Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. október 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/209/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214230589
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7214230589.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej
a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Ladislava Górásza, vo veci starostlivosti súdu o maloleté
deti Y. U., narodenú XX.XX.XXXX a F. U., narodenú XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, so sídlom v Košiciach, Staničné nám. 9, deti rodičov:
matky Y. Ő., bývajúcej v M., V. XXXX/XX, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. Tomáš

Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, a otca U. U., bývajúceho
v G. XXX, o zmenu úpravy rodičovských práv a povinností, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.
zn. 45P/172/2014, o dovolaní matky maloletých proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. júna
2020, sp. zn. 8 CoP/6/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II rozsudkom z 31. mája 2019 č. k. 45 P/172/2014 - 566 (ďalej aj „súd prvej
inštancie“) vo výroku I. zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II z 23. augusta 2011 č. k. 24 C
55/2011-39vovýrokuozverenieaoúpravestykuarozsudokOkresnéhosúduKošiceIIz19.marca2019
č.k.14P284/2017-175vovýrokuovýživnomkmaloletýmtak,žemaloletézverilododňaprávoplatnosti
rozsudku do osobnej starostlivosti otca. Vo výroku II. rozhodol, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní

maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Vo výroku III. matke uložil povinnosť prispievať na
výživukaždejmaloletejsumou80€mesačne,ktorújepovinnápoukazovaťkrukámotca,vždydo15.dňa
vmesiacivopredpočnúcprávoplatnosťourozsudkusúduopakovanedobudúcna.VovýrokuIV.rozhodol
tak, že styk s oboma maloletými neupravil. Vo výroku V. konanie o zmenu úpravy styku otca s maloletými
zastavil. Vo výroku VI. nariadil rodičom maloletých, ako aj obom maloletým povinnosť podrobiť sa
psychologickému a sociálnemu poradenstvu na Referáte poradensko - psychologických služieb na

Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice po dobu dvoch rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo
výroku VII. vyslovil, že o trovách štátu rozhodne súd osobitným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Vo výroku VIII. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na § 111 písm. b/, § 120 ods. 1, § 121 CMP, čl. 3, čl. 4, čl. 5, § 26, § 36 ods. 1, § 24
ods. 1, § 24 ods. 4 a 5, § 25 ods. 4, § 28 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3, §
37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že styk

otca s maloletými sa nerealizuje v dohodnutom rozsahu od októbra 2014, odkedy mu matka neumožňuje
styk s deťmi, aj napriek právoplatnému rozhodnutiu, pričom otec sa pravidelne dostavuje a čaká, že mu
matka deti odovzdá. Ako dôvod matka uvádzala podozrenie zo sexuálneho zneužívania detí otcom, ako
aj že otec nie je schopný sa o deti riadne postarať. Súd však na základe vykonaného dokazovania nemal
tieto tvrdenia za preukázané. Súd mal za preukázané, že na strane otca sú dané schopnosti a zručnosti
nevyhnutné k riadnej starostlivosti otca o maloleté. Otec má k maloletým vytvorený citový vzťah,

prejavuje o ne dlhodobý a skutočný záujem a v štruktúre jeho osobnosti neboli zistené žiadne rizikové ani
problematické črty. Zároveň má vytvorené vhodné a prospešné výchovné prostredie pre plnohodnotnústarostlivosť o maloleté a je pripravený sa o ne všestranne postarať. Vo vzťahu k matke súd uviedol,
že zo znaleckého posudku vyplýva, že z pohľadu klinickej psychológie možno správanie matky označiť
ako výrazne asociálne a problematické, v rámci kvalifikovaného odhadu možno jej osobnosť označiť

ako výrazne nevyrovnanú, emočne nestabilnú s asociálnymi črtami. Kvôli násilne a manipulatívne
prerušenémukontaktudetísotcom,ktorévdôsledkusprávaniamatkynevidelištyrirokyotca,nedovoľuje
podľa znalca pochybovať o extrémne negatívnom ovplyvňovaní maloletých matkou. Vzťah matky k
maloletým znalec zhodnotil ako rizikový až patologický, keďže pred bazálnymi potrebami maloletých
mať kontakt s oboma rodičmi, matka uprednostňuje svoje potreby a svoje záujmy a vlastnú predstavu

o výchove detí, bez ohľadu na ich skutočné potreby. Súd ďalej uviedol, že matka takmer v priebehu
celého konania nedostatočne spolupracovala so súdom, vedome nepreberala zásielky, vyhýbala sa
konaniu a úmyselne sťažovala dokazovanie. Mal za to, že celé správanie matky preukazuje jej negatívne
nastavenievočiotcoviasnahuosabotovaniesúdnehokonaniascieľomzachovaťňouvytvorenýfaktický
stav.Súdpoukázal,žejepovinnývkonaníprihliadaťnanázormaloletých,ktorémajúprávosavyjadriťku
všetkým skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú. Uviedol, že maloleté pri pohovore s kolíznym opatrovníkom

uviedli, že chcú zotrvať v starostlivosti matky. Aj keď ide o deti, ktoré sú vo veku, kedy za bežných
okolností sú už schopné samostatne a relevantne vyjadriť svoju vôľu k predmetu konania, je nevyhnutné
aj takýto dôkaz vyhodnotiť v kontexte ostatných dôkazov a v ich vzájomných súvislostiach. Znalec jasne
uviedol, že maloleté nevedeli uviesť ani jeden dôvod, pre ktorý by sa otec s nimi nemal stretávať, ich
odpovede odrážali názory matky, ktoré sú im dlhodobo podsúvané, bez vlastných empirických stretnutí s

otcom za posledné štyri roky. Manipulácia matkou viedla s najväčšou pravdepodobnosťou k skresleným
názorom detí, aj napriek ich prípadnej mentálnej vyspelosti, čo znemožňuje ich autentické rozhodovanie.
Súd uzavrel, že aj keď maloleté preferujú starostlivosť matky a prejavujú aktuálne negatívny postoj k
starostlivosti otca, pri hodnotení vykonaného dokazovania vo vzájomných súvislostiach, prejavená vôľa
detí nekorešponduje s ich skutočnými potrebami a záujmom. Súd tiež poukázal na správanie matky,

ktorá nerešpektovala upozornenie kolízneho opatrovníka o potrebe vykonať pohovor s maloletými bez
jej prítomnosti. Na základe vykonaného dokazovania, s poukazom na doterajšie správanie matky a
jej popieranie výchovného pôsobenia na deti zo strany otca, ako aj nezdravé ba priam patologické
výchovné prostredie s matkou, dospel súd k záveru o potrebe zmeny výchovného prostredia maloletých
v zmysle návrhu otca. Súd mal nepochybne preukázané splnenie podmienok na zmenu zverenia v

zmysle § 25 ods. 4 Zákona o rodine, ale aj odôvodnený záver, že v záujme maloletých je, aby do
budúcna zabezpečoval ich výchovu a starostlivosť otec, ktorý má lepšie osobnostné predpoklady pre
ich výchovu, uznáva pozíciu matky v živote detí, je pre ne schopný vytvoriť nielen stabilné a podnetné
výchovné prostredie, ale zabezpečiť výchovu zodpovedajúcu morálnym a spoločenským hodnotám,
bez ich negatívneho ovplyvňovania. Pri zmene zverenia možno očakávať prechodné problémy, ktoré

je však možné pri vhodnom odbornom vedení prekonať. Súd mal za jednoznačne preukázané, že
pokiaľ ide o najlepší záujem maloletých, nie je rešpektované ich právo na vytváranie vzťahových
väzieb rovnocenne s oboma rodičmi, k čomu matka svojím prístupom nevytvára podmienky, toto právo
detí naopak v celom rozsahu potláča, marí, porušuje právo detí na zachovanie ich vzťahu k otcovi,
neprihliada na ich citové a vývinové potreby, nerešpektuje ich právo na výchovu a starostlivosť zo strany

oboch rodičov a na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s oboma
rodičmi, teda s otcom maloletých, ako to špecifikuje § 24 ods. 4 Zákona o rodine, čím vážne porušuje
odôvodnené práva detí. Preto súd v zmysle § 25 ods. 4 zveril maloleté do osobnej starostlivosti otca,
sledujúc rešpektovanie práva maloletých na zachovávanie a rozvíjanie ich vzájomných väzieb s oboma
rodičmi, keďže vykonaným dokazovaním nebola preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala

obmedzenie práva otca na podieľanie sa na výchove detí. Právo a povinnosť zastupovať obe maloleté a
spravovať ich majetok súd priznal obom rodičom. Matku zaviazal prispievať na výživu maloletých sumou
80 € mesačne na každú maloletú, keď dospel k záveru, že je v reálnych možnostiach a schopnostiach
matky uvedenou sumou prispievať na ich výživu. Súd styk matky s maloletými deťmi neupravil, nakoľko
otec uviedol, že matke v styku s maloletými brániť nebude, bude sa s ňou snažiť dohodnúť a matka

o úpravu styku nežiadala. Keďže súd rozhodol o zmene zverenia maloletých do osobnej starostlivosti
otca, zanikli dôvody pre konanie o zmene úpravy styku otca s maloletými, preto súd konanie v tejto
časti zastavil. Súd zároveň uložil rodičom a maloletým výchovné opatrenie, ktoré by mohlo prispieť k
upokojeniu vzťahov v rodine, obnoveniu vzájomnej komunikácie medzi jej členmi, keď za súčinnosti
odborne spôsobilého subjektu bude zároveň poskytnutá jednotlivým členom rodiny potrebná pomoc na

prekonanie ich negatívnych pocitov, vyrovnanie sa s nimi a v neposlednom rade aj odborná pomoc na
nápravu narušených vzťahov maloletých detí k otcovi. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.
Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie matka maloletých.2. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. júna 2020 sp. zn. 8 CoP /6/2020 potvrdil podľa § 387 ods. 1 a
2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o
zverení maloletých do starostlivosti otca. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na čl. 41 ods. 4 Ústavy SR,

čl. 5 Základných zásad, § 24 ods. 4, § 25 ods. 4, § 28 ods. 1 a 2 Zákona o rodine. Odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení
Zákonaorodine,vovecizákonnerozhodol,pričomstarostlivoprihliadalnavšetkypodstatnéskutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania a aké listinné dôkazy predložili.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie považoval za presvedčivé a s jeho závermi sa stotožnil v

plnom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodal, že súd
prvej inštancie sa riadil zásadami stanovenými v Zákone o rodine (§ 24 ods. 4), keď vykonal dokazovanie
na objektívne posúdenie najlepšieho záujmu maloletých detí. Súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané
dôkazy a podľa § 35 CMP zistil skutočný stav, najmä, že matka od októbra 2014 neumožňuje otcovi styk
s deťmi. Dôvodom malo byť podozrenie na sexuálne zneužívanie dcér otcom, ako aj jeho neschopnosť
sa riadne o dcéry postarať. Matka sexuálne zneužívanie maloletých dcér otcom nepreukázala a súd

to nezistil ani vykonaným dokazovaním. Naopak, výsluchom otca, šetrením kolízneho opatrovníka v
jeho rodine, ako aj znaleckým dokazovaním mal súd dostatočne zistené, že otec je plne spôsobilý a
pripravený sa o maloleté deti riadne postarať, keď zároveň uviedol, že matke nebude brániť v stretávaní
sa s dcérami. Súd nezistil žiadnu príčinu, prečo by bolo stretávanie sa maloletých s oboma rodičmi v
rozpore s ich záujmami. Pokiaľ matka namietala nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, najmä jej

nevypočutím a nevypočutím maloletých, matka bola vypočutá dňa 19. júna 2015. Pojednávaní, na ktoré
bola riadne predvolaná, uskutočnených dňa 22. mája 2018 a 31. mája 2019, sa nezúčastnila, pričom
pojednávania dňa 31. mája 2019 sa nezúčastnila z dôvodu, že chcela byť vypočutá v neprítomnosti
otca maloletých. Je preto nepochybné, že nevyužila možnosť riadne pred súdom vypovedať. Dňa 23.
mája 2019 matka súdu doručila podrobné vyjadrenie k znaleckému posudku P. č. 30/2018. Taktiež

kolízny opatrovník doručil súdu dňa 27. mája 2019 podrobnú správu zo zisťovania rodinných, bytových
a sociálnych pomerov na strane matky maloletých detí, ktoré bolo vykonané 24. mája 2019. Zároveň
do spisu doložil podrobné vyjadrenie matky z 22. mája 2019. Odvolací súd dospel k záveru, že matka
sa dostatočným spôsobom vyjadrila k veci samej, ako aj znaleckému dokazovaniu. K námietke matky
ohľadom nevypočutia maloletých súdom odvolací súd uviedol, že ich účasť na pojednávaní dňa 31. mája

2019 mala zabezpečiť matka, svoju úlohu však nesplnila. Maloleté však boli vypočuté súdnym znalcom
P., čo súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy. Preto odvolacie námietky matky podľa § 365
ods. 1 písm. b/ a e/ CSP považoval za nedôvodné. Odvolací súd taktiež nezistil naplnenie odvolacích
dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie
sa pri rozhodovaní o zmene umiestnenia maloletých zaoberal a aj správne vyhodnotil, aké dôsledky

bude mať pre maloleté daná zmena. Najdôležitejšou požiadavkou je rešpektovanie práva maloletých
na zachovanie ich vzťahu k obom rodičom. Pričom matka maloletým toto právo uberala od roku 2014,
keď od tohto obdobia s otcom nekomunikovala, nedostatočne komunikovala takmer v priebehu celého
konaniasosúdomprvejinštancie,naprieknútenémuvýkonusúdnehorozhodnutiastykotcasmaloletými
neumožnila, nespolupracovala s kolíznym opatrovníkom, pre jej nespolupracovanie sa nerealizovalo

neodkladné opatrenie, ktorým bola rodičom a maloletým nariadená účasť na psychologickom odbornom
poradenstve,zmarilaznaleckédokazovanieanespolupracovalasďalšímsúdomustanovenýmznalcom.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie správne logicky vyvodil, že v prípade, ak by maloleté aj
naďalej zostali v osobnej starostlivosti matky, táto bude aj naďalej brániť ich styku s otcom. Po zmene
umiestnenia maloletých možno očakávať prechodné problémy, avšak znalec uviedol, že nakoniec môžu

maloleté iba získať a prežiť detstvo s normálnymi spomienkami bez patologického ovplyvňovania. Pri
vhodnom vedení sú maloleté schopné prekonať neurotické problémy a riadne sa začleniť do domácnosti
otca. Preto súd prvej inštancie zároveň správne rozhodol o uložení výchovného opatrenia podrobením
sa sociálnemu alebo inému odbornému poradenstvu.

3.Protitomutorozhodnutiuodvolaciehosúdupodaladovolaniematkamaloletých(ďalejaj„dovolateľka“),
prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, pretože súd jej nesprávnym
procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že súd prvej inštancie objektívne neposúdil najlepší
záujemmaloletých.Poukázala,žesúdvydalrozhodnutiesodkazomnavykonanédôkazy,predovšetkým

znalecký posudok P., avšak tento vyvodil závery vo vzťahu k matke bez pohovoru s ňou, resp. bez
akéhokoľvek vyšetrenia alebo testov. Taktiež závery týkajúce sa dcér vyvodil na základe hodinového
rozhovoru s nimi, keď obe vyšetroval súčasne. Práve tento znalecký posudok bol hlavným podkladom
pre rozhodnutie súdu. Namietala, že súd nevyhovel návrhu na výsluch matky a dcér bez prítomnostiotca, pričom súd v konaní taktiež nevypočul psychologičku detí. Mala za to, že so súdom spolupracovala,
pričom z celkovej dĺžky súdneho konania so súdom nekomunikovala iba čiastočne. Zároveň považovala
za nesprávne závery súdu, že matka pri šetrení pomerov kolíznou opatrovníčkou v domácnosti vplývala

svojou prítomnosťou, čím ovplyvňovala výpovede maloletých. V dovolaní uviedla aj ďalšie skutočnosti,
ktoré podľa jej názoru súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy pri zohľadňovaní najlepšieho záujmu
maloletých.Malazato,žesúdyvkonaníriadnenepreveriliskutočnosťmožnéhosexuálnehozneužívania
maloletýchzostranyotca,čobyzásadnýmspôsobomovplyvnilorozhodnutiesúdu.Žiadala,abydovolací
súd zrušil rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. Súčasne požiadala o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

4. Kolízny opatrovník, ani otec maloletých sa k dovolaniu matky písomne nevyjadrili.

5. Dovolanie podala matka maloletých detí vo veci upravenej v zákone č. 161/2015 Z. z. Civilnom
mimosporovom poriadku (ďalej len „CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2

ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon
neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu dovolania podaného vo veci
starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania matky bola posudzovaná podľa ustanovení CSP.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,

že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastníčka konania zastúpená v súlade
so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie matky
maloletých je potrebné odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia
dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia,
v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad
rozhodnutianajvyššiehosúdu,sp.zn.2Cdo165/2017,3Cdo14/2017,4Cdo157/2017,5Cdo155/2016,
8 Cdo 67/2017).

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (3 Cdo 42/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 8 Cdo
99/2017).

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami
prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne
prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je
skôr reštriktívny výklad (1 Cdo 26/2017, 2 Cdo 154/2017, 3 Cdo 42/2017, 5 Cdo 12/2017, 7 Cdo
163/2017, 8 Cdo 73/2017).

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto
pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu

opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa
dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné,
ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce
prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.
Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod.

Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania
prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je
dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).11. Vyššie naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.
V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

12. V danom prípade dovolateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je
dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí),
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017,
3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k vade

zmätočnosti namietanej matkou.

15. Dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP vytýkala súdom nižšej inštancie
nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie (napr. súdy nevykonali
dostatočné dokazovanie za účelom objektívneho posúdenia najlepšieho záujmu maloletých, súdy

nevykonali dovolateľkou navrhované výsluchy jej osoby a maloletých; súdy v konaní nesprávne
vychádzali najmä zo znaleckého posudku P., ktorý bol hlavným podkladom pre rozhodnutie; súdy
riadne nepreverili otázku možného sexuálneho zneužívania maloletých ich otcom, súdy nesprávne
posúdiliotázkune/spoluprácematkysosúdomaotázkuovplyvňovaniamaloletýchmatkou),najvyššísúd
uvádza, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných

dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo
26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Pri posudzovaní ústavnosti
tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.
Súdy navyše riadne odôvodnili, ktoré rozhodné skutočnosti považovali za preukázané a prečo naopak

niektoré návrhy na doplnenie dokazovania nepovažovali za opodstatnené (viď bod 62. odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie).

16. So zreteľom na obsah dovolania najvyšší súd zdôrazňuje, že súdna prax je jednotná v názore,
že ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v

konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal
iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania (1 Cdo 126/2012, 2 Cdo
132/2013, 3 Cdo 12/2015, 4 Cdo 191/2011, 5 Cdo 43/2013, 6 Cdo 95/2012, 7 Cdo 179/2014, 8 Cdo
346/2014). K procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý

dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný.
Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre
vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup znemožňujúci procesnej
strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia v zmysle § 420 písm. f/ CSP (3 Cdo 26/2017).

17. Len skutočnosť, že súdy neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené dovolateľkou,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa názoru dovolacieho súdu bolomožné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného
dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním

navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v
konaní (I. ÚS 350/08).

18. Nadväzujúc na predchádzajúce body najvyšší súd uzatvára, že prípustnosť dovolania matky z
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nevyplýva.

19. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie podané matkou podľa
ustanovení § 420 písm. f/ CSP nie je prípustné, preto ho odmietol ako procesne neprípustné podľa §
447 písm. c/ CSP.

20. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

21. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 144/2019, 4 Cdo

108/2019, 9 Cdo 72/2020, 9 Cdo 107/2020).

22. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 453 ods. 1 CSP v
nadväznosti na ustanovenie § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
dovolacieho konania.

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.