Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/263/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107222869
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:5107222869.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobcu: A..
S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., H., právne zastúpený JUDr. Tatianou Polkovou, advokátom so
sídlom v Žiline, Horný Val 24, P.O. Box 6, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, v konaní o zaplatenie 3 319,39 Eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/20/2011-828 zo dňa 21. septembra 2017,
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia uvedenom rozsudku, Okresný súd Martin, ako súd prvej inštancie uložil
žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zaplatiť žalobcovi sumu 3
319,39 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a rozhodol, že žalobca má voči žalovanému
právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník (II. výrok). Rozhodnutie vo veci
samej právne odôvodnil s poukazom na § 11, 13 ods. 1, 2, 3, 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964

Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 65, § 65 ods. 4 zákona č. 141/1961 Zb. o
trestnom poriadku, čl. 1, čl. 2 ods. 1, 2, čl. 16 ods. 1, 19 ods. 1, 2, 3, § 22 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky,§1,§7,§8,§14ods.1zákonač.215/2004Z.z.oochraneutajovanýchskutočnostíaozmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o ochrane utajovaných skutočností“). V odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že návrhom, ktorý bol súdu prvej inštancie doručený
dňa 01.08.2007, žalobca (ďalej len „navrhovateľ“) žiadal, aby žalovaný v rade 1/ Slovenská republika
- Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „odporca“) a žalovaný v rade 2/ Ministerstvo vnútra SR (ďalej len

„odporca v rade 2“) solidárne zaplatili navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 3 319,39 Eur, ktorá mu
bola spôsobená tým, že odporcovia zasiahli do jeho práva na ochranu osobnosti. Navrhovateľ uviedol,
že v procesnom postavení poškodeného dňa 21.03.2007 preštudoval vyšetrovací spis vedený v trestnej
veci voči T. K. a spol., pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1, 2 Tr. zákona. Táto trestná vec
bola vedená na Okresnom riaditeľstve PZ, Útvar justičnej a kriminálnej polície 10C/20/2011 2 Bratislava
I. pod sp. zn. ČVS: ORP-140/1-OVK-6-2000-ČJ. Navrhovateľ zistil, že T. K. pri svojom výsluchu dňa
17.06.2004 okrem iného predložila aj listinný dôkaz, a to „Vyhodnotenie I.“ k dôkaznej situácii vo veci

trestnej činnosti na Okresnom súde v Žiline. Tento materiál bol podľa navrhovateľa súčasťou tajného
spisu, ktorý bol vedený na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Z trestného spisu a z výpovede T. K. zistil,
že materiál „Vyhodnotenie I.“ bol podkladom pre články v časopisoch, ktorých autorom bola menovaná
a tieto články ho dehonestovali po spoločenskej a pracovnej stránke. Navrhovateľ uviedol, že T. K. nieje podľa Zákona číslo 215/2004 Z. z. o ochrane utajených skutočností, oprávnená sa s takýmto tajným
materiálom oboznamovať a disponovať s ním. Ďalej uviedol, že „Vyhotovenie I.“ je prejavom nebývalej
hrubej policajnej brutality vo vzťahu k jeho osobnostným právam a je obviňovaný z konania, ktoré

predstavuje nielen porušovanie základných etických a morálnych noriem občanov, ale i porušovanie
povinností sudcu. Sú mu prisudzované charakterové črty zločinca, ktorý zneužíva svoje povolanie a
postavenie v ňom, pričom takéto charakterové črty sú mu neznáme. Obsah tejto písomnosti je pre
neho ponižujúci, pretože ho z hľadiska osobnostného posúva do suterénu ľudskej morálky. Navrhovateľ
uviedol, že za takejto situácie by jeho mlčanie mohlo byť spájané s priznaním pravdivosti obsahu

materiálu „Vyhodnotenie I.“. Navrhovateľ ďalej uviedol, že s trestným spisom, ktorý obsahuje uvedený
materiál, sa v rámci súdneho konania oboznamovalo množstvo osôb, a to nielen úradných a nemá
žiadnu inú možnosť pred týmito osobami sa očistiť, len podaním žaloby o ochranu svojej osobnosti. S
poukazom na povahu a okolnosti zásahu do jeho osobnostných práv, si navrhovateľ uplatnil právo na
zadosťučinenie, a to vo forme náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3 319,39 Eur. Navrhovateľ uviedol,
že žaloval aj Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici, pretože sporný policajný spis sa nachádzal

na tomto riaditeľstve v Banskej Bystrici. Ďalej žaloval Ministerstvo vnútra SR a Slovenskú republiku -
Ministerstvo vnútra SR, pretože podľa neho tieto subjekty zodpovedajú za činnosť všetkých policajných
zložiek v Slovenskej republike, a preto za zásah do jeho práv na ochranu osobnosti zodpovedajú. Ďalej
uviedol, že krajské riaditeľstvo PZ Banská Bystrica, ktoré pôvodne vystupovalo ako odporca v rade 1/
bolo rozhodnutím zriaďovateľa Ministerstvom vnútra SR ako rozpočtová organizácia zrušené. Podľa

ustanovenia § 21 ods. 13 Zákona číslo 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, práva
a povinnosti tejto rozpočtovej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo
vnútra SR. Toto rozhodnutie Ministerstva vnútra SR je v spise založené na č.l. 352. Súd prvej inštancie
zisťoval, či nie je daná prekážka začatej veci podľa § 83 OSP. Zistil, že predmet sporu, ktorý je vedený
na Okresnom súde Bratislava III. sp. zn. 15Ct/22/2003, ako aj účastníci tohto konania sú totožní s

účastníkmi konania v tomto spore, a rovnaký je aj predmet obidvoch týchto sporov. Z týchto dôvodov
konanie v tejto veci pre prekážku začatej veci (litispendencia) uznesením č. k. 10C/20/2011-663 zo dňa
19.04.2013 zastavil, pretože konanie v tomto spore sa začalo neskôr ako konanie vedené na Okresnom
súde Bratislava III. Krajský súd Nitra uznesením č. k. 20Pco/311/2013-678 zo dňa 30.10.2013 uznesenie
prvoinštančného súdu o zastavení konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko dospel

k záveru, že konania prebiehajú na inom skutkovom základe. Následne súd prvej inštancie vo veci
rozhodol v poradí prvým rozsudkom č. k.10C/20/2011-717 zo dňa 20.06.2014 a to tak, že Slovenskú
republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobcu voči žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
zamietol a rozhodol aj o trovách konania tak, že Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra

zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 778,99 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
Odvolací súd uznesením č. k. 8Co/44/2015-791 zo dňa 31.01.2017 rozsudok okresného súdu vo výroku
I, ktorým zaviazal Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39
Eur a vo výroku III, ktorým Slovenskú republiku zaviazal povinnosťou nahradiť žalobcovi náhradu trov

konania v rozsahu 778,99 Eur zrušil a vec v týchto častiach vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie, z dôvodu, že odôvodnenie prvoinštančného súdu nezodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2
OSP. Výrok rozsudku okresného súdu II, ktorým žalobu voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
zamietol a výrok IV, ktorým Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky nepriznal nárok na náhradu
trov konania, odvolaním napadnuté neboli a nadobudli právoplatnosť. Súd prvej inštancie vo veci

vykonal ďalšie dokazovanie a to vypočutím právnych zástupcov sporových strán a to na pojednávaní,
ktoré sa konalo dňa 21.09.2017. Súd prvej inštancie konštatoval, že bolo preukázané, že protiprávne
sledovanie navrhovateľa a jeho odpočúvanie sa začalo vykonávať na základe žiadosti tohto štátu
zastúpeného Ministerstvom vnútra SR, a to prostredníctvom jeho podriadenej zložky Prezídia PZ -
Správa kriminálnej a finančnej polície, Úrad organizovanej trestnej činnosti so sídlom v Bratislave, ulica

Račianska č. 45. Táto organizačná zložka Ministerstva vnútra SR požiadala Krajský súd v Banskej
Bystrici o povolenie odpočúvať telekomunikačnú prevádzku navrhovateľa na obdobie troch mesiacov.
Neskôr bolo toto povolenie viackrát predĺžené. Rozhodnutia o povolení odpočúvať navrhovateľa boli
Ústavným súdom SR zrušené. Pre rozhodnutie tohto sporu je podstatné, že poznatky získané políciou
protiprávnym odpočúvaním navrhovateľa, ale aj inými spôsobmi boli predmetom viacerých písomných

analýz, informácií a vyhodnotení a ako tajný materiál boli štátom protiprávne zverejnené. Dokazovaním
a to čítaním tajného spisu, ktorý je vedený na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn. KS-D-5-29/2004
(predtým 0029/99) zistil, že materiál „Vyhotovenie I.“ je súčasťou tohto spisu a tento materiál bol
vypracovaný políciou. Časť tohto materiálu označeného ako „Vyhodnotenie I“ sa nachádza v spisesúdenej veci na č. l. 118-120 a časť tohto materiálu sa nachádza na č.l. 307-314. Celý tento materiál
sa nachádza aj v trestnom spise, ktorý je vedený na Okresnom súde Bratislava I. sp. zn. 6T/47/2007,
a ktorý je k civilnému spisu pripojený. Fotokópie týchto materiálov sú zhodné s originálom, ktorý sa

nachádza v spise Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. KS-D-5-29/2004. Materiál „Vyhodnotenie
I.“ obsahuje 18 strán textu, a je členený na 46 hodnotiacich bodov. Obsahuje také údaje, ktoré
navrhovateľa vykresľujú ako spodinu spoločnosti a ponižujú ho. Materiál predstavuje navrhovateľa
ako človeka bez etických a morálnych zásad, ktorý porušuje zákony a zneužíva svoje postavenie
predsedu súdu. S trestným spisom 6T/47/2007, ktorý obsahuje sporný materiál „Vyhodnotenie I.“ sa

počas vyšetrovania trestného konania oboznamovalo veľké množstvo ľudí a to sudcov, prokurátorov,
advokátov, advokátskych koncipientov, administratívnych pracovníkov, pred ktorými nemá navrhovateľ
žiadnu možnosť sa očistiť. Väčšina osôb, ktoré sa zúčastnili trestného konania mali aj možnosť sa s
trestným a vyšetrovacím spisom oboznámiť, a teda aj s obsahom „Vyhodnotenia I.“ pracujú v prostredí
justície, prokuratúry, alebo sú úzko na tieto oblasti pracovne napojené. Hodnotenie týchto ľudí môže
byť pre navrhovateľa dôležité aj z hľadiska jeho budúcej kariéry, ale aj svojho súkromného rodinného

života. Súd prve inštancie poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ celú svoju prax pôsobil v justícii.
Ani raz nebolo voči nemu vedené disciplinárne konanie, má povesť profesionálneho sudcu a údaje
o jeho rozhodovacej činnosti zverejnené na internete sú pozitívne. Nielen na základe porovnania
tohto stručného personálneho ohodnotenia navrhovateľa, v porovnaní s jeho obrazom, ktorý vytvoril
materiál „Vyhodnotenie I.“ konštatoval, že materiál „Vyhodnotenie I.“ hrubo nepravdivými a hrubo

skresľujúcimi a osočujúcimi údajmi zasiahol do práv navrhovateľa na ochranu osobností. Uviedol, že
bolo preukázané, že materiál „Vyhodnotenie I.“ mimoriadne hrubo narušil občiansku česť navrhovateľa,
a bola výrazne narušená jeho dôstojnosť, vážnosť a česť. Obsah tohto materiálu výrazne narušil najmä
vzťah osôb, ktoré mali právo oboznámiť sa s obsahom „Vyhodnotenia I.“, a ktoré pracujú v oblasti
justície, prokuratúry a advokácie, čím bolo ohrozené nielen postavenie navrhovateľa v spoločnosti, ale

aj jeho budúce pracovné uplatnenie. Podľa ustálenej judikatúry podmienkou občiansko-právnej ochrany
je už aj to, ak zásah do práva na ochranu osobnosti je potencionálne a objektívne spôsobilý takúto
ujmu občanovi privodiť. V danom prípade však zníženie vážnosti navrhovateľa v spoločnosti a v jeho
profesionálnom pracovnom prostredí nie je len hrozbou, ale faktom. Túto skutočnosť je možné ilustrovať
aj na konkrétnom prípade, o ktorom navrhovateľ vypovedal na pojednávaní dňa 18.09.2012, týkajúceho

sa jeho uchádzania sa o funkciu predsedu Krajského súdu v Žiline. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že boli porušené práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré sú súčasťou základných
ľudských práv a slobôd. Bolo porušené jeho právo na nedotknuteľnosť osoby a súkromia protiprávnym
odpočúvaním jeho telekomunikačnej prevádzky. Tak, ako každý občan aj navrhovateľ má podľa článku
19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena. Toto jeho právo bolo konaním štátu vážnym spôsobom porušené. V
rozpore s citovaným článkom ústavy bolo do práv na ochranu navrhovateľa zasiahnuté tým, že materiál
„Vyhodnotenie I.“, ktorý bol vedený v režime „tajné“, z prostredia polície unikol a bol použitý pre politické
a propagandistické ciele, navrhovateľa čo najviac zdiskreditovať a odstrániť ho z verejného života
narušením jeho dobrej povesti a dobrého mena. Za mimoriadne závažné považuje súd prvej inštancie

okolnosti,zaktorýchdošlokzásahudoprávnaochranuosobnostinavrhovateľa,atoporušenímzákonov
tohto štátu na ochranu utajovaných skutočností a na ochranu súkromia pred neoprávneným použitím
informačno-technických prostriedkov. Ďalej uviedol, že štát reprezentovaný Ministerstvom vnútra SR
prostredníctvom podriadených zložiek polície citované zákony o ochrane utajovaných skutočností a
ochranesúkromiapredneoprávnenýmpoužitíminformačno-technickýchprostriedkov,ktorésámschválil

v súdenom prípade nerešpektoval. Takéto konanie štátu, ktoré umožňuje polícii, aby písomnosti,
ktoré sú podľa zákona utajené, boli používané ako prostriedok politického boja a primitívnych intríg,
zasiahlo do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a spôsobilo mu nemajetkovú ujmu. Jedná sa
o svojvoľný nedisciplinovaný postoj štátu, ktorý neuznáva autoritu zákona a poriadok, ktorý by mal
podľa citovaných zákonov platiť v režime ochrany utajovaných skutočností. V dôsledku takéhoto konania

(nečinnosti), ktoré je v rozpore so zásadami právneho štátu, bol materiál „Vyhodnotenie I.“ používaný
proti navrhovateľovi, došlo k poníženiu jeho osoby a narušenie jeho povesti a občianskej cti, a výrazne
sa mu sťažilo aj jeho profesionálne uplatnenie. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade
štát v rozpore s Ústavou nedostatočným spôsobom zabezpečil kontrolu moci, ktorú zveril Ministerstvu
vnútra. Riadnym spôsobom nezabezpečil kontrolu ochrany utajovaných skutočností aj napriek tomu,

že táto kontrola je podrobne upravená v zákone č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností.
Za účelom kontroly utajovaných skutočností bol síce zriadený osobitný štátny úrad, ktorý však nie je
schopný efektívne zabezpečiť ochranu pred zásahmi do súkromia občanov. Ochranu súkromia občanov
pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov má zabezpečiť zákon č. 166/2003 oochrane súkromia (o ochrane pred odpočúvaním). Vykonávanie kontroly tejto ochrany však nie je reálne
zabezpečované. Výkon štátnej moci v časti zverenej Ministerstvu vnútra nie je vykonávaný v súlade
s Ústavou, ako aj citovanými zákonmi, ktoré majú chrániť občanov. Môže to byť dôsledkom toho, že

funkcie v štátnej správe sa obsadzujú nie na základe schopnosti a odbornosti, ale na základe politických
kritérií (lojalita voči aktuálne vládnucej štruktúre), ale aj v dôsledku nedostatočnej legislatívy štátu (zákon
č. 215/2004 Z.z. a zákon č. 166/2003 Z.z.). Príčinou môžu byť aj nedostatky organizačnej štruktúry
štátneho orgánu v oblasti vnútornej správy. Z uvedeného vyplýva, že úlohou právneho štátu (článok
1 bod 1 Ústavy) je kontrolovať a obmedzovať zásahy verejnej moci do súkromného života každého

nositeľa tohto práva a vytvoriť také podmienky, ktoré by znemožňovali neoprávnené zásady verejnej
moci do práv na súkromie a to reálnym a efektívnym zabezpečovaním kontroly výkonu verejnej moci pri
používaní informačno-technických prostriedkoch a zabrániť úniku utajovaných skutočností pre potreby
súkromných lobistických skupín tak, aby utajované skutočnosti nemohli byť použité ako prostriedok
politického boja, alebo na realizáciu obchodných zámerov. Z uvedených dôvodov je štát spôsobilým
účastníkom konania a v danom prípade je nositeľom práv a povinností, ktoré sú predmetom tohto sporu.

Štát je povinný zabezpečiť efektívnu ochranu občanov protizákonným únikom utajovaných skutočností
a pred neoprávneným používaním informačno-technických prostriedkov na súkromné účely. Vzhľadom
na uvedené dôvody súd prvej inštancie dospel k záveru, že štát je v spore pasívne legitimovaný a
žalobca sa oprávnene voči nemu domáha práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla
zásahom do práva ochranu jeho osobnosti. Právny názor, že štát môže byť nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti (byť pasívne legitimovaný) len v tých prípadoch, ak sám štát zákonom takúto zodpovednosť
založí (napríklad Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci) nepovažoval súd prvej inštancie za správny. Ustanovenia § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti a ani iný právny predpis nevylučujú, aby za neoprávnený zásah do práv
na ochranu osobnosti zodpovedal štát. V danom prípade bolo preukázané, že štát riadne nezabezpečil

niektoré základné požiadavky pre fungovanie právneho štátu (únik utajovaných skutočností) a z toho
dôvodu v tomto prípade zodpovedá za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu (je
pasívne legitimovaný). Navrhovateľ si uplatňoval len náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v
rozsahu spôsobenom osočujúcimi údajmi obsiahnutými v materiáli „Vyhodnotenie I.“. Ujma, ktorá bola
spôsobená navrhovateľovi na jeho právach na ochranu osobnosti materiálom „Vyhodnotenie I.“ a to

vo vzťahu k množstvu osôb, ktoré sa o utajenom materiáli „Vyhodnotenie I.“ dozvedeli v trestnom
konaní, bezpochyby zodpovedá právu navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 3 319,39 Eur. Pri určovaní výšky náhrady súd prvej inštancie prihliadol na okolnosti, za ktorých
utajený materiál polícia protiprávne používala pre politické ciele. Spôsob, akým došlo zo strany štátu
k zásahu do práv na ochranu osobnosti je extrémny a v právnom štáte sa nepraktizuje. Z týchto

dôvodov navrhovateľovi priznal právo na nemajetkovú ujmu voči štátu v uplatnenej výške 3 319,39
Eur. Zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu bol mimoriadne intenzívny a spôsob, akým bol
vykonaný, sa dá označiť za extrémny. S prihliadnutím na obmedzený okruh ľudí, ktorí boli svedkami
takéhoto protiprávneho zásahu, súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu
vo výške 3 319,39 € za primeraný a to aj v porovnaní s nárokom žalobcu, ktorý si uplatnil v konaní

sp. zn. 15Ct/55/2003 na Okresnom súde Bratislava III vo výške 199 163,51 Eur. V tomto spore
bol uplatnený nárok v neporovnateľne vyššej sume, čomu zodpovedá aj okruh osôb, u ktorých bola
vážnosť a česť žalobcu poškodená. V tomto prípade bol kompromitujúci utajený materiál základom
pre ohováranie žalovaného v týždenníku Moment v novembri 1999 a adresátom bola široká verejnosť.
O tomto nároku žalobcu na ochranu osobnosti náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 199 163,51

Eur ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Ďalej uviedol, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v
súdenom prípade vo výške 3 319,39 Eur predstavuje len 1,6 % z nárokovanej sumy 199 163,51
Eur a proporcionálne zodpovedá intenzite zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti, ktorý je
limitovaný počtom osôb, ktoré boli oboznamované s protiprávne zverejneným utajovaným materiálom
„Vyhodnotenie I“. Uviedol, že je dôležité oboznámiť sa s materiálom „Vyhotovenie I“ a prečítať si

zápisnice o pojednávaní v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6T/47/2007.
Zo zápisníc o pojednávaní je zrejmý aj okruh osôb, v očiach ktorých bol žalobca kompromitovaný
protiprávne zverejneným utajeným materiálom. Takto preukázaným rozsahom zásahu do práv žalobcu,
by zodpovedala aj náhrada nemajetkovej ujmy vo vyššej než žalovanej sume. Navrhovateľ nemohol
vedieť, kedy došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že novinárka K. počas jej výsluchu

dňa 17.06.2004 predložila kompromitujúci materiál „Vyhodnotenie I.“. Súd prvej inštancie konštatoval,
že týmto dňom však k faktickému zásahu do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa nedošlo. K zásahu
do jeho práv dochádzalo až neskôr a to postupne tak, ako sa účastníci trestného konania, ich právni
zástupcovia, znalci a poškodení s týmto materiálom oboznamovali a to jednak formou nahliadnutia dotrestného súdneho spisu, alebo počas súdnych pojednávaní. Podľa prevládajúcej súdnej praxe je právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) právom majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje. Navrhovateľ sa o zásahu do práv na ochranu jeho osobností v súvislosti

s materiálom „Vyhodnotenie I.“ dozvedel dňa 21.03.2007, keď v postavení poškodeného nahliadol do
trestného spisu a s týmto materiálom sa oboznámil. Žalobu podal následne dňa 01.08.2007, teda
pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na to, že sporný materiál „Vyhodnotenie I.“ bol
utajený, navrhovateľ v tom čase nemohol vedieť, kto za zásah do práva na ochranu jeho osobnosti
zodpovedá a preto žaloval tri subjekty, a to Slovenskú republiku, Ministerstvo vnútra SR a Krajské

riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici. K zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu došlo v dôsledku
protiprávneho úniku utajených informácií, ktoré boli obsahom materiálu „Vyhotovenie I.“. Tento materiál
do vyšetrovacieho spisu predložila pri svojom výsluchu dňa 17.06.2006 obvinená T. K., čím sa vytvorila
potenciálna možnosť zásahu do práva na ochranu osobnosti žalovaného. K samotnému zásahu do
týchto práv však v tom čase výrazným spôsobom nedošlo. K zásahu do práv na ochranu osobnosti
začalo postupne dochádzať až neskôr v trestnom konaní. Dôkazom o tom sú zápisnice o pojednávaní

v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 6T/47/2007. Žaloba v tejto trestnej
veci bola podaná na okresný súd dňa 24.05.2007. Zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcu
dochádzalo postupne a táto skutočnosť vyplýva aj zo zápisu o prvom verejnom pojednávaní, ktoré sa
konalo dňa 03.10.2007. Na tomto pojednávaní bola prvýkrát čítaná časť materiálu „Vyhotovenie I“. S
týmto kompromitujúcim utajeným materiálom sa oboznamovali okrem sudcu, prokurátora, obžalovaných

aj viacerí obhajcovia, poškodení svedkovia a splnomocnení zástupcovia tak, ako to vyplýva zo zápisnice
o hlavnom pojednávaní. Zásah do práva na ochranu osobnosti týmto materiálom vyplýva aj z obsahu
zápisnice o hlavnom pojednávaní, ktoré sa konalo na Okresnom súde Bratislava I dňa 07.12.2007, dňa
22.01.2008 a dňa 07.03.2008. Z uvedeného vyplýva, že zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcu
obsahom materiálu „Vyhotovenie I“ dochádzalo postupne a to prvýkrát na pojednávaní, ktoré sa konalo

dňa 03.10.2007. K zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcu došlo výraznejším spôsobom až
po podaní obžaloby, ktorú Okresná prokuratúra Bratislava I podala na Okresný súd Bratislava I dňa
24.05.2007 a v miere rozhodujúcej pre podanie žaloby až na pojednávaní dňa 03.10.2007. Žalobca
podal žalobu na konajúci súd dňa 01.08.2007 ešte predtým, než všeobecná trojročná premlčacia doba
začala plynúť. V čase podania žaloby zásah do práva žalobcu ešte v miere, ktorá podmieňuje nárok

na náhradu finančnej ujmy neexistoval. Materiál „Vyhotovenie I.“ sa síce vo vyšetrovacom spise už
nachádzal, ale podstatným spôsobom do práv na ochranu žalobcu nezasahoval. Z uvedeného vyplýva,
ževšeobecnápremlčacialehotanauplatnenieprávažalobcunanáhradunemajetkovejujmyneuplynula.
Na základe popísaných dôvodov súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný a to Slovenská republika
- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39 Eur do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 Civilného
sporového poriadku a navrhovateľovi, ktorý bol v spore úspešný, priznal právo na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia
osobitným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) z dôvodu, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, domáhajúc sa, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Žalovaný v odvolaní uviedol, že v konaní namietal
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že zodpovednosť štátu prichádza do úvahy len v
určitých špecifických a zákonom predpokladaných prípadoch, ako je napr. zákon č. 514/2003 Z. z. či
zákon č. 171/1993 Z. z., nie však v takýchto prípadoch, t. j. v prípadoch žalôb o ochranu osobnosti.
Žalovaný v konaní namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie a mal za to, že štát nie

je v tomto prípade v hmotnoprávnom vzťahu voči žalobcovi. Namietal, že súd prvej inštancie sa pri
vysporiadaní so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uchýlil ku svojvoľným
subjektívnym názorom a konštatovaniam o tom, či je výkon štátnej moci v časti zverenej Ministerstvu
vnútra SR vykonávaný s Ústavou SR. Súd prvej inštancie sa týmito úvahami a hodnoteniami snažil
zdôvodniť pasívnu vecnú legitimáciu štátu v konaní, ktorú namietal žalovaný. Žalovaný má za to, že tieto

hodnoteniaišlinadrámecprávnehoposúdeniapojednávanejveci.Atiež,ženiejesprávnekonštatovanie
súdu prvej inštancie o tom, že keďže štát riadne nezabezpečil niektoré základné požiadavky pre
fungovanie právneho štátu, nakoľko (podľa názoru súdu) došlo k úniku utajovaných skutočností je
preukázané, že štát je zodpovedný za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Idelen o ničím nepodložené konštatovanie súdu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by dokument
Vyhodnotenie I pochádzal z prostredia polície alebo jej zložiek. Uviedol, že v prejednávanom spore
nebolo konštatované porušenie povinnosti konajúceho orgánu a rovnako nebolo preukázané, že by

materiál pochádzal z prostredia polície. Namietal, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí
opätovne nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení z 13.10.2011
namietal, že nie je spracovateľom - navrhovateľom predloženého materiálu, pričom ako dôkaz predložil
stanoviská odboru zvláštnych operatívnych činností Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR,
úradu zvláštnych policajných činností Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR a úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR. Žalovaný nevie, na
základe akých skutočností a dôkazov dospel súd k záveru, že materiál Vyhodnotenie I bol vypracovaný
políciou a bez akýchkoľvek dôkazov sa uchýlil k subjektívnym hodnoteniam a posudzovaniam. Takéto
odôvodnenie rozsudku považuje za svojvoľné, arbitrárne a nezákonné. Žalovaný poukázal na výpoveď
novinárky, ktorá sama vyjadrila, že z uvedeného materiálu nič necitovala, tento nikomu neposkytla a
ani ho nespomínala inej osobe s výnimkou právneho zástupcu vydavateľstva. Preto žalovanému nie

je známe na základe akých dôkazov prišiel súd k záveru, že zo strany štátu došlo k protiprávnemu
zverejneniu viacerých písomných analýz a informácií ako ani skutočnosť, že materiál Vyhodnotenie I,
vedený v režime tajné unikol z prostredia polície a bol použitý pre politické a propagandistické ciele, s
účelom žalobcu zdiskreditovať a odstrániť z verejného života. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vo
svojich úvahách, resp. tvrdeniach pri odôvodnení rozsudku dospel k nesprávnym skutkovým a následne

aj k právnym záverom, odôvodnenie rozsudku okresného súdu je nelogické, úvahy súdu nie sú ničím
hodnoverným podložené, preto nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a podľa žalovaného sú v
rozpore s obsahom spisu. V ďalšej časti žalovaný uviedol, že dôkazná povinnosť na preukázanie, že
údajným neoprávneným zásahom žalovaného došlo k zníženiu cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti
v značnej miere zaťažovala žalobcu, ktorú podľa jeho názoru neuniesol. Nepreukázal, že by k zníženiu

jeho dôstojnosti či jeho vážnosti v spoločnosti došlo v značenej miere a to či už v rodine, v mieste
bydliska,napracovisku,vodbornomsvete,vpolitickomčiinomverejnomživote,tedavktorejkoľveksfére
jeho životného uplatnenia. Poukázal na odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie poukázal
na skutočnosť, že žalobca sa z dôvodu odvysielania relácie, kde bol spomínaný ako „kontroverzný
sudca“vzdalkandidatúrynapozíciupredsedukrajskéhosúduatútoskutočnosťmalzafakt,žeňoudošlo

k zníženiu vážnosti žalobcu v spoločnosti a v profesionálnom prostredí. Tento záver súdu prvej inštancie
má žalovaný za absurdný, nakoľko žalobca sa sám vzdal kandidatúry na základe svojho vlastného
rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že Vyhodnotenie I, ohrozilo nielen postavenie
žalobcu v spoločnosti, ale aj jeho budúce uplatnenie. Uvedené tvrdenie žalovaný tiež považuje za
ničím nepodložené, nakoľko žalobca po tvrdenom úniku informácií pôsobil aj na Najvyššom súde SR.

Žalobcovi bola prideľovaná práca bez ohľadu na jeho povesť, jeho rozhodnutia boli rovnako záväzné pre
strany sporu, ako rozhodnutia ktoréhokoľvek iného sudcu a taktiež odmena za prácu mu bola vyplácaná
v súlade so zákonom. V ďalšej časti žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd výšku nemajetkovej
ujmy odvodil od nároku žalobcu v inom súdnom spore a výšku sumy vyčíslil len ako percentuálny
podiel z inej, žalobcom uplatňovanej nemajetkovej ujmy a poukázal na skutočnosť, že takto priznaná

suma proporcionálne zodpovedá intenzite zásahu. Žalovaný má za to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie o výške priznanej ujmy je nepreskúmateľné, v odôvodnení rozsudku nie sú uvedené žiadne
preskúmateľné hľadiská a nemajetková ujma vyčíslená svojvoľne žalobcom v inom konaní nemôže byť
kritériom pre priznanie nemajetkovej ujmy. Namietal, že súd tiež nezdôvodnil v čom považoval útok za
„mimoriadne intenzívny a extrémny“. V súvislosti s výškou priznanej náhrady poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/171/2005. Ďalej poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiapopísalniekoľkookamihov,kedyzačalopostupnedochádzaťkzásahom
do osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že k zásahu do ochrany osobnosti došlo výraznejším
spôsobom až po podaní obžaloby a v miere rozhodujúcej pre podanie žaloby, až na pojednávaní dňa
03.10.2007. Prvoinštančný súd tiež konštatoval, že žalobca podal žalobu na ochranu osobnosti ešte

predtým, než všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť, a že v čase podania žaloby zásah
do práva žalobcu v miere, ktorá podmieňuje nárok na náhradu finančnej ujmy neexistoval. Žalovaný
namietal, že tento záver je v rozpore s princípmi elementárnej logiky, resp. z neho vyplýva, že žaloba
bola podaná predčasne. Tiež namietal, že súd nezdôvodnil svoj záver o miere ujmy, ktorá by mala byť
spôsobená, aby už bolo možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy, keďže v čase podania žaloby nárok

na náhradu finančnej ujmy neexistoval. V súvislosti s určením začiatku plynutia premlčacej doby, najmä
s poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu SR 5MCdo/7/2010, 5Cdo/18/2010, judikát č. 1/1998 a
komentár k Občianskemu zákonníku), žalovaný zastal názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je premlčaný. Záverom žalovaný uviedol, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštanciepovažuje za formalistické, svojvoľné, vyložené jednoznačne v prospech žalobcu a arbitrárne bez toho,
aby malo rozumný základ v obsahu spisu. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej
v rozsudku voči žalovanému je neopodstatnená, dostatočne neodôvodnená, v rozpore s vykonaným

dokazovaním a objektívnym právom.

3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a

sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý
zákonzrušilOSPaustanovil,žeplatíajpre(dovtedy)začatékonania(princípokamžitejaplikovateľnosti),
keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec (odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné) v súlade s § 378 a §
219 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa

ustanovenia § 388 CSP zmeniť (keď nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie).

8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. Z obsahu podaného odvolania žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva,
že v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda jednou
z námietok žalovaného bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený
skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú
právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval

normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne
interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

11. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia premlčania použil ustanovenia
§ 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v danej

právnej veci dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ sa o zásahu do práv na ochranu jeho osobností
v súvislosti s materiálom „Vyhodnotenie I“ dozvedel dňa 21.03.2007, keď v postavení poškodeného
nahliadol do trestného spisu a s týmto materiálom sa oboznámil. Žalobu podal následne dňa 01.08.2007,
teda pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty. Tento materiál do vyšetrovacieho spisu predložila pri
svojom výsluchu dňa 17.06.2006 (poznámka odvolacieho súdu - správne malo byť uvedené 17.06.2004)

obvinenáT.K.,čímsavytvorilapotenciálnamožnosťzásahudoprávanaochranuosobnostižalovaného.
K samotnému zásahu do týchto práv však v tom čase výrazným spôsobom nedošlo. K zásahu do práv
na ochranu osobnosti začalo postupne dochádzať až neskôr v trestnom konaní. …... zásahom do práv
na ochranu osobnosti žalobcu obsahom materiálu „Vyhotovenie I“ dochádzalo postupne a to prvýkrát
na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 03.10.2007. K zásahom do práv na ochranu osobnosti žalobcu

došlo výraznejším spôsobom až po podaní obžaloby, ktorú Okresná prokuratúra Bratislava I podala na
Okresný súd Bratislava I dňa 24.05.2007 a v miere rozhodujúcej pre podanie žaloby až na pojednávaní
dňa 03.10.2007. Žalobca podal žalobu na konajúci súd dňa 01.08.2007 ešte predtým, než všeobecná
trojročná premlčacia doba začala plynúť.12. Úlohou odvolacieho súdu v prípade odvolania odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci
jeposúdiť,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavpoužilsprávnyprávnypredpisačihoajsprávne

interpretoval. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
podľa § 388 CSP zmeniť, keď napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
posúdenia veci. V tomto smere sa odvolací stotožnil so žalovaným, a preto napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu zamietol, keďže nemohol žalobcovi priznať premlčané právo,
vzhľadom na dôvodne uplatnenú námietku premlčania zo strany žalovaného. Odvolací súd na tomto

mieste poukazuje aj na § 390 písm. a), b) CSP podľa ktorého, odvolací súd sám rozhodne vo veci,
ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo veci samej prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 10C/20/2011-717
zo dňa 20.06.2014, a to tak, že žalobe čiastočne vyhovel. Odvolací súd konajúci o podanom odvolaní
uznesenímč.k.8Co/44/2015-791zodňa31.01.2017rozsudokč.k.10C/20/2011-717zodňa20.06.2014

vo vyhovujúcom výroku (I. výrok) a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (III. výrok) zrušil a vec v
týchto častiach vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené dôvody, odvolací
súd rozhodujúc o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, neprichádzajúc do úvahy
opätovné zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, musel sám vo veci rozhodnúť.

13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

14. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105 . Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka.

15. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a
bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

16.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

17. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa vážne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim
povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť

námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u
súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho
zákonníka).
18. Otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku vždy ako otázkou

primárnou, a až následne posudzovať žalobcom uplatnený nárok meritórne. Zásada hospodárnosti
konania musí viesť teda konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku
premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu
rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie, napr. výšky zostatku
pôžičky, bezdôvodného obohatenia, škody a podobne. So zreteľom na vyššie uvedené, ako aj odvolací

dôvod žalovaného, týkajúci sa námietky premlčania, odvolací súd najskôr posúdil premlčanie práva
žalobcu (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 265/2009).19. Ustanovenie § 101 OZ upravuje všeobecnú premlčaciu dobu, ktorá platí vo všetkých prípadoch,
pokiaľ zákon pre jednotlivé práva neustanovuje osobitnú (kratšiu alebo dlhšiu) premlčaciu dobu (pozri
§ 102 a nasl. OZ). Všeobecnú premlčaciu dobu ustanovuje zákon v dĺžke 3 rokov. Zákon súčasne

ustanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby (dies ad quo). Trojročná premlčacia doba
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň,
keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda akonáhle mohla byť dôvodne podaná žaloba
(actio nata). Možnosť vykonať právo po prvý raz ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v
momente,keďjeprávožalovateľné.Jetovlastnečasovýmoment,keďsasubjektívneprávotransformuje

do nároku oprávneného. Pokiaľ subjektívne právo nedospelo do štádia nároku, nemôže začať plynúť
ani premlčacia doba (actioni non natae non praescribur). Zákon určuje objektívne stanovený začiatok
plynutia premlčacej doby, ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo
nevedel o svojom práve. Všeobecná 3-ročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý je odvodený
od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej

okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (pozri R 1/1998).

20. Predpokladmi vzniku nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca v prejednávanej veci domáha, je
existencia ujmy, porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon a príčinná súvislosť medzi touto
ujmou a protiprávnym konaním.

21. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

22. Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečené radom čiastkových

prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne
samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká
vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobnostné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu

v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov),
jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Je

to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní
všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

23. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že Okresný súd Martin o žalobe žalobcu zo dňa
27.07.2007 rozhodol vo veci dňa 20.06.2014 rozsudkom č. k. 10C/20/2011-717, a to tak, že Slovenskú

republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Žalobu žalobcu voči žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky
zamietol a rozhodol aj o trovách konania tak, že Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 778,99 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 8Co/44/2015-791 zo dňa 31.01.2017
rozsudok okresného súdu vo výroku I, ktorým zaviazal Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom
vnútra zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39 Eur a vo výroku III, ktorým Slovenskú republiku zaviazal
povinnosťou nahradiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 778,99 Eur zrušil a vec v týchto častiach
vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Výrok rozsudku okresného súdu II, ktorým žalobu

voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky zamietol a ktorým výrok IV, ktorým Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky nepriznal nárok na náhradu trov konania, odvolaním napadnuté neboli a nadobudli
právoplatnosť. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu a rozhodol tak, že
uložil žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zaplatiť žalobcovisumu 3 319,39 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň rozhodol, že žalobca má voči
žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

24. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ vyhovel žalobe žalobcu o zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške 3 319,39 Eur, keď mal súd prvej inštancie za to, že žaloba bola podaná pred uplynutím
všeobecnej premlčacej doby.

25.Odvolacísúdspoukazomna§101Občianskehozákonníkadospelnarozdielodsúduprvejinštancie
k právnemu záveru, že žalobca nepodal žalobu v zákonom stanovenej premlčacej dobe ustanovenej
pre uplatnený právny nárok žalobcu v ustanovení § 101 Občianskeho zákonníka, teda vo všeobecnej
premlčacej dobe, v ktorej zákon súčasne stanovuje objektívny začiatok jej plynutia tak, že trojročná
premlčaciadobaplynieododňa,keďsaprávomohlovykonaťpoprvýrazazatentodeňsapovažujedeň,

kedy sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súd, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba (actio
nata). Ide teda o objektívnu možnosť vykonať právo bez zreteľa na to, či i oprávnená osoba (žalobca)
by mohla právo subjektívne vykonať alebo nie. Zákon určuje objektívne stanovený začiatok plynutia
premlčacej doby, ktorý nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o
svojom práve. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý je odvodený od

slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Žalobca skutkovo a právne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 3 319,39 Eur odvodzoval od skutočnosti, že dňa 21.03.2007 si, v postavení poškodeného,
preštudoval trestný spis vedený na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 6T/47/2007 a zistil, že obvinená
T. K. pri výsluchu dňa 17.06.2004 predložila kópiu listiny s názvom „Vyhodnotenie I“, k dôkaznej situácii
vo veci týkajúcej sa trestnej činnosti na Okresnom súde Žilina. Tento materiál bol vedený na Krajskom

súde v Banskej Bystrici a Krajskom riaditeľstve PZ v Banskej Bystrici v režime „prísne tajné“. Tento
materiál bol jedným z podkladov článku, ktorý T. K. v roku 1999 napísala a v ktorom ho dehonestovala
po spoločenskej a pracovnej stránke. Uvedený materiál bol utajenou písomnosťou, a preto nemohol byť
daný k dispozícii tretím osobám. S jeho obsahom, keďže bol súčasťou trestného spisu, sa oboznamovali
osoby oprávnené nahliadať do súdneho spisu, voči ktorým nemá inú možnosť očistiť svoje meno. Vyššie

uvedený materiál hrubým spôsobom zasahuje do jeho občiansky cti, poškodil jeho dobré meno nielen
v odbornej, ale aj laickej verejnosti. Žalobca si zvolil prostriedok ochrany svojej osobnosti vo forme
priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tak ako bolo
uvedené vyššie ide o osobnostné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby, pričom začiatok plynutia
tejto premlčacej doby je daný objektívne, bez ohľadu na to, či žalobca o tomto zásahu vedel alebo
nevedel, resp. či vedel alebo nevedel o možnosti vykonať svoje právo.

26. Žalobca v konaní zastal názor o nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý

však odvolací súd s poukazom na vyššie uvedený výklad, považuje za nesprávny. Taktiež žalobca
považoval žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi podľa §
3 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca podal žalobu o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah
do jeho osobnostných práv v čase, kedy judikatúra všeobecných súdov vychádzala zo záverov o
nepremlčateľnosti práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva

na ochranu osobnosti, však k judikatórnemu posunu v tejto otázke došlo až rozsudkom „Veľkého senátu
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12.11.2008
sp. zn. 31Cdo/3161/2008, v ktorom súd uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu.“ (č. l. 141-149) Na pojednávaní dňa
12.06.2012 (č. l. 216) napríklad v súvislosti s premlčaním uplatneného nároku uviedol, že štát mu zmaril

možnosť uplatniť toto právo skôr, pretože skutočnosti, ktoré boli dôležité pre uplatnenie jeho práva, boli
vedené v režime prísne tajné, a je logické, že sa k nim nedostal, a teda v nadväznosti na to nemohol
skôr podať žalobu.

27. Odvolací súd je toho názoru, že pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby v danej veci je

potrebné ustáliť okamih, kedy došlo k žalobcom tvrdenému zásahu do osobnostných práv.

28. Žalobca dôvodil, že obsah Vyhodnotenia I hrubým spôsobom zasahuje do občianskej cti žalobcu,
poškodzuje jeho dobré meno nie len v odbornej verejnosti, ale aj vo verejnosti laickej. Žalobca sa vprocesnom postaví poškodeného dňa 21.03.2007 v trestnej veci pôvodne vedenej na OR PZ ÚJKP
PZ Bratislava I pod sp. zn. ČVS: ORP-140/1-OVK-VI-2000-ČJ, v súčasnosti vedená pod sp. zn. OS
Bratislava I sp. zn. 6T/47/2007, pričom zo spisu žalobca zistil, že Z. K. pri svojom výsluchu dňa

17.06.2004okreminéhopredložilakópiulistinnýchdôkazovsnázvom:VyhodnotenieIkdôkaznejsituácii
vo veci trestnej činnosti na Okresnom súde Žilina. Následne sa s predmetnou písomnosťou pri tvorbe
trestného spisu aj v rámci súdneho konania oboznamovalo množstvo osôb nie len úradných.

29. Odvolací súd po preskúmaní obsahu súdneho spisu dospel k záveru, že v danej veci je za okamih

zásahu do osobnostných práv žalobcu potrebné považovať okamih, kedy Z. K. predložila pri svojom
výsluchu dňa 17.06.2004 listinu „Vyhodnotenie I“, odo dňa ktorého sa stal súčasťou trestného spisu
a následne s obsahom ktorej listiny sa mohli oboznamovať ďalšie osoby. Žalobca mohol svoje právo
na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 18.06.2004, teda premlčacia
doba v danom prípade začala plynúť nasledujúcim dňom, t. j. 18.06.2004 a uplynula 18.06.2007,
čo znamená, že žaloba doručená súdu 01.08.2007 bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej

premlčacej doby. Uvedený zásah do osobnostných práv žalobcu bol spôsobený jednorázovým konaním
Z. K., ktoré umožnilo sa s obsahom listiny „Vyhodnotenie I“ oboznamovať aj iným osobám, avšak
pokiaľ súd prvej inštancie začiatok plynutia premlčacej doby odvodzoval od jednotlivých úkonov, ktorými
dochádzalo k oboznamovaniu sa s obsahom listiny „Vyhodnotenie I“, vychádzal tak z nesprávneho
právneho posúdenie, pretože takýmto výkladom by sa vytvorila domnienka o nikdy nekončiacom plynutí

premlčacej doby, nakoľko každým ďalším oboznámením sa s obsahom listiny „Vyhodnotenie I“ by
dochádzalo k novému začatiu plynutia premlčacej doby. Pokiaľ aj žalobca počas konania namietal, že
štát mu zmaril možnosť uplatniť toto právo skôr, pretože skutočnosti, ktoré boli dôležité pre uplatnenie
jeho práva, boli vedené v režime prísne tajné, odvolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú,
pretože pokiaľ došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v deň výsluchu Z. K., potom mal žalobca

možnosť nahliadnuť do spisu podstatne skôr ako 21.03.2007 (kedy bol žalobca v procesnom postavení
poškodeného nahliadnuť do spisu). Odvolací súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom
práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým,
opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje
procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej

spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí
obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných
prostriedkov." (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011). V súlade s citovanou
zásadou žalobcovi nič nebránilo v tom, aby sa aktívne zaujímal o priebeh konania, o vykonané procesné

úkony a tak sa včas dozvedel o skutočnostiach, ktoré vyplynuli z výsluchu Z. K. a mohol sa tak včas
domáhať ochrany svojich práv pred súdom.

30. Ďalej sa odvolací súd zaoberal skutočnosťou, či vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka.

31. Judikatúra dovolacieho, ako aj ústavného súdu, v otázke premlčania a dobrých mravov je v zásade
ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými
mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto

iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom
v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k
výkonuprávazaloženéhozákonomdochádzazinýchdôvodov,nežjedosiahnutiehospodárskychcieľov,
či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť,

či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej
výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je
odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je opätovne potrebné poukázať aj na
jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým.
Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi

skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ,
postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri
vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z nehovyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s
dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.

32.Ustanovenie§3Občianskehozákonníkajevšeobecnýmustanovenímhmotnoprávnejpovahyadáva
súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak
nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti),
vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti.

33. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v
právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý

márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých
bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik

uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti
musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej
istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.

34. V tejto súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že námietka premlčania nie je v rozpore s § 3
Občianskehozákonníka,keďžežalobcaodvodzujejejrozporsdobrýmimravmisokolnosťamiadôvodmi
spojených iba s uplatneným nárokom, nie z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená. Pokiaľ
žalobca namietal, že jeho legitímne očakávania v čase podania žaloby o nepremlčateľnosti nároku
na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sa priebehu konania zmenili, poukazujúc na zmenu vo

vývoji judikatúry, ktorá nastala až po podaní žaloby, pretože v čase podania žaloby prevládal názor o
nepremlčateľnosti tohto práva, je potrebné uviesť, že v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky bolo pod R 58/2014 publikované rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2
Cdo 194/2011, v zmysle ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo

233/2015, 3 Cdo 223/2016) uviedol, že nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny
názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd
právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o
zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. O výnimky z takto
chápaných dôsledkov zmeny judikatúry môže ísť iba v prípade existencie individuálnych okolností, ktoré

založia intenzívnejší záujem na ochrane legitímnych očakávaní toho, kto postupoval podľa doterajšej
judikatúry (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 57/2017). V danom prípade už v čase
prvého rozhodovania odvolacieho súdu bol judikát R 58/2014 publikovaný spôsobom, ktorý je dostupný
širokej verejnosti, preto má odvolací súd za to, že ani uvedený vývoj judikatúry nemôže zmeniť náhľad
odvolacieho súdu na vznesenú námietku premlčania, a teda posúdiť jej uplatnenie žalovaným ako výkon

práva v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka.

35. Z vyššie uvedených dôvodov, nebol potom daný dôvod z hľadiska hospodárnosti konania zaoberať
sa ďalej uplatneným nárokom žalobcu a námietkami žalovaného, a teda aj nedostatkom pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, keďže odvolací súd dospel k záveru o premlčaní uplatneného právneho nároku,

apretoodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezmenilvsúladesustanovením§388CSP.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ako aj s podstatnými tvrdeniami odvolateľa uvedenými
v podanom odvolaní. Odvolací súd ďalej uvádza, že vo svojom rozhodnutí dal odpoveď len na tie otázky
nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci podstatný význam,

ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia odvolacieho súdu.36. O trovách konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1, 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP
a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho
konania, keďže žalovaný mal plný úspech vo veci.

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).