Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112200373
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7112200373.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu
JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice -
Mestská polícia Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice IČO: 00 691 135, proti povinnému: I. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX L., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom,
Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Mlynárska 16, pod sp. zn. EX 42/2012, o vymoženie 10,- EUR

s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 02.10.2019,
č.k. 16Er/123/2012-19

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie.

II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil (I.
výrok) a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 44,44 EUR
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia (II. výrok).

2. V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 06.03.2012 bol exekúciou poverený súdny exekútor JUDr. Ján Ondáš.

Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je blok na pokutu nezaplatenú na mieste - Mestskej polície
Košice, evid. č. *108774 zo dňa 03.04.2011, ktorý sa stal právoplatným dňa 03.04.2011 a vykonateľným
dňa 18.04.2011. Dňa 26.02.2019 súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie podnet na zastavenie
exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, keďže v priebehu exekúcie zistil,
že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie v rámci šetrenia
majetkových pomerov povinného cez kataster nehnuteľností zistil, že povinný nie je vlastníkom ani

spoluvlastníkom žiadnej nehnuteľnosti. Na základe lustrácie v systéme Sociálnej poisťovne zistil, že
povinný má uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti so spoločnosťou C. E..A..O.., B.: XX XXX XXX,
avšak jeho vymeriavací základ je vo výške od 27,- Eur do 33,- Eur, z ktorého sa ešte odpočítava
príspevok na poistné a z takéhoto príjmu nie je možné vykonávať zrážky. Súd ďalej lustráciou v bankách
zistil, že povinný síce má vedený účet v banke G. E..K.., avšak s účtovným zostatkom vo výške 0,-
Eur a disponibilným zostatkom vo výške: -34.263,29 Eur. Z lustrácie na Krajskom riaditeľstve PZ v

Košiciach vyplynulo, že povinný je vlastníkom motorového vozidla, na ktorom sa nachádzajú 2 skoršie
exekútorské blokácie. Lustráciou v obchodnom registri súd zistil, že povinný nie je spoločníkom v
obchodnej spoločnosti a z výpisu zo živnostenského registra tiež zistil, že povinný nepodniká a nie je
zapísaný v živnostenskom registri. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že v danom
prípade po šetrení majetkových pomerov povinného súdnym exekútorom aj súdom bola preukázaná
nemajetnosť povinného, z ktorého dôvodu exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku

zastavil.3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal
náhradu trov exekúcie spolu vo výške 42,94 EUR podľa ust. § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a §

25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu v zmysle
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd

zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude
znášať exekútor.

5. Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne,
pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená
z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu

iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania nemal
platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o
to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu,
aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy
možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa,

aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto
prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie
bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo
dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy
zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.

Oprávnený ďalej poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať
exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne
konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je
nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo

zistením dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS
IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom
na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva
ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené

a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd
v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj
právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele
proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej
profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na
základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie
oprávnenému.

6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že nemajetnosť povinného
v exekučnom spise nesporne preukázal. Odvolanie oprávneného je len účelové, zaťažujúce súd i
exekútora, pretože neakceptuje jednoznačnú zákonnú úpravu v Exekučnom poriadku. Súd má v zmysle
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vždy,
ak došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

V tomto prípade sa zavinenie oprávneného pre jeho vznik povinnosti uhradiť trovy exekúcie vôbec
nevyžaduje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak súdny exekútor navrhol odvolanie zamietnuť v celom
rozsahu.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)

po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.8. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP prvá veta právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom

2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

11. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do
31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

12. Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu
zastaviťbezzreteľanato,čitoúčastníkexekučnéhokonanianavrhol(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).
Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie
exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri

zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky
zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.

13. O zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd
rozhodne až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť

povinného skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená
a vykonávaná súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie
nútenéhovýkonusúdnychainýchrozhodnutí(§2ods.1Exekučnéhoporiadku).Tenvrámciexekučného
konania (exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom
súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti

od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených
skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto
skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie
je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadom majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v
priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov

exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a
rozhodne o trovách exekúcie.

14. S poukazom na uvedené preto odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené)
okolnosti nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení

exekúcie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko nemajetnosť
povinného bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného
odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového
stavu. Z uznesenia Okresného súdu Košice I č.k. 16Er/123/2012-19 zo dňa 02.10.2019 je zrejmé, že
súdny exekútor (ako aj súd prvej inštancie) vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný je

nemajetný. Povinný podľa lustrácií nie je vlastníkom nehnuteľnosti, vlastní motorové vozidlo na ktorom
sa nachádzajú 2 skoršie exekútorské blokácie, má síce uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti so
spoločnosťou C. E..A..O.., avšak z výšky jeho príjmu nie je možné vykonávať zrážky. Povinný má vedený
účet v banke G. E..K.. avšak s účtovným zostatkom vo výške 0,- EUR a disponibilným zostatkom vo
výške: -34.263,29 Eur. Zároveň nie je spoločníkom v obchodnej spoločnosti, nepodniká a nie je zapísaný

v živnostenskom registri.

15. V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie
exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom prešetrení
osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené, že jeho majetok

nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov súdneho exekútora
bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.16. Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom
odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2012,
teda zistené majetkové pomery povinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v

danom prípade sa nejedná len o prechodný stav.

17. Existencia oprávneným tvrdeného dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku nebola v konaní preukázaná a ide iba o všeobecné, argumentačne nepodložené
tvrdenie oprávneného.

18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že v posudzovanom prípade správne súd prvej
inštancie exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie), z ktorého dôvodu odvolací súd potvrdil uznesenie ako vecne správne
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

19. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je
daná možnosť súdnemu exekútorovi nepriznať náhradu trov exekúcie, k tomuto odvolací súd uvádza,
že v danom prípade nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie ust. §
243j Exekučného poriadku a následné nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi a tieto
dôvody neuviedol ani oprávnený v podanom odvolaní.

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nemal
v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

21.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).