výpoveď za platnú, pričom otázkou, či skutočne aj boli naplnené
dôvody výpovede, v tomto prípade narušovanie pokojného bývania ostatných vlastníkov žalovanou,

nebol súd ako otázkou predbežnou oprávnený sa zaoberať, nakoľko túto otázku je súd oprávnený
riešiť len v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu bytu. Keďže žalovaná takúto žalobu nepodala, hľadí
sa na výpoveď ako platnú. Z uvedeného dôvodu sa súd nezaoberal námietkami žalovanej týkajúcej
sa samotných dôvodov výpovede a teda že pokojné bývanie ostatných nájomníkov nenarúšala. 3 -
mesačná výpovedná doba začala žalovanej plynúť prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci,
kedy bola žalovanej doručená t.j. 01.12.2015 a uplynula dňom 28.02.2016. Uplynutím výpovednej doby

nájom bytu zanikol. Od uvedeného momentu žalovaná užíva predmetný byt žalobcu bez právneho titulu
neoprávnene, súd preto žalobe žalobcu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť predmetný byt vypratať.3. Zo zisteného skutkového stavu mal súd za preukázané, že na strane žalovanej sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 712a ods. 2 druhá veta OZ, a z tohto dôvodu má aj napriek skutočnosti,

že sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. c/, právo na prístrešie. K uvedenému
záveru súd dospel z dôvodu vysokého veku žalovanej, v spojení so skutočnosťou, že členkou družstva
bola od roku 1985, pričom svoj členský vklad plne splatila do roku 2006, pričom svoje právo odkúpiť si
predmetný byt do osobného vlastníctva nevyužila zjavne aj z dôvodu neznalosti práva, keď sa spoliehala
na skutočnosť, že medzi nájomným pomerom a vlastníckym právom nie je rozdiel, ako aj skutočnosť, že

dôvodvýpovedeniejevpredmetnejvýpovediskutkovovymedzený.Všetkytietookolnostivovzájomnom
spojení svedčia o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovanej, ktoré zakladajú
jej právo na zabezpečenie bytovej náhrady zo strany žalobcu, pričom až zabezpečením prístrešia začne
žalovanej plynúť lehota na vypratanie predmetného bytu. Lehotu na vypratanie bytu súd stanovil s
poukazom na ust. § 232 ods. 3 druhá veta na 1 mesiac, keďže zákonná trojdňová lehota na plnenie
sa v danom prípade javí ako neprimerane krátka, nakoľko sa v prípade žalovanej jedná o povinnosť

na vypratanie bytu, ktorá skutočnosť spravidla prebieha aj v prípade ústretového konania povinného
subjektu dlhšiu dobu. V záujme zabezpečenia možnosti žalovanej splniť si uloženú povinnosť v rámci jej
primeraných časových možnosti, aj s prihliadnutím na vek žalovanej považoval súd za primeranú práve
1 mesačnú lehotu na splnenie uloženej povinnosti. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal, keďže mal v konaní plný úspech, nárok

na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok II.), pričom mal za to že tu neboli zistené
žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne mohli viesť k nepriznaniu trov konania. O
samotnej výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, z obsahu ktorého vyplýva nesúhlas s rozhodnutím
súdu prvej inštancie. Namietala, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces, súd
nevyhovel požiadavke na vykonanie dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností. Nebolo vyhovené
jej požiadavke, aby súd nariadil riadne vyšetrenie veci kompetentnými orgánmi. Nebolo zobrané do
úvahy písomné vyjadrenie k pojednávaniu na deň 03.04.2919, ktoré osobne odovzdala sudcovi na

pojednávaní, v odôvodnení rozsudku sa nič nepíše o obsahu tohto vyjadrenia, ktoré je pre žalovanú
dôležitéamalobyťjejzáverečnýmstanoviskomkžalobe.Opakovaneasústavnežiadariadnevyšetrenie
tejto veľmi trápnej veci zodpovednými orgánmi. Ako predchádzajúce žaloby tak aj táto žaloba je iba
dôkazom neodôvodneného šikanovania a prenasledovania bezmocného človeka a možno aj záľuby v
týraní. Dôležité a rozhodujúce je konštatovanie súdu v rozsudku v bode 15 o tom, že byt je splatený,

zdanlivý problém je v tom, že nie je úradne prevedený do osobného vlastníctva. Konštatovanie súdu
je nepresné v tom a je nedorozumením ako sa píše v bode 29 rozsudku, že nevyužila svoje právo
odkúpiť si predmetný byt do osobného vlastníctva (údajne z neznalosti práva), a že sa spoliehala na
skutočnosť, že medzi nájomným pomerom a vlastníckym právom nie je rozdiel. To je nedorozumenie a
nie je to pravda. PSBD Piešťany vydalo svojím členom potvrdenie o majetkovej účasti člena na majetku

družstva k 01.06.1991 a dalo každému členovi družstva na zváženie, či si chce dať byt prepísal do
osobného vlastníctva, alebo zostane naďalej v nájomnom vzťahu s tým, že všetky práva k bytu mu
zostávajú zachované, aj v otázke dedenia. Bolo povedané, že je to jedno, či si dá člen prepísať byt do
osobnéhovlastníctvaalebonie.Žalobkyňaničnezanedbalazvlastnejvinyalebozneznalostizákladných
zásad práva. To, že si nenechala byt zapísať do katastra nehnuteľností viackrát zdôvodnila svojou

nenormálnou situáciou, sústavným bezdôvodným šikanovaním a prenasledovaním, zastrašovaním.
Žalobkyňa je presvedčená, že súd nemôže túto vážnu vec, ktorá je nezákonná a má tragické dôsledky
pre bezbranného človeka prehliadať. Treba preveriť pravý dôvod snahy o jej vysťahovanie z bytu.

5. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovanej predložil písomné vyjadrenie,

rozsudoksúduprvejinštanciepovažujevobochvýrokochzavecnesprávnyanavrhuje,abyodvolacísúd
tento rozsudok podľa ust. § 387 CSP potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%. Odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie považuje za nedôvodné
v celom rozsahu. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaná dlhodobo trpí obsesiou, v dôsledku
ktorej je presvedčená o tom, že je sústavne prenasledovaná a odpočúvaná. Táto obsesia má za

následok, že žalovaná odmieta kohokoľvek pustiť do bytu. Opakovane, niekoľko rokov, tak znemožňuje
vykonávanie potrebných opráv a rekonštrukcie v jej byte, čím znemožňuje aj vykonanie potrebných
opráv a rekonštrukcie vo všetkých bytoch, ktoré sú s bytom, ktorý má vypratať, prepojené. Týmto
konaním ostatným vlastníkom bytov dlhoročne znemožňuje svoje byty riadne užívať, čím zasahuje doich vlastníckeho práva. Žalovaná spochybňovala dôvodnosť výpovede z nájmu bytu v tomto konaní o
vypratanie bytu, čo však súd prvej inštancie nebol oprávnený preskúmavať, čo aj súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku uviedol a podrobne odôvodnil (odsek 27 napadnutého rozsudku).

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, v dôsledku čoho

je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podanou žalobou sa žalobca domáha, aby súd uložil žalovanej povinnosť vypratať predmetný byt,
nakoľko žalovaná po uplynutí výpovednej doby z nájomnej zmluvy nemá žiaden právny dôvod na

užívanie bytu a na základe jeho výzvy sa dobrovoľne z bytu nevysťahovala. Domáha sa teda ochrany
svojho vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 OZ tzv. vindikačnou žalobou.

8. V zmysle § 126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

9. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie základným predpokladom úspešnosti žaloby
na vydanie veci (v prípade nehnuteľnosti jej vypratanie) je, že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej
moci inej osoby než vlastníka. Podmienkami úspešnosti teda je, aby bolo v konaní preukázané, že
žalobca je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a že žalovaný ju užíva bez relevantného právneho

dôvodu.

10.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

11. Podľa čl. 13 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy SR v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Ústava SR“) pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto
obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

12. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

13. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov
má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 3 vlastníctvo zaväzuje.

Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými
zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a
životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

14. Podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu

toho, kto v ňom býva. V zmysle ods. 3 prvá veta iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo
majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného
poriadku.

15. Podľa nálezu Ústavného súdu SR spisová značka I. ÚS 13/2000 zo dňa 10.7.2001 1.Ústavou
Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými
ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia
patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť ajdo súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda
môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

16. Z obsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca je vlastníkom
predmetného bytu, ktorý bol rozhodnutím o pridelení družstevného bytu zo dňa 26.03.1985 pridelený do
osobného užívania žalovanej. Žalovaná sa s účinnosťou od 01.01.1992 stala nájomníkom predmetného
bytu.Predstavenstvožalobcunazasadnutí25.11.2015prijalojednomyseľneuznesenie,ktorýmrozhodlo
vypovedať žalovanej nájom bytu podľa § 711 ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka, z dôvodov,

že žalovaná sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov a vlastníkov bytov, ohrozuje
bezpečnosť a porušuje dobré mravy v dome, že žalovaná opakovane odmietala sprístupniť užívaný
byt za účelom výmeny meračov energií alebo odpisu stavu na týchto meračoch, že žalovaná dňa
20.11.2015, kedy z dôvodu havárie a následnej potreby opravy plynového potrubia v dome odmietla
sprístupniť užívaný byt, čím neumožnila vykonať odbornú prehliadku plynového potrubia v tomto byte.
Týmto konaním zavinila, že časť bytov v dome nemala niekoľko dní zabezpečenú dodávku plyn a

závažným spôsobom obmedzila riadne užívanie bytov ostatných vlastníkov v dome. Výpoveďou nájmu
bytu zo dňa 27.11.2015 žalobca vypovedal žalovanej, ako vlastník bytu, nájom bytu s poukazom na ust.
§ 711 ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka, z dôvodu že sústave narušuje pokojné bývanie ostatných
nájomcov a vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť a porušuje dobré mravy v dome. Výpoveď nájmu
bytu z 27.11.2015 bola žalovanej doručené dňa 03.12.2015.

17. Žalovaná bola ku dňu 01.06.1991 členom družstva - žalobcu s majetkovou účasťou člena na majetku
družstva vo výške 24.950,- Kčs. Pri pridelení bytu 20.03.1985 zaplatila čiastku 12.581,25 Kčs a následne
splácala mesačne Anuitu, ktorá bola k 01.08.2006 vo výške 0,- Eur, teda splatená. Dňa 23.06.2016
žalovaná požiadala žalobcu o prevedenie predmetného bytu do vlastníctva, na čo žalovaný reagoval

listom zo dňa 30.07.2016, kde uviedol že nárok na prevod vlastníctva bytu má len nájomca družstevného
bytu, ktorý je zároveň členom družstva, a nakoľko jej bol nájom bytu listom z 27.11.2015, doručeným
03.12.2015 vypovedaný, výpoveď v zákonnej lehote nenapadla na súde, je výpoveď platná.

18. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v

zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde
normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné
v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti

všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť
proti dobrým mravom.

19. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne

neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so
zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj
osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle
(zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 49/96 NS SR vyslovil,

že ust. § 3 ods. 1 OZ pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie
a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na základe všeobecných
morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

20. Podľa odvolacieho súdu je v prejednávanom spore nevyhnutné prihliadať na špecifické okolnosti,

ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Tou prvou je samotný vek žalovanej, ktorá má aktuálne vyše
82 rokov. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pritom nie je zrejmé, či súd zisťoval jej
majetkové a sociálne pomery, najmä z hľadiska jej možností zabezpečiť si iné bývanie. Ďalšou zásadnou
špecifickou a zároveň relevantnou okolnosťou je to, že žalovaná ako pôvodná nájomníčka predmetného
družstevného bytu (byt jej bol pridelený do osobného užívania v roku 1985) splatila celú anuitu a vzniklo

jej právo na odkúpenie bytu do vlastníctva, t.j. žalovaná fakticky splatila hodnotu celého bytu, no z
vlastného rozhodnutia zostala len jeho nájomníčkou, pričom možno odôvodnene predpokladať, že si
dostatočne neuvedomovala rozdiel medzi vlastníctvom bytu a jeho nájmom, s možnosťou prenajímateľa
napr. nájom vypovedať, čo sa aj nakoniec udialo v tomto prípade.21. Hoci súd prvej inštancie do určitej miery uznal dôvody hodné osobitného zreteľa a v zmysle ust. §
712a ods. 2 a § 711 ods. 1 písm. c) OZ žalovanej priznal právo na prístrešie, odvolací súd priznanie práva

na prístrešie nepovažuje za dostatočné, nakoľko negarantuje žalovanej právo na primerané bývanie,
keď podľa § 712 ods. 4 OZ prístreším je len prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni alebo
v iných zariadeniach na to určených, a priestor na uskladnenie bytového zariadenia a ostatných vecí
domácej a osobnej potreby. Aj keby teda žalobca žalovanej zabezpečil prístrešie, neriešilo by to otázku
trvalého (dlhodobého) bývania žalovanej.

22. Na druhej strane je potrebné konštatovať, že žalovaná nemá len práva, má aj povinnosti vyplývajúce
z užívania predmetného bytu. Okrem základnej povinnosti platiť za užívanie bytu odplatu („nájomné“,
resp. primeranú odplatu, ako aj náklady spojené s užívaním bytu) sú to aj povinnosti vo vzťahu k
vlastníkovi bytu a k vlastníkom či nájomcom susedných bytov, ktoré už boli predmetom viacerých
súdnych konaní a podľa zistení súdu prvej inštancie sú aktuálne predmetom aj exekučného konania.

23.Hocitedavkonanínebolosporné,ženájomnývzťahmedzižalobcomažalovanouzanikol,apretobol
žalobca ako vlastník bytu oprávnený domáhať sa, aby žalovaná byt vypratala, aplikácia zákona nemôže
byť čisto formálna, bez zreteľa na ústavné princípy a morálne záväzky. Bude preto úlohou súdu prvej
inštancie dôsledne zvážiť, či vypratanie bytu v danom prípade nie je takým zásahom do práv na ochranu

súkromného a rodinného života a obydlia žalovanej, ktoré sa nezakladá na relevantných dôvodoch v
zmysle Ústavy Slovenskej republiky; aplikáciou ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno
pritom zmierniť neprimeranú tvrdosť, ktorá by mohla vzniknúť z konania o vypratanie bytu.

24. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne

neurčitou(abstraktnou) hypotézou, ktoré prenecháva súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom
jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu
okolností. Tento úsudok súdu musí byť však podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k
žalovanému, ako aj k žalobcovi) a musí presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom
prípade záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi.

25. Súdna prax dlhodobo vychádza z názoru, že aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemôže viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, keď s odkazom na
toto ustanovenie možno len odmietnuť ochranu (zdanlivému) výkonu práva, ktorý je v rozpore s
dobrými mravmi (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011, sp. zn.

3 Cdo 144/2010). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní
občianskoprávnejveci,ktorásatýkazákladnýchprávaslobôd,doktoréhorámcapatríiprávonaochranu
súkromného života a obydlia, umožňuje dosiahnuť, s ohľadom na jej konkrétne okolnosti, spravodlivú
rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a
slobodami jednotlivca (k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.07.2001, sp.zn.

I. ÚS 13/00).

26. Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu je uplatňovaný v
rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností daného prípadu môže totiž prejaviť aj zamietnutím žaloby,
pre tento krát (k tomu spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu

Českejrepublikyzodňa14.10.2009,sp.zn.Cpjn6/2009).Nakoľkozamietnutievlastníckejžalobypripadá
doúvahylenvovýnimočnýchprípadoch,súdvsporoch,ktorýchpredmetomjevyprataniezobydlia,musí
vždy skúmať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, resp. súlad požiadavky žalobcu s dobrými
mravmi.Jepretopotrebnédôsledneustáliť,čiodžalobcumožnospravodlivožiadať,abysaochranajeho
vlastníckeho práva odložila, nakoľko inak by došlo k takému závažnému zásahu do životných pomerov

na strane žalovaného, že by uplatnenie žalobcovho práva bolo v rozpore s dobrými mravmi.

27. Zároveň je potrebné vychádzať tiež z toho, že možnosť viazať vypratanie bytu na zabezpečenie
bytovej náhrady nemusí byť založená len výslovnou právnou úpravou alebo analogickou aplikáciou
ustanovení Občianskeho zákonníka, ale výnimočne, práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa,

sa môže opierať o ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (k tomu nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 09.07.2001, sp. zn. I. ÚS 13/00). Preto i v prípade, keď žalovanému, v
dôsledku uplynutia doby nájmu, nesvedčí zo zákona nárok na bytovú náhradu, túto mu možno priznaťpráve s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zohľadniac pritom najmä rodinné,
majetkové a osobné pomery na strane žalovaného a rovnako pomery na strane žalobcu.

28. Ochrana vlastníckeho práva žalobcu stojí v danom prípade voči právu žalovanej na obydlie (ako
jednej zo sociálnych istôt), súkromie. Ústava pojem obydlie bližšie nedefinuje. Základné práva a slobody,
vrátane práva na obydlie, je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a slobodách (PL.US 5/93, PL.US 15/98).

29. Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt
v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba
býva alebo vykonáva svoju obvyklú profesiu (porov. Rozsudok Gillow v. Spojená kráľovstvo z 24.11.1986
(Sťažnosť 9063/80), rozsudok Niemietz v. Nemecko z 16.12.1992 (Sťažnosť 13710/88).

30. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že strata obydlia je najextrémnejšou

formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia (Rozsudok Cosič v. Chorvátsko z 5. 9. 2009
sťažnosť č. 28261/06). S poukazom na uvedené je súd povinný vyhodnotiť kolíziu práv a to na jednej
strane právo na ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a právo na obydlie a súkromie osoby,
pričom zabezpečenie bývania predstavuje jednu zo základných sociálnych istôt. Uvedenú kolíziu je
nevyhnutné posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti práva žalobcu, ale komplexne zo všetkých do

úvahy prichádzajúcich hľadísk, vrátane možnosti odopretia ochrany vlastníckeho práva s poukazom na
ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

31. Posúdenie, či výkon určitého práva sa prieči dobrým mravom musí byť posúdené vo vzťahu ku
konaniu obidvoch subjektov občianskoprávnych vzťahov. Na strane žalovanej je potrebné zohľadniť

jej vek, zdravotný stav, rodinné, sociálne a majetkové pomery, a to najmä vo vzťahu k možnosti
zabezpečenia si iného bývania, ďalej tiež dĺžku doby, po ktorú v byte býva, ako aj otázku plnenia
si povinností spojených s užívaním bytu. Strata obydlia by mohla predstavovať mimoriadne ťaživú
situáciu pre žalovanú, ktorá by mohla mať za následok bezdomovectvo osoby vysokého veku, ktorá sa
nachádza v nepriaznivej sociálnej situácii. Hoci žalovaná k predmetnému bytu nemá aktuálne platný

nájomný vzťah, to však neznamená, že predmetný byt nepredstavuje jej obydlie (M. v. Chorvátsko, J.
v. Chorvátsko).

32. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
otázkou zameranou na zistenie, či výkon inak daného práva žalobcu na vypratanie predmetného bytu

žalovanou, vzhľadom na okolnosti daného prípadu nie je tak závažným zásahom do životných pomerov
žalovanej, že uplatnenie takéhoto práva žalobcu je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.

33. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku
v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený

treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).34. Odvolaciemu súdu z vyššie uvedených dôvodov neostávalo iné, než v záujme zachovania
práva sporových strán na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci
vykonávanie základného dokazovania, dostatočné právne posúdenie veci a vypracovanie rozhodnutia

s odôvodnením zodpovedajúcim úprave v § 220 ods. 2 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona, vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa

ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený
nárok, doplniť dokazovanie a vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania tieto výsledky
komplexne vyhodnotiť, vychádzajúc pritom zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov
zakotveného v článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191
ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, posúdiac najmä
otázku konfliktu práva žalobcu na ochranu vlastníctva a práva žalovanej na obydlie a ochranu súkromia,

tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova
rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je tiež nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem,
vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem a dostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo v súlade s § 220 ods. 2 a 3 CSP, t.j. presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval

za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán.

36. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

37. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.