Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716215283
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7716215283.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: A. E., nar. XX.X.XXXX, bytom Z.
XXX, zastúpená JUDr. Vladimírom Baťalíkom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, Štefana Kukuru
14, proti žalovanej: Obec Malčice, Hlavná 176, zastúpená JUDr. Gabrielou Borovskou, advokátkou,
so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 20, o náhrady mzdy, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 14Cpr/2/2016-52 zo dňa 10. marca 2017 a proti dopĺňaciemu
rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 14Cpr/2/2016-82 zo dňa 10. mája 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 10. marca 2017 č.k. 14Cpr/2/2016-52

v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10.mája 2018 č.k. 14Cpr/2/2016-82 vo výroku, ktorým súd v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o priznaní náhrady trov tohto konania, ako aj konania
vedeného pod sp. zn. 14Cpr/2/2013 žalobkyni v plnej výške 100 %.

O d m i e t a odvolanie žalovanej.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudokzostávanezmenenývovýrokuopovinnostižalovanejzaplatiťžalobkynináhradumzdyvsume
8.575,84 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 10. marca
2017 č.k. 14Cpr/2/2016-52 výrokom I. zaviazal žalovaného (správne žalovanú - poznámka odvolacieho
súdu) zaplatiť žalobcovi (správne žalobkyni - poznámka odvolacieho súdu) náhradu mzdy v sume
8.575,84 € v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi (správne
žalobkyni - poznámka odvolacieho súdu) náhradu trov konania aj za konanie vedené pod sp. zn.

14Cpr/2/2013 v plnej výške 100 %. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 10. mája 2018 č.k. 14Cpr/2/2016-82
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (v dopĺňacom rozsudku označil tento výrok II., správne však malo
ísť o výrok III. v nadväznosti na výroky I. a II. rozsudku - poznámka odvolacieho súdu).

2. Rozhodol tak o nároku žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 7.5.2013 do 7.5.2016 (36
mesiacov) titulom neplatného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.2.2013 potom,
čo určil neplatnosť skončenia tohto pracovného pomeru rozsudkom zo dňa 20. novembra 2014 č.k.

14Cpr/2/2013-130, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. februára 2015. Týmto rozsudkom zároveň
vylúčil nárok žalobkyne na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru na
samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru.3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobkyňa listom zo dňa 2. mája 2013, ktorý
bol doručený žalovanej 7. mája 2013 oznámila, že považuje výpoveď z pracovného pomeru za

neplatnú a vyzvala žalovanú, aby jej umožnila pokračovať v práci v zmysle platne uzavretej pracovnej
zmluvy a do toho času jej poskytla náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku s odkazom na
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce. Z výpovede žalobkyne zistil, že po doručení výpovede neobdŕžala
žiadnu výzvu na nástup do zamestnania, a to ani po právoplatnom skončení súdneho konania o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Z platových dekrétov žalobkyne vzal za preukázané, že

pred doručením výpovede mala funkčný plat 645 € mesačne v zmysle platového dekrétu zo dňa
31.8.2012. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 30.6.2014 vzal za preukázané, že žalobkyňa bola
od 1.3.2013 do 31.1.2014 práceneschopná a poberala nemocenské dávky v celkovej výške za celé
obdobie 4.159,30 €. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 3. marca 2014 vzal za preukázané,
že žalobkyni vznikol od 1.2.2014 na obdobie šiestich mesiacov nárok na dávku v nezamestnanosti vo
výške 50 % denného vymeriavacieho základu 23,1528 €. Z osvedčenia o zápise do registra v podregistri

poistenia alebo zaistenia spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. súd zistil, že žalobkyňa bola dňa
30. mája 2014 pod registračným číslom 187421 zapísaná do zoznamu viazaných finančných agentov.
Dňa 26.5.2014 žalobkyňa uzavrela zmluvu o obchodnom zastúpení pri sprostredkovaní poistenia so
spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. Po citácii ust. § 79 ods. 1,2 a 5 Zák. práce uzavrel,
že neplatnosť výpovede danej žalobkyni žalovanou listom zo dňa 28.2.2013 bola určená rozsudkom

Okresného súdu Michalovce zo dňa 20. novembra 2014 č.k. 14Cpr/2/2013-130, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 27. februára 2015, pričom žalobkyňa oznámila žalovanej listom dňa 7.5.2013, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, z ktorého dôvodu žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy titulom
neplatného skončenia pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 1 Zák. práce. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobkyňa bola v čase od 1.3. 2013 do 31.1.2014 práceneschopná, za toto obdobie (od 7.5.2013

do 31.1.2014 - poznámka odvolacieho súdu) žalobkyni nepriznal náhradu mzdy titulom neplatného
skončenia pracovného pomeru s odôvodnením, že v tomto období žalovaná nemala možnosť jej
prideľovať prácu, nakoľko na strane žalobkyne bola z dôvodu práceneschopnosti prekážka v práci a za
uvedený čas mala vyplatené nemocenské dávky. Náhradu mzdy jej tak priznal odo dňa nasledujúceho
po skončení práceneschopnosti, t.j. od 1.2.2014 do dňa právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, t.j. 27.2.2015 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Náhradu mzdy teda priznal
žalobkyni za obdobie 13 mesiacov vo výške priemerného mesačného zárobku v sume 659,68 € v
celkovej sume 8.575,84 €. Priemerný mesačný zárobok vypočítal v zmysle § 134 Zák. práce tak,
že vypočítal priemernú hodinovú mzdu žalobkyne za posledné tri súvisle odpracované mesiace, a to
december 2012, január a február 2013, zároveň vypočítal priemerný počet hodín pripadajúcich na 1

mesiacvroku,ktorýbol163,125atentovynásobilpriemernouhodinovoumzdou4,044€ataktovypočítal
priemernú mesačnú mzdu 659,68 €. Po vynásobení počtom mesiacov 13 (za obdobie od 1.2.2014 do
27.2.2015) priznal žalobkyni celkovú sumu náhrady mzdy 8.575,84 € a v prevyšujúcej časti dopĺňacím
rozsudkom zo dňa 10. mája 2018 žalobu zamietol (jednak za obdobie od 7.5.2013 do 31.1.2014 a jednak
za obdobie od 28.2.2015 do 7.5.2016 - poznámka odvolacieho súdu).

4.Otrováchtohtokonania,akoajkonaniaourčeníneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru,vedeného
pod sp. zn. 14Cpr/2/2013, rozhodol rozsudkom zo dňa 10. marca 2017 tak, že žalobkyni priznal náhradu
trov tohto konania i konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v plnej výške 100 %.

5. Proti rozsudku zo dňa 10. marca 2017 č.k. 14Cpr/2/2016-52 v zákonnej lehote podala odvolanie
žalobkyňa a navrhla rozsudok zmeniť tak, že súd jej prizná náhradu mzdy v celkovej sume 23.748,48
€, t.j. za 36 mesiacov po 659,68 €. Uplatnila odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Nesúhlasila s argumentáciou súdu, že nárok na náhradu mzdy jej patrí iba do právoplatného rozhodnutia
súdu o tom, že skončenie pracovného pomeru so zamestnancom je neplatné, a to s poukazom na

ust. § 79 ods. 1,2 Zák. práce, v zmysle ktorého náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov. Vytýkala súdu, že interpretoval ust. § 79 ods. 2 Zák. práce spôsobom, ako ho interpretovala
pôvodná judikatúra k ust. § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce, keď uvedené ustanovenie
obsahovaloajnávod,akopristupovaťkzníženiu(nepriznaniu)náhradymzdy.Poukázalanavsúčasnosti
už inú interpretáciu ust. § 79 ods. 2 Zák. práce a na zmenu judikatúry najvyššieho súdu, konkrétne na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/157/2010, v zmysle ktorého súd môže
na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne
vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zák. práce. Uzavrela,že rozhodnutie R 33/1977, z ktorého vychádzal súd, je už neaktuálne a prekonané. Stotožnila sa s
výpočtom svojho priemerného mesačného zárobku súdom, ktorý bol ustálený v sume 659,68 €, avšak
žiadala priznať túto sumu za obdobie 36 mesiacov v celkovej výške 23.748,48 €. Z týchto dôvodov

navrhla zmeniť napadnutý rozsudok a priznať jej náhradu mzdy v sume 23.748,48 €.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Za správne považovala rozhodnutie súdu, pokiaľ žalobkyni nepriznal náhradu mzdy za obdobie jej
práceneschopnosti do 31.1.2014 a následne jej priznal náhradu mzdy iba do dňa právoplatnosti

rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru, t.j. do 27.2.2015. Poukázala na to, že podľa
ustálenej rozhodovacej praxe súdov zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79
Zákonníka práce, ak nemôže vykonávať prácu napríklad v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti,
čerpania materskej alebo rodičovskej dovolenky alebo pre inú prekážku v práci na jeho strane, pre ktorú
zamestnancovi neprislúcha náhrada mzdy. Rovnako poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax súdov
v tom smere, že nárok na náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce patrí zamestnancovi pri splnení

zákonných predpokladov len do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým rozhodol o tom, že skončenie
pracovného pomeru so zamestnancom zo strany zamestnávateľa je neplatné. Takáto rozhodovacia prax
súdov nie je prekonaná a v tej súvislosti poukázala na publikovanie tejto judikatúry aj vo štvrtom vydaní
Zákonníka práce s komentárom Heleny C. z roku 2015. Za správne preto považovala priznanie náhrady
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru len za obdobie 13-tich mesiacov. Navrhla preto

potvrdiť rozsudok a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

7. Proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 10.mája 2018 v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa
totožné s odvolaním proti rozsudku zo dňa 10.marca 2017, a teda podľa obsahu nesúhlasila so
zamietnutím jej žaloby v časti prevyšujúcej sumu 8.575,84 € a domáhala sa zmeny rozsudku tak, že jej

bude priznaná náhrada mzdy za dobu 36 mesiacov po 659,68 € v celkovej výške 23.748,48 €. Dôvody
odvolania proti dopĺňaciemu rozsudku uviedla totožne ako dôvody odvolania proti rozsudku zo dňa
10.marca 2017.

8. Po doručení dopĺňacieho rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie aj žalovaná, pričom uviedla,

že podáva odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 10.mája 2018 a proti výroku II. rozsudku zo
dňa 10.marca 2017 (výrok o trovách konania - poznámka odvolacieho súdu). Uplatnila odvolacie dôvody
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Vytýkala súdu, že v dopĺňacom rozsudku a ani v rozsudku zo
dňa 10.marca 2017 súd prvej inštancie nerozhodol explicitne o náhrade trov tohto konania. V dopĺňacom
rozsudku výrok o náhrade trov konania absentuje; výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý len v

rozsudku zo dňa 10.3.2017, kde súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov konania aj za konanie
vedené pod sp.zn. 14Cpr/2/2013 v plnej výške 100%. Z takto formulovaného výroku nie je nepochybné,
či priznáva žalobkyni náhradu trov aj v tomto konaní v plnej výške 100% a ak áno, tak 100% z akého
základu. Poukázala na to, že žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy za dobu 36 mesiacov v sume
23.748,48 €, avšak súdom jej bola priznaná náhrada iba vo výške 8.575,84 €, a teda bola úspešná iba

v rozsahu 36,1%. Žalovaná bola úspešná v rozsahu 63,9%, a teda jej čistý úspech predstavuje 27,8%.
Navrhla preto zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 10.marca 2017 vo výroku II. tak, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania vedeného pod sp.zn. 14Cpr/2/2016 a žalobkyňa má právo
voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov konania v plnej výške 100% v konaní vedenom
pod sp.zn. 14Cpr/2/2013. Alternatívne navrhla rozsudok zo dňa 10.3.2017 vo výroku II. zmeniť tak, že

žalobkyňa má proti žalovanej právo na náhradu účelne vynaložených trov konania sp.zn. 14Cpr/2/2016
v plnej výške 100% z prisúdenej sumy 8.575,84 € a žalobkyňa má právo voči žalovanej na úhradu účelne
vynaložených trov konania v plnej výške 100% v konaní vedenom pod sp.zn. 14Cpr/2/2013.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej znovu poukázala na to, že rozhodnutie R 33/1977, z

ktorého vychádza napadnutý rozsudok, je už neaktuálne a aplikačnou praxou prekonané a žalobkyni
patrí náhrada mzdy za dobu 36 mesiacov. Znovu zdôraznila, že sa stotožňuje s vykonanými výpočtami
súdom, pokiaľ ide o výšku priemerného mesačného zárobku 659,68 € a zotrvala na zmene rozsudku
a priznaní celkovej sumy 23.748,48 €.

10. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas
oprávnenouosobouprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,beznariadeniapojednávaniav zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z
hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyne nie je možné vyhovieť.

12. Pokiaľ žalovaná podala odvolanie proti dopĺňaciemu rozsudku, je toto odvolanie podané
neoprávnenou osobou, keď dopĺňacím rozsudkom bolo rozhodnuté v prospech žalovanej a odvolanie
proti výroku o trovách konania v rozsudku zo dňa 10.marca 2017 je podané oneskorene,lebo nebolo
podané v lehote 15 dní od doručenia rozsudku zo dňa 10.marca 2017, z ktorého dôvodu odvolací súd

odvolanie žalovanej odmietol podľa § 386 písm. a/ a b/ CSP.

13. Vychádzajúc z odvolania žalobkyne proti rozsudku a proti dopĺňaciemu rozsudku, ktoré sú totožné,
žalobkyňa nenapadla výrok I. rozsudku zo dňa 10.marca 2017, ktorou žalovaná bola zaviazaná zaplatiť
jej 8.575,84 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tento výrok rozsudku nenapadla ani žalovaná,
preto vyhovujúci výrok I. rozsudku zo dňa 10.marca 2017 nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom

odvolacieho prieskumu.

14. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok (dopĺňacieho rozsudku) o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti, t.j. o zamietnutí nároku na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru za obdobie od 7.5. 2013 do 31.1.2014 a za obdobie od 28.2.2015 do 7.5.2016, ako aj súvisiaci

výrok o náhrade trov tohto konania, ako aj konania vedeného pod sp.zn. 14Cpr/2/2013 o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru výpoveďou.

15. Rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom je vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25.júna 2019 o 9.40 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia boli zverejnené
dňa 18.júna 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.1, 3 CSP v
spojení s ust. § 378 ods.1 a § 385 ods.1 CSP a contrario.

17. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada
konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok
v napadnutom zamietavom výroku (dopĺňacieho rozsudku) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

21. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej zamietavej časti, s ktorým
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto
jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni patrí náhrada mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru iba za dobu od skončenia práceneschopnosti dňa
1.2.2014 do dňa právoplatnosti rozsudku súdu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dňa

27.2.2015, t.j. v rozsahu 13 mesiacov po 659,68 €, celkove 8.575,84 €.

24. V odvolacom konaní nebola spornou priemerná výška mesačného zárobku, spornou však bolo
obdobie,zaktoréžalobkynináhradamzdyprislúcha,keďžežalobkyňastriktnetrvalanapriznanínáhrady
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu 36 mesiacov odo dňa, keď oznámila

žalovanej, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnávala, t.j. od 7.5.2013.

25. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne je tvrdenie, že súd nesprávne aplikoval rozhodnutie R
33/1977, v zmysle ktorého náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru patrí iba do
dňa právoplatnosti rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keďže toto rozhodnutie je už
neaktuálne a aplikačnou praxou súdov prekonané a ďalej tvrdenie o nesprávnej interpretácii ust. § 79

ods. 2 Zákonníka práce.

26. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2014 (t.j. v znení účinnom ku
dňu skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.2.2013), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní

pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

27. Podľa ust. § 79 ods. 2 citovaného Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy

za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná
najviac za čas 36 mesiacov.

28. Ustanovenie § 79 Zák. práce upravuje následky, ktoré vyvoláva právne relevantná skutočnosť, a
to, že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo súdom vyhlásené za neplatné.

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru
zamestnancovi v zásade patrí náhrada mzdy odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru.

29. Ustanovenia § 77 až § 80 Zákonníka práce (zaradené pod názvom „Nároky z neplatného
skončenia pracovného pomeru“) upravujú práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období
pretrvávajúcej spornosti ich vzťahov v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, ktoré urobí jeden z
účastníkov pracovného pomeru a ktorého platnosť druhý účastník neuznáva. V tomto období panuje
neistota, či pracovný pomer účastníkov skutočne skončil alebo či bude pokračovať. Určením neplatnosti

rozviazania pracovného pomeru súdnym rozhodnutím (ak trvá pracovný pomer účastníkov naďalej) sa
tento stav neistoty odstraňuje a vzťahy účastníkov sa znovu riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými
pracovnoprávnymi predpismi. Uvedené ustanovenia Zákonníka práce (§ 77 až § 80) majú povahu lex
specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom
sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia

Zákonníkapráceainýchpracovnoprávnychpredpisovoprekážkachvpráci.Podľa§79ods.1Zákonníka
práce zamestnancovi patrí pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru náhrada mzdy vo výške jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, najneskôr do právoplatnosti súdneho
rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Táto špeciálna práva

úprava vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej
boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej
zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu (viď
rozsudok NS SR z 26.2.2009 sp.zn. 3 Cdo 6/2008).30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru, že ustanovenia § 77 až § 80 Zákonníka práce upravujú
práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru iba v období pretrvávajúcej spornosti ich vzťahov

v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, ktorého platnosť druhý účastník neuznáva, súdna prax
je dlhodobo jednotná v závere, že nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného
pomeru patrí najdlhšie do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým bola určená neplatnosť skončenia
pracovného pomeru (R 33/1977).

31. V prípade, že zamestnávateľ odmieta zamestnancovi prideľovať prácu po právoplatnosti rozhodnutia
súdu, ktorý rozhodol o neplatnom skončení pracovného pomeru, ide o prekážku v práci na strane
zamestnávateľa, za ktorú zamestnancovi prislúcha náhrada mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka
práce (R 51/1975).

32. O aktuálnosti vyššie uvedených záverov a citovanej judikatúry svedčí aj komentár k ustanoveniu

§ 79 v Zákonníku práce, Komentár, prof. JUDr. Helena Barancová, DrCs. a kolektív, C.H.Beck, 2017,
str. 721 a nasl.

33. Odvolaciemu súdu nie je známe žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré by sa odklonilo od
tejto dlhodobo ustálenej súdnej praxe.

34. S poukazom na vyššie uvedené je záver súdu, v zmysle ktorého patrí žalobkyni náhrada mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru najdlhšie do dňa právoplatnosti rozsudku, ktorým
súd rozhodol o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, t.j. 27.2.2015, vecne
správny.

35. Odvolací súd na tomto mieste k odvolacej námietke žalobkyne o nesprávnej aplikácii ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce uvádza, že súd pri rozhodovaní vychádzal výlučne z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
pokiaľ priznal nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru najdlhšie do
dňa právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti preto žalobu nezamietol z dôvodu zníženia náhrady

mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

36. Súd prvej inštancie ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v prejednávanej veci vôbec neaplikoval, keďže
náhradu mzdy za obdobie od 7.5.2013 do 31.1.2014 nepriznal z dôvodu práceneschopnosti žalobkyne
v tomto období a náhradu mzdy od 28.2.2015 nepriznal z dôvodu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nedošlo tu teda k nepriznaniu náhrady mzdy z dôvodu
žiadosti žalovanej o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

37. Súdna prax je dlhodobo jednotná aj v závere, že k strate na zárobku následkom neplnenia povinnosti
zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len

vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže
zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti
(keď mu patria nemocenské dávky), karantény alebo z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci,
pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ust. § 79
ods. 1 Zákonníka práce (viď R 51/1975, komentár k § 79 Zákonníka práce, Komentár, prof. JUDr. Helena

Barancová, DrCs. a kolektív, str. 721 a nasl.).

38. S poukazom na nesporne preukázanú skutočnosť, že žalobkyňa bola v období od 1.3.2013 do
31.1.2014 práceneschopná a poberala nemocenské dávky, nebolo možné jej za túto dobu, teda v
zmysle podanej žaloby od 7.5.2013 do 31.1.2014, priznať náhradu mzdy titulom neplatného skončenia

pracovného pomeru, ako o tom vecne správne rozhodol súd prvej inštancie.

39. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru od 1.2.2014 do 27.2.2015 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne
správne, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom

zamietavom výroku ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.40. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobkyne o nesprávnej interpretácii ust. § 79 od. 2 Zákonníka
práce, pokiaľ jej nebola súdom priznaná náhrada mzdy za čas 36 mesiacov uvádza, že ust. § 79 ods. 2
Zákonníka práce je potrebné vykladať v nadväznosti na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

41. Ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ako bol vyššie citovaný, priznáva nárok na náhradu mzdy
titulom neplatného skončenia pracovného pomeru do času, keď zamestnávateľ umožní zamestnancovi
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Z charakteru daných
nárokov však nepochybne vyplýva a potvrdzuje to aj dlhodobo ustálená súdna prax, že maximálne je

doba náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru ohraničená dňom právoplatnosti
rozsudku, ktorým súd určil, že pracovný pomer bol skončený neplatne. Teda iba v prípade, že táto
doba do právoplatnosti rozhodnutia súdu by presahovala 12 mesiacov, mohol by súd na žiadosť
zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť a v
prípade,žetátodobabydokoncapresahovala36mesiacov,bolobymožnépriznaťnáhradumzdytitulom
neplatného skončenia pracovného pomeru najviac za čas 36 mesiacov, aj keby rozsudok o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť neskôr.

42.Akoužbolovyššieuvedené,poprávoplatnostirozhodnutiasúduoneplatnostiskončeniapracovného
pomeru sa práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu riadia ich pracovnou zmluvou a
pokiaľ zamestnávateľ naďalej neprideľuje zamestnancovi prácu, vzniká mu nárok na náhradu mzdy

titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

43. O odmietnutí odvolania žalovanej proti dopĺňaciemu rozsudku a výroku o trovách konania v rozsudku
zo dňa 10.3.2017 odvolací súd rozhodol podľa ust. § 386 písm. a/ a b/ CSP.

44.Vzmysleust.§359CSPodvolaniemôžepodaťstrana,vktorejneprospechbolorozhodnutievydané.

45. Podľa ust. § 362 ods. 1 CSP odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

46. V zmysle ust. § 225 ods. 1 CSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania
alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho
doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

47. Podľa ust. § 225 ods. 2 CSP doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, na ktorý sa primerane
použijú ustanovenia o rozsudku.

48. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že osobou oprávnenou na podanie odvolania je
iba tá sporová strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané.

49. Dopĺňacím rozsudkom bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a teda týmto rozhodnutím
nebolo rozhodnuté v neprospech žalovanej, z ktorého dôvodu žalovaná nie je osobou oprávnenou na
podanie odvolania proti dopĺňaciemu rozsudku, preto bolo potrebné jej odvolanie odmietnuť ako podané
neoprávnenou osobou podľa ust. § 386 písm. b/ CSP.

50. Pokiaľ žalovaná podala odvolanie proti výroku o trovách konania v rozsudku zo dňa 10.3.2017 až
po doručení dopĺňacieho rozsudku zo dňa 10.5.2018, s poukazom na citované ustanovenie § 362 ods.
1 CSP a § 225 ods. 1, 2 CSP, ide o neskoro podané odvolanie.

51. Dopĺňacím rozsudkom nebolo rozhodnuté o trovách konania, keďže o trovách konania súd rozhodol
rozsudkomzodňa10.3.2017akeďžeajpredopĺňacírozsudokplatiaprimeraneustanoveniaorozsudku,
znamenáto,žejeprotinemuprípustnéodvolaniezarovnakýchpodmienok,akoprotikaždémurozsudku.

52. Proti dopĺňaciemu rozsudku teda bolo možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia,

avšak iba proti výrokom obsiahnutým v tomto dopĺňacom rozsudku.

53. Žalovaná mala možnosť podať odvolanie proti výroku o trovách v lehote 15 dní od doručenia
rozsudku zo dňa 10.3.2017, ktoré právo však nevyužila a pokiaľ podala odvolanie proti tomuto výrokuaž po doručení dopĺňacieho rozsudku, ide o odvolanie podané po zákonom stanovenej lehote, z ktorého
dôvodu bolo potrebné toto odmietnuť ako podané oneskorene v zmysle ust. § 386 písm. a/ CSP.

54. Z dôvodu odmietnutia odvolania žalovanou predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok v
napadnutej zamietavej časti na základe odvolania podaného žalobkyňou, ako aj súvisiaci výrok o nároku
na náhradu trov konania.

55. Keďže žalovaná nepodala včas odvolanie proti výroku o trovách konania a odvolateľom aj v tejto

časti je len žalobkyňa, vychádzajúc z článku 16 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého v konaní o opravnom
prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný
prostriedok uplatnila, nebolo možné zmeniť rozhodnutie o trovách konania v neprospech žalobkyne ako
odvolateľky.

56. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok aj vo výroku II. o priznaní žalobkyni

náhrady trov tohto konania (sp.zn. 14 Cpr 2/2016), ako aj konania vedeného pod sp.zn. 14 Cpr 2/2013
v plnej výške 100%.

57. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 2 CSP v
spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP.

58. V odvolacom konaní boli žalobkyňa i žalovaná rovnako (ne)úspešné, keďže odvolací súd ich
odvolaniam nevyhovel, z ktorého dôvodu mali v odvolacom konaní rovnaký (ne)úspech, preto odvolací
súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).