Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. marec 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/299/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716214583
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7716214583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu: H. U., C.. X.X.XXXX, D. S. T. Č.. XXX, L.
B., zastúpeného JUDr. Simonou Marcinovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Námestie
slobody 13, Michalovce, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO:
35 805 731, zastúpeného advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., Lovinského 22, Bratislava,
IČO: 36 868 949, o zaplatenie 422,59 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce č.k. 8Csp/113/2016-127 z 19.5.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že vyhovel žalobe podľa
I. výroku má žalovaný zaplatiť žalobkyni sumu 422,59 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a podľa
ďalšieho výroku žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania.
Vychádzal zo zistenia, že išlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahovala podľa § 9 ods.2
písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve je iba uvedená mesačná splátka,

počet splátok a termín ich splatnosti, zo zmluvy ale nevyplýva, aká je výška splátok istiny a výška
splátok úrokov. Žalobca do zmluvy uviedol celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť výšku istiny
a výšku úrokov (v súlade s § 11 ods.1 písm.b/ zák. č. 129/2010 Z.z. táto skutočnosť spôsobuje, že
poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov). Smernica č. 2008/48/ES neustanovuje
spresnenie, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny a úroku, preto § 9 ods.2 písm.k/
cit.zák. nemožno vykladať eurokonformne tak, že zmluva o úvere nemusí obsahovať výšku a počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, lebo by išlo o extenzívny výklad a to protizákonný.

Súdny dvor v rozhodnutí EU C-42/15 vykladá jedine a výlučné právo Európskej únie a ako taký nikdy
nie je oprávnený poskytovať výklad práv vnútroštátneho a v tomto prípade Súdny dvor EÚ poskytol
výlučne výklad Smernice 2008/48/ES a nemohol sa vyjadrovať ku výkladu zákona podľa právneho
poriadku Slovenskej republiky č. 129/2010. Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia
splátok úveru zo dňa 6.10.2014 považoval súd prvej inštancie za spotrebiteľskú zmluvu, lebo je uzavretá
medzi dodávateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a spotrebiteľom ako fyzickou osobou (ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci svojej

podnikateľskej činnosti). Preto bolo na mieste, aby súd prvej inštancie aplikoval na túto zmluvu ust. § 52
a nasl. Obč.zák. Uzavretie zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru neboli
zo strany žalobkyne dobrovoľné, ale bolo podmienkou pre uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 6.10.2014 a táto zmluva nemá samostatný charakter, jej účelom je zabezpečiťevidenciu a vymáhanie pohľadávky u žalobkyne v prospech žalovanej, pričom žalobkyňa za to musí
ešte aj zaplatiť neprimerane vysokú cenu (v rozpore s § 39 Obč.zák. pre rozpor s dobrými mravmi).
Úver súd prvej inštancie považoval za bezúročný, a preto žalovaný je povinný podľa § 451 ods.1 a §

456 Obč.zák. zaplatiť žalobkyni sumu 165,09 €, predmetná zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe
zabezpečenia splátok úveru je neplatná a žalovaný má vrátiť žalobkyni, čo podľa nej dostal 257,50 €,
celkovo 422,59 €. Podrobne súd prvej inštancie po zistení skutkového stavu s posúdením podľa § 53
ods.1 Obč.zák. po cenovom dojednaní strán sporu, ktoré nebolo vyvážené, lebo dojednanie o cene
môže byť aj neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Poplatok za garantovanú službu je v zmluve o úvere

vyjadrený síce zrozumiteľne, ale v rozpore so záujmami spotrebiteľa a v jeho neprospech. S poukazom
na § 261 ods.3 písm.d/ Obch.zák. sa spravujú touto časťou zákona záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere
bez ohľadu na povahu účastníkov.
§ 1 ods.2 zák. č. 129/2010 Z.z. uvádza, čo treba počítať a za aký spotrebiteľský úver má účely zákona
(dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky úveru, odloženej platby a pod.).

Súd citoval § 2, § 9, § 11 ods.1 písm.b/, d/ zák. č. 129/2010 Z.z., § 52 Obč.zák. ako aj čl. 10 ods.2
písm.c/SmerniceEurópskehoparlamentuaradyč.2008/48/ESvspojenís§497Obch.zák.Vecsprávne
posúdil ako bezdôvodné obohatenie, ktoré je treba vydať žalobkyni. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahovala konkrétny termín s konečnou splatnosťou úveru podľa § 9 ods.2 písm.f/ zák. č. 129/2010
Z.z.

2. V odvolaní v podstate žalovaný navrhuje zrušiť rozsudok pre vady a odvolacie dôvody podľa § 365
ods.1 písm.b/, f/, h/ CSP ako aj pre neodôvodnenú aplikáciu Obchodného zákonníka § 497 a nasl.
zákona č. 513/1991 Zb.
O.i. namietal, že nemožno aplikovať § 497 a nasl. Ob.z. na daný právny vzťah. Forma právneho

posúdenia je nesprávna. Právna norma práva EÚ a uvedená vnútroštátna právna norma (Smernica
2008/48 a zák. č. 129/2010 Z.z.) by mali byť totožné, lebo právne inštitúty v členských štátoch sú odlišné
a z toho dôvodu právo EÚ operuje s autonómnym výkladom ním používaných pojmov.
Samotnápožiadavkauvedenianadrámecdoby/dĺžkytrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereaj„termínu
konečnej splatnosti", je ako taká už v konflikte s právom EÚ. V rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9.

novembra 2016, Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15 (ďalej len „Rozsudok HCS")
však Súdny dvor navyše v súvislosti s náležitosťou podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48
[„výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia") objasnil
dokonca aj to, že hoci je cieľom daného ustanovenia zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň, v ktorý je

splatná každá splátka úveru, nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť
každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum.
Limitom uplatnenia nepriameho účinku smerníc (eurokonformného výkladu) je možnosť dosiahnutia
takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami, neide o výklad contra legem a takýto
výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou

zákazu spätnej účinnosti.
Po zohľadnení vyššie uvedených kritérií na aplikáciu nepriameho účinku potom platí, že:
(i)možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami - podmienka
je splnená, pretože možno použiť jazykový výklad pojmu „termín", čím sa vyhovuje právu EÚ;
(ii)nejde o výklad contra legem - podmienka je splnená, keďže dokonca priamo jazykovou metódou

výkladu možno zosúladiť právo EÚ s vnútroštátnou právnou normou, nejde o výklad contra legem:
Po prvé, výsledkom použitých metód výkladu by sme nemali dospieť k non jazykovému výkladu. Ako
uvádza Bobek: „Jinými slovy, výsledkem interpretace právni normy nemuže být pravý opak toho, k
čemu bychom došli za izolovaného použití metódy jazykové, tj. pokud bychom vycházeli pouze z
textu predpisu (jeho gramatického a sémantického významu).". Teda po použití príslušnej vnútroštátnej

metódy výkladu (teleologickej metódy výkladu) by sme sa nemali dopracovať k záveru, ktorý je
pravým opakom záveru po použití gramatickej metódy výkladu. Znenie vnútroštátnej právnej normy za
použitia teleologickej metódy výkladu identickej s eurokonformnym výkladom, nielenže nie je výslovným
protikladom použitia gramatickej metódy výkladu vnútroštátnej právnej normy, ale dokonca oba výklady
sú identické (disproporcia vzniká iba ak sa termín za použitia jazykového výkladu vykladá v užšom

rozsahu - ako dátum, inak nevzniká disproporcia, pretože každá doba je predsa vymedzená dvoma
termínmi).Po druhé, dovoleným výkladom pritom Súdny dvor EÚ nerozumie len odstraňovanie sémantických
nejasností právnej normy, ale dokonca aj tzv. dotváranie práva pomocou analógie alebo teleologickej
redukcie.

Po tretie, v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR a všeobecných súdov SR sa vyskytli situácie, ktoré
sa rozhodne podstatne viac blížili k výkladu contra legem, teleologický, resp. aj ústavne konformný
výklad však boli aj v daných situáciách považované za prípustné. Napr. uznesením Najvyššieho
súdu SR zo dňa 30. novembra 2009, spis. zn. 4Cdo/183/2009 sa ustanovenie § 6 ods. 1 prvej
vety zákona č. 514/2003 Z. z. v znení: „Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom." za použitia
teleologického výkladu interpretovalo tak, že: „nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne
konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci

inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť.";
(iii) takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a
zásadou zákazu spätnej účinnosti - podmienka je splnená.

Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, právna istota zmluvných strán vychádza predovšetkým z toho, že
ich zmluvný vzťah je platný a bezvadný (napr., že poskytnutý úver nie je bezúročný a bez poplatkov),
inak by do zmluvného vzťahu predsa nevstupovali. Teda právna istota zmluvných strán sa viaže na
princíp autonómie zmluvných strán. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR sa preferovaním výkladu
smerujúcemu k neplatnosti zmluvy porušujú princípy právneho štátu. Pokiaľ jazykový (gramatický)

výklad súladný s právom EÚ poskytuje širší výklad, čím preferuje nevadnosť zmluvných vzťahov a
individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, potom súčasne zvyšuje aj právnu istotu zmluvných strán.
Najvyšší súd SR opakovane pripustil teologický výklad, keď gramatický výklad (t.j. jazykový) poskytuje
širší výklad, teda nie je súladný s právom EÚ. Podľa názoru odvolateľa sa preferuje tu nevadnosť
zmluvných vzťahov a individuálnu autonómiu vôle zmluvných strán, pričom sa zvyšuje aj právna istota

zmluvných strán. Z hľadiska horizontálneho priameho účinku smerníc (subjekty odlišné od štátu) je
v zásade neprípustný, pokiaľ by sa ním ukladali povinnosti jednotlivcom, to však nie je prípad čl. 10
ods.2 písm.c/ a písm.h/ smernica 2008/48, pričom tu existuje viacero výnimiek, kedy Súdny dvor EÚ
už pripustil použitie priameho účinku aj v horizontálnej rovine. Napadnutý rozsudok je nezákonný z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný zdôrazniť, že práve v týchto súvislostiach Súdny

dvor EÚ v rozsudku HCS podal záväzný výklad náležitosti, ktorá je predmetom tohto konania (rozsudok
Súdneho dvora C-453/00, kde jej Súdny dvor EÚ vysvetlil, že jeho judikatúra v konania o návrhoch na
začatie prejudiciálneho konania je záväzná pre všetky členské štáty a ich štátne orgány, vrátane súdnych
orgánov. Odôvodnenie rozsudku HCS podľa odvolateľa pri úplnej harmonizácii spotrebiteľských úverov
po prijatí Smernice 2008/48, ktorá bola transponovaná do Slovenského právneho poriadku SR zák. č.

129/2010 Z.z. Smernica stanovila úplnú a kogentnú harmonizáciu, keď sa zaoberá povahe čl. 10 ods.2
Smernice 2008/48 a teda povahe náležitosti zmluvy o úvere.
Z uvedených dôvodov (keď citoval aj rozhodnutie Ústavného súdu PL ÚS 115/2011 z 12.decembra
2012), keďže Súdny dvor EÚ dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez výklad zmluvy a akty
inštitúcii, žiadal zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť a priznať 100% trov konania úspešnému

odvolateľovi alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

3. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

4. Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) CSP, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú

subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania.5. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo

skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

6. Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú
uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri
posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších
nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým
odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom
takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také
porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v
dôsledkuktoréhoúčastníknemôžeuplatniťkonkrétneprocesnéprávapriznanémuObčianskymsúdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným
postupomsúdu,ktorýrozhodnutiupredchádza.Zároveňpodľaustálenejsúdnejpraxekodňatiumožnosti
konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale
aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov.

7. Nová úprava (CSP) prepracovala odvolacie dôvody v dôsledku zmeny koncepcie civilného procesu,
pričom v základných rysoch bola prebratá predchádzajúca úprava, došlo však k jej forulačnej úprave.
Dôvodmi odvolania podľa Civilného sporového poriadku môžu byť vady konania, ako aj vady
rozhodnutia v zmysle ust. § 365 ods.1 písm a),b),c),d) CSP ktorý zahŕňa odlišne rozšpecifikované a

formulačne upravené dôvody obsiahnuté v § 205 ods.2 písm.a/,b/ O.s.p..

8. V zmysle Civilného sporového poriadku odvolanie možno okrem iného odôvodniť tým, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v
takejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Tentoodvolacídôvodjepotrebnévykladať

eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený
princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto

ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa
čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
(§ 365 ods. 1 písm.b/ CSP ).
Rovnako dôvod odvolania môže spočívať v tom , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. V tomto prípade ide o iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok
rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

9.Nepreskúmateľnosťrozhodnutiapatrímedzivadykonaniavzmysle§365ods.1písm.b/CSP,pretože
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
(konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Tým je

naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

10. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útokupoužil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s cit. § 220 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods.
2 O.s.p.), pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, je odrazom práva strany sporu na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strany sporu. V odôvodnení sa súd, rozhodujúci o uplatnenom nároku, musí vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie
musí preto obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku. Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ale aj pre
subjekty v civilnom procese.

12. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018 a keďže bolo nesporné v konaní, že po

vydaní platobného rozkazu bol podaný odpor žalovaným a súd prvej inštancie vychádzal zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. 610492356 zo dňa 6.10.2014 uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a
žalovaným ako veriteľom, poskytnuté financie spotrebiteľským úverom v sume 500 € dlžník mal zaplatiť
v 60-tich týždenných splátkach, pričom výška každej splátky od prvej po posledný je 11,09 € a posledná
splátka 10,78 €, úroková sadzba 24,20% ročne zo sumy úveru, t.j. vo výške 77,58 € a poplatok za

garantovanú službu plnou sumou 87,51 €, pričom RPMN bola určená vo výške 66,90%, celkovú čiastku
preplatí žalobca sumou 665,09 €. Za to mal zaplatiť teda odmenu vo výške 257,50 € a to v 60-tich
pravidelných splátkach a to len za poskytnutý úver, pričom žalobkyňa doteraz uhradila žalovanému
celkovo 922,59 €?

13. Odvolací súd súhlasí s výkladom súdu prvej inštancie, že ust. § 9 ods.2 písm.k/ zák. č. 129/2010
Z.z. v tomto spore nemožno vykladať eurokonformne, aby zmluva o úvere striktne nemusela obsahovať
výške, počet a termíny splátok, lebo rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 nebolo vyslovene vyložené
aj pre tento spor, keďže nemohlo vykladať právo vnútroštátne (výklad Smernice 2008/48/ES). Zmluvu o
dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru zo dňa 6.10.2014 môžeme teda považovať

zo zákona za spotrebiteľskú zmluvu, lebo dodávateľ - žalovaný ako poskytovateľ, ktorý pri uzatváraní
a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti voči spotrebiteľovi ako fyzickej
osobe (žalobkyni ako zákazníčke), ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a aplikácia § 52 a nasl. Obč.zák. je správna potom záver súdu prvej inštancie.

14. Nemožno pripustiť, aby úver evidentne pri vytvorenej konštrukcii sledujúcej jediný cieľ a to dosiahnuť
vyššie protiplnenie za poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobkyne proti veriteľovi získal z
úrokov formálne uvedených v zmluve a samotná zmluva uzavretá v prospech žalovaného za účelom
zvýšenia jeho zisku je preto pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Obč.zák. neplatná. Úver sa potom
považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa je povinná uhradiť žalovanému iba poskytnutý

úver vo výške 500 €, keďže zaplatila už viac doteraz žalovanému z titulu úveru 665,09 € zaplatila sumu
165,09 € bez právneho dôvodu a v dôsledku toho sa žalovaný o túto sumu bezdôvodne obohatil podľa
§ 451 ods.1 a § 456 Obč.zák. zaplatí žalobkyni teda sumu 165,09 €, dobrovoľná doplnková služba
predstavovala z hľadiska zabezpečenia splátok úveru pre žalovaného 257,50 € neoprávnene a ako
taká je neplatná, celkovo žalovaný potom zaplatí žalobkyni 422,59 € a odvolanie je neopodstatnené,

napadnutý rozsudok bol potvrdený podľa § 387 CSP, pričom nemožno porušovať v značnej miere
rovnováhu medzi veriteľom a spotrebiteľom.

15. Uvedený právny záver je v súlade aj s uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017,
keď s účinnosťou od 1.mája 2018 došlo k zmene ust. § 9 ods.2 písm.i/ zák. č. 129/2010 Z.z. v

tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1.mája 2018 slová a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov nahrádzajú slovami „frekvencia splátok a“. V dôvodovej správe sa k tomuto zákonu
uvádzalo, že vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnutné so zreteľom na
závery vyjadrené v Rozsudku, avšak toto legislatívne vyjadrenie odstráni možnosť rôzneho výkladupredmetného ustanovenia, ale nemožno porušiť základný princíp a to je nezvyšovať nerovnovážne
postavenie spotrebiteľa a veriteľa, t.j. žalovaného tak ako to urobil žalovaný pri splácaní úveru
žalobkyňou.

16. Výrok o trovách sa odôvodňuje § 396 CSP.

17. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.