Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116011401
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116011401.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov

JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaného E. M., pre obzvlášť
závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 26.10.2016, č.k. 1Tk/1/2016-557, na verejnom zasadnutí konanom dňa
17.9.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku súd zrušuje napadnutý rozsudok v celom
rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný:

E. M., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H., t. č. vo výkone väzby v ÚVTOS a ÚV Leopoldov,
sa uznáva za vinného, že
dňa 12.08.2015 v čase asi o 22:00 hod. v obci H. po tom, čo ho poškodený D. A., nar. XX.XX.XXXX,
vpustil do rodinného domu č. XXX, tohto zvonka v špajze, kam išiel po jedlo, zamkol, s vedomím že sa

jedná o osobu vyššieho veku, zneužijúc túto skutočnosť v očakávaní menšieho odporu poškodeného
vyplývajúcu z jeho vyššieho veku, následne prešiel do spálne, kde zo skrine z vrecka od saka odcudzil
finančnú hotovosť vo výške okolo 350,00 €, po čom v úmysle usmrtiť poškodeného D. A. a zároveň
zmazať svoje stopy, nahádzal oblečenie a veci poškodeného na zem, ktoré podpálil, čím založil
požiar v spálni, chodbe a pri dverách vchodu do špajze, v ktorej poškodeného D. A. predtým zamkol,
následne z miesta činu ušiel a zamkol vchodové dvere do rodinného domu poškodeného, čím spôsobil
poškodenému D. A. škodu odcudzením finančnej hotovosti vo výške okolo 350,00 €, škodu vzniknutú
na rodinnom dome nahradením poškodených a zhorených prvkov vplyvom požiaru vo výške 14.578,14

€ a škodu spôsobenú požiarom v interiéri rodinného domu vo výške najmenej 2.000,00 €,

teda
- dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa
dopustil v úmysle usmrtiť chránenú osobu (osobu vyššieho veku), ale k dokonaniu trestného
činu nedošlo,
- prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak malú škodu,

- poškodil cudziu vec a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,
- inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a spáchal trestný čin na chránenej osobe (osobe
vyššieho veku),
čím spáchal
- obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/
Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona,
- prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona,

- prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona,- zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona,

a odsudzuje sa:
Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. g/, písm. h/, písm. m/ Trestného
zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov.
Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje

do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá aj
ochranný dohľad na 3 (tri) roky.
Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody:
a) oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,

b) osobne sa hlásiť jedenkrát za kalendárny mesiac u probačného a mediačného úradníka okresného
súdu v mieste svojho bydliska, a
c) vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.
Podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. i/, písm. j/ Trestného zákona sa
obžalovanému po dobu výkonu ochranného dohľadu ukladajú povinnosti spočívajúce v príkaze podrobiť

sa psychologickému poradenstvu a zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný povinný nahradiť poškodenému D. A., nar.
XX.XX.XXXX vo R., trvale bytom H. XXX, škodu vo výške 3.000,00 €, a to do 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 26.10.2016, č.k. 1Tk/1/2016-557 bol obžalovaný E. M.
uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods.
1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, prečin
krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1,
ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2

písm. d/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Trestného zákona, ktorých sa mal
dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 12.08.2015 v čase asi o 22:00 hod. v obci H. po tom, čo ho poškodený D. A., nar. XX.XX.XXXX,
vpustil do rodinného domu č. XXX, tohto zvonka v špajze, kam išiel po jedlo, zamkol, následne prešiel
do spálne, kde zo skrine z vrecka od saka odcudzil finančnú hotovosť vo výške okolo 350,00 Eur, po

čom v úmysle usmrtiť poškodeného D. A. a zároveň zmazať svoje stopy, nahádzal oblečenie a veci
poškodeného na zem, ktoré podpálil, čím založil požiar v spálni, chodbe a pri dverách vchodu do špajze,
v ktorej poškodeného D. A. predtým zamkol, následne z miesta činu ušiel a zamkol vchodové dvere do
rodinného domu poškodeného, čím spôsobil poškodenému D. A. škodu odcudzením finančnej hotovosti
vo výške okolo 350,00 Eur, škodu vzniknutú na rodinnom dome nahradením poškodených a zhorených

prvkov vplyvom požiaru vo výške 14.578,14 Eur a škodu spôsobenú požiarom v interiéri rodinného
domu vo výške najmenej 2.000,00 Eur.
Za to súd obžalovanému podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm. g/, písm.
h/, písm. m/ Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 1 Trestného
zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov.

Podľa § 48 ods. 23 písm. b/ Trestného zákona súd obžalovaného výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Zároveň súd uložil obžalovanému podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona
aj ochranný dohľad na 3 (tri) roky.
Súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona súčasne uložil obžalovanému povinnosť po prepustení z

výkonu trestu odňatia slobody:
a) oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
b) osobne sa hlásiť jedenkrát za kalendárny mesiac u probačného a mediačného úradníka okresného
súdu v mieste svojho bydliska, a
c) vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu.Súd podľa § 77 ods. 2 Trestného zákona a § 51 ods. 4 písm. i/, písm. j/ Trestného zákona obžalovanému
po dobu výkonu ochranného dohľadu uložil povinnosti spočívajúce v príkaze sa psychologickému
poradenstvu a zamestnať sa alebo uchádzať sa preukázateľne o zamestnanie.

Zároveň súd uložil obžalovanému nahradiť poškodenému D. A., škodu vo výške 3.000,00 Eur a to do
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podal podal odvolanie obžalovaný, a to proti výroku o vine ako aj proti výroku o
treste. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (ďalej len „krajský súd“) konštatoval v konaní vedenom
pod spisovou značkou 5To/131/2016 uznesením zo dňa 23.3.2017, že odvolanie obžalovaného nie je

dôvodné a podľa § 319 Trestného poriadku ho zamietol.
Obžalovaný podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ten rozsudkom zo dňa 16.6.2020 pod sp.zn. 4
Tdo/12/2020 rozhodol takto (citácia):
„Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku právoplatným uznesením Krajského súdu v Trnave z 23. marca
2017,sp.zn.5To131/2016zdôvoduuvedenéhov§371ods.1písm.i)Trestnéhoporiadkubolporušený

zákon v ustanovení § 319 Trestného poriadku, § 145 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na§
139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona v neprospech obvineného E. M..
Podľa§ 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie zrušuje.
Z r u š u j ú s a aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce pokiaľ vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa§ 388 ods. 1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Trnave prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.“
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol, že v súvislosti s uplatneným dovolacím
dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, v rámci dovolacieho konania
nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku [veta za bodkočiarkou § 371

ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3
Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné
okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v
súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami

procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je
mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno
znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to, nemôže najvyšší súd spochybňovať
skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.
Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov môže obvinený v

dovolaní uplatňovať len námietky právneho - hmotného charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za
skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu
vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižších stupňov - ich posudzovanie
je dominanciou konania odvolacieho súdu. Obvinený M. v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom
poukazoval na závery znaleckých posudkov, nepreukázanie úmyslu, nesprávne koncipovanú skutkovú

vetu, nezohľadnenie poľahčujúcich okolností, neprimerane uložený trest odňatia slobody. Je potrebné
konštatovať, že tieto námietky uplatnil obvinený v rámci svojej obhajoby v konaniach pred okresným
i krajským súdom, s ktorými námietkami sa oba konajúce súdy náležite vysporiadali. Pre dovolací
súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedený
v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd. Treba

podotknúť, že okresný súd na podklade výsledkov dokazovania pozmenil skutkovú vetu pri zachovaní
totožnosti skutku oproti podanej obžalobe (opravil časť, kde je popísaný príchod obvineného do domu
poškodeného a časť popisu miesta odcudzenia hotovosti ajej výšky, časť odchodu obvineného z domu)
pri zachovaní totožnosti skutku. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti,
ktoré sú v popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkových podstát

označených trestných činov. Podstata skutku nie je porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa
miesta a času spáchania činu, rozsahu následkov spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy
zavinenia. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata.
Najvyššísúdďalejkonštatoval,žedovolanieobvinenéhoboloodôvodnenéibavovzťahuknesprávnemu
použitiu ustanovenia§ 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, tzn. že skutok bol spáchaný na chránenej

osobe, ktorou je osoba vyššieho veku. Z opisu skutku uvedeného v rozsudku súdu prvého stupňa, s
ktorým sa krajský súd bez výhrad stotožnil plynie, že skutok bol spáchaný na chránenej osobe, ktorá
bola označená len dátumom svojho narodenia bez bližšej špecifikácie.Podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím
slobody napätnásť rokov až dvadsať rokov. Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsat'pät' rokov
alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľpotrestá, ak spácha trestný čin uvedený v ods.

1 na chránenej osobe.
Podľa§14ods.1ods.2Trestnéhozákonapokustrestnéhočinujekonanie,ktorébezprostrednesmeruje
k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k
dokonaniutrestnéhočinu.Pokustrestnéhočinujetrestnýpodľatrestnejsadzbyustanovenejnadokonaný
trestný čin.

Podľa§ 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku.
Podľa § 139 ods. 2 Trestného zákona ustanovenie ods. 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný
v súvislosti spostavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.
Podľa§127ods„3osobouvyššiehovekusanaúčelytohtozákonarozumieosobastaršiaakošesťdesiat
rokov.
V zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona možno spáchanie činu voči osobe vyššieho veku (§ 127

ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie
vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel,
že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom
alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou
okolnosťou,ktorázakladáalebopodporujerozhodnutiepáchateľaspáchaťtrestnýčin(Zbierkastanovísk

NS a súdov SR 8/2014).
Najvyšší súd nespochybnil záver prvostupňového, ako aj krajského súdu o tom, že obvinený mal
vedomosť, že poškodený je osobou staršou ako 60 rokov, čo napokon vyplýva aj z vykonaného
dokazovania. V tomto prípade musí skutková veta obsahovať aj okolnosti uvedené v § 139 ods. 2
Trestného zákona. Okolnosti, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom

chránenejosobysúokolnostiskutkovéatiežhmotnoprávneavzťahujúsakukonkrétnejosobepáchateľa
a ku konkrétnemu skutku (ide o zákonné znaky trestného činu), a preto musia zvolenú právnu kvalifikáciu
reflektovať aj v skutkovej vete.
Záverom najvyšší súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že napadnuté uznesenie krajského súdu bolo
zrušené v § 145 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného

zákona, bude sa v novom konaní opätovne posudzovať právna kvalifikácia skutku a s ňou súvisiaca
trestná sadzba. Pre nové konanie potom platia aj zásady uvedené v § 391 Trestného poriadku. V
nadväznosti na uvedené platí zákaz zmeny k horšiemu(§ 391 ods. 2 Trestného poriadku), nakoľko
napadnuté rozhodnutie bolo zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech obvineného.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým zrušil uznesenie krajského

súdu o zamietnutí odvolania obžalovaného, krajský súd opätovne rozhodoval o podanom odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 26.10.2016, č.k. 1Tk/1/2016-557, a to
v intenciách vysloveného právneho názoru dovolacieho súdu. Obžalovaný podal odvolanie ihneď po
vyhlásení rozsudku, toto následne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu.
V pomerne rozsiahlych písomných dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol, že sa odvoláva tak proti

výroku o vine ako aj proti výroku o treste.
Obhajcanamietal,žezdôkazovvykonanýchvprípravnomkonaníakoajvkonanípredsúdomnevyplýva,
že by obžalovaný naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy v štádiu pokusu. Pre
naplnenie skutkovej podstaty, a teda aj pre spáchanie trestného činu musia byť splnené všetky znaky, a
to objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka, pričom trestný zákon vychádza zo zásady

uplatňovania zodpovednosti za zavinenie, ktoré je obligatórnou zložkou subjektívnej stránky trestného
činu. V danom prípade však zavinenie obžalovaného je sporné, a to vzhľadom k tomu, že obžalovaný
nemal v úmysle usmrtiť poškodeného D. A.. Úmysel vraždiť obžalovanému zo strany súdu nebol
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaný. Nakoľko úmyselné zavinenie obžalovaného
nebolo preukázané nie je splnená obligatórna zložka subjektívnej stránky predmetného trestného činu.

Obžalovaný vedel o možnosti odchodu z priestoru komory po rebríku, teda obžalovaný ani len nerátal
so znalcami uvádzaným následkom, obžalovaný nevedel, že svojím konaním môže spôsobiť ohrozenie
života poškodeného D. A. v rozsahu uvádzanom znalcami, nebol s ním uzrozumený a ani obžalovaného
taká možnosť nenapadla a neuvedomoval si ju. Obhajca ďalej namietal, že okresný súd v rozsudku
vyslovil názor, že obžalovaný len na zbavenie svojej viny nepravdivo uviedol, že vedel, že sa dá vyjsť

zo špajze von, resp. z domu cez povalu. Takýto záver súdu však nie je ničím podložený a preukázaný.
Obžalovaný nechcel poškodeného usmrtiť, s touto eventualitou nebol dokonca ani uzrozumený, či
zmierený. Taktiež je toho názoru, že v tomto konaní súd nepreukázal motív obžalovaného.Ďalej namietal, že v predmetnom konaní bol nesprávne právne posúdený zistený skutok ako obzvlášť
závažný zločin vraždy v štádiu pokusu, pričom úmysel vraždiť obžalovanému zo strany súdu nebol
jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaný. Predmetný skutok nenapĺňa znaky obzvlášť

závažného zločinu vraždy podľa 145 Trestného zákona v štádiu pokusu, pretože v ňom absentovala
subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu spočívajúca v jeho úmysle poškodeného
usmrtiť. Obžalovaný nemal v úmysle poškodeného usmrtiť, počítal s tým, že poškodený sa cez
povalu dostane z domu von. Tento úmysel spôsobiť smrť nebol obžalovanému v konaní pred súdom
jednoznačne preukázaný, a preto by mali súdy postupovať v súlade so zásadou v pochybnostiach v

prospech obvineného, resp. obžalovaného (zásada in dubio pro reo) a konanie neposudzovať ako
trestný čin vraždy v štádiu pokusu, ale ako trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa 155
Trestného zákona tak, ako bolo pôvodne vznesené obvinenie.
K tvrdeniu znalca Ing. Štefana Galla. PhD., „že ten, kto založil požiar, vedel čo robí“, namietal, že takéto
tvrdenie znalca je len jeho pocitovým tvrdením a nie je ničím podložené. Obžalovaný nie je odborníkom
na šírenie ohňa, teplotu požiaru a výhrevnosť jednotlivých materiálov a nemá ani vedomosť, či perie

v perinách pri horení štípe a či je agresívne na človeka, pričom takéto vedomosti nie sú bežné pre
obyčajného človeka.
Taktiež uviedol, že okresný súd pochybil, keď odmietol vykonať obžalovaným navrhnuté dôkazy, a to
vykonať kontrolný znalecký posudok duševného stavu obžalovaného a vykonať kontrolný znalecký
posudok k vyšetreniu psychologického vyšetrenia osoby obžalovaného.

Ďalej namietal, že okresný súd mal detailnejšie skúmať trestnú zodpovednosť obžalovaného, a to
s poukazom na to, či vôbec mohol rozpoznať protiprávnosť svojho konania, nakoľko obžalovaný
bol viackrát psychiatricky liečený, a už v predchádzajúcich obdobiach mal diagnostikované viaceré
psychické poruchy a choroby, s ktorými sa znalci nedostatočne zaoberali.
Taktiež poukázal na to, že vypracované znalecké posudky týkajúce sa duševného stavu sú rozporuplné

a vzájomne si protirečia, pričom jednotlivé rozpory neboli odstránené ani na hlavnom pojednávaní. V
znaleckom posudku č. 59/2015 a č. 41/2015 a v dodatku k znaleckému posudku vyhotovených MUDr.
Ondrisovou a MUDr. Gregorovou bola uvedená závislosť obžalovaného od alkoholu, pričom znalecký
posudok č. 17/2016 vyhotovený Ústavom pre znaleckú činnosť uvádza, že znalci nezistili závislosť
od alkoholu, ďalej znalecký posudok č. 17/2016 vyhotovený Ústavom pre znaleckú činnosť uvádza,

že požitie alkoholu malo za následok nevýznamné zníženie ovládacej schopnosti, pričom znalecký
posudok č. 59/2015 a 41/2015 a dodatok k znaleckému posudku vyhotovené MUDr. Ondrisovou a
MUDr. Gregorovou uvádzajú, že obžalovaný mal ovládacie schopnosti znížené v podstatnej miere.
Zároveň znalecký posudok č. 59/2015 a 41/2015 a dodatok k znaleckému posudku, ktoré vyhotovili
MUDr. Ondrisová a MUDr. Gregorová v závere uvádzajú, že obžalovaný netrpel psychózou, pričom

zo znaleckého posudku Ústavu vyplýva, že sa môžu objaviť psychotické prejavy s halucináciami a
paranoidnými a bludnými produkciami v zmysle dekompenzácie už klinicky diagnostikovanej emočne
nestabilnej poruchy osobnosti. Sám okresný súd v rozsudku konštatuje, že jednotlivé znalecké posudky
vykazovali známky určitých rozdielností, pričom však tieto nepovažoval za tak zásadného charakteru,
aby vznikla potreba v navrhovanom smere doplniť dokazovanie a ustáliť poznatky potrebné pre

rozhodnutie súdu. Pretože znalecké posudky vykazujú viaceré rozdielnosti a rozpory, považuje ich
závery za nedôveryhodné. Nakoľko rozhodnutie súdu vychádza aj zo záverov znaleckých posudkov,
je toho názoru, že tieto by mali byť jednoznačné, ustálené, jednoznačne odôvodnené a preukázané,
a preto je potrebné, aby bol vykonaný kontrolný znalecký posudok. Uvedené považuje za dôležité pre
objasnenie veci, a odmietnutie návrhov na vykonanie dokazovania považuje za chybu konania.

Zároveň namietal, že došlo k pochybeniu súdu pri aplikácii hmotnoprávneho ustanovenia § 37 písm.
h/ Trestného zákona týkajúcej sa priťažujúcej okolnosti spáchanie viac trestných činov. Obžalovanému
bol ukladaný úhrnný trest podľa 41 ods. 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný bol odsudzovaný za
viac trestných činov, pričom s poukazom na ustálenú súdnu prax sa to spravidla vyjadruje vo zvýšenej
výmere uloženého trestu podľa trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného.

Okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov nemožno hodnotiť zároveň ako priťažujúcu
okolnosť v zmysle 37 písm. h/ Trestného zákona za súčasti ukladania úhrnného trestu, pretože by tak
došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu odňatia
slobody.
Taktiež je toho názoru, že súd mal o treste rozhodovať za použitia 36 písm. h/ Trestného zákona a to

za použitia poľahčujúcej okolnosti, že obžalovaný spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných
alebo rodinných pomerov ktoré si sám nespôsobil. V tejto súvislosti poukázal na nepriaznivé rodinné
a sociálne pomery v ktorých obžalovaný vyrastal.Pre prípad uznania viny uviedol, že vzhľadom na okolnosti prípadu a vzhľadom na pomery obžalovaného
je toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom je neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania ukladaný pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného týmto zákonom. S výškou uloženého trestu nesúhlasí a považuje ho za neprimeraný. Má
za to, že výška trestu vo výmere 23 rokov nie je na dosiahnutie jeho účelu v prípade obžalovaného
nevyhnutná.
V závere odvolania obhajca uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací
súd po preskúmaní veci zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 Trestného poriadku

vrátil vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Na týchto odvolacích dôvodoch zotrval obžalovaný aj na verejnom zasadnutí, ktoré tunajší súd nariadil
po vrátení spisu najvyšším súdom na opätovné rozhodnutie o jeho odvolaní. Obhajca obžalovaného
doplnil, že vzhľadom na skutkové a právne okolnosti sa pridržiava všetkých doterajších podaní
obžalovaného, v danom prípade je potrebné skutok posudzovať v zmysle § 145 ods. 1 Tr. zák.
vychádzajúc z rozsudku NS SR. Samotná predpokladaná vedomosť obžalovaného o vyššom veku

poškodeného nezakladá sama o sebe kvalifikačný znak v zmysle ust. § 139 ods. 2 písm. e). Má za to,
že v doterajšom konaní nebolo preukázané, že by obžalovaný túto okolnosť vyššieho veku akokoľvek
spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného. Rovnako tak samotný skutok nespáchal
v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom poškodeného. Zároveň je toho názoru, že skutkovú vetu
napadnutého rozsudku už nie je možné v tomto štádiu konania meniť a navrhuje, aby odvolací súd

odvolaniu obžalovaného vyhovel.
Prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku
s tým, že je potrebné prihliadnuť na rozhodnutie NS SR. Je potrebné doplniť skutkovú vetu v zmysle
vyjadreného právneho názoru dovolacieho súdu ako je to uvedené na str. 11 rozsudku NS SR a
vyjadriť, že obžalovaný konal vo vedomosti, že sa jedná o osobu vyššieho veku, v očakávaní menšieho

odporu práve z dôvodu vyššieho veku poškodeného. Zároveň si nemyslí, že sa jedná o porušenie
zákazu reformátio in peius, pretože kvalifikačný znak chránená osoba bol vyjadrený už v rozsudku
prvostupňového súdu dátumom narodenia poškodeného, takto bol aj právne kvalifikovaný skutok a aj
ukladaný trest.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O

odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 388 Trestného poriadku(1) Dovolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo niektorého jeho výroku prikáže spravidla
súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
(2) Ak prikazuje dovolací súd vec podľa odseku 1 na nové prerokovanie a rozhodnutie, môže súčasne

nariadiť,abyjusúdrozhodolvinomzloženísenátualeboabyjurozhodolinýsudca.Zdôležitýchdôvodov
môže tiež vec prikázať na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa.
Podľa § 391 Trestného poriadku
(1) Orgán, ktorému bola vec prikázaná, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd,
a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil.

(2) Ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech obvineného,
nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý
rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle
§ 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného
poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku o vine

a treste, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku
krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné len sčasti.
Krajskýsúd,akoužbolouvedené,sazaoberalpodanýmodvolanímužvpredchádzajúcomkonaní,atoto
vyhodnotil ako nedôvodné. Vzhľadom k vyslovenému právnemu názoru najvyššieho súdu, že dovolacie

námietky sú nedôvodné, okrem jednej, týkajúcej sa právnej kvalifikácie, a teda je potrebné opätovne
posudzovať právnu kvalifikáciu skutku, s ňou súvisiacu trestnú sadzbu, a to v kontexte okolností, ktoré
musí skutková veta obsahovať - konkrétne okolnosti uvedené v § 139 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona -
krajský súd sa k ostatným odvolacím námietkam vyjadruje v zhode s už vysloveným právnym názorom
vo svojom uznesení pod sp.zn. 5To/131/2016 zo dňa 23.3.2017 nasledovne:

V postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku
rozsudku, s výnimkou formulácie skutkovej vety s uvedením okolností uvedených v § 139 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona.
Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278
Trestnéhoporiadkuazvykonanýchdôkazovpoichvecnomvyhodnotenívyvodilskutkovézávery,ktoréz

nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa znakov trestných činov, z ktorých uznal obžalovaného za vinného.
Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu
je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom.
Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého
rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s
obhajobou obžalovaného.
Všetky vo veci vykonané dôkazy okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne

rozoberá, preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje.
Treba len obzvlášť podotknúť, že okresný súd na podklade výsledkov dokazovania pozmenil skutkovú
vetu pri zachovaní totožnosti skutku oproti podanej obžalobe:
Upravil tú časť, kde je popísaný príchod obžalovaného do domu poškodeného, oproti obžalobe, kde
táto časť znela „vošiel cez neuzamknutú bránu do dvora rodinného domu č. XXX, následne bez použitia

násilia aj do domu, kde po predchádzajúcom rozhovore pod zámienkou, že žiada o jedlo, poškodeného
D. A., nar. X.X.XXXX, ktorý ho vpustil do kuchyne a keď poškodený D. A. odišiel do špajze pre potraviny,
obvinený ho zvonka v špajze zamkol“, pričom v rozsudku táto časť znie „po tom, čo ho poškodený D. A.,
nar. XX.XX.XXXX, vpustil do rodinného domu č. XXX, tohto zvonka v špajze, kam išiel po jedlo, zamkol“,
ďalej upravil skutkovú vetu v časti popisu miesta odcudzenia hotovosti a jej výšky- „zo skrine z vrecka od

saka“ namiesto „zo skrine z vrecka dvoch sák“ a „finančnú hotovosť vo výške okolo 350 eur“ namiesto
„finančnú hotovosť spolu vo výške 750 eur“.
Rovnako tak upravil tú časť skutkovej vety, kde popisuje odchod obžalovaného z domu - „následne z
miesta činu ušiel a zamkol vchodové dvere do rodinného domu poškodeného“. Výšku spôsobenej škody
v skutkovej vete ustálil takto - „čím spôsobil poškodenému D. A. škodu odcudzením finančnej hotovosti

vo výške okolo 350,00 Eur, škodu vzniknutú na rodinnom dome nahradením poškodených a zhorených
prvkov vplyvom požiaru vo výške 14.578,14 Eur a škodu spôsobenú požiarom v interiéri rodinného
domu vo výške najmenej 2.000,00 Eur.“Keďže okresný súd vyložil, o ktoré dokázané skutočnosti pri úprave skutkovej vety oprel svoje závery,
a keďže podstata skutku je zachovaná, nadriadený súd považuje takýto postup za správny a zákonný.
Okresný súd, na rozdiel od obžaloby, kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin krádeže podľa

§ 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, keď konštatoval, že vykonaným dokazovaním sa
nepodarilo preukázať naplnenie kvalifikačného znaku - spáchanie činu vlámaním. Pokiaľ ide o prečin
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, bolo zistené (najmä s
odkazom na znalecký posudok znalca Dipl. Ing. Júliusa Ratulovského), že konaním obžalovaného bola
spôsobená väčšia škoda v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň tiež dospel k záveru, že

neprišlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody, pretože
sa nepreukázalo, že by poškodený prejavil vôľu, aby sa obžalovaný z jeho domu, do ktorého ho sám
vpustil, vzdialil. Aj s takýmto postupom okresného súdu sa odvolací súd stotožňuje.
K jednotlivým odvolacím námietka obžalovaného odvolací súd uvádza:
· Namietaná právna kvalifikácia skutku ako obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa
§§ 14 k 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona - argumentom obžalovaného je nepreukázanie

úmyslu vraždiť - podľa obžalovaného tento vedel o možnosti odchodu z priestoru komory po rebríku,
nerátalsoznalcamiuvádzanýmnásledkom,nevedel,žesvojímkonanímmôžespôsobiťohrozenieživota
poškodeného, nebol s ním uzrozumený, ani ho taká možnosť nenapadla, neuvedomoval si ju, nechcel
ho usmrtiť, nebol s tým zmierený, počítal s tým, že sa poškodený cez povalu dostane z domu von,
obžalovaný nie je odborníkom na šírenie ohňa, teplotu požiaru a výhrevnosť jednotlivých materiálov,

nemá ani vedomosť, či perie pri horení štípe a či je agresívne na človeka, nepreukázal sa ani motív
obžalovaného.
Odvolací súd sa v tomto bode, ako už bolo uvedené vyššie, stotožnil so závermi súdu prvého stupňa. Z
faktického priebehu činu, ako bol ustálený vykonaným dokazovaním, je zrejmé, že obžalovaný zamkol
poškodenéhovšpajzysúmyslomnerušenekradnúť,atovmiestach,kdevedel,žemápoškodenýukryté

peniaze, teda v šatstve v skrini spálni. Až následne, po tom, čo našiel peniaze, založil požiar. Výpovede
obžalovaného sú od opisu tohto okamihu nelogické a vo svojom význame protirečivé.
Na svoju obranu totiž obžalovaný uvádzal, že „asi chcel zapáliť oheň v miestnostiach, kde sa pohyboval,
teda v miestnosti kde sedeli, kde hľadal peniaze alebo v chodbičke....nechcel, aby v dome poškodený
uhorel....vedel, že sa dá vyjsť von aj cez povalu okrem vchodových dverí do špajze“. Ak obžalovaný

vedel, že sa dá vyjsť zo špajze aj smerom na povalu a (nedôvodne vzhľadom na vek poškodeného a na
reálie, teda stavebné dispozície domu) sa domnieval, že poškodený sa dostane dokonca ďalej z povaly
bez väčších ťažkostí von, nie je potom zrejmé, prečo ho vôbec do špajze zatváral. Ak totiž páchateľ
zatvorí niekoho na určitom mieste (v určitom obmedzenom priestore) s úmyslom, aby sa z neho nedostal
a neznemožnil tak páchateľovi určitú činnosť, nemôže páchateľ zároveň tvrdiť, že ráta s únikom takejto

osoby.
Ak pripustíme tú možnosť, že obžalovaný zatváral poškodeného preto, aby mohol nerušene kradnúť,
a to napriek vedomosti o možnosti úniku, ak teda rátal s tým, že aspoň po určitý čas bude môcť
nerušene kradnúť, je potom nelogické ďalšie tvrdenie obžalovaného, že sa neskôr „len“ snažil po sebe
zahladiť stopy (pravdepodobne pachové, daktyloskopické, DNA) založením požiaru. Pretože ak by, ako

to obžalovaný sám opakovane pred súdom uvádzal, rátal s tým, že poškodený sa dostane von z domu,
aký zmysel by pre neho ako pre páchateľa malo zahládzať po sebe stopy požiarom, ak by tu tak či tak
bol priamy svedok-poškodený, ktorý by obžalovaného neskôr usvedčoval.
Akďalšiemutvrdeniuobžalovaného,kjehoobrane,že„nevieprečozaložilpožiarajpridveráchošpajze,
nechápe to doteraz, asi nevedel, že tam poškodený je, pretože nikdy by mu neublížil“ - odvolací súd má

zato, že verzii predkladanej obžalovaným o tom, že o poškodenom zavretom v špajzy nevedel, teda že
obžalovaný zabudol, že ho tam zavrel, teda tomuto obhajobnému tvrdeniu nemožno uveriť. Obžalovaný
nepopiera že to bol práve on, kto dostal nápad vziať poškodenému peniaze práve v okamihu, keď
poškodený vošiel do špajze, teda nepopiera, že poškodeného zamkol kľúčom z vonkajšej strany. Avšak
sám obžalovaný v konaní pred súdom zároveň uviedol aj to, že „ poškodený na uzamknutie dverí zo

začiatku nereagoval nijako, začal reagovať až po tom, ako chcel ísť von, nevie presne ako, bol vtedy v
druhej miestnosti, len počul buchot do verí, niečo aj kričal, ale neregistroval to“. Ak by teda aj obžalovaný
na poškodeného najprv zabudol, musel si na neho spomenúť v okamihu, keď sa ten krikom a buchotom
domáhal, aby ho zo špajze pustil. Poškodený v súlade s takýmto priebehom deja vypovedal, že sa
domáhal odomknutia dverí, keď „začal kričať „E. otvor“, neskôr opakovane kričal „pomôžte mi““. Ak

napriek tomu obžalovaný poškodeného nepustil z uzamknutého priestoru von, a založil v dome požiar,
pričom ešte aj dom pri odchode z neho zamkol, je plne odôvodnený záver, že obžalovaný konal v
nepriamom úmysle poškodeného usmrtiť.Kďalšiemuargumentuobžalovanéhooabsenciiúmyslu-tedažepodľavlastnéhotvrdeniarátalsúnikom
poškodeného a najmä že obžalovaný nie je odborníkom na šírenie ohňa, teplotu požiaru a výhrevnosť
jednotlivých materiálov, sa odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku. A to aj v časti,

kde okresný súd dospel k záveru, že faktický priebeh konania obžalovaného vyplývajúci tak z jeho
výpovede, z výpovede poškodeného ako aj z ďalších vykonaných dôkazov, nasvedčuje, že obžalovaný
musel vedieť, že svojim konaním môže poškodeného usmrtiť a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým
uzrozumený. Aj keď nemá obžalovaný odborné vedomosti zodpovedajúce znalostiam znalca z odboru
požiarnej ochrany, správal sa tak, že z jeho konania vyplývala jedine snaha nielen zahladiť stopy, ale aj

zabrániť poškodenému dostať sa zo špajze dverami smerom na chodbu, snaha založiť požiar rozsiahly
a založiť ho tak, aby sa pokiaľ možno, čo najrýchlejšie šíril.
K uvedenému záveru v súlade s prvostupňovým súdom odvolací súd musel dospieť a to vyhodnotením
týchto skutočností:
- založenie viacerých ohnísk
- umiestnenie týchto ohnísk vzhľadom na miestnosť, kde bol zavretý poškodený

- spôsob založenia - zapaľovačom, vecami zo skrine a to oblečením, záclonou (výpoveď obžalovaného),
kobercom, šatami, duchnou nahádzanými na kopu (zistenie znalca)
- skutočnosť, že zvonka domu smerom na (aj z) povalu (y) nebol opretý rebrík, ani tam neboli schody
vedúce z vonka domu zdola hore (a naopak) na povalu
- nepodložené tvrdenie obžalovaného, že mal určite vedomosť o východe zo špajze na povalu, o

priechodnosti povaly
- skutočnosť, že obžalovaný vedel o vysokom veku poškodeného, tento jeho vek si musel uvedomovať
-napriekvedomostiovekupoškodenéhopresviedčalobžalovanýsúdomožnostidostaťsazvonkudomu
na povalu (a zrejme aj naopak) postavením sa na zábradlie pred domom a vyšplhaním sa smerom hore
- uzamknutie domu obžalovaným pri odchode z neho.

· Namietané pochybenie spočívajúce v odmietnutí vykonania dôkazu - návrh na vypracovanie
kontrolného znaleckého posudku k posúdeniu duševného stavu, trestnej zodpovednosti obžalovaného,
nedostatky vypracovaných znaleckých posudkov.
Odvolací súd konštatuje, že tak znalci z odboru psychiatrie ako aj z odboru psychológie zhodne
uviedli, že obžalovaný vedel ovládať svoje konanie, aj keď vo forenzne podstatne zmenšenej miere,

ako forenzne nevýznamné zníženie ovládania, a to kvôli opitosti. Konštatovali psychickú, nie telesnú
závislosť na alkohole, kompletnú závislosť na alkohole nekonštatovali. Rozpoznávacie schopnosti mal
zachované. Nezistili patický afekt, psychotickú epizódu, môžu ale aj nemusia sa u obžalovaného prejaviť
psychotické prejavy, obžalovaný nekonal v patickom afekte, môžu sa u neho objaviť psychotické prejavy,
ale ide o javy sporné, ktoré sa môžu objaviť po intoxikácii alkoholom, v čase spáchania skutku však

nemohol mať psychotické prejavy.
Z uvedeného porovnania, ale aj v ďalšom, treba dať za pravdu okresnému súdu, keď rozdiely medzi
jednotlivými posudkami boli nepatrné, neboli zásadného charakteru, a v žiadnom prípade nemohli
ovplyvniť závery o vine obžalovaného. Rovnako tak je z obsahu znaleckých posudkov aj z výpovedí
znalcov zrejmé, že pracovali aj s informáciami o týraní otcom v rodine obžalovaného, o jeho rodine, o

jeho hospitalizáciách.
· K namietanému pochybeniu pri aplikácii ustanovenia § 37 písm. h) Trestného zákona za súčasného
ukladania úhrnného trestu podľa ustanovenia §41 ods.1 Trestného zákona.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že námietka nie je dôvodná. Spáchanie druhého trestného
činu ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona sa nepoužije vtedy, ak je potrebné z

dôvodu viacčinného súbehu trestných činov z ktorých aspoň jeden je zločinom aplikovať ustanovenie §
41 od. 2 Trestného zákona (eventuálne v nadväznosti na toto ustanovenie aj v zmysle § 41 ods. 3 alebo
§ 42 Trestného zákona). Teda nie pri súčasnej aplikácii ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného zákona.
Spáchanie druhého trestného činu (popri zločine alebo prísnejšie trestnom zločine) je totiž okolnosťou
podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Platí teda, že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen
podľa úpravy v obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom
odseku), ale aj v ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá,
jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona bráni zásada
„ne bis in idem" vyjadrená v § 38 ods. 1 Trestného zákona. Odvolací súd však opakuje, že ide o duplicitné

použitie ako priťažujúcej okolnosti pri použití ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, nie ustanovenia
§41 ods. 1 Trestného zákona.
· Namietaná absencia použitia § 36 písm. h/ Trestného zákona - argument, že obžalovaný spáchal
trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných alebo rodinných pomerov ktoré si sám nespôsobil, spoukazom na nepriaznivé rodinné a sociálne pomery v ktorých obžalovaný vyrastal a teda použitie tejto
poľahčujúcej okolnosti. Zároveň námietka neprimerane prísneho použitia trestnej sadzby stanovenej
zákonom, neprimeraného trestu a teda žiadosť o mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú

hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby vzhľadom na okolnosti prípadu a pomery obžalovaného.
Poukaz na hodnotenie osoby obžalovaného, okolnosti charakterizujúce osobu páchateľa ako objektu
trestu, poukaz na oľutovanie konania a prejavenie účinnej snahy po náprave.
Odvolací súd v tomto smere opätovne poukazuje v prvom rade na zistenia znalcov z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorý analyzovali aj zdravotnú dokumentáciu obvineného,

a boli tak oboznámený aj s rodinnými pomermi obžalovaného. Tieto boli disharmonické, deti boli
psychicky a fyzicky týrané otcom. Skonštatovali tiež, že tieto skutočnosti mali zásadný vplyv na
osobnostný vývoj obžalovaného, tento bol od malička disharmonický a vyústil do dnešného obrazu.
Bola u neho zistená porucha osobnosti, avšak tá nie je psychickou chorobou v pravom slova zmysle.
Rozpoznávacie schopnosti mal obžalovaný zachované, ovládacie schopnosti mal znížené, ale v
dôsledku alkoholickej opitosti, ktorú si privodil vlastným pričinením, teda zníženie ovládacej schopnosti

nesúviselo s duševnou poruchou, ale čisto s požitím alkoholu.
Podľa zistenia znalcov obžalovaný alkohol dobre toleruje, pije pravidelne a teda vie predpokladať
účinky alkoholu na svoj organizmus a psychiku. Napriek tomu si navodil opitosť vlastným pričinením a
opakovane.
Obžalovaný bol v minulosti trikrát súdne trestaný. Čo sa týka majetkovej trestnej činnosti, v januári roku

2011 sa dopustil prečinu krádeže v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody, v marci roku 2012
opätovne prečinu krádeže a v septembri roku 2012 prečinu neoprávneného vyrobenia a používania
elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa §219 ods. 1 Trestného zákona.
Podľa vyjadrenia obžalovaného bol tento od júna 2015 zamestnaný, mal príjem 450 eur v čistom,
dostával stravné lístky, napriek tomu hrával automaty, má exekúciu za dlh na mobile, bol liečený, ale

psychiatrické lieky neužíva, za krádež sa poškodenému ospravedlnil, občas ho žiadal o pôžičku malých
súm, poškodený mu dával niekedy aj stravu, do júna 2015 robil fušky.
Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky
na použitie poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. h) Trestného zákona ani na mimoriadne zníženie
trestu v zmysle § 39 Trestného zákona.

Obžalovanýbolpredspáchanímskutkuzamestnaný,ajkeďniedlhéobdobie,predtýmsipeniazezarábal
brigádne (tzv. „fuškami“ podľa výpovede obžalovaného). Napriek predchádzajúcim psychiatrickým
hospitalizáciám, napriek predchádzajúcej liečbe psychofarmakami, napriek subjektívnym vedomostiam
obžalovaného o následkoch spojených s nadmernou konzumáciou alkoholu, pravidelne požíval alkohol,
dokonca občasne hrával automaty, mal dlhy na mobile. Podľa týchto zistení netrpel biedou, nebol v

takej tiesni, ktorá by ho donútila k takému činu, akého sa dopustil, peniaze dokázal zarobiť, míňal ich
dokonca na iné účely ako živobytie, prípadne pomoc rodine. Aj keď je odvolaciemu súdu zrejmé, aké
ťažké rodinné pomery vyformovali osobnosť obžalovaného, z hľadiska ukladania trestu v tomto konaní
nemožno tieto podľa názoru odvolacieho súdu zohľadniť. Obžalovaný bol už viackrát trestaný, pričom
pri prvom odsúdení v roku 2011 súd pri ukladaní trestu zohľadnil pomery obžalovaného a pristúpil k

mimoriadnemu zníženiu trestu. Napriek tomu a napriek priamej skúsenosti obžalovaného so súdnym
konaním,suloženímtrestu,tentoopakovanepáchaltrestnúčinnosť,zaktorúnáslednebolodsúdenýajk
nepodmienečnému trestu odňatia slobody. Avšak znovu, aj po tejto skúsenosti, po výkone trestu odňatia
slobody,spáchalopakovanetrestnýčinatonaosobe-poškodenom,vočiktorémusaužkrádežedopustil
a ktorý mu napriek tomu bol ochotný vždy opätovne pomôcť, prijímal ho vo svojom dome, pomáhal mu

- či už menšími finančnými čiastkami, alebo poskytnutím jedla.
Odvolací súd ešte k námietke obhajoby k možnosti mimoriadneho zníženia trestu vzhľadom na okolnosti
prípadu pripomína, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že znížiť trest z dôvodov okolností prípadu
pod dolnú hranicu prípustnej trestnej sadzby zvýšenej na základe okolnosti, ktorá to podmieňuje, je
vylúčené. Použitie ustanovenia § 39 ods. 1 by nebolo vylúčené s prihliadnutím na pomery páchateľa, v

tomto prípade však takýto postup nie je možné. Ako už bolo uvedené, pomery páchateľa sa týkajú jeho
osobnostného hodnotenia. Ide o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a
tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. V podstate sa hodnotia
rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery
páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo

páchateľky a pod.). Takéto okolnosti v prípade obžalovaného prítomné nie sú.
Osobnostný profil obžalovaného, jeho psychický stav, nemôžu byť faktory spôsobilé umožniť úvahy
o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, podľa § 39 Trestného zákona nemožno uvažovať o
psychickom stave páchateľa v čase činu ako o pomeroch páchateľa, ale len o okolnostiach prípadu,ktoré určujú stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, pretože psychický stav páchateľa v čase činu
charakterizuje osobu páchateľa ako subjekt trestného činu, zatiaľ čo pomermi páchateľa sa rozumejú
okolnosti, ktoré charakterizujú páchateľa ako objekt trestu, ktoré sa neprejavili v spôsobe, akým bol

trestný čin spáchaný a ktoré preto nemajú vplyv na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.
Za týchto okolností odvolací súd teda dospel k záveru, že okresný súd správne postupoval aj pri úvahách
o druhu a výmere trestu obžalovanému a uložil tomuto trest, ktorý zodpovedá všetkým zásadám pre
ukladanie trestu. Okresný súd správne zhodnotil závažnosť konania obžalovaného, osobné pomery
obžalovaného, charakter celkovej trestnej činnosti, pričom zvážil aj to, do akej miery sa konanie

obžalovaného priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj okolnosti, a dôvody, pre ktoré k dokonaniu
trestného činu nedošlo. Prihliadol na to, že u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ale tri
priťažujúce okolnosti, aj na to, že bol v minulosti trestaný prevažne za majetkovú trestnú činnosť. Preto
správne zvyšoval dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Súd sa zaoberal
a vyhodnocoval nielen možnosť mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona,
ale aj podľa § 39 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, nakoľko išlo o pokus trestného činu. Vysporiadal

sa aj s otázkou možného uloženia trestu odňatia slobody na doživotie. Správne dospel k záveru, teda k
rozumnejistote(prognóze)omožnostinapraviťpáchateľatrestomodňatiaslobodyčasovoobmedzeným
nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov, resp. na dobu do dvadsaťpäť rokov.
Správny je aj výrok o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym
stupňom stráženia, rovnako tak aj výrok o uložení ochranného opatrenia a to ochranného dohľadu a

výrok o náhrade škody.
Krajský súd zistil jediný dôvod pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, a to v kontexte vysloveného
právneho názoru najvyššieho súdu.
Akoužbolovyššieuvedené,použitúprávnukvalifikáciuodôvodňujúvšetkyskutkovéokolnosti,ktorésúv
popise skutku zahrnuté, a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkových podstát označených

trestných činov. Podstata skutku nie je porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času
spáchania činu, rozsahu následkov spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia.
Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Odvolanie obvineného je dôvodnené
iba vo vzťahu k nesprávnemu použitiu ustanovenia § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, t.j. že skutok
bol spáchaný na chránenej osobe, ktorou je osoba vyššieho veku. Z opisu skutku uvedeného v rozsudku

okresného súdu plynie, že skutok bol spáchaný na chránenej osobe, ktorá je označená len dátumom
svojho narodenia bez bližšej špecifikácie.
Podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím
slobody napätnásť rokov až dvadsať rokov. Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsat'pät' rokov
alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľpotrestá, ak spácha trestný čin uvedený v ods.

1 na chránenej osobe.
Podľa§14ods.1ods.2Trestnéhozákonapokustrestnéhočinujekonanie,ktorébezprostrednesmeruje
k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k
dokonaniutrestnéhočinu.Pokustrestnéhočinujetrestnýpodľatrestnejsadzbyustanovenejnadokonaný
trestný čin.

Podľa§ 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona chránenou osobou sa rozumie osoba vyššieho veku.
Podľa § 139 ods. 2 Trestného zákona ustanovenie ods. 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný
v súvislosti spostavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.
Podľa§127ods„3osobouvyššiehovekusanaúčelytohtozákonarozumieosobastaršiaakošesťdesiat
rokov.

V zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona možno spáchanie činu voči osobe vyššieho veku (§ 127
ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie
vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel,
že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom
alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou

okolnosťou,ktorázakladáalebopodporujerozhodnutiepáchateľaspáchaťtrestnýčin(Zbierkastanovísk
NS a súdov SR 8/2014).
Krajský súd nespochybňuje záver okresného súdu o tom, že obžalovaný mal vedomosť, že poškodený
je osobou staršou ako 60 rokov, čo napokon vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Ako správne
poznamenal už okresný súd, poškodený bol v čase spáchania skutku jednoznačne osobou staršou ako

60 rokov, dokonca osobou staršou ako 85 rokov, pričom obžalovaný mal vedomosť o jeho veku, nakoľko
ho dlhé roky osobne poznal. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný si vybral práve
poškodeného, ako osobu vyššieho veku, u ktorého očakával v súvislosti s jeho vyšším vekom menší
odpor, ako obeť svojho protiprávneho konania. V tomto prípade však musí skutková veta obsahovať ajuvedenie týchto okolností, teda okolností v zmysle § 139 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona. Okolnosti,
že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby sú okolnosti
skutkové a tiež hmotnoprávne a vzťahujú sa ku konkrétnej osobe páchateľa a ku konkrétnemu skutku

(ide o zákonné znaky trestného činu), a preto musia zvolenú právnu kvalifikáciu reflektovať aj v skutkovej
vete.
Krajský súd, pri zistení pochybenia okresného súdu v tom smere, že okresný súd nepremietol do
skutkovej vety správne zistené skutkové okolnosti spočívajúce v tom, že bolo bez akýchkoľvek
pochybností preukázané, že obžalovaný mal vedomosť o tom, že poškodený je osobou vyššieho veku

a s touto okolnosťou subjektívne spojil očakávanie menšieho odporu poškodeného, musel najskôr
vyhodnotiť, či napravením tohto pochybenia krajským súdom nepríde k porušeniu zásady zákazu zmeny
k horšiemu (§ 391 ods. 2 Trestného poriadku), nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo zrušené len v
dôsledku dovolania podaného v prospech obžalovaného.
Predmetnou problematikou sa v minulosti zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v rozhodnutí
pod sp.zn. 7 Tdo 981/2014-18 zo dňa 27. augusta 2014 uviedol, že ak skutok, ako bol popísaný

v skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa, neobsahuje dostatočný popis takých
skutkových okolností, ktoré by zodpovedali zákonným znakom skutkovej podstaty (v tomto konkrétnom
konaní obžalovaného M. vrátane okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby), pričom
však sa okresný súd ako súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku s týmito okolnosťami dostatočne
vysporiadal, môže túto vadu odstrániť odvolací súd. A to bez ohľadu na to, že rozhoduje výlučne na

podkladeodvolaniaobžalovanéhoaplatítedaprerozhodnutieodvolaciehosúdutzv.zákazreformationis
in peius, teda zákaz rozhodnutia k horšiemu. Táto okolnosť náprave zistenej vady nijak nebráni. Za
zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného je nutné považovať každú zmenu v ktoromkoľvek
výroku, pokiaľ zhoršuje situáciu obžalovaného a priamo sa ho dotýka. Zmena k horšiemu sa môže
prejaviť v skutkových zisteniach, v právnej kvalifikácii, v druhu a výmere trestu, v druhu a forme

ochranného opatrenia a podobne.
Zákaz reformationis in peius však nie je možné chápať tak, že z podnetu odvolania podaného výlučne
v prospech obžalovaného, nie je možné doplniť popis rozhodných skutkových zistení vo výroku o vine v
napadnutom rozhodnutí o skutkové okolnosti charakterizujúce určité znaky skutkovej podstaty trestného
činu,zktoréhoboluznanýzavinnéhoaotakéokolnosti,ktorédoposiaľnebolivtzv.skutkovejvetevýroku

o vine dostatočne vyjadrené a poprípade nie sú ani rozvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Teda ak použitá právna kvalifikácia prichádza do úvahy, avšak popis skutkových okolností, ktoré ju
odôvodňujú, nie je dostatočne výstižný a presný, nič nebráni v jeho doplnení a upresnení tak, aby
všetky zákonné znaky trestného činu, resp. trestných činov, z ktorých bol uznaný za vinného, popísaný
skutok dostatočne vyjadroval. Takéto doplnenie rozhodných skutkových zistení totiž samo o sebe nijak

nezhoršuje postavenie obžalovaného, pokiaľ sa tým nemení rozsah ani závažnosť trestnej činnosti,
z ktorej spáchania bol uznaný za vinného, nesprísňuje právnu kvalifikáciu ani uložený trest a pod.
(aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18. 1. 2006, sp. zn. 11Tdo
1158/2005).
Krajský súd preto, s poukazom na vyslovený právny názor najvyššieho súdu (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, zo dňa 16.6.2020 pod sp.zn. 4 Tdo/12/2020 v trestnej veci obžalovaného
M.), ktorý nespochybnil závery okresného i krajského súdu o vedomosti obžalovaného o vysokom
veku poškodeného a o tom, že obžalovaný túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom
poškodeného, a najmä s poukazom na to, že uvedené vyplýva aj z vykonaného dokazovania, pričom
s touto skutočnosťou sa vyrovnal správnym a dostatočným spôsobom aj okresný súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia, avšak túto dostatočným spôsobom nepremietol do skutkovej vety, napadnutý
rozsudok zrušil v celom rozsahu.
Keďže boli splnené podmienky uvedené v § 322 ods. 3 Trestného poriadku, krajský súd rozhodol sám
a na podklade skutkového stavu správne zisteného okresným súdom, doplnil popis skutku v súlade so
skutkovými zisteniami, a to tak, že do skutkovej vety doplnil za slová „po tom, čo ho poškodený D. A.,

nar. XX.XX.XXXX, vpustil do rodinného domu č. XXX, tohto zvonka v špajze, kam išiel po jedlo, zamkol“,
doplnil slová „s vedomím že sa jedná o osobu vyššieho veku, zneužijúc túto skutočnosť v očakávaní
menšieho odporu poškodeného vyplývajúcu z jeho vyššieho veku“. Obžalovaného pritom uznal za
vinného v zhode s okresným súdom na rovnakom právnom základe, a v súlade s jeho rozhodnutím
aj ukladal úhrnný trest odňatia slobody podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37

písm. g/, písm. h/, písm. m/ Trestného zákona a § 38 ods. 4 Trestného zákona a s použitím § 41 ods.
1 Trestného zákona vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov. Ako už bolo uvedené vyššie, nebol ani dôvod na
zmenu ďalších výrokov napadnutého rozhodnutia a preto v zhode s postupom okresného súdu krajský
súd rozhodol aj o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnymstupňom stráženia, o uložení ochranného opatrenia a to ochranného dohľadu a rozhodol aj o náhrade
škody.
Krajský súd má za to, že týmto nemení rozsah ani závažnosť trestnej činnosti, z ktorej spáchania

bol obžalovaný uznaný za vinného, nesprísňuje právnu kvalifikáciu ani uložený trest obžalovaného.
Opätovne upriamuje pozornosť na napadnuté rozhodnutie, ktorým bol obžalovaný uznaný na rovnakom
právnom základe, pričom trest uložený krajským súdom nie je trestom prísnejším, a postavenie
obžalovaného nebolo zhoršené ani uložením ochranného dohľadu, a ani výrokom o povinnosti nahradiť
škodu.

V tomto prípade totiž skutok popísaný v skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa
neobsahoval dostatočný popis takých skutkových okolností, ktoré by zodpovedali zákonným znakom
skutkovej podstaty (v tomto konkrétnom konaní obžalovaného M. vrátane okolnosti, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby), pričom však sa okresný súd ako súd prvého stupňa v odôvodnení
rozsudku s týmito okolnosťami dostatočne vysporiadal ( čo konštatoval vo svojom rozhodnutí aj najvyšší
súd) a preto môže túto vadu odstrániť odvolací súd. Neprišlo totiž k porušeniu zákazu reformationis

in peius, pretože platí, že aj z podnetu odvolania podaného výlučne v prospech obžalovaného je
možné doplniť popis rozhodných skutkových zistení vo výroku o vine v napadnutom rozhodnutí o
skutkové okolnosti charakterizujúce určité znaky skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého bol uznaný
za vinného a o také okolnosti, ktoré doposiaľ neboli v tzv. skutkovej vete výroku o vine dostatočne
vyjadrené, súd sa s nimi ale vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Obzvlášť ak použitá

právna kvalifikácia prichádza do úvahy, avšak popis skutkových okolností, ktoré ju odôvodňujú, nebol
dostatočne výstižný a presný. Zo strany krajského súdu tak nič nebránilo v jeho doplnení a upresnení
tak, aby všetky zákonné znaky trestného činu, resp. trestných činov, z ktorých bol uznaný za vinného,
popísaný skutok dostatočne vyjadroval.
Na základe vyššie uvedeného rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.